Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/69/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7513209243 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7513209243.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu NM Invest s.r.o., Banská Bystrica, Nám. SNP 11, IČO: 36 862 487, zast.: Ivanič & Partners s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava, Dunajská 48, IČO: 47 246 774, proti žalovaným 1) R. F., Y. XXX, X) V. F., Y. XXX, obaja na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou Y.. Y. G., zamestnankyňou Okresného súdu Košice-okolie, o zaplatenie 806,64 € istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 17C/222/2013-61 z 29.7.2014 Okresného súdu Košice-okolie r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaným sa ich náhrada nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia o. i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou podanou uňho 10.6.2013 domáhal. Konštatoval, že žalovaní sa zdržiavajú na neznámom mieste, preto im ustanovil opatrovníka, ktorý v písomnom vyjadrení z 10.4.2013 vzniesol námietku premlčania a navrhol žalobu zamietnuť a po zistení, že sa jedná o drobný spor (pohľadávka neprevyšuje 1000 eur) a, že o veci je možné rozhodnúť na základe listinných podkladov, rozhodol o veci aj bez nariadenia pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil 29.7.2014. Ďalej uviedol, že zistil skutkový stav: Podľa tvrdení žalobcu 25.10.2007 žalovaní uzavreli s právnym predchodcom žalobcu - spoločnosťou COFIDIS a.s. Zmluvu o revolvingovom úvere č. 70024184, na základe ktorej veriteľ požičal žalovaným sumu 30 000 Sk - 995,82 eura, že žalovaní sa podľa ustanovení zmluvy ako aj VOP zaviazali splácať poskytnuté prostriedky v mesačných splátkach po 39,80 eura, že splátky boli splatné do 15. dňa v mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná v mesiaci, nasledujúcom po dni poskytnutia prostriedkov, že žalovaní porušili svoj záväzok riadne a včas splácať poskytnuté prostriedky už 16.5.2008, kedy nezaplatili splátku ani vo výške minimálne mesačnej splátky. Uviedol, že veriteľ nemal záujem odstúpiť od zmluvy v zmysle čl.8.4 VOP ani záujem na okamžitom uplatňovaní sankcií voči dlžníkom, keďže mal záujem udržať zdravý obchodný vzťah. Poukázal na to, že na upozornenia, realizované veriteľom formou SMSiek žalovaní nereagovali a preto najskôr po uplynutí 7 mesiacov odo dňa prvej omeškanej splátky podľa bodu 8.4 VOP od zmluvy odstúpil, ktorá účinnosť odstúpenia nastala 11.6.2009. Uviedol, že pôvodný veriteľ „zavrel“ so žalobcom 19.2.2009 rámcovú zmluvu o postúpení pohľadávok, pričom dlh predstavoval sumu 806,64 eura, ktorej sa žalobca domáha spolu so zákonným úrokom z omeškania od 12.6.2009 do zaplatenia. Za účelom preukázania svojich tvrdení žalobca predložil Návrh/Zmluvu o revolvingovom úvere z 25.10.2007 spolu s VOP na druhej strane formulára zmluvy (čl.5,6), výpis o tom, že 26.10.2007 poukázal na účet žalovaných sumu 30 000 Sk (čl. 7), odstúpenie od zmluvy z 1.6.2006 (čl. 8). Poukázal na zistené a pre vec významné skutočnosti: 1/ z obsahu Návrhu/Zmluvy o revolvingovom úvere č. 70024184 z 25.10.2007 zistil, že sa jedná o formulárovú zmluvu, uzavretú medzi dodávateľom - veriteľom COFIDIS a.s. a žalovaným dlžníkom v 1. rade a spoludlžníkom - žalovanou v 2. rade, ako spotrebiteľmi, že tlačivo je horizontálne rozdelené na niekoľko oddielov, z ktorých prvých 5 sa týkajú osobných údajov žalovaných, ktoré uviedol. V strednej časti, týkajúcej sa poistenia úveru je predtlačený text o spôsobe poistenia a výške poistného, a hneď vedľa, vertikálnou čiarou oddelené „odmietnutie poistenia“ vrátane kolónky pre dátum a podpis klienta a konštatoval, že ani jedna časť, týkajúca sa poistenia, však nie je podpísaná žalovanými. Samotného predmetu zmluvy sa týka formulárovo vyhradené miesto v časti ÚVEROVÝ LIMIT, kde pod sebou sú napísané výšky úverových limitov od 10 000 Sk do 60 000 Sk a u každej sumy hneď vedľa výška „minimálne“ splátky. V danom tlačive je krížikom označená suma 30 000 Sk čo znamená, že minimálna mesačná splátka činí 1199 Sk (39,8 eura). Vedľa tabuľky s úverovými výškami je zároveň text, - ktorý sa mu podarilo prečítať len za použitia lupy - a zistil, že je to text: úroková sadzba platná ku dňu podpisu tejto zmluvy je 2,14% mesačne pre všetky úverové limity. RPMN sa určuje podľa čl. 5.4 VOP. Pre úverový limit nad 60 000 Sk je minimálna mesačná splátka 3,995% z úverového limitu. Vedľa takto tabuľkovo zoradených údajov sa nachádza ďalšia orámovaná časť, v ktorej sa strany dohodli, že suma 30 000 Sk bude poukázaná žalovaným na účet č. 0081787967 v Slovenskej sporiteľni a.s., že žalovaní si spôsob platenia vybrali formou poštových poukážok. 