Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/197/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7201899132 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7201899132.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej, v právnej veci žalobcov 1) S.. G. S.Q., narodenej XX. A. XXXX, bývajúcej v E., Q. XX, 2) Z. S., narodeného XX. K. XXXX, bývajúceho v E., Q. XX, 3) K. S., narodenej X. H. XXXX, bývajúcej v E., Q. XX, všetci zastúpení Advokátkou kanceláriou JUDr. Peter Kerecman, s.r.o. so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, IČO: 36 588 725 proti žalovanému Univerzitnej nemocnici L. Pasteura Košice, so sídlom v Košiciach, Rastislavova 43, IČO: 00 606 707, zastúpenému JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou so sídlom Kováčska 32, Košice, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II, zo dňa 18. marca 2015, č.k. 12C/391/01-726 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 18. marca 2015 č.k. 12C/391/01-726 medzitýmnym rozsudkom rozhodol, že nárok žalobcov v 1., 2., 3. rade na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči žalovanému je daný. Žalobcovia v 1. až 3. rade sa v konaní domáhali proti žalovaným 1/ Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach, 2/ Záchrannej službe Košice a 3/ Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra SR náhrady škody a nemajetkovej ujmy ( ktorú špecifikovali v žalobe) z dôvodu úmrtia Z.. A. S.Q., ktorý bol manželom žalobkyne v 1. rade a otcom žalobcov v 2. a 3. rade, a ktorý zomrel dňa 28. júna 2000 v zdravotníckom zariadení Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 15. mája 2014 č. k. 2 Co 214/13-683 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba voči žalovanému v 2. rade Záchrannej službe Košice a žalovanému v 3. rade Slovenskej republike - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanými v 2. a 3. rade. Označeným rozsudkom krajského súdu bol zrušený rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté, že nárok žalobcov voči žalovanému Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach je čo do základu dôvodný a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Predmetom tohto konania zostal nárok žalobcov o náhradu škody a nemajetkovej ujmy vo vzťahu k Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach. Po citácii § 420 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 420 ods. 3 OZ ako aj § 4 zákona č. 277/1994 Zz. o zdravotnej starostlivosti (ďalej len zák. č. 277/1994 Z.z.) a § 17 ods. 3 zákona č. 277/1994 Z.z. súd konštatoval, že je nepochybné, že ošetrujúci lekári, ktorí prišli do kontaktu s Z.. A.. S. dňa 11. apríla 2000 boli zamestnancami žalovaného. Z odborných posudkov Z.. E., Z.. N., ich výpovedí ako svedkov, odborného posudku 3. Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, znaleckých posudkov Z.. D., Z.. F. a kontrolného znaleckého posudku Institútu postgraduálního vzdělávaní ve zdravotníctví v Prahe je zrejmé, že Z.. S. bol polymorbídnym pacientom trpiacim na viaceré závažné ochorenia, u ktorého sa preukázateľne dňa 11. apríla 2000 vyskytovali závažné poruchy vedomia. Tieto sa napriek obvykle podanej liečbe lekárkou rýchlej zdravotnej služby nezlepšili, z ktorých dôvodov bol následne privezený na ošetrenie na centrálny príjem žalovaného. Z.. X. po vykonaní prvotných vyšetrení a podaní liečby, v záujme zisťovania nejasnej príčiny poruchy vedomia, odoslala pacienta na ďalšie vyšetrenia, ktoré pacient absolvoval na klinike úrazovej chirurgie, psychiatrickej ambulancii a neurológii. Pokiaľ znalci Z.. F. a Z.. D. považujú výsledky interných vyšetrení v spojení so závermi konziliárnych pracovísk (psychiatrie, neurológie, úrazová chirurgia) za konečné a odôvodňujúce prepustenie pacienta, svedkovia Z.. E. a Z.. N. ich nepovažovali za dostačujúce, keďže správy psychiatra i neurológa len odkazovali na už existujúce diagnózy, stav po požití alkoholu, ktorý pacient v daný deň uvádzal a lekári nemali ďalšiu snahu o vyšetrenia, ktoré by preukazovali príčinu pretrvávajúcich porúch vedomia. To zhodne vytýka žalovanému aj posudok 3. Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe uvádzajúc, že pacient s hypoglykémiou a s bezvedomím trvajúcim bližšie neurčitú dobu, mal byť hospitalizovaný a Z.. K. mal odoslať pacienta na interné vyšetrenie opakovane. Znalecký ústav Institút postragraduálniho vzdělávaní ve zdravotníctví v Prahe poukazuje na nejasnosť a neúplnosť správ psychiatra a neurológa, ktorí napriek nespolupráci pacienta nepátrajú po príčinách jeho stavu, ale uzatvárajú diagnózu s poukazom na skoršie ochorenie a nevidia dôvody na hospitalizáciu. Zo znaleckých posudkov MUDr. Lukáčovej ako aj Z.. D. vyplýva, že sa nezaoberali vyhodnotením zdravotného stavu pacienta z hľadiska neurologického a psychiatrického (keďže k tomu nemali ani potrebnú odbornosť), a uspokojili sa len so skutočnosťou, že pacient bol konziliárne vyšetrený, a podľa názoru konziliárnych lekárov neboli pre hospitalizáciu dôvody. Je tiež zrejmé, že po odoslaní pacienta zo zdravotníckeho zariadenia v sprievode polície sa tento nedostal do domáceho ošetrenia, ale strávil približne 4 hodiny v chladnom počasí v ľahkom oblečení vonku pred domom, odkiaľ ho v zlom zdravotnom stave vyzdvihli pracovníci Záchrannej služby Košice. Zo zdravotných záznamov žalovaného, ktoré sa týkajú vyšetrení Z.. S., a ktorých výsledky sú zaznamenané aj v posudku znaleckého ústavu vyplýva, že Z.. X. bol pacient vyšetrený o 20.35 hodine s popisom, že je s ním sťažený kontakt, odpovedá nezrozumiteľne, pasívna poloha, dezorientovaný. Rovnako tak to konštatuje lekárska správa Z.. C. z kliniky úrazovej chirurgie o 22.45 hod. (objektívne dezorientovaný, odpovedá nezrozumiteľne), ako aj psychiatra Z.. C., o 23.30 hod. (s pacientom nie je možný kontakt, reč nezrozumiteľná, bližšie vyšetrenie nie je možné). Taktiež Z.. K. o 0.35 hod, zaznamenáva, že pacient je dezorientovaný časom, s prejavom expresívnej dysfázie, pre nespoluprácu neboli vykonané všetky vyšetrovacie úkony. V ranných hodinách dňa 12. apríla 2000 v čase cca 6.00 hod., keď bol Z.. S. privezený rýchlou zdravotnou službou spred miesta svojho bydliska, sa taktiež nachádzal v pasívnej polohe, nekomunikoval (výpoveď svedka O.). Pri konziliárnom vyšetrení dňa 13. apríla 2000 neurológ Z.. R. konštatuje poruchy vedomia - spor až ľahká kóma, a práve z dôvodu prehlbujúcich sa porúch vedomia bol podľa lekárskych správ pacient preložený z psychiatrie (tam bol prijatý dňa 12. apríla 2000), na interné oddelenie. Uvedené okolnosti dokumentujú, že aj keď sa v priebehu času mohol zlepšovať stav vedomia pacienta i schopnosť komunikácie, nikdy nedošlo k plnému návratu vedomia, čo napokon jednoznačne dosvedčuje samotné správanie pacienta, ktorý zotrval vonku pred domom bez toho, aby sa snažil vyvinúť akúkoľvek aktivitu, ktorú je možné očakávať od priemerne rozumne uvažujúceho človeka, aby sa dostal do svojho bytu. Okresný súd podľa záverov znaleckého dokazovania, ktorý zohľadňoval všetky okolnosti majúce význam pre vyhodnotenie zdravotného stavu „nebohého“, konštatoval porušenie právnej povinnosti žalovaného, keď jeho zamestnanci postupovali v rozpore so zásadou lege artis, ak odmietli hospitalizovať (nebohého) Z.. S. ku dňu 11. aprílu 2000. Zatiaľ čo ošetrujúci lekári žalovaného považovali pacienta za zdravotne spôsobilého, znalecký posudok a odborné stanoviská vo vzťahu k zdravotnému stavu pacienta uvádzajú, že tento si vyžadoval hospitalizáciu a liečebný zásah, ktorý by umožnil s vysokou pravdepodobnosť vyliečenie pacienta. Nespoluprácu pacienta žalovaný vo svojej obrane opakovane odôvodňuje poukazom na už skoršie diagnózy pacienta - diabetes, cievna mozgová príhoda, nadužívanie alkoholických nápojov a z toho vyplývajúce poškodenie mozgu, hoci práve tento postup zdravotníckych pracovníkov je vytýkaný žalovanému, pretože pacient v zdravotnom stave, v akom prišiel na prvotné vyšetrenie na centrálny príjem žalovaného mal byť prijatý na ďalšiu hospitalizáciu za účelom jeho ďalšej liečby, keďže nie je zrejmé ako bolo možné ustáliť, že netrpí žiadnym (novým) ochorením, ak pri vyšetrovaní náležite nespolupracoval a nebola s ním možná komunikácia. Súd len zdôraznil, že záver o tom, že žalovaný porušil povinnosť poskytnúť zdravotnú starostlivosť Z.. S. jeho hospitalizáciou