Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1CoPr/9/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613236830 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7613236830.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a členov JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Ladislava Cakociho v právnej veci žalobcu Y. Y., K.. XX.X.XXXX, O. B. S., S. XX, zastúpeného JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom so sídlom vo Vranove nad Topľou, Kalinčiakova 10, proti žalovanému PUMPERHAUS, s.r.o. so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova 5, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Štefanom Kamenickým, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova 7, o neplatnosť výpovede, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 2. septembra 2015 č.k. 11CPr/1/2013 - 107, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 84,31 eura, k rukám JUDr. Štefana Kamenického, advokáta, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, podanú na Okresný súd Spišská Nová Ves dňa 31.12.2013, o určenie neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru u žalovaného na základe písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 23.8.2013 a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 524,30 eura do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa požadovaného určenia domáhal s tvrdením, že namietaný právny úkon žalovaného mu nebol doručený v súlade s § 38 Zákonníka práce a tiež z dôvodu, že žalovaný s ním nemohol platne skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe ku dňu 31.8.2013, nakoľko táto uplynula ešte dňa 1.7.2013. Pri rozhodovaní vychádzal z medzi účastníkmi nespornej skutočnosti, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného vznikol odo dňa 1.6.2013. Ďalej vychádzal zo zistenia, že k uzavretiu písomnej dohody o skúšobnej dobe nedošlo, keďže žalobca písomnú pracovnú zmluvu zo dňa 29.5.2013 nepodpísal, žalovaný však bol presvedčený, že skúšobná doba bola dojednaná v trvaní troch mesiacov, rovnako ako u ostatných jeho zamestnancov. Vzhľadom k tomu, že s prácou žalobcu nebol spokojný, žalovaný sa rozhodol ukončiť pracovný pomer ku dňu 31.8.2013, pričom oznámenie o ukončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe sa snažil žalobcovi doručiť osobne dňa 23.8.2013, a to na pracovisku žalobcu pri výkone jeho práce pre firmu Loracing s.r.o. prostredníctvom O. Q., na základe poverenia konateľa žalovaného a za prítomnosti svedkyne G. O., ekonómky. Žalobca potom, ako bol poučený o obsahu zásielky, písomnosť prebrať odmietol, o čom bol spísaný záznam. Žalobca naopak tvrdil, že nikto mu žiadnu písomnosť osobne nedoručoval, keďže až dňa 13.11.2013 obdržal na adrese Košice, Kysucká 22 poštou list zo dňa 8.11.2013 s prílohami, v ktorom žalovaný uviedol, že mu na adresu Hellova 5, Košice zaslal list zo dňa 16.10.2013, v ktorom mu dal na vedomie, že mu dňa 23.8.2013 osobne doručoval oznámenie o skončení pracovného pomeru, on ho však odmietol prevziať. Po právnom posúdení veci podľa § 38 ods. 1, 2 a 4, § 42, § 45 ods. 1 a 3, § 77 Zákonníka práce uzavrel, že k riadnemu doručeniu písomného skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe žalobcovi došlo v zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce už dňa 23.8.2013, teda v deň, kedy žalobca odmietol predmetnú listinu prevziať, a to priamo na pracovisku firmy Loracing s.r.o., kde sa v predmetný deň žalobca nachádzal, keď žalobca potvrdil účasť na tomto pracovisku vo svojej ústnej výpovedi a skutočnosť, že žalobca odmietol prevziať označenú písomnosť potvrdili W. O. Q. U. G. O., ktoré zhodne vypovedali, že žalobca tak učinil po tom, čo bol oboznámený s obsahom doručovanej písomnosti. Doplnil, že je právne bez významu, že reálne trojmesačná skúšobná doba dohodnutá nebola, pretože zákonodarca možnosť napadnúť skončenie pracovného pomeru neplatnosťou obmedzil lehotou dvoch mesiacov odo dňa, kedy mal existujúci pracovný pomer podľa písomnosti skončiť, v tomto prípade odo dňa 31.8.2013. Z uvedeného