Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9CoPr/8/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113217779 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7113217779.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudcov JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu I.. M.. G. H., W.., P.. XX.X.XXXX, U., L. XXX/XX, zast. advokátskou kanceláriou JUDr. Štefan Prevozňák, s.r.o., Košice, Kukučínova 23, IČO: 47 232 439, proti žalovanej Univerzita veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach, Košice, Komenského 73, IČO: 397 474, o neplatnosť výpovede, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 17Cpr/1/2013-407 zo 7.5.2015 a uzneseniu 17Cpr/1/2013-436 z 30.7.2015 Okresného súdu Košice I r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. P o t v r d z u j e uznesenie. Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom určil, že výpoveď na skončenie pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX Č..G.. XXX/XXXX/OP, je neplatná a žalovanej uložil povinnosť žalobcovi nahradiť na účet jeho právneho zást. trovy konania vo výške 492,31 eur, pozostávajúce z trov právneho zast., do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 2. V odôvodnení, o.i., uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou mu 20.6.2013 domáhal určenia neplatnosti výpovede na skončenie pracovného pomeru zo dňa XX.X.XXXX Č..G.. XXX/XXXX/ OP a náhrady trov konania, na tom skutkovom a právnom základe, že na základe pracovnej zmluvy z XX.X.XXXX Č.. G.. XXXX/XXXX-E. v znení a dodatkov bol u žalovanej zamestnaný (druh práce, funkcia) ako vedecko-výskumná činnosť na katedre hygieny a technológie potravín a následne na katedre farmácie. Výpoveď na skončenie pracovného pomeru z XX.X.XXXX Č..G..XXX/ XXXX/O prevzal XX.X.XXXX. Zdôvodnením výpovede bolo podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zák. práce menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť tým, že sa v období dočasnej práceneschopnosti dňa XX.X.XXXX osobne zúčastnil ako oponent obhajoby dizertačných prác doktorandov na prírodovedeckej fakulte ÚPJŠ, keďže mal súhlas ošetrujúcej lekárky. Uvedené nepovažuje za porušenie pracovnej disciplíny. Zo strany zamestnávateľa považuje za prílišnú tvrdosť voči jeho osobe už to, že ho oznámil Sociálnej poisťovni pobočka Košice, ktorá následným rozhodnutím č. 200-000041-CA 07/2013 zo dňa 2. januára 2013 rozhodla, že žalobca od 27. septembra 2012, najviac v rozsahu 30 dní odo dňa porušenia liečebného režimu určeného lekárom, nemá nárok na výplatu nemocenského. Čiže týmto rozhodnutím, ako aj výpoveďou zo strany zamestnávateľa, bol trestaný za ten istý skutok dvakrát. Žalobca žalovanej doporučeným listom oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní a na prideľovaní prác. Voči uvedenému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne pobočky Košice podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie s tým, že nie je si vedomý, že nejakým spôsobom porušil liečebný režim. Sociálna poisťovňa ústredie svojím rozhodnutím č.k. XXXXX-X/XXXX-Y. V. XX.XX.XXXX zamietla odvolanie a potvrdila napadnuté rozhodnutie, preto podal návrh na Krajský súd Bratislava. Žalobca poukázal, o.i., aj na to, že rektor E. sa v písomnom vyhotovení výpovede odvoláva na upozornenie zo 14.11.2012 na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobca dopustil tým, že prejavil svoj názor na porade na to určenej - na aktíve učiteľov, kde kriticky vystúpil. Za uvedené vystúpenie dostal upozornenie, s ktorým sa nestotožnil, keďže sa nejednalo o porušenie pracovnej disciplíny, ale o prezentovanie z pozície sily rektora a presadzovanie mocenského názoru nemajúceho s odborným zameraním pharmácie nič spoločné. Žalobca poukázal na pracovný poriadok, čl. 4 bod 8 ( z ktorého citoval) a na to, že obidve upozornenia a to z 5.4.2012 a 14.11.2012 sú v rozpore s cit. čl. pracovného poriadku, na hodnotiacu správu zo zasadnutia z 22.3.2013 predsedu pracovnej skupiny, že sa potvrdil jeho podnet, že UVLF nemá dostatočné personálne zabezpečenie nosných ťažiskových predmetov odboru farmácia. Na základe uvedeného žalobca poukázal na tieto nedostatky na predmetnej porade, čo ale nebolo prijaté zo strany vedenia ako konštruktívna kritika v snahe uvedený nedostatok odstrániť a zdokonaliť študijný program, ale zvolili opačný postup - za každú cenu odstrániť jeho osobu ako tú, čo zasahuje do mocenských plánov a zabehnutého systému vedenia, ktorému nezáleží na kvalite študijného programu farmácie na UVLF. Reakcia na uvedenú kritiku bola, že rektor ho odvolal z garanta „Analytická chémia“ aj napriek tomu, že na chemických disciplínach študijného programu Farmácia práve analytická chémia pod jeho vedením dosiahla najvyššiu úroveň, porovnateľnú s týmto predmetom na iných farmaceutických fakultách. Jeho práca aj bola skôr ocenená rektorom pamätnou medailou pri príležitosti 60. výročia založenia univerzity v r. 2009. Na upozornenia žalobca reagoval a oponoval im, ale ani v jednom prípade nebola spätná reakcia. Žalobca tvrdil, že v tomto prípade výpovedný dôvod je v rozpore s dobrými mravmi, postavený na revanši a šikanovaní zo strany zamestnávateľa voči nemu, že za porušenie liečebného režimu bol potrestaný tretíkrát a to nevyplatením mzdy. Nemal ani konštatovanú absenciu za dobu liečby, čo by bol výpovedný dôvod. Zdôraznil, že upozornenia, na ktoré sa zamestnávateľ odvoláva, nesúvisia s pracovnou disciplínou alebo s neuspokojivými pracovnými výsledkami, že nikdy neodmietol učiť, len spochybnil nerovnomenné rozdelenie hodín medzi jednotlivých učiteľov, na čo mal právo. Ďalej žalobca uviedol, že upozornenia z 5.4.2012 a 14.11.2012 sú šikanózne, nakoľko na univerzite panuje kult osobnosti rektora, ktorý je obklopený svojimi ľuďmi, čo prezentuje jeho zaradenie, ktorý má docentúru a post bežného odborného asistenta, kým na vedúcej funkcii je človek, ktorý pre akreditáciu podmienky nespĺňa. Tiež je tam paralela medzi upozorneniami a kritikou z jeho strany, keď upozornenie z 5.4.2012 bola odozva na jeho kritiku zo 14.3.2012, kedy dostal aj odpoveď od prof. H. a kedy sa vyjadroval kriticky k vedeniu a systému práce. Taktiež pokiaľ ide o upozornenie zo 14.11.2012, ide o reakciu na kritiku z jeho strany na