a liečbou a teda konal non lege artis, nebol spochybnený ani v konaní pred odvolacím súdom. Z rozhodnutia odvolacieho súdu len vyplýva, že samotné porušenie právnej povinnosti žalovaného nezakladá jeho zodpovednosť za vznik škody, pokiaľ medzi postupom žalovaného a vzniknutou ujmou nie je preukázaná príčinná súvislosť. Žalovaný spochybňoval existenciu príčinnej súvislosti medzi jeho rozhodnutím nehospitalizovať pacienta a vzniknutou škodou - úmrtím Z.. S., pretože zo žiadneho znaleckého posudku nevyplýva, aby rozhodnutie nehospitalizovať pacienta, zapríčinilo jeho smrť, a nie je možné kategoricky povedať, že aj v prípade hospitalizácie by bolo možné odvrátiť smrť Z.. S.. Príčinná súvislosť (kauzalny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v logickom spojení, teda aby toto protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Príčinou škody môže byť len také konanie, či opomenutie bez ktorého by škodný následok nevznikol a základom tohto vyhodnotenia je úvaha, či by škodlivý následok nastal aj bez konania škodcu. Príčinnú súvislosť nemožno vylúčiť iba z dôvodu, že protiprávne konanie škodcu dovŕšilo už existujúci nepriaznivý zdravotný stav poškodeného. Protiprávne konanie nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody, stačí, že je jednou z príčin a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. V prípade preukazovania príčinnej súvislosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti je potrebné v kontexte rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 1919/08 zo dňa 12. augusta 2008 vychádzať z podstaty úkonu lekára, ktorý vstupuje do celého reťazca príčin a následkov prebiehajúcich v ľudskom tele so zámerom tieto procesy ovplyvňovať. Zásah lekára sám o sebe mení prirodzený beh vecí a zasahuje do komplexných vzťahov príčin a následkov. Aj v prípade aktívneho konania lekára, ktorý zvolil určitý liečebný postup je veľmi náročné, až vylúčené stanoviť, či tento postup bol nad všetku rozumnú pochybnosť jedinou možnou príčinou škodlivého stavu, ktorý nastal. O to náročnejšie je to v prípade opomenutia, keď lekár nezvolí postup, ktorý na základe dostupných znalostí zvoliť mal a mohol. Preukázať, že práve iba toto opomenutie tvorí so škodlivým dôsledkom ničím nenarušený vzťah je v podstate nemožné. Preto je na mieste vychádzať z doktríny „straty šancí“ uplatňovanej v právnych poriadkoch common law, podľa ktorej súd porovnáva pravdepodobnosť dosiahnutia určitých šancí na vyliečenie či odvrátenie smrti v prípade postupu lege artis. Podľa záverov znaleckého posudku ku dňu 11. aprílu 2000 bolo možné liečebne zasiahnuť do zdravotného stavu pacienta, a šanca na jeho úplné vyliečenie v prípade, ak by trpel Wernického encefalopatiou bola 80%-tná. Je pravdou, že Z.. S. trpel radom závažných, život ohrozujúcich ochorení, avšak ani lekári žalovaného, ani znalci nekonštatovali, aby ku dňu 11. aprílu 2000 (nebohý) Z.. S. bol v takom zdravotnom stave, ktorý by bol nezvratný a bez ohľadu na jeho včasnú hospitalizáciu a liečbu, by viedol k úmrtiu. Bezprostredná príčina smrti zápal pľúc vyplynula z celkového zdravotného stavu Z.. S., v akom sa nachádzal od času hospitalizácie 12. apríla 2000 do času jeho úmrtia. Zo znaleckého posudku však nepochybne vyplýva, že pobyt Z.. S. v skorých ranných hodinách dňa 12. apríla 2000 vonku nepochybne prispel k zhoršovaniu jeho zdravotného stavu, nástupu zápalových procesov, rozvratu jeho imunitného systému a od 12. apríla 2000 nebolo možné do zdravotného stavu pacienta liečebne zasiahnuť a odvrátiť liečbou jeho smrť, aj keď diagnosticky bolo uvažované aj nad komplikáciami chronického alkoholizmu v zmysle toxometabolickej encefalopatie. Žalovaný tvrdil, že za „nešťastný pobyt“ Z.. S. vonku v skorých ranných hodinách dňa 12. apríla 2000 nenesie žiadnu zodpovednosť. K tejto udalosti by však nedošlo, ak by žalovaný splnil svoju povinnosť pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a pacienta v zdravotníckom zariadení ku dňu 11. aprílu 2000 hospitalizoval, ako si to vyžadoval jeho zdravotný stav. Táto okolnosť bola v reťazení príčin sekundárnym následkom hlavnej príčiny - prvotného nesprávneho rozhodnutia