Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Co/708/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613231608 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7613231608.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Sogu a sudkýň JUDr. Dany Popovičovej a Dany Bystrianskej v spore žalobkyne M. C., bývajúcej v I., J. XXX/X, zastúpenej JUDr. Jánom Burocim, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Chrapčiakova 7 proti žalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 22.11.2015 č.k. 10C/163/2013-184 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobkyni priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, so sídlom Alžbetina 41 sp.zn. 3C/2973/2012 zo dňa 19.1.2012. Uložil žalovanej uhradiť žalobkyni trovy konania 356,87 eur na účet právneho zástupcu žalobkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a uložil žalovanej zaplatiť štátu na účet súdu súdny poplatok z návrhu vo výške 331,50 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žaloba je dôvodná, keďže dôvodom pre zrušenie rozhodcovského rozsudku je skutočnosť, že rozhodcovský súd rozhodol o veci na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. 2. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol, je súčasťou všeobecných poistných podmienok. Konkrétne je uvedená v článku XV. všeobecných poistných podmienok s názvom Rozhodcovské konanie. Je tak súčasťou dlhého neprehľadného textu písaného malými písmenami a splýva s ostatnými podmienkami uvedenými vo všeobecných poistných podmienkach. Podľa rozhodcovskej doložky všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka tak znemožňuje poistenému - spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a núti ho v prípade sporu alebo sporných nárokov podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Tým mu je ako spotrebiteľovi odobratá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Uvedená rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá uvádza niektoré nekalé podmienky vo svojej prílohe, kde podľa písm. q/ bod 1 tejto prílohy neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Podľa toho je teda neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov z akejkoľvek spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doložka je tak poukazujúc na citované ustanovenie § 54 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou a teda je neplatná. 3. Súd má za to, že predmetná rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná tak, ako to tvrdila žalovaná. Žalovaná poukázala pritom na osobitné zmluvné dojednania, ktoré navrhovateľka samostatne podpísala. V prvom rade súd poukazuje na to, že žalovaná nepreukázala skutočnosť, aby bola žalobkyňa riadne oboznámená so všeobecnými poistnými podmienkami. To, že žalobkyňa všeobecné poistné podmienky a osobitné zmluvné dojednania podpísala ešte neznamená, že sa skutočne mala možnosť s týmito podmienkami aj oboznámiť. Všeobecné poistné podmienky, ale aj osobitné zmluvné dojednania sú písané malými písmenami, obsahujú množstvo právnickej terminológie. Je nemožné, aby žalobkyňa ako priemerný spotrebiteľ mala možnosť si ich prečítať a aby pochopila ich text v krátkej dobe, bez možnosti sa s nimi vopred riadne oboznámiť. Uvedené je zrejme z toho, že všeobecné poistné podmienky a osobitné zmluvné dojednania boli navrhovateľkou podpísané v deň uzatvorenia poistnej zmluvy resp. spolu s poistnou zmluvou, keďže je v nej výslovne uvedené, že jej súčasťou sú všeobecné poistné podmienky. Na uvedenom nemení nič skutočnosť, že žalobkyňa podpísala samostatne aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na rozhodcovskú doložku, ktoré sú len pokračovaním predtlačeného formulára poistných podmienok. Zo strany žalovanej nebolo preukázané jeho tvrdenie, že žalobkyňa ako spotrebiteľ mala možnosť odmietnuť podpísať rozhodcovskú doložku bez toho, aby tým bol dotknutý zmluvný vzťah. Táto skutočnosť nevyplýva zo zmluvy, ani zo všeobecných poistných podmienok a ani z osobitných zmluvných dojednaní. 