porade. Žalovaná so žalobou nesúhlasila. Tvrdila, že skončila pracovný pomer so žalobcom z dôvodu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa dopustil tým, že sa v období, keď bol uznaný za dočasne práceneschopného 19.9.2012 osobne zúčastnil ako oponent obhajoby dizertačných prác doktorandov na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, v čase mimo povolených vychádzok, ktoré boli určené ošetrujúcim lekárom na obstaranie základných životných potrieb pacienta, čím porušil liečebný režim. Svojím konaním žalobca porušil základnú povinnosť zamestnanca vyplývajúcu z § 81 písm. d) Zák. práce a čl. 11 ods. 1 písm. g) Pracovného poriadku žalovanej, s ktorým bol žalobca riadne oboznámený. O porušení liečebného režimu dočasne práceneschopného žalobcu sa dozvedela 19.10.2012 doručením stanoviska posudkového lekára Sociálnej poisťovne pobočky v Košiciach č. j: KEM-46316/2012-Va zo 17.10.2012, rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočky v Košiciach č. 200-000041-CA07/2013 z 2.1.2013 a rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie v Bratislave číslo: 22080-2/2013-BA z 28.3.2013, právoplatného 10.4.2013. Na porušenie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť výpovede z jej strany pre porušenie pracovnej disciplíny bol žalobca písomne upozornený 5.4.2012 a 14.11.2012. Vyjadrenia žalobcu k neakceptovaniu a spochybneniu porušenia liečebného režimu, uvádzané v žalobe považovala pre konanie o neplatnosť výpovede irelevantné, keďže o porušení liečebného režimu nerozhodla ona, ale Sociálna poisťovňa pobočka v Košiciach a v odvolacom konaní Sociálna poisťovňa ústredie v Bratislave. Žalovaná konala, až na základe právoplatného rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie v Bratislave v rovine pracovnoprávnej z titulu porušenia základnej povinnosti zamestnanca upravenej v § 81 písm. d) Zák. práce a čl. 11 ods. 1 písm. g) Pracovného poriadku žalovanej. V súlade s § 131 ods. 1 písm. f) Zák. práce uplatnila nárok na náhradu časti príjmu žalobcu za 8 dní pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, ktorú žalobcovi vyplatila a na ktorú žalobca stratil nárok tým, že porušil liečebný režim. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a svedkov, oboznámením obsahu listinných dôkazov. Uviedol, čo zistil z pracovnej zmluvy zo dňa XX.X.XXXX Č.. G.. XXXX/XXXX-E. v znení a dodatkov, z listu rektora žalovanej z 23.8.2007, z listu žalovanej adresovaného žalobcovi z 29.2.2012, z písomného upozornenia vyhotoveného žalovanou 5.4.2012 č.j. 169/2012/OĽZ/Sz, zo zápisnice zo zasadnutia Disciplinárnej komisie pre zamestnancov 29.3.2012 na UVLF v Košiciach, z písomného upozornenia vyhotoveného žalovanou 14.11.2012 č.j. 662/2012/OPA/Sz, zo zápisnice zo zasadnutia Disciplinárnej komisie pre zamestnancov 14.11.2012 na UVLF v Košiciach, z rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočky v Košiciach č. 200-000041-CA07/2013 z 2.1.2013, z potvrdenia dekana PF UPJŠ a zápisnice zo štátnej skúšky - obhajoby dizertačnej práce PF UPJŠ, zo stanoviska Sociálnej poisťovne pobočky v Košiciach zo 17.10.2012 pre rektora žalovanej, z rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie v Bratislave č. 22080-2/2013-BA z 28.3.2013, z podkladov k žiadosti o akreditáciu magisterského študijného programu farmácia v rámci študijného odboru 7.1.29 Farmácia farmácia z roku 2005. Citoval čl. 9 Študijného poriadku žalovanej. Ďalej uviedol, čo zistil z rozhodnutia podpredsedu vlády a ministra školstva SR č. CD-2008-23947/50493-1:sekr. z 1.12.2008, z výtlačku el. komunikácie medzi žalobcom a G. Š., z hodnotiacej správy - iniciácia akreditácie príslušnej činnosti žalovanej v ŠP i ŠO farmácia na žiadosť č. 260-12/AK. Ďalej reprodukoval obsah výpovede žalobcu a svedkýň D.. P. O.M., D.. U. V., E.., Z.. G. L., H. Z.. G. D., W.., H. M.. N. H., E.., H. Z.. O. S.-D., E.., H. E.. D.. G. O., W.., H. I.. D.. U., E.. na pojednávaniach súdu. Vychádzajúc z § 47 ods. 1 písm. b), § 61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. e), ods. 4, 5, § 74, § 77, § 79 ods. 1 a § 81 písm. c) a d), Zák. práce, § 8 ods. 2 písm. g) zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, § 4 ods. 1 , 2, 3 a 4, § 50 ods. 1 až 3, § 51 ods. 1 a 2, § 75 ods. 1 , 3 a 4, § 75 ods. 5, 6 a 8 zák. č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách (ich znenie citoval), urobil záver, že žalobca v tomto konaní napadol neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa 63 ods. 1 písm. e) Zák. práce, preto pre posúdenie platnosti výpovede vychádzal z ust. Zák. práce. Mal za preukázané, že žalobcovi bolo XX.X.XXXX doručené písomné Skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa XX.X.XXXX Č..G.. XXX/XXXX/OPA podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zák. práce pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal žalobca dopustiť tým, že sa v období dočasnej práceneschopnosti XX.X.XXXX osobne zúčastnil ako oponent obhajoby dizertačných prác doktorandov na Prírodovedeckej fakulte ÚPJŠ, v čase mimo povolených prechádzok určených ošetrujúcim lekárom na obstaranie základných životných potrieb, pričom dodržiavať liečebný režim je základnou povinnosťou zamestnanca ustanovenou v § 81 písm. d) Zák. práce (t.j. v období, v ktorom má podľa osobitného predpisu nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti, dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom) a čl. 11 ods. 1 písm. g) Pracovného poriadku UVLF v Košiciach. Dôvodil, že podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zák. práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ak bol v posledných šiestich mesiacoch, t.j. od XX.XX.XXXX v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede, že z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že u zamestnanca musí ísť aspoň o dve menej závažné porušenia pracovnej disciplíny za posledných šesť mesiacov, pričom v súvislosti s jedným porušením musel byť zamestnanec upozornený na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny a v súvislosti s tým ďalším porušením neuplynula do dania výpovede lehota dvoch mesiacov odo dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode výpovede dozvedel a rok odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol (§ 63 ods. 4 ZP), resp. lehota dvoch mesiacov odo dňa, keď sa zamestnávateľ dozvedel o výsledku konania iného orgánu, ktoré sa začalo v lehoty dvoch mesiacov uvedenej v odseku 4 a ktorého predmetom bolo konanie zamestnanca, v ktorom možno vidieť porušenie pracovnej disciplíny (§ 63 ods. 5 ZP). Konštatoval, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočky v Košiciach č. 200-000041- CA07/2013 2.1.2013 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie v Bratislave č. 22080-2/2013- BA z 28.3.2013 bolo rozhodnuté, že žalobca od XX.X.XXXX, najviac v rozsahu 30 dní odo dňa porušenia liečebného režimu určeného lekárom, nemá nárok na výplatu nemocenského a to z dôvodu, že sa XX.X.XXXX zúčastnil ako oponent obhajoby dvoch dizertačných prác na PF UPJŠ v Košiciach a v čase mimo povolených vychádzok nebol doma, čím porušil liečebný režim stanovený ošetrujúcim lekárom. Rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 10.4.2013. Podnet sociálnej poisťovni dala práve žalovaná a to listom z 8.10.2012. O stanovisku sociálnej poisťovne, že došlo k porušeniu liečebného režimu sa žalovaná dozvedela XX.XX.XXXX. O výsledku konania pred sociálnou poisťovňou sa žalovaná dozvedela 8.4.2013, teda keď dala žalobcovi výpoveď XX.X.XXXX, dala ju v zákonnej lehote podľa § 63 ods. 5 Zák. práce . Konštatoval, že zamestnávateľ výpoveď vopred prerokoval so Základnou organizáciou OZ PŠ a V UVLF XX.X.XXXX. Pokiaľ ide o písomné upozornenie vyhotovené žalovanou 5.4.2012 č.j. 169/2012/OĽZ/Sz, urobil záver, že toto bolo dané žalobcovi v čase viac ako 6 mesiacov pred daním výpovede, preto v súvislosti s ním neskúmal, či bolo dané dôvodne. Poukázal na to, že žalobca bol XX.XX.XXXX, teda v lehote 6 mesiacov predchádzajúcim daniu výpovede, listom žalovanej č.j. XXX/XXXX/OPA/Sz upozornený na závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť tým, že XX.X.XXXX na aktíve učiteľov bezdôvodne spochybnil odbornú spôsobilosť vysokoškolských učiteľov Ústavu farmaceutickej chémie a Ústavu lekárskej chémie žalovanej a svojím konaním poskytol nepravdivé vyhlásenia súvisiace s vykonávaním práce vo verejnom záujme, čím porušil § 8 ods. 2 písm. g) zák. č. 552/2003 Z.z., § 47 ods. 1 písm. b) Zák. práce a čl. 11 ods. 2 písm. f) Pracovného poriadku z 30.6.2008 a zároveň bol upozornený, že v prípade opätovného aj menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, môže byť s ním rozviazaný pracovný pomer výpoveďou pre porušenie pracovnej disciplíny zo strany zamestnávateľa. Súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že vystúpenie žalobcu na aktíve učiteľov XX.X.XXXX, v ktorom spochybnil odbornú spôsobilosť vysokoškolských učiteľov Ústavu farmaceutickej chémie a Ústavu lekárskej chémie žalovanej, nemožno považovať za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, a že upozornenie žalovanej zo XX.XX.XXXX Č..G.. XXX/XXXX/OPA/Sz nebolo dôvodné. Poukázal na to, že išlo len o vyslovenie názoru žalobcu v rámci diskusie, navyše na (až na výnimky) nedotknuteľnej akademickej pôde, pričom podľa § 4 ods. 1 písm. d) vysokoškolského zákona na vysokej škole sa zaručujú akademické slobody a akademické práva (ktoré prekračujú rámec privilégií dostupných ostatným), vrátane práva na slobodné vyjadrovanie a zverejňovanie svojich názorov, že je pritom irelevantné, či je názor správny a čo motivuje osobu, ktorá ho vyslovuje, pokiaľ nejde o názor, ktorý je výslovne v rozpore so zásadami ľudskosti alebo ktorý navádza k zločinnosti, že tí, ktorí s jeho názorom nesúhlasili, mali taktiež právo slobodne vyjadriť svoj nesúhlas. Aj samotní prorektori E.. D.. G. O.X. N. W.. I.. D.. U., E., ktorí v konaní vypovedali ako svedkovia, uviedli, že žalobca mal právo vysloviť slobodne svoj názor, aj keď bol dosť kritický, nestotožňujú sa s ním a niekoho sa mohol dotknúť. Zdôraznil, že jeho prejav nebol vulgárny ani agresívny, bolo z neho zrejmé, že neodbornosť bola namietaná v tom zmysle, že žalobcom menovaní kolegovia nemajú v študijnom programe a predmete, ktorý majú garantovať, dosiahnuté príslušné vzdelanie, že všetkým tam prítomným muselo byť jasné, že na univerzite sú učitelia, ktorí nemôžu mať len stredoškolské vzdelanie a že prešli výberovým konaním. Poukázal aj na výpoveď svedkyne D.. U. V., E.., ktorá uviedla, že žalobca na predmetnom aktíve hovoril, že výučbu študentov v študijnom programe farmácia majú zabezpečovať vysokoškolskí učitelia, ktorí majú aj tituly docent a profesor a, že v súčasnosti to tak nie je, pretože výučbu zabezpečujú na niektorých predmetoch len odborní asistenti a menovala niektorých. Na záver žalobca uviedol, že teda zamestnanci ústavu lekárskej chémie a ústavu farmaceutickej chémie sú odborne nespôsobilí, pretože nie sú docentmi a profesormi. Ďalej poukázal na to, že taktiež svedkyňa M.. H., E.. uviedla, že aktív je na to, aby sa každý postavil a vyjadril svoj názor, že navyše pán rektor po vystúpení žalobcu, keď sa nikto nechcel vyjadriť, tak citoval vysokoškolský zákon a uviedol, že to, čo žalobca povedal, nie je pravda, že je neznalý zákona, ak tvrdí, čo tvrdí a on ako štatutár školy si je istý, že všetci zamestnanci sú odborne spôsobilí. To ale svedkyňa nepovažovala za dostatočné zadosťučinenie. Ďalej uviedol, že svedkyňa Z.. G. L. vypovedala, že žalobca na aktíve, o.i., spomenul, že nebudú na ústave farmaceutickej chémie a lekárskej chémie schopní sa ani do dvoch rokov habilitovať, že jeho vystúpenie na aktíve brala ako poskytnutie nepravdivej informácie, ako osočenie, nie ako vyslovený názor. Uviedol, že naopak svedok Z.. G. D., W.. v konaní vypovedal, že sa s vysloveným názorom žalobcu stotožnil, rovnako aj kolega U.. Súd podotkol, že aj podľa hodnotiacej správy akreditačnej komisie z r. 2013 žalovaná v študijnom programe a študijnom odbore farmácia nespĺňa v čase iniciácie akreditačné kritériá uplatňované pri posudzovaní spôsobilosti a neutvára dostačujúce predpoklady na udržanie spôsobilosti, až do najbližšej komplexnej akreditácie činnosti vysokej školy, pretože nemá dostatočné personálne zabezpečenie nosných ťažiskových predmetov študijného odboru farmácie - iba dvaja z garantov týchto predmetov sú zamestnaní na ustanovený týždenný pracovný čas, a tí nemajú vedecko-pedagogický titul a že E.. D.. G. O., E.. spĺňa kritériá