žalovaného nehospitalizovať pacienta, a významnou príčinou zhoršovania sa zdravotného stavu pacienta, čo napokon viedlo k jeho úmrtiu. Vychádzajúc (tiež) zo záverov rozsudku okresného súdu zo dňa 30. januára 2013, č.k. 12C 391/01-616, ktorým súd zamietol žalobu voči SR- Ministerstvu vnútra z dôvodu, že nebolo preukázané, aby príslušníci policajného zboru, vykonávajúci na žiadosť Z.. X. odvoz Z.. S. od žalovaného do miesta jeho bydliska, získali vedomosť od žalovaného, že pacient nemá nikoho doma, je daná zodpovednosť žalovaného za pobyt pacient mimo domácej starostlivosti aj v zmysle porušenia prevenčnej povinnosti predchádzať vzniku škody podľa § 415 OZ, keď túto podstatnú informáciu mal, ale ju neodovzdal osobám, ktoré vykonávali odvoz pacienta. Samotná obrana žalovaného nasvedčuje, že šanca na prežite Z.. S. v prípade jeho prijatia bola minimálne 80%, keďže žalovaný zotrváva na stanovisku, že zdravotný stav pacienta nebol taký kritický, aby ho ohrozoval na živote, a žalovaný vychádza z predpokladu, že až v dôsledku pobytu nebohého vonku v skorých ranných hodinách došlo k takému zhoršeniu zdravotného stavu, ktorý následne viedol k úmrtiu pacienta. Je teda zrejmé, že ani sám žalovaný nespochybňuje podiel následnej sekundárnej príčiny pobytu žalovaného vonku na zhoršovaní jeho zdravotného stavu, ktorý prispel k jeho úmrtiu, za ktorý pobyt však v dôsledku non lege artis postupu nesie plnú zodpovednosť. V súčasnosti sa nedá s istotou dokázať, ako by sa zdravotný stav pacienta vyvíjal, ak by bol dňa 11.4.2000 hospitalizovaný. Možno vychádzať len z diagnostických predpokladov, ktoré poskytovalo vyšetrenie jeho zdravotného stavu na centrálnom príjme dňa 11.4.2000. Pri zvážení prognózy pacienta na ďalšie prežitie okresný súd vzal do úvahy, že v konaní nebolo zistené, aby ku dňu 11.4.2000 u Z.. S. išlo o taký stav poškodenia zdravia, ktorý by bol už v tom čase neliečiteľným, nenapraviteľným a s istotou viedol v bezprostrednej časovej súvislosti k jeho úmrtiu, ale naopak, zo znaleckých posudkov vyplýva, že pri včasnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti bolo možné úmrtie pacienta odvrátiť. Znalecký ústav usudzoval, že pacient trpel Wernického encefalopatiou (neurologické ochorenie u chronického alkoholizmu), čo žalovaný namieta, avšak sám neuvádza, aká mala byť správna diagnóza. Z jeho stanoviska je zrejmé, že nepovažoval za potrebné pacienta liečiť, a ani nevedel ako by mu mal pomôcť. Pritom zo znaleckého posudku i odborných stanovísk je zrejmé, že vykonané vyšetrenia, konštatujúce len existenciu známych ochorení, neboli dostatočné, neviedli k objasneniu príčin porúch vedomia a teda neviedli ani k správnym diagnostickým záverom významným pre rozhodnutie o hospitalizácii a následnej liečbe (napokon až po prijatí pacienta aj žalovaný v diagnostike zmieňuje komplikácie chronického alkoholizmu). Nesprávne vyhodnotenie zdravotného stavu pacienta, ktorému bolo možné z medicínskeho hľadiska pomôcť ku dňu 11.4.2000, napokon v dôsledku oneskoreného nástupu liečby a hospitalizácie až 12.4.2000 znamenalo exitus pacienta, pretože v čase následnej hospitalizácie už nebolo možné do stavu pacienta liečebne zasiahnuť. Neprijatie pacienta na hospitalizáciu vylúčilo jeho šance na prežitie, preto medzi porušením povinností žalovaného poskytnúť zdravotnú starostlivosť lege artis a úmrtím pacienta existuje príčinná súvislosť. Nie je preto ani rozhodujúce časové hľadisko, keď pacient zomrel až po takmer dvoch mesiacoch od hospitalizácie, keďže jeho prognóza na prežitie odo dňa jeho prijatia na liečbu bola len hypotetická. Za týchto okolností je dôvodné vychádzať zo záveru, že štatisticky by boli šance na odvrátenie smrti Z.. S. 80% v prípade lege artis postupu žalovaného, pri včasnej hospitalizácii a liečbe ochorení chronického alkoholizmu, na ktoré aj sám žalovaný neskôr usudzoval. Žalovaný sa konaním non lege artis zbavil možnosti preukázať, že urobil všetko, čo bolo v jeho možnostiach a zodpovedalo vtedy platným poznatkom medicíny, a šanca pacienta na prežitie bola iná. Ak by súd vychádzal len z liečebného postupu žalovaného, ktorý pacienta hodnotil ako „zdravého“ vyjmúc už