4. Rozhodcovskú doložku robí neplatnou aj ust. § 8 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého zmluvné strany sa v rozhodcovskej zmluve môžu dohodnúť na osobe rozhodcu (rozhodcov) alebo na postupe jeho dodatočného ustanovenia. Podľa § 12 ods. 6, zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu. V tom prípade platí, že sa podrobujú predpisom stáleho rozhodcovského súdu podľa § 13 a 14, ktoré sú platné v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto stálym rozhodcovským súdom, ak sa v rozhodcovskej zmluve nedohodli inak. V rozhodcovskej doložke je uvedené, že spory sa budú riešiť pred Stálym rozhodcovským súdom, avšak vôbec ho neurčili, preto nie je možné ustáliť, že sa podrobujú predpisom teda rokovaciemu poriadku tohto súdu. Toto dojednanie je teda neurčité a nejasné a ako také je samo o sebe neprijateľnou doložkou a teda aj neplatným zmluvným dojednaním. 5. Rozhodcovská doložka tak, ako je uvedená vo všeobecných poistných podmienkach, je neplatnou aj z dôvodu, že subjekt, ktorý má rozhodovať v rozhodcovskom konaní je oprávnený určiť výlučne žalovaný. Uvedené taktiež spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov rozhodcovského konania v neprospech spotrebiteľa. V prípade takého výberu, ktorý nie je dohodou oboch strán, totiž zvlášť vznikajú pochybnosti o neobjektívnosti rozhodovania v rozhodcovskom konaní. V danej veci sa rozhodcovské konanie uskutočnilo na rozhodcovskom súde podľa výberu odporkyne bez toho, aby tento výber mala navrhovateľka možnosť akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť. 6. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti má súd za to, že rozhodcovská doložka v článku XV. všeobecných poistných podmienok a osobitných zmluvných dojednaniach je neprijateľnou podmienkou a teda absolútne neplatnou zmluvnou podmienkou vzhľadom na jej rozpor s ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách a ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovský súd preto nemohol rozhodnúť na základe tejto doložky a teda nemal právomoc vo veci konať. Keďže rozhodcovská doložka v danej veci núti spotrebiteľa podrobiť sa v prípade sporu výlučne rozhodcovskému konaniu je aj v rozpore s dobrými mravmi a teda je neplatná aj podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. 7. Súd preto návrhu žalobkyne vyhovel a predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil. 8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., a zaviazal odporcu, ktorý v konaní nemal úspech nahradiť navrhovateľke trovy konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vyčíslených v zmysle §§ 11, 13, 13a vyhl. 655/2004 Z.z. za tieto úkony: prevzatie a príprava zastúpenia 2013 vo výške 60,08 eur, podanie žaloby 60,08 eur, vyjadrenie z 23.1.2014 vo výške 61,85 eur, vyjadrenie k návrhu na prerušenie konania 1/2 vo výške 30,92 eur, vyjadrenie k odvolaniu 1/2 vo výške 30,92 eur, účasť na pojednávaní dňa 22.9.2015 vo výške 64,54 eur, spolu 308,39 eur. Režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhl. 655/2004 Z.z. 2 x 7,81 eur, 2 x 8,04 eur, 2 x 8,39 eur, spolu 48,48 eur. Spolu trovy právneho zastúpenia 356,87 eur. 9. Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. 10. Podľa § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. 11. Žalobkyňa je pre toto konane oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zákona č. 71/1992 Z.z. a súd jej návrhu vyhovel. Z tohto dôvodu súd zaviazal žalovanú zaplatiť súdny poplatok z návrhov na začatie konania. Výška súdneho poplatku bola určená podľa položky 3 písm. c/ sadzobníka súdnych poplatkov t.j. vo výške 331,50 eur. 12. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalovaná z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. a, c/ a f/ O.s.p. 13. V odvolaní, okrem iného poukázala na to, že zastáva právny názor, doložený predloženými dôkazmi, že rozhodcovská doložka bola platná, pretože bola individuálna dojednaná a v súlade s ňou a stanovenými podmienkami vo všeobecných poistných podmienkach (ďalej len VPP) rozhodoval stály rozhodcovský súd. V prvom rade namietala nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť súdneho rozhodnutia z dôvodu, že súd sa nevysporiadal so všetkými ňou označenými dôkazmi, ktoré majú podstatný a rozhodujúci vplyv na meritórne rozhodnutie a boli spôsobilé privodiť zamietnutie žaloby v celom rozsahu, že sa vôbec nezaoberal listinným dôkazom - Záznamom sprostredkovateľa poistenia p. P. K. z 26.6.2007 o požiadavkách a potrebách klienta, v ktorom je zapísaný faktický priebeh sprostredkovania poistnej zmluvy, informácie o VPP a informácie o alternatívnom spôsobe riešenia sporov z predmetného poistného vzťahu, avšak len za podmienky, že žalobkyňa prijme rozhodcovskú doložku nachádzajúcu sa v tzv. Osobitných zmluvných dojednaniach č. 01/2007 (nachádzajú sa nezávisle za textom VPP a sú osobitne zvýraznené v snahe poukázať poistníkovi na ich „osobitosť"), ktorej prijatie sa viaže len na súhlas poistníka - žalobkyňu, že súd tento dôkaz absolútne pominul a nevenoval sa mu v odôvodnení, teda ho vôbec nehodnotil. Rovnako sa nezaoberal podstatnou úlohou sprostredkovateľa poistenia pri dojednávaní poistného vzťahu, ale aj rozhodcovskej doložky. Namietala nesprávne zistenie skutkového stavu súdom, ktorý nevyhodnocoval záznam sprostredkovateľa poistenia o potrebách a požiadavkách klienta a ani tohto nepovažoval za potrebné vypočuť tak, ako to navrhla vo svojich podaniach na objektivizáciu individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky. Žalovaná poukazovala aj na zákonné povinnosti každého sprostredkovateľa poistenia, vyplývajúce priamo zo zákona ako aj následne zo sprostredkovateľskej a mandátnej zmluvy so žalovanou, v zmysle ktorých má zákonnú povinnosť informovať každého klienta o alternatívnej (rozhodcovskej) forme riešenia sporov. Tvrdila, že súd túto podstatnú okolnosť „pominul" vyhodnotiť a vôbec sa týmito skutkovými okolnosťami nezaoberal. Domnievala sa, že práve tieto skutkové okolnosti súd mal zisťovať a podrobiť súdnemu prieskumu, pretože by priniesli iné rozhodnutie než to, ktoré teraz napáda, že ide o podstatné skutkové pochybenie na strane súdu, ktorý v dôsledku toho nesprávne uzavrel skutkový stav veci. Poukázala na to, že súd sa ani nezaoberal existenciou Osobitných zmluvných dojednaní č. XX/XXXX, ktoré obsahujú rozhodcovskú doložku a už vôbec sa nezaoberal znením VPP v čl. XV., ktoré upravujú procesný postup po prijatí rozhodcovskej doložky. Poukázala na skutočnosť, že v prípade, ak by žalobkyňa neprijala rozhodcovskú doložku, t.j. nepodpísala by osobitné zmluvné dojednania, tak ani čl. XV. VPP by sa v jej poistnom vzťahu neaplikoval (bol by neúčinný). Tvrdila, že o individuálnosti dojednania rozhodcovskej doložky svedčí skutočnosť, že žalobkyňa mala dve možnosti - rozhodcovskú doložku podpísať alebo nepodpísať pri samotnom uzavretí poistnej zmluvy, že eventuálny záver súdu o tom, že aj keby žalobkyňa bola oboznámená s osobitnými zmluvnými dojednaniami a aj tak by nemohla ovplyvniť ich obsah, je nesprávny. Uviedla, že žalobkyňa mohla jednoznačne ovplyvniť obsah, resp. prijatie rozhodcovskej doložky do svojho poistného vzťahu tým, že by nepodpísala, že žalobkyňa sama priznala, že v čase uzavretia poistnej zmluvy sa dôkladne neoboznámila so všetkými zmluvnými podmienkami, pretože ju zaujímalo len to, ako ho bude poistenie mesačne zaťažovať a čo získa od poisťovne v prípade poistnej udalosti, že takýto postoj žalobkyne ako spotrebiteľa, ktorý spravidla jedenkrát v živote uzatvára poistnú zmluvu, je nezodpovedný a treba ho pričítať jej vlastnej neobozretnosti. Navyše žalobkyňa takto vypovedala s odstupom 8 rokov od uzavretia poistnej zmluvy (výpoveď nemá vierohodný základ) a vypovedala, že sprostredkovateľ ju o rozhodcovskej doložke vôbec neinformoval. Takýto postup