Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Co/82/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612205271 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7612205271.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Tutka a sudcov JUDr.Ladislava Cakociho a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobkyne K. O., J. E. D. L. E., F. Č.. XX, zastúpenej JUDr. Danielom Urbanom, advokátom so sídlom v Bratislave, Uhrova č. 18, proti žalovanej I. V., J. E. O.S., X. XXX, zastúpenej JUDr. Ľubomírou Bašistovou Vírovou, advokátkou so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Zimná č. 62, o zaplatenie 41.000.eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 13.11.2014 č.k. 10C 20/2012-227 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Týmto rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o návrhu žalobkyne na zaplatenie 41.000,-eur titulom bezdôvodného obohatenia. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že žalobkyňa na základe darovacej zmluvy zo dňa 5.12.2006 darovala žalovanej 3-izbový byt č. 11 v obytnom dome súp. č. 2238, nachádzajúci sa v Spišskej Novej Vsi na ul. J.Wolkera. Na byte bolo zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania a poskytnutia starostlivosti žalobkyni až do jej smrti. Vecné bremeno v prospech žalobkyne bolo zrušené dňom 19.11.2010 a následne žalovaná kúpnou zmluvou zo dňa 14.10.2010 byt odpredala za sumu 41.000,-eur. Žalobkyňa sa nasťahovala do rodinného domu žalovanej 1.11.2010. Dňa 15.5.2011 došlo k incidentu, kedy po údajnom napadnutí žalobkyne zo strany manžela žalovanej bola privolaná policajná hliadka následne žalobkyňa bola lekársky vyšetrená v nemocnici. Ďalej súd vychádzal z lekárskej správy, v ktorej mala byť zistená diagnóza - kožné mnohopočetné odreniny na oboch kolenách a pohmoždenie ľavého ramena. V tejto súvislosti žalobkyňa podala podnet na trestné stíhanie manžela žalovanej, ktorý mal po predchádzajúcej hádke ju fyzicky napadnúť a spôsobiť jej zranenia. Vec bola postúpená Obvodnému úradu v Spišskej Novej Vsi na prejednanie priestupku, ktoré však bolo zastavené, pretože spáchanie skutku nebolo manželovi žalovanej z priestupku preukázané. Žalobkyňa listom zo dňa 10.10.2011 vyzvala žalovanú na vrátenie daru a žiadala peňažnú náhradu v sume 41.000,-eur. Na základe uvedených zistení a po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok žalobkyne nie je dôvodný. Súd výsluchom účastníkov a svedkov mal za preukázané, že účastníkmi opísaného incidentu bola žalobkyňa, žalovaná a svedok - manžel žalovanej. Aj keď žalobkyňa pri prejednávaní priestupku tvrdila, že prítomný pri incidente bol V. V., táto skutočnosť preukázaná nebola a svedok to poprel. Ostatní svedkovia prítomní neboli, neboli priamymi svedkami udalosti a o udalosti sa dozvedeli iba sprostredkovane od žalobkyne, ktorá však incident opisovala rozdielne. Podľa názoru súdu je veľký rozdiel v tom, či svedok vyhodil žalobkyňu z bytu potom, čo ju mal zdvihnúť zo zeme alebo ju vykopol von, kopnutím do kostrče, alebo ju sotil a stratila rovnováhu. Rozdielnosti v popise incidentu svedčia o tom, že skutok sa nestal tak, ako ho opisuje žalobkyňa, resp. v takej intenzite, ako to popisuje žalobkyňa. Súd poukázal na to, že žalobkyňa brala silné lieky proti bolesti od neurológa aj lieky od psychiatra, po ktorých bola malátna, pôsobila akoby opitá, zaspávala, čo bolo potvrdené svedkyňou - opatrovateľkou detí a teda skutočnosti, ktorými odôvodňovala svoj nárok vyplývajú z prevažnej miery z jej pocitov a subjektívneho vnímania reality a môžu byť teda ovplyvňované liekmi aj určitými zdravotnými dôvodmi. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaná nezabránila v incidente, nezabránila manželovi vo fyzických útokoch na ňu a spolu s manželom ju vyhodili z domu (ust. § 630 Obč. zákonníka) nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že sa ním majú postihnúť aj dôsledky správania iných osôb ako obdarovaného, hoci aj jemu blízkych. Od obdarovaného by nebolo možné spravodlivo požadovať, aby znášal sankciu za správanie aj iných osôb voči darcovi, za ktoré nezodpovedá. Keďže v konaní sa nepreukázalo, že skutok sa stal, resp. sa stal tak, ako ho opísala žalobkyňa, je zrejmé, že žalovaná nemala čomu zabrániť. Súd výpovede svedkov a to druhej dcéry žalobkyne a jej manžela považoval za tendenčné, nakoľko neboli prítomní pri udalosti a z ich výpovedí je zrejmé, že boli nazlostení z dôvodu, že byt bol predaný bez toho, aby o tom vedeli a z bytu nedostali podiel. O udalostiach vedeli len sprostredkovane a to z telefonických rozhovorov so žalobkyňou tak, ako im ich podala. Ostatní svedkovia sa k udalosti nevyjadrili, popísali len udalosti, pred týmto obdobím. Jediným nestranným svedkom bola opatrovateľka detí, ktorá však rovnako pri incidente nebola prítomná a nepotvrdila však skutočnosť, že žalobkyňa bola vyhodená z bytu. Potvrdila však, že žalovaná a jej manžel sa k žalobkyni vždy správali slušne. Ani z lekárskej správy nevyplýva, aby lekár konštatoval, že zranenia mohli byť spôsobené úmyselne druhou osobou. Žalobkyňa teda nepreukázala, že ku skutku došlo tak, ako ho popisovala. Sama zmenila výpoveď a následne tvrdila, že ju zať vykopol, ale ani táto skutočnosť nebola preukázaná. Upozornenie žalovanej - prosby možno považovať za konanie bežné medzi blízkymi členmi rodiny. Ak žalovaná chcela vytriediť lieky a dávkovať ich, súd má za to, že pri danej situácii a množstve liekov ktoré žalobkyňa brala to bola povinnosť žalovanej, aby zamedzila poškodeniu zdravia žalobkyne. Tieto skutočnosti však nie sú dôvodom na vrátenie daru. Žalobkyňa v konaní teda nepreukázala, že ju žalovaná s manželom vyhodila z domu a aby jej niekto z nich vyslovene povedal, že tam nesmie bývať. V žiadnom prípade konanie žalovanej nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa aj žalovaná boli v uvedenom období v nemocnici, nemohlo ísť ani o sústavné konanie. Práve naopak, ide len o konanie bežné medzi blízkymi členmi rodiny. Vzhľadom na uvedené podľa názoru súdu nemožno správanie sa žalovanej považovať za porušenie dobrých mravov značnej intenzity ani za ich sústavné porušovanie, alebo o neposkytnutie potrebnej pomoci žalobkyni, preto súd z uvedených dôvodov návrh zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil súd s poukazom na ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 150 O.s.p. vzhľadom na to, že bol toho názoru, že v danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre ktoré súd nemusí výnimočne náhradu trov konania priznať, preto vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie a prizná jej náhradu trov konania. V odvolaní uviedla, že súd prvého stupňa zamietol návrh na doplnenie dokazovania vykonaním ohliadky miesta, rodinného domu, kde malo dôjsť k jej vyhodeniu z domu a vypočutím maloletého dieťaťa. Podľa názoru súdu ohliadka terénu by nepreukázala, čo sa skutočne stalo a vo vzťahu k výsluchu mal. Niny súd návrh zamietol z dôvodu, že na pojednávanie sa dostavila matka maloletej, ktorá nesúhlasila s vypočutím dcéry, pretože táto má teraz 11 rokov, čo je kritický vek a nechce ju vystaviť tejto kauze a paľbe otázok. Okrem toho súd výsluch maloletej nepovažoval za