existujúce ochorenia, z ktorých dôvodov ho aj odoslal domov, šanca pacienta na prežitie by bola v prípade jeho hospitalizácie až 100%. Pretože súd považoval za zistené, že nebyť protiprávneho konania žalovaného, k úmrtiu pacienta by s pravdepodobnosťou 80% nebolo došlo, zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu je daná. Žalovaný navrhol vykonať dokazovanie opätovným výsluchom Z.. K., ktorý vykonával neurologické vyšetrenie Z.. S. v záujme vyvrátenia predpokladanej diagnózy Wernického encefalopatie, a v závislosti od jeho výpovede, tiež prípadné doplnenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom. Ďalšie vykonanie výsluchu Z.. K. súd nepovažoval za potrebné a účelné v konaní, nakoľko je zrejmé, že na diagnózu Wernického encefalopatiu neusudzoval, ani nepovažoval zdravotný stav Z.. S. za vážny, odôvodňujúci hospitalizáciu. Jeho stanovisko však nie je spôsobilé spochybniť správnosť záveru znaleckého posudku hodnotiaceho aj postup uvedeného lekára, keď znalecký posudok vychádzal z kompletného zhodnotenia zdravotného stavu pacienta, zohľadňujúc tak jeho anamnézu ako aj výsledky vyšetrenia interných a konziliárnych lekárov. Nesúhlasný postoj jedného či viacerých lekárov žalovaného, ktorých postup bol predmetom znaleckého dokazovania, nie je v danom prípade dôkazom nesprávnosti znaleckého posudku, ale iba opakovaním už doposiaľ prednesenej obrany žalovaného. Z uvedených dôvodov súd návrhy na doplnenie dokazovania navrhnuté žalovaným nevykonal. Po citácii § 11 OZ, § 13 OZ súd konštatoval, že žalovaný zavinil smrť člena rodiny žalobcov, zasiahol tak do ich osobnostného práva na ochranu súkromia. Smrť Z.. S. znamená nenávratnú a nenahraditeľnú stratu možností pre ostatných členov rodiny vytvárať vznik vzájomných vzťahov v ekonomickej, sociálnej i emocionálnej oblasti. Pretože následky zásahu sú neodstrániteľné, a z povahy zásahu (smrť rodinného príslušníka) je vylúčené aj zadosťučinenie, ktoré by bolo možné považovať za primerané, keďže život človeka a jeho rodinné väzby sú neoceniteľné, žalobcom patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na závery, ku ktorým dospel už Krajský súd v Košiciach vo veci 1Co/201/2005, 11Co/12/2009 ako aj rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. IV. ÚS 315/01 zo dňa 20.5.2002. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcov, nepredstavuje odškodňovanie za zármutok, ľútosť, duševné útrapy či dokonca neprimeranú reakciu na smrť člena rodiny, ako to uvádzal žalovaný, tie sú už len prejavom zásahu spočívajúceho v ukončení rodinných väzieb bez možnosti ich obnovy. Závažnosť následkov zásahu, závisí aj od väzieb, aké medzi jednotlivými členmi rodiny existovali. Negatívne, či pozitívne citové prejavy ako emocionálna zložka osobnostného práva na súkromie a rodinný život, preukazujú intenzitu vzájomných vzťahov a umožňujú usúdiť závažnosť vzniknutej ujmy. Z dôvodov hospodárnosti súd rozhodol len o základe nároku žalobcov. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a rozhodnúť, že nárok žalobcov v 1. až 3. rade na náhradu škody nie je daný, alternatívne zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci videl v tom, že konajúci súd vyvodil existenciu príčinnej súvislosti medzi non lege artis postupom zdravotníckych pracovníkov žalovaného, ktorí nevykonali rozhodnutie o hospitalizácii pacienta dňa 11.4.2000, a jeho úmrtím. Poznamenal, že tento záver súd oprel o znalecký posudok č. 17/2011 zo dňa 25.5.2012. Podľa odvolateľa znalecký posudok, o ktorý súd prvého stupňa oprel existenciu príčinnej súvislosti, nepriniesol jasnú odpoveď na otázku, či postup žalovaného bol alebo nebol non lege artis. Zo znaleckého posudku č. 17/2011 zo dňa 25.5.2012 vyplýva, že ak by bola hlavným dôvodom zhoršenia zdravotného stavu Wernického encefalopatia, potom neprijatím bola predlžená doba, po ktorú nebol pacient správne diagnostikovaný a liečený. K tomuto záveru uviedol, že diagnóza Wernického encefalopatie nebola preukázaná, a je to iba domnienka znalca. Rovnako nesúhlasil s názorom znalca, že vyšetrenie pacienta bolo nedostatočné a svojimi závermi nezodpovedajúce stavu (nebohého) pacienta. Vyčítal súdu, že