kvalitnej vedeckej činnosti, nie však v odbore, ktorý patrí do jadra farmaceutických odborov. Súd urobil záver, že vystúpenie žalobcu na aktíve učiteľov v H. XXXX nemožno považovať za poskytnutie nepravdivého vyhlásenia súvisiaceho s vykonávaním práce vo verejnom záujme a porušenie § 8 ods. 2 písm. g) zák. č. 552/2003 Z.z., § 47 ods. 1 písm. b) Zák. práce a čl. 11 ods. 2 písm. f) Pracovného poriadku žalovanej z 30.6.2008, že takým vyhlásením by mohlo byť napr. úmyselné uvedenie nepravdivých skutočností v majetkovom priznaní zamestnanca štátnej správy, ktoré sa zverejňuje, určite však nie názor vyslovený v rámci diskusie akademickej obce. Nakoľko súd dospel k záveru, že vystúpenie žalobcu na aktíve učiteľov XX.X.XXXX nemožno považovať za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a, že upozornenie žalovanej zo XX.XX.XXXX Č..G.. XXX/XXXX/ OPA/Sz nebolo dôvodné, potom chýba splnenie hmotnoprávnej podmienky pre výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zák. práce. Z uvedeného dôvodu, je Skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovanej z XX.X.XXXX Č..G.. XXX/XXXX/OPA neplatné a žaloba je dôvodná, preto jej súd vyhovel. Konštatoval, že nebolo už potrebné sa bližšie zaoberať tým, či Ž. XX.X.XXXX porušil liečebný režim a porušil tak pracovnú disciplínu. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal neúspešnú žalovanú nahradiť úspešnému žalobcovi trovy konania potrebné na účelné uplatňovanie práva. Poukázal na to, že v danom prípade bolo predmetom konania určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, teda nie je možné hodnotu práva vyjadriť v peniazoch, a preto je základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby určená ako jedna trinástina výpočtového základu. Žalobcovi priznal náhradu trov právneho zast. podľa vyhl. MS SR 655/2004 Z.z. odmenu za 3 úkony právnej služby v r. 2013 (prevzatie a prípravu zast., žaloba a účasť na pojednávaní 10.12.2013) vo výške 60,07 eur za 1 úkon v r. 2014 (účasť na pojednávaní 16.9.2014) 61,87 eur, za 3 úkony v r. 2015 (účasť na pojednávaniach 8.1.2015, 17.3.2015 a 7.5.2015) po 64,53 eur + režijný paušál 3 x 7,81 eur, 1 x 8,04 a 3 x 8,39 eur, spolu 492,31 eur. Konštatoval, že pojednávanie z 27.3.2014 bolo odročené bez prejednania veci, pričom právny zást. žalobcu nebol prítomný, preto mu odmena nepatrí. Zást. žalobcu nepriznal odmenu za podanie z 9.10.2014 (v ktorom oznámil adresu navrhovaného svedka) a z 12.2.2015 (v ktorom navrhol vyžiadať spis pre akreditáciu a vypočuť svedka), nakoľko nešlo o účelne vynaložené trovy konania, keďže mu nič nebránilo uvedené skutočnosti zistiť skôr a oznámiť už na predchádzajúcom pojednávaní. 3. Uznesením 17Cpr/1/2013-436 z 30.7.2015 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok zo žaloby vo výške 99,50 eura , do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, vychádzajúc zo skutočnosti, že o žalobe žalobcu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru rozhodol rozsudkom zo 7.5.2015 tak, že žalobe vyhovel a z položky 1 písm. b) prílohy zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatkov za výpis z registra trestov v platnom znení a § 2 ods. 2 cit. zákona. Dôvodil, že žalobca je od platenia súdneho poplatku zo žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru oslobodený podľa § 4 ods. 2 písm. d) cit. zákona, že jeho žalobe bolo vyhovené a preto je žalovaná povinná zaplatiť súdny poplatok zo žaloby 99,50 eur, lebo nie je od poplatku oslobodená a vo veci nemala úspech. 4. Žalovaná podala proti rozsudku a uzneseniu v zákonnej lehote odvolanie. 5. V odvolaní proti rozsudku navrhla rozsudok podľa § 220 O.s.p. zmeniť a určiť, že výpoveď z pracovného pomeru doručená žalobcovi XX.X.XXXX je platná a zrušiť jej povinnosť nahradiť na účet právneho zást. žalobcu trovy konania 492,31 eur alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) ods. 2 O.s.p.. 6. Odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p.. Zastávala názor, že sú dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že súd na základe vykonaných dôkazov nesprávne posúdil dôvodnosť upozornenia pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu, že upozornenie neposudzoval komplexne so všetkými okolnosťami, za ktorých ku porušeniu pracovnej disciplíny došlo, v nadväznosti na povinnosti zamestnanca verejnej vysokej školy, ktoré mu vyplývajú nielen zo Zák. práce, ale aj zo zákona o výkone práce vo verejnom záujme, zákona o vysokých školách, pracovného poriadku, pokynov, či príkazov nadriadených. Tvrdila, že všetky tieto povinnosti tvoria obsah pracovného pomeru s ňou a tieto povinnosti musí zamestnanec dodržiavať počas celej doby trvania pracovného pomeru, že porušenie týchto povinností je porušením pracovnej disciplíny. Uviedla, že žalobca bol zamestnancom v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy a jeho pracovný pomer trval so všetkými právami a povinnosťami zamestnanca aj počas vystúpenia na aktíve učiteľov, že základné povinnosti zamestnancov tak, ako sú uvedené v § 81 Zák. práce určujú len vo všeobecnej rovine záväzné pravidlá správania a sú východiskom pri právnych úkonoch zamestnávateľa v prípadoch rozviazania pracovného pomeru, prípadne iných opatrení pri ich porušení. To neznamená, že povinnosti, ktoré má zamestnanec dodržiavať podľa zákona o výkone práce vo verejnom záujme, zákona o vysokých školách, pracovného poriadku, pokynov, či príkazov nadriadených sú také, ktorých porušenie a nedodržiavanie je dovolené a posudzujú sa, ako by k porušeniu pracovnej disciplíny nedošlo. Poukázala na ustálenú judikatúru, že ide o porušenie pracovnej disciplíny podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zák. práce, ak zamestnanec oznamuje a rozširuje také údaje o spoluzamestnancovi, o ktorých vie alebo musí vedieť, že sú nepravdivé. V tejto súvislosti poukázala aj nato, že právo na slobodné vyjadrovanie a zverejňovanie svojich názorov nie je právom absolútnym, že má svoje hranice a že určité prejavy práva na slobodné vyjadrovanie a zverejňovanie svojich názorov, ktoré by mohli byť legitímne v inom kontexte, nie sú legitímne v pracovnoprávnych vzťahoch, pretože využívanie týchto práv v zmysle § 4 ods. 2) zákona o vysokých školách musí byť okrem iného v súlade s právnym