Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/119/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613234950 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7613234950.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu I. W., T.. XX.XX.XXXX, G. T. D., U. X. I.N. XXXX/XX, zast. advokátom JUDr. Tomášom Čverčkom, Košice, Čajakova 5, proti žalovanej W.D. M., T.. XX.XX.XXXX, G. T. D., Š. T. XXXX/XX, zast. advokátkou JUDr. Ľubomírou Bašistovou Virovou, Spišská Nová Ves, Zimná 62, o zaplatenie 8.000,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 8C/5/2014-212 z 14.12.2015 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom návrh zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalovanej v sume 1 858,92 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, čoho sa žalobca žalobou doručenou mu 8.12.2013 domáhal a čím ju odôvodňoval, čo uviedol v účastníckej výpovedi a ako sa bránila žalovaná v odpore podanom proti platobnému rozkazu č. 8Ro 2080/2013 -13 z 18.12.2013 a účastníckej výpovedi. Uviedol, že na základe vykonaného dokazovania výsluchom účastníkov konania, svedkov C.. G., C.. W. Z. C.. B., obsahom listinných dôkazov, obsahom spisu Ministerstva vnútra SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, Odbor inšpekčnej služby Východ, č. ČVS : SKIS - 148/OISV - V- 2014 zistil tento skutkový stav: 15.10.2012 bola uzavretá medzi účastníkmi konania kúpna zmluva, na základe ktorej žalobca odpredal žalovanej nehnuteľnosť za kúpnu cenu 45 000,- eur s tým, že časť kúpnej ceny vo výške 5 000,- eur mu žalovaná vyplatí v deň podpisu kúpnej zmluvy t.j. 15.10.2012 a druhá časť kúpnej ceny vo výške 40 000,- eur mu bude vyplatená z prostriedkov hypotekárneho úveru, že v ten istý deň, t.j. 15.10.2012 uzavreli účastníci konania zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bola suma 8 000,- eur, ktorú poskytol 15.10.2012 žalobca žalovanej na dobu 12 mesiacov, že žalovaná sa zmluvne zaviazala pôžičku zaplatiť naraz na účet žalobcu, že pôžička bola dohodnutá bezúročne, avšak žalobca mohol požiadať aj úrok z omeškania, ak by žalovaná neuhradila pôžičku v stanovenom termíne, že žalovaná zmluvu podpísala a jej podpis bol overený na matričnom úrade v Spišskej Novej Vsi, že žalobca okrem istiny žiada aj úrok z omeškania v sume 5,5% ročne od 16.10.2013, že z čestného prehlásenia, ktoré bolo spísané medzi účastníkmi konania taktiež 15.10.2012 vyplynulo, že žalovaná prehlásila, že vyplatila priamo do rúk žalobcu prvú časť kúpnej ceny bytu v sume 5.000,- eur, že 15.10.2012 uzavrela žalovaná s VÚB, a.s. Zmluvu o poskytnutí flexihypotéky na refinancovanie v sume 43 100,- eur a to na splatenie skôr poskytnutého úveru vo výške 2 859 eur a nadobudnutie nehnuteľnosti vo výške 40 241 eur, že žalovaná sa zaviazala úver splácať v „30 - tich“ splátkach po 247,16 eur, že žalovaná 16.10.2012 uzavrela s VÚB, a.s. Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru - Flexipôžičku na investíciu do nehnuteľnosti vo výške 5 000,- eur, ktorú sa zaviazala úver splácať v 110 - tich splátkach po 73,42 eur. Finančné prostriedky boli na účet žalovanej pripísané 16.10.2012 a žalovaná urobila ich výber 17.10.2012, že Mestský úrad Spišská Nová Ves zaslal výpis z osvedčovacej knihy č. 45, z ktorého vyplynulo, že pod poradovým číslom 926 - 943 z 15.10.2012 nachádza sa podpis žalovanej, pričom podpisovala zmluvu o pôžičke - ako dlžník a tiež čestné prehlásenie o prevzatí financií. Poukázal na výpoveď svedkyne I. G., G. Y. W. - sestry žalobcu, ktorá uviedla, že vie o tom, že žalovaná dlhuje bratovi peniaze, lebo jej to povedal brat, že ona mu povedala, že žalovanú poriadne nepozná, aby jej peniaze nepožičiaval, pretože sa nejednalo o malú čiastku, že bolo to niekedy v období rokov 2012, kedy mali vzťah, že žalovaná hovorila, že má dlhy vo výške viac ako 8 000,- eur, že vie o tom, že ju zo zamestnania po určitom čase vyhodili, že bratovi povedala, aby s ňou urobil nejakú zmluvu, že brat jej zavolal, že chce dať žalovanej peniaze, tak sa stretli pri Mestskom úrade v Spišskej Novej Vsi. Na strane spolujazdca sedela žalovaná a žalobca sedel ako vodič, tam si prepočítavali peniaze. Ona sedela vzadu, ale už presne nevie ako to bolo, že žalovaná povedala, že je tam 8 000,- eur a išli potom na mestský úrad, že pri podpisovaní zmluvy nebola a ani pri odovzdávaní peňazí, že peniaze boli v obálke a ona nevie kto obálku zobral. Svedok C. B. svedčil, že požičal peniaze žalovanej vo výške 4 000,- eur bez spísania zmluvy s tým, že mu ich bude vracať, že bolo to asi v decembri 2012 na prerobenie bytu, ktorý si kúpila, že peniaze, potom čo ju vyzval mu postupne vracia po splátkach po 50,- eur resp. 500,- eur a ešte mu má vrátiť cca 1 800,- eur. Nemali dohodnutý termín, kedy mu má peniaze vrátiť. Nemal vedomosť o tom, že by si žalovaná požičala nejaké peniaze od iných ešte predtým, ako jej ich požičal on. Nezmieňovala sa pred ním, že by mala nejaké dlhy, že by si musela požičiavať peniaze. Ďalej súd uviedol, čo zistil zo spisu Ministerstva vnútra SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, Odbor inšpekčnej služby Východ, č. ČVS : SKIS - 148/OISV - V- 2014, zo správy bývalého zamestnávateľa žalovanej Slov-matic, spol.s r.o. Bratislava, zo správy bývalého zamestnávateľ žalobcu. Ďalej poukázal na dôkaz predložený žalobcom - potvrdenie o uskutočnení pohovoru, z ktorého vyplynulo, že 17.10.2012 v čase cca 11,00 hod. zúčastnil sa predbežného pohovoru na Odbore krízového manažmentu v budove MZ SR Bratislava, že na potvrdení nie je dátum jeho vystavenia ani spisová značka, že žalobca sa pohovoru zúčastnil a bolo mu oznámené, že pre neho nie je voľná pracovná pozícia. Citujúc znenie § 657, § 37 ods.1 O. z. konštatoval , že žalobca sa domáhal od žalovanej uhradenia sumy 8 000,- eur titulom pôžičky, ktorú jej poskytol 15.10.2012, že pre platnosť