vyvodil, že dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru začala plynúť od 1.9.2013, teda odo dňa nasledujúceho po dni kedy mal skončiť pracovný pomer podľa skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe a posledným dňom na podanie žaloby bol deň 31.10.2013. Keďže žalobca podal žalobu na súd až 31.12.2013, učinil tak po uplynutí prekluzívnej lehoty. Za týchto okolností ďalej neskúmal, či ukončenie pracovného pomeru bolo dané platne, resp. neplatne, či trpí ďalšími žalobcom namietanými vadami resp. nedostatkami a žalobu v celom rozsahu zamietol. Dodal, že zamietol žalobcove návrhy na doplnenie dokazovania dožiadaním Inšpektorátu práce Košice o predloženie pracovnej zmluvy žalobcu so žalovaným, pretože samotný žalobca na pojednávaní dňa 25.6.2015 konštatoval, že ním podpísaná pracovná zmluva so žalovaným neexistuje a túto skutočnosť konštatuje i samotný inšpektorát práce vo svojej správe z vykonanej kontroly a návrh žalobcu na vyžiadanie listín potrebných k žiadosti na úver od ČSOB, ako aj listín o prihlásení a odhlásení žalobcu z registra Sociálnej poisťovne Spišská Nová Ves, zamietol, pretože pre danú fázu konania ich vyžiadanie nepovažoval za relevantné. Napokon uviedol, že z listu žalobcu adresovaného žalovanému zo dňa 9.10.2013, ktorým žalobca reagoval na email žalovaného zo dňa 7.10.2013 je zrejmé, že žalobca o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.8.2013 vedel a mal tak dostatočný časový priestor na podanie žaloby. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu uplatnených trov konania v celkovej výške 524,30 eura, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslil podľa §13a ods. 2 písm. d) a ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v platnom znení, za osem úkonov právnej služby. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a) až f) O.s.p.. Navrhol zmeniť rozsudok a žalobe vyhovieť alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Predovšetkým namietol záver prvostupňového súdu, že mu uplynula lehota na podanie žaloby. Podľa názoru žalobcu svoju žalobu podal včas, keďže za riadne doručenie oznámenia o skončení pracovného pomeru možno považovať až jeho doručenie dňa 13.11.2013. V tejto súvislosti súdu prvého stupňa vytkol, že zamietol jeho návrh na doplnenie dokazovania dožiadaním ČSOB a Tatra banky za účelom oznámenia, či mu bol poskytnutý úver v roku 2013 a na základe akých dôvodov. Uviedol, že si preto vyžiadal sám potvrdenie žalovaného zo dňa 16.9.2013 o výške jeho príjmu, ktoré predložil. Mal za to, že aj tento dôkaz preukazuje jeho tvrdenie, že žalovaný s ním nikdy platne pracovný pomer neskončil, keďže v potvrdení je uvedené, že je zamestnaný u žalovaného na dobu neurčitú a nie je v skúšobnej dobe. Poukazom na znenie ust. § 24 a § 25 ods. 1 a 3 O.s.p. tiež namietol, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď O. Q.S. vystupovala v konaní ako účastník, i keď nemala spôsobilosť byť účastníkom konania, pretože sa nachádzala v procesnej situácii svedka, nakoľko vypovedala o podstatných skutkových okolnostiach veci. Doplnil, že O. Q. zastupovala žalovaného na viacerých pojednávaniach popri zvolenom advokátovi, podľa odôvodnenia rozsudku prvostupňový súd s ňou konal ako za žalovaného konajúcou osobou, hoci je vylúčené, aby sa účastník konania dal zastupovať popri zvolenom advokátovi ešte aj inou fyzickou osobou. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v sume 84,31 eura. Zdôraznil, že konaním za spoločnosť bola splnomocnená O. Q., jej zastúpenie nemožno považovať za zvolené zastúpenie v zmysle § 24 O.s.p., pretože v konaní v mene žalovaného vystupovala ako účastník konania so všetkými právami a povinnosťami s tým súvisiacimi. K námietke žalobcu, že osobné doručenie oznámenia o skončení pracovného pomeru nebolo vykonané zamestnávateľom a ani oprávnenou osobou, uviedol, že O. Q. mala splnomocnenie aj na takéto úkony (zo dňa 13.11.2012) a k osobnému doručovaniu oznámenia bola pribratá ako svedok svedkyňa G. O.. Pripomenul, že mal vedomosť o tom, že žalobca v čase doručovania oznámenia