Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Cob/220/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7202899709 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7202899709.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu: Q. Q., s.r.o. M. č. XX, B., IČO: XX XXX XXX, zast. P.. P. O., advokát, T. kancelária O. & X., J. nám. č. 1, B., proti žalovanému: T.-K. spol. s r.o. „v likvidácii", P. trieda č. XX, A., IČO: XX XXX XXX, zast. P.. F. K., advokát, A. č. XX, E., o zaplatenie 34.110,60 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 31Cb/240/2002-308 zo dňa 2.9.2014 jednomyseľne takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 500,97 eur na účet právneho zástupcu žalovaného do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v plnom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 8.290,80 eur, ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného advokátovi JUDr. F. K.. Trovy konania v časti 1.472,61 eur predstavujú náhradu za zaplatený súdny poplatok a v časti 6.818,19 eur predstavujú nárok na nahradenie trov právneho zastúpenia žalobcu. Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 33.110,60 eur (1.027,616,00 Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6% z dlžnej sumy ročne od 18.11.2000 do zaplatenia, na základe nájomnej zmluvy z 5.12.1996 na prenajatie dvoch pozemkov žalovaného. Dňa 17.11.1997 uzavreli účastníci Dodatok č. 1, v ktorom sa dohodli, že nájomné za obdobie od 1.1.1998 do 31.12.2004 bude činiť 1.500.000,00 a ak dôjde k uzavretiu kúpnopredajnej zmluvy na predmetné pozemky, tak sa stane jednorazová úhradu nájomného zálohovou platbou na kúpnu cenu. Dňa 15.12.1998 sa účastníci dohodli, že nájomné na rok 1998 bude činiť 250.000,00 Sk a dňa 29.4.1998 uzavreli kúpnu zmluvu, na základe ktorej previedol žalovaný do vlastníctva žalobcu pozemky (ktoré boli predmetom nájmu) nachádzajúce sa v katastrálnom území Košice - Juh - parcela č. XXXX/X o výmere 2.076 m2 a parcela č. XXXX/X o výmere 251 m2. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 1.550,00 Sk/m2, t.j. celkovo vo výške 3.606.850,00 Sk a na túto mala byť zarátaná zálohová úhrada nájmu vo výške 1.500.000,00 Sk podľa Dodatku č. 1 nájomnej zmluvy. Do vlastníctva žalobcu však na základe citovanej kúpnej zmluvy prešiel iba pozemok -parcela č. XXXX/X. o výmere 251 m2 za dohodnutú cenu 389.050,00 Sk. Vlastníctvo k pozemku - parcela č. XXXX/X na žalobcu neprešlo, pretože návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu bol príslušným orgánom zamietnutý s odôvodnením priority návrhov na zápis do katastra nehnuteľností, nakoľko žalovaný medzičasom previedol vlastnícke právo k tomuto pozemku na spoločnosť M., spol. s r.o.. Žalobcom uplatnená pohľadávka 1.027.616,00 Sk teda predstavuje žalobcom uplatnený nárok na vrátenie rozdielu na uhradenej zálohe nájomného vo výške 1.500.000,00 Sk a položiek: 389.050,00 Sk uhradená kúpna cena za parcelu č. XXXX/X a nároku na alikvotnú časť nájomného za obdobie roka 1998 vo výške 83.334,00 Sk - konkrétne za obdobie od 1.1.1998 do 29.4.l998. Podľa tvrdenia žalobcu bola nájomná zmluva ukončená ku dňu 29.4.1998, t.j. konkrétne ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy na prevod vlastníckeho práva k prenajatým pozemkom v prospech žalobcu. Dňa 2.6.2006 žalobca zobral žalobu ohľadom uplatneného úroku z omeškania za obdobie do 1.7.2001 čiastočne späť, pretože tieto úroky z omeškania boli uhradené na základe jednostranného zápočtu žalobcu voči pohľadávke žalovaného titulom trov konania vo výške 110.612,00 Sk, pričom tento zápočet urobil žalobca listom zo 6.7.2004. Konanie o tejto časti nároku žalobcu bolo zastavené jedným z výrokov rozsudku súdu prvého stupňa z 18.4.2007. Žalovaný najprv navrhol, aby súd žalobu v rozsahu nad čiastku 375.338,00 Sk zamietol z dôvodu, že za obdobie od 1.1.l998 do 7.7.2000 má voči žalobcovi nárok na úhradu nájomného vo výške 625.000,00 Sk v zmysle Dodatku č. 1 k nájomnej zmluve. Ďalej mu voči žalobcovi vznikol nárok na uhradenie kúpnej ceny vo výške 389.050,00 Sk za predaj pozemku - parcela č. XXXX/X a ďalej zo zaplatenej zálohy 1.500.000,00 Sk uhradil žalobcovi čiastku vo výške 110.612,00 Sk a to tak, že voči uplatnenej pohľadávke žalobcu si na pojednávaní 3.4.2006 započítal svoj nárok voči žalobcovi, pričom išlo o nárok na náhradu trov súdneho konania, ktorý bol žalovanému priznaný rozsudkom Okresného súdu Košice II sp.zn. XXC/XXX/XX. Dĺžku trvania nájmu do 7.7.2000 odôvodnil tak, že pri parcele č. XXXX/X tento nájom trval do tohto dňa z dôvodu, že k tomuto dňu došlo k podpísaniu kúpnej zmluvy medzi