Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/53/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712215522 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7712215522.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 6C/160/2012-48 z 15.10.2014 Okresného súdu Michalovce r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (ďalej len súd) návrh zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou, doručenou mu 27.9.2012, domáhala proti žalovanej a čím žalobu odôvodnila (čo tvrdila, resp. čo v nej uviedla), že majetkovú škodu vyčíslila vo výške 125,00 eur (uviedla z akých položiek pozostáva), že si uplatnila ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 330,00 eur za 6 mesiacov (uviedla ako ju vypočítala). Ďalej uviedol ako sa k návrhu vyjadrila žalovaná, že s ním nesúhlasila a žiadala ho zamietnuť a čím svoje stanovisko odôvodnila. Konštatoval, že žalobkyňa sa pojednávania konaného 15.10.2014 nezúčastnila a požiadala o jeho odročenie z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a zároveň navrhla dokazovanie, resp. jeho doplnenie, pretože zadala objednávku na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku škody, za ktorú zodpovedá žalovaná. Uviedol, že návrh na odročenie pojednávania neakceptoval, pretože návrh nespĺňal náležitosti § 119 ods.2 O.s.p., že pojednávajúca sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania veci o čom mala žalobkyňa má vedomosť, pretože o tom rozhodol nadriadený súd a toto rozhodnutie jej bolo doručené a návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom o výške spôsobenej škody považoval vzhľadom na dôvody uvádzané nižšie za nadbytočné, poukazuje na to, že konanie začalo 27.9.2012, preto mala žalobkyňa dostatočný časový priestor a predloženie relevantného výpočtu tvrdenej škody, ako aj iných dôkazov v konaní. Uviedol, že po vykonanom dokazovaní zistil tento skutkový stav: z pripojeného exekučného spisu 21Er/3/2009 zistil, že 9.1.2009 bola doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod Ex 11590/08 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ s.r.o. proti povinnému Andrejovi Sabolovi o vymoženie 16 640,00 Sk s prísl., že návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný zápisnične u súdneho exekútora 11.12.2008, že exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 08557/08, že 12.1.2009 vydal poverenie na vykonanie exekúcie podľa návrhu oprávneného a 25.9.2010 podal súdny exekútor návrh na zastavenie exekúcie, pretože povinný zomrel 23.11.2009, že 12.1.2011 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a exekučné konanie zastavené a 15.2.2012 súdny exekútor vrátil poverenie na vykonanie exekúcie. Uviedol, že po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa § 3 ods.1,2 písm. a),b),c),d), § 9 ods.1,2, § 15 ods.1,2, § 19 ods.1,2,3 zák. č. 514/2003 Z. z. a po posúdení zákonných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. dospel k záveru, že návrh žalobkyne nie je dôvodný, čo odôvodnil tým, že zákon 514/2003 Z. z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci a podmienky jej uplatnenia, že štát zodpovedá sa škodu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, že nárok na náhradu škody musí oprávnená osoba uplatniť postupom upraveným v citovanom zákone. Konštatoval, že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na tom základe, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, teda uplatnila si voči štátu zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.V takom prípade je potrebné preukázať, že žalobkyňa pred podaním žaloby predbežne prerokoval svoj nárok s príslušným orgánom (v tomto prípade s Ministerstvom spravodlivosti) a že jeho nároku nebolo kladne vyhovené, že druhou podmienkou je preukázanie, že dotknutý orgán štátu nevykonal úkon v zákonom stanovenej lehote a, že nevykonanie úkonu bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Tvrdí, že žalobkyňa nepreukázala splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. pred súdom, a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom, že v návrhu uviedla, že v súlade s ustanovením § 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadala o predbežné prerokovanie jej nároku a do spisu nepredložila žiadny dôkaz o tom, že takýto nárok si u žalovanej uplatnila, a dokazovanie odkázala na spis Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaná síce nepoprela, že jej žalobkyňou bol návrh adresovaný, avšak vykazoval množstvo nedostatkov spočívajúcich v jeho všeobecnosti a neurčitosti, neuvedení relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody, neuvedení súdnych konaní, ktorých sa nároky mali týkať a pod. Uviedol, že nevidí akceptovateľný dôvod, prečo by doručenie žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu mal dokazovať súd alebo žalovaná, že nejde o listinný dôkaz, ku ktorému nemá žalobkyňa prístup, alebo ktorý by jej nemohol byť sprístupnený. Ak si neponechala kópiu návrhu, sama sa dostala do dôkaznej núdze pre účely občianskoprávneho konania a z toho dôvodu nemôže prenášať dôkaznú povinnosť na súd alebo na druhého účastníka konania. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, zák. č. 514/2003 Z.z. ho nedefinuje, že v § 9 ods.1 iba konštatuje, že za nesprávny úradný postup sa okrem iného považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, čo je základom nároku žalobcu na náhradu škody v tomto konaní. Zistil, že skutkové tvrdenia žalobkyne o tom, že vydal poverenie na vykonanie exekúcie po 6 mesiacoch sa nezakladajú na pravde, pritom táto skutočnosť je základom nároku žalobkyne na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a v nadväznosti na to aj základom nároku na nemajetkovú ujmu. Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody na tom základe, že súd nevydal poverenie v 15.dňovej lehote určenej v ustanovení § 44 ods.2 Exekučného poriadku a konštatovala prieťahy súdu 6 mesiacov. Z exekučného spisu bolo zistené, že žiadosť o udelenia poverenia bola súdu doručená 9.1.2009 a poverenie bolo vydané 12.1.2009. Teda do troch dní a nie po 6 mesiacoch, ako konštatoval žalobca. Poverenie súdny exekútor prevzal 19.1.2009. Žalobkyňa nijakým spôsobom nevysvetlila ani nepreukázala, čo je viedlo ku konštatovaniu 6 mesačného prieťahu. Neuviedla, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a teda od akého dátumu plynutie lehoty na vydanie poverenia počítala. Ako sama tvrdila v žalobe, touto informáciou nedisponovala a odkázala na exekučný spis, ktorého spisovú značku v návrhu ani neuviedla a dokazovanie v tomto smere preniesla na súd. Lehota na vydanie poverenia podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku začína plynúť doručením žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia súdu a nie začatím exekučného konania. Ak súdny exekútor doručil žiadosť o udelenia poverenia súdu po lehote stanovenej v § 44 ods.1 Exekučného poriadku, za prípadný prieťah od začatia exekučného konania do doručenia žiadosti o udelenie poverenia nezodpovedá. V kontexte odôvodnenia žaloby v časti dokazovania poukázal na to, že argumentácia žalobkyne neobstojí v žiadnej rovine, pretože jej tvrdenie o nevedomosti spisovej značky, dátumu, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a iných relevantných informácií pre konanie, je zavadzajúce. Žalobkyňa je účastníkom exekučných konaní ako oprávnená. Nič jej ako účastníkovi nebránilo získať potrebné informácie zo súdneho spisu, do ktorého má právo nahliadať. Spisová značka súdu bola prvotne zistiteľná od súdneho exekútora, ktorému súd vydal poverenie, že táto povinnosť zo strany žalobkyne absolútne absentuje. Dôvody uvádzané v žalobe sú všeobecné a bez znalosti skutkového stavu konkrétnej exekučnej veci. Nárok žalobkyne na náhradu škody nebol uplatnený v súlade s podmienkami na uplatnenie tohto nároku podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a nie je daný ani samotný základ nároku žalobkyne, ktorým mali byť tvrdené prieťahy exekučného súdu, preto návrh na náhradu škody a nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. a pri vyhlasovaní rozsudku ich priznal úspešnej žalovanej, ktorá ich nevyčíslila v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku, zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú, preto jej ich v konečnom dôsledku nepriznal (§ 151 ods.1,2 O.s.p.). V podanom odvolaní tak ako v desiatkach iných vecí, žiadala žalobkyňa zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu na ďalšie prejednanie. V odvolaní namietala, že došlo k vadám podľa § 221 ods.1 O.s.p., lebo sa jej odňala možnosť konať pred súdom, je tu dôvod podľa § 221 ods.1 O.s.p. lebo rozhodoval vylúčený sudca v spojení s § 221 ods.1 písm.g/ O.s.p. a nesprávne vec právne posúdil podľa § 221 ods.1 písm.h/ O.s.p., neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§205 ods.2 písm. c) O. s. p) a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods.2 písm. f) O. s. p.) a preto je treba napadnutý rozsudok zrušiť. K dôvodom odvolania bližšie uviedla, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovanej a jej právneho zástupcu postupujúc podľa §101 ods.2 