Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/223/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511218296 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7511218296.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu Československej obchodnej banky, a.s., so sídlom Praha 5, Radlická 333/150, Česká republiky, zastúpenej Mgr. Romanom Ambrožom, advokátom, Advokátskej kancelárie so sídlom v Brne, Vinohrady č. 45, adresa na doručovanie Bratislava, Mikulášska č. 29, proti žalovanému Z. G., H.. XX.XX.XXXX, H. C. Š. XXX, tohto času na neznámom mieste, zastúpenému opatrovníkom JUDr. Štefanom Juhásom, zamestnancom Okresného súdu Košice I, o zaplatenie 148.545,51 Kč, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 10.11.2104 sp. zn. 17C/67/2012-160 jednohlasne takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok v zamietavom výroku, ohľadne zmluvného úroku za obdobie od 11.10.2011 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 120.474,41 Kč spolu s úrokom z omeškania zo sumy 91.023,74 eur v sadzbe 9,25 % ročne od 29.01.2009 do 30.06.2009, v sadzbe 8,50 % ročne od 01.07.2009 do 31.12.2009, v sadzbe 8,00 % ročne od 01.01.2010 do 30.06.2010, v sadzbe 7,75 % ročne od 01.07.2010 do 30.06.2012, v sadzbe 7,50 % ročne od 01.07.2012 do 31.12.2012, v sadzbe 7,05 % ročne od 01.01.2013 do zaplatenia a žalobcovi nahradiť trovy konania v sume 625,02 eur (z toho trovy právneho zastúpenia 332,50 eur) na účet zástupcu žalobcu, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol. Nárok, ohľadom úroku z omeškania v sume 28.071,14 Kč za obdobie od 11.10.2011 do zaplatenia konanie zastavil. Žalobcovi vrátil súdny poplatok 54,48 eur na účet právneho zástupcu žalobcu cestou príslušného daňového úradu. Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 148.545,51 Kč spolu s príslušenstvom a to zmluvným úrokom vo výške 10,9 % ročne zo sumy 91.023,74 Kč od 11.10.2011 do zaplatenia, ako aj úroku z omeškania. Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v dôsledku omeškania žalovaného so splácaním úveru, žalobca vyhlásil úver splatným listom zo dňa 28.01.2009 a k uvedenému dňu žalovaný dlhoval na zročnom úvere, vrátane poplatkov a príslušenstva sumu 94.448,51 eur. Konštatoval, že táto celková pohľadávka pozostáva z dlžnej istiny 88.985,74 Kč, zročných zmluvných úrokov 29.450,63 Kč, dlžných poplatkov 2.038,- Kč, celkové takto ustálil dlžnú sumu na 120.474,37 Kč. V dôvodoch uviedol, že žalovaný mal na samotnom úvere (bez poplatkov) pri riadnom včasnom splácaní zaplatiť žalobcovi celkovú sumu 130.680,- Kč a zaplatil 24.053,37 Kč. Mal za to, že dňa 28.01.2009 sa okrem dlžnej požičanej istiny stali zročnými aj riadne úroky z tejto sumy, ktoré mali byť zaplatené do konečnej splatnosti podľa zmluvy zo dňa 15.12.2012. S poukazom na tieto skutkové závery považoval nárok žalobcu za dôvodný v rozsahu dlhu na samotnom úvere, vrátane splatného zmluvného úroku a poplatkov, ako aj úroku z omeškania zo sumy 91.023,74 Kč, ktorý žalobcovi priznal podľa aktuálnych sadzieb ČNB v období od 01.01.2013 v sadzbe 70,5 % ročne do zaplatenia (správne 7,50 % ročne do zaplatenia). Ohľadne uplatneného nároku na zaplatenie zmluvného úroku za obdobie od 11.10.2011 do zaplatenia súd prvého stupňa konštatoval, že na úrok z úveru za obdobie po zosplatnení úveru nemá žalobca nárok, a preto žalobu v tejto časti zamietol. Tento zamietavý výrok odôvodnil tým, že zmluvné úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť peňažné prostriedky, t.j. spolu s istinou. Doba splatnosti úrokov za poskytnutie peňazí sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. Konštatoval, že Obchodný zákonník rozlišuje splatnosť úrokov v závislosti od splatnosti istiny úveru, ako aj spôsoby splatenia, t.j. splatenia istiny úveru jednorazovo alebo v splátkach. Celková suma úrokov musí byť vždy zaplatená najneskôr do splatnosti dlžného zostatku úveru. Konštatoval preto, že žalobca sa mohol oprávnene v danom prípade domáhať od žalovaného ako dlžníka zaplatenia zmluvných úrokov iba do doby zosplatnenia úverovej istiny. Konštatoval, že po vyhlásení celého úveru za splatný sa istina ďalej zmluvne neúročí, čo vyplýva z podstaty zmluvného úroku, ktorý je odplatou za užívanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú veriteľovi do doby splatnosti. Výrok o trovách konania založil na ust. § 142 ods.1 O.s.p. a ich výšku a položkovite vyčíslil. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok zmeniť v zamietavom výroku, ohľadne nároku na priznanie zmluvného úroku vo výške 10,9 % ročne zo sumy 91.023,74 Kč za obdobie od 11.10.2011 do zaplatenia. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods.2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p.. Poukázal na právny názor uvedený v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/83/2012, podľa ktorého v ust. § 502 ods.1 Obchodného zákonníka je upravené od kedy je dlžník povinný platiť úroky z úveru, chýba v ňom však výslovné ustanovenie, ktoré by určovalo do kedy táto povinnosť dlžníka trvá. Niet pochybností o tom, že táto doba môže byť dohodnutá v zmluve o úvere. Úrok z úveru je cenou (odplatou) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania, t.j. do doby skutočného vrátenia úveru spotrebiteľovi. Súd v tejto súvislosti zdôraznil, že za rozhodujúce považuje dojednanie v úverovej zmluve. S poukazom na konkrétny článok úverovej zmluvy konštatoval, že z neho vyplýva, že splátky istiny po lehote splatnosti budú ďalej úročené úrokovou sadzbou uvedenou v článku IV. zmluvy a k nej naviac sadzbou úrokov z omeškania. Zmluvné strany sa teda nedohodli, že dlžníci budú platiť úroky len do dohodnutej doby splatnosti, ale až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Odvolací súd v tejto veci konštatoval, že nemal dôvod sa odchýliť od názoru uvedenom v komentári k Obchodného zákonníka (Štenglová, Plíva, Tomsa a kol.: Obchodní zákonník, komentár, 5. vydanie, Praha, C.H. Beck 1998 str. 834). Žalobca v odvolaní uviedol, že sa stotožňuje s názorom v uvedenom súdnom rozhodnutí a uviedol, že v predmetnom prípade sa jedná o ustanovenie zmluvy v článku I.5 a I.7, v ktorom je uvedené, že splátky istiny po termíne splatnosti budú ďalej úročené úrokovou sadzbou uvedenou v článku I.5 zmluvy a k tomu naviac sadzbou úrokov z omeškania. Uviedol, že úrok z nesplatného úveru je chápaný ako cena peňazí. Pre veriteľa predstavuje kompenzáciu za to, že sa vzdal narábania so svojimi finančnými prostriedkami, ktoré na určitý čas poskytol dlžníkovi. Oproti tomu úrok z omeškania je sankcia, ktorú má veriteľ právo požadovať v prípade, ak dlžník nesplní riadne a včas svoj peňažný záväzok. Má za to, že obidva úroky veriteľovi patria súbežne až do momentu, kým je úver dlžníkom riadne zaplatený. Z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa navyše vyvodzuje, že mu neboli priznané zmluvné úroky ani za obdobie do zosplatnenia úveru. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutom zamietavom výroku, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods.1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods.2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Súd prvého stupňa založil svoj zamietavý výrok, ohľadne zmluvných úrokov po zosplatnení úveru na nesprávnom právnom posúdení a v dôsledku toho aj nesprávne vo veci rozhodol. Právne posúdenie veci je činnosť súdu spočívajúca v podriadení skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktoré vedie súd k záveru o právach o povinnostiach účastníkov. Právne posúdenie veci je nesprávne. Ak sa súd pri tejto činnosti dopustí omylu, t.j. ak vec posúdil podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú nesprávne vyložil, prípadne ju na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté finančné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zmluva o úvere zakladá medzi zmluvnými stranami záväzkový vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov bude vždy spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka (tzv. absolútny obchod - § 261 ods. 1 písm. d/). Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom, takže na vznik záväzkového právneho vzťahu z tejto zmluvy postačuje dohoda zmluvných strán o podstatných častiach zmluvy. Za tieto podstatné náležitosti je treba považovať - záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, - určenie sumy (limitu) týchto peňažných prostriedkov, - záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Základné ustanovenie každého zmluvného typu má kogentný charakter (§ 263 ods. 2), preto je vylúčené, aby sa zmluvné strany v zmluve o úvere dohodli na bezúročnom poskytnutí peňažných prostriedkov. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššie prístupnej výške ustanovenej zákonom, alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie, než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých finančných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Obchodný zákonník nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia, alebo mu tieto patria až doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom. Súdna prax uvedenú otázku v minulosti už riešila a zaujala v nej názor, že rozhodovacia prax aj právna literatúra je zajedno v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny. Ust. § 658 ods. 1 Obč. zákonníka a iné ustanovenia Občianskeho zákonníka či iného právneho predpisu nestanovujú, na akú dobu možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Uvedené ustanovenie zakotvuje iba možnosť sa pri peňažnej pôžičke na týchto úrokoch dohodnúť; o dobe na ktorú tak možno učiniť mlčí. Vzhľadom k tejto dikcii, ktorá neobsahuje jednoznačný príkaz či zákaz vo vzťahu k vymedzeniu predmetnej doby, ako i k jeho povahe z ktorej nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť je možné vyvodiť záver, že ide o ustanovenie dispozitívnej povahy, ktoré zmluvné strany nijako neobmedzuje v možnosti upraviť si obsah ich úrokového záväzkového právneho vzťahu, v rámci zmluvnej autonómie (pokiaľ ide o dobu, na ktorú sa úroky dojednávajú). Nemožno teda vylúčiť, aby si strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi), teda i za dobu v ktorej sa dlžník prípadne ocitne v omeškaní so splnením svojho záväzku tým, že istinu v dohodnutej doby splatnosti veriteľovi nevráti. Tomuto záveru zodpovedá i to, ako sú právnou teóriou a rozhodujúcou praxou súdov všeobecne prijímané inštitúty zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, ktoré oboje sú príslušenstvom pohľadávky, avšak majú odlišné funkcie a je treba ich odlišovať. Zatiaľ čo zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od zmluvného úroku ich môže veriteľ požadovať aj keď neboli dohodnuté (§ 517 ods. 2 Obč. zákonníka). Pritom platí, že môžu existovať vedľa seba. Dovolací súd sa v uvedenej veci preto nestotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu, že úroky podľa § 658 ods. 1 Obč. zákonníka možno zásadne dohodnúť len na dobu do dohodnutého dňa splatnosti istiny a že od tohto okamihu už zmluvné úroky nenabiehajú a nastupujú úroky z omeškania. Mal za to, že z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky bude preto vždy určujúci obsah zmluvy ako si ho zmluvné strany upravili (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.6.2007 sp.zn. 33Odo 657/2005). Odvolací súd zhodujúc sa s uvedenými právnymi závermi Najvyššieho súdu Českej republiky považuje za potrebné k tomuto dodať, že poskytnutie finančných prostriedkov veriteľom dlžníkovi v rámci úveru má za následok absenciu týchto peňažných prostriedkov u veriteľa a teda veriteľ nemá možnosť s týmito peňažnými prostriedkami nakladať v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ani tvoriť účel podnikateľskej činnosti a teda tvoriť zisk. Takýto stav nepochybne trvá nielen počas doby v ktorej má dlžník úver splácať v zmysle dohodnutej doby splátok, ale aj v čase po jeho zosplatnení, teda až do doby skutočného vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom. Nemožno teda v rámci zmluvnej voľnosti účastníkov úverového vzťahu vylúčiť dohodu účastníkov podľa ktorej má dlžník povinnosť zaplatiť veriteľovi úrok aj za obdobie po zosplatnení úveru, teda za celú dobu počas ktorej má dlžník peňažné prostriedky veriteľa v dispozícii. Opačný výklad by mohol vyvolať absurdnú situáciu keď by sa dlžník porušením svojich zmluvných povinností splácať úverové splátky dostal do výhodnejšej pozície, v ktorej by napriek nevráteniu peňažných prostriedkov mal tieto v svojej dispozícii naďalej bez povinnosti uhradiť odmenu za ich poskytnutie t.j. zaplatiť veriteľovi úrok aj za obdobie po predčasnom zosplatnení úveru vyvolanom porušením zmluvných povinností dlžníkom. Absurdnosť tejto situácie v prejednávanej veci navyše vyplýva aj zo skutočnosti, že oproti účastníkmi dohodnutej výške zmluvných úrokov 10,9% ročne bola zákonná výška úrokov z omeškania ku dňu predčasného zosplatnenia úveru teda ku dňu 11.10.2011 9,50% ročne. S poukazom na tieto dôvody považuje odvolací súd za predčasný a teda aj nesprávny záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobcovi ako veriteľovi z úverového vzťahu bez ďalšieho (teda bez ohľadu na obsah dohodnutých zmluvných podmienok) nárok na zaplatenie zmluvných úrokov za obdobie po predčasnom zosplatnení úveru nepatrí. Na základe toho odvolací súd v tejto časti zrušil zamietavý výrok prvostupňového rozsudku ako aj s ním spojený výrok o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa opätovne posúdiť sporný nárok žalobcu na zaplatenie zmluvných úrokov za obdobie po predčasnom zosplatnení úveru a vychádzať pritom z dohodnutých zmluvných podmienok v úverovej zmluve. V novom rozhodnutí bude povinnosťou súdu prvého stupňa pridržiavať sa právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v tomto uznesení. V súlade s ust. § 224 ods. 3 O.s.p. bude povinnosťou súdu prvého stupňa v novom rozhodnutí rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.