namietala, pretože predložila listinný dôkaz svedčiaci o opaku a súd nevykonal žiaden dôkaz na objektivizáciu tvrdení žalobkyne, ktorým jednoducho „uveril“. Vytýkala súdu, že porušil svojím vágnym postupom jednu zo základných zásad súdneho konania, a to zásadu kontradiktórnosti, keď nevykonal výsluch sprostredkovateľa poistenia p. P.. K., ktorého označila a nekonfrontoval tvrdenia žalobkyne s tvrdeniami sprostredkovateľa poistenia. Takto súd neobjasnil náležíte proces dohodovania rozhodcovskej doložky, nahliadal naňho jednostranne z pohľadu žalobkyne, čím pochybil a uzavrel nesprávne celkový skutkový stav a teda aj prijal nesprávny právny záver. Tvrdila, že z výroku a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia skutočnosti ohľadne pokračovania konania, nie sú vôbec zrejmé, a teda aj v tomto rozsahu je rozhodnutie nepreskúmateľné. Znova poukázala na skutočnosť, ktorá musí byť súdu známa, a to, že poistnú zmluvu navrhol žalobkyni uzavrieť tretí subjekt nezávislý od žalovanej, a to sprostredkovateľ poistenia P. K.. Poukázala na to, že súd konal jednostranne, keď „pripísal" len tvrdeniam a výpovedi žalobkyni najvyššiu dôkaznú váhu a nehodnotil aj ostatné listinné dôkazy, ktoré predložila a označila a ktoré dobrovoľne podpísala samotná žalobkyňa na znak súhlasu so svojou prejavenou vôľou s právnym úkonom - uzavretím poistnej zmluvy bez akýchkoľvek výhrad, že výsledkom nesprávneho skutkového zistenia súdu bolo jeho jednostranné hodnotenie dôkazov navrhnutých žalobkyňou - spotrebiteľom. Považovala stále za nespochybniteľné, že vstupovala do poistného vzťahu so žalobkyňou ako informovaným spotrebiteľom. Zdôraznila, že k tomu žalovaná predložila aj listinný dôkaz, a to Záznam o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve, ktorým dokázala informovanosť a vedomosť žalobkyne prostredníctvom sprostredkovateľa poistenia o všetkých podmienkach poistného vzťahu vrátane rozhodcovskej doložky. Poukázala na základné povinnosti sprostredkovateľa poistenia podľa § 33 ods. 4, 7 a 8 zák. č. 340/2005 Z.z. o sprostredkovaní poistenia a sprostredkovaní zaistenia (t. č. je platná od 1.1.2010 nová právna úprava zák. č. 186/2009 Z.z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve), citujúc jeho znenie. Ďalej poukázala na právne významnú skutočnosť, že rovnako ako žalobkyňa aj ona ako žalovaná vstupovala do základného poistného vzťahu ako dobromyseľný účastník s tým, že všetky ustanovenia poistného vzťahu boli dojednané medzi žalobkyňou a sprostredkovateľom poistenia, a to aj vrátane rozhodcovskej doložky. Tvrdila, že ani indikatívne určenie, že podmienka v zmluve je textovo obdobná podmienke uvedenej v § 53 ods. 4 OZ, nezbavuje spotrebiteľa resp. najmä súd povinnosti postupom podľa § 53 ods. 10 OZ (transpozícia čl. 4 Smernice), na základe vykonaného dokazovania, ustáliť také konkrétne skutkové a právne závery, ktoré by ho odôvodnene viedli ku právnemu záveru o neprijateľnosti podmienky v konkrétnych podmienkach danej zmluvy. Vytýkala súdu, že rovnako bez preskúmania hodnovernosti tvrdení uvedených žalobkyňou v tzv. výsluchu účastníka, jednostranne a absolútne uprednostnil účelové tvrdenia účastníka o tom, že „zmluvu, osobitné zmluvné dojednania a najmä ešte pred jeho samotným rozhodnutím uzatvoriť zmluvu, podpísaný Záznam o potrebách klienta", podpísala údajne žalobkyňa v pozícii klienta v stave totálnej neinformovanosti. Vytýkala súdu, že bez toho, aby konfrontoval tieto účelové tvrdenia žalobkyne s jej písomnými prejavmi na listinných dôkazoch predložených žalovanou súdu, a to najmä s písomným prejavom v „Zázname o potrebách klienta“, kde jednoznačne potvrdil, že mu boli vysvetlené veľmi jasne, zrozumiteľne a úplne všetky skutočnosti o všeobecných poistných podmienkach a ďalších náležitostiach poistnej zmluvy, ako i spôsobe mimosúdneho riešenia sporov formou popísanou v čl. XV. VPP podľa zák. č. 244/2002 Z.z., a kde sám rozhodol o tom, kedy chce uzavrieť poistnú zmluvu a či vôbec túto poistnú zmluvu chce uzavrieť, v rozpore s § 35 ods. 2 OZ, tento deklaratórny písomný prejav vôle, ktorý učinila žalobkyňa pred uzavretím poistnej zmluvy, radšej kompletne pri svojom odvodňovaní rozsudku vynechal. Poukázala na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 12Co/19/2014 z 27.3.2014, ktorým bolo zrušený rozsudok Okresného súdu v Prešove 29C/120/2013 z 8.11.2013 z dôvodu, že súd prvého stupňa nevykonal konfrontáciu zástupcu žalovanej na predchádzajúce jednanie ohľadne uzavretia poistnej zmluvy, vrátane vedomosti žalobcu ohľadne potreby podpisovania Osobitných zmluvných dojednaní č. 1/2007 s dôrazom na objasnenie otázky riešenia sporov s dodávateľom v rozhodcovskom konaní. Tvrdila, že súd tak konal napriek tomu, že si musel byť vedomý judikatúry ESD C-478/99, kde ESD jasne uviedol, že len formálne obsiahnutie nejakej podmienky v anexe smernice neznamená nutne, že podmienka je v kontexte zmluvy neprijateľná, a že je vecou diskrétnej právomoci súdu postupom podľa čl. 3-7 smernice (výslovne postupom podľa čl. 4 smernice, ktorý je transponovaný do nášho OZ v podobe § 53 ods. 10) ustáliť, ak získa dostatok dôkazov pre skutkový a právny záver, že podmienka je neprijateľná. Poukázala na to, že súd mal povinnosť pri existencii rozporov preskúmať rozpor vo výpovedi účastníka - žalobkyne s obsahom písomného prejavu vôle, ktorý bol obsiahnutý v listinnom dôkaze - zázname o potrebách klienta. Ďalej uviedla, že súd by nepochybne správne právne posúdil, ak by zistil skutočný stav veci, že odkaz v Osobitných zmluvných dojednaniach na text v časti XV. VPP logicky nerobí Osobitné zmluvné dojednania súčasťou VPP, ale naopak text uvedeného článku VPP sa stáva súčasťou Osobitných zmluvných dojednaní - tak ako odkaz v nejakom zákone na odstavec v inom zákone, nerobí odkazujúci sa zákon súčasťou tohto iného zákona, na ktorého časť sa odkazuje ale naopak, uvedená časť, na ktorú sa zákon odkazuje sa stáva časťou tohto zákona. Záverom konštatovala, že súd dospel chybne vykonaným dokazovaním, najmä nepreskúmavaním hodnovernosti výpovede účastníka - žalobkyne z hľadiska pomeru k veci, opomenutím dôkazov navrhnutých žalovanou, nesprávnym vyhodnotením skutkových zistení z vykonaného dokazovania, nevykonaním rozboru vzájomne si odporujúcich dôkazov (listinný dôkaz kontra výpoveď účastníka resp. tzv. svedka) ku neúplnému a nesprávnemu skutkovému záveru i a následne ku nesprávnemu právnemu záveru. Vytýkala súdu, že v súlade s § 118 ods. 2 O.s.p. opomenul oboznámiť účastníkov s tým, ktoré dôkazy pokladá za nesporné, ktoré za sporné a tým jej neumožnil produkovať dôkazy a podpornú právnu argumentáciu na potvrdenie jej stanoviska. Uviedla, že obdobné poistné zmluvy v danej dobe poskytovalo na plne liberalizovanom poistnom trhu Slovenskej republiky 26 poisťovní, že preto nie je možné tvrdiť, že by žalobkyňa bola nútená uzavrieť poistnú zmluvu bez rozmyslu práve s ňou, že ďalším dôležitým faktom je okolnosť, že poistná zmluva sa neuzatvárala v majetkovej tiesni zapríčinenej nedostatkom finančných prostriedkov, že vôľové a rozhodovacie danosti a schopnosti žalobkyne v čase uzatvorenia poistnej zmluvy a rozhodcovskej doložky neboli ovplyvnené vidinou rýchleho zisku peňazí (napr. rýchla pôžička), ktorá by žalobkyňu mala navonok alebo vo vnútri nútiť ku kompromisom v obsahu zmluvného vzťahu. Následne po vyhotovení Informácie sprostredkovateľom došlo v žalobkyňou určenom čase ku vyhotoveniu návrhu poistnej zmluvy, ktorá bola zo strany žalobkyne a zo strany sprostredkovateľa poistenia riadne podpísaná. Všeobecné poistné podmienky, ktoré odovzdal sprostredkovateľ poistenia žalobkyni, obsahovali úplne na svojom konci jednoznačnú, krátku a zrozumiteľnú vetu, ktorá bola umiestnená priamo nad deklaratórnym podpisom žalobkyne - klienta o prevzatí VPP a ktorá znela „podpisom potvrdzuje klient prevzatie jedného kusu všeobecných poistných podmienok". Až po platnom