Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Co/128/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612223200 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7612223200.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudcov JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Moniky Koščovej vo veci žalobkyne W. Y., K., Z. XXX, zast. JUDr. Jánom Burocim, advokátom, Advokátska kancelária, Spišská Nová Ves, Za Šestnástkou 17 proti žalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s., Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, zast. JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom, Advokátska kancelária, Košice, Nemcovej 22, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 15C/47/2012-109 zo 14.10.2014 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania 72,93 eur, na účet JUDr. Jána Burociho, advokáta, Advokátska kancelária, Spišská Nová Ves, Za Šestnástkou 17, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, Košice, IČO: 44 325 452, sp.zn. 2C/713/2012 zo dňa 19.1.2012, zároveň odložil jeho vykonateľnosť do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a žalovanej uložil zaplatiť žalobkyni trovy konania 432,17 eur na účet jej právneho zástupcu a zaplatiť štátu na účet Okresného súdu Spišská Nová Ves súdny poplatok zo žaloby vo výške 99,50 eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vykonaným dokazovaním, vypočutím účastníkov konania, oboznámením sa s listinnými dôkazmi zistil, že rozhodcovským rozsudkom 2C/713/2012 z 19.1.2012 vydaným Arbitrážnym súdom Košice bolo rozhodnuté vo veci žalobcu Rapid life životnej poisťovne, a.s., Košice proti žalovanej W. Y., ktorá bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi Rapid life životná poisťovňa, a.s., Košice 51,45 eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 276,- eur, že v odôvodnení rozhodcovského rozsudku bolo uvedené, že rozhodcovská doložka bola platne uzavretá. Z osobitných dojednaní mu vyplynulo, že rozhodcovská doložka je krytá podpisom žalobkyne W. Y. s tým, že ju nebola povinná v rámci poistnej zmluvy ako celku podpísať a mala možnosť zmluvnú podmienku neprijať bez toho, aby to ovplyvnilo zvyšok poistného vzťahu, mala teda možnosť úpravu v XV. časti poistných podmienok úplne vylúčiť. Ďalej zistil, že 25.7.2008 bola medzi žalobkyňou a žalovanou uzatvorená poistná zmluva so začiatkom poistenia 26.7.2008 a koncom poistenia 26.7.2051, t.j., na dobu 43 rokov, že v zmluvne bolo dohodnuté platenie poistného vo výške 420,- Sk, ktoré malo byť uhrádzané poisteným mesačne, zmluva obsahuje vyhlásenie osoby, ktorá poistnú zmluvu uzatvorila o tom, že bola oboznámená so Všeobecnými poistnými podmienkami pre životné poistenie žalovanej, ktoré sú súčasťou tejto poistnej zmluvy. Žalobkyňa vlastnoručne podpísala uvedenú zmluvu 25.7.2008. Konštatoval, že Všeobecné poistné podmienky žalovanej z 25.7.2008 v časti XV. s názvom rozhodcovské konanie obsahujú rozhodcovskú doložku, kde podľa bodu č. 1 tohto článku, poisťovňa a poistník sa dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovské konanie sa zásadne riadi zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších doplnkov s výlukami a odchylnou právnou úpravou vykonanou týmto článkom, štatútom rozhodcovského súdu a jeho rokovacím poriadkom. Podľa bodu č. 3 uvedeného článku, rozhodcovskému konaniu podliehajú všetky spory medzi poisťovňou a poistníkom, poisteným, oprávnenou osobou alebo ich právnymi nástupcami. Všeobecné poistné podmienky sú podpísané žalobkyňou 18.9.2008. Následne sú uvedené Osobitné zmluvné dojednania č. 1/2007. V zmysle bodu 2. týchto dojednaní zmluvné strany vyjadrili vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu, že namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti sa podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle článku XV. Všeobecných poistných podmienok. Pod Osobitnými dojednaniami sa taktiež nachádza podpis žalobkyne. Podľa oznámenia žalovanej zo 4.8.2010 poistná zmluva uzatvorená so žalobkyňou 25.7.2008 zanikla ku dňu 26.9.2010 na základe žiadosti žalobkyne z 2.8.2010 o zrušenie poistnej zmluvy. Vychádzajúc z § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, Obč. zák., § 36 ods. 1, § 40 ods. 1 a § 41 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, urobil záver, že poistná zmluva č. 4108590627, ktorá bola uzatvorená medzi účastníkmi konania 25.7.2008 je spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ustanovení Obč. zák., že zo zmluvy je zrejme, že žalovaná ako poisťovateľ konala v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu z Obchodného registra, že žalobkyňa je spotrebiteľom, keďže uzatvorila zmluvu ako fyzická osoba. Z predloženej poistnej zmluvy, rozhodnutia rozhodcovského súdu, ani vyjadrení účastníkov mu nebolo je zrejme, aby žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy konala v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Pre spotrebiteľské zmluvy je pritom charakteristické, že sa jedná o zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy týchto zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť zmeniť obsah takto navrhnutých zmlúv, že sa to týka aj predmetnej veci, pretože poistná zmluva bola vyplnená na vopred pripravenom predtlačenom tlačive. Urobil záver, že vo veci preto ide o spor, ktorý má svoj základ v spotrebiteľskej zmluve a žaloba bola podaná žalobkyňou ako spotrebiteľom, že z toho dôvodu je podľa § 4 ods. 2 písm. za) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov oslobodený od platenia súdnych poplatkov pre toto konanie. Ďalej uviedol, že žalovaná pri svojom prvom úkone vo veci samej (vyjadrení k žalobe) uplatnila námietku podľa § 106 ods. 1 O.s.p. ku prednosti kompetencie rozhodcovského súdu pred kompetenciou všeobecného súdu a žiadala konanie z tohto dôvodu zastaviť, že uvedené ustanovenie rieši konkurenciu súdnej právomoci a právomoci rozhodcovského orgánu, pričom zásadne platí, že právomoc rozhodcovského orgánu má prednosť, ak bola založená platnou rozhodcovskou zmluvou. V danej veci súd námietke uplatnenej žalovanou nevyhovel, majúc za to, že vzhľadom na predmet tohto konania, je v danej veci daná právomoc všeobecného súdu na rozhodnutie, že predmetom tohto konania je totiž zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde priamo zák. č. 244/2002 Z.z. je na rozhodnutie vo veci daná právomoc všeobecnému súdu. Ďalej uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala okrem zrušenia rozhodcovského rozsudku aj odloženia vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Súd vychádzal z toho, že dôkazné bremeno je na strane žalovanej preukázať, že spotrebiteľ si na základe vyššie uvedené tvrdenia žalobkyne individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. Poukázal na to, že v tomto konaní neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky, že nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k individuálnemu vyjednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne vyjednanie (§ 53 ods. 3 OZ). Z predloženej zmluvy mu nevyplynuli individuálne vyjednaná rozhodcovská zmluva a žalovaná neoznačila žiadne iné relevantné dôkazy, že ak si spotrebiteľ vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť, že si individuálne vyjednal podmienky arbitráže, že dôvodne možno konštatovať, že žalovaná si dôkazné bremeno o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnila. Zdôraznil, že žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť obsah predmetnej doložky, že mohla ju prijať ako celok alebo odmietnuť, že obsah tejto doložky bol žalovanou vopred pripravený a na jej obsahu žalobkyňa nijakým spôsobom neparticipovala. Už len tento samotný fakt spochybňuje tvrdenie žalovanej, že ide o individuálny návrh žalobkyne na riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní. Dôvodil, že inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutá, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl. 3 ods. 2 Smernice). Z obsahu spisu a mu napokon nevyplynulo, že by žalovaná vysvetlila žalobkyni význam rozhodcovskej doložky, pravidlá, podľa ktorých s bude viesť tento proces a po preukázateľnom poučení, jej dal na výber sa rozhodnúť, že preto, ak napr. spotrebiteľ mal vyjednať tento súkromný proces, mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. O nich však v spise niet žiadnej zmienky. Preto tvrdenie žalobkyne o tom, že takýto proces si dojednala žalobkyňa a pritom nepoznala jeho obsah, je z pohľadu vykonaného dokazovania neudržateľné. Dodal, že v predmetnej veci napr. trovy rozhodcu prevyšujú niekoľkonásobne vymáhanú istinu pohľadávky vo výške 51,45 eur, pričom trovy konania predstavujú sumu 276,- eur, že už len táto skutočnosť predstavuje neprimeranosť arbitrážneho procesu. Predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru, pretože táto doložka je zakotvená vo VPP vyhotovenej v štandardnej rozhodcovskej zmluve, na samostatnom liste - hárku papiera, súd považoval za nevhodné. Zdôraznil, že žalovaná s odbornou starostlivosťou musela vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky, má poznať aj dôsledky ich používania. Na základe uvedeného rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a keďže žalobkyňa žiadala, aby bola vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku odložená, súd na základe uvedeného jej návrhu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., a úspešnému účastníkovi priznal náhradu trov konania za úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie zast., vyjadrenie vo veci samej 16,4.2013, účasť na pojednávaní 7.5.2013, 5.6.2013, t.j. 4 x 60,08 eur, účasť na pojednávaní na vyhlásení rozsudku 26.6.2013 vo výške 15,02 eur, odvolanie podané 27.6.2013 vo výške 60,08 eur, účasť na pojednávaní 14.10.2014 61,85 eur, 377,27 eur, režijný paušál pre rok 2013 6 x 7,81 eur, t.j. 46,86 eur, pre rok 2014 1 x 8,04 eur, t.j. 8,04 eur, spolu odmena 432,17 eur. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná v odvolacích dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e) a f) O.s.p., pretože rozsudok považovala za nezákonný a nesprávny. Navrhla rozsudok zmeniť a žalobu ako nedôvodnú zamietnuť alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V uvedenom podaní - odvolaní bližšie dôvody odvolania neuviedla s tým, že chýbajúce náležitosti odvolania spočívajúce v odôvodnení a konkretizácii dôvodov (§ 205 ods. 1 O.s.p.) doplní po postupe súdu podľa § 209 ods. 1 O.s.p. Po uplynutí 15-dňovej lehote na odvolanie žalovaná doplnila dôvody odvolania podaním z 13.1.2015, došlým súdu 14.1.2015 ( č.l. 125-129). Uviedla, že súd nesprávne ustálil skutkový stav, pretože na podklade rovnakých dôkazov dospel k opačným skutkovým zisteniam, že zároveň vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne odôvodnil právne závery na ktorých založil rozhodnutie. Súd svojimi procesnými pochybeniam zaťažil konanie vadami a v konečnom dôsledku tým, že súd viedol konanie v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom, porušil zároveň základné zásady súdneho konania. Tvrdila, že súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci, že nesprávne aplikoval právnu normu tým, že ju nesprávne interpretoval, resp. vytvoril ďalší predpoklad právnej normy, a tým ju neprípustne novelizoval, pričom táto novelizácia je v rozpore s vnútroštátnym poriadkom, ale aj právom EÚ. Súd tak vytvoril nový predpoklad, že spotrebiteľ si musí sám vyjednať, resp. navrhnúť podmienku, na to aby mohla byť považovaná za individuálne dojednanú, keď uviedol, že už len tento samotný fakt spochybňuje tvrdenie žalovanej, že ide o individuálny návrh žalobkyne na riešenie prípadného sporu v rozhodcovskom konaní. Ak si spotrebiteľ vyjednal zmluvu, potom by muselo platiť, že si individuálne vyjednal podmienky arbitráže. Treba uviesť, že v slovenskom právnom poriadku absentuje právna norma ako aj judikatúra pozitívne vymedzujúca obsah individuálneho dojednania podmienky. Citujúc znenie § 53 ods. 2 OZ vyvodila, že za individuálne dojednané možno považovať také podmienky, keď spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s nimi pred podpisom zmluvy a zároveň mal možnosť ovplyvniť ich obsah. Poukázala na to, že nikde v texte právnej normy sa tu neuvádza, že spotrebiteľ je ten, čo musí navrhnúť podmienku. Taktiež smernica 93/13/EHS vymedzuje pojem individuálne dojednanej podmienky negatívne. Čo možno subsumovať pod pojem individuálne dojednanej podmienky formuluje robustný dokument európskeho formátu a to Európske princípy zmluvného práva. Súdny dvor označil Európske princípy zmluvného práva za právny základ pre zmluvné právo členských štátov EÚ a teda aj za právny základ pre zmluvné právo SR ako člena EÚ. Európske princípy zmluvného práva tak nadobúdajú charakter prameňu práva, pričom pojem individuálne dojednanie podmienky vymedzujú ako: „Podmienka je „individuálne dojednaná" ak bola výslovným predmetom rokovaní medzi stranami. Tieto rokovania môžu viesť ku zmene alebo vypusteniu podmienky navrhnutej druhou stranou. Môže viesť aj k tomu, že podmienka zostane nezmenená." Ako je jasne uvedené, nie je podstatné, ktorá strana podmienku formulovala, ide tu len o to, že existuje právo oboch strán podmienku individuálne odmietnuť, prijať alebo modifikovať a to v dôsledku ich osobitného dojednania. Podstatná je teda možnosť oboch strán individuálne ovplyvniť podmienku. Uviedla, že súd tak nesprávne vykladá právnu normu v tom, že nikde ani v Európskych princípoch zmluvného práva ani v občianskom zákone sa neuvádza predpoklad že spotrebiteľ musí navrhnúť tú podmienku teda šiju sám vymieniť resp. vyjednať. Dodala, že aj Ústavný súd sa v svojom náleze sp. zn. IV. ÚS 77/02 zaoberal neprípustnou novelizáciou právnej normy zo strany okresného súdu, z jeho odôvodnenia citovala. Vytýkala súdu, že nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a zároveň nesprávne vec právne posúdil, keď neaplikoval správnu právnu normu vo vzťahu k informovaniu odporcu o rozhodcovskej doložke, keď uviedol, že z obsahu spisu a napokon nevyplýva, že by žalovaná vysvetlila žalobkyni význam rozhodcovskej doložky, pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť tento proces apo preukázateľnom poučení, jej dal na výber sa rozhodnúť. Súd tak opomenul vyhodnotiť, že samotnému procesu uzatváraniu poistnej zmluvy predchádza ešte povinná tzv. predzmluvná fáza, ktorá je normovaná zákonom č. 340/2005 Z.z Podľa tohto zákona je sprostredkovateľ poistenia povinný v tejto predzmluvnej fáze, podrobne informovať občana o poistení a o všetkých s tým súvisiacich okolnostiach, teda aj o rozhodcovskej doložke. Teda nie žalovaný ako skonštatoval súd, ale sprostredkovateľ poistenia ako tretia osoba, bola povinná podľa zákona ho o tejto doložke informovať. Zákon č. 340/2005 pritom presne vymedzuje túto povinnosť sprostredkovateľa poistenia poskytovať úplné, presné, pravdivé a zrozumiteľné informácie a zároveň nesmie zamlčovať informácie súvisiace so sprostredkúvaným poistením. Súd však vôbec neaplikoval zákon č. 340/2005 na skutkový stav, hoci tento predpis priamo normuje sprostredkovateľovi túto povinnosť. Poukázala na to, že predložila konkrétny dôkaz, Záznam o požiadavkách a potrebách