Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7Co/10/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215229526 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7215229526.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia, v právnej veci navrhovateľa L. M., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v M. na S. ul. č. X proti povinnej Y. M., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v M. na S. ul.č. X, právne zastúpenej Mgr. Janou Krakovskou, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na Čajakovej ul.č. 1 v konaní o určenie manželského výživného o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 25C 616/2015 - 200 zo dňa 23.02.2016 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Povinná (odporkyňa) má právo na náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 219,39 Eur, ktoré je navrhovateľ povinný nahradiť povinnej do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet jej právnej zástupkyne Mgr. Janky Krakovskej vedený vo VÚB banke a.s. č. účtu IBAN: SK9102000000001393569955, BIC: SUBASKBX. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby súd zaviazal povinnú (odporkyňu) prispievať na jeho výživu sumou 100 Eur mesačne a navrhovateľa zaviazal nahradiť povinnej trovy konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia vo výške 1 096,57 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet jej právnej zástupkyne. 2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku navrhovateľ odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že starostlivosť o maloleté deti zabezpečujú striedavo obaja účastníci konania, nie len povinná ako to uviedol súd prvej inštancie. Realizáciu striedavej starostlivosti potvrdil pri svojej výpovedi na pojednávaní dňa 02.02.2016, pričom povinná jeho tvrdenie nijakým spôsobom nenamietala ani nespochybnila. Vytýkal súdu, že pričítal zásluhy pri výchove a starostlivosti o maloletých synov len povinnej. Namietal, že súd nezohľadnil uhrádzanie sumy 70 Eur ako splátky jeho zamestnávateľovi za poskytnutie bezúročnej pôžičky. Po odchode povinnej zo spoločnej domácnosti hradí náklady spojené s udržaním spoločného majetku výlučne len on, pričom je nútený brať si ďalšie pôžičky, aby zaobstaral obživu sebe aj maloletým deťom. Opustenie spoločnej domácnosti bolo jednostranným rozhodnutím povinnej, pričom ho tým postavila do ťažkej ekonomickej situácie, pretože tak povinná urobila krátko po kúpe 4 izbového bytu financovaného hypotékou. Poukázal na rozpor v tvrdeniach povinnej týkajúci sa prispievania na domácnosť jej rodičom sumou 200 Eur mesačne. Uviedol, že povinná v konaní o rozvod manželstva vedenom pod sp. zn. 23P 296/2015 uvádza výdavky, ktoré nikdy neuhrádzala (zákonné poistenie za auto, školné pre maloleté deti, platba inkasa SIPO) s cieľom zavádzajúco skresľovať svoju finančnú situáciu. Z výpisov z bankového účtu, ktoré predložil v konaní, je zrejmé, že školné pre maloletých, PZP a platby inkasa hradí len on zo svojich finančných prostriedkov. Vytýkal súdu prvej inštancie, že neskúmal evidentný rozpor v tvrdeniach rodičov povinnej v konfrontácii s tvrdeniami povinnej pred súdom. Zastával názor, že práve existencia a výška sumy, ktorou by povinná mala prispievať svojim rodičom na chod domácnosti je podstatnou z hľadiska jeho úspechu v konaní, pretože povinná by v prípade neprispievania svojim rodičom disponovala sumou 350 Eur len pre svoje potreby. Súčasne súd nezohľadnil ani tú skutočnosť, že povinná vo svojej výpovedi nevedela uviesť, či bude naďalej platiť školné vo výške 95 Eur, pričom súčasne potvrdila skončenie zmluvy so školou o úhrade školného vo februári 2016. Súd nevzal do úvahy ani dôkazy preukazujúce jeho insolventnosť zapríčinenú jeho odkázanosťou na povinnú, ktorá viedla chod spoločnej domácnosti účastníkov, nakupovala stravu, hygienické potreby a oblečenie, pričom on hradil všetky pôžičky a školné pre maloleté deti. Vzhľadom na úhrady týchto pôžičiek, nedokáže zabezpečiť maloletým deťom určitý životný štandard spočívajúci v kvalitnej strave a nákupe hračiek, ktorých sa maloletí dožadujú. Povinná neprejavila žiadnu snahu podieľať sa na spolufinancovaní spoločného majetku. Uviedol, že maloletým deťom zabezpečuje rovnakú starostlivosť ako povinná, pričom okrem nákupu oblečenia im uhrádza všetky výdavky spojené s návštevou školy, cestovné a po úhrade všetkých výdavkov mu ostáva na prežitie suma 132 Eur, z ktorej musí hradiť stravu pre seba a pre maloletých v čase keď sú v jeho starostlivosti. Namietal, že súd prvej inštancie mylne označil výdavky na udržanie