potrebný pretože v čase incidentu mala 8 rokov a pri hre na dvore nemohla vidieť , či manžel žalovanej vykopol alebo vyhodil ju z domu. V tejto súvislosti poukazuje žalobkyňa na ust. § 126 ods. 1 O.s.p. z ktorého vyplýva, že svedkom súdneho konania môže byť aj dieťa. Nesúhlasné stanovisko matky maloletého v žiadnom prípade nemožno považovať za relevantný dôvod na odmietnutie svedeckej výpovede. Mal. Nina predstavuje jediného očitého svedka v situácii, ktorá je základom dôvodnosti jej nároku. Podľa jej názoru aj 8-ročné deti sú na svoj vek vyspelé, aby vedeli spozorovať a uvedomiť si ľudskú agresivitu a zároveň sú schopné posúdiť, či niekto spadol sám, alebo mu k tomu niekto pomohol. Z tohto dôvodu považuje tvrdenie súdu o neschopnosti mal. Niny vnímať realitu a reprodukovať ju za prejudiciálnu. Súd vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie výsluchmi viacerých nepriamych svedkov, avšak jediného priameho svedka, ktorý by vedel ozrejmiť túto situáciu vypočuť neustále odmieta. Poukazuje na výpoveď svedka G. V., ktorú považuje za účelovú tendenčnú, nakoľko to bol práve on, kto sa priamo dopustil fyzického útoku na žalobkyňu, pričom tento priestupok mohol pri kúsku nešťastia predstavovať dokonca trestný čin ublíženia na zdraví. Poukázal zároveň na lekársku správu zo dňa 15.5.2011 z ktorej vyplýva, že žalobkyňa utrpela v tej deň okrem mnohopočetných kožných odrenín na kolenách aj pohmoždenie ľavého ramena, ktoré v prípade, že je verzia žalovanej aj manžela pravdivá, nemalo na jej tele čo robiť. Je teda toho názoru, že nevykonaním výsluchu mal. Niny došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaná aj jej manžel neumožnili jej naďalej býva v ich dome a to aj napriek skutočnosti, že darovala žalovanej svoj jediný byt v dôsledku čoho sa z nej skoro stala bezdomovkyňa, čo predstavuje zo strany žalovanej také porušenie dobrých mravom v dôsledku ktorého žalobkyni reálne vzniklo právo na vrátenie daru. Je toho názoru, že z doteraz vykonaných svedeckých výpovedí vyplýva, že si konanie manžela žalovanej, ako aj absenciu jej pomoci nevymýšľala a títo sa naozaj dopustili uvádzaného konania. Spôsob konania opísala jednotne a to zakaždým, keď o ňom hovorila. Vo vyjadrovaní síce možno badať drobné nuanci použitých výrazových prostriedkov, ktoré sa dajú vysvetliť zo zjavného stresu, ale žiaden z opísaných spôsobov konania manžela žalovanej nie je v rozpore s ostatnými spôsobmi opisu skutku, pričom možno niektorý je detailnejší, na rozdiel od iného, ale stále možno na základe jeho popisu rekonštruovať skutok tak, ako sa stal. Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci ak dospel k záveru, že správanie sa žalovanej nemožno považovať za porušenie dobrých mravov značnej intenzity, ktoré by vo vzťahu k žalobkyni porušilo dobré mravy, ktorý následne aj správne právne posúdil ak žalobu zamietol. Ani počas odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia na právne normy, ktoré použil súd prvého stupňa poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje. (§ 219 ods. 2 O.s.p.). K odvolaniu žalobkyne je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že súd prvého stupňa nezistil náležite skutkový stav veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, na základe ktorého správne vyvodil, keď návrh žalobkyne na vrátenie daru v zmysle podmienok uvedených v § 630 Obč. zákonníka ako nedôvodný zamietol. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanovisko procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval použitú judikatúru, ktorá bola aplikovaná na prejednávaný prípad. Žalobkyňa v odvolaní neuvádza žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by spochybnili správnosť skutkových zistení súdu prvého stupňa a zaujatého právneho záveru. Za nesprávny považuje odvolací súd aj názor žalobkyne v odvolaní, že nevypočutím maloletej svedkyne Niny, došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc súdu posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie. Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré ním budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov konania. Ak súd nevykoná účastníkmi navrhnuté dôkazy, bude jeho povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť dôvody, prečo navrhnuté dôkazy nevykonal. V prejednávanej veci žalobkyňa navrhla, aby súd v konaní ako svedka vypočul maloletú L. V., dcéru žalovanej na okolnosti ohľadom incidentu dňa 15.5.2011. Súd nevykonanie dôkazu odôvodnil tým, že rešpektoval nesúhlas rodičov s jej výsluchom, ako aj nesúhlas psychiatričky s jej vypočutím. Okrem toho súd výsluch maloletej nepovažoval za potrebný, aj z dôvodu, že v čase incidentu mala 8 rokov a pri hre na dvore nemohla vidieť, či manžel žalovanej vykopol alebo vyhodil žalobkyňu z domu. V tejto súvislosti je potrebné súhlasiť s názorom žalobkyne v tom, že svedkom v súdnom konaní podľa § 126 O.s.p. môže byť aj maloleté dieťa. K tomu je však potrebné dodať, že i napriek tomu, že každý má povinnosť dostaviť sa na súd a vypovedať ako svedok, nemôže výsluch predstavovať absolútnu povinnosť u dieťaťa, ale musí byť predmetom posúdenia v závislosti na požiadavkách spojených so záujmom dieťaťa v každom konkrétnom prípade. Súdy majú istý priestor pre uváženie. Nie sú žiadne pochyby o tom, že maloleté dieťa môže byť v konaní vypočuté ako svedok, neznamená to ešte, že dieťa musí byť podmienečne v každom takom konaní vypočuté, najmä v procesnej situácii kedy už pri absencii iných právne významných skutočností by taký postup či ďalšie dokazovanie bolo zjavne nadbytočné a neúčelné. Rovnako záujem dieťaťa môže odôvodniť nevykonanie výsluchu dieťaťa. Výsluch dieťaťa môže byť za určitých okolností najmä pokiaľ vyžaduje jeho fyzickú prítomnosť pred súdom, nevhodný či dokonca škodlivý pre duševné zdravie dieťaťa, vystavované napätiu a trpiaceho škodlivými účinkami. Ak aj dieťa bolo svedkom prípadného incidentu, stávajú sa významnou okolnosťou jeho výpovede osobnostné faktory.Čím dlhší čas od inkriminovanej udalosti uplynie, tým je pravdepodobnejšie, že dieťa bude vypovedať tak, ako počulo udalosti z rozprávania iných, najmä s ohľadom na svoju svojráznu obrazotvornosť a zvýšenú sugestibilitu. Základným psychologicko-metodickým východiskom a zároveň požiadavkou pri výsluchu zostáva ochrana psychiky vypočúvaného dieťaťa. Odvolací súd sa stotožňuje s postupom súdu prvého stupňa, ak nevykonal výsluch maloletej Niny Fabínyovej, pretože pre nevykonanie výsluchu maloletej v prejednávanej veci bola dôležitá okolnosť, že vzhľadom na odstup času od incidentu (dňa 15.5.2011) a jej vek v čase incidentu (8 rokov) je dostatočným dôvodom na nevykonanie výsluchu maloletej a navyše s výsluchom maloletej nesúhlasil ani psychiater, v čom treba vidieť nevhodnosť výsluchu pre duševné zdravie maloletého dieťaťa. Možno preto konštatovať, že nevypočutím maloletej v konaní súdom nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané žalobkyňou uvádzané odvolacie dôvody, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník v danom prípade žalovaná, ktorá si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a žalobkyňa v odvolacom konaní úspech nemala, preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.