nevysvetlil, prečo negatívne dôsledky - pobyt nebohého (správne Z.. S. - poznámka odvolacieho súdu) vonku musí znášať žalovaný, a aká je podľa názoru súdu príčinná súvislosť medzi nimi nezavineným pobytom vonku a následkom - smrťou príbuzného žalobcov. V tomto smere poukázal na to, že ošetrujúci lekár zabezpečil „nebohému“ (doprovod polície do jeho bydliska) a na nevhodné správanie sa žalobkyne v 1. rade, ktorá napriek tomu, že mala vedomosť, že jej manžel bol odvezený záchrannou službou do ich zdravotníckeho zariadenia, odišla z bytu bez toho, aby pre prípad, že jej manžel nebude hospitalizovaný, akýmkoľvek spôsobom zabezpečila, aby v mieste bydliska pacienta niekto bol, keď mala vedomosť, že kľúče od bytu nemá. Z vykonaného znaleckého dokazovania a predovšetkým zo záverov Z.. E. a Z.. N. ako aj záverov Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe vyplývajú len hypotetické závery o tom, že u poškodeného už dňa 11.4.2000 existovali zápalové procesy, ale podľa odvolateľa jednoznačné sú ich závery, že medzi niektorými opomenutiami ošetrujúcej lekárky Z.. X. a smrťou poškodeného nie je príčinná súvislosť, a že s najväčšou pravdepodobnosťou príčinou smrti poškodeného boli iné okolnosti, ako nehospitalizácia dňa 11.4.2000. Z písomného vyjadrenia žalobcov vyplýva, že títo navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Skutočnosť, že konanie žalovaného bolo v rozpore so zásadou lege artis, bola spoľahlivo preukázaná obsahom a závermi znaleckých posudkov Z.. N., Z.. E., 3. Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a Inštitútu postgraduálneho vzdelávania č. 17/2011. Žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (nebohého) Z.. A. S. postupoval non lege artis, keď zanedbal a porušil svoje zákonné povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, zdravotnú starostlivosť neposkytoval správne, nevykonal všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby nebohého a nezabezpečil včasnú a účinnú liečbu s cieľom zlepšenia jeho zdravotného stavu. Pokiaľ ide o názor žalovaného o údajnej absencii príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a úmrtím Z.. S., poukázali na presvedčivé a podrobné opísanie existencie príčinnej súvislosti medzi non lege artis postupom žalovaného a škodou spôsobenou žalobcom v rozsudku súdu prvého stupňa. Nesúhlasili ani s námietkou odvolateľa, že súd dostatočne nevysvetlil, prečo by mal žalovaný znášať negatívne dôsledky pobytu „nebohého“ vonku, že žalovaný túto okolnosť nezavinil, žalobcovia poukazovali na odôvodnenie rozsudku (na strane 16), kde sa súd presvedčivo vyporiadal s tým, ako k tejto udalosti došlo, resp. že k tejto udalosti by nedošlo, ak by žalovaný „nebohého“ hospitalizoval tak, ako si to vyžadoval jeho zdravotný stav, navyše žalovaný disponoval informáciou, že žalobca sa do bytu nedostane, čím bola daná aj zodpovednosť žalovaného podľa § 415 OZ. Vyjadrenie žalobcov k odvolaniu žalovaného bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaného. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalovaný v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21.6.2016 o 12.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. 202, 2. posch. (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. za použitia § 214 ods. 2 O.s.p.). Žalovaný v odvolaní označil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až 135 O.s.p. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a nevyšli za konanie najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 O.s.p. až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Nebola zistená vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto odvolací súd medzitýmny rozsudok ako vecne správny potvrdil. Mimoriadne podrobné, precízne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto v podrobnostiach odkazuje. Žalovaný v odvolaní poukazuje na skutočnosti, ktoré už boli predmetom dokazovania na súde prvého stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa náležite vyporiadal v danej veci, a preto odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého medzitýmneho rozsudku. K dôvodom rozsudku súdu prvého stupňa s prihliadnutím na to, že ide o medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd poznamenáva nasledovné : Okresný súd pri rozhodovaní o základe nároku žalobcov v 1. až 3. rade vychádzal z toho, že boli splnené podmienky na prijatie medzitýmneho rozsudku. Podľa § 79 ods. 1 prvé dve vety O.s.p., konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Podľa § 152 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon ustanovuje, kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením. Rozsudkom má sa rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti, alebo len o jej základe. Súd má v zásade vždy rozhodnúť konečným rozsudkom. Posúdenie otázky, či o celej veci rozhodne jediným rozhodnutím, alebo či tak urobí formou rozsudku čiastočného, medzitýmneho alebo konečného, je ponechané na voľnej úvahe súdu. Čiastočný rozsudok bude prichádzať do úvahy najmä v prípade, ak časť uplatneného nároku je nesporná a rozhodnutie o zvyšku uplatneného nároku si bude vyžadovať rozsiahlejšie dokazovanie, prípadne bude závisieť od posúdenia predbežnej otázky, ktorú rieši iný orgán. Rozhodnutie medzirozsudkom (medzitýmnym rozsudkom) na vyriešenie základu bude vhodné, ak zistenie výšky prípadného nároku bude náročné, resp. nákladné. V takomto prípade súd rozhodne o základe predmetu konania, ktorý zobral za opodstatnený a až následne rozhodne o výške uplatneného nároku rozsudkom konečným. Aj podľa právnej teórie (viď napr. vysokoškolskú učebnicu „Základy občianskeho procesného práva“ autora Z..S.. A.. A. Z., S.., druhé vydanie, rok 2004 na strane 302) základom prejednávanej veci spravidla rozumieme splnenie všetkých predpokladov uvedených v hypotéze právnej normy na to, aby žalobcovi vznikol nárok, ktorý uplatnil v súdnom konaní. Vyriešenie otázky základu prejednávanej veci musí obsahovať všetky predpoklady, t.j. nielen tie, od ktorých závisí vznik nároku, ale aj tie právne skutočnosti, ktoré modifikujú jeho rozsah, prípadne kvalitu. Medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2 O.s.p.) môže byť rozhodnuté iba o základe prejednávanej veci, nie iba o dielčej spornej právnej otázke, týkajúcej sa uplatneného žalobného návrhu. Rozhodnutie o (právnom) základe nároku nie je len rozhodnutím o všetkých právnych otázkach, ktoré sa týkajú základu (nie výšky) uplatneného nároku, ale v prvom rade je rozhodnutím o skutkovom základe sporu (skutkovom deji), ktorým je uplatnený nárok charakterizovaný a z ktorého jediného sa právne posúdenie základu môže odvíjať. Uvedené platí o to viac, že Občiansky súdny poriadok nedovoľuje medzitýmny rozsudok ďalším, t.j. konečným rozsudkom zmeniť, zrušiť, či inak obmedziť jeho účinky, pretože pre každý rozsudok (aj pre rozsudok mezditýmny) platí, že súd je ním viazaný okamžikom jeho vyhlásenia (§ 156 ods. 4 O.s.p.) a že výrok právoplatného rozsudku je pre súd i účastníkov konania záväzný (§ 159 ods. 2 O.s.p.). Napadnutým rozsudkom okresného súdu bolo rozhodnuté, že nárok žalobcov v 1. až 3. rade je čo základu daný (presnejšie čo do základu po práve). Ako už bolo konštatované medzitýmným rozsudkom (§ 152 ods. 2 veta druhá O.s.p.) sa rozhoduje o základe veci. Týmto sa rozumie posúdenie všetkých otázok, ktoré vyplývajú z uplatneného nároku s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú len jeho výšky. Záver veci v konaní o nároku na náhradu škody podľa § 420 OZ okrem výšky škody zahrňuje posúdenie všetkých podmienok zodpovednosti, t.zn. posúdenie, či došlo k protiprávnemu konaniu, či vznikla škoda (majetková, resp. nemajetková ujma) a či existuje príčinná súvislosť medzi konaním škodcu (protiprávnym konaním) a vznikom škody. Okresný súd v napadnutom rozsudku sa vyporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré vyplývajú z uplatneného nároku s výnimkou výšky škody. K odvolacím námietkam žalovaného, že okresný súd vyvodil nesprávny záver o existencii príčinnej súvislosti medzi non lege artis postupom zdravotníckych pracovníkov žalovaného, ktorí nevykonali rozhodnutie o hospitalizácii pacienta Z.. A. S. dňa 11.4.2000 a jeho úmrtím, a že znalecký posudok, o ktorý súd prvého stupňa opiera existenciu príčinnej súvislosti, nepriniesol jasnú odpoveď na