Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Co/758/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7514205472 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7514205472.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Sogu a sudcov JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Táne Veščičikovej v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803 zast. advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. proti odporcovi: Y. R., nar. XX.XX.XXXX bytom K. XX, M. G. K. v konaní o zaplatenie 532,58 eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 25.08.2015 č. k. 18C/287/2014-48 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Košice-okolie (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo dňa 25.08.2015 č.k. 18C/287/2014-48 rozhodol tak, že žalobu navrhovateľa zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, že pôvodný navrhovateľ Consumer Finance Holding a.s. s odporcom uzatvoril dňa 23.3.2010 zmluvu o pôžičke č. XXXXXXX, na základe ktorej poskytol pôvodný navrhovateľ odporcovi celkovú sumu pôžičky 696,00 eur. Podľa zmluvy o pôžičke mal odporca pôžičku splácať v pravidelných 24 mesačných splátkach v sume 29,00 eur. Do podania žaloby uhradil odporca z uvedenej zmluvy sumu 176,00 eur. Vzhľadom na to, že odporca porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas, pôvodný navrhovateľ dňa 29.01.2011 listom - predžalobná upomienka vyzval odporcu k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorazovo. Do podania žaloby odporca dlžné splátky neuhradil, celkový dlh tak predstavuje 532,58 eur. Zároveň si uplatnil úrok z omeškania a trovy konania. Zo zmluvy o pôžičke vyplynulo, že schválená výška pôžičky bola v sume 500,00 eur, splátka bola určená na 29,00 eur, celková sumy pôžičky na 696,00 eur, celkové náklady spotrebiteľa 196,00 eur s tým, že počet splátok bol určený na 24 mesiacov. RPMN je vo výške 39,85%, ročná úroková sadzba je 39,85%. Pôvodný navrhovateľ predžalobnou upomienkou vyzval dňa 29.01.2011 na okamžitú úhradu všetkých splátok jednorazovo a to v sume 560,40 eur. Odporca výzvu prevzal dňa 09.02.2011. Citujúc ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 2, § 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. dospel k záveru, že nárok navrhovateľa je premlčaný, pretože trojročná premlčacia lehota uplynula dňa 12.02.2011 a žaloba bola podaná dňa 19.3.2014, čiže po uplynutí premlčacej lehoty. Z uvedeného dôvodu súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ nemôže súhlasiť s tým, aby v danom prípade súd postupoval v zmysle ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Poukázal na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, nález Ústavného súdu SR z 24.05.1995 PL.ÚS 16/95, nález Ústavného súdu SR z 3.3.1996 PL.ÚS 36/95, ďalej na čl. 125 ods. 1 písm. a / a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Zastával názor, že aplikáciou ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Vzhľadom na v odvolaní uvádzané skutočnosti s poukazom na to, že navrhovateľ si v konaní uplatnil svoj nárok žalobným návrhom zo dňa 19.3.2014, pričom predmetné ust. § 5b ZoOS nadobudlo účinnosť až dňa 1.5.2014, navrhovateľ nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci. Poukázal na uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 17.7.2015 sp.zn. 36C/117/2014, ktorým prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde SR, nakoľko podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o určenie, že ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. je v nesúlade s ustanoveniami čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ďalej poukázal na skutočnosť, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda o absolútne obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V danom prípade sa jedná o zmluvu označenú ako o zmluvu o pôžičke, na základe ktorej bol odporcovi poskytnutý úver, to znamená nejde o zmluvu o pôžičke uzavretú podľa OZ, ale o úverovú zmluvu uzatvorenú podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Poukázal na názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí 7MCdo 9/2014 zo dňa 24.3.2015. Ďalej poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu a krajských súdov na území Slovenskej republiky. S poukazom na tieto rozhodnutia skonštatoval, že nemožno nárok navrhovateľa považovať za premlčaný, keďže k začiatku plynutia 4-ročnej premlčacej doby došlo 13.2.2011, ktorá ku dňu podania žalobného návrhu (19.3.2014) neuplynula. V ďalšom súd poukázal na aplikáciu ust. § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, ktoré podľa názoru súdu nadobudlo účinnosť dňa 1.5.2014, s čím navrhovateľ nesúhlasí, pretože predmetné ustanovenie nadobudlo účinnosť až 1.4.2015. Uviedol, že je potrebné zdôrazniť, že aplikáciou tohto ustanovenia na prebiehajúce súdne konanie sa súd dopustil nedovolenej retroaktivity právnych noriem, ktorých zákaz je výraznou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. Nárok navrhovateľa bol uplatnený pred súdom dňa 19.3.2014, pričom predmetné ustanovenie hmotnoprávneho charakteru nadobudlo účinnosť až 1.4.2015. Zároveň súd porušil ust. § 226 O.s.p., v zmysle ktorého bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil tak, že vyhovie návrhu navrhovateľa, resp. ho zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie navrhovateľa proti rozsudku bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku nie je dôvodné. Rozsudok je v napadnutom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.01.2016 o 9.10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 227/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 19.01.2016 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. Navrhovateľ podľa obsahu odvolania namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., teda že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. t. j. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov účastníci konania ani nenavrhli, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Vecne správne, podrobné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Pokiaľ ide o namietané odvolacie dôvody, odvolací súd udáva nasledovné: Rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal za preukázané, ako aj právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa taktiež vysvetlil akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Napadnuté rozhodnutie preto netrpí takou vadou konania, ktorá by mala za následok zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Neprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis ale ho nesprávne vyložil prípadne vtedy, ak z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto namietané odvolacie dôvody nie sú dané. Žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa, že na daný prípad nesprávne aplikoval ust. § 5b zák. o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014, pričom navrhovateľ si v konaní uplatnil svoj nárok žalobným návrhom dňa 19.03.2014. Ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. je nepochybne legislatívne vyjadrenie princípu ochrany slabšej strany, konkrétne spotrebiteľa v právnych vzťahoch. Uvedené ustanovenie je lex specialis k ustanoveniu § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je však samo procesným ustanovením, keďže stanovuje súdu podmienenú povinnosť prihliadať na skutočnosti, ktoré nastali v konaní. Ako uviedol navrhovateľ, toto ustanovenie zákona nadobudlo účinnosť 01.05.2014, no zákonodarca nestanovil žiadne intertemporálne pravidlá. Odvolací súd má za to, že ust. § 5b cit. zákona normuje predovšetkým a najmä o procesnej činnosti orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy a má preto charakter procesnoprávny. Pri procesných normách všeobecne platí, že sa aplikuje tá procesná norma, ktorá je aktuálne účinná počas trvajúceho súdneho konania. Odvolací súd zároveň poukazuje na názor prezentovaný v právnej teórii, s ktorým sa stotožňuje, a to, že časová pôsobnosť v civilnom procese je vybudovaná na zásade, že procesné normy nadobúdajú túto pôsobnosť dňom svojej účinnosti, pričom problematiku začatých a neskončených konaní, ako aj účinky vykonaných procesných úkonov riešia prechodné ustanovenia. Vzhľadom na absenciu takýchto procesných ustanovení platí základné pravidlo, ak zákon neustanoví inak, platí nový zákon aj v konaniach, ktoré boli začaté pred jeho účinnosťou. Ak teda súd prvého stupňa pri svojom rozhodnutí dňa 25.08.2015 aplikoval procesné ustanovenie účinné dňa 01.05.2014, postupoval správne. Čo sa týka odvolacej námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa neprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, pričom bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, odvolací súd má za to, že ani daná námietka nie je dôvodná. V prejednávanej veci vznikol záväzok odporcu podľa názoru navrhovateľa zo zmluvy o pôžičke uzatvorenej podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Odvolací súd má za to, že zmluva o pôžičke s ohľadom na skutočnosť, že dlžník ako jedna zo strán tejto zmluvy nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle §52 a nasl. OZ, preto sa na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (ust. 52 ods. 2 OZ). Súd prvého stupňa teda správne uzavrel, že nárok navrhovateľa je premlčaný, ak aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, nakoľko k zosplatneniu pohľadávky navrhovateľa došlo listom zo dňa 29.01.2011, ktorý bol odporcovi doručený dňa 09.02.2011 s lehotou na plnenie do 3 dní od doručenia upomienky t. j. 12.02.2011, trojročná premlčacia doba uplynula dňa 12.02.2014, pričom žaloba bola súdu doručená dňa 19.03.2014. Ani odvolacia námietka navrhovateľa týkajúca sa nesprávnej aplikácie ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, nie je podľa odvolacieho súdu dôvodná. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 3MCdo/12/2014 zo dňa 21.04.2015 rozhodol, že „V preskúmavanom prípade je aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčacie právo malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného a nie Občianskeho zákonníka - zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ §5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 tretiu vetu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014 a ust. § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka dňa 01.04.2015 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Totožný právny názor bol prezentovaný v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.04.2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému navrhovateľovi. Trovy odvolacieho konania mu však nevznikli a ani si ich náhradu neuplatnil, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní nebol úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 /§3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011/. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.