zmluvy o pôžičke zákon nevyžaduje osobitnú formu, ale za relevantný dôkaz poskytnutia pôžičky nemožno považovať len to, že má písomnú formu, dokonca vlastnoručne podpísanú účastníkmi zmluvného vzťahu. Zmluva o pôžičke je totiž zmluvou reálnou, teda okrem iného vyžaduje faktické odovzdanie peňazí. Preto sa zaoberal otázkou, či suma uvedená v zmluve o pôžičke bola aj fyzicky odovzdaná žalobcom žalovanej a fyzicky prijatá žalovanou od žalobcu. K odovzdaniu peňazí žalovanej malo dôjsť podľa vyjadrení žalobcu jednak 1/ pri podpise zmluvy v realitnej kancelárii, čo nebolo preukázané, 2/ na úrade pri overovaní podpisov za prítomnosti svedkyne pani G., ktorá však túto skutočnosť nepotvrdila, 3/ na parkovisku pred úradom v aute za prítomnosti svedkyne Y. W., ktorá však túto skutočnosť nedosvedčila. Vzhľadom na rozpornosť tvrdení žalobcu vykonal rozsiahle dokazovanie a zistil, že 15.10.2012 súbežne s uzavretím zmluvy o pôžičke došlo medzi účastníkmi konania aj k uzavretiu kúpnej zmluvy na základe ktorej nadobudla žalovaná od žalobcu nehnuteľnosť v celkovej hodnote 45 000,- eur a podpísaniu čestného prehlásenia žalobcom. V zmysle kúpnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania mala totiž žalovaná časť kúpnej ceny vo výške 5 000,- eur uhradiť pri podpise kúpnej zmluvy t.j. 14.10.2015 a časť mala byť uhradená na účet žalobcu z prostriedkov hypotekárneho úveru, ktorý poskytla VÚB žalovanej. Zmluva bola účastníkmi podpísaná, avšak žalovaná sumu 5 000,- eur žalobcovi neposkytla. Napriek tomu účastníci konania čestne prehlásili, že žalovaná prvú časť kúpnej ceny vyplatila priamo do rúk a, že žalobca tieto peniaze osobne prevzal, čo potvrdil žalobca svojim podpisom, že motívom podpísania tohto prehlásenia bolo, aby žalovaná od banky získala úver na kúpu bytu a následne úver v sume 5 000,- eur. Žalobca tvrdil, že kúpna zmluva a zmluva o pôžičke (aj čestné prehlásenie) uzavreté v ten istý deň nemajú súvis, pretože suma 8 000,- eur bola poskytnutá žalovanej na dlhy, ktoré mala na pracovisku, avšak existenciu týchto „dlhou“ nepreukázal. Zo správy bývalého zamestnávateľa žalovanej vyplynulo, že s ňou bol ukončený pracovný pomer dohodou a táto žiadne pozdĺžnosti voči svojmu zamestnávateľovi nemá ani nemala. Tiež bolo zistené, že práve úverom, ktorý si žalovaná na kúpu bytu 15.10.2012 v sume 43 100,- eur zobrala, sumu 2 859,- eur použila na splatenie skôr poskytnutého úveru, teda ním prekryla svoje predchádzajúce dlhy v banke. Žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno ani ohľadom nutnosti požičania sumy 8 000,- eur žalovanej na úhradu jej dlhov u iných fyzických osôb. Za týmto účelom žalobca navrhol výsluch svedka p. B., ktorý potvrdil, že peniaze žalovanej skutočne požičal, ale stalo sa tak až koncom roka 2012 teda nie pred 15.10.2012 a poskytol jej ich na úhradu nákladov spojených s rekonštrukciou jej bytu, nie na splatenie dlhov. Uviedol tiež, že nemá vedomosť o tom, že by si žalovaná požičala peniaze od iných osôb, nezmieňovala sa pred ním, že by mala nejaké dlhy na splatenie, ktorých by si musela peniaze požičiavať a potvrdil, že napriek tomu, že o požičaní peňazí nemá žiaden doklad, žalovaná mu ich v splátkach remituje. Konštatoval, že ak by súd prijal tvrdenie žalobcu ohľadom pôžičky poskytnutej žalovanej, tak 15.10.2012 by žalovanej nielenže odpredal nehnuteľnosť za 45 000,- eur, podpísal čestné prehlásenie o tom, že mu žalovaná poskytla 5 000,- eur (aj keď sa tak nestalo), ale ešte jej požičal sumu 8 000,- eur. Práve požičanie sumy 8 000,- eur v deň, kedy žalovaná bola žalobcovi dlžila časť kúpnej ceny v sume 5 000,- eur a ešte nedošlo k úhrade kúpnej ceny za byt vyvoláva pochybnosti o pravdivosti skutočností uvádzaných žalobcom. Žalobca totiž na sumu 5 000,- eur, ktorej prevzatie od žalovanej podpisom 15.10.2012 potvrdil (napriek tomu, že mu nebola žalovanou vyplatená) doklad nepotreboval pretože žalovanej dôveroval, ale na sumu 8 000,- eur, (ktorú jej mal požičať) v ten istý deň na vyplatenie dlhov v záujme právnej istoty doklad - zmluvu o pôžičke - vyhotovil. Uviedol, že tvrdeniu žalobcu neuveril, pretože ak by tomu tak bolo, žalovaná by mu dlhovala 13 000,- eur, ktoré by sa snažil vymôcť, čo neurobil a vymáha si len sumu 8 000,- eur. V jeho výpovediach bol nesúlad aj v tom, že najskôr na súde prehlásil, že okrem požičaných peňazí mu žalovaná nič nedlhuje a neskôr uviedol, že mu vlastne dlhuje sumu 13 000 eur. Logickejšie sa javí tvrdenie žalovanej, že musela predložiť banke kúpnu zmluvu spolu s čestným prehlásením, keďže banka jej poskytla len 40 241,- eur nie 45 000,- eur a požadovala doklad o tom, že žalobcovi uhradila aj časť kúpnej ceny vo výške 5 000,- eur. Preto žalovaná deň potom ako bolo spísané čestné prehlásenie a banka jej úver schválila musela zobrať aj spotrebiteľský úver na sumu 5 000,- eur, aby peniaze žalobcovi vrátila. Žalovaná teda nemala vôľu si od žalobcu peniaze požičať (mala schválený úver a dlh len v banke) a žalobca nemal vôľu žalovanej poskytnúť finančné prostriedky titulom pôžičky, uvedená zmluva bola len akousi poistkou pre žalobcu, pre prípad, že by mu žalovaná časť kúpnej ceny vo výške 5 000,- eur nevyplatila, hoci jej prevzatie v čestnom prehlásení potvrdil. Nemožno nechať bez povšimnutia, že ohľadom vrátenia sumy 5 000,- eur žalovanou sa žalobca v konaní až od 24.9.2015 vehementne snažil preukázať, že mu žalovaná túto nevrátila a že sa tak nestalo ani 17.10.2012 (kedy mu ich mala dať osobne). Za týmto účelom predložil doklad o tom, že práve v tento deň absolvoval pohovor na odbore krízového manažmentu MZ SR v Bratislave. Túto jeho obranu vyhodnotil za účelovú, jeho tvrdeniu neuveril, keďže do 24.9.2015 tvrdil, že okrem požičaných peňazí vo výške 8 000,- eur mu žalovaná žiadnu sumu dlžná nebola. Aj preto nepovažoval za nutné vypočuť svedkov a to W. H. Z. I. M.. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že účastníci zmluvy označenej ako "zmluva o pôžičke" len predstierali uzatvorenie zmluvy o pôžičke, pretože v skutočnosti mal žalobca vôľu zabezpečiť pohľadávku voči žalovanej z kúpnej zmluvy, ktorú so žalovanou uzavrel. Nedostatok vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37 ods.1 O. z., podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný, že o nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria medziiným úkony urobené s vnútornou výhradou a simulované právne úkony. Keďže predmetná "zmluva o pôžičke" ako dvojstranný právny úkon bola len fiktívna (absentoval v nej jeden prvok vôle - vážnosť), je takáto simulovaná zmluva podľa § 37 O. z. absolútne neplatná. V závere konštatoval, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi spornými stranami je neplatná aj z toho dôvodu, že nemá reálnu povahu. Vznik pôžičky totiž predpokladá nielen dohodu strán, ale aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi, teda žalovanej. Keďže v konaní nebolo preukázané reálne odovzdanie a následné prevzatie predmetu pôžičky žalovanou a absentuje konsenz, teda dohoda vôle oboch zmluvných strán, na strane žalovanej nevznikol záväzok peniaze žalobcovi v dohodnutej dobe vrátiť, preto žalobu ako neodôvodenú zamietol. O trovách rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. (jeho znenie citoval) a žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal. Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia, ktoré boli určené a priznané v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z., za úkony ktoré špecifikoval a náhradu trov konania za súdny poplatok z podaného odporu vo výške 240,- eur žalovanej nepriznal, pretože súdny poplatok doposiaľ nebol uhradený. 3. Žalobca napadol rozsudok včas podaným odvolaním lebo ho považuje za nesprávny z nasledujúcich dôvodov: § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p. v konaní došlo k vade podľa § 221 ods.1 písm. h) O. s. p., keďže súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, § 205 ods.2 písm. c) O. s. p. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 205 ods.2 písm. f) O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Medzi ním ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom bola uzatvorená zmluva o pôžičke zo „15.12.2012“, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky vo výške 8 000,- eur, so splatnosťou 12 mesiacov od podpísania zmluvy. On si v konaní pred prvostupňovým súdom uplatňoval svoj nárok na zaplatenie 8 000 eur voči žalovanej. Súd žalobe nevyhovel z dôvodov, že: zmluvu o pôžičke považoval za simulovaný právny úkon, ktorý uzatvorila žalovaná s ním na zabezpečenie nevyplatenej časti kúpnej ceny bytu vo výške 5 000,- eur: „uvedené zmluva bola len akousi poistkou navrhovateľa pre prípad, že by mu žalovaná časť kúpnej ceny vo výške 5 000,- eur nevyplatila, hoci jej prevzatie v čestnom prehlásení potvrdil." (odôvodnenie rozsudku str. 8.), že nepreukázal reálne odovzdanie peňažných prostriedkov zo zmluvy o pôžičke žalovanej II. ad b) reálne odovzdanie peňazí - V konaní tvrdil a vykonanými dôkazmi preukázal platné uzavretie zmluvy o pôžičke a reálne odovzdanie peňazí. Avšak súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej o tom, že nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí žalovanej podľa zmluvy o pôžičke, lebo zmluva o pôžičke mala byť podľa súdu iba „poistka" - on pri uzatváraní kúpnej zmluvy na byt podpísal v prospech žalovanej čestné vyhlásenie, že mu žalovaná odovzdala časť kúpnej ceny vo výške 5 000 eur, k čomu v skutočnosti nedošlo a tak on so žalovanou uzatvorili medzi sebou simulovanú zmluvu o pôžičke. K reálnemu odovzdaniu peňazí podľa jeho výpovede (ktorá bola konzistentná v celom konaní na prvom stupni) došlo 15.10.2012 na Mestskom úrade v Spišskej Novej Vsi, na ktorom bol so žalovanou kvôli overeniu podpisov na zmluve o pôžičke a kúpnej zmluve. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 599/2001 Z.z. o osvedčovaní listín a podpisov na listinách okresnými úradmi a obcami pri osvedčovaní podpisu na listine obvodný úrad a obec zodpovedajú za to, že podpis na listine urobila alebo uznala za vlastný fyzická osoba, ktorej podpis je osvedčovaný, že sa podpísala do osvedčovacej knihy a že osvedčenie bolo vykonané spôsobom ustanoveným týmto zákonom. Pri osvedčovaní podpisu teda musí byť zrejmé, či osoba fyzicky urobila podpis na mestskom úrade alebo tento podpis urobila na inom mieste a tento podpis pri overení uznala za svoj. V osvedčení podpisov pri zmluve o pôžičke sa jednoznačne uvádza, že on a žalovaná „podľa osvedčovacej knihy č. 45 podpísali túto listinu." Dôkaz: osvedčenie podpisov pripojené k zmluve o pôžičke - v spise Osvedčenie vydané Mestským úradom o osvedčení podpisov žalovanej a jeho je verejnou listinou a bez ďalšieho preukazuje, že k podpisu zmluvy o pôžičke došlo na Mestskom úrade v Spišskej Novej Vsi (preto je v tomto smere irelevantná výpoveď žalovanej, že k podpisu zmluvy došlo na inom mieste t.j. v realitnej kancelárii, pričom zároveň pamäťová stopa pri výpovedi môže byť s odstupom času vždy narušená). Preto k preukázaniu reálneho odovzdania peňazí a na unesenie jeho dôkazného bremena vo veci má postačovať čl. II ods.1 zmluvy o pôžičke, podľa ktorého „dlžník podpisom tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie čiastky.." Dôkaz: zmluva o pôžičke - v spise. Zároveň samotný úkon overenia podpisov potvrdzuje, že si bola žalovaná vedomá obsahu zmluvy a svojho vyhlásenia o tom, že prevzala peňažnú sumu uvedenú v zmluve. Žalovaná ďalej tvrdila, že si zmluvu neprečítala a že podpísala iba zadnú stranu. Takéto tvrdenie je účelové. Zmluva o pôžičke má iba dve strany a jednotlivé články sú písané jasne a stručne. Usporiadanie textu na zmluve je prehľadné, pričom predmet pôžičky suma 8.000,- eur je vyjadrený ako číslom tak aj slovom. Zároveň je výška pôžičky uvedená na prvej strane doslovne do oči bijúcim spôsobom v samostatnom článku. 