Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Co/369/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7513201052 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7513201052.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudcov JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Dany Popovičovej vo veci žalobcu C. T., obchodné meno Jindřich Hamřík - HENRI, Košice, Inžinierska 16, IČO: 37 260 774, proti žalovaným 1) N. B., N. D. T.N., T. XX a 2) Wüstenrot poisťovňa, a.s., Bratislava, Karadžičova 17, IČO: 31 383 408, o náhradu škody 1.361,94 eur istiny s prísl., o odvolaní žalovanej v 1. rade proti rozsudku 15C/9/2013-67 z 27.2.2015 Okresného súdu Košice - okolie r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.369,94 eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 24.3.2011 do zaplatenia a priznal náhradu trov konania právneho zást. Vojčík & Partners, Rázusova 28, Košice vo výške 100%. Vychádzajúc z § 420 ods. 1, 3, § 431, § 427 ods. 1, § 442 ods. 1, 2, § 443 OZ, § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení a zodpovednosti za škodu (ich znenie citoval) z predloženého tlačiva - Zápis o poškodení motorového vozidla, škodovej udalosti (č.l. 6) zistil, že 6.12.2010 došlo k dopravnej nehode, kedy žalobca prechádzal svojím motorovým vozidlom cez areál Bytového podniku mesta Košice, Južné nábrežie, kedy žalovaná v 1. rade svojím motorovým vozidlom vychádzala zo svojho parkovacieho miesta cúvaním, v okamihu kedy žalobca míňal toto motorové vozidlo, pohla sa z tohto parkovacieho miesta a spôsobila škodu na motorovom vozidle žalobcu. Konštatoval, že je pravdou, že na tomto zápise o poškodení motorového vozidla je uvedený dátum na konci - v Košiciach dňa 9.12.2010, túto skutočnosť mu však na pojednávaní potvrdil samotný žalobca s tým, že sa pri vypisovaní tohto tlačiva dátumovo pomýlil, avšak v skutočnosti sa dopravná nehoda stala 6.12.2012, čo mu vo svojej výpovedi potvrdila i žalovaná v 1. rade. Keďže účastníci tejto škodovej udalosti mali za to, že predmetná škodová udalosť neprevyšovala 1,5-násobok väčšej škody v súlade so zák. č. 300/2005 Z. z. trestný zákon v znení neskorších predpisov, vyhodnotili túto škodovú udalosť ako udalosť, ku ktorej nie je potrebná oznamovacia povinnosť policajnému zboru. Uviedol, že následne, 13.12.2010 nahlásila žalovaná v 1. rade žalovanej v 2. rade dopravnú nehodu z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla - jej motorového vozidla typu Škoda Fabia Combi EČ L. - XXX V., ktorá sa stala 6.12.2010 a pri ktorej bolo poškodené motorové vozidlo žalobcu. Podľa oznámenia o tejto poistnej udalosti za škodu v plnom rozsahu zodpovedá vodič motorového vozidla, ktorým je žalovaná. Žalovaná v 2. rade po ohlásení tejto dopravnej nehody mala pristúpiť k jej likvidácii. Podľa vyjadrenia žalovanej v 2. rade (č.l. 33) žalovaná pristúpila k začatiu prešetrovania potrebného k zisteniu rozsahu jej povinnosti poskytnúť poistné plnenie, avšak na základe ohliadky motorového vozidla a následne vyhotovenej fotodokumentácie mala žalovaná v 2. rade za to, že rozsah poškodenia motorových vozidiel nezodpovedal deklarovanému priebehu dopravnej nehody, čo znamená absenciu právneho základu zodpovednosti poisteného za škodu. Mali na mysli najmä technickú neprijateľnosť poškodenia motorových vozidiel. Zároveň uviedla, že súhlasný postoj všetkých účastníkov k vzniku a priebehu dopravnej nehody, nie je podľa nich automatickým podkladom, ktorý preukazuje nárok poškodeného. Konštatoval, že obaja účastníci konania, t.j. žalobca i žalovaní zhodne opísali priebeh tejto dopravnej nehody, ktorý nastal tak, že žalovaná v 1. rade pri cúvaní z parkovacieho miesta zasiahla zadnou stranou svojho motorového