O. s. p. pričom ona riadne a včas požiadala o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, že uskutočnila podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomila súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť a upozornila, že jej právny názor vyslovil Krajský súd v Trnave napr. v rozhodnutí zo 17.10.2012 sp.zn. 11NcC/46/20 12-24 v právne a skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Galantaa uviedla, že rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09), že koncepcia nezávislosti a objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia a poukázala na rozsudok ECtHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.2.1997, ods. 73. Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobkyne na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobkyne o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že nemala možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia a ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobkyne na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, rozhodol bez toho, aby umožnil žalobkyni s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci, nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal súd umožniť žalobkyni uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právny otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo žalobkyne na kontradiktórny súdny proces. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti, napr. rozsudky Nideröst-Huber v. Švajčiarsko z 18.2.1997, ods. 24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18. marca 1997, ods. 33, Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 03.03.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97. Tvrdí, že ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle §114 ods.3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p.. Predložila ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku a to v posudku. Ak súd vo svojom odôvodnení rozsudku konštatuje, že žalobkyňa nepreukázala, že by jej postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda pričom ďalej uvádza, že bližšie nešpecifikovala jednotlivé náklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky počas obdobia omeškania exekučného súdu, nakoľko určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou, preto bolo potrebné rozhodnúť v súlade so žalobným petitom, a to prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. K návrhu na prerušenie konania uviedla, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobkyne na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, na podporu uvedeného tvrdenia poukázala na judikatúru krajských súdov (mutatis mutandis Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014). S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiada, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie. Odvolací súd podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (lebo v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu uvedenom v § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a zistil, že rozsudok je vecne správny, odvolací súd sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa stotožňuje v celom rozsahu, lebo sú správne a zákonné a so skutočnosťami namietanými v odvolaní sa vyrovnal už prvostupňový súd (§ 219 ods.1, 2 O.s.p. a podľa § 156 ods.3 O.s.p. rozsudok verejne vyhlásil). Podľa čl. 152 ods.4 Ústavy, zavedenej zákonom č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z čl. 46 ods.1 Ústavy SR vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR. Podľa § 212 ods.3 O.s.p., na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p. Súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p., preto tento odvolací dôvod tiež nie je v prejednávanej veci daný. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p.] je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Zákonná úprava obsiahnutá v § 120 O.s.p. rešpektuje zásadné rozdiely medzi sporovým a nesporovým konaním. Okrem toho akceptuje tú skutočnosť, že vzhľadom k povahe oboch týchto konaní, dokazovanie v sporovom konaní je založené na iných základoch ako dokazovanie v konaní nesporovom. V sporovom konaní účastník má preto povinnosť tvrdenia ( § 79 ods. 1 O.s.p. ) a povinnosť dôkaznú. To ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Zákon v ust. § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. vychádzal z toho, že súd síce nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide tu o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti. Súd rozhodol na základe zisteného skutkového stavu a z vykonaných dôkazov podľa § 153 ods.1 O.s.p. ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné. Odvolací súd hodnotí odvolanie ako neopodstatnené, súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, vec správne právne posúdil a jeho rozhodnutie je presvedčivé. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 13NcC/30/2014 z 25.7.2014 nebola sudkyňa JUDr. Agáta Štefaničová vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na OS Michalovce pod sp. zn. 6C/160/2012. Aj ďalšie námietky v odvolaní žalobkyne sú neopodstatnené. Je treba konštatovať, že súd mohol aplikovať § 101 ods.2 O.s.p. a v neprítomnosti žalobcu rozhodnúť vo veci. Je len samozrejmé, že nemohol súd prvého stupňa akceptovať s poukazom na § 6 O.s.p. návrh na zrušenie nariadenia pojednávania, ktorý podal žalobca, ale rozhodol vo veci samej. K jednotlivým dôvodom zamietnutia žaloby na náhradu škody z tvrdeného nezákonného rozhodnutia, s ktorými dôvodmi sa výstižne a presvedčivo vyporiadal súd je potrebné zvýrazniť, že pri náhrade škody na základe zákona č. 514/2003 Z.z. je treba splniť niekoľko podmienok a to: 1/ predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne, 2/ vydanie nezákonného rozhodnutia, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, ako aj ďalšiu podmienku s tým, že ak chýba čo i len podmienka, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. O.i. je potrebné predložiť a preukázať žalobcom aj zrušenie nezákonných rozhodnutí, z exekučných spisov, ktoré sú pripojené ku tomuto konaniu nevyplýva, že by pred súdom prvého stupňa, aby tieto uznesenia, ktorými bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, boli zrušené, žalobca o tomto súdu žiadne dôkazy nepredložil a o.i. to v žalobe ani netvrdil. Nesprávnosť rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadosti, nie je vyčerpávajúco odôvodnená, avšak podľa súdu prvého stupňa a aj odvolací súd súhlasí s takýmto názorom, predmetom tohto konania nie je rozhodovanie o vecnej správnosti zamietajúcich uznesení v exekučnom konaní a súd nevyhodnotil ani správnosť právnej argumentácie žalobcu voči zamietajúcim uzneseniam a ani pritom nemá povinnosť vyhodnocovať takúto správnosť, avšak súd v tomto konaní posudzuje nárok žalobcu výlučne na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a iba podľa týchto zákonných podmienok tohto citovaného zákona o nároku žalobcu potom môže rozhodnúť (zák. č. 514/2003 Z.z.). Odvolací súd o.i. má vedomosť aj o tom, že ústavný súd pre nedostatok právomoci nielenže neprijal ústavné sťažnosti Pohotovosti, s.r.o., ale rozhodol o nich tak, že nemá právomoc rozhodovať o návrhu na prerušenie konania (ÚS SR odmietol sťažnosti žalobcu, napr. I.ÚS 293/2013, I. ÚS 311/2013, III. ÚS 351/2013, pozri aj uznesenie NS SR 7Cdo 3/2013, 7CoE/90/2013, keď všeobecný súd správne interpretoval právne predpisy v exekučnom konaní). Aj najvyšší súd vo svojom uznesení sp.zn. 3Cdo 102/2013 z 11.3.2013 v konaní o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy ohľadne tých istých účastníkov rozhodol tak, že dovolanie odmietol a tým rozhodol o otázke povinnosti súdu prvého stupňa vyrubiť súdny poplatok za námietku zaujatosti a keďže všetky rozhodnutia sú právoplatné tak najvyššieho súdu ako aj ústavného, a preto odvolacie dôvody sú nepodstatné. Aj napokon Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 9/2014 riešil porušenie ústavy s tým, že v rozhodnutí z 22.1.2014 správne poukázal na povinnosti spoločnosti s.r.o., ktorá sa sťažovala a žalobca v riešenej veci práve namietal porušenie práv všeobecných súdov voči právnickej osobe. Výčitky žalobkyne nie sú opodstatnené, keď výslovne žalobkyňa v námietkach opakuje stále, že sa jej podarilo získať časť jednej exekučnej veci a že dôkazmi nedisponuje a že vylúčení sudcovia rozhodovali a pod., lebo nemožno sa vracať spätne k už právoplatným rozhodnutiam o námietkach a to aj z pohľadu podaných návrhov žalobcom a ustálenej súdnej praxe tak Najvyššieho súdu ako aj Ústavného súdu SR (dôkazná povinnosť je na strane žalobcu podľa § 79, § 120 O.s.p. Podobne pozri aj exekučnú vec Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 234/2012 z 11.9.2013). Argumenty žalobkyne v odvolaní nevyvrátili skutočnosť, že nepreukázal v tomto konaní podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu). Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1, 2 O.s.p. Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p., lebo žalobkyňa bola neúspešná a žalovanej nevznikli trovy. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.