Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6To/62/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716010063 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Evžen Kelij ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7716010063.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Evžena Kelija a členov JUDr. Jaroslava Chleboviča a JUDr. Zoltána Szalaya, v trestnej veci obvineného Z. K. pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr.zák., na neverejnom zasadnutí dňa 30. augusta 2016 v Košiciach o sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce zo dňa 15.6.2016, sp.zn. 1T/18/2016 o odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi takto r o z h o d o l : Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr.por. z a m i e t a sťažnosť prokurátora okresnej prokuratúry. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Michalovce uznesením zo dňa 15.6.2016, sp.zn. 1T/18/2016, podľa § 244 ods. 1 písm. h) Tr.por. v trestnej veci obvineného Z. K. (ďalej len „obvinený“) pre prečin krádeže podľa § 212 ods.2 písm. a) Tr.zák., odmietol obžalobu a vec vrátil prokurátorovi. Svoj záver prvostupňový súd opiera najmä o zistenie, že došlo k závažným procesným pochybeniam, ktoré mali za následok najmä porušenie ustanovení zabezpečujúcich právo na obhajobu. V prejednávanej veci poverený príslušník policajného zboru vzniesol obvinenie dňa 21.11.2008, ktoré však bolo obvinenému doručené až dňa 9.4.2013, a to v čase výkonu trestu odňatia slobody vo veci Okresného súdu Michalovce, sp.zn. 3T/57/2008, pre výkon ktorého bol obvinený vydaný na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu z Veľkej Británie dňa 8.2.2013. Pri tomto vydaní bola uplatnená zásada špeciality, to znamená, že bol vydaný iba za účelom výkonu trestu v uvedenej trestnej veci, ktorú skutočnosť - naviac - obvinený namietal dňa 9.4.2013 pri svojom výsluchu a poukázal tak na neprípustnosť trestného stíhania pre iný skutok. Zo strany prokurátora Okresnej prokuratúry v Michalovciach bolo dňa 25.4.2014 podaný podnet na okresný súd na podanie žiadosti o dodatočný súhlas príslušného súdu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska na trestné stíhanie i pre skutok v prejednávanej trestnej veci, ktorého sa mal dopustiť dňa 19.11.2008. Na základe žiadosti okresného súdu bolo príslušným justičným orgánom dožiadaného štátu oznámené, že nemožno žiadosti vyhovieť, nakoľko sa obvinený opätovne zdržiava na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Nakoľko bol obvinený vypočutý dňa 9.4.2013 nezákonne, nevyjadril sa ani ku skutku, ani ku dôkazom zabezpečeným pred doručením uznesenia o vznesení obvinenia, došlo tak k závažnému porušeniu práv na obhajobu obvineného a na základe takto vykonaného prípravného konania , nebolo možné podať obžalobu na obvineného na súd. Za tejto situácie - pokiaľ sa obvinený i naďalej zdržiava v cudzine, bude potrebné podať návrh na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu na obvineného, tohto riadne vypočuť a vykonať aj ďalšie dôkazy, ku ktorým sa obvinený bude môcť vyjadriť a až na základe takto vykonaného prípravného konania bude možné podať na obvineného obžalobu. Prvostupňový súd napokon poukazuje na ustanovenie § 31 ods. 1 Zákona č. 