2/ výpisom z 30.7.2009 (čl.7) žalobca preukázal, že 26.10.2007 poukázal na účet č. 0081787967/0900 sumu 30 000 Sk. 3/ 1.6.2009 pôvodný veriteľ vyhotovil a (a zrejme i poslal) žalovaným list - „Odstúpenie od zmluvy a poistenia“, v ktorom o.i. oznamil žalovaným, že neplnia riadne a včas svoju povinnosť splácať úver a, že ich aktuálny dlh činí 1079,82 eura. Podľa čl. 8.4 VOP od zmluvy veriteľ odstúpil a vyzval žalovaných, aby okamžite do tej doby neuhradený úver ako aj všetky ostatné záväzky, ktoré sa daným odstúpením stali splatné, zaplatili bezodkladne na uvedený účet v banke a označený variabilný symbol. Uviedol, ako sa vyjadril opatrovník vo svojom vyjadrení z 10.4.2013, že namietol námietku premlčania a navrhol žalobu zamietnuť a na čo poukázal. Súd ďalej uviedol, že vyzval žalobcu 12.5.2014, aby oznámil 1/ či žalovaní niečo na predmetnom úvere zaplatili a ak áno tak kedy, koľko splátok a akej celkovej sume, 2 /či im bola doručená platobná karta a 3/ na aký účet mali splátky poukazovať a či tento účet bol zároveň úverovým účtom žalovaných s tým, aby o daných skutočnostiach predložil dôkazy, že podaním z 18.6.2014 žalobca reagoval tak, že oznámil, že žalovaní zaplatili celkom 487,62 eura splátkami po 39,80 eura v mesiacoch od 11/2007 do 21.10.2008, že peniaze boli poukázané na účet žalovaných v banke pričom platobná karta im poskytnutá nebola. Splátky boli poukazované na účet právneho predchodcu žalobcu, že čo sa týka námietky, vznesenej opatrovníkom „žalovaného“, k tomu zaujal názor, že premlčanie nie je namieste, že poukázal na absolútny obchod, čo v tomto prípade znamená 4 ročnú premlčaciu dobu a v tejto súvislosti na niekoľko súdnych rozhodnutí. Zhrnutie skutkových okolností, rozhodných pre posúdenie nároku: V prvom rade poukázal na tvrdenie žalobcu, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu revolvingového úveru. Definoval pojem „revolving“, ktorý svojím obsahom a významom znamená, že dlžník môže vo svojej podstate pri pravidelnom splácaní po neobmedzenú dobu finančné prostriedky, ktoré mu veriteľ poskytol, opakovane čerpať. Práve z tohto dôvodu nie je možné presne u tohto typu úverového vzťahu určiť RPMN, pretože zmluvne nie je konečná doba vrátenia peňazí určiteľná vzhľadom na možnosť ich opakovaného čerpania. Tento úver však, je možné týmto pojmom nazvať len vtedy, ak poskytnutý úverový rámec spolu s povinnosťou splácania peňazí zo strany dlžníka viazaný na ten istý účet t.j. účet, na ktorý sa úver spláca a zároveň z ktorého sa aj (hoci opakovane) aj použije. Za týmto účelom sa kvôli dosiahnuteľnosti peňazí vydáva dlžníkovi platobná karta (t.j. je viazaná na konkrétny kartový úverový účet spravovaný veriteľom), na ktorom sa zaznamenávajú všetky obraty na tomto účte vykonané. Skonštatoval, že v prejednávanej veci však, ako vyplýva zo samotnej zmluvy, bola požičaná suma vo výške 30 000 Sk poukázaná na účet žalovaných č. 0081787967/0900 26.10.2007. Žalobca uviedol, že žalovaným nebola poskytnutá platobná karta ako aj to, že splátky poukazovali na osobitný účet právneho predchodcu žalobcu. Za tohto stavu preto, ak im peniaze boli poukázané na ich osobný účet, len ťažko potom mohli žalovaní opakovane využívať splátky, zaplatené na iný účet v prípade, ak im na tento iný účet nebola poskytnutá platobná karta. Citujúc znenie § 497, § 502 ods.1 Obch. zák. uzavrel, že hlavný právny vzťah založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere vznikol podľa osobitného predpisu, ktorý je lex specialis k všeobecnej právnej norme, že tento vzťah síce podlieha režimu spotrebiteľských úverov podľa zák. 258/2001 Z.z., ako aj aplikácii všeobecných ustanovení ochrany spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka, pretože: normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Obč. zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi tromi zákonmi, prichádzajúcimi takto o úvahy (1. zákon o spotrebiteľskom úvere, 2. Občiansky zákonník, 3. Obchodný zákonník) panuje pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny, ak tento určitú otázku neupravuje resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva všeobecne v širšom slova zmysle, teda úprava podľa O. z.. To znamená, že úprava Obchodného zákonníka sa môže na takýto prípad uplatniť len vtedy, keď nenarazí na obmedzenie v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisoch k nemu. Citoval znenie § 3 ods.1,2, § 4 ods.1,2 písm. a) - g) zákona 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase vzniku právneho vzťahu, § 52 ods.1,3, § 54 ods.2 O. z. (platného a účinného v čase spísania Zmluvy o úvere) a vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových zistení dospel k záveru, že v danej veci sa vôbec nejedná o revolvingový, ale klasický úver, ohľadom ktorého neboli v úverovej zmluve obsiahnuté všetky, zák. č. 258/2001 Z.z. požadované náležitosti a preto je bez úrokov a poplatkov. Uviedol, že nemal pochybnosti o tom, že pôvodný veriteľ žalovaným peniaze poskytol, pretože poukázanie sumy 30 000 Sk preukázal výpisom zo svojho účtu z 26.10.2007 a právne uzavrel citujúc znenie § 48 ods.1,2, § 451 ods.1,2, § 457, § 100 ods.1 veta prvá, § 107 ods.1 O. z., že bez ohľadu na to, či by bola zmluva platná a veriteľ od nej platne odstúpil podľa § 48 O. z., alebo došlo k plneniu bez zmluvy, režim premlčania sa u oboch týchto situácií posudzuje rovnako, že v tomto smere preto súhlasí s názorom opatrovníka žalovaných, že spotrebiteľ žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy a preto je plne pochopiteľná silná ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v § 54 O. z. ako v tom, že § 54 ods.1 O. z. je v plnom súlade s právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča smernica Rady 93/13/EHS (čl.8 smernice) a, že postavenie spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno zhoršiť použitím inštitútu práva podľa Obchodného zákonníka s odkazom na § 261 ods.3 Obch. zák. napriek tomu, že O. z. upravuje pre