uzavretí poistnej zmluvy nastala fáza dojednávania Osobitných zmluvných dojednaní, ktorých obsahom bola rozhodcovská doložka. Osobitný odsek, obsahujúci rozhodcovskú doložku, je očividne aj graficky oddelený od samotných VPP miestom na podpis klienta potvrdzujúci prevzatie VPP. Tvrdila, že aj samotný názov „Osobitné zmluvné dojednania" gramaticky a logicky nepochybne vyjadruje, že sa nejedná o súčasť VPP. V tejto súvislosti poukázala na prípad Lloyd Schuhfabrik, kde ESD odmietol vziať pod ochranu Smernice ako priemerného spotrebiteľa pred údajnou nekalou obchodnou praktikou, a to z dôvodu jeho nepozornosti a nevedomosti voči značkám tovaru, ktoré si vyberá. Poukázala na to, že nie je logické a mysliteľné, aby žalobkyňa podpisom Osobitných zmluvných dojednaní konala v omyle, keď sa domnievala, že znova podpisuje buď poistnú zmluvu alebo znova prevzatie VPP, že žalovaná bola dobromyseľná v tom, že vstupovala do vopred sprostredkovaného poistného vzťahu cez tretiu - nezávislú osobu s tým, že sprostredkovateľ poistenia v zmysle dodržania jeho zákonných povinností bol povinný vysvetliť klientovi všetky podmienky poistnej zmluvy. Ďalej namietala skutočnosť, že žalobkyňa v žalobe poukázala a súd sa pri rozhodovaní opieral aj o argumentáciu vyplývajúcu z rozhodnutia Najvyššieho súdu 6Cdo/1/2012 z 21.3.2012, že takýto právny záver súdu neobstojí, pretože v prvom rade konajúci súd vedel, že dovolací súd nerozhodoval v merite veci, t.j. o platnosti, či neplatnosti rozhodcovskej doložky, pretože dovolanie odmietol pre procesnú neprípustnosť. Na podporu svojich tvrdení poukázala na nález Ústavného súdu SR I.ÚS 402/2008 z 1.4.2009 (č. 32/2009) a II.ÚS 499/2012 z 10.7.2013, na právnu argumentáciu Krajského súdu v Bratislave 1CoE/132/2013 z 26.6.2013 ku správnemu výkladu Smernice 93/13/EHS2 012 z 10.7.2013 a aj na to, že aj od žalobkyne ako priemerného spotrebiteľa treba vyžadovať istú dávku zodpovednosti za svoje právne úkony, najmä podpisovanie zmlúv, a to zvlášť poistných, ktoré sú dlhodobým zmluvným produktom. Tvrdila, že súd takto postoj žalobkyne vôbec nehodnotil a jednoducho ho bral za „slabého“, takmer nespôsobilého spotrebiteľa, ktorý tak nie je zodpovedný za právny úkon, ktorý svojou vôľou prejavil podpisom poistnej zmluvy. V prvom rade poukázala na čl. XV. VPP, ktorým si obe strany dojednali samotný postup v rozhodcovskom konaní s týmito dohodnutými zmluvnými podmienkami, pričom predtým žalobkyňa prijala rozhodcovskú doložku uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach. Poukázala na nesprávny skutkový a právny záver súdu o tom, že rozhodcovská doložka nebola platná ani individuálne dojednaná. Zo znenia rozhodcovskej doložky jej vyplývalo, že bola predtým vysvetlená žalobkyni tretím - nezávislým subjektom, ďalej bola doložená podpisom oboch strán, a teda bola jednoznačne individuálne dojednaná, a preto ju treba považovať aj za platný úkon oboch strán v spore. Poukázala na to, že súd nesprávne vyhodnocoval aj postup a rozhodovanie rozhodcovského súdu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok v skrátenej forme konania, v rámci ktorého nejasne a arbitrárne konštatoval, že tento neaplikoval predpisy na ochranu spotrebiteľa, avšak bližšie to v rozhodnutí nezdôvodnil. Žalovaná zastávala názor, že rozhodcovský súd vykonal prvotné konanie v skrátenej forme a so zohľadnením všetkých noriem aplikovateľných aj v rámci ochrany spotrebiteľa v spore, ktorý mohol využiť opravný prostriedok smerujúci k automatickému zrušeniu rozhodcovského rozsudku a vykonania riadneho konania pred rozhodcovským súdom za rovnocennej účasti oboch účastníkov v spore. Vytýkala súdu , že nesprávne skutkovo uzavrel, že rozhodcovská doložka sa nachádza v čl. XV. Všeobecných poistných podmienok (ďalej len „VPP") a , že povinný ju „ musel prijať", že ide o nesprávny skutkový záver súdu, ktorý viedol následne k nesprávnemu právnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Uviedla, že