ich spoločného majetku za jeho preukázané nevyhnutné výdavky. Súd prvej inštancie taktiež dospel k nesprávnemu výpočtu pokiaľ ide o sumu, ktorá mu mesačne ostáva po úhrade všetkých výdavkov, pretože sa jedná o sumu 132 Eur a nie sumu 142 Eur ako to uviedol súd. Povinná má pritom k dispozícií sumu 250 Eur. Konštatovanie súdu o rovnakej životnej úrovni účastníkov považoval za absolútne nepresné, lebo po zaplatení všetkých úverových splátok účastníkov a úhrade všetkých výdavkov na školné v prospech maloletých hospodári mesačne s čiastkou 132 Eur, z ktorej musí hradiť stravu pre seba a pre maloleté deti, ktoré sa u neho zdržiavajú 14 dní v mesiaci. Povinná pritom disponuje sumou 150 Eur bez obmedzenia a nemusí ju vyčerpať na nákup potravín. Uplatnil si trovy prvostupňového konania vo výške 1 318,57 Eur a trovy odvolacieho konania vo výške 219,39 Eur. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a povinnú zaviazať prispievať mu výživným vo výške 100 Eur mesačne a povinnú zaviazať na náhradu trov konania celkom vo výške 1 537,96 Eur na účet jeho právneho zástupcu. Ďalej uviedol, že uložená povinnosť zaplatiť povinnej trovy konania predstavuje neprimeranú tvrdosť s poukázaním na jeho osobné a majetkové pomery, pretože výška trov odporuje dobrým mravom. V prípade, ak by odvolací súd potvrdil výrok rozsudku o zamietnutí jeho návrhu, žiadal aby odvolací súd zmenil výrok o trovách konania tak, že povinnej náhradu trov neprizná. 3. Povinná vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedla, že tvrdenie navrhovateľa o realizácii striedavej starostlivosti o maloleté deti sa nezakladá na pravde. Starostlivosť o maloleté zabezpečuje výhradne ona, pričom zastávala názor, že starostlivosť o mal. deti a domácnosť je výkonom činností, ktoré sú postavené na roveň finančnému zabezpečeniu potrieb rodiny. Navrhovateľ jej neprispieva na výživu maloletých detí žiadnou sumou. Zdôraznila, že jej príjem zo zamestnania, z ktorého pokrýva potreby pre seba a maloleté deti je len o niečo vyšší ako suma rovnajúca sa životnému minimu na dospelého človeka a dve nezaopatrené deti. Uviedla, že v porovnaní s navrhovateľom je nevýhodnejšej situácii pretože navrhovateľ užíva 4 - izbový byt, dve motorové vozidlá, čím mu vznikajú náklady na úhrady zákonných poistiek uvedených motorových vozidiel, ktoré nie sú nevyhnutnými výdavkami. Z výpovede navrhovateľa ďalej vyplynulo, že navrhovateľ si zo svojho príjmu pravidelne sporí na sporiaci účet, pravidelne uhrádza životné poistenie a súčasne si platil poplatky za súťaž v lukostreľbe, nakupoval drahé hračky a vynaložil prostriedky na právne služby a zakúpil mobilný telefón vo výške 100 Eur. Z tohto dôvodu nie je možné sa stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že nemá prostriedky na živobytie, pretože samotné výdavky a doložené dôkazy do spisu ak aj samotné tvrdenia navrhovateľa to vyvracajú. Poukázala na výbery hotovosti z účtu, pričom tieto výbery neboli navrhovateľom nijakým spôsobom zdokladované. Navrhovateľ mal tiež príjem z predaja garáže vo výške 3 500 Eur, príjmy z predaja vecí vzťahujúcich sa k motocyklu. Zdôraznila, že navrhovateľ nepreukázal, že jeho životná úroveň je nižšia, pričom poukázala na čistý príjem navrhovateľa, ktorý v roku 2015 predstavoval sumu 14 425,54 Eur. Jej čistý príjem predstavoval v tom istom roku len sumu 6 188,13 Eur. Priznanie manželského výživného by preto bolo v rozpore s dobrými mravmi, keďže navrhovateľ má k dispozícií finančné prostriedky, ktoré mu zabezpečujú minimálne porovnateľnú životnú úroveň s jej životnou úrovňou. Zastávala názor, že navrhovateľ si sám navyšuje výdavky svojim nehospodárnym nakladaním s finančnými prostriedkami. Pôžičku vo výške 700 Eur, ktorú poskytol navrhovateľovi jeho zamestnávateľ považovala za účelovú, pretože navrhovateľ ju začal čerpať od 12.08.2015 t.j. deň po tom, čo podala návrh na rozvod manželstva. Uviedla, že v čase poskytnutia pôžičky bývala s navrhovateľom v spoločnej domácnosti, a teda uhrádzal všetky výdavky na nájomné, stravu a hygienické potreby. Odchodom zo spoločnej domácnosti jej nezanikli potreby ani potreby detí a taktiež ani výdavky na živobytie. Podotkla, že jej rodičia sa nestali jej živiteľmi, pričom ani zo zákona nie sú povinní sa o ňu a jej deti starať a finančne jej vypomáhať. Navrhovateľ mal aj iný príjem a to až do doby kým mu neoznámila, že odchádza zo spoločnej domácnosti. Navrhovateľ sa teda bez dôležitého dôvodu vzdal svojho príjmu a požaduje od nej, aby mu prispievala na jeho výživu, čo je podľa jej názoru v rozpore s dobrými mravmi. Navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a uplatnila si trovy odvolacieho konania vo výške 219,39 Eur. 4. Navrhovateľ sa k vyjadreniu povinnej nevyjadril. 5. Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní ( §34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. 6. Zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bol zrušený Občiansky súdny poriadok v znení platnom do 30.6.2016 (§ 473 CSP) a zároveň 1.7.2016 nadobudol účinnosť aj zákon č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). 7. Podľa ust. § 395 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP), ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak 9. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Podľa ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. 12. Podľa ust. § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa. 13. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a v súlade s ust.§ 191 CSP vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. 14. Podľa citovaného ust. § 71 Zákona o rodine je vyživovacia povinnosť medzi manželmi súčasťou ich vzájomného vzťahu, v dôsledku čoho je nevyhnutné na túto vzájomnú povinnosť aplikovať princípy, ktorými je charakterizované manželstvo a ktoré sú výslovne uvedené v Zákone o rodine. Jedná sa najmä o ust. § 18 Zákona o rodine, ktoré určuje, že obidvaja manželia majú rovnaké práva a povinnosti a sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Z ust. § 19 Zákona o rodine ďalej vyplýva, že o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je právna povinnosť a nemožno ju považovať za príkaz morálky. Do zákonnej úpravy sa však premietajú aj morálne princípy a sú dôležitým korektorom aplikácie ustanovení, ktorým je vzájomná vyživovacia povinnosť manželov upravená. Z hľadiska citovaného ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine nebude bez významu ani okolnosť, z akého dôvodu došlo k neplneniu vyživovacej povinnosti, pretože dôvod neplnenia vyživovacej povinnosti môže poukázať na to, či poskytnutie výživného je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi. Je povinnosťou súdu zisťovať dôvody neplnenia vyživovacej povinnosti medzi manželmi, pretože práve na tomto základe bude možné posúdiť či sú splnené všetky podmienky pre určenie vyživovacej povinnosti. Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že z hľadiska zásady rovnakej životnej úrovne manželov má vyživovaciu povinnosť ten z manželov, ktorého príjmy a majetkové možnosti sú vyššie voči druhému manželovi a to v rozsahu, ktorý znamená vyrovnanie oboch životných úrovní. Požiadavka na rovnakú životnú úroveň manželov sa však neuplatňuje len z pohľadu výšky príjmu a rovnako tak nie je možné za rovnakú životnú úroveň považovať matematicky zhodné množstvo peňazí u oboch manželov, ale je potrebné skúmať aj potreby oprávneného, schopnosti, možnosti a pomery povinného a taktiež prihliadnuť na starostlivosť o spoločnú domácnosť a deti. Po zohľadnení všetkých skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel odvolací súd k totožnému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre vyhovenie návrhu na určenie manželského výživného a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodením napadnutého rozsudku. 15. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že životná úroveň oboch účastníkov je s prihliadnutím na celý komplex rozhodujúcich skutočností ale najmä s ohľadom na majetkové pomery oboch účastníkov približne rovnaká. Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci konania nebývajú v spoločnej domácnosti, po tom čo povinná odišla v novembri 2015 spolu s oboma maloletými deťmi bývať k svojim rodičom, ktorým podľa jej vyjadrenia a čestného prehlásenia jej rodičov prispieva na chod domácnosti mesačne sumou 200 Eur. Pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní poukazoval na rozporuplné tvrdenia povinnej ohľadom prispievania na domácnosť jej rodičom, odvolací súd uvádza, že v konaní o určenie manželského výživného nemá význam, či povinná prispieva svojim rodičom na bývanie a akou sumou. Rodičia povinnej nemajú vo vzťahu k nej vyživovaciu povinnosť, čo znamená, že je povinnosťou povinnej adekvátne sa spolupodieľať na chode domácnosti, pričom v prípade ak rodičia povinnej nepožadujú od nej tieto úhrady je to z ich strany dobrovoľná finančná pomoc. Uvedené však nemožno považovať za zlepšenie životnej úrovne povinnej, ktorá má navyše v porovnaní s navrhovateľom podstatne nižší príjem. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie totiž vyplýva, že čistý mesačný príjem navrhovateľa predstavoval v roku 2015 sumu 14 425,54 Eur t.j. priemerne 1 202,13 Eur mesačne, pričom čistý príjem povinnej v tom istom roku bol vo výške 6 188,13 Eur t.j. priemerne 515,68 Eur mesačne. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku navrhovateľa, že výlučne on uhrádza všetky náklady na udržanie spoločného majetku účastníkov, odvolací súd uvádza tieto tvrdenia budú mať relevanciu v konaní o vyporiadenie BSM účastníkov, v ktorom konajúci súd pri rozhodovaní prihliadne aj na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu a ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Navyše byt, ktorý je v BSM užíva po odchode povinnej výlučne navrhovateľ, pričom rovnako tak má k dispozícii na užívanie dve motorové vozidlá, pričom povinná je nútená užívať motorové vozidlo svojich rodičov. Tvrdenie navrhovateľa, že v dôsledku odchodu povinnej zo spoločnej domácnosti bol nútený zobrať si od svojho zamestnávateľa pôžičku vo výške 700 Eur vyznieva nanajvýš nedôveryhodne a to s poukazom na to, že podľa potvrdenia zamestnávateľa (v spise na č.l. 121) bola navrhovateľovi poskytnutá pôžička dňa 12.08.2015 t.j. ešte v čase keď s povinnou býval v spoločnej domácnosti. V návrhu na začatie konania zo dňa 02.10.2015 totiž navrhovateľ tvrdil, že povinná opustila spoločnú domácnosť až v septembri 2015. Po zhodnotení majetkových pomerov navrhovateľa preto nemožno dospieť k záveru, že navrhovateľ je insolventný a odkázaný na výživu zo strany povinnej. Pokiaľ ide o protichodné tvrdenia účastníkov týkajúce sa starostlivosti o maloleté deti, konkrétne realizácie striedavej starostlivosti, odvolací súd uvádza, že z výpovedí účastníkov je zrejmé, že tak navrhovateľ ako aj povinná sa spolupodieľajú na starostlivosti o maloleté deti a plnia si spontánne voči nim vyživovaciu povinnosť v čase, keď majú mal. deti vo svojej starostlivosti. Avšak podrobné skúmanie toho, ktorý z rodičov a v akej miere si plní vyživovaciu povinnosť k obom maloletým deťom má relevanciu v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k mal. deťom. Vzhľadom na to, že navrhovateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o jeho uplatnenom nároku na manželské výživné, odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny. 16. Podľa ust. § 395 ods. 2 CMP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 17. Podľa ust. § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. 18. Podľa ust. § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. 19. Podľa § 58 CMP o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 20. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 21. Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok aj vo výroku o trovách konania, na náhradu ktorých súd prvej inštancie zaviazal neúspešného navrhovateľa v zmysle zásady úspechu podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016. Odvolací súd tak rozhodol aj napriek tomu, že od 01.07.2016 vstúpili do účinnosti nové procesné kódexy (CSP a CMP) a konanie vo veciach výživného plnoletých osôb je už svojim charakterom mimosporovým konaním. Právna zástupkyňa povinnej si totiž náhradu trov konania uplatnila ešte za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy O.s.p., preto s poukazom na na citované ust. § 395 ods. 2 CMP a tiež ust. § 55 CMP odvolací súd považuje za správne a spravodlivé priznanie náhrady trov prvostupňového konania povinnej s poukazom na to, že obaja účastníci boli v konaní zastúpení advokátmi, navrhovateľ už pri podaní návrhu na začatie konania a nariadenie predbežného opatrenia, čo nepochybne ovplyvnilo rozhodnutie povinnej využiť tiež právnu pomoc advokáta a z toho dôvodu obom museli byť zrejmé následky v prípade neúspechu v konaní spočívajúce v povinnosti nahradiť trovy konania úspešnému účastníkovi. Navrhovateľ paradoxne namieta neprimeranosť trov právneho zastúpenia povinnej, hoci trovy svojho právneho zastúpenia v ešte väčšom rozsahu považuje v prípade jeho úspechu za opodstatnenú, pričom základnú sadzbu tarifnej odmeny určil sám uplatneným návrhom na výživné v rozsahu 100 € (§ 10 ods. 1, 3 vyhlášky č. 655/04 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení). Z rovnakých dôvodov odvolací súd priznal povinnej aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške 210,81 Eur za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa + režijný paušál vo výške 8,58 Eur t.j. celkom 219,39 Eur a na ich náhradu zaviazal navrhovateľa. 22. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3: 0 (ust. § 393 ods. 3 druhej vety CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).