Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/2/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615211013 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7615211013.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Imricha Volkaia vo veci starostlivosti súdu o maloletú Q. H. nar. XX.X.XXXX bývajúcu u matky zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Spišská Nová Ves pracovisko Krompachy dieťaťa rodičov: F. V. nar. X.X.XXXX bývajúcej v A. na ulici O. č. XX a F. H. nar. XX.X.XXXX bývajúcom v H. č. XXX/XX U. zastúpeného JUDr. Kristínou Piovarčíovou ml. advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ulici Štúrovej č. 20 o zvýšenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 8.9.2015 č.k. 16P 168/2015-19 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zvýšil výživné z 50 Eur na 90 Eur mesačne od 16.6.2015, ktoré zvýšené výživné zaviazal otca prispievať matke vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred. Dlžné výživné za obdobie od 16.6.2015 do 31.8.2015 50 Eur zaviazal otca uhradiť matke do 60-tich dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie otec s návrhom, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a zvýšil výživné z 50 Eur na 60 Eur mesačne. Odvolanie odôvodnil v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p., pretože výška zvýšeného výživného nezodpovedá potrebám dieťaťa a ani jeho možnostiam a schopnostiam, nakoľko predstavuje takmer dvojnásobné zvýšenie výživného. Súd prvého stupňa týmto spôsobom nesprávne vec právne posúdil a dôsledne sa neriadil ust. § 120 ods. 2 O.s.p.. Vyslovil názor, že súd prvého stupňa matku dôsledne nevypočul na tvrdené výdavky maloletého dieťaťa, výpoveď neverifikoval so správou kolízneho opatrovníka, pretože výslovne sa spoľahol na šetrenie, ktoré vykonal kolízny opatrovník, avšak na záverečný návrh kolízneho opatrovníka pri rozhodovaní neprihliadol. Napriek tomu jeho výsluch bol vedený dôslednejšie, ale na základe ním predložených listín dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uznal, že od poslednej úpravy výživného došlo k podstatnej kvalifikovanej zmene pomerov nástupom maloletej na druhý stupeň základnej školy, avšak táto zmena rozhodne nezodpovedá stopercentnému zvýšeniu výživného a nekorešponduje s jeho schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi. Súd neprihliadol na to, že mu pribudla vyživovacia povinnosť k maloletému P. a následne aj zákonná vyživovacia povinnosť k jeho manželke, ktorá je toho času na materskej dovolenke a zabezpečuje celodennú starostlivosť o maloletého syna, ako aj zvýšenú starostlivosť o staršiu A., ktorá je nevidiaca. Aj keď od poslednej úpravy výživného došlo k zvýšeniu jeho príjmu bolo to len dôsledkom zákonného zvyšovania minimálnej mzdy, avšak výdavky sa mu podstatne zvýšili z dôvodu nevyhnutnosti zabezpečenia bývania pre rodiny, kúpou rodinného domu za prostriedky získané čerpaním hypotekárneho úveru, ktorý by mu bez pomoci svokrovcov nebol poskytnutý. S maloletou má dobrý vzťah, platí súdom určené výživné a nad rámec toho maloletej poskytuje vecné plnenia z príležitosti sviatkov a jubileí a podľa dohody sa s maloletou stýka. Špecifikoval tvrdenia matky, že byt, v ktorom bývali bol výlučne jeho vlastníctvom, jednalo sa o dvojizbový byt, ktorý nadobudol vydražením a kúpna cena bola vyplatená z jeho výlučných finančných prostriedkov, preto nemal dôvod po predaji vyplatiť matke akúkoľvek kúpnu cenu. Matka ponechala maloletú vo veku troch rokov, opustila spoločnú domácnosť, odsťahovala sa a dieťa nechala