vozidla do pravej bočnej strany prichádzajúceho motorového vozidla žalobcu, ktorého následne odsotilo. Keďže obaja účastníci si vymenili telefónne čísla, poistky a dohodli sa na nahlásení škodovej udalosti u poisťovni žalovanej v 2. rade, žalobca následne prešiel niekoľko autoservisov, ktoré by mu boli schopní túto škodu opraviť, avšak nie všetky autoservisy mali náhradné diely a dokázali opraviť motorové vozidlo anglickej továrenskej značky, a preto až 24.1.2011 (č.l. 7) bola žalobcovi vystavená faktúra č. 03/2011 s dobou splatnosti do 7.2.2011, ktorej autoservis - R. K., nákup, predaj tovaru, autokarosárske práce, L., W. Č.. XX vyfakturoval práce za vykonané opravy na motorovom vozidle Land Rover Freelander, ev. č. L. XXX N.. Na základe tejto faktúry sa teda žalobca dozvedel o výške škody, ktorú si mal uplatniť u žalovanej v 2. rade. Ďalej uviedol, že na základe tejto faktúry boli fakturované pravé dvere - počet 1 ks za sumu 1.004,16 eur, mzda za prácu týkajúca sa výmeny dverí 4,4 hod., t.j. 88,- eur + práca za lakovanie a práca na novom diele pravých dverí, t.j. spolu 1.369,94 eur. O skutočnosti, že táto suma bola tomuto servisu vyplatená mu svedčil i pokladničný príjmový doklad č. 03/2011 zo dňa 25.01.2011, ktorým táto úhrada bola daná (č.l. 8). Obaja účastníci zároveň zhodne podpísali a nakreslili moment stretu obidvoch motorových vozidiel, ktorý korešponduje s náčrtom na oznámení o poistnej udalosti predloženej žalovanou v 1. rade (č.l. 40). I napriek skutočnosti, že táto dopravná nehoda bola ohlásená poisťovateľovi, táto poistná udalosť však likvidovaná nebola. Žalobca do spisu doložil celú korešpondenciu so spoločnosť Wüstenrot, žalovanou v 2. rade s tým, že 26.05.2011 žalobcovi oznámila, že po opätovnom prešetrení postupu likvidačnej udalosti konštatovali stanovisko, ktoré už zaslali žalobcovi v korešpondencii zo 4.4.2010, a teda škodovú udalosť uzatvorili bez náhrady škody z dôvodu odlišných dátumov na doložených tlačivách - oznámení o poistnej udalosti. Zároveň uviedli, že ďalším šetrením bolo zistené, že poškodenia vozidiel spolu nekorešpondujú - rozsah poškodenia je technicky neprijateľný a nakoľko neboli zistené žiadne nové skutočnosti, ktoré by potvrdzovali oprávnenosť nároku žalobcu, túto škodovú udalosť zlikvidovali bez uhradenia. Zároveň žalobca, listom zo 14.8.2012 vyzval i žalovanú na úhradu tejto sumy vyplývajúcej zo škodovej udalosti (č.l. 18). Súd sa oboznámil zároveň aj s oznámením o poistnej udalosti (č.l. 40,41), ktoré predložila žalovaná v 1. rade žalovanej - svojej poisťovni. I z prehľadu, resp. náčrtu z miesta nehody, ktorý je načrtnutý v tomto oznámení o poistnej udalosti ako i z priebehu dopravnej nehody, tak ako opísali účastníci konania, je zrejmé, akým spôsobom k nej došlo. Z uvedeného mal súd za zrejmé, že predmetnú kolíziu účastníci vyhodnotili ako škodovú udalosť, ku ktorej nie je potrebná oznamovacia povinnosť Policajného zboru SR v súlade s § 66 zákona o cestnej premávke a zároveň aj sa zhodli na zavinení, ktoré žalovaná v 1. rade v plnej miere uznala za svoje. Práve touto škodovou udalosťou, t.zn. stretom dvoch motorových vozidiel , následne došlo k spôsobeniu škody, a to zalomením pravých predných dverí motorového vozidla žalobcu. Urobil záver, že škodová udalosť bola spôsobená žalovanou v 1. rade v rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v súlade so z zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré mala žalovaná v 1. rade uzavreté na základe poistnej zmluvy u žalovanej v 2. rade, táto mala byť uhradená. K jej likvidácii však zo strany žalovanej v 2. rade nedošlo. Citujúc znenie § 11 ods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu, uviedol, že napriek skutočnosti, že došlo k riadnemu ohláseniu škodovej udalosti, táto škoda nebola žalobcovi uhradená. Konštatoval, že žalovaná v 2. rade vzniesla námietku premlčania vzhľadom na uplynutie subjektívnej premlčacej doby, keďže k nehode došlo dňa 6.12.2010, že žaloba na súd bola podaná až dňa 24.1.2013. Citujúc znenie § 106 ods. 1, § 100 ods. 1 OZ, pri posudzovaní otázky, kedy sa žalobca dozvedel o škode, ktorá je pre posúdenie predmetnej veci správna, mal za to, že z preukázanej skutočnej vedomosti žalobcu o vzniknutej škode, sa žalobca dozvedel o tom, kto za škodu na motorovom vozidle zodpovedá a kto ju spôsobil v deň dopravnej nehody, t.j. 6.12.2010 ako preukazuje i zápis o poškodení motorového vozidla škodovej udalosti (č.l. 6), ako i hlásenie žalovanej v 1. rade u žalovanej v 2. rade (č.l. 40 až 41). Vedomosť žalobcu, nielen o osobe žalovanej v 1. rade, ale aj o rozsahu škody (č.l. 7) vo výške 1.369,94 eur na jeho motorovom vozidle sa dozvedel 24.1.2011, čo preukazuje i faktúra, ktorá sa nachádza v spise, ktorú vystavil autoservis. Mal za to, že od tohto okamihu, od zistenia výšky škody fakturovanej autoservisom, mal žalobca preukázateľne vedomosť, kto za škodu zodpovedá, ale aj o jeho rozsahu a mohol si teda na súde uplatniť nárok na náhradu škody. So zreteľom na uvedené pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 OZ, mal za to, že žalobca podal žalobu na náhradu škody 24.1.2003, resp., posledný deň, a preto mu táto ostala zachovaná. Na základe takto zistených skutočností, žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel a zároveň priznal žalobcovi i úroky z omeškania s plnením peňažného dlhu a to v súlade s § 517 ods. 2 OZ, nariadením vlády č. 586/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ. Na základe toho je výška úrokov z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Keďže škodová udalosť mala byť zo strany žalovanej v 2. rade uzavretá najneskôr do 23.3.2011, súd priznal úroky z omeškania od 24.3.2011. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému žalobcovi trovy konania, o ktorých rozhodol v súlade s § 151 ods. 7 O.s.p. a priznal ich náhradu právnemu zást. žalobcu vo výške 100%. Uznesením 15C/9/2013-83 z 25.3.2015 opravil rozsudok tak, že vo výroku I. druhý riadok doplnil lehotu na peňažné plnenie, ako aj číslo účtu: „od 24.3.2011 až do zaplatenia“ na „od 24.3.2011 až do zaplatenia“ a to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet žalobcu, č. účtu: 2917853012/1100, vedený v Tatra banke a.s., návrh žalobcu na opravu druhého výroku rozsudku zamietol a vyslovil, že v ostatnej časti zostáva rozsudok nezmenený, vychádzajúc z § 164 O.s.p., § 167 ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 7 O.s.p. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná v 1. rade a žiadala rozsudok zrušiť a vrátiť vec na prejednanie prvostupňovému súdu alebo žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Odvolanie oprela o odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. a mala za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a , že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní poukázala, o.i., na to, že z celého priebehu konania na súde prvého stupňa, najmä s poukázaním na vykonané dokazovanie, či už výsluchmi účastníkov konania alebo listinnými dôkazmi je zrejmé, že z jej strany nedošlo k žiadnemu porušeniu jej povinností, ani vo vzťahu k žalovanej v 2. rade, ani vo vzťahu k žalobcovi, že si riadne a včas splnila svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanej v 2. rade, s ktorou mala uzavretú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Následne, poskytla žalovanej v 2. rade všetku potrebnú súčinnosť nevyhnutnú k dôslednému prešetreniu poistnej