1. Predmet zmluvy, ktorý je od ostatných oddelený širokými medzerami. Žalovaná si musela byť vedomá, že v zmluve o pôžičke je uvedená iná suma ako suma dlžnej časti kúpnej ceny (8 000,- eur a nie 5 000,- eur), preto neobstojí, že zmluvu o pôžičke žalovaná uzavrela ako simulovaný právny úkon. Rovnako tak samotná splatnosť pôžičky bola dohodnutá v prospech žalovanej na obdobie až 12. mesiacov (ak tvrdí žalovaná, že dlžnú časť kúpnej ceny mala vyplatiť zo spotrebného úveru do dvoch dní od uzatvorenia zmluvy o pôžičke, nebol dôvod, ak by sa jednalo o simulovaný právny úkon na dohodnutie takejto dlhej doby splatnosti). Sú to práve tvrdenia žalovanej, ktoré sú v tomto smere účelové a nelogické. Reálne odovzdanie peňazí preukázal aj nepriamo výpoveďou svedkyne Y. W., ktorá síce nevidela samotné odovzdanie pôžičky, ale videla ako si predmetnú peňažnú sumu žalovaná prepočítala: „v obálke boli 500,- eur bankovky, 100,- eur bankovky, ešte som si robila srandu, že 500,- eurovú bankovku som ešte nevidela." Dôkaz: výpoveď Y. W., zápisnica z pojednávania zo 24.9.2012, str. 4 v spise Tvrdenia žalovanej, o ktoré sa opieral súd neboli podložené dôkazmi, ktoré by tieto tvrdenia priamo potvrdzovali. Žalovaná na svoju procesnú obranu zneužila okolnosti veci, keďže k overovaniu podpisov na zmluve o pôžičke, došlo súčasne s kúpnou zmluvou a takto sa vyhla zaplateniu jedného platného záväzku zo zmluvy o pôžičke tým, že mala neuhradený záväzok časti kúpnej ceny z kúpnej zmluvy. Súd takto neprimeraným spôsobom priznal dôkaznú relevanciu tvrdeniam žalovanej (bez nadväznosti na zodpovedajúce dôkazy) a nebral do úvahy dôkazy prezentované ním, napriek tomu, že tieto neboli spochybnené inými dôkazmi vo veci. Vzhľadom na vyššie uvedené bol reťazec dôkazov preukazujúci jeho tvrdenia i neprerušený a preukázal skutočnosť reálneho odovzdania peňazí žalovanej. On uniesol dôkazné bremeno v miere rozumne postačujúcej pre účely kontradiktórneho súdneho konania. Prvostupňový súd mu ďalej vytýkal, že nepreukázal svoje tvrdenia o tom, že pôžička bola poskytnutá žalovanej na zaplatenie jej dlhov. V tomto smere však on mohol uviesť, len skutočnosti, ktoré mu boli známe z toho, čo mu povedala sama žalovaná (on mal v rozhodnom čase so žalovanou vzťah, čo obidvaja potvrdili). To, na aký účel skutočne použila žalovaná požičané peniaze sa mohol iba domnievať. Žalovaná vo výpovedi tvrdila, že SMS komunikácia, ktorú s ním mala a v ktorej sľúbila vrátiť požičané peniaze (napr. SMS zo 16.2.2013 „Pôjdem do Rakúska zarobiť, dať ti ich neskôr, je mi to ľúto") sa týkajú pôžičky z novembra 2012 na sumu 300 eur alebo 400 eur požičaných od neho na dvere do kúpeľne a do WC a nie na pôžičku 8 000,- eur. Dôkaz: výpoveď žalovanej v zápisnici o pojednávaní zo 7.7.2014, str. 7 On už ďalšie peniaze okrem pôžičky, ktorá je predmetom konania vo veci samej, žalovanej nepožičal, pričom v novembri 2012 už nebol so žalovanou vo vzťahu (tento skončil cca v júni 2012). Vo vyššie uvedenom kontexte je zaujímavé, že vo svojej výpovedi svedok p. B. potvrdil, že koncom roka 2012 taktiež požičal žalovanej peňažnú sumu 4.000,- eur, ktoré mali byť podľa toho, čo mu povedala žalovaná na rekonštrukciu bytu. Avšak, ak žalovaná mala možnosť požičať si peniaze od p. B. (čo aj urobila), potom určite nebolo potrebné, aby si žalovaná v novembri 2012 „požičala" od neho na dvere do kúpeľne (musí podotknúť, že ani p. B. žalovaná doteraz pôžičku nesplatila). Uvedené preukazuje, že SMS komunikácia medzi ním a žalovanou sa netýkala žiadnej pôžičky z novembra 2012, ale preukazuje existenciu dlhu žalovanej zo zmluvy o pôžičke z 15.10.2012. III. ad a) zmluva o pôžičke ako simulovaný právny úkon - Skutočne sa nedá prvostupňovému súdu vytýkať snaha o vykonanie rozsiahleho dokazovania vo veci. Žiaľ súd dospel k nesprávnym skutkovým záverom vo veci, keď uveril hypotetickému scenáru žalovanej, ktorý nebol preukázaný žiadnym z vykonaných dôkazov. Okrem toho má za to, že i takéto skutkové zistenie zároveň prvostupňový súd nesprávne právne posúdil. Podľa § 41a O. z. (jeho znenie citoval) uviedol, že v prípade, ak by sa ako uvádza súd jednalo o simulovaný právny úkon, tak záväzok žalovanej z pôvodného resp. zakrývaného právneho úkonu (kúpnej zmluvy na byt) by naďalej trval a zostával v platnosti. Právna úvaha prezentovaná súdom v odôvodnení rozsudku je preto paradoxná a vedie k záveru, že žalovaná nemusí zaplatiť jeden záväzok voči nemu, lebo má voči nemu iný záväzok, ktorý taktiež nezaplatila. Ďalej citoval znenie § 35 ods.2 O. z. a uviedol, že vo vzťahu k výkladu vôle zmluvných strán je dôležitý ešte jeden podstatný moment. Ak by akceptoval bez výhrad výpoveď žalovanej (tak ako to urobil prvostupňový súd) tak je zrejmé, že právny úkon, ktorý mal formálne označenie pôžička nemal zakryť, ale mal nahradiť časť záväzku na zaplatenie kúpnej ceny. Citujúc znenie § 41a, § 570 ods.1 O. z. uviedol, že v danom prípade právny úkon formálne označený ako zmluva o pôžičke predstavuje nováciu časti záväzku na zaplatenie kúpnej ceny z bytu a predstavuje platný záväzkový titul. Právny inštitút novácie bližšie zodpovedá tomu, čo týmito právnymi úkonmi podľa súdu mali sledovať zmluvné strany a to, aby pôvodná povinnosť zaplatenia kúpnej ceny vo výške 5 000,- eur zanikla, takto mohol vydať žalovanej pre banku platné čestné prehlásenie a táto povinnosť bola medzi zmluvnými stranami nahradená novou povinnosťou z titulu formálne označeného ako zmluva o pôžičke na zaplatenie pohľadávky vo výške 8 000,- eur. Vyššie uvedenému zodpovedá aj zmena zročnosti dlhu na 12 mesiacov od podpisu zmluvy. Napriek vyššie uvedenému, z dôvodu vady vôle oboch zmluvných strán vyhodnotil prvostupňový súd zmluvu o pôžičke ako simulovaný