poriadkom. Žalovaná je toho názoru, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v tom, že nie je irelevantné, či je názor správny a čo motivuje osobu, ktorá ho vyslovuje, pretože práve obsah vysloveného názoru žalobcom na svojich bezprostredných kolegov na aktíve učiteľov XX.X.XXXX tým, že bol nepravdivý, zasiahol do ochrany práv, cti a dôstojnosti dotknutých vysokoškolských učiteľov, ktorí následne podpísali vyhlásenie o tom, že verejné spochybnenie ich odbornej spôsobilosti sa ich dotklo, kazí dobré meno ich pracovísk a považujú konanie žalobcu za urážku na cti. Na rozdiel od kolegov - vysokoškolských učiteľov z ústavu farmaceutickej chémie a ústavu lekárskej chémie, ktorí „neboli podľa žalobcu odborne spôsobilí garantovať študijné predmety, pretože nie sú profesori, resp. docenti ako žalobca", sám seba v rámci svojho vystúpenia na aktíve učiteľov hodnotil ako uznávanú kapacitu, ktorého si pozývajú aj iné univerzity prednášať. Žalobca však nepredložil jediný relevantný dôkaz o odbornej nespôsobilosti kolegov. Tvrdila, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne pravdivosti tvrdení uvádzaných v žalobe a doklady ním predložené nepreukazujú odbornú nespôsobilosť vysokoškolských učiteľov ústavu farmaceutickej chémie a ústavu lekárskej chémie žalovanej. Poukázala na to, že svedok E.. G. D., W.. nebol prítomný na aktíve učiteľov počas vystúpenia žalobcu, t. zn, že nebol jeho priamym účastníkom a v tomto kontexte je jeho svedecká výpoveď účelová. Tvrdila, že v rámci dokazovania preukázala nepravdivé skutkové tvrdenia žalobcu uvádzané v žalobe, že žalobca bol rektorom odvolaný z garanta študijného predmetu analytická chémia ako reakcia na uvedenú kritiku na aktíve učiteľov, pretože bol odvolaný XX.X.XXXX a aktív učiteľov sa konal XX.X.XXXX, t.zn., že to objektívne nemohla byť reakcia na uvedenú kritiku, keďže D. H. nasleduje po D. B. a nie naopak, že upozornenie je v rozpore s čl. 4 bod 8) pracovného poriadku žalovanej z dôvodu, že nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca, alebo zamestnávateľa sťažnosť, alebo návrh na začatie trestného stíhania, pretože nepostihovala žalobcu za sťažnosť na zamestnanca alebo zamestnávateľa, ani za návrh na začatie trestného stíhania, keďže takýmito skutkami, o ktorých nemala a nemá vedomosť sa vôbec nezaoberala, žalobca reagoval a oponoval na udelené upozornenie, pretože k doručeným upozorneniam nepodal žiadne písomné vyjadrenie, na ktoré by mohla reagovať. Zdôraznila, že v rámci dokazovania preukázala nespochybniteľné fakty, vysokoškolskí učitelia ústavu farmaceutickej chémie a ústavu lekárskej chémie boli prijatí do pracovného pomeru na základe výberového konania, na ktorom sa posudzovala ich odborná spôsobilosť, to zn. kvalifikačné predpoklady vysokoškolského vzdelania druhého a tretieho stupňa (PhD./CSc.) a praxe pre pracovné zaradenie odborného asistenta, pričom v týchto výberových komisiách bol žalobca členom, že vedecko-pedagogický titul prof. alebo doc., je v zmysle ust. § 75 ods. 4), 5) a 6) zák. o vysokých školách len kvalifikačný predpoklad pre ustanovenie profesora alebo docenta na funkčné miesto profesora alebo docenta a pre garantovanie študijného programu ako celku, pričom z vysokoškolských učiteľov ústavu farmaceutickej chémie a ústavu lekárskej chémie nebol garantom študijného programu farmácia žiadny z nich, garantom (vedúcim) študijného predmetu v nadväznosti na čl. 35 ods. 4) študijného poriadku žalovanej môže byť okrem profesora a docenta aj odborný asistent, tak ako bol garantom študijného predmetu analytická chémia a analýza liečiv sám žalobca, v čase keď ešte nebol docentom. Z informačných listov študijných predmetov študijného programu farmácia mala za preukázané, že chemické študijné predmety v študijnom programe farmácia nikdy negarantovali asistenti, (asistent vysokej školy je vysokoškolský učiteľ bez vysokoškolského vzdelania tretieho stupňa, to zn., že nemá PhD., alebo CSc.), tak ako to vyplýva z dotazu, ktorý zaslal žalobca e-mailom predsedovi pracovnej skupiny pre vedy lekárske a farmaceutické Akreditačnej komisie. Poukázala na § 75 ods. 8 zákona o vysokých školách, že medzi pracovné povinnosti odborného asistenta s vysokoškolským vzdelaním tretieho stupňa patrí aj skúšanie na štátnych skúškach v bakalárskych študijných programoch, že garantovanie študijných predmetov aj odbornými asistentmi študijného programu farmácie bolo od r. 2007 rovnako zabezpečované , aj keď bol žalobca garantom študijného predmetu a vedúcim katedry a nikdy nepoukazoval na nedostatky súvisiace so zabezpečovaním výučby študijných predmetov v študijnom programe farmácia a rovnako aj žalobca zabezpečoval výučbu externými učiteľmi. Ďalej uviedla, že vysokoškolskí učitelia, až na pár výnimiek, ktorí nastúpili do pracovného pomeru po r. 2011 boli žalobcovi kolegovia, ktorým bol od r. 2007 do r. 2011 bezprostredne nadriadený ako vedúci katedry chémie, biochémie a biofyziky a vedúci ústavu farmaceutickej chémie, že počas výkonu vedúcej funkcie žalobca ani raz ústne, či písomne na poradách katedry chémie, biochémie a biofyziky, vedeniu univerzity, prorektorom, na aktíve univerzity za r. 2007 až 2011 nepodal akúkoľvek správu o tom, že títo zamestnanci, ktorých riadil, dával im záväzné pokyny na prácu a tvoril s nimi jeden ucelený pracovný kolektív, nie sú odborne spôsobilí a že má výhrady k zabezpečovaniu a kvalite študijných predmetov v študijnom programe farmácie. Uviedla, že žalobca na zasadnutí Disciplinárnej komisie univerzity zo XX.XX.XXXX na otázku, čo ho oprávňuje spochybňovať odbornú spôsobilosť kolegov, vo svojom vyjadrení uviedol, že keď on viedol katedru, všetci boli spôsobilí. Poukázala na to, že odbornú spôsobilosť zamestnanci ústavu farmaceutickej a lekárskej chémie nestratili tým, že žalobca prestal byť vedúcim katedry. Podotkla, že z hodnotiacej správy akreditačnej komisie nevyplýva, že vysokoškolskí učitelia ústavu farmaceutickej chémie a lekárskej chémie sú odborne nespôsobilí, že nedostatočné personálne obsadenie sa netýka ústavu farmaceutickej chémie a ústavu lekárskej chémie, nakoľko študijné predmety študijného programu farmácia zabezpečujú aj iné pracoviská ako ústav humánnej a klinickej farmakológie, katedra farmaceutickej technológie