udalosti. Žalobca si taktiež uplatnil svoj nárok u žalovanej v 2. rade, pričom žalovaná v 2. rade mala uplatňovanú náhradu škody nahradiť žalobcovi. Tvrdila, že nebolo v jej možnostiach žiadnym spôsobom relevantne ovplyvniť postoj žalovanej v 2. rade k náhrade škody žalobcovi, nakoľko urobila vo vzťahu k prešetreniu predmetnej škodovej udalosti všetko, čo je potrebné a všetko, čo jej vyplýva zo zmluvného vzťahu so žalovanou v 2. rade, resp., z príslušných právnych predpisov. Rovnako nebolo možné spravodlivo očakávať, že nahradí žalobcovi vzniknutú škodu na základe predžalobnej výzvy žalobcu, ak bolo aj na základe súhlasného stanoviska oboch účastníkov zrejmé, že túto škodu má nahradiť žalobcovi práve a výlučne žalovaná v 2. rade. Poukázala na to, že ani súd prvého stupňa nezistil žiadne porušenie povinností z jej strany, či už vo vzťahu k žalovanej v 2. rade alebo k žalobcovi, práve naopak, ustálil sa na skutočnosti, že vzniknutá škoda mala byť uhradená žalovanou v 2. rade, avšak uhradená nebola. Rovnako zo strany žalovanej v 2. rade nedošlo k žiadnemu relevantnému preukázaniu jej tvrdení o tom, že škodová udalosť bola náležite a opakovane prešetrená a, že na základe týchto svojich tvrdení odmietla nahradiť nárok uplatňovaný žalobcom. Uviedla, že na základe všetkých vyššie uvádzaných skutočností, zhodných stanovísk žalobcu a žalovanej v 1. rade, ako aj ustálených názorov súdu vyplývajúcich z celého odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, z akého dôvodu a na akom právnom základe súd prvého stupňa zaviazal k náhrade škody aj ju a nie výlučne žalovanú v 2. rade, nakoľko uvedené nevyplývalo ani zo skutkových zistení súdu. Na tomto mieste mala za potrebné zdôrazniť, že poisťovňa žalovanej v 2. rade v konaní nevystupovala ako vedľajší účastník, ale priamo ako riadny účastník konania na strane žalovanej. Tvrdila, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania a to najmä jeho poslednej fázy, ktorou je hodnotenie dôkazných prostriedkov, konečné rozhodnutie súdu prvého stupňa popiera zásady formálnej logiky. Napriek skutočnosti, že z jej strany nedošlo k žiadnemu porušeniu jej povinností, sa aj napriek predloženým dôkazom javí, že sa ocitla v procesnej pozícii, v ktorej prakticky nemohla zvrátiť, resp. nemohla reálne ovplyvniť výsledok konania na súde. Teda napriek skutočnosti, že mala formálne rovnaké procesné práva ako žalobca a žalovaná v 2. rade, a aj ich podľa svojich možností využila, ako je vo výsledku zrejmé, nebol na ne dôsledne a v konečnom výsledku braný zreteľ zo strany súdu pri vynesení konečného rozhodnutia. Pri uvedenom postavení, ak by nepodala voči napadnutému rozhodnutiu odvolanie, je zrejmé, že uvedený nárok by bol výlučne voči nej uplatňovaný cestou exekučného konania, s čím by jej vznikli ďalšie nie malé náklady a jedinou účinnou možnosťou domáhať sa svojich práv voči žalovanej v 2. rade , by bolo podanie žaloby na súd a uplatňovať si regresný nárok voči žalovanej v 2. rade, čo by bolo spojené s ďalšími nesporne vysokými nákladmi, nehovoriac o čase potrebnom na vynaloženie uplatňovaného nároku. Taktiež nie je možné s istotou tvrdiť, či by následne súd nepovažoval jej nárok voči žalovanej v 2. rade za premlčaný. Poukázala na to, že napadnuté rozhodnutie súdu sa prieči aj zásade materiálnej pravdy, ak cieľom súdneho konania je zistenie skutkového stavu. Súd musí rozhodovať na základe skutkového stavu veci, ktorý bol v predmetnom konaní aj preukázaný a ustálený, napriek tomu súd prvého stupňa zaviazal k náhrade škody aj ňou, čo nie je možné spravodlivo žiadať a očakávať na základe všetkých skutočností a okolností celého prípadu. S prihliadnutím na všetky vyššie uvádzané skutočnosti, nie je možné od nej, pri rešpektovaní zásady spravodlivosti , žiadať, aby bola zaviazaná k náhrade škody spoločne so žalovanou v 2. rade. Pokiaľ ide o druhý napadnutý výrok rozsudku, týkajúci sa priznania náhrady trov konania právnemu zást. žalobcu vo výške 100%, vo vzťahu k uvedenému výroku mala za potrebné nevyhnutné konštatovať, že tento výrok je neurčitý a zjavne nie je ani vykonateľný. Ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, v akej výške si právny zást. žalobcu uplatňoval náhradu trov konania a teda ani to, v akej výške ju súd právnemu zást. v skutočnosti priznal. Vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti navrhla napadnuté výroky rozhodnutia zrušiť a vrátiť vec v zrušenej časti na prejednanie súdu prvého stupňa. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu k nesprávnemu skutkovému zisteniu, o.i., poukázal na to, že v priebehu celého konania, tak z jednotlivých vyjadrení žalovaných, resp. žalovanej v 1. rade, ako aj z jeho výpovede a žalovanej v 1. rade na pojednávaní 6.2.2015 jednoznačne vyplýva, že konaním žalovanej v 1. rade došlo k spôsobeniu škody žalobcovi, že samotná žalovaná v 1. rade vo svojom odvolaní, ako aj v priebehu doterajšieho konania nepopierala jednotlivé skutkové okolnosti situácie, ktorá vznikla medzi nimi. Rovnako, žalovaná v 2. rade v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala, že k škodovej udalosti nedošlo tvrdeným a preukázaným spôsobom. Mal teda za to, že žalovaní sa s ním v plnom rozsahu zhodli, tak na spôsobení škody za dokázaných okolností, ako aj na jej výške, ktorú nenamietali. Skutkové okolnosti prípadu sú teda jednoznačné a konajúci súd na základe dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam týkajúcich sa škody mu spôsobenej. S odvolacím dôvodom uvedeným v § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., takisto nesúhlasil. Poukázal na to, že je to predovšetkým žalovaná v 1. rade, ktorá mu v súlade s hmotným právom svojim konaním spôsobila škodu, a za ňu aj zodpovedá podľa platných právnych predpisov. Škoda mu vznikla v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovanej v 1. rade. žalovaná v 2. rade mu spôsobila škodu svojim nekonaním a nelikvidovaním škodovej udalosti v lehotách určených zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon") a nesplnením si tak svojej povinnosti, ktorá mu vyplývala zo vzťahu uzatvoreného medzi žalovanými v 1. a 2. rade. Poukázal na to, že § 15 ods. 1 zákona oprávňuje poškodeného, teda jeho, aby uplatnil svoj nárok na náhradu škody priamo voči žalovanej v 2. rade, čo však zároveň ale nezbavuje zodpovednosti za škodu žalovanú v 1. rade. V záujme hospodárnosti konania a efektívneho poskytnutia práva na súdnu a inú právnu ochranu žalobca uplatnil svoj nárok voči žalovaným v 1. a 2. rade v spoločnom konaní, a to i z dôvodu, že splnením povinnosti jedným zo žalovaných , zaniká táto povinnosť voči nemu i druhej zo žalovaných. Vzhľadom na skutočnosť, že jeho nárok na náhradu škody bol uplatnený u oboch žalovaných a následne včas a riadne preukázaný a dokázaný i v konaní pred súdom, považoval rozsudok za vecne správny. Solidárne zaviazanie žalovaných v 1. rade a v 2. rade rozsudkom súdu považoval za vecne i skutkovo správne, z vyššie uvedených dôvodov. Konkrétne vyporiadanie vzájomných vzťahov medzi žalovanými v 1. rade a v 2. rade im vyplývajúce zo zmluvy o poistení č. XXXXXXXXXX, ktorú má žalovaná v 1. rade uzavretú u žalovanej v 2. rade , je záležitosťou týkajúcou sa spoločnej dohody a rokovaní, resp. regresných nárokov samotných žalovaných, vyplývajúcich im z ich hmotnoprávneho zmluvného vzťahu, s ktorým jeho postavenie , ako poškodeného, žiadnym spôsobom nesúvisí. Z uvedeného dôvodu , považoval preto podanie