v jeho výlučnej starostlivosti po dobu troch rokov, pričom neplatila žiadne výživné a s dieťaťom sa stretávala sporadicky. Matka o svoj byt prišla z dôvodu činnosti pre X., čo následne viedlo k tomu, že boli proti nej vedené početné exekúcie, v dôsledkom ktorých prišla o svoj byt, byt v Q. predal z dôvodu, že sa tam málo držiaval, pretože zmenil zamestnanie, manželka žila v A., bývali v trojizbovom byte svojich svokrovcov, v ktorom žili tri rodiny, preto takéto dlhodobé bývanie bolo neúnosné a bolo potrebné riešiť bytovú otázku. Zakúpil rodinný dom v U. za 80.000 Eur, na kúpu ktorého čerpal hypotekárny úver 60.000 Eur, zvyšnú kúpnu cenu zaplatila manželka zo svojich úspor, keďže jeho svokrovci boli pre banku spôsobilými ručiteľmi z dôvodu, že majú vyššie príjmy ako on, preto je výška splátky úveru vysoká, pretože svokrovci majú vyšší vek a banka mu poskytla úver na kratšiu dobu, než je bežné, teda na 17 rokov oproti štandardných 30 a viac rokov. Je pre neho nevyhnutné žiť v blízkosti Košíc, lebo maloletá A., dcéra jeho manželky je nevidiaca, navštevuje Základnú školu zameranú na vzdelávanie zrakovo postihnutých na U. č. X v A. a ďalšia podobná škola je až v E., ktorá je však internátna, preto neprichádza pre psychický stav dieťaťa do úvahy a aj toto je ďalší z dôvodov kúpy rodinného domu v blízkosti Košíc, preto kúpu rodinného domu a následne splácanie úveru nemožno vyhodnotiť ako neprimerané majetkové riziko, ktoré na seba vzal. Byt, ktorý vlastnil nemohol zabezpečovať bývanie jeho rodiny s ohľadom na školskú dochádzku maloletej A. a naproti tomu trojizbový byt, v ktorom bývali bol pre šiestich dospelých a dve deti malý. Preto musel za pomoci svokrovcov vyriešiť svoju bytovú otázku a týmto krokom nijakým spôsobom neohrozil plnenie vyživovacej povinnosti k maloletej Q.. K výdavkom na bývanie a chod domácnosti uvádza, že nie je správne zistenie súdu prvého stupňa, že ide výlučne o výdavky matky, lebo v spoločnej domácnosti s ňou býva aj jej partner, ktorý sa má minimálne polovicou podieľať na ich úhrade a on dosahuje príjem 1.000 Eur mesačne a zároveň vyživuje ich spoločného syna F.. K ďalším výdavkom matky poukazuje na to, že náklady, ktoré má na zabezpečenie odôvodnených potrieb maloletej Q. sú v mnohých prípadoch jednorázové, nejde o pravidelné mesačné výdavky a tieto sú väčšinou na začiatku školského roka a na tieto poskytol mimo platby výživného sumu 50 Eur. Za nesprávne považuje zistenie platby matky na poistenie maloletej 180 Eur mesačne alebo kredit pre maloletú 50 Eur mesačne, ktoré považuje za nadhodnotené najmä s prihliadnutím na to, že Q. je žiačkou 7. ročníka základnej školy, je zdravá a žiadne osobitné výdavky nevyžaduje. Zároveň poukázal na fakt, že aj kolízny opatrovník ako zástupca dieťaťa sledujúci jeho najlepší záujem navrhoval po zhodnotení skutkového stavu zvýšenie výživného na 70 Eur mesačne. Matka vo vyjadrení navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok. Poukázala na to, že súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy, ktoré účastníci navrhli vykonať a poprela, že by súd nesprávne vec právne posúdil, pretože v predmetnej veci boli aplikované príslušné ustanovenia Zákona o rodine v súlade s O.s.p. bolo vykonané dokazovanie a pri zisťovaní pomerov účastníkov súd správne aplikoval ustanovenia Zákona o rodine. Náklady pre maloletú vzrástli, pretože navštevuje druhý stupeň základnej školy, dospieva, zvyšujú sa jej nároky na oblečenie, hygienu, stravu a v prípade, ak otec sa bráni tým, že má ďalšiu vyživovaciu povinnosť a manželku, preto vyslovila názor, že mal by sa o to viac snažiť zvýšiť svoj príjem, aby mohol tieto záväzky uhrádzať a nie sa na ne vyhovárať a dúfať, že nebude musieť niesť zodpovednosť. Pokiaľ mal otec iba minimálnu mzdu mal urobiť všetko preto, aby sa mu príjem zvýšil aspoň brigádnicky, aby si mohol plniť svoje vyživovacie záväzky podľa potrieb detí a nie vyhovárať sa na ďalšie vyživovacie povinnosti, ktoré sú účelové. Vyslovila pochybnosť, že z minimálnej mzdy by otec dokázal živiť rodinu, platiť hypotéku 396 Eur mesačne a považuje za nelogické, aby jeho svokor - dôchodca mu platil hypotéku a pokiaľ je to tak, tak otec má možnosť platiť výživné v sume 90 Eur mesačne, lebo nie je zaťažený splátkami hypotéky. Uviedla, že ona má tiež pôžičky a musí ich uhrádzať sama. Zastáva názor, že pokiaľ by bol naozaj otec finančne na tom tak zle, ako opisuje v odvolaní, tak by sa snažil zvýšiť svoj príjem. Argumenty otca o tom, že si riadne plní vyživovaciu povinnosť sú nepodstatné, lebo vyživovacia povinnosť je daná zo zákona a je normálne, že si ju rodič plní o to viac, že celá osobná starostlivosť spočíva na nej. Taktiež poskytnutie darčekov z príležitosti sviatkov a jubileí je bežnou vecou a nie niečím výnimočným. 50 Eur, ktoré uviedol, že dal dieťaťu na začiatku roka sú minimálnou sumou na zabezpečenie všetkých školských pomôcok, oblečenia, investovania záľub dieťaťa a pod. Uviedla, že maloletá tento školský rok by mala absolvovať lyžiarsky výcvik a keď sa otca pýtala, či uhradí polovicu tak jej odpovedal, že nemá z čoho. Poukázala na to, že ona má tiež ešte ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletému synovi a s týmto je na materskej dovolenke a napriek tomu je nútená zabezpečovať sama potreby maloletej. Uviedla, že otec má jednoznačne lepšie majetkové a finančné podmienky ako ona a napriek tomu nijakým výrazným spôsobom neprispieva maloletej ani naturálnym spôsobom na uspokojovaní jej potrieb. Poukázala na to, že výživné nemá pokrývať iba stravu a oblečenie, ale má slúžiť aj na uspokojovanie ďalších záľub, ako napríklad aktuálne lyžiarsky výcvik a pod. Maloletá má záujem o ľudové tance, tancuje vo folklórnom súbore, s čím sú tiež spojené výdavky, ktoré tiež zabezpečuje výlučne sama, pretože otec sa jej nikdy nespýta, či nepotrebuje vreckové, keď idú vystupovať a pod.. Z výživného 60 Eur, ktoré navrhuje otec nie je možné zabezpečiť ani len stravu a nie to ešte ďalšie potreby maloletej a pokiaľ otec poukazuje na to, že má ďalšiu vyživovaciu povinnosť, tak špecifikuje, že ďalšiu vyživovaciu povinnosť má aj ona. Otec v odvolaní poukazuje na to, že dcéra jeho manželky z predchádzajúceho vzťahu potrebuje bývať v dome blízko školy a jeho syn z druhého vzťahu potrebuje mať dôstojný život, ale v celom odvolaní akosi pozabudol, že má aj maloletú Q., ktorá má právo na určitý štandard a má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Ona s dvomi deťmi a priateľom býva v dvojizbovom byte a nie sú schopní z ich príjmov platiť poprípade vyššiu hypotéku, aby si kúpili aspoň trojizbový byt a otec argumentuje životným štandardom a preto sa pýta, či naňho nemá právo aj jeho dcéra. Potvrdila, že jej partner si plní vyživovaciu povinnosť voči synovi F. a v čase, keď bol dlhodobo evidovaný na úrade práce, museli si na živobytie finančné prostriedky požičiavať. Poprela, že by uvádzala nadhodnotené výdavky v návrhu, pretože poistka 18 Eur a mobil 5 Eur, ako je to uvedené v návrhu zo dňa 12.6.2015 nie je ničím nadhodnotením a taktiež jednorazové zabezpečenie školských potrieb v sume 50 Eur nezabezpečí maloletej všetky školské potreby na celý rok. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca sú na takej úrovni, že umožňujú, aby prispieval na výživu maloletých detí sumou určenou prvostupňovým súdom a preto nezohľadnil ním uplatnené námietky v konaní. Podľa názoru odvolacieho súdu zvýšené výživné zodpovedá potrebám maloletej a nezistil okolnosti na strane otca, ktoré by odôvodňovali určenie výživného nižšou sumou za rozhodné obdobie. Nestotožnil sa s námietkou týkajúcou sa pomerov matky, pretože táto si svoju vyživovaciu povinnosť k maloletej plní aj osobnou starostlivosťou a rozhodujúcim subjektom pri určení vyživovacej povinnosti je v tomto prípade otec, ktorý sa nepodieľa na výchove a výžive maloletej osobnou starostlivosťou. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý zaradil majetkové pomery medzi všeobecné podmienky určenia rozsahu vyživovacej povinnosti a rozšíril východiska na zisťovanie tzv. potencionality príjmov. Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovanie výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv. potencionalitu príjmov, t.j. k zjavne nevyužitým schopnostiam v danom prípade otca, ktorý ako povinný rodič má maloleté dieťa sústavne sa pripravujúce na budúce povolanie, ktoré nie je schopné samé sa živiť, preto je povinný s využitím svojich subjektívnych vlastností, najmä vzdelania, pracovných skúseností, organizovať svoje pracovné aktivity tak, aby mal reálnu možnosť plniť svoju vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom. Odvolací súd poznamenáva, že odvolacie námietky otca ohľadne zabezpečovania vyživovacej povinnosti k dcére manželky z predchádzajúceho vzťahu nie je relevantná, pretože voči tejto dcére jeho manželky otec vyživovaciu povinnosť nemá. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu konania dospel k záveru, že zvýšené výživné súdom prvého stupňa je vzhľadom na citované ustanovenia v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady primerané a korešpondujúce skutkovému stavu zisteného súdom prvého stupňa a poznamenáva, že výživné 90 Eur mesačne predstavuje denné výživné 3 Eur, čo zohľadňuje iba nepatrnú časť nevyhnutných potrieb maloletej a je nepochybné, že práve matka dopĺňa zdroj výživy maloletej na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre jej všestranný rozvoj, čo fakticky znamená, že podiel matky na výživnom je porovnateľný s podielom otca, pretože o maloletú sa stará osobne a dobrovoľne si voči nej plní vyživovaciu povinnosť v rozsahu zodpovedajúcom svojmu príjmu. Odvolací súd je toho presvedčenia, že otec bol schopný v uvedenom období zabezpečiť si dostatok prostriedkov na uspokojovanie vlastných potrieb v rozsahu minimálne bežného štandardu, preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby rovnaký štandard umožnil aj svojej dcére, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, ktorého rodičia nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom považuje za ich prvoradú povinnosť ako aj na ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia, v ktorom je výslovne uvedené, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že je v možnostiach a schopnostiach otca plniť si vyživovaciu povinnosť v rozsahu určenom prvostupňovým rozsudkom a vzhľadom na to, že súd prvého stupňa správne a zákonne rozhodol o zvýšení výživného, počiatku plnenia zvýšeného výživného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov náhradu trov konania nežiadal (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 2 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.