právny úkon a teda neplatný podľa § 37 O. z.. Podotkol, že bez ohľadu na to či zmluva o pôžičke nahrádzala resp. zakrývala povinnosť zaplatenia časti kúpnej ceny, tak i keď formálne označený ako „pôžička", zostáva žalovanej zaplatiť tento dlh z kúpnej ceny minimálne vo výške 5 000,- eur. Skutočné naplnenie princípu kontradiktórnosti konania v občianskom súdnom konaní predpokladá aj na strane súdu aby racionálne pochybnosti o hodnovernosti dôkazu vyvodzoval z objektívnej dôkaznej situácie vo veci a nie iba z tvrdení jednej alebo druhej zmluvnej strany. Zároveň, bez ohľadu na to, či sa prikloní k výkladu zmluvy o pôžičke ako simulovaného právneho úkonu alebo ako novácie záväzku z kúpnej zmluvy, tak v oboch prípadoch je rozloženie dôkazného bremena opačné a teda malo byť na žalovanej, aby preukázala splnenie svojho záväzku. Súd uveril tvrdeniu žalovanej, že zmluvu o pôžičke nečítala. Súd uveril aj to, že nepravdivé tvrdenie, ktoré uviedla v odpore o tom, že zmluvu o pôžičke podpísal pod fyzickým nátlakom koncipoval právnik a opätovne žalovaná takýto odpor nečítala. Dokonca žalovanej uveril súd aj tvrdenie, že nesplatený záväzok 5 000,- eur z kúpnej ceny mu uhradila. Všetky vyššie uvedené tvrdenia akceptoval súd bez toho, aby boli opreté o akýkoľvek dôkaz, okrem výpovede žalovanej. On prezentoval dôkaz, ktorého hodnovernosť nebola iným dôkazmi rozumne spochybnená o tom, že v čase kedy mu mala byť táto časť kúpnej ceny (resp. z pohľadu simulovaného právneho úkonu pôžičky) zaplatená, t.j. v doobedňajších hodinách 17.10.2012, sa nenachádzal v Spišskej Novej Vsi, kde malo k odovzdaniu peňazí žalovanou dôjsť. Dôkaz - potvrdenie o účasti na pohovore uskutočnenom 17.10.2012-v spise, emailové podanie riaditeľa Odboru krízového manažmentu MZ SR Bratislava - v spise. Preto nerozumie, ako súd mohol iba jednoducho „neuveriť" jemu to, že mu žalovaná dlh nesplatila „súd považoval jeho obranu za účelovú a jeho tvrdeniu neuveril, keďže do 24.9.2015 tvrdil, že okrem požičaných peňazí mu žalovaná žiadnu sumu dlžná nebola." (odôvodnenie rozsudku str. 8.). Súd dospel k tomuto skutkovému záveru nie len bez vykonania súvisiacich dôkazov, ale napriek dôkazom svedčiacim o opaku, (odôvodnenie prvostupňového súdu je v tomto smere vnútorne rozporné, keďže jemu súd vytýka vyjadrenie o tom, že mu nebola žalovaná dlžná iné peňažné prostriedky okrem dlhu zo zmluvy o pôžičke a zároveň považuje za preukázané, že do tohto dlhu sa ako do simulovaného právneho úkonu premietol resp. bol týmto zakrytý dlh z nezaplatenej kúpnej ceny bytu). Dokonca sama žalovaná vedomá si svojej dôkaznej núdze navrhovala vypočuť svedkov W. H. Z. I. M.Á., „ktorý“ by potvrdili, že k zaplateniu sumy 5 000,- eur skutočne došlo. Skutkové zistenia súdu práve v tomto podstatnom bode obsahujú medzeru, keďže súd nemohol dospieť k záveru ohľadom solúcie záväzku žalovanej bez toho, aby vykonal čo len jediný dôkaz, ktorý by toto tvrdenie preukázal resp. vyvrátil dôkazy ním prezentované - v tomto prípade výsluchy vyššie menovaných svedkov. Takýto postup hodnotenia dôkazov je možné označiť za arbitrárny a za narušenie zásady rovnosti zbraní a spravodlivého súdneho procesu v jeho neprospech. VI. Na základe vyššie uvedených skutkových a právnych okolností prípadu navrhol odvolaciemu súdu vydať: rozsudok, ktorým by zmenil rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp.zn. 8C/5/2014- 212 zo 14.12.2015 tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 8 000,- eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,5 % zo sumy 8 000,- eur od 16.10.2013 do zaplatenia zaviazal žalovanú zaplatiť mu trovy prvostupňového a odvolacieho konania. 4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná v podaní označenom ako VEC: Vyjadrenie k odvolaniu, v ktorom uviedla, že ho považuje za nedôvodné. Je toho názoru, že súd dostatočne zistil skutkový stav, ktorý posúdil podľa správnych ustanovení príslušných právnych predpisov. Súd vykonal v tejto veci rozsiahle dokazovanie a vykonal všetky žalobcom navrhované dôkazy. Vykonané dôkazy súd vyhodnotil v súlade s § 132 O. s. p. (jeho znenie citovala). Odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne skutočnosti a tvrdenia, s ktorými by sa súd nebol správne a zákonne vysporiadal a ktoré by boli spôsobilé privodiť iné rozhodnutie vo veci samej. Navrhla preto, aby odvolací súd, podľa 219 ods.1 O. s. p. rozsudok zo 14.12.2015 ako vecne správny potvrdil. 5. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca, v ktorom reprodukoval, čo uviedla vo svojom vyjadrení žalovaná a uviedol, že zotrváva na dôvodoch, ktoré uviedol vo svojom odvolaní. Tieto dôvody je možné sumarizovať nasledovne: peňažná čiastka zo zmluvy o pôžičke bola skutočne žalovanej vyplatená vo výške 8000,- eur, dlh zo zmluvy o pôžičke potvrdila sama žalovaná, vo veci platnosti zmluvy o pôžičke prisúdil súd arbitrárne dôkaznú relevanciu iba tvrdeniam žalovanej a to na úkor dôkazov svedčiacich nároku „odporcu“, v prípade, ak sa malo jednať o simulovaný právny úkon zastierajúci dlh z kúpnej zmluvy, tak žalovanú zaťažuje dlh vo výške 5 000,- eur s prísl., na preukázanie prípadnej solúcie tohto dlhu žalovanou nevykonal súd potrebné dôkazy. V bode ad) skutočné vyplatenie peňažných prostriedkov - zopakoval tvrdenia a označil dôkazy, ktoré predtým označil v podanom odvolaní a doplnil, že vyššie vymedzený dlh má inú výšku a splatnosť ako dlh, ktorý mal vzniknúť žalovanej podľa „simulovaného" dlhu z kúpnej zmluvy (8 000,- eur vs 5 000,- eur). ad) dlh zo zmluvy o pôžičke sama žalovaná potvrdila/ iné dlhy - Dlh zo zmluvy potvrdila žalovaná: v samotnej zmluve o pôžičke (viď predchádzajúci bod), do času konania pojednávania nebola existenciu dlhu medzi stranami sporná. V tomto smere poukázal na súvisiacu SMS komunikáciu; Dôkaz: výpoveď žalovanej v zápisnici o pojednávaní zo 7.7.2014, str. 7, žalovaná