odvolania žalovanou v 1. rade argumentujúce nevyhnutnosťou si následne so žalovanou v 2. rade vyporiadať svoj hmotnoprávny vzťah, prípadne vznikom ďalších nákladov a ďalšej žaloby za nedôvodné a nesúvisiace s konaním súdu v prejednávanej veci, ktorej predmetom je výlučne náhrada škody, úrokov z omeškania a trov konania mu spôsobených konaním žalovaných. Poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR (porov. R 29/1983 a rozsudok zo dňa 30.03.2011, sp.zn.: 3 Cdo 231/2009), a preto považuje odvolanie žalovanej v 1. rade za nedôvodné. Žiadal rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods. 1 O.s.p., možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., lebo je správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil ,jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody napadnutého rozsudku sú správne, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej v 1. rade. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p., preto tento odvolací dôvod nie je daný. Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku je potrebné poukázať na skutočnosť, že zodpovednosť žalovanej v 1. rade v tomto prípade vyplýva nielen zo zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení a zodpovednosti za škodu spôsobenej prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov; pri uplatnení náhrady škody záleží výlučne na poškodenom (žalobcovi), či bude požadovať náhradu škody na jednom, resp. na druhom žalovanom, že žalobca si uplatnil nárok tak voči prevádzkovateľke motorového vozidla, ktorou bola žalobcovi spôsobená škoda a rovnako aj poisťovateľovi, a to zo vzťahu vyplývajúceho zo zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení a zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Podľa § 15 ods. 1 cit. zák. náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému, poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok uhrádzať. Pritom nie je vylúčená súčasne aj povinnosť škodcu uhrádzať škodu, ktorú spôsobil poškodenej osobe pri prevádzke motorových vozidiel podľa § 427 a nasl .OZ. Zodpovednosť za škodu spôsobená prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov je upravená predovšetkým aj v § 427 a nasl. OZ, ktoré ustanovenie súd pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy, ktorá je objektívnou zodpovednosťou, pri ktorej sa nevyžaduje zavinenie škodcu. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že nebol naplnený žiaden liberačný dôvod, v zmysle ktorého by sa prevádzkovateľ - žalovaná v 1. rade zbavila svojej zodpovednosti, čo v tomto konaní nebolo ani prezentované a z vykonaného dokazovania ani nevyplynulo. Pri uplatnení náhrady škody spôsobenej pri prevádzke motorovým vozidlom záleží výlučne na poškodenom, či si nárok na náhradu škody uplatní nielen voči poisťovni, ale aj voči prevádzkovateľovi motorového vozidla, ktorý zodpovedá za škodu spoločne. Výrok o trovách konania bolo potrebné potvrdiť ako vecne správny, keď súd priznal úspešnému žalobcovi trovy konania vo výške 100% vychádzajúc z § 151 ods. 7 O.s.p., podľa ktorého súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť aj tak, že namiesto určenia výšky trov , prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom alebo percentom. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia, rozhodne súd aj o výške náhrady trov konania samostatným uznesením. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo žalovaná v 1. rade nemala v odvolacom konaní úspech, žalovanej v 2. rade žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli a žalobca si ich náhradu neuplatnil. Výsledok hlasovania - pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/04 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.