klienta, ktorý sa vypracováva na záver predzmluvnej fázy ako doklad, ktorý dohliadaciemu orgánu (NBS a nie poisťovni) osvedčuje že došlo k splnení všetkých požiadaviek podľa zákona č. 340/2005, a teda osvedčuje, že došlo k splneniu informačnej povinnosti. Podotkla, že sprostredkovateľ poistenia je podnikateľom, teda osoba ktorá nie je v zmysle Zákonníka práce zamestnancom poisťovne, a ktorej činnosť podlieha dozoru NBS, a ktorý v prípade porušenia povinností je sankcionovaný práve týmto dohliadacím orgánom. Z tvrdenia súdu sa však možno iba domnievať, že súd vychádzal v svojich skutkových záveroch z výsluchu odporkyne a z výsluchu sprostredkovateľky poistenia. Sprostredkovateľka poistenia však na otázku, či bola predmetom rozhovoru s pani žalobkyňou aj rozhodcovská doložka uviedla najprv, že si nepamätá, ale zrejme nie. Tiež ďalej uviedla, že ju nikto o tom nepoučil, ale zároveň vedela že je tam rozhodcovská doložka, čo je v priamom rozpore, pretože buď o tom vedela a teda mala informáciu o tom, že sa tam rozhodcovská doložka nachádza a teda bola povinná informovať onej klientov alebo o tom nevedela a nikto ju o tom nepoučil. Sprostredkovateľka aj na iné otázky uviedla, že si nepamätá, že už je to 5 rokov. Žalovaná si tiež na uzatváranie zmluvy nepamätala a vo výpovedi uviedla, že o podmienkach zmluvy som nevedela, všeobecné poistné podmienky asi neboli pripojené, nepamätá si či boli súčasťou zmluvy. Nepamätala si, či prebrali poistné podmienky, keďže to už bolo dávno. V oboch prípadoch výpovedi je zhodné to, že si svedkyne už nepamätajú, pričom výpoveď sprostredkovateľky poistenia je ešte aj sama osebe rozporná. Súd by nemal svoje skutkové závery odvádzať z takýchto výpovedí. Súd však tieto fakty v odôvodnení vôbec nezhodnotil. Ďalej poukázala na to, že súd ani neuviedol, či výpoveď sprostredkovateľky poistenia a výpoveď žalovanej sú tie, od ktorých odvádza svoje skutkové zistenia, čím založil nepreskúmateľnosť rozhodnutia aj v tejto časti. Zároveň im týmto konaním súdu bolo upreté právo konať, pretože môžu iba naslepo namietať dôvody pre ktoré súd vyhlásil tento skutkový záver. Súd pri tom, údajne vykonal dôkaz Záznamom o potrebách a požiadavkách klienta (ako ďalej uvedie v rozpore so zákonom), no v rozpore s tým tvrdí, že zo spisu nevyplýva, že by bola informovaná o rozhodcovskej doložke. Súd tak nielenže neaplikoval na skutkový stav správnu právnu normu, ale zároveň aj nezhodnotil tie skutkové zistenia ktoré vyšli v konaní najavo. Súd tak svojím konaním spôsobil, že jeho rozhodnutie je svojvoľné, teda arbitrárne a je ním porušené právo strán na spravodlivé konanie. Zdôraznila, že aj Ústavný súd SR sa zaoberal aj skutočnosťou, kedy všeobecný súd vo svojom rozhodnutí nezhodnotil všetky existujúce skutkové zistenia a citovala z nálezu Ústavný súd SR sp. zn. I. ÚS 33/2012. Poukázala na to, že na jednej strane bol predložený súdu písomný dôkaz Záznam o potrebách a požiadavkách klienta, ktorý preukazuje informovanie žalobcu no súd v rozhodnutí z neho nevychádza, ani nezdôvodňuje prečo z neho nevychádza, a teda sa opomenul zaoberať skutočnosťami ktoré vyšli z neho najavo. Na druhej strane neexistuje žiadny dôkaz, ktorý dané skutočnosti - a to že žalobkyňa nebola informovaná o produkte, vyvracia. Žalovaná si na uzavieranie zmluvy nepamätala, a ani z výpovede sprostredkovateľky poistenia nemožno určiť, že by odporkyňa nebola informovaná o rozhodcovskej doložky. Súd tak v rozhodnutí nevychádzal zo skutočností, ktoré v konaní vyšlo najavo. Konanie súdu vykazuje znaky svojvôle pri nariadení dokazovania a hodnotení dôkazov. Záver súdu nemôže obstáť, pretože je v rozpore so skutkovým stavom, ktorý bol preukázaný. Ďalej podotkla, že právna norma hovorí vo vzťahu k individuálnemu dojednaniu, že spotrebiteľ musí mať možnosť sa s podmienkou oboznámiť, a teda žalovaný (aj keď preukázal, že spotrebiteľ bol informovaný sprostredkovateľom poistenia) nebol povinný mu vysvetľovať podstatu rozhodcovskej doložky, podstatné je len to, že spotrebiteľ mal priestor sa s tým oboznámiť. Zároveň je toto tvrdenie súdu nepreskúmateľné, pretože súd uviedol skutkový záver, no neuviedol z akého konkrétneho dôkazu tento skutkový záver vyplynul. Súd uvádza iba neurčitý odkaz „z obsahu spisu a napokon nevplýva" a tak vlastne môžu iba domnievať z akého dôkazu ) pri tom súd vychádzal. Z odôvodnenia pri tom nie je jasné, či sa súd pomýlil a preto tam je to „a", alebo tam súd ešte chcel dopísať nejaký dôkaz. Súd pri tom musí v rozhodnutí uviesť podľa §157 ods. 2 O.s.p. ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Ak súd tieto skutočnosti neuvedie poruší tým aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia a založí tým nepreskúmateľnosť rozhodnutia aj v tejto časti. Takéto porušenie vyjadril aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 336/2000, kde sa zaoberal možnosťou tzv. súhrnného zistenia, kedy súd vo svojom rozhodnutí iba uvedie, že z konkrétne neidentifikovaných dôkazov vyplýva určité skutkové zistenie špecifikoval. Tvrdila, že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné, pretože súd zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu, no neuviedol dôvod na základe ktorého ho zrušil, že strany sa tak môžu iba domnievať že súd zrušil rozhodcovský rozsudok z dôvodu, že považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pri tom, ak chce súd vyhlásiť podmienku za neprijateľnú, musí uviesť podľa § 53 ods. 1 ako daná podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd tak musí jasne definovať v ktorých právach a v ktorých povinnostiach je spôsobená značná nerovnováha spotrebiteľa a zároveň ustáliť z akých právnych predpisov spotrebiteľovi takéto právo alebo povinnosť vyplýva. Súd však vôbec nevyhlásil, že by rozhodcovská doložka bola neprijateľnou podmienkou, resp. ktoré ustanovenie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou a ako spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Súd tak v rozhodnutí vôbec neodôvodnil, prečo je rozhodcovská doložka neprijateľnou podmienkou. Súd sa namiesto toho v rozhodnutí zaoberal iba individuálnosťou dojednania rozhodcovskej doložky. Pri tom sa možno iba domnievať, ktoré tvrdenia súdu možno priradiť k neprijateľnosti podmienky, a to len na základe napr. toho, že tam súd spomína neprimeranosť: „V predmetnej veci napr. trovy rozhodcu prevyšujú niekoľkonásobne vymáhanú istinu pohľadávky vo výške 51,45 eur, pričom trovy konania predstavujú sumu 276,- eur. Už len táto skutočnosť predstavuje neprimeranosť arbitrážneho procesu." „Predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru, pretože táto doložka je zakotvená vo VPP vyhotovenej v štandardnej rozhodcovskej zmluve, na samostatnom liste - hárku papiera, odvolací súd považuje za nevhodné. Žalovaná s odbornou starostlivosťou musela vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky, má poznať aj dôsledky ich používania." Z tohto tvrdenia súdu zase možno iba vyvodiť, že súd asi považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ale z akých dôvodov, a čím spôsobuje rozhodcovská doložka spomínanú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa opäť nemožno ani zistiť ani vyvodiť. Treba ešte k tomu poznamenať, že aj v súdnom konaní strany často vymáhajú aj menšie sumy, a trovy konania sú pri tom vyššie, avšak tým sa už súd nezaoberal. Súd na základe rovnakých dôkazov, pretože v konaní po zrušení rozhodnutia v prvom stupni neboli Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi predložené žiadne nové dôkazy v neprospech žalovaného (boli predložené iba podporný nález a uznesenie Ústavného súdu v prospech našej strany), došiel k rozdielnym skutkovým zisteniam, pri čom ako k nim dospel vôbec neodôvodnil. Kým v predošlom rozhodnutí Okresného súdu z predložených dôkazov súd zistil, že rozhodcovská doložka bola dojednaná individuálne, v novom konaní súd bez predloženia akéhokoľvek nového dôkazu v neprospech žalovaného došiel k opačným skutkovým zisteniam, ku ktorým navyše uvádza, že v tomto konaní neboli predložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. V predošlom konaní tak na vyvodenie že došlo k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej doložky predložené dôkazy stačili, no podľa ďalšieho rozhodnutia súdu predmetné listinné dôkazy tieto skutočnosti naraz neosvedčovali. Ďalej podotkla, že tieto listinné dôkazy mal súd k dispozícii už v prvom konaní, a podľa pôvodného rozsudku sa s nimi súd oboznámil. V konaní po zrušení rozhodnutia Krajským súdom v Košiciach súd tieto dôkazy aj údajne vykonal, ale vykonal ich v rozpore so zákonom, a teda ich vôbec nevykonal, čo sa rovná stavu v pôvodnom konaní. V obidvoch rozhodnutiach pri tom súd uvádza, že sa súd oboznámil s listinnými dôkazmi. Prečo súd dospel k iným skutkovým zisteniam na podklade rovnakých dôkazov navyše súd vôbec neodôvodnil. Tvrdila, že Krajský súd v Košiciach nezákonne zrušil rozhodnutie Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi, pretože vyvodil skutkové zistenia bez toho aby vykonal dokazovanie, pričom tieto skutkové zistenia boli úplne odlišné od zistení Okresného súdu. Krajský súd tak porušil zásadu priamosti, podľa ktorej súd môže vyvodiť skutkové zistenia vo veci samej len na základe bezprostredne získaných poznatkov a opierať sa len o dôkazy, ktoré boli vykonané pred ním. Krajský súd v Košiciach tak týmto svojím konaním porušil aj Ústavný princíp verejnosti zakotvený v Ústave SR čl. 48 ods. 2. Tvrdila, že súd svojou činnosťou zaťažil konanie množstvom procesných vád, čo vyplýva aj zo zápisnice o pojednávaní. Žalovaná mala za to, že súd dôkaz, ktorý údajne podľa zápisnice o pojednávaní vykonal, vykonal v rozpore so zákonom resp. ho nevykonal. Citovala zo zápisnice o pojednávaní ohľadom oboznamovania sa s obsahom spisu v zmysle §129 ods. 1 O.s.p. s listinným dôkazmi a to ich čítaním a tvrdila, že Občiansky súdny poriadok však dokazovanie oboznámením s listinným dôkazom nepozná, že podľa O.s.p. existuje len dôkaz listinou, ktorý sa podľa § 129 ods. 1 O.s.p vykoná, že spôsob vykonania dôkazu musí vyplývať zo zápisnice o pojednávaní. Zápisnica o pojednávaní by