rozhodcovská doložka sa nachádza až za textom celých VPP a je od nich výrazne oddelená tzv. Osobitnými zmluvnými dojednaniami, kde v ods. 2 je táto rozhodcovská doložka navrhnutá povinnému na prijatie (podpísanie) alebo neprijatie (nepodpísanie) do svojho poistného vzťahu, že len prijatie rozhodcovskej doložky, t.j. podpísanie tejto osobitne vymedzenej časti má za následok účinnosť čl. XV. VPP s názvom „Rozhodcovské konanie“, ktoré upravuje postup po prijatí rozhodcovskej doložky. Záveru súdu, že žalobkyňa si individuálne nevyjednala rozhodcovskú doložku, považovala za skutkovo nesprávny, pretože ho súd nepodložil žiadnymi dôkazmi, resp. tento skutkovo a dôkazne vyvrátila, ale súd sa jej dôkazmi nezaoberal, a preto je rozhodnutie predčasne vydané, arbitrárne a nepreskúmateľné. Tvrdila, že preto uniesla dôkazné bremeno v časti individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky so žalobkyňou cez tretiu osobu, a to pred uzavretím samotnej poistnej zmluvy so žalobkyňou. Navrhla rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie a predtým prerušiť odvolacie konanie do rozhodnutia Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. ÚS 382/2013 vo veci prijatej ústavnej sťažnosti žalovanej v obdobnom spore, pretože riešená právna otázka bude právne významná pre rozhodnutie odvolacieho súdu, a to s poukazom na § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. 14. Žalobkyňa navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. V celom rozsahu poukázala na správne dôvody rozsudku súdu prvej inštancie. Poukázala predovšetkým na výzvu zo strany Európskej komisie, z ktorej vyplýva, že zo strany súdov a orgánov Slovenska pochádza k neplneniu povinností podľa čl. 267 Smernice č. 93/13/EHS a čl. 3 písm. a/, čl. 5 ods. 6, čl. 10 ods. 2, čl. 22 a 23, čl. 24 ods. 4 Smernice 2008/48/ES, čl. 2 písm. b/ a čl. 3 ods. 1 Smernice 2005/29/ES, ako aj čl. 47 Charty základných práv. K odvolacej námietke žalovanej na zamietnutie žalobného návrhu z dôvodu zmeny právnej úpravy, t.j. Exekučného poriadku uvádza, že súd je povinný vo veci ďalej konať a o veci riadne rozhodnúť a rozhodcovský rozsudok zrušiť, keďže tento sa ex offo nezrušuje. Uvedené potvrdzuje i to, že zákon o rozhodcovskom konaní od postupu na zrušenie rozhodcovského rozsudku neupustil. Uvedené vyplýva aj z toho, že zákonodarná moc nemôže zrušiť vydané rozsudky. Právna úprava sa týka výlučne riešenia množstva exekučných konaní a navyše rieši i otázku problému prekážky veci rozhodnutej práve v prospech veriteľa. Uplatnila aj trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní. 15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 36 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom v ust. § 379 a 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť. Rozsudok je vo výroku vecne správny a preto ho odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 16. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26.10.2016 o 9,05 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 227/II.poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený dňa 11.10.2016 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1,3 O.s.p. Žalobcom namietané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. c/ a f/ O.s.p. nie sú naplnené. 17. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia právnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie o veci. Preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil. 18. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, na ktoré v celom rozsahu poukazuje, pričom má za to, že odvolacími námietkami sa súd prvej inštancie vyporiadal v celom rozsahu v dôvodoch napadnutého rozsudku a preto odvolací súd sa k týmto už podrobnejšie nevracia. 19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP. Preto priznal žalobkyni právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. 20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).