spotrebiteľa rovnaký inštitút, ktorým je aj premlčanie, priaznivejšie. Z tohto uhla pohľadu to posúdil aj procesný súd. Ak sa odstúpenie od zmluvy stalo účinné 11.6.2009, ktoré posúdil ako výzvu veriteľa na vrátenie požičaných peňazí, s určenou lehotou plnenia „bezodkladne“, je možné usúdiť, že sa tak malo stať okamžite. Pri posudzovaní konca lehoty, dokedy mali žalovaní plniť aj za stavu, že by ňou mal byť 31.12.2009 (ako lehota pre žalobcu priaznivejšia), 1.1.2010 začala plynúť dvojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula 31.12.2012. Dokonca, aj pri posúdení všeobecnej trojročnej lehoty by premlčacia doba uplynula 31.12.2013 a keďže žaloba bola podaná 10.6.2013, žalobu pre premlčanie, na ktoré súd ex offo prihliada dňom 1.5.2014 aj bez návrhu, zamietol. Z týchto dôvodov sa podrobnejšie nezaoberal otázkou neprijateľných zmluvných podmienok. Žalobca nebol v konaní úspešný a žalovaným žiadne trovy nevznikli, preto vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozsudok v zákonnej lehote žalobca napadol odvolaním proti výroku č. 1 Rozsudku (špecifikovaný v bode 1. časti II. tohto odvolania) ako aj proti výroku č. 2 Rozsudku podáva žalobca v zákonnej lehote v zmysle § 205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. f), § 205 ods.2 písm. a) v spojení § 221 ods.1 písm. h), § 205 ods.2 písm. b) a § 205 ods.2 písm. f) zák. č. 99/1963 Zb. - Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej ako „O. s. p.") nasledovné odvolanie: I. Žalovaný nárok - On sa v konaní o tejto veci domáhal voči „žalovanému“ zaplatenia sumy vo výške 806,64 eur s príslušenstvom z titulu zmluvy o revolvingovom úvere č. 70024184 z 25.10.2007 (ďalej ako „Zmluva o úvere") a náhrady trov konania. II. Rozhodnutie súdu - Rozhodnutím doručeným 8.9.2014 súd vo výrokovej časti Rozsudku rozhodol, že: 1. Žaloba sa zamieta (ďalej ako „výrok č. 1"); 2. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (ďalej ako „výrok č.2"); III. Rozsah napadnutia Rozsudku odvolaním - Rozsudok napáda v celom rozsahu týmto odvolaním, a to z dôvodov uvedených v časti IV. tohto odvolania. IV. Dôvody odvolania - Odvolanie voči Rozsudku odôvodňuje nasledovnými dôvodmi: 4.1 Dôvody odvolania uvedené v § 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. f) - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a to z nasledovných dôvodov: i. nepreskúmateľnosť Rozsudku pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (bod 4.1.1. tohto odvolania); ii. nesprávna interpretácia pojmu revolvingový úver (bod 4.1.2. tohto odvolania). 4.1.1. Nepreskúmateľnosť Rozsudku pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov - citoval znenie § 157 ods. 2 O.s.p. a uviedol, že z citovaného § 157 ods.2 O.s.p. vyplýva, že z odôvodnenia rozsudku súdu musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V záujme preskúmateľnosti zdôvodnenia právneho posúdenia veci je preto okrem iného potrebné, aby súd v odôvodnení rozsudku presvedčivými argumentmi vyvrátil podľa neho právne nesprávne námietky účastníkov konania. Odôvodnenie Rozsudku nie je dostatočné, nakoľko nie je jasné, akým spôsobom súd dospel k svojim záverom. Z tohto dôvodu je Rozsudok nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Medzi procesné práva účastníkov konania, ktorých porušením alebo odopretím dochádza k odňatiu možnosti konať pred súdom, je nepochybne potrebné zaradiť aj právo účastníkov súdneho konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Takýmto odôvodnením je odôvodnenie, ktoré podáva výklad zákonnosti a opodstatnenosti výroku rozhodnutia a ktoré sa náležíte vysporiadava so všetkými relevantnými námietkami účastníkov konania. Dostatočné a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia vedie jednak k odstráneniu pochybností o zákonnosti a správnosti súdneho rozhodnutia, pretože umožňuje účastníkom konania dozvedieť sa o príčinách súdneho rozhodnutia a zároveň poskytuje účastníkom konania možnosť náležíte skutkovo a právne argumentovať v rámci uplatnenia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Porušenie práva na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia upiera účastníkom konania právo dozvedieť sa o príčinách súdneho rozhodnutia. Porušenie práva na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia má preto za následok odňatie možnosti účastníka konania konať pred súdom, v dôsledku čoho súdne rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou musí byť v súlade s § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušené. K odňatiu možnosti účastníka konania konať pred súdom dochádza v zmysle ustálenej judikatúry takým postupom súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu príslušnými ustanoveniami O. s. p. Uvedené podporuje aj názor Najvyššieho súdu Českej republiky, uvedený v Uznesení z 21.08.1992, sp. zn. 2 Cdo 19/92, ktorého časť odôvodnenia citoval. Uvedený právny názor potvrdzuje aj rozhodovacia prax NS SR, a to nasledovne: a) Komentované Uznesenie NS SR z 15.12.2010, sp. zn. 8 Sžo 230/2010, b) Uznesenie NS SR z 13.