mala verne zobrazovať to čo sa dialo na súdnom konaní, a teda ak sa čítali jednotlivé listiny, zápisnica by mala presne obsahovať, ktoré listiny sa čítali s uvedením jednotlivých článkov. Aj keď súd v zápisnici uvádza, že čítal listinné dôkazy , mala za to, sudkyňa vykonala dôkaz v rozpore so zákonom, resp. nevykonala dôkaz a dané listiny neprečítala, že to potvrdzuje aj čas začatia konania pojednávania o 08:30 hodine a čas skončenia pojednávania o 09:05 hodine, že z vyplývajúceho veľkého rozsahu spisu a listín v ňom uvedených, by nebolo možné, aby boli tieto listiny prečítané a spolu s výsluchom odporkyne a ďalšími úkonmi súdu bolo pojednávanie skončené za pol hodinu. Preto mala za to, že súd si týmto splnil povinnosť oznámiť výsledky prípravy pojednávania podľa § 118 ods. 1, a teda súd oboznámil strany s obsahom spisu avšak ako žurnalizáciou doterajšej prípravy konania. To však v žiadnom prípade nemôže byť považované za vykonanie dôkazu. Z uvedeného konania súdu tak nemohlo byť účastníkom známe, ktoré dôkazy súd vykonal, pretože ich považuje za právne významné a ktoré naopak za právne významné pre správne posúdenie sporu nepovažuje , čím súd znemožnil účastníkom konania ďalej konať pred súdom a predkladať ďalšie návrhy dôkazov. Po údajnom vykonaní dôkazu sa strany k takto nezákonne vykonanému dôkazu nemali možnosť vyjadriť, čo vyplýva aj zo zápisnice o pojednávaní, v ktorej nikde nie je uvedené že by súd strany vyzval, aby sa k dôkazu po jeho vykonaní vyjadrili. Má sa to, že týmto bola porušená základný zásada kontradiktórnosti konania zakotvená v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a teda stranám bola týmto odňatá možnosť vyjadriť sa k dokazovaniu. Tiež uviedla, že súd by mal vyzvať strany, aby sa vyjadrili k dôkazu po prečítaní každej listiny, a nie až potom, čo vykoná dôkaz desať a viac listinami. Túto povinnosť súdu možno vyvodiť z povinnosti súdu aj po každom vykonanom výsluchu dať stranám možnosť klásť svedkom otázky a nie je prípustný stav, aby súd vypočul napr. piatich svedkov a až potom mu strany mali klásť otázky naraz. Súd si však túto povinnosť nesplnil, čo malo za následok porušenie zásady kontradiktórnosti konania. Tvrdila, že súd vyvodil skutkové zistenia z takých vykonaných dôkazov, ktoré zákon nepripúšťa, keď vyjadrenie žalovaného pokladá za dôkaz, čo je v rozpore s § 125 O.s.p. , že vykonal dôkaz v rozpore so zákonom, pretože pri dokazovaní nerešpektoval povinnosť mlčanlivosti uloženú sprostredkovateľovi poistenia zákonom č. 340/2005 Z.z. podľa §10 ods. 8, že sa v priebehu pojednávania podľa zápisnice o pojednávaní nikde nezaoberá tým, že sprostredkovateľ je viazaný mlčanlivosťou, a teda ak by súd mal vykonať dôkaz v súlade s O.s.p. mal by byť sprostredkovateľ poistenia byť najprv zbavený mlčanlivosti. Súd tak nerešpektoval povinnosť mlčanlivosti a vykonal dôkaz, ktorý zákon nepripúšťa a pri hodnotení dôkazov vychádzal z takto nezákonne získaného dôkazu - výsluchu sprostredkovateľky poistenia. Zdôraznila, že súd sa týmto svojím konaním, kedy nevykonal dôkazy prečítaním listín, dopustil takých procesných vád konania, kedy niektoré skutkové zistenia nemal podložené procesne správnym dokazovaním, ktorý určuje zákon a dôkaznými prostriedkami, s ktorými procesný predpis ráta. Súd tak nemal a nemohol mať pre svoje niektoré právne závery žiadne podklady. Ďalej súd zaťažil konanie procesnou vadou, ako aj vyplýva zo zápisnice o pojednávaní, tým, že si súd nesplnil svoju procesnú povinnosť uloženú §118 ods. 2 O.s.p. a opomenul vyhlásiť, podľa §118 ods. 2, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Ďalej mala za to, že súd týmto opomenutím vyhlásenia podľa §118 ods. 2 O.s.p. porušil zásadu kontradiktórnosti konania a poukázala na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-472 ods. 31. Vytýkala ďalej súdu, že ani v rozhodnutí sa nevyjadril, prečo je rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou a stranám tak bolo odňaté právo konať aj v rámci odvolacieho konania, pretože jej bolo znemožnené namietať dôvody neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v odvolacom konaní. Na základe vyššie uvedených argumentov mala za to, že súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii neprípustne novelizovanej právnej normy. Súd zároveň vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne odôvodnil právne závery na ktorých založil rozhodnutie, čím spôsobil nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Súd viedol súdne konanie v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom čo jej vyplynulo aj zo zápisnice o pojednávaní, pričom samotným priebehom konania porušil základné zásady súdneho konania akou je zásada kontradiktórnosti konania, princíp IURA NOVIT CURIA, čo v konečnom dôsledku viedlo k upretiu práva účastníkov na spravodlivý proces. Súd sa svojím konaním dopustil takých procesných vád konania, kedy niektoré skutkové zistenia nemal podložené procesne správnym dokazovaním, ktorý určuje zákon a dôkaznými prostriedkami, s ktorými procesný predpis ráta. Súd tak nemal a