Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/27/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7512216987 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7512216987.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu veci V. B., P..D..G.., Q., U. X, IČO: XX XXX XXX, zast. advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej P.Á. F., nar. X.X.XXXX, bytom A. U. W., L. XXX/XX, o zaplatenie 511,93 € s prísl., o odvolaní vedľajšieho účastníka S. M. G. P. W., so sídlom U., F. XX, IČO: XXXXXXXX, zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Svidník, ul. Sov. hrdinov 163/66, proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 21. apríla 2015 č.k. 17C 208/2013-112 v znení dopĺňacieho rozsudku z 3. novembra 2015 č.k.17C 208/2013-129 r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok v znení dopĺňacieho rozsudku v napadnutom výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka. Žalobcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalobu zamietol, o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu a dopĺňacím rozsudkom vyslovil, že vedľajšiemu účastníkovi sa náhrada trov konania nepriznáva. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 511,93 € z titulu dlhu na zmluve o kreditnej karte z 22.8.2007 k účtu žalovanej č. 448054226. Pôvodný veriteľ P. J..P.. pohľadávku voči žalovanej postúpil na žalobcu dňa 24.3.2011. Po právnom posúdení veci podľa § 34, § 40, § 43a, § 44, § 451, §558, § 107 Občianskeho zákonníka, § 1, § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 písm.u/, r/, § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa dospel k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný a žalobu zamietol. Ďalej súd uviedol, že žalobca nebol v konaní úspešný a žalovaná návrh na náhradu trov nepodala, preto žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania súd neuviedol z ktorého zákona a jeho konkrétneho ustanovenia vychádzal. Dopĺňacím rozsudkom súd rozhodol o trovách vedľajšieho účastníka tak, že aplikujúc ust. § 142 ods. 1 O.s.p., mu ich nepriznal. Rozsudok vo výroku o trovách konania napadol včas podaným odvolaním vedľajší účastník, ktorý namietal, že z napadnutého rozsudku sa nedá zistiť, podľa akého zákonného ustanovenia súd prvého stupňa rozhodol, keď mu náhradu trov konania nepriznal, preto v tomto smere je rozhodnutie nepreskúmateľné. Navrhol rozsudok v napadnutom výroku zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa. Ďalej uviedol, že jeho podanie z 22.5.2013 nazvané ako „odpor vedľajšieho účastníka“ treba považovať za kvalifikované vyjadrenie, preto mu súd mal priznať náhradu trov konania. Odvolací súd dňa 21.10.2015 vrátil vec súdu prvého stupňa na rozhodnutie o trovách vedľajšieho účastníka. Súd dopĺňacím rozsudkom rozhodol tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal (§ 142 ods. 1 O.s.p.) z dôvodu, že vedľajší účastník okrem neoprávnene podaného odporu proti platobnému rozkazu, ktorý bol právoplatne odmietnutý, neurobil vo veci nič iné. Žalobca v písomnom vyjadrení citujúc § 93 ods. 6 O.s.p. v znení zákona č. 353/2014 Z.z. a s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo 63/2013, 6 Cdo 77/2014, 7 Cdo 253/2014 uviedol, že bez súhlasu hlavného účastníka vedľajší účastník nie je oprávnený podať odvolanie. Združenie takýto súhlas k podanému odvolaniu nepriložilo. Stotožnil sa s nepriznaním náhrady trov vedľajšiemu účastníkovi, nakoľko má za to, že nejde o trovy účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva a v tejto súvislosti argumentoval rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6 M Cdo 5/2013. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka ani k písomnému stanovisku žalobcu nevyjadrila. Rozsudok okrem výroku o trovách konania nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 1, 3 O.s.p.), preto nebol v odvolacom konaní preskúmavaný. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods. 1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. V sporovom konaní je základnou zásadou pre rozhodovanie o náhrade trov konania rozhodovanie podľa zásady úspechu v konaní vyjadrené v ustanovení § 142 O.s.p. Pokiaľ mal účastník vo veci plný úspech, súd mu prizná plnú náhradu trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Pre všetky prípady rozhodovania súdu o náhrade trov konania zároveň však platí zásada, podľa ktorej môže byť účastníkovi konania priznaná náhrada len tých trov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pri posudzovaní účelnosti nákladov vynaložených na právne zastúpenie treba dôsledne rozlišovať, či právne zastúpenie advokátom je využitím ústavne zaručeného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky), alebo či sa jedná skôr o zneužitie tohto práva na úkor protistrany (napr. zastúpenie v celkom banálnej veci, opakované zastúpenie v tzv. hromadných - skutkovo a právne takmer totožných veciach, alebo zrejmá snaha zvýšiť náklady konania protistrane). Zásada účelnosti trov potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných zásad efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku a z ústavnoprávneho princípu proporcionality, chrániaceho primeranosť ako hodnotu právneho štátu. Primeranosť súvisí s rozumnosťou v práve, ktorá je chápaná ako vyhľadávanie praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich uzneseniach (napr. sp. zn. 6 MCdo 5/2013 z 19.3.2014, 6 MC 9/2013 z 20.6.2014, viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 739/2014 zo 6.11.2014)) vyslovil záver, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej - ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vydal dňa 26.10.2012 platobný rozkaz, dňa 5.12.2012 oznámil vedľajší účastník vstup do konania na strane žalovanej, a potom čo mu bol doručený platobný rozkaz, podal dňa 23.5.2013 odpor. Uznesením z 18.6.2013 sp. zn. 12Ro 1985/2012-64, právoplatným 16.7.2013, súd zrušil platobný rozkaz 12Ro 1985/2012-46 z 26.10.2012 z dôvodu, že platobný rozkaz sa nepodarilo doručiť žalovanej do vlastných rúk (§ 173 ods.1, 2 O.s.p.). Za uvedenej situácie, s prihliadnutím na skutočnosť, že odpor vedľajšieho účastníka následne súd odmietol uznesením 17C 208/2013-90 z 10.9.2014, právoplatným 11.10.2014, a vedľajší účastník nevykonal v prospech žalovanej v konaní žiaden iný úkon, nemožno považovať jeho púhy vstup do konania za účelný a odôvodňujúci priznanie náhrady trov konania. Odvolací súd na základe uvedeného konštatuje, že v prejednávanej veci nemožno urobiť záver, že zástupca vedľajšieho účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. že poskytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu. Zároveň odvolací súd vychádzajúc zo zásady účelnosti trov, nepriznal žalobcovi trovy odvolacieho konania, pretože vyjadrenie k odvolaniu vedľajšieho účastníka nepovažoval za účelné z vyššie uvedených dôvodov, toto neobsahuje nové, podstatné skutočnosti dôležité pre rozhodnutie odvolacieho súdu, okrem toho ide o podanie, ktoré žalobca opakovane podáva v skutkovo totožných veciach. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1.5. 2011). Poučenie: Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.