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 43/2010, z ktorých časť znenia citoval. Má za to, že súd sa v odôvodnení Rozsudku vôbec nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré boli rozhodujúce pre správne rozhodnutie v prejednávanej veci, a tento svoj postup žiadnym spôsobom neodôvodnil, že právne závery, ku ktorým súd dospel, mal súd svojimi presvedčivými argumentmi vrátane aplikácie konkrétnych právnych noriem aj riadne odôvodniť, čo sa však nestalo. Súd v rámci svojej právnej argumentácie (str. 6 Rozsudku) bez akéhokoľvek zdôvodnenia ustálil, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými na základe Zmluvy o úvere „(...) primárne sa použije predpis špeciálny, ak tento určitú otázku neupravuje resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva všeobecne v širšom slova zmysle, teda úprava podľa Občianskeho zákonníka." je vzťahom občianskoprávnym, a teda je potrebné naň aplikovať ustanovenia zák. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o spotrebiteľských úveroch") a zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej ako „O. z. "). Z ďalšieho textu odôvodnenia Rozsudku vyplýva, že súd, dôsledne sa riadiac vyššie uvedeným záverom bez náležitého odôvodnenia, podľa O. z. postupoval aj pri posúdení účinkov odstúpenia od zmluvy, príslušenstva pohľadávky, ako aj dĺžky, začiatku a konca plynutia premlčacej doby (str. 8 Rozsudku). Súd bez náležitého zdôvodnenia označil aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka za neprípustnú, nakoľko podľa názoru súdu „To znamená, že úprava Obchodného zákonníka sa môže na takýto prípad uplatniť len vtedy, keď nenarazí na obmedzenie v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisoch k nemu". Takéto rozhodnutie súdu bez náležitého odôvodnenia je potrebné považovať za arbitrárne a navyše nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Poukazuje na nálezy Ústavného súdu SR, sp. zn.: III. ÚS 311/07 a sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. IV. ÚS 296/09 (z ktorých znení citoval). V súlade s § 157 ods.2 O. s. p. musí súd podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku svojho rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale aj s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázanie správnosti rozsudku, pričom odôvodnenie je súčasne prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia v súdnom konaní. Len takéto rozhodnutie môže byť preskúmateľné. Iba samotné konštatovanie súdu v Rozsudku, že na záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi veriteľom a žalovanými na základe Zmluvy o úvere je potrebné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch a Občiansky zákonník, bez ďalšieho vysvetlenia nestačí, pretože tu absentuje náležité zdôvodnenie takéhoto postupu, v dôsledku čoho je podľa jeho názoru postup súdu arbitrárny. Právne závery súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval, a prečo pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav. V Rozsudku však takéto náležité odôvodnenie chýba, čo má za následok nepreskúmateľnosť Rozsudku pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 4.1.2. Nesprávna interpretácia pojmu revolvingový úver - Podľa všeobecnej definície sa pod pojmom revolvingový úver rozumie úver, ktorý má na dané obdobie dojednaný finančný limit a klient môže pri jeho splatení opakovanie čerpať prostriedky až do výšky limitu. Revolvingový úver je produktom, ktorý sa dokáže prispôsobiť každému klientovi, pretože sa vyznačuje značnou flexibilitou. Citoval znenie č. 3 bod 3.5 a uviedol, že opätovné čerpanie revolvingového úveru sa zväčša realizuje kreditnou kartou a povoleným prečerpaním, avšak nie výhradne iba týmito dvoma spôsobmi, že vo vyššie citovanom čl. Všeobecných obchodných podmienok dohodol so Žalovanými opätovné čerpanie úveru formou žiadosti o ďalšie čerpanie. Žalobca nesúhlasí so záverom súdu, že: „Vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových zistení súd dospel k záveru, že v danej veci sa vôbec nejedná o revolvingový, ale klasický úver (...)." Súd vo svojom odôvodnení vychádzal z názoru (str. 5 Rozsudku), že: „Tento úver však, je možné týmto pojmom nazvať len vtedy, ak poskytnutý úverový rámec spolu s povinnosťou splácania peňazí zo strany dlžníka viazaný na ten istý účet, t. j. účet, na ktorý sa úver spláca a zároveň z ktorého sa aj (hoci opakovane) aj použije. Za týmto účelom sa kvôli dosiahnuteľnosti peňazí vydáva dlžníkovi platobná karta (t. j. viazaná na konkrétny kartový úverový účet spravovaný veriteľom), na ktorom sa zaznamenávajú všetky obraty na tomto účte vykonané." On je toho názoru, že revolvingový úver nie je viazaný na ten istý účet, na ktorý sa úver spláca a zároveň z ktorého sa aj použije. Táto možnosť prichádza do úvahy jedine pri vystavení platobnej karty na ten - ktorý konkrétny účet. Nesúhlasí s názorom súdu, že jedinou možnosťou čerpania revolvingového úveru je jeho čerpanie na účet veriteľa a vystavenie platobnej karty, pomocou ktorej môže dlžník opätovne čerpať uhradené splátky. Z vyššie uvedeného vyplýva, že záver súdu, že sa nejedná o revolvingový, ale o klasický úver, nie je správny, a navyše ani dostatočne odôvodnený. Vzhľadom na vyššie uvedené, máme za to, že postupom súdu sa mu odňala možnosť konať pred súdom. 