vykonával prácu bezpečnostnej služby u iného zamestnávateľa. Podľa názoru žalovaného preto správne súd skonštatoval, že lehota na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru začala plynúť od 1.9.2013 a uplynula dňom 31.10.2013, a z týchto dôvodov správne postupoval, ak nepripustil ďalšie návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania. Odvolací súd na základe včas podaného odvolania žalobcu prejednal vec bez nariadenia pojednávania § 214 ods. 2 O.s.p., za dodržania podmienok ust. § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. V rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybnitˇ vecnú správnostˇ napadnutého rozsudku z hlˇadiska odvolacích dôvodov v nˇom uvedených, vrátane ich obsahového vymedzenia. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval. Po preskúmaní obsahu spisu je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne prihliadol na zánik práva žalobcu na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru márnym uplynutím dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na uplatnenie neplatnosti a žalobu z tohto dôvodu zamietol bez toho, aby sa otázkou platnosti rozväzovacieho právneho úkonu zaoberal. Žalobca v odvolaní v podstate argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvého stupňa aj správne a vyčerpávajúco vysporiadal pri rozhodovaní vo veci. K zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvého stupňa poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje. Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, preto odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil i s odôvodnením rozsudku, poukazuje naň (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a len na zdôraznenie súdom prvého stupňa uvedených dôvodov a so zreteľom na odvolacie námietky žalobcu k veci dodáva: Odvolanie žalobcu nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutocˇností a rozhodnutie súdu prvého stupnˇa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak zamietol jeho žalobu pre stratu súdnej vynútiteľnosti z dôvodu, že žaloba nebola na súde podaná včas, t.j. najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, ktorým mal pracovný pomer skončiť rozviazaním, ktorého platnosť bola žalobou napadnutá. Súd prvého stupňa riešil otázku včasnosti uplatnenia žaloby o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru v súlade s ustálenou judikatúrou, od ktorej nie je dôvod odkloniť sa ani v posudzovanej veci, keď pritom vychádzal zo správnej premisy, že v prípade jednostranného pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa o rozviazaní pracovného pomeru so zamestnancom (v danom prípade žalobcom), začne plynúť dvojmesačná lehota na podanie žaloby o jeho neplatnosť len vtedy, keď je písomnosť zamestnancovi doručená do vlastných rúk s tým, že ak zamestnanec odmietne prevziať listinu, ktorú sa mu zamestnávateľ alebo jeho zástupca pokúsil osobne doručiť, považuje sa za tým listina za doručenú. O tomto následku nemusí byť v prípade osobného doručovania písomnosti zamestnávateľom poučený a zamestnanec si ani nemôže vyhradiť, že listinu prevezme až potom, čo sa zoznámi s jej obsahom. Pokiaľ zamestnávateľ doručuje tento svoj písomný úkon zamestnancovi osobne, zamestnancovi môže odovzdať listinu do jeho vlastných rúk na pracovisku, v byte zamestnanca alebo kdekoľvek inde, kde zamestnanca zastihne (aj napr. v divadle, na ulici, v reštaurácii a pod.), a to nielen v pracovnej dobe, ale aj po jej skončení alebo tiež v nočných hodinách. Ak je zamestnávateľom právnická osoba (tak, ako je tomu v súdenej veci), môžu doručenie vykonať tí, kto za ňu činia právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch [por. § 20 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia štatutárne orgány (odsek 1) alebo aj iní jej pracovníci alebo členovia, prípadne ďalší jej zamestnanci, ktorí tým boli poverení (odsek 2)]. Prípustné je tiež doručenie prostredníctvom zástupcu zamestnávateľa. V korelácii s uvedeným je z obsahu spisu zrejmé, že prvostupňový súd správne uzavrel, že žalobca preukázal