žalovaným a spoločnosťou M. Q., spol. s r.o. a čo sa týka parcely č. XXXX/X, tak nájom podľa žalovaného trval do 13.9.2000, t.j. do dňa, keď bol príslušným správnym orgánom povolený vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu. Neskôr žalovaný podaním zo 6.6.2011 vzniesol námietku premlčania, z dôvodu, že Nájomná zmluva z 5.12.1996 je absolútne neplatná a preto plnenie žalobcu (úhrada nájomného) poskytnuté podľa tejto zmluvy je bezdôvodným obohatením, pričom ku dňu podania žaloby sa nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčal. Neplatnosť zmluvy podľa žalovaného vyplýva zo skutočnosti, že nájomná zmluva nebola riadne podpísaná a to ako žalovaným (Ing. P. K., ktorý zmluvu podpísal ako prokurista nebol prokuristom žalovaného), tak aj žalobcom (prokuristi za žalobcu mali konať spoločne, čo sa pri podpise zmluvy nestalo). Súd z vykonaného dokazovania (Nájomnou zmluvou z 5.12.1996, Dodatkom č. 1 k nájomnej zmluve zo 17.11.1997, Kúpnou zmluvou z 29.4.1998, písomnými podaniami účastníkov konania - listom žalovaného z 12.7.1999 a listom žalobcu zo 7.11.2000, výpismi z obchodného registra) súd zistil, že v čase uzatvorenia Nájomnej zmluvy boli konateľmi žalovaného D.. P. K. (osoba, ktorá predmetnú zmluvu za žalovaného podpísala) a D.. A. A.. Konatelia žalovaného v danom čase konali za žalovaného tak, že písomnosti za spoločnosť podpisovali a za žalovaného konali spoločne. V čase uzatvorenia Nájomnej zmluvy (5.12.1996) mal žalobca dvoch prokuristov - Q. P. a T. A.. Prokuristi žalobcu konali za žalobcu tak, že mali povinnosť konať spoločne. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia (§ 39, § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 13 ods. 1, 2, § 14 ods. 1, 4, 5, § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 451, § 456, § 100 ods. 1 a § 107 ods. 1.2 Občianskeho zákonníka) súd konštatoval, že Nájomná zmluva zo dňa 5.12.1996 nebola účastníkmi riadne podpísaná. Za žalobcu v rozpore so zápisom v obchodnom registri a tiež aj v rozpore so zákonom podpísal túto zmluvu iba jeden prokurista Ing. Q. P. (hoci mal zmluvu podpísať spolu s prokuristkou T. A.), pričom pri jeho podpise navyše absentuje obchodné meno žalobcu. Zmluva nebola riadne podpísaná ani žalovaným a to z dôvodu, že konateľ žalovaného mal zmluvu podpísať spoločne s druhou konateľkou A. A.. Vzhľadom na to, že žalobca, ani žalovaný nepodpísali príslušnú nájomnú zmluvu riadne, súd konštatoval, že zmluva nebola podpísaná a táto skutočnosť má za následok absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Teda žalobcom uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný, a preto súd žalobu zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s ust. § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p.. Úspešnému žalovanému súd priznal náhradu trov konania vo výške 8.290,80 eur, ktoré v odôvodnení rozsudku rozsiahlo špecifikoval. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm.d/ O.s.p.), že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.f/ O.s.p.) a že rozhodnutie je nepreskúmateľné, v dôsledku čoho došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm.f/ o.s.p. v spojení s § 205 ods. 2 písm.a/ O.s.p.. Poukázal na to, že z absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy prvostupňový súd dôvodil vznik bezdôvodného obohatenia žalovaného, ako i premlčanie práva žalobcu na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia. Premlčaním s poukazom na ust. § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka nadväzujúc na § 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka prvostupňový súd odôvodnil zamietnutie žaloby. Odhliadnuc od skutočnosti, že uvedený právny záver prvostupňového súdu je v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu prezentovaného v rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29.11.2010 č.k. 1Cob/55/2007-171, predmetný právny záver je nesprávny a navyše bez právnej relevancie k žalobou uplatnenému nároku. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že prvostupňový súd vec nesprávne posúdil, keďže aplikoval na daný skutkový stav a právny vzťah nesprávny právny predpis. Z dikcie ustanovení § 261 ods. 1 a nasl. Obchodného zákonníka vyplýva, že právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným sa spravujú primárne práve ustanoveniami Obchodného zákonníka. Citujúc ust. § 387 ods. 1, 2, § 394 ods. 2 a § 397 Obchodného zákonníka má žalobca za to, že premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch je nevyhnutné posudzovať výlučne podľa ustanovení Obchodného zákonníka a to podľa všeobecných ustanovení jeho tretej časti, upravujúcich premlčanie. Poukazujúc na viaceré zásadné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorých skutočnosť, že Obchodný zákonník nemá vlastnú úpravu bezdôvodného obohatenia neznamená, že záväzkový vzťah vzniknutý medzi tým, kto sa obohatil a tým, na ktorého úkor sa takto obohatil, ešte neznamená, že takýto vzťah nemôže byť svojou povahou vzťahom obchodným. Ak je v danom prípade záväzkový vzťah medzi účastníkmi vzťahom obchodným, má nepochybne obchodnú povahu aj záväzkový vzťah vzniknutý z bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo preto, že pôvodný právny dôvod odpadol. Právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku má komplexnú povahu. Aj vzhľadom na to, že Obchodný zákonník výslovne upravuje počiatok behu premlčacej doby a jej dĺžku aj pokiaľ ide o právo na vydanie bezdôvodného obohatenia znamená, že tieto otázky je potrebné riešiť práve podľa obecných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní (§ 391 a § 397). Keďže Obchodný zákonník je v pomere k Občianskemu zákonníku predpisom zvláštnym (lex specialis), čo platí aj pre obecné ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce premlčanie (§ 391 a § 397) v pomere k ustanoveniu § 107 Občianskeho zákonníka platí, že pri riešení otázky premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch sa použije predovšetkým právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok NS ČR sp.zn. 35Odo 619/2002 z 18.6.2003 a sp.zn. 29Odo 813/2001 z 27.8.2003 ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo 57/2003 z 26.2.2004. Vzhľadom na uvedené odvolateľ má za to, že v danom prípade prvostupňový súd nepostupoval správne, keď konštatoval, že žalobcom uplatnené právo, ktoré sám súd definoval ako bezdôvodné obohatenie, teda ako právo na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy, sa premlčalo v dvojročnej premlčacej dobe v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V ďalšom odvolateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach z 29.11.2010 sp.zn. 1Cob/55/2007, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku a z ktorého jednoznačne vyplýva, že na to, aby bolo možné o veci v súlade so zákonom a spravodlivo rozhodnúť, musí byť vykonané dokazovanie na skutočnosti preukazujúce vôľu strán v okamihu uzatvárania zmluvy. Minimálne tento právny názor Krajského súdu v Košiciach definujúci predpoklady zákonného a spravodlivého rozhodnutia v tejto veci je a bol pre prvostupňový súd záväzný. Podľa žalobca sa prvostupňový súd týmto záverom, ako ani pokynmi odvolacieho súdu týkajúcich sa obligatórneho skúmania rozsahu skutkových zistení neriadil. Okrem iného odvolací súd uložil prvostupňovému súdu povinnosť dospieť prostredníctvom ďalšieho dokazovania k celému radu skutkových zistení, ktoré sú definované na strane 4,5 a 6 citovaného rozhodnutia. Keďže v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje akákoľvek zmienka o tom, či sa takýmito skutkovými zisteniami súd zaoberal, či k nejakým dospel a či vykonal relevantné dôkazy, nie je žalobcovi jasné, či bol skutkový stav zistený v rozsahu, aký je potrebný „.... na zákonné a spravodlivé rozhodnutie veci .....“. Vzhľadom na uvedené je tak vadou napadnutého rozsudku nielen nedostatočnosť v skutkových zisteniach, ale i v jeho nepreskúmateľnosti. Poznanie toho, či a ak áno, tak ako sa prvostupňový súd vysporiadal s podstatnými otázkami a skutkovými zisteniami, ktoré považuje aj odvolací súd v danej veci za predpoklad zákonného a spravodlivého rozhodnutia, je predsa imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu. Preto je podľa žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný, v dôsledku čoho došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm.f/ O.sp. v spojení s § 205 ods. 1 písm.a/ O.s.p.. Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle uvedeného ustanovenia treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odníma možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu priznáva O.s.p. (R 50/1997). V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 147/2001 a sp.zn. 5Cdo 88/99, ako aj na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 26/1994, z ktorého vyplýva, že obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov SR. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Článok 46 ods. 1 Ústavy je potrebné vykladať v spojitosti s čl. 51 a čl. 2 ods. 2 Ústavy. V spojení s čl. 51, pokiaľ ide o spôsob, ktorým sa každý môže domáhať svojho práva, a to len v medziach zákona, ktorými sa čl. 46 Ústava SR vykonáva. Vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu SR, súčasťou práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces je, aby súd vo veci na skutkový stav aplikoval platný a účinný právny predpis, objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie z hľadiska relevantných právnych predpisov v zmysle zásady iura novit curia a starostlivo sa zaoberal vecou tak, aby poskytol účinnú právnu ochranu (sp.zn. II. ÚS 71/97, sp.zn. III. ÚS 64/2000, sp.zn. IV. ÚS 77/02, sp.zn. II. ÚS 249/04), pričom rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené a vysporiadať sa s tými argumentmi účastíka, ktoré sú vo veci relevantné (sp.zn. III. 119/03, sp.zn. IV. ÚS 115/03). Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu. Účastník konania má právo na to, aby sa súd vysporiadal s jeho argumentmi (námietkami), ktoré sú relevantné (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach H. proti Belgicku z roku 1987, Van de Hurk proti O. z roku 1994 alebo J. K. proti V. z roku 1994). V závere poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/171/2005 z 27.4.2006, podľa ktorého: „ Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného odvolania. I s prihliadnutím na obsah vyššie zmienenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Komisie a Ústavného súdu Slovenskej republiky to však znamená, že za prekonaný treba považovať názor považujúci nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania (R 11/98)“. V závere žalobca uviedol, že pre prípustnosť dovolania nie je rozhodné, či bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v odvolacom konaní alebo pred súdom prvého stupňa (R ČR 25/93). Žalovaný považuje odvolanie žalobcu za zjavne nedôvodné a má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne. Súd prvého stupňa správne zistil vo veci skutkový stav, vec správne právne posúdil a ani žalobcovi neodňal možnosť konať pred súdom. Vo svojom odvolaní voči rozsudku žalobca poukazuje na 4- ročnú premlčaciu dobu upravenú Obchodným zákonníkom. Tvrdenie žalobcu nie je správne, pretože žalovaný nemá v podnikateľskej činnosti činnosť prenájom nehnuteľností. Keby aj súd vyvodil, že na tento prípad sa mal aplikovať Obchodný zákonník, nárok žalobcu je aj tak premlčaný, pretože žalobu podal až 4.7.2002 a k peňažnému plneniu na základe absolútne neplatnej písomnej nájomnej zmluvy došlo 15.12.1997, teda po uplynutí 4 ročnej premlčacej doby. Navyše žalovaný uviedol, že neplatnosť nájomnej zmluvy spôsobil sám žalobca, ktorý predmetnú zmluvu vypracoval a ktorá je označená aj jeho logom. Konanie pred súdom prvého stupňa netrpí žiadnou vadou, pre ktorú by súd prvého stupňa odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a ani sám žalobca žiadnu právne relevantnú vadu v odvolaní neuviedol. Preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zároveň priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v sume 500,97 eur t.j. za jeden právny úkon (vyjadrenie k odvolaniu) á 492,93 eur + režijný paušál 8,04 eur. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p. aj s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vec po právnej stránke posúdil v súlade so zákonom, a preto aj správne rozhodol. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na doplnenie dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa a k odvolaniu žalobcu uvádza nasledovné: Súd prvého stupňa správne konštatoval, že nájomná zmluva uzavretá 5.12.1996 nebola uzavretá platne z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku. Za takejto situácie žalobcova úhrada vo výške 1.500.000,00 Sk, ktorú uskutočnil 15.12.1997 bola plnením z neplatného právneho úkonu a teda ide o bezdôvodné obohatenie. Pochybil však konštatovaním, že právo na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia sa premlčalo najneskôr 5.12.1999. Totiž podľa ustálenej súdnej praxe (napr. Nález ÚS SR 214/04) aj keď bezdôvodné obohatenie sa premlčuje podľa Občianskeho zákonníka, avšak dĺžka lehoty je v obchodných vzťahoch zásadne odlišná a do úvahy prichádza iba (všeobecná) štvorročná premlčacia lehota. Aj pri takomto posudzovaní štvorročná premlčacia lehota v tomto prípade uplynula najneskôr 5.12.2001 a žaloba bola podaná na súde až 4.7.2002, t.j. po jej uplynutí. Ostatné dôvody, uvedené v odvolaní sú preto pre rozhodnutie odvolacieho súdu právne bezvýznamné. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, a preto je žalobca povinný nahradiť mu trovy odvolacieho konania na účet jeho právneho zástupcu a to za jeden úkon (vyjadrenie k odvolaniu) 1x po 492,93 eur, režijný paušál 1x 8,04 eur, spolu 500,97 eur (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.