4.2 Dôvody odvolania uvedené v § 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. h) - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, a to z nasledovných dôvodov: i. nesprávna aplikácia ustanovení O. z. na zmluvný vzťah vyplývajúci zo Zmluvy o úvere (bod 4.2.1. tohto odvolania); ii. nesprávna aplikácia zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na plynutie premlčacej lehoty a nesprávny záver týkajúci sa neprípustnosti použitia ustanovení Obchodného zákonníka na Zmluvu o úvere (bod 4.2.2. tohto odvolania); 4.2.1. Nesprávna aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka na zmluvný vzťah vyplývajúci zo Zmluvy o úvere Ako už poukázal vyššie (bod. 4.1.2 tohto odvolania), zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými bol založený Zmluvou o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a je teda vzťahom obchodnoprávnym (obchodným záväzkovým vzťahom). V zmysle § 2 písm. a) zák. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase vzniku Zmluvy o úvere (t.j. k 25.10.2007) platí, že: „spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme." V zmysle § 2 písm. b) zák. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase vzniku Zmluvy o úvere (t.j. ku dňu 25.10.2007) platí, že: „Na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom". Ďalej § 4 zák. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase vzniku Zmluvy o úvere (t.j. ku dňu 25.10.2007) stanovuje, že zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať (popri všeobecných náležitostiach, ktoré Zákon o spotrebiteľských úveroch nedefinuje) aj osobitné náležitosti. Zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase vzniku Zmluvy o úvere (t.j. k 25.10.2007) však nešpecifikuje, ktorý zákon upravuje všeobecné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy, ani neustanovuje, či sa na práva a povinnosti, ako aj ďalšie nároky zmluvných strán spotrebiteľskej zmluvy, ktoré nie sú upravené v zák. o spotrebiteľských úveroch (napr. premlčanie, účinky odstúpenia od zmluvy, náhrada škody a pod.), má aplikovať O. z. alebo Obchodný zákonník, prípadne iný osobitný predpis. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pre úpravu ďalších práva a povinností zmluvných strán zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. o spotrebiteľských úveroch, ako aj na úpravu všeobecných náležitostí príslušnej zmluvy, je potrebné aplikovať právnu normu, podľa ktorej zmluvný vzťah vznikol. Spotrebiteľským úverom je teda dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo viacerých rôznych právnych formách (zákon uvádza, že môže ísť napríklad o právnu formu odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inú právnu formu). Z uvedeného vyplýva, že § 2 písm. a) zák. o spotrebiteľských úveroch iba označuje určité typy zmlúv ako spotrebiteľské zmluvy resp., spotrebiteľské úvery, pričom takýmto spotrebiteľským úverom môže teda byť aj poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke, zmluvy o úvere, prípadne inej zmluvy. Zmluvný vzťah medzi podnikateľom a spotrebiteľom vzniká na základe ustanovení právnej normy, s ktorou právne predpisy vznik takéhoto vzťahu spájajú, jeho vznik právny poriadok predpokladá a určitým spôsobom upravuje. Pritom môže ísť o rôzne právne normy, ako napríklad Obchodný zákonník (zmluva o úvere). Občiansky zákonník (zmluva o pôžičke), zákon č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách (zmluva o poskytovaní elektronických komunikačných služieb), zákon č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zmluva o poskytovaní platobných služieb), ako aj ďalšie právne normy. Zákon o spotrebiteľských úveroch nie je normou, na základe ktorej vzniká zmluvný vzťah medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Zákon o spotrebiteľských úveroch iba dodatočne „nálepkuje" už vzniknutý zmluvný vzťah medzi podnikateľom a spotrebiteľom ako vzťah „spotrebiteľský", pričom iba bližšie špecifikuje osobitné náležitosti, ktoré zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať, ale všeobecné náležitosti, ako aj ďalšie práva a povinnosti zmluvných strán, upravujú osobitné predpisy, na základe ktorých uvedený zmluvný vzťah vznikol. Má za to, že Zmluva o úvere nevznikla na základe zák. o spotrebiteľských úveroch, ale na základe Obchodného zákonníka, ktorý ako jediný právny predpis v § 497 upravuje zmluvu o úvere ako osobitný zmluvný typ (tzv. absolútny obchodnoprávny vzťah). Takto vzniknutý zmluvný vzťah následne označil Zákon o spotrebiteľských úveroch ako „spotrebiteľský". Reprodukoval časť odôvodnenia Rozsudku a uviedol, že nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Navyše nie je tento záver súdu vôbec odôvodnený a nie je vôbec zrejmé, na základe čoho súd dospel k uvedenému záveru. Citoval znenie § 52 ods.1 O. z. účinného v čase vzniku Zmluvy o úvere a poukázal na skutočnosť, že O. z. účinný v čase vzniku Zmluvy o úvere spotrebiteľskú zmluvu definoval tak, že v závislosti na charaktere zmluvných strán je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu. V zmysle § 1 ods.2 písm. a) zák. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase vzniku Zmluvy o úvere (t.j. k 25.10.2007), platí, že „zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu," pričom toto ustanovenie priamo odkazuje na § 497 až 507 Obchodného zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že aj samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch priznáva, že niektoré zmluvy o poskytnutí úveru, napriek tomu, že môžu mať charakter spotrebiteľskej zmluvy (v zmysle všeobecnej § 52 Občianskeho zákonníka) môžu vzniknúť aj na základe § 497 Obchodného zákonníka. Ako už bolo uvedené vyššie, z Rozsudku súdu nie je jasné, na základe akého právneho posúdenia mali byť na daný skutkový stav použité iba ustanovenia Občianskeho zákonníka, keď už zákonodarca pri prijímaní Zákona o spotrebiteľských úveroch predpokladal, že na spotrebiteľské zmluvy je možné použiť aj ustanovenia Obchodného zákonník, prípadne iného právneho predpisu. V tejto súvislosti poukázal aj na dôvodovú správu k novele Obchodného zákonníka - zákon č. 454/2008, ktorá do Obchodného zákonníka zaviedla posledné znenie § 369 ods.1, ktoré pre prípad, ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, stanovuje, že možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky stanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Z tejto dôvodovej správy vyplýva, že zákonodarca pripúšťa a výslovne predpokladá situácie, v ktorých sa spotrebiteľské zmluvy spravujú režimom Obchodného zákonníka a o takýto prípad sa jedná aj v prípade úverovej zmluvy ako tzv. absolútneho obchodnoprávneho vzťahu. V tejto súvislosti je považoval za potrebné poukázať na rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 4 MCdo 7/2006, ktorého znenie citoval a má za to, že súd predmetnú vec nesprávne právne posúdil. Navyše nie sú závery súdu vôbec odôvodnené a nie je vôbec zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojim záverom. Rozsudok súdu je preto nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 4.2.2. Nesprávna aplikácia zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na dĺžku a plynutie premlčacej lehoty a nesprávny záver týkajúci sa neprípustnosti použitia ustanovení Obchodného zákonníka na Zmluvu o úvere - 1) Poukázal na to, čo uviedol súd k premlčaniu nárokov zo Zmluvy o úvere (str. 8 Rozsudku). S vyššie uvedenými závermi súdu nesúhlasí, a to z nasledovných dôvodov: Ako už uviedol vyššie na zmluvný vzťah založený Zmluvou o úvere sa vzťahuje režim Obchodného zákonníka, a teda aj pri posudzovaní premlčacej doby (začiatok, dĺžka, plynutie a koniec premlčacej doby) je potrebné aplikovať príslušné ustanovenie Obchodného zákonníka (konkrétne § 387 a nasl. Obchodného zákonníka). Na plynutie a koniec premlčacej doby je potrebné aplikovať § 397 Obchodného zákonníka z ktorého znenia citoval a uviedol, že premlčacia doba teda mohla uplynúť najskôr 11.6.2013 (uplynutím štyroch rokov odo dňa doručenia odstúpenia od zmluvy). Ním podaný návrh 10.6.2013 bol teda nepochybne uplatnený v zákonnej lehote, a teda sa nemožno stotožniť s názorom súdu, že nárok žalobcu z titulu Zmluvy o úvere je premlčaný. Navyše v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 32 Cdo 3337/2010, z ktorého uviedol jednotlivé body a zdôraznil, že vzhľadom na spoločný vývoj a príbuznosť právnych poriadkov Českej a Slovenskej republiky sú aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky pre slovenskú právnu úpravu relevantné, a prinajmenšom predstavujú právny názor aplikovateľný aj na slovenské pomery. Ustanovenia týkajúce sa premlčania českého a slovenského Obchodného resp. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenie týkajúce sa definícií obchodno- záväzkových vzťahov, sa výrazne neodlišujú (a to najmä svojim účelom, významom a zásadami), a preto je aj rozhodnutie NS Českej republiky pre tento prípad aplikovateľné. Plne stotožňuje so záverom NS Českej republiky vo vyššie citovanom rozhodnutí, že úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa; odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníku je iba výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa). Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako, z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nie je možné považovať len niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľov. Ako uviedol aj NS Českej republiky vo vyššie citovanom rozhodnutí, ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčacej dobe nemusia byť za každých okolností pre spotrebiteľa výhodnejšie ako ustanovenia Obchodného zákonníka. Ak by totižto došlo k situácii, že by spotrebiteľ vystupoval v zmluvnom vzťahu napr. v pozícii veriteľa, bolo by pre neho výhodnejšie aplikovať režim Obchodného zákonníka vrátane ustanovení o štvorročnej premlčacej dobe. Ako už uviedol, záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere budú mať vždy charakter absolútnych obchodnoprávnych vzťahov, čo znamená, že vždy budú podliehať režimu Obchodného zákonníka. Na záväzkový vzťah zo zmluvy o úvere sa budú teda vždy aplikovať aj ustanovenia Obchodného zákonníka týkajúce sa dĺžky trvania, začiatku, plynutia a skončenia premlčacej doby. Ak by sa súd dôsledne vysporiadal s otázkou dĺžky, začiatku, plynutia a konca premlčacej doby, dospel by k záveru, že v prípade úverovej zmluvy je pri vznesenej námietke premlčania nevyhnutné postupovať v zmysle tretej časti Obchodného zákonníka, a to konkrétne v zmysle § 387 a nasledujúcich Obchodného zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené súd predmetnú vec nesprávne právne posúdil a Rozsudok nie je v súlade so zákonom. Reprodukoval z odôvodnenia (str. 8 Rozsudku) a nesúhlasí s tvrdením súdu. Ak mal súd za to, že všeobecná trojročná lehota uplynula dňa 31.12.2013 a žaloba bola podaná 10.06.2013 znamená to, že žaloba bola podaná v čas, ešte pred uplynutím objektívnej trojročnej premlčacej lehoty. Dvojročná premlčacia lehota beží iba v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby, a