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení doplnkov (ďalej len „ZoEZR“), v zmysle ktorého osoba vydaná z iného členského štátu na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, nesmie byť v štáte pôvodu stíhaná, odsúdená a nemôže byť obmedzená jej osobná sloboda za trestné činy, na ktoré sa európsky zatýkací rozkaz nevzťahoval. Proti uzneseniu podal sťažnosť prokurátor okresnej prokuratúry (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú sťažnosť odôvodnil nasledovne. Po úvodnej konštatácii skutočnosti k podanej obžalobe sťažovateľ poukazuje - v zhode s prvostupňovým súdom - že nebol daný dodatočný súhlas zo strany justičných orgánov vykonávajúceho štátu a to z dôvodu, že sa opätovne zdržiava v Anglicku po výkone trestu odňatia slobody na území Slovenskej republiky v čase od 5.3.2013 do 20.3.2014. Ďalej sťažovateľ pokračuje citáciou zákonných ustanovení Tr.zák., Tr.por. i ZoEZR. Konštatuje, že obvinený bol doposiaľ 13-krát súdne trestaný, a to pre majetkovú trestnú činnosť a pokračuje tým, že u obvineného neprichádza do úvahy uloženie súhrnného trestu, resp. upustenie od uloženia súhrnného trestu, pričom obvinenie mu bolo vznesené 26.11.2008, teda stíhanie začalo prv, než bol vydaný európsky zatýkací rozkaz a skoršiemu ukončeniu vyšetrovania bránilo iba vyhýbanie sa trestnému stíhaniu zo strany obvineného, ktorý o ňom nutne musel vedieť. K pochybeniu nedošlo s prihliadnutím na § 31 ods. 3 Zo EZR len na strane prokuratúry, nakoľko obvinený po vydaní na územie Slovenskej republiky nebol vypočutý sudcom k zásade špeciality, čo nenamietal ani jeho obhajca, ktorý ho zastupuje od 28.3.2013, ani pri výsluchu obvineného dňa 9.4.2013 a preštudovaním spisu dňa 9.2.2016. Z uvedeného teda vyplýva, že obvinený mal obhajcu, ktorý dbal, resp. mal dbať na dodržiavanie jeho práv, a preto nemožno hovoriť o porušení zásady špeciality. Vo vzťahu k vydaniu nového európskeho zatýkacieho rozkazu poukazuje i na tzv. zásadu proporcionality upravenú v § 5 ods. 3 ZoEZR, podľa ktorej súd európsky zatýkací rozkaz nevydá, ak je pred jeho vydaním zrejmé, žeby vyžiadaním z cudziny bola osobe, o ktorej vydanie ide, spôsobená ujma neprimeraná významu trestného konania alebo následkom trestného činu. I keď nie sú stanovené konkrétne kritéria posudzovania ujmy hroziacej vyžiadanej osobe zákonom, vo všeobecnosti by bolo potrebné zohľadniť závažnosť trestného činu, jeho následky a prípadne trest, ktorý by mohol byť vyžiadanej osobe uložený. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ uvádza, že podľa názoru krajskej prokuratúry k tejto požiadavke britskej strany na vydanie európskeho zatýkacieho rozkazu nie je možné vyhovieť. Napokon, nemožno opomenúť i ustanovenia § 358 Tr.por. a nasl., upravujúce konanie proti ušlému, ktorou skutočnosťou sa prvostupňový súd nezaoberal, i keď orgány činné v trestnom konaní túto možnosť nevyužili. Dôvodí ďalej, že podľa právnej praxe a judikatúry obvinený nielenže nemusí byť vypočutý, ale dokonca ani nemusí vedieť o svojom trestnom stíhaní, a teda „nezákonný“ výsluch obvineného je irelevantný. O tom, že sa vyhýba obvinený trestnému stíhaniu svedčí , že odmietol prevziať a podpísať uznesenie o vznesení obvinenia, ku skutku odmietol vypovedať a po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody sa nedostavil k výsluchu a „ušiel“ do Anglicka. Sťažovateľ je názoru, že podaním obžaloby na obvineného neboli porušené žiadne jeho práva, keďže počas celého konania jeho práva zastupoval obhajca (tento žiadne porušenia nesignalizoval), zásada špeciality sa na obvineného nevzťahovala a neboli teda porušené žiadne jeho práva, obzvlášť právo na obhajobu. Navrhol, aby odvolací súd vyhovel sťažnosti prokurátora a napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd, ako súd sťažnostný (§ 190 ods.2 písm. b) Tr.por.) najprv skúmal, či sťažnosť je prípustná alebo či nebola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala, alebo