mala dlhy aj u iných osôb ako u veriteľa. Nie je teda pravdou, že by žalovaná nemala aj iné dlhy, okrem dlhu u neho; Dôkaz: výpoveď žalovanej p. Orinina - v spise. ad) vyhodnotenie dôkazov súdom/zmluva o pôžičke - V kontradiktórnom spore je rozložené dôkazné bremeno. On preukázal svoje tvrdenia vykonanými dôkazmi. Ak žalovaná popierala existenciu dlhu, mala aj ona na podporu svojich tvrdení predložiť relevantné dôkazy. To sa nestalo. Tvrdenie o simulácii je len hypotetickou konštrukciou. Napriek tomu, súd uveril tvrdeniam žalovanej. Uvedené má kuriózne dôsledky a to, že žalovaná úspešne poprela dlh voči nemu tým, že sa odvolala na svoju inú nesplnenú povinnosť z kúpnej zmluvy (viď bod nižšie). Citoval znenie § 120 ods.1 O. s. p. a má za to, že pri vykonávaní dôkazov si v rozpore s požiadavkami zákona osvojil súd zásahu vyhľadávaciu (napr. pripojením spisu Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR - v spise). Túto vyhľadávaciu zásadu však uplatňoval jednostranne a to len vo vzťahu k jeho spochybneniu nároku. Domnieva sa, že postup súdu nekorešpondoval s „rovnosťou zbraní" a negoval kontradiktórnosť konania. Uvedený uhol nazerania na vec sa premietol aj do hodnotenia dôkazov. Dôkazom predloženým ním súd „neuveril", zatiaľ čo tvrdeniam žalovanej uveril v plnom rozsahu. Dôkaz: odôvodnenie rozsudku - v prílohe ad) dlh z kúpnej zmluvy - Ak by argumentáciu žalovanej doviedol do dôsledkov, potom má žalovaná voči nemu stále dlh vo výške 5 000,- eur s prísl.. Do dlžnej sumy uplatnenej v konaní by sa mal koncentroval dlh zo simulovaného právneho úkonu, keďže namiesto zmluvy o pôžičke by mal potom platiť takýto simulovaný právny úkon (§ 41 a OZ). Logickým záverom zo strany súdu (ak si osvojí takýto skutkový záver), by preto bolo zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 5 000,- eur s prísl. a nie zamietnutie žaloby. ad) solúcia dlhu z kúpnej zmluvy - predložil dôkazy o tom, že v rozhodnom čase kedy mal dôjsť k údajnej solúcii dlhu z kúpnej zmluvy sa nenachádzal na mieste, kde podľa tvrdenia žalovanej malo dôjsť k splneniu dlhu t.j. v Spišskej Novej Vsi. Dôkaz: potvrdenie o účasti na pohovore uskutočnenom 17.10.2012 - v spise. Súd mal pochybnosti o pravdivosti predloženého dôkazu, preto si túto skutočnosť sám preveril, pričom mu bola potvrdená. Dôkaz: emailové podanie riaditeľa Odboru krízového manažmentu MZ SR Bratislava - v spise Súd uveril žalovanej, že došlo k splneniu dlhu z kúpnej zmluvy a nepovažoval ani za potrebné vykonať dôkazy, ktoré navrhovala sama žalovaná: výsluch svedkov W. H. Z. I. M.!! Na druhú stranu, dôkaz o tom, že sa tak nemohlo udiať, keďže sa na mieste plnenia nenachádzal (a ktorý si sám ex officio overoval) nepovažoval za dostatočný. Situácia je o to viac paradoxná, že dôkazná povinnosť ohľadom preukázania splnenia „simulovaného" dlhu z kúpnej zmluvy opätovne zaťažovala žalovanú. Dvakrát v jednej veci sa takto stalo, že v rozpore so zákonom bolo nesprávne otočené dôkazné bremeno z jednej strany na druhú. Zároveň pri takýchto zásadných otázkach dokazovania nebolo požadované na žalovanej predloženie relevantných dôkazov na podporu jej tvrdení. Musí existovať rozumná hranica medzi voľným hodnotením dôkazov a arbitrárnosťou postupu súdu pri dokazovaní. Má za to, že vo veci bola táto hranica prekročená. II. Na základe vyššie uvedených skutkových a právnych okolností prípadu navrhol vydať: rozsudok, že sa mení rozsudok zo 14.12.2015 tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 8 000,- eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,5 % zo sumy 8.000,- eur od 16.10.2013 do zaplatenia. Alternatívne navrhol vydať: Uznesenie, ktorým sa zruší rozsudok zo 14.12.2015 a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zároveň navrhol zaviazať žalovanú uhradiť trovy konania. 6. V podaní doručenom odvolaciemu súdu 14.7.2016 si dovolil doplniť do odôvodnenia tohto odvolania nasledujúce skutočnosti. On vo svojom podaním zo 4.2.2014 navrhol zmenu petitu žaloby (bod III.) a to tak, aby bola žalovaná povinná zaplatiť príslušenstvo vo výške úrokov z omeškania stanovených ako 8, 5 % zo sumy 8 000,- eur (oproti úroku z omeškania vo výške 8,5 % zo sumy 2.000,- eur, ktoré požadoval vo svojom návrhu na začatie konania). Dôkaz: vyjadrenie zo 4.2.2014 - v spise návrh na začatie konania - v spise. Citoval znenie § 95 ods.1,3 O. s. p. a uviedol, že prvostupňový súd o vyššie uvedenej zmene návrhu nerozhodol. Namiesto toho konal súd podľa pôvodného návrhu a vydal rozhodnutie vo veci samej. Dispozícia s predmetom konania patrí medzi základné oprávnenia účastníka konania. V právomoci konajúceho súdu je takúto zmenu pripustiť alebo nepripustiť (keďže zmenu návrhu uplatniť navrhovateľ pred prvým pojednávaním, boli vo veci splnené podmienky na pripustenie takejto zmeny v zmysle § 95 ods.2 O. s. p.). Avšak v každom prípade, je povinnosťou súdu zaoberať sa takýmto návrhom a o zmene návrhu procesné relevantným spôsobom rozhodnúť. Tým, že prvostupňový súd nevydal rozhodnutie o zmene návrhu, zaťažil konanie vadou, keďže zamietol vo veci iný návrh (pôvodný návrh na začatie konania) a nie predmet konania, o ktorom navrhoval konať (určený podľa navrhovanej zmeny z 4.2.2014). 7. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa § 470 ods.2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 9. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie. 10. Žalobca v podanom odvolaní ako odvolací dôvod uviedol § 205 ods.2 písm. a) O. s. p. [v konaní došlo k vade podľa § 221 ods.1 písm. h) O. s. p., keďže súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav], ktorého ekvivalentom je § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a spočíva v tom, že vady konania postihujú chybný postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj (v čase rozhodovania súdu § 100 ods.1 O. s. p. (teraz § 171 ods.1 CSP) alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1 CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky]. Vadnosť konania môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ust. CSP (predtým O. s. p.), napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozopre s § 204 CSP a p.. 11. Uplatnený odvolací dôvod spočíva aj v tom, že procesným postupom alebo aj rozhodnutím súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP. 12. Podľa čl. 46 ods.1 úst. zák. 460/1992 Zb. (ďalej len Ústava SR) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 13. Podľa čl. 47 ods.3 Ústavy SR všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. 14. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti. 15. Podľa čl.6 ods.1,2 CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Súd zohľadňuje špecifické potreby strán sporu vyplývajúce z ich zdravotného stavu a sociálneho postavenia. 16. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že právo na spravodlivý proces je bezprostredne spojené s ústavným právom zakotveným v čl. 46 ods.1 Ústavy SR a čl. 47 ods.3 Ústavy SR a tak ako citované ústavné práva ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (viď Uznesenie ÚS SR sp. zn. II.ÚS 4/1994 z 19.1.1994, I. ÚS 50/04). Tieto ústavné práva sa premietajú aj v čl. 6 ods.1,2 CSP, ktorým sa zakotvuje princíp rovnosti, ktorý garantuje rovnaké postavenie účastníkov v konaní. Pod rovnakým postavením treba rozumieť také procesné práva účastníkov, ktoré zabezpečia spravodlivý súdny proces. 17. Pod spravodlivým súdnym procesom treba rozumieť povinnosť súdu zabezpečiť rovnosť zbraní, t.j. možnosť uplatnenia práv, teda možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, zúčastniť sa na procesných úkonoch, možnosť oboznámiť sa s obsahom spisu a pod. 18. K naplneniu tohto odvolacieho dôvodu dôjde, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K neprávnym procesným postupom možno zaradiť aj taký procesný postup alebo aj rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP (napr. právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia). Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) je čl. 46 ods.1 ústavy a v čl. 6 ods.1 Dohovoru (napr. III. ÚS209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS260/06, III. ÚS153/07). 19. Z obsahu spisu je zrejmé, že síce súd zaťažil konanie vadou tým, že nerozhodol o návrhu žalobcu na zmenu žalobného petitu, tak ako žiadal v podaní zo 4.2.2014, doručené 5.2.2014 (č. l. 49). Samotné odôvodnenie, prečo žalobca žiadal vykonať zmenu (chyba v písaní sa počítaní) nemohol súd bez rozhodnutia opraviť a konať a rozhodnúť o opravenom návrhu, lebo rozhodol by o inom návrhu ako žalobca pôvodne žiadal. Súd svojim rozhodnutím žalobu zamietol, teda aj keď postup súdu bol v tomto smere vadný, nemal za následok nesprávne rozhodnutie, lebo aj keby navrhovanú zmenu pripustil (úrok z omeškania počítaný nie zo sumy 2 000 eur ale zo sumy 8 000 eur) vytýkaná vada nemala vplyv na meritórne rozhodnutie. 20. Ak žalobca namietal, že postup súdu nekorešpondoval s „rovnosťou zbraní" a negoval kontradiktórnosť konania, ide o subjektívny pocit žalobcu vyplývajúci z toho, že rozhodnutím nedosiahol očakávaný výsledok. Namietaná zásada je premietnutá do čl. 6 základných princípov CSP a je daná skutočnosťou, že odvolací súd nevykonal dôkaz navrhnutý žalobcom, hoci mohol mať pre rozhodnutie podstatný význam, resp. že pri rozhodovaní o tom, ktoré s navrhovaných dôkazov vykoná, nerešpektoval princíp „rovnosti zbraní“. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou so všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Táto zásada zabezpečuje, aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení účastníkov konania, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy. Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s protistranou v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge c. Holandsko z roku 1986). 21. V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, znamená, že strana sporu nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnená oproti druhej strane. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR nevykonanie účastníkom navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie dokonca aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd SR vo svojom náleze z 26.1.2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. 22. Žalobca ďalej v odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. c) O. s. p., ktorému korešponduje § 365 ods.1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností). V tomto prípade ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal, v dôsledku čoho neúplne zistil skutkový stavu. V sporovom konaní je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že súd prvej inštancie nevykonal účastníkom navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a navrhnutý dôkaz je spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. 23. Žalobca v odvolaní neoznačuje žiaden dôkaz, ktorý navrhoval už v konaní na súde prvej inštancie, ale nebol vykonaný. Poukazuje na nevykonanie dôkazu (výsluchu svedkov), ktorý navrhovala žalovaná. 24. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. zodpovedá § 365 ods.1 písm. f) CSP predstavuje tiež o vadu skutkovú, ktorá môže byť dôvodom odvolania. Ide o nesprávny postup súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, pričom súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Týka sa chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 25. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP. 26. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. f) O. s. p. zodpovedá § 365 ods.1 písm. h) CSP. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 27. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach stranách sporu. 28. Žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. 