žalobca má za to, že žaloba uplatnená dňa 10.06.2013 bola uplatnená riadne a včas. 4.3 Dôvod odvolania uvedený v § 205 ods. 2 písm. b) - konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a dôvod odvolania uvedený v § 205 ods.2 písm. f) - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci - Všetky nedostatky Rozsudku uvedené najmä v bodoch 4.1 a 4.2 tohto odvolania spôsobujú nepreskúmateľnosť Rozsudku pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, čím je prvostupňové konanie zaťažené vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a je tak naplnený aj dôvod odvolania uvedený v § 205 ods. 2 písm. b) - konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj dôvod odvolania uvedený v § 205 ods. 2 písm. f) - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V. Návrh na rozhodnutie v odvolacom konaní - Podľa § 221 ods.1 písm. f) O. s. p., súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p., súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Vzhľadom na to, že sú naplnené dôvody zrušenia Rozsudku uvedené v § 221 ods.1 písm. f) a h) O.s.p. navrhol, aby odvolací súd vo veci vydal nasledovné uznesenie: „Rozsudok zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Košice - okolie na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového, ako aj odvolacieho konania tak, ako budú vyčíslené v priebehu konania." VI. Návrh na prípustnosť dovolania V prípade, ak odvolací súd Rozsudok súdu potvrdí ako vecne správny, žalobca navrhuje, aby súd vyslovil, že v predmetnej veci je proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné dovolanie v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., nakoľko ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rozhodnutie je „po právnej stránke zásadného významu", lebo rieši právne otázky, ktoré sú významné z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, ako aj z hľadiska ochrany spotrebiteľa, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy, a zároveň dotknuté právne posúdenie veci je významné pre vec samu. Ide o riešenie nasledovných otázok: i. akým právnym režimom (t.j. režimom Občianskeho alebo Obchodného zákonníka) sa spravuje zmluva o úvere, v ktorej jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ; ii. ako je potrebné nahliadať na určenie dĺžky premlčacej doby pri zmluvách o úvere, v ktorej jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ; konkrétne či možno na zmluvu o úvere aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka ohľadom dĺžky, začiatku, plynutia a trvania premlčacej doby; iii. či možno zákonné ustanovenie, ktoré stanovuje dĺžku premlčacej doby (konkrétne tak § 397 Obchodného zákonníka), považovať za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve v zmysle § 53 ods.1 Občianskeho zákon ak poskytnutý úverový rámec spolu s povinnosťou splácania peňazí zo strany dlžníka viazaný ne ten istý účet t.j. účet, na ktorý sa úver spláca a zároveň z ktorého sa aj (hoci opakovane) aj použije. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, súd sa riadne a presvedčivo vyrovnal so všetkými skutočnosťami, na čom nič nemení ani odvolanie. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesný postup alebo aj rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu O. s. p. Podľa § 157 ods.2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z cit. ust. vyplýva, že súd prvého stupňa je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru - záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 132-§ 135 O. s. p. hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods.1 O. s. p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č.23/91 Zb.) a Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá veta O. s. p.), t. j. aby mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska § 205 ods.1,2 O. s. p., lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods.2 O. s. p. a zásadám súdnej praxe, je preskúmateľný a ak žalobca má iný názor ide len o jeho subjektívny pocit, lebo v napadnutom rozsudku súd výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil v súlade s § 132 O. s. p. a svoje úvahy, na základe ktorých dospel k právnym záverom odôvodnil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. Súd úplne zistil skutkový stav a tento správne právne vyhodnotil. Inými vadami podľa § 205 ods.1 písm. b) O. s. p., ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods.1 O. s. p. a tieto vady konania postihujú chybný postup súdu prvého stupňa pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 101 ods.1 O. s. p.) alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 120 ods.1 prvá veta O. s. p.), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§ 115a O. s. p.), i keď pre to neboli splnené podmienky]. Vadnosť konania môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené [§ 205a ods.1 písm. b) O. s. p.]. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ust. O. s. p. (napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozopre s § 129 ods.1 O. s. p. a p.). Žiadna skutočnosť uvedená v odvolaní neumožňuje záver, že by konanie bolo postihnuté niektorou z uvedených vád. Ani jeden zo žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. K námietkam uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza: Žalobca tvrdí, že medzi jeho právnym predchodcom a žalovanými bola uzatvorená revolvingová zmluva. Samostatná revolvingová zmluva nie je upravená žiadnym právnym predpisom. Z jej obsahu ale aj Všeobecných obchodných podmienok (bod 1.1) je však zrejmé, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom poskytnutý úver je revolvingový spotrebiteľský úver, ktorý právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným na základe zmluvy a Všeobecných obchodných podmienok, formou poskytnutia návratných peňažných prostriedkov na priebežné čerpanie klientom za účelom financovania jeho finančných potrieb, a to až do výšky úverového limitu dohodnutého v zmluve o úvere s možnosťou opätovného čerpania zostatku úverového limitu (bod 1.2). Právny predchodca žalobcu stanovil podmienky opätovného čerpania v bode 3.5, keď klient je oprávnený požiadať veriteľa o ďalšie čerpanie, ak je riadne splácaný poskytnutý úver (teda je pravidelne uhrádzaná aspoň minimálna splátka a za uplynulých 6 kalendárnych mesiacov nebolo v súvislosti so zmluvou o úvere evidované omeškanie s platením žiadnej minimálnej splátky úveru) a to vždy len do výšky nevyčerpaného zostatku úverového limitu. Výška nevyčerpaného zostatku úveru sa automaticky zvyšuje, akonáhle dôjde k vráteniu časti istiny úveru klientom o výšku vrátenej časti istiny úveru. Žiadosť o čerpanie úveru je oprávnený podať klient (teda dlžník aj spoludlžník), prostriedky však budú poskytnuté výhradne na bankový účet určený dlžníkom. Slovník finančných pojmov definuje revolvingový úver ako úver, ktorý umožňuje klientovi čerpať poskytnuté zdroje opakovane, bez nutnosti žiadať o povolenie čerpania banku. Príkladom revolvingového úveru sú kreditné karty, pri ktorých je klientovi poskytnutý úverový rámec. Ak klient vyčerpá časť alebo celý úverový rámec a následne vyčerpanú sumu splatí jednorazovo, hneď po pripísaní tejto úhrady má opäť k dispozícii celý úverový rámec. Ak vyčerpanú sumu spláca postupne, bude mať stále k dispozícii tú časť úverového rámca, ktorá nie je vyčerpaná a ktorá sa zároveň s každou splátkou zvyšuje. Súd preto správne a výstižne definoval, čo revolving znamená, že - dlžník môže vo svojej podstate pri pravidelnom splácaní po neobmedzenú dobu finančné prostriedky, ktoré mu veriteľ poskytol, opakovane čerpať a, že práve z tohto dôvodu nie je možné presne u tohto typu úverového vzťahu určiť RPMN, pretože zmluvne nie je konečná doba vrátenia peňazí určiteľná vzhľadom na možnosť ich opakovaného čerpania.- K uvedenému je nutné dodať, že žalobca však túto možnosť opakovaného čerpania viaže na 2 podmienky: 1. klient musí požiadať veriteľa o ďalšie čerpanie a 2. pravidelné splácanie. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaní nemali možnosť opakovane finančné prostriedky čerpať a v prípade, ak by aj žalobca im umožnil ďalšie čerpanie finančných prostriedkov na základe žiadosti a jej schválenia, išlo by o nový, ďalší úver. Správny je aj záver súdu, - že revolvingový úver však, je možné týmto pojmom nazvať len vtedy, ak poskytnutý úverový rámec spolu s povinnosťou splácania peňazí zo strany dlžníka viazaný na ten istý účet t.j. účet, na ktorý sa úver spláca a zároveň z ktorého sa aj (hoci opakovane) aj použije. - K uvedenému je nutné podotknúť, že žalovaní skutočne nemali možnosť finančné prostriedky opakovane čerpať aj z toho dôvodu, že splátky platili na účet žalobcu, ku ktorému nemali prístup a teda nemali stále k dispozícii tú časť úverového rámca, ktorý nebol vyčerpaný a tento svojimi splátkami nezvyšovali. V uzatvorenej zmluve s dohodnutými podmienkami absentujú základné zložky charakterizujúce revolvingový úver resp. úver formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov (§ 1 ods.3 zák. č. 258/2001 Z. z. v znení platnom k 25.10.2007). Preto súd správne uzavrel, že v prejednávanom prípade sa vôbec nejedná o revolvingový úver ale klasický úver, ktorý neobsahuje požadované náležitosti požadované zák. č. 258/2001 Z. z. v § 4 ods.2 písm. g) a preto je bez úrokov a poplatkov. K použitiu Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení o premlčaní je nutné poukázať na platnú judikatúru rozsudok NS SR z 21.4.2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, ktorá v odôvodnení určuje použitie príslušných ust. o premlčaní v spotrebiteľských veciach podľa O. z. za použitia § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (prípadne 6MCdo 4/2012). Chyby, ktorej súd sa v odôvodnení rozhodnutia dopustil pri počítaní premlčania možno považovať za chybu v písaní resp. počítaní, keď správne určil začiatok premlčacej, kedy odstúpenie od zmluvy sa stalo účinné t. j. 11.6.2009 (10. deň od odoslania zásielky), teda žalovaní sa 12.6.2009 dostali do omeškania s platením a dvojročná premlčacia doba uplynula 12.6.2011 a všeobecná trojročná 12.6.2012, pričom žaloba bola podaná na súd 10.6.2013, teda zjavne po uplynutí premlčacej doby. Odvolací súd nepripustil dovolanie (§ 238 ods.3), lebo žalobcom žiadané dovolacie otázky sa týkajú skutočností, na ktoré najvyšší súd už svojimi rozhodnutiami zaujal stanovisko. Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania platí aj pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla rozhodnutie, v ktorom sa konanie končí. Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaným žiadne trovy nevznikli preto nemajú nárok na ich náhradu. Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.