a pod., že študijný predmet analytická chémia ani garancia tohto predmetu nebola M.. N. H., E.., ktorá po odvolaní žalobcu z garanta predmetu analytická chémia garantovala študijný predmet analytickej chémie, ani jej ako garantke, ani študijnému predmetu analytická chémia absolútne nič vytknuté, čo znamená iba jedno, že bol garantovaný správne. Žalovaná je toho názoru, že poskytnutie nepravdivého vyhlásenia súvisiaceho s vykonávaním práce vo verejnom záujme, nie je len úmyselné uvedenie nepravdivých skutočností v majetkovom priznaní zamestnanca štátnej správy (verejná vysoká škola nemá charakter štátnej správy), ale aj ústne vyhlásenie, oznámenie, či rozširovanie nepravdivých údajov, oznamovanie, či šírenie nepravdivých informácií, pretože ide len o rôzne pomenovanie nepravdy, že takéto prejavy ako nedovolené konanie upravujú viaceré zákony tvoriace právny poriadok SR a je samozrejmé, že nie sú akceptovateľné u žiadneho zamestnanca verejnej vysokej školy ako vrcholnej vzdelávacej ustanovizne, akou je aj ona. Opakovala, že písomným upozornením na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré nebolo jediné, žalobcu upozornila na konkrétny neprijateľný prejav chovania voči kolegom a klauzula o možnej výpovedi pre opätovné aj menej závažné porušenie pracovnej disciplíny súčasne mala plniť aj funkciu preventívnu, aby si zamestnanec uvedomil nevhodnosť chovania a v budúcnosti sa ho opätovne nedopustil, avšak zamestnanec sa vzápätí dopustil opätovného porušenia pracovnej disciplíny tým, že porušil liečebný režim. Žalovaná podotkla, že upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny môže byť aj ústne a posudzuje sa podľa obsahu. Na základe uvedeného je žalovaná toho názoru, že závadným správaním žalobcu boli porušené povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu a upozornenie na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny zo XX.XX.XXXX Č.. G..: XXX/XXXX/ OPA/Sz. je dôvodné. Napokon poukázala na základné právo účastníka na spravodlivý proces a na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. US 115/03). Rozsudok žalovaná považuje v celom rozsahu za nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený. Tvrdila, že samotné odôvodnenie rozsudku stručne a nezrozumiteľne poskytuje zdôvodnenie, avšak bez akéhokoľvek reflektovania mnohých skutočností a právnych argumentov prednesených v priebehu konania, že citované svedecké výpovede v odôvodnení rozsudku sú vytrhnuté z kontextu, čo malo vplyv na samotné rozhodnutie vo veci, že odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé a arbitrárne. Z rozhodnutia jej nie je zrejmé, aké dôkazy považoval súd za relevantné, súd v odôvodnení síce vymenoval, aké dokazovanie bolo v predmetnej právnej veci vykonané, avšak v odôvodnení rozsudku absentujú úvahy o tom, ako sa vysporiadal s jednotlivými dôkazmi, resp. tvrdeniami, ktoré si navzájom odporovali a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Tvrdila, že súd bez náležitého hodnotenia a akéhokoľvek zdôvodnenia arbitrárne prijal závery, na ktorých založil svoje rozhodnutie vo veci samej. Vytýkala súdu, že sa venuje vyjadreniam účastníkov, svedkov a ich prednesom a predloženým dokumentom na 26 stranách rozsudku, pričom samotné odôvodnenie rozsudku obmedzil iba na dve strany (str.č. 26 a 27 rozsudku), že odôvodnením rozsudku bolo porušené jej právo na spravodlivý proces. Vzhľadom na podané odvolanie vo veci samej, žalovaná žiadala zrušiť jej povinnosť nahradiť na účet právneho zást. žalobcu trovy konania 492,31 eur, pozostávajúce z trov právneho zast. V prípade úspechu v konaní žiadala vrátiť súdny poplatok zo žaloby vo výške 99,50 eur. 7. Žalovaná v odvolaní proti uzneseniu navrhla uznesenie podľa § 221 ods. 2 O.s.p. zrušiť. Poukázala na to, že proti rozsudku, ktorým súd rozhodol, že výpoveď na skončenie pracovného pomeru je neplatná, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie a preto konanie nie je právoplatne ukončené a navyše na zmätočnosť uznesenia, podľa odôvodnenia ktorého je povinná zaplatiť súdny poplatok zo žaloby 204,50 eur (6 % z 3.410,- eur). 8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu proti rozsudku navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalovanú na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 72,87 eur za 1 úkon právnej služby v základnej tarife á 64,53 eur za úkon + 8,34 eur rež. paušál. 9. Nestotožnil sa s vyjadrením žalovanej k odvolaniu, že na aktíve vo svojom vystúpení sa vyjadroval o niektorom zamestnancovi hanlivo, resp., aby rozširoval také údaje o zamestnancoch o ktorých vie, že sú nepravdivé. Tvrdil, že je tu snaha žalovanej zdramatizovať svoje odvolanie o skutočnosti, ktoré s vystúpením nesúvisia a tieto boli počas dokazovanie vyvrátené, ním aj svedkami. Zdôraznil, že vo svojom vystúpení na aktíve učiteľov upozornil na skutočnosť, že ústav, ktorý nemá profesorov a docentov, sa dá sa považovať za odborne nespôsobilý v zmysle vysokoškolského zákona jeho § 75, kde sa uvádza, že prednášajú profesori a docenti, týka sa to predmetov, ktoré tvoria jadro študijného odboru), čiže uvedená kritika na odbornom aktíve učiteľov smerovala na nedostatok vyšších učiteľov (profesorov, docentov) na ústave farmaceutickej chémie a lekárskej chémie, keďže bol v tom čase jediný vyšší učiteľ na ústave farmaceutickej chémie na 100% úväzok (docent v odbore farmaceutická chémia) a na ústave lekárskej chémie žiaden vyšší učiteľ. Ústav farmaceutickej chémie zabezpečoval 6 povinných predmetov, ktoré tvoria jadro študijného odboru. Uviedol, že negovanie výpovede svedka E. G. D. ,W.. žalovanou tým, že nebol prítomní na aktíve, neznamená, že nebol znalý pomerov lebo pracoval ako odborný asistent na ústave farmaceutickej chémie. Vo svojej výpovedi vystihol stav na ústave a sám kritizoval pomery, čiže potvrdil oprávnenosť jeho kritiky a zvýraznil, že žalobca nevyslovil svoj názor spôsobom, aby boli osoby, ktorých sa to týka dehonestované v očiach iných. Toto tvrdenie vo svojich výpovediach potvrdili aj svedkovia I.. U. N. E.. O.. Poukázal na to, že v zmysle toho sa nejednalo o porušenie pracovnej disciplíny, ako to prezentovala žalovaná ale sa jednalo o podloženú a konštruktívnu kritiku, ktorú ale kompetentní žalovanej nevedeli zniesť a