Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/131/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7609218371 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7609218371.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu X. N., C.. XX.XX.XXXX, S. O. C. A., I. XXXX/XX, zast. JUDr. Emíliou Šimkulákovou, advokátkou so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Štefánikovo nám. 2, proti žalovanej KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 6.685,98 € istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 6C 237/2009-263 z 27.11.2014 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : M e n í rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby o náhradu škody tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 6 % úroky z omeškania ročne zo sumy 6.685,98 € od 11.5.2010 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania v prevyšujúcej časti zamieta. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o náhradu škody, a vo výroku o trovách konania. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 5,50 % úroky z omeškania ročne zo sumy 6.685,98 € od 23.10.2013 do zaplatenia a trovy konania na účet právnej zástupkyne žalobcu vo výške 2.002,46 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. 2. Rozhodol tak o nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania pre omeškanie žalovanej s vydaním bezdôvodného obohatenia zo zrušenej poistnej zmluvy a o nároku na náhradu škody, a to po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku 6C 237/2009-173 z 11.11.2010, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 11Co/279/2012-219 z 25.9.2013 vo výrokoch, ktorými súd určil, že poistná zmluva pre investičné konto budúcnosti uzavretá medzi účastníkmi dňa 17.12.2001 je neplatná a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 6.685,98 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti, o zaplatenie úrokov z omeškania a zaplatenie náhrady škody bol cit. rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie súdu prvej inštancie, ktorý po vykonaní dokazovania v zmysle pokynov odvolacieho súdu a vychádzajúc z ust. § 563, § 517 ods. 1 vety prvej, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov dospel k záveru, že žalovaná je v omeškaní s vydaním bezdôvodného obohatenia žalobcovi - zaplatením peňažného plnenia od 23.10.2013, preto je povinná zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania, a to vo výške 5,50 % ročne (0,50 % + 5 bodov) odo dňa právoplatnosti rozsudku, ktorým bola zaviazaná bezdôvodné obohatenie žalobcovi vydať, v súlade s výškou základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania (23.10.2013) až do zaplatenia a vo zvyšnej časti úrokov z omeškania žalobu ako nedôvodnú zamietol. Nárok uplatnený žalobcom na zaplatenie náhrady škody predstavujúcej tzv. ušlý zisk vo výške 3 % zo žalovanej sumy zodpovedajúcej minimálnym úrokovým sadzbám bánk v rokoch 2001 a nasl., aké by žalobca mohol získať v prípade uloženia peňažných prostriedkov na termínovaných účtoch, súd posúdil ako nedôvodný. Vychádzajúc z ust. § 42, § 442 OZ súd konštatoval, že neplatnosť právneho úkonu môže okrem zmarenia právnych účinkov, ktoré účastníci právneho úkonu sledovali, vyvolať aj ďalšie nepriaznivé právne následky okrem vzniku bezdôvodného obohatenia, a to vznik zodpovednosti za škodu. Ak z neplatného právneho úkonu vznikne škoda, vznikne konajúcemu okrem zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie aj zodpovednosť za škodu. Zodpovednosť za škodu pri neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 42 OZ nie je osobitným prípadom tejto zodpovednosti, ale spravuje sa ustanoveniami o všeobecnej zodpovednosti za škodu. Nejde o zodpovednosť zmluvnú (plynúcu z porušenia zmluvných povinností), ale o predzmluvnú zodpovednosť (culpa in contrahendo). Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je protiprávne spôsobenie neplatnosti právneho úkonu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi konaním zodpovedného subjektu a vznikom neplatnosti, ako aj príčinná súvislosť medzi neplatnosťou právneho úkonu a vznikom škody, a existencia zavinenia. Škodou sa tu rozumie majetková ujma, ktorá vznikla ako dôsledok neplatnosti právneho úkonu. Sú to najmä náklady, ktoré zmluvná strana vynaložila na neplatný právny úkon, ako aj významná majetková ujma, ktorá vznikla tým, že zmluvná strana nemohla uzavrieť zmluvu s treťou osobou. O spôsobe a rozsahu škody platí ust. § 442 Občianskeho zákonníka. Zodpovedným subjektom je ten, komu možno pričítať zavinenie na spôsobení neplatnosti právneho úkonu. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom (prírastkom na majetku) a spočíva v nenastalom zväčšení teda rozmnožení majetku, ktoré nebyť škodovej udalosti, by vzhľadom na priebeh vecí bolo možné odôvodnene očakávať. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záver o nedôvodnosti nároku, keďže žalobca nepreukázal, že v čase uzatvorenie zmluvy so žalovanou mal finančné prostriedky na účte, z ktorého by ich vybral. Ak by tomu tak bolo, zaplatením poistného žalovanej by mu mohla vzniknúť škoda vo forme ušlých úrokov, ktoré by nadobudol, ak by tieto finančné prostriedky mal na termínovanom vklade v banke, kde by sa mu zhodnocovali. Žalobca však nezdokladoval ani vierohodným spôsobom nepreukázal reálnosť očakávaného zisku a jeho nároky sa tak dostali len do hypotetickej roviny. Nebola preukázaná zodpovednosť žalovanej za škodu, vznik ušlého zisku, ktorý mal nastať v majetkovej sfére žalobcu a vzniknúť porušením právnej povinnosti žalovanou, pretože tvrdenie žalobcu o zamýšľanom zámere dať na terminovaný vklad finančné prostriedky (ktoré podľa vlastných tvrdení zozbieral od rodinných príslušníkov, a teda neboli výlučne jeho vlastníctvom) k vyhoveniu jeho nárokom nepostačovalo. Výška ušlého zisku v podobe straty príjmu sa totiž vždy viaže k stavu, aký tu bol pred vznikom škody a pochopiteľne ku vlastníctvu finančných prostriedkov, ktoré by žalobca nemohol užívať. Vzhľadom na to, že súd nemal splnenú (preukázanú) ani ďalšiu zo zákonných podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, a to príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovanej a ušlým ziskom, súd v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a vzhľadom na čiastočný úspech účastníkov náhradu trov konania pomerne rozdelil. Vzal pritom do úvahy, že žalobcovi nebolo vyhovené v plnom rozsahu, keď súd vyhovel v I. výroku nároku o určenie, že poistná zmluva je neplatná a tiež II. výroku o zaplatenie sumy 6.685.98 €, avšak žalobca bol neúspešný pokiaľ ide o III. výrok a tiež v časti úrokov z omeškania, ktoré súd priznal žalobcovi zo žalovanej sumy 6.685,98 € až počnúc od 23.10.2013 do zaplatenia. Vychádzajúc zo zásady, že v prípade rozhodovania o náhrade trov konania je potrebné prihliadnuť k všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať vplyv na stanovenie povinnosti pri náhrade trov konania, vyslovil názor, že výrok o trovách musí byť v súlade s priebehom celého konania a úvaha vedúca k ich uloženiu musí byť odôvodnená, pričom poukázal aj na správanie žalovanej, ktorá v plnom rozsahu zapríčinila, že žalobca si musel svoje nároky uplatňovať súdnou cestou, a doposiaľ neuhradila žalobcovi ani časť právoplatne priznanej sumy. So zreteľom na uvedené okolnosti súd priznal žalobcovi, ktorý z troch výrokov bol neúspešný len v jednom výroku, teda bol úspešný v rozsahu 2/3 - 66,66 % oproti žalovanej, ktorá bola úspešná len v rozsahu 1/3 - 33,33 % , náhradu trov konania v pomere 33,33 % z vyčíslených trov právneho zastúpenia vo výške 6.007,40 € za 17 úkonov právnej služby podľa § 14 písm. a/, b/, c/, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, t.j. v sume 2.002,46 € a uložil žalovanej povinnosť prisúdenú náhradu trov konania zaplatiť na účet právnej zást. žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 3. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Uviedol, že v konaní uplatnil o.i. nárok na vrátenie sumy 6.685,98 € s 9 % ročným úrokom z omeškania od 15.9.2009 do zaplatenia, avšak súd prvej inštancie mu úrok z omeškania priznal len vo výške 5,5 % ročne od 23.10.2013 do zaplatenia s odôvodnením, že až právoplatnosťou rozsudku sa žalovaná dostala do omeškania. S týmto názorom súdu prvej inštancie nesúhlasil a poukázal na to, že požiadal žalovanú o zrušenie zmluvy listom z 11.9.2009 a zároveň žiadal aj vrátenie vložených peňazí v plnej výške. Aj v prípade zrušenia zmluvy sa vložené peniaze majú vrátiť z titulu bezdôvodného obohatenia, a preto bol toho názoru, že žalovaná sa dostala do omeškania doručením listu, teda podľa zákonnej domnienky tretí deň po jeho odoslaní. Mal za to, že obsah listu z 11.9.2009 by súdy mali vyhodnotiť aj s prihliadnutím na to, že žalobca nemá právne vzdelanie, a preto sa v liste nevyjadril právne správne. Z listu však jasne vyplýva, že stratil dôveru k poistnej zmluve, nechce pokračovať v zmluvnom vzťahu a požaduje vrátenie vložených peňazí. Ak by súd dospel k záveru, že dňom omeškania žalovanej je deň nasledujúci po dni, keď bola požiadaná o vrátenie bezdôvodného obohatenia z titulu neplatnej zmluvy, v takom prípade za deň omeškania treba považovať deň, kedy bola žalovanej doručená žaloba zo dňa 19.4.2010, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti poistnej zmluvy a zaplatenia sumy 6.685,98 € titulom bezdôvodného obohatenia. Ako vyplýva z vyjadrenia žalovanej k žalobnému návrhu, tento jej bol doručený 7.5.2010. Najneskôr týmto právnym úkonom sa žalobca voči žalovanej dovolal neplatnosti poistnej zmluvy v zmysle § 40a OZ. Podľa názoru žalobcu, žalovaná sa dostala do omeškania najneskôr doručením žaloby, t.j. dovolaním sa neplatnosti poistnej zmluvy, a preto najneskôr od 7.5.2010 má nárok na úroky z omeškania, ktorých zákonná výška bola v tom čase 9 % ročne. Za nesprávne pokladal rozhodnutie súdu tiež vo výroku o zamietnutí nároku na náhradu škody vo forme ušlého zisku, ktorý požadoval vo výške 3 % zo súm vložených žalovanej z titulu uzavretej poistnej zmluvy za dobu od ich vloženia do ich vrátenia. Podľa žalobcu v konaní preukázal, že bežne svoje voľné peňažné prostriedky ukladal na bankové termínované účty, kde sa mu zhodnocovali o príslušné úroky. Teda, ak by svoje voľné prostriedky (ktoré vložil žalovanej z titulu neplatnej poistnej zmluvy) vložil na termínovaný účet, bol by získal príslušné úroky. Požadoval úroky vo výške 3 %, považujúc ich za primerané s prihliadnutím na vývoj úrokových sadzieb na termínovaných účtoch. Súdu predložil aj príslušné dôkazy - zmluvy o termínovaných účtoch, ktoré mal zriadené a prehľad o úrokových sadzbách. Žalobca nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu o výške trov konania, lebo podľa jeho názoru pomer úspechu a neúspechu nebol vyhodnotený správne a jeho úspech v pomere k hodnote sporu v jednotlivých výrokoch a k úspechu žalovanej bol vyšší ako súd uviedol vo svojom rozhodnutí, resp. žalovaná bola úspešná len v nepatrnom rozsahu. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovanú zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9 % zo sumy 6.685,98 € za dobu omeškania od 15.9.2009 do zaplatenia, a zaviaže žalovanú nahradiť žalobcovi škodu - ušlý zisk vo výške 3 % zo sumy 6.638,78 € od 1.1.2002 do 31.12.2002, zo sumy 7.302,66 € od 1.1.2003 do 31.12.2003, zo sumy 7.966,54 € od 1.1.2004 do 15.9.2009, zo sumy 6.685,98 € od 16.9.2009 do zaplatenia, ako aj nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške uplatnenej podaním z 28.11.2014. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 413,59 €. 4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia tohto zákona, zostávajú zachované. 6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu (podľa § 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016, t.j. v čase rozhodnutia súdu a podania odvolania, v spojení s § 470 ods. 2 prvej vety CSP) a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby o náhradu škody je vecne správny, preto ho v tomto výroku odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Súd správne rozhodol aj o trovách konania pri správnej aplikácii ust. § 142 ods. 2 O.s.p. účinného v čase rozhodnutia súdu, a žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o trovách konania pred súdom prvej inštancie, preto bol rozsudok potvrdený § 387 ods. 1, 2 CSP aj vo výroku o trovách konania. 7. Odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodne podané, pokiaľ smeruje proti rozhodnutiu súdu v časti zamietnutého nároku na zaplatenie úrokov z omeškania, a žalobca opodstatnene namieta nesprávne právne posúdenie otázky omeškania žalovanej s plnením peňažného dlhu v napadnutom rozsudku, preto odvolací súd zmenil rozsudok v tejto časti výroku o zamietnutí žaloby tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 6 % úroky z omeškania ročne zo sumy 6.685,98 € od 11.5.2010 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobu o zaplatenie úrokov z omeškania v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol. 8. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21.12.2016 o 12.10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 215/2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené dňa 15.12.2016 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP. 9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Žalobca odvolanie podal dňa 22.12.2014 a v odvolaní namietal, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. uplatnil odvolací dôvod upravený v § 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 (v CSP odvolací dôvod podľa § 389 ods. 1 písm. c/). 11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v časti rozhodnutia o zamietnutí nároku na náhradu škody v medziach uplatneného odvolacieho dôvodu a odvolacích námietok žalobcu obsiahnutých v odvolaní, sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie i právnym posúdením prejednávanej veci, ako aj s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu v súlade s cit. ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu škody na základe úplne zisteného skutkového stavu, pričom pri svojom rozhodnutí vzal do úvahy tvrdenia účastníkov a všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, vykonané dôkazy aj úplne a správne vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 132 a nasl. O.s.p. účinného v čase rozhodnutia súdu, na zistený skutkový stav aplikoval správne hmotnoprávne predpisy, ktoré aj správne vyložil a vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán. 12. Žalobca v odvolaní neuviedol skutočnosti ani relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku v časti nároku na náhradu škody a správnosť právneho posúdenia veci ohľadne tohto nároku, ktorý súd správne zamietol z dôvodov uvedených v rozsudku. Skutočnosti uvedené v odvolaní, žalobca tvrdil už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, a odvolací súd k správnym, výstižným a presvedčivým dôvodom rozhodnutia a argumentácii súdu prvej inštancie uvedenej v rozsudku nepovažuje za potrebné nič podstatné dodať. 13. Súd prvej inštancie však nesprávne rozhodol, pokiaľ priznal žalobcovi úroky z omeškania z dlžnej sumy 6.685,98 € od 23.10.2013 a vo výške určenej k tomuto dňu omeškania, lebo pri svojom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho názoru, že žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením peňažnej sumy (vydaním bezdôvodného obohatenia) žalobcovi dňom právoplatnosti rozsudku 6C 237/2009-173 z 11.11.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 11Co/279/2012-219 z 25.9.2013. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná je v omeškaní so zaplatením dlžnej sumy 6.685,98 € odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby (10.5.2010), ktorou sa žalobca voči nej dovolal relatívnej neplatnosti poistnej zmluvy, t.j. od 11.5.2010. Od uvedeného dňa má žalobca nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z dlžnej sumy v súlade s ust. § 563, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a to vo výške určenej k tomuto (prvému) dňu omeškania podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (o päť percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu), preto z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozsudok v tejto časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí žaloby o náhradu škody tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 6 % úroky z omeškania ročne zo sumy 6.685,98 € od 11.5.2010 do zaplatenia a žalobu v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania ako nedôvodnú zamietol. 14. Strany sporu mali v odvolacom konaní čiastočný úspech, preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania (§ 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 CSP). 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).