29. Na zdôraznenie správnosti a k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca je pánom sporu a súd koná o tom, čo žalobca v žalobe žiada. 30. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva. 31. Podľa § 132 ods.1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. 32. Podľa § 132 ods.2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. 33. Podľa § 132 ods.3 CSP žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. 34. Podľa v čase podania žaloby platného § 79 ods.1 O. s. p. konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí ( § 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia a telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Ak je účastníkom právnická osoba, návrh musí obsahovať názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. Ak je účastníkom zahraničná osoba, k návrhu musí byť pripojený výpis z registra alebo z inej evidencie, do ktorej je zahraničná osoba zapísaná. Ak je účastníkom fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, návrh musí obsahovať obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. Ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať. Ak sa návrh týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným ( § 90), nazýva sa žalobou. 35. Podľa § 79 ods.2 O. s. p. navrhovateľ je povinný k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny. 36. Pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe je prejavom tzv. povinnosti tvrdenia, teda povinnosti subsumovať svoje skutkové tvrdenia tak, aby z nich súd mohol vyvodiť, o čom má rozhodovať. Žalobca musí jasne, stručne a zrozumiteľne (pritom nezameniteľne) uviesť skutkový dej, od ktorého odvodzuje svoje subjektívne právo. Uvedený skutkový dej potom súd subsumuje pod hypotézu právnej normy. 37. Zo žaloby je jasné, zrozumiteľné a nezameniteľné, že žalobca uzatvoril so žalovanou zmluvu o pôžičke 15.10.2015 (čo preukázal listinným dôkazom - zmluvou o pôžičke) predmetom, ktorej bola bezúročná pôžička 8 000 eur, že peniaze žalovanej v hotovosti odovzdal 15.10.2012, že pôžička bola poskytnutá na dobu 12 mesiacov t. j. do 15.10.2013 a, že žalovaná dlhovanú sumu ani na základe doručenej výzvy nezaplatila, že z pôžičky si uplatnil úrok z omeškania vo výške 8,5% ročne od 16.10.2013. Na základe uvedených skutkových tvrdení súd správne subsumoval žalobcom popísaný skutkový stav pod právnu normu, § 657 O. z. a teda správne vykonal dokazovanie, ktoré sa týkalo tvrdeného skutkového stavu, keďže žalovaná tvrdila, že k reálnemu odovzdaniu peňazí nedošlo. V tomto smere zaťažovalo žalobcu, aby on preukázal opak, teda že k odovzdal žalovanej sumu 8 000 eur. Zo žiadneho dôkazu označeného žalobcom a súdom vykonaného nevyplynulo, že žalobca odovzdal žalovanej sumu 8 000,- eur. Skutočnosť, že zmluva bola úradne overená neznamená, že zmluva bola uzatvorená platne ani to, že peniaze boli reálne požičané a to s prihliadnutím aj na označené čestné prehlásenie, v ktorom žalobca prehlásil, že časť kúpnej ceny z kúpnej zmluvy (5 000 eur) mu žalovaná zaplatila, pričom obe strany zhodne uviedli, že v čase jeho podpísania to nebola pravda. Možno uzavrieť, že bolo bežné, že aj keď strany písomne niečo prejavili, ich prejav nezodpovedal skutočnosti. Ani výsluchom svedkyne (sestry žalobcu, Y. W.) nebolo preukázané, že žalobca žalovanej peniaze podľa zmluvy o pôžičke odovzdal. SMS správy, na ktoré žalobca poukázal rovnako nie sú spôsobilým dôkazom o tom, že peniaze boli žalovanej odovzdané, navyše keď správy sú z 23.2.2013 a splatnosť pôžičky mala nastať až 15.10.2013. Správne uzatvoril súd, že nedošlo k reálne odovzdaniu peňazí (viď Rozsudok NS SR sp.zn. 5 Cdo 55/98) a, že strany sporu len predstierali uzatvorenie zmluvy o pôžičke, aby ňou zabezpečili záväzok vyplývajúci žalovanej z kúpnej zmluvy, že im pri uzatváraní zmluvy o pôžičke chýbala vážnosť vôle, ktorá ju v zmysle § 37 ods.1 O. z. učinila neplatnou. 38. O dôvodnosti takého záveru svedčí aj samotné odvolanie žalobcu, v ktorom pripúšťa, že „...bez ohľadu na to, či zmluva o pôžičke nahrádzala alebo zakrývala povinnosť zaplatenia časti kúpnej ceny, tak i keď formálne označený ako „pôžička“ zostáva žalovanej zaplatiť tento dlh z kúpnej ceny minimálne vo výške 5 000 eur.... „Logickým záverom zo strany súdu (ak si osvojí takýto skutkový záver), by preto bolo zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 5 000,- eur s prísl. a nie zamietnutie žaloby...“ 39. V kontexte s uvedeným všetky dôkazy, ktoré súd vykonal nad rámec zistenia skutočnosti týkajúcich sa predmetu sporu (zaplatenia 8 000 eur na základe zmluvy o pôžičke) sú pre rozhodnutie irelevantné. Súd o novácii časti kúpnej zmluvy nemohol rozhodovať bez toho, aby žalobca nepožiadal pripustiť zmenu žaloby, keďže toto konanie by bolo založené na iných skutkových okolnostiach ako pôvodne žalobca v žalobe tvrdil (viď rozsudok NS SR 1M Obdo V 19/2007, ZSP 30/2009). Z uvedeného dôvodu je tiež absolútne nepodstatné, či žalovaná podľa kúpnej zmluvy časť kúpnej ceny zaplatila. Preto ak žalobca tvrdí, že súd nevykonal dôkazy, ktoré mali preukázať, že žalovaná sumu 5 000 eur podľa kúpnej zmluvy neuhradila takéto dôkazy sú vo vedenom spore irelevantné a nehospodárne. S ohľadom na uvedené vedeným konaním nebola porušená zásada rovnosti zbraní ani zásada kontradiktórnosti. 40. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 41. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 42. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 43. Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a vyjadrenie žalovanej neobsahuje nijaké procesne významné skutočnosti (opakuje sa v ňom iba to, čo už bolo opakovane uvádzané počas konania na súde prvej inštancie), preto žiadnej strane nebolo priznané právo na náhradu trov odvolacieho konania. 44. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.