otázku, či postup žalovaného bol, resp. nebol non lege artis, odvolací súd uvádza: Tá skutočnosť, že konanie žalovaného bolo v rozpore so zásadami lege artis postupu, bola v konaní nepochybne preukázaná závermi znaleckých posudkov Z.. N., Z.. E., 3. Lekárskej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a osobitne znaleckým posudkom Inštitútu postgraduálneho vzdelávania č. 17/2011. Z týchto posudkov je zrejmé, že žalovaný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti Z.. A. S. postupoval non lege artis, lebo zanedbal a porušil svoje zákonné povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, zdravotnú starostlivosť neposkytoval správne, nevykonal všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby Z.. A. S. a nezabezpečil mu včasnú a účinnú liečbu s cieľom zlepšenia jeho zdravotného stavu. Odvolací súd upriamuje pozornosť na znalecký posudok Inštitútu postgraduálního vzdelávaní, ktorý konštatoval, že Z.. S. mal byť hospitalizovaný už pri svojej prvej „návšteve“ na oddelení akútneho (centrálneho) príjmu FN Košice-IV. Internej kliniky, kde bol privezený o 19.43 hod. dňa 11.4.2000. Stav Z.. S. jednoznačne vyžadoval hospitalizáciu k objasneniu príčin poruchy vedomia, napriek tomu vykonané vyšetrenia dostatočne nevyhodnotili vážnosť zdravotného stavu a zdravotnícki pracovníci žalovaného nevykonali zodpovedajúce opatrenia, najmä nezabezpečili nevyhnutnú následnú liečbu. Postup žalovaného bol preto označený na „non lege artis“, lebo FN Košice tieto možnosti mala, nevyužila bez dostatočného zdôvodnenia dostupné diagnostické metódy a nezabezpečila nadväzujúcu starostlivosť formou hospitalizácie. Argumentácia žalovaného o absencii príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a úmrtím Z.. S. neobstojí, lebo o opaku svedčia výsledky vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa a podrobne a presvedčivo odôvodnená príčinná súvislosť medzi non lege artis postupom žalovaného a škodou spôsobenou žalobcom. V tomto smere odvolací súd poukazuje na podrobné dôvody uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa (viď stranu 15-16). Inštitút postgraduálneho vzdelávania v zdravotníctve v znaleckom posudku č. 17/2011 jednoznačne konštatoval, že v dôsledku non lege artis postupu žalovaného došlo k oddialeniu možnosti stanoviť definitívnu diagnózu a zahájiť adekvátnu liečbu Z.. A.. S., čo viedlo k postupnému zhoršovaniu zdravotného stavu Z.. S. a malo nepochybne vplyv na následný rozvoj závažných infekčných komplikácií. Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na záver lekárskeho odborného posudku Z.. N. ktorý konštatoval, že postup žalovaného bol hlavnou príčinou podstatného zhoršenia zdravotného stavu pacienta, ktorý viedol k jeho smrti a poznamenal, že v prípade lege artis postupu žalovaného by s veľkou pravdepodobnosťou nebolo došlo k podstatnému zhoršeniu jeho zdravotného stavu vedúceho k jeho smrti. Zhodne opísal prognózu Z.. S. aj znalec Z.. E.. Odvolací súd pritakáva súdu prvého stupňa, ktorý s poukazom na doktrínu “straty šancí“ konštatoval, že nebyť protiprávneho konania žalovaného, by k úmrtiu Z.. A.. S. s pravdepodobnosťou minimálne 80% nebolo došlo. Non lege artis postup žalovaného bol podstatnou a dôležitou príčinou zhoršenia zdravotného stavu Z.. S., rozhodujúcim a vyvolávajúcim činiteľom nevratného poškodenia zdravia pacienta, ktorý viedol k jeho úmrtiu. K ďalšej námietke žalovaného, že súd prvého stupňa nedostatočne vysvetlil, prečo by mal žalovaný znášať negatívne dôsledky pobytu Z.. S. vonku tvrdiac, že túto okolnosť žalovaný nezavinil, odvolací súd upriamuje pozornosť žalovaného na náležité vysvetlenie tejto skutočnosti na strane 16 napadnutého rozsudku, s čím sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, a nemá čo k uvedeným záverom súdu prvého stupňa poznamenať. Z týchto dôvodov, ale osobitne z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa, odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. V konečnom rozsudku rozhodne súd prvého stupňa o výške náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ako aj o trovách celého konania. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.