použili voči kritizujúcemu revanš využitím svojej sily z pracovných pozícii- funkcii. V rámci odvolania žalovanej, kde v časti preukazuje nespochybniteľné fakty, uviedol, že tieto je možné spochybniť jednoducho tým, že obhajuje v rozpore s vysokoškolským zákonom stav, ktorý bol predmetom jeho kritiky a to, ako to vyššie uviedol, suplovala ust. § 75, kde neprednášali a negarantovali vyšší učitelia- docenti, profesori na uvedenom odbore. Následne o rok neskôr, t.j. 2014 v žiadosti o akreditáciu žalovaná uvádza, ako zistil na internetových stránkach akreditačnej komisie, univerzita do svojho spisu uviedla, že prednášky vedú profesori a docenti, že uvedené zvýraznil na str. 23 v prílohe vyjadrenia (Príloha z webových stránok akreditačnej komisie časti stránok 19-23). Zastával názor, že rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa, tak aj v odvolacom konaní žalovaná bez akýchkoľvek zábran naďalej zavádza súd účelovými tvrdeniami, ktoré však v kontexte s ostatnými dôkazmi a okolnosťami prejednávanej veci nemožno akceptovať, že uvádza jedno a v žiadosti o akreditáciu v G. XXXX uvádza to, čo kritizoval, čiže mu dala za pravdu. Nedostatky, ktoré kritizoval, následne potvrdila akreditačná komisia po vykonaní kontroly v novembri 2012 pod vedením E., D.. G. Š. a vytkla žalovanej vážne nedostatky, ktoré uvádza v prílohe, hoci sa už nachádzajú v spise ale na bližšiu prezentáciu prikladá opätovne Hodnotiacu správu Akreditačnej komisie (Dôkaz: Hodnotiaca správa AK). Taktiež poukázal na terajšiu správu z Ministerstva Školstva na základe akreditačných konaní na Slovensku v univerzitách, že predmetná žalovaná Univerzita Veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach bola zaradená medzi šesť univerzít na Slovensku, ktoré nespĺňajú kritéria univerzity, aj hlavne pre dôvody, na ktoré poukázal. K uvedenému predkladá aktuálny dôkaz a to Vyjadrenie UVLF v Košiciach k výsledkom komplexnej akreditácie z XX.X.XXXX, kde zvýrazňuje odseky pojednávajúce „V oblasti chemických a farmaceutických vied", že uvedené nasvedčuje tomu, že problémy na ktoré poukázal na UVLF, pretrvávajú doteraz (Vyjadrenie UVLF v Košiciach k výsledkom komplexnej akreditácie z XX.X.XXXX). Mal za to, že všetky dôkazy, nie len tie, na ktoré poukazuje v odvolaní žalovaná, a ktorými podľa jeho názoru dostatočne preukázal, súd dôkladne posúdil a vyhodnotil, a to v súlade s § 132 O.s.p., t. j. podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Ako vyplýva z obsahu odôvodnenia, pri hodnotení dôkazov súd starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, ako aj na výpovede účastníkov konania. Rozhodnutie súdu je riadne odôvodnené a súd sa v ňom vysporiadal aj s argumentáciou žalovanej v súvislosti s jeho porušením pracovnej disciplíny. Poukázal aj na to, že ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, súd pri hodnotení vykonaných dôkazov zohľadnil aj skutočnosť, že jeho vystúpenie na aktíve učiteľov XX.X.XXXX nemožno považovať za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a, že upozornenie žalovanej zo XX.XX.XXXX Č..G.. XXX/XXXX/OPA/ Sz nebolo dôvodné. Opakoval, že z uvedeného dôvodu je skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovanej z XX.X.XXXX Č..G.. XXX/XXXX A. neplatné a žaloba je dôvodná, preto jej súd vyhovel. Tvrdil, že dôvody pre podanie odvolania žalovanou reálne nejestvujú, preto navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalovanú na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 72,87 eur za 1 úkon právnej služby v základnej tarife á 64,53 eur za úkon + 8,34 eur režijný paušál. 10. Žalovaná k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu opakovala skutočnosti uvedené v odvolaní proti rozsudku a opätovne nesúhlasila so žalobcovým tvrdením, že jeho vystúpenie na aktíve učiteľov XX.X.XXXX bola podložená a konštruktívna kritika z dôvodu, že o absencii vysokoškolských učiteľov z vedecko-pedagogickým titulom docent alebo profesor vedel dlhodobo a to od r. XXXX/XXXX a ako vedúci katedry zodpovedný za personálny rozvoj katedry neurobil nič, aby tento stav po odchode troch docentov personálne doplnil. Zdôraznila, že vystúpenie žalobcu nie je možné posudzovať na aktíve učiteľov ako konštruktívnu kritiku, poukázala na všetky dôkazy, ktoré boli v rámci dokazovania predložené a preukázané, pretože zastávala názor, že závadným správaním žalobcu boli porušené povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu a upozornenie na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny zo XX.XX.XXXX je dôvodné. 11. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 C.s.p. a rozsudok a uznesenie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p., lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie, ktoré nie je spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a v ktorom sa v podstate opakujú skutočnosti uvádzané žalovanou už pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd vo svojom rozhodnutí a jeho odôvodnení riadne a presvedčivo vysporiadal. 12. Žalovaná v odvolacom konaní uplatnila odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) t.j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, podľa § 205 ods. 2 písm. d) t.j., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 205 ods. 2 písm. f) t.j., že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 13. Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nie je daný. 14. Žalovanou uplatnený odvolací dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., t.j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., je v čase rozhodovania odvolacieho súdu upravený v Civilnom sporovom poriadku (ďalej len „C.s.p.“) v § 365 ods. 1 písm. b). Odvolací dôvod uvedený v 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. t.j., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je v čase rozhodovania odvolacieho súdu upravený v § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. a nesprávne právne posúdenie veci uvedené v 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., je v čase rozhodovania odvolacieho súdu upravené v § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. 15. Podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 16. Odvolací súd nezistil, aby súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane - žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, preto tento odvolací dôvod nie je daný. Pokiaľ žalovaná považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, ide len o jej ničím nepodložený subjektívny názor. 17. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp. keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich žiadne možné interpretácie odôvodnenia nevyplývajú. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p. (účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) a zásada súdnej praxe, preto nie je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť. 18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.), t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam sa týka chýb v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého spor posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas sporu najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas sporu najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 193 C.s.p.. 19. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas sporu najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas sporu najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 193 C.s.p.. 20. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). 21. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach sporových strán, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo a výstižne vyrovnal. 22. K odvolacím námietkam žalovanej uvedených v odvolaní, pokiaľ ide o nesprávne skutkové zistenia a námietky uvádzané v odvolaní ohľadom vyhodnotenia zisteného skutkového stavu, je potrebné uviesť, že pokiaľ žalovaná argumentuje tým, že žalobca, ktorý vystúpil na aktíve učiteľov XX.X.XXXX uvádzal nepravdivé údaje o spoluzamestnancoch, resp. rozširoval ich, pretože obsah vysloveného názoru žalobcom na svojich bezprostredných kolegov na aktíve učiteľov bol nepravdivý a zasiahol do ochrany práv, cti a dôstojnosti dotknutých vysokoškolských učiteľov, ktorí následne podpísali vyhlásenie o tom, že verejné spochybnenie ich odbornej spôsobilosti sa ich dotklo, čo kazí dobré meno ich pracovísk a považujú konanie žalobcu za urážku na cti, je potrebné uviesť, že išlo tu o právo žalobcu na vyslovenie svojho názoru a aj o právo na kritiku, ktorá nebola urobená hrubým ani hanlivým spôsobom, nikoho osobne neurážala a bola len v rovine profesionálnej kritiky. Žalobca ako zamestnanec a občan mal právo na vyslovenie svojho názoru a kritiky, urobenej slušným spôsobom, aj keď s jeho názorom a kritikou zamestnávateľ nesúhlasil a tieto nemohli byť kvalifikované ako porušenie pracovnej disciplíny a jednou z hmotnoprávnych podmienok na skončenie pracovného pomeru výpoveďou. Pri takomto výklade zákona , ako to interpretuje žalovaná, by v podstate došlo aj k porušeniu základného práva občana zakotveného v Ústave Slovenskej republiky - práva na slobodu prejavu, podľa ktorého každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu, pričom slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 23. Súd urobil správny záver a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, že vystúpenie žalobcu na aktíve učiteľov nemožno považovať za poskytnutie nepravdivého vyhlásenia súvisiaceho s výkonom práce vo verejnom záujme a porušenie § 8 ods. 2 písm. g) zák. č. 552/2003 Z.z., §47 ods. 1 písm. b) Zák. práce a čl. 11 ods. 2 písm. f) Pracovného poriadku žalovanej. 24. Ak sa zamestnanci žalovanej cítili dotknutí kritikou žalobcu, mali možnosť využiť svoje právo na ochranu osobnej cti ( ochrana osobnosti), čo však nie je predmetom tohto sporu. 25. Je potrebné dodať, že predmetom tohto sporu nie je ani preukazovanie odbornej spôsobilosti, resp. nespôsobilosti vysokoškolských učiteľov lebo u žalobcu išlo len o vyslovenie jeho názoru v rámci diskusie. Je bez právneho významu, či názory a kritika žalobcu boli správne alebo nesprávne a čo ho k tomu motivovalo, lebo jeho názory vyslovené na akademickej pôde, neboli v rozpore so zásadami ľudskosti a jeho prejav nebol urážlivý . 26. Pokiaľ žalovaná poukazuje na ustálenú judikatúru, že ide o porušenie pracovnej disciplíny podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zák. práce, ak zamestnanec oznamuje a rozširuje také údaje o spoluzamestnancovi, o ktorých vie, alebo musí vedieť, že sú nepravdivé, je potrebné uviesť, že skutková podstata takéhoto porušenia pracovnej disciplíny nebola u žalobcu preukázaná a že je na zamestnávateľovi dôkazné bremeno v tomto smere. Súd, o. i., správne podotkol, že aj podľa hodnotiacej správy akreditačnej komisie z r. XXXX žalovaná v študijnom programe a študijnom odbore farmácie nespĺňala v čase iniciácie akreditačné kritériá uplatňované pri posudzovaní spôsobilosti a neutvárala dostačujúce predpoklady na udržanie spôsobilosti, až do najbližšej komplexnej akreditácie činnosti vysokej školy, pretože nemala dostatočné personálne zabezpečenie nosných ťažiskových predmetom študijného odboru farmácie - iba dvaja z garantov týchto predmetom sú zamestnaní na ustanovený týždenný pracovný čas, a tí nemajú vedecko-pedagogický titul a že E.. D.. G. O., E.. spĺňa kritériá kvalitnej vedeckej činnosti, nie však v odbore, ktorý patrí do jadra farmaceutických odborov. 27. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok potvrdiť ako vecne správny. 28. Odvolací súd potvrdil aj uznesenie o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok zo žaloby 99,50 eur lebo je vo výroku vecne správne, ktorý výrok je pre žalovanú záväzný, na čom nič nemení ani skutočnosť, že v jeho odôvodnení došlo k zrejmej chybe v písaní, keď namiesto sumy 99,50 eur, je uvedená suma 204,50 eur. 29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. 30. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 31. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p. ustanovenie o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použije aj na odvolacie konanie. 32. Žalobca mal aj v odvolacom konaní úspech, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% a žalovaná nemala v odvolacom konaní úspech, preto jej náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. 33. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 34. Výsledok hlasovania - pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).