nemohol mať pre niektoré svoje právne závery žiadne podklady. Z uvedených dôvodov žiadala rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe prijatia návrhu na uzatvorenie zmluvy a spĺňa všetky znaky spotrebiteľského vzťahu, že dostala vopred nadiktovanú formulárovú zmluvu, ktorej obsah nemohol nijakým spôsobom vyjednať, nemožno mať teda pochýb, že obsah zmluvy nebol individuálne dojednaný, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ust., ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou neplatnosti takejto podmienky, že neprijateľné podmienky sú absolútne neplatné, teda nie je potrebné sa ich neplatnosti osobitne dovolávať, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho núti k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 27.6.2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I -4941, bod. 25, ako aj z 26.10.2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I - 10421, bod 25, tiež čl. 37 uznesenia súdneho dvora vo veci C-76/10 Pohotovosť/Krčkovská), že smernica ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok (čl. 6) a, že cieľ je garantovať vyššiu kvalitu života bežných ľudí (napr. rozsudok Mostaza Claro bod 37, Asturcom bod 51). Ďalej, citujúc znenie čl. 3 ods. 1 smernice, uviedla, že Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života (uznesenie súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 Pohotovosť/ Krčkovská), že § 53 O. z., zakotvuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách, vychádza predovšetkým z toho, že spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom od ktorého očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkanú službu alebo tovar koná profesionálne a oproti spotrebiteľovi so znalosťou ponúkanej služby alebo tovaru, čo zodpovedá poctivému prístupu v podnikaní, že pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná, že ods. 1 veta druhá zakotvuje širšiu súdnu ochranu spotrebiteľa aj vo vzťahu k esenciálnym zložkám zmluvy, že § 53a O. z. sa týka iba podmienok, ktoré zák. označuje za neprijateľné (§ 53 ods. 1, 4), ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zák. sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 5), že vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi a, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu od dodávateľa predložené, pričom často, vzhľadom na ich právnický jazyk a ich rozsiahlosť, nemá možnosť či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Tvrdila, že súd nemal možnosť žalobe nevyhovieť, nakoľko by porušil právne predpisy SR, princípy súkromného práva (princíp proporcionality), ale došlo by aj k porušeniu záväzkov SR vyplývajúcich z členstva v EÚ, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je v rozpore so zák., ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského rozsudku, nebola vôbec uzatvorená alebo uzatvorená neplatne, že súdom v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa umožňuje skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. jej neplatnosti, že žalovaná jej mala predložiť taký návrh na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, pri ktorom by mala možnosť návrh prijať alebo ho odmietnuť, na rozdiel od toho bola nútená svojim podpisom zmluvy vyhlásiť, že „bola oboznámený so Všeobecnými poistnými podmienkami pre životné poistenie Prvej československej poisťovne Rapid a.s., ktoré sú súčasťou tejto poistnej zmluvy“, že rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, že slobodná voľba vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo ktoré voľba znamená, že žalovaná sa nemohla zodpovednosti zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zák. neospravedlňuje), nakoľko pri dôslednej ochrane spotrebiteľa tento princíp musí ustúpiť a citoval z odôvodnenia uznesenia 6MCdo 9/2012 zo 16.1.2013 NS SR. Konštatovala neprijateľnosť a tým aj neplatnosť doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa [§ 40 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/02 Z. z.], že tento nedostatok nemožno odstrániť ani dodatkami k VPP, a to hlavne pokiaľ by šlo o dodatky jednostranné, bez toho aby bolo preukázané, že sa s nimi spotrebiteľ vôbec oboznámila a im i porozumela, že prípadné dodatky ani nemôžu konvalidovať absolútne neplatné doložky, že doložku si osobitne nevyjednala a nemala na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými poistnými podmienkami, mohla len zmluvu ako celok odmietnuť, že doložku je potrebné považovať za neplatnú i s odkazom na čl. 3 ods. 1 smernice a teda § 53 O. z. pre hrubý rozpor s dobrými mravmi [§ 40 ods. 1 písm. j) zák. č. 244/02 Z. z.], že postup žalovanej pri výbere rozhodcovského súdu podľa čl. XV. VPP taktiež vzbudzuje pochybnosti o súladnosti so zák., nakoľko nemala možnosť túto voľbu ovplyvniť, že z rozhodcovského rozsudku sa taktiež nedozvie, na akom právnom základe sa jej uložila povinnosť uhradiť dlh žalovanej, chýba akákoľvek špecifikácia, že trovy rozhodcovského konania sú zjavne neprimerané k výške dlhu, rozsudok ju teda navyše zaväzuje na plnenie neobjektívne a odporujúce