pokus o doručenie posudzovanej písomnosti vyhotoveným písomným záznamom (č.l. 27 súdneho spisu), na ktorom je potvrdené O. Q., t.j. osobou, ktorá doručenie písomnosti za zamestnávateľa vykonávala na základe poverenia štatutárneho orgánu (U. Q., konateľky žalovaného) zo dňa 13.11.2012 (č.l. 85 súdneho spisu) a tiež svedkom doručenia G. O., že žalobca prevzatie označenej písomnosti odmietol. Za takejto situácie potom súd prvého stupňa správne vyvodil, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že sa žalovaný nepokúsil o osobné doručenie písomného oznámenia o skončení pracovného pomeru a že písomnosť prevziať neodmietol, a jeho poukaz na list žalovaného zo dňa 8.11.2013, ktorý mu bol doručený poštou dňa 13.11.2013, je bez právneho významu. Odvolacia námietka žalovaného je preto aj v tomto smere nedôvodná. Vychádzajúc z uvedeného sa potom prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku správne vysporiadal s otázkou začiatku behu prekluzívnej lehoty dvoch mesiacov na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, podľa ktorého mal pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončiť dňom označeným v tomto pracovnoprávnom úkone, t.j. dňom 31.8.2013 a správne uzavrel, že žalobou podanou na súd dňa 31.12.2013 svoje právo na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru u žalovaného uplatnil po uplynutí prekluzívnej dvojmesačnej lehoty. Na tomto závere pritom nemôžu nič zmeniť ani ostatné odvolacie námietky žalobcu o nevykonaní ním navrhnutých dôkazov dožiadaním ČSOB a Tatra banky za účelom oznámenia, či mu bol poskytnutý úver v roku 2013 a na základe akých dôvodov a ani žalobcom predložené potvrdenie o výške príjmu zo dňa 16.9.2013, pretože po márnom uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu o rozviazaní pracovného pomeru, sa už súd nemôže zaoberať posúdením otázky platnosti tohto právneho úkonu tak, ako to správne skonštatoval súd prvého stupňa. Žalobca tak neopodstatnene súdu prvého stupňa vytýkal i nevykonanie dôkazov dožiadaním ČSOB a Tatra banky za účelom oznámenia, či mu bol poskytnutý úver v roku 2013 a na základe akých dôvodov. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je totiž v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Ani v tomto smere preto nemožno súdu prvého stupňa vytknúť žiadne pochybenia. Z obsahu odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že nevykonanie žalobcom označeného dôkazu (dožiadaním ČSOB a Tatra banky za účelom oznámenia, či mu bol poskytnutý úver v roku 2013 a na základe akých dôvodov), ako bez významu pre vec samú, prvostupňový súd po starostlivom zvážení správne a výstižne vysvetlil vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd len pre úplnosť dodáva, že súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (porovnaj § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Pretože žalobca ani v odvolacom konaní nepreukázal právne relevantným spôsobom včasnosť podania svojej žaloby o určenie neplatnosti namietaného právneho úkonu žalovaného o rozviazaní pracovného pomeru, správnosť napadnutého rozsudku nespochybnil uplatnenými odvolacími dôvodmi, pričom odvolací súd v rámci odvolacieho prieskumu existenciu tzv. zmätočných vád v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. v konaní nezistil a nezistil ani iné vady konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), považuje odvolací súd podané odvolanie za nedôvodné. Na základe uvedených skutočností odvolací súd preto odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a v súvisiacom výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania rozhodol so zreteľom na ust. § 224 ods. 1 O.s.p. podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania predstavujúcich trovy jeho právneho zastúpenia v sume 84,31 eura, pozostávajúce z odmeny v sume 61,87 eura za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 23.11.2015) a režijného paušálu v sume 8,39 eura, zvýšené o 20% DPH (§ 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c/ a § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.