Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 16CoE/626/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615207756 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7615207756.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zast.: JUDr. Veronika Kubriková, advokátka, so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, korešpondenčná adresa: Vajnorská 100/A, Bratislava, proti povinnému: L. Z., S.. XX.XX.XXXX, M. F.. I. XXXX/XX, V. S. W., o vymoženie 787,26 Eur s prísl., v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 7Er/392/2015-16 zo dňa 13.07.2015, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa. Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Virličovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie domáhal voči povinnému vymoženia svojej pohľadávky s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná sp. zn. IA-C/0314/4762 zo dňa 16.05.2014. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. 4635592509, súčasťou ktorej sú Všeobecné obchodné podmienky oprávneného. Právomoc rozhodcu podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku bola daná rozhodcovskou doložkou uzavretou medzi zmluvnými stranami v bode 10.2 Všeobecných obchodných podmienok. Následne súd prvého stupňa citoval ust. § 41 ods. 1 a 2, § 44 ods. 2 a 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), ust. § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), ust. § 53 ods. 1, 2, 3 a ods. 4 písm. r/, § 54 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“). Súd mal za preukázané, že povinný a právny predchodca oprávneného uzavreli dňa 19.11.2009 Zmluvu o úvere č. 4635592509, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 1.000,- Eur, ktorý sa povinný zaviazal splácať v 60 mesačných splátkach po 33,82 Eur. Predmetný právny vzťah súd posúdil ako spotrebiteľský s poukazom na znenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa. Z okolností utvárania zmluvy o úvere a s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé, že dodávateľ pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal súd jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem zmluvných dojednaní, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súčasťou zmluvy o úvere v článku 3 odseku 7 je odkaz na rozhodcovskú doložku nachádzajúcu sa vo Všeobecných obchodných podmienkach. Rozhodcovská doložka je súčasťou všeobecných obchodných podmienok, z čoho je zrejmé, že podmienky ako súčasť formulárovej zmluvy, spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Osobitne si ich nevyjednal a teda nemal možnosť ovplyvniť znenie rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam. Už vzhľadom k tomu považuje súd prvého stupňa rozhodcovskú doložku za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná. Okrem toho rozhodcovská doložka núti spotrebiteľa v prípade sporu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak bude žalobcom vo veci banka, čím mu odoberá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Tým táto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom takejto doložky vopred vzdáva svojich práv. Rovnako je neprijateľná aj časť rozhodcovskej doložky, kde sa uvádza, že ak bude žalobcom klient, je oprávnený predložiť spor rozhodcovskému súdu už vopred určenému štatútom banky alebo všeobecnému súdu. Poukazujúc na uvedené je rozhodcovská doložka neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, a teda je neplatná. Záverom súd poukázal aj na skutočnosť, že rozhodcovský súd veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strane náležitú pozornosť nevenoval. Vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej sa uskutočnilo rozhodcovské konanie, rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nie je spôsobilým exekučným titulom, a preto súd prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia zamietol. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu oprávnený odvolanie z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), d), e), f) a ust. § 221 ods. 1 písm. d), f), h) O.s.p.. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a uviedol, že v zmysle tohto ustanovenia je exekučný súd oprávnený skúmať a vykonať ako dôkaz jedine žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Nemá však oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere obsahujúcu rozhodcovskú doložku, nakoľko tým prekračuje zákonné limity pre skúmanie podmienok pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd pri skúmaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu nie je vecne príslušný vo veci konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale len ako exekučný súd. Zastával názor, že je v rozpore so zákonnou úpravou, aby bol súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku oprávnený preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska súladu so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 159/2009. Uviedol, že skúmanie listinných dôkazov v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného tituluje arbitrárnym a svojvoľným postupom súdu, ktorý je v rozpore s ust. § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal na ust. § 159 Občianskeho súdneho poriadku a uviedol, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa ust. § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, z čoho vyplýva, že predstavuje prekážku pre opätovné prejednanie veci. Právny predchodca oprávneného uzatvoril s povinným platnú rozhodcovskú doložku. Bol toho názoru, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 je záväzný pre účastníkov aj pre všetky orgány, čím tvorí prekážku "res iudicata". Zdôraznil, že uvedeným konaním súdu prvého stupňa dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal aj na Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012 a sp. zn. PL. ÚS 21/08 z 23.09.2009. Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a poukázal aj na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. II. ÚS 499/2012, uznesenie sp. zn. I. ÚS 17/01, nález sp. zn. I. ÚS 390/08, uznesenie sp. zn. IV. ÚS 110/09, nález sp. zn. I. ÚS 335/06, uznesenie sp. zn. III. ÚS 264/05. Súd prvého stupňa považoval rozhodcovskú zmluvu za neplatnú bez toho, aby riadne zdôvodnil, v čom spôsobovala hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom nezohľadnil ani vôľu účastníkov konania vyjadrenú podpisom zmluvy. Poukázal tiež na Rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., z ktorého je zrejmé, že každá zo strán si vyberá jedného člena a podieľa sa aj na výbere predsedajúceho člena senátu. Zdôraznil, že rozhodcami sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán. Namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, čím mu súd odňal možnosť konať pred súdom. Uviedol, že súd nesprávne aplikoval sekundárne právo Európskej únie a pokiaľ by súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nie je možné uvedený záver vyvodiť z použitia smernica Rady 93/13/EHS a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Uvedená smernica je totiž aktom sekundárnej povahy, ktorý má indikatívny význam a v žiadnom prípade interpretačný. Obdobné platí aj o judikatúre ESD, ktorá nie je voči jednotlivcom, teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná. Poukázal na odlišnú rozhodovaciu činnosť súdov pokiaľ ide o posúdenie žiadosti o udelenie poverenia, čím dochádza k porušovaniu právnej istoty a neprimeranému zvýhodňovaniu povinného tým, že exekučný súd, nahrádza pasivitu povinného. Tiež poukázal na § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré ukladalo povinnosť právnemu predchodcovi oprávneného (Poštová banka, a.s.) ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej zmluvy s tým , že klientovi je daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. Zdôraznil, že exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Navrhol preto napadnuté uznesenie zmeniť a žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia vyhovie, resp. napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) ako súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie proti povinnému sa začalo dňa 31.03.2015 na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná a.s., sp. zn. IA-C/0314/4762 zo dňa 16.05.2014 s právoplatnosťou dňa 30.06.2014 a vykonateľnosťou dňa 04.07.2014, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 787,26 Eur, úrok vo výške 25 % ročne zo sumy 787,26 Eur od 02.01.2014 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 787,26 Eur od 02.01.2014 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu 01.01.2014 vo výške 504,50 Eur a náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 64,59 Eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 08.12.2014 došlo k postúpeniu pohľadávky vymáhanej v predmetnom exekučnom konaní z Poštovej banky, a.s. ako postupcu na spoločnosť BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED ako postupníka, ktorá následne Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 09.12.2014 postúpila pohľadávku na spoločnosť PRO CIVITAS s.r.o. (oprávneného). Právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 4635592509 je vzťahom spotrebiteľským riadiacim sa ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o oprávneným tvrdenú materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku odvolací súd uvádza, že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej výnimky. Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012 „skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.“ V tomto smere preto nebola odvolacia námietka oprávneného opodstatnená. Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa ust. § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy. Podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého je zmluva o úvere č. 4635592509 uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vzhľadom na to je na daný právny vzťah možné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch. Právny predchodca oprávneného poskytol povinnému úver v rámci svojho podnikania; a povinný je zmluvnou stranou, ktorej bol ako spotrebiteľovi (fyzickej osobe) poskytnutý spotrebiteľský úver, pričom v priebehu odvolacieho konania nebolo oprávneným preukázané, že povinný pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd zastáva názor, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania povinného ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, čiže oprávneného. Súd prvého stupňa preto v danom prípade správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa a taktiež zákon o spotrebiteľských úveroch. V čl. 3 v ods. 7 Zmluvy o úvere sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach. V zmysle bodu 10.2.2 II. časti Všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu oprávneného sa Banka a Klient dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb, Bankových produktov a/alebo vykonávaní Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej Zmluvy, a to v nasledovnom znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania, b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého predstavuje predmetná rozhodcovská doložka neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku možno považovať tú, ktorá spotrebiteľa núti, aby všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom konaní pred konkrétne určeným rozhodcovským orgánom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj v prípade, ak síce spotrebiteľ má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Obsah zmluvy bol dopredu daný a spotrebiteľ ju mohol len ako celok odmietnuť alebo sa jej ako celku podrobiť. Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Jedná sa o neprimeranú zmluvnú podmienku a súd je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude takouto doložkou viazaný. Súd prvého stupňa správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24.02.2011, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že „ak je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ (veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“ Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil dojednanú rozhodcovskú doložku ako absolútne neplatnú a správne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nespôsobilý exekučný titul, dôvodné bolo teda zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a preto odvolací súd podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, lebo oprávnený nebol v konaní úspešný a povinnému ani súdnemu exekútorovi žiadne trovy konania nevznikli. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v platnom znení). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.