dobrým mravom (uzn. NS „RS“ z 31.1.2013 2Cdo311/2012), že predmetné rozhodcovské konanie i výber rozhodcu vážne narušili rovnosť účastníkom konania v jeho neprospech [§ 40 ods.1 písm. g) zák. č. 244/02 Z. z.], že doložka nadiktovaná žalovanou bola už opakovane vyhodnotená ako neprijateľná uzneseniami NS SR 3Cdo 122/2011, 2Cdo 245/2010, 6Cdo 1/2012, 2MCdo 1/2012 a keďže SR neaplikuje ust. na ochranu spotrebiteľa dôsledne, čelí zo strany Európskej komisie výzve pre porušenie č.2012/4165, v ktorej sa konštatuje zo strany súdov a orgánov Slovenska nesplnenie povinností podľa čl. 2, 6,7 smernice, čl. 3 písm. a), čl. 5 ods. 6, čl. 10 ods. 2, čl. 22 a 23 a čl. 24 ods. 1 smernice 2008/48/ES, čl. 2 písm. b) a čl. 3 ods. 1 smernice 2005/29/ES, ako aj čl. 47 Charty základných práv. Poukázala hlavne na str. 20-21 uvedenej výzvy, kde v dôsledku nejasnej doterajšej judikatúry na Slovensku sa Európska komisia obáva, že Slovensko doposiaľ nezabezpečuje dostatočné záruky pre ex offo súdnu ochranu spotrebiteľov a pozitívne hodnotí uznesenie NS SR z 21.3.2012 6Cdo 1/2012 (rovnaká žalovaná a rovnaké poistné podmienky), i keď jeho nedostatkom je dostatočné odôvodnenie a absencia odkazov na judikatúru Súdneho dvora. Uvedené zhrnula teda tak, že súd rozhodol vecne správne ak žalobe vyhovel. Navrhla jeho rozhodnutie potvrdiť ako správne. Uplatnila si náhradu trov právneho zast. v odvolacom konaní 145,86 eur (za úkony právnej služby a to 1. príprava a prevzatie zast. v odvolacom konaní a 2. podanie tohto vyjadrenia k odvolaniu, odmena spolu 129,08 eur + 2 x režijný paušál 8,39 eur, všetko spolu 145,86 eur). Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods. 1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie. Ani jeden zo žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. Podľa § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p. odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1. Podľa § 221 ods. 1 O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali a j) bol odvolacím súdom schválený zmier. V konaní nebola zistená žiadna vada konania uvedená v § 221 ods. 1 O. s. p., v dôsledku ktorej by bolo potrebné rozsudok zrušiť. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu prvého stupňa pri dokazovaní, v nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V konaní pred súdom neboli zistené také procesné vady - iné vady, ktoré vytýka žalovaná, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Súd vykonal všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy, poučil ich podľa § 120 ods. 4 O. s. p. na pojednávaní 14.1.2014 (zápisnica na č.l. 106), ani žalovaná nemala ďalšie návrhy na dokazovanie a súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené (zápisnica na č. l. 107), preto ani tento odvolací dôvod nie je daný. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132- § 135 O. s. p. Podľa § 205a ods. 1 O. s. p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods.4 a d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e) O. s. p. je daný vtedy, ak vo svetle nových skutočností alebo dôkazov, ktoré účastník uplatnil v súlade s § 205a O. s. p., nemôže obstáť súdom zistený skutkový stav. Ide najmä o skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení (vydaní) rozsudku súdu prvého stupňa, preto skutočnosti a dôkazy, ktoré tu boli v konaní pred súdom prvého stupňa a účastník ich neuplatnil (hoci len preto, že o nich nevedel), nemôžu byť v sporovom konaní odvolacím dôvodom. Predpokladá sa, že účastníkom uplatnené skutočnosti a dôkazy sú nové (v porovnaní s tým, aké tu boli v konaní pred súdom prvého stupňa) a v danej veci sú právne významné. Žalovaná neuviedla v odvolaní nič, čo by zakladalo existenciu uvedeného odvolacieho dôvodu. Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Pokiaľ žalobkyňa považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť, ide len o jej ničím nepodložený subjektívny názor. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O. s. p. a zásadám súdnej praxe, preto nie je nepreskúmateľný. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že je v úplnom súlade s ustálenou súdnou praxou, na ktorú poukázala žalobckyňa vo vyjadrení k odvolaniu, preto odvolací súd nepovažuje za potrebné k tomu nič dodávať. Podľa § 224 ods. 1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 137 O. s. p. trovy konania sú najmä, o. i. hotové výdavky účastníkov včítane súdneho poplatku a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 149 ods. 1 O. s. p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. Podľa § 151 ods. 1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Žalobkyňa mala v konaní plný úspech, preto jej bola priznaná náhrada trov za vyjadrenie k odvolaniu zo 6.2.2015 (§ 10 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov) a to za 1 úkon právnej služby, 1/13 výpočtového základu za r. 2015, t. j. 64,54€ a 1 x režijný paušál po 8,39 eur, spolu 72,93 eur. Žalovaná nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák. č. 757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.