ktorá znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým vzala späť a zistil, že sťažnosť - opravný prostriedok je prípustný ( § 185 ods.2 Tr.por.), bol podaný oprávnenou osobou (§ 186 ods.1 Tr.por.), včas - v zákonom stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento opravný prostriedok podať ( § 187 ods.1 Tr.por. ). Krajský súd (ďalej len „sťažnostný súd“) postupoval v zmysle ustanovenia § 192 ods.1 písm. a), písm. b) Tr.por. a pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa preskúmal ako nadriadený orgán tak správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorému podal sťažovateľ sťažnosť, ako i konanie, ktoré predchádzalo výroku napadnutého uznesenia. Preskúmaním obsahu napadnutého rozhodnutia, obsahu spisového materiálu, i podaného opravného prostriedku, odvolací súd zistil nasledovné. V prejednávanej veci bolo uznesením povereného príslušníka policajného zboru podľa § 199 ods.1 Tr.por. o začatí trestného stíhania pre prečin krádeže v zmysle § 212 ods.1 Tr.zák začaté trestné stíhanie dňa 21.11.2008, uznesenie o vznesení obvinenia podľa § 206 ods.1 Tr. por. vydané povereným príslušníkom policajného zboru dňa 26.11.2008 pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr.zák., bolo doručované obvinenému dňa 9.4.2013 do Ústavu na výkon väzby v Košiciach, ktoré odmietol prevziať. Obvinenému bol dňa 28.3.2013 ustanovený obhajca JUDr. Vladimír Sabadoš podľa § 40 ods. 1 Tr.por. z dôvodov § 37 ods. 1 písm. a) Tr.por., teda že obvinený je vo výkone trestu odňatia slobody, ktoré opatrenia obvinený taktiež odmietol prevziať. Napokon, pri svojom výsluchu dňa 9.4.2013 - za prítomnosti menovaného obhajcu - využil svoje právo a nevypovedal, pričom namietol porušenie princípu špeciality s tým, že trestné stíhanie v tejto veci je neprípustné, pretože bol vydaný na Slovensko na základe európskeho zatýkacieho rozkazu a to za účelom výkonu trestu odňatia slobody pre iný skutok v inej trestnej veci. Vo predmetnej veci boli vypočutí ako svedkovia a to poškodený V. D. dňa 5.12.2008, Y. Y. dňa 3.12.2008, Z. Balogh dňa 28.11.2008, H. H. dňa 29.11.2008 a G. F. dňa 29.11.2008. Tu treba podotknúť, že výsluchy všetkých uvedených svedkov boli realizované pred dňom, kedy bolo (majúc fikciu doručenia) doručené uznesenie o vznesení obvinenia obvinenému, t.j. pred dňom 9.4.2013. Procesnú spôsobilosť byť dôkazom vo veci má len zápisnica o výsluchu svedka F. Č. zo dňa 9.4.2013, ktorý svedok bol vypočutý po tom, ako bolo obvinenému vznesené obvinenie a pri tomto výsluchu bol i jeho obhajca. Z doposiaľ uvedeného teda vyplýva, že vo veci - s výnimkou listinných dôkazov - existuje len jeden dôkaz, a to výpoveď svedka F. O., výpovede ostatných menovaných svedkov sú procesne nepoužiteľné (i za predpokladu, že by bol daný dodatočný súhlas príslušných justičných orgánov). Obsahom spisového materiálu sú listinné dôkazy, vrátane komunikácie s príslušným justičným orgánom dožiadaného štátu, t.j. britského súdu, pričom z podkladov v spise vyplýva, že obvinený počas pobytu vo väzbe nesúhlasil s extradíciou a taktiež sa nevzdal zásady špeciality. Okresný súd Michalovce na žiadosť prokuratúry sťažovateľa preto žiadal o dodatočný súhlas s trestným stíhaním obvineného pre stíhaný skutok, ale z pripojeného spisu Okresného súdu Michalovce, sp.zn. 0 Tp/9/2014 a odpovede britských orgánov vyplýva, že nakoľko obvinený žije na území Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, neprikročia k realizácii európskeho zatýkacieho rozkazu. Odvolací súd musí opätovne poukázať na ustanovenie § 31 ods. 1 ZoEZR v zhode s prvostupňovým súdom a nemožno súhlasiť so sťažnostnou námietkou, že za stíhaný trestný čin nemožno uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie obmedzujúce osobnú slobodu - poukazujúc na znenie § 31 ods. 2 písm. b), písm. c), písm. d) ZoEZR, ako i § 31 ods. 3 ZoEZR - pretože za stíhaný skutok - prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr.zák. možno uložiť trest odňatia slobody v trvaní do 2 rokov. Ak sťažovateľ poukazuje na potrebu prihliadnuť na zásadu proporcionality - vo vzťahu k vydaniu európskeho zatýkacieho rozkazu - je to na zvážení samotného sťažovateľa, ktorý disponuje obžalobou. Z obsahu spisového materiálu nevyplýva, že by obvinený po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, t.j. po 20.3.2014 sa zdržiaval na území Slovenskej republiky viac ako 45 dní napriek tomu, že ho mohol opustiť alebo sa dobrovoľne vrátil na územie Slovenskej republiky potom, čo ho opustil, čím by boli splnené podmienky pre neuplatnenie zásady špeciality podľa § 31 ods.2 písm. a) ZoEZR. Obvinený jednoznačne pri svojom výsluchu uviedol, že trvá na uplatnení zásady špeciality, tohto práva sa nevzdal a obsahom spisového materiálu nie je dodatočný súhlas justičných orgánov Veľkej Británie so stíhaním pre aktuálny skutok v prejednávanej veci. Nemožno hodnotiť v neprospech obvineného, ak využil svoje zákonné právo v zmysle § 34 ods.1 Tr.por. a - taktiež - po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody odcestoval do Anglicka. Napokon, vo vzťahu ku aplikácii ustanovení § 358 ods. 1 Tr.por. a nasl., upravujúcich konanie proti ušlému, toto je špecifickým druhom konania a nemožno tvrdil, že sa obvinený vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine. Tu sa žiada podotknúť, že toto konanie proti ušlému sa vykonáva na návrh prokurátora, ktorý ho môže podať v obžalobe, alebo i bez takého návrhu na základe opatrenia predsedu senátu. Avšak v prejednávanej veci zanikli dôvody povinnej obhajoby pre odpadnutie dôvodov, pre ktoré bol ustanovený obhajca a to dňa 20.3.2014 - prepustením obvineného z výkonu trestu odňatia slobody v inej trestnej veci, pričom - naviac - väčšina procesných úkonov vykonaných v prípravnom konaní je procesne nepoužiteľná, teda neposkytuje materiálny základ pre podanie obžaloby. K sťažnosti sťažovateľa považuje za potrebné naviac uviesť a zdôrazniť, že obvinený je občan Slovenskej republiky, avšak súčasne je i občan Európskej únie, ktorá skutočnosť mu umožňuje - v zmysle príslušnej časti acquis Európskej únie upravujúcej voľný pohyb a pobyt osôb - zdržiavať sa v ktoromkoľvek členskom štáte Európskej únie. Jednou zo štyroch základných slobôd je voľný pohyb osôb. Je to základné právo garantované Zmluvou o fungovaní Európskej únie (článok 45 ZFEU) a je i zásadným princípom európskeho občianstva. Občania EÚ majú právo na slobodný pohyb v rámci EÚ z dôvodu práce, podnikania, štúdia alebo turistiky. Voľný pohyb osôb je garantovaný nielen v rámci EÚ, ale aj v krajinách Európskeho hospodárskeho priestoru a vo Švajčiarsku, ktoré má s EÚ bilaterálnu dohodu (viď Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/38/ ES o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci členských štátov). Základom slobody pohybu osôb je oprávnenie tzv. primárne oprávnenie, k určitej činnosti v inom členskom štáte - právo podnikať, vykonávať prácu, poskytovať služby ako aj ich požívanie. Sekundárne oprávnenia zahŕňajú oprávnenie voľného vstupu do iného členského štátu a oprávnenie pobytu v ňom. Podmienkou slobody pohybu je úplná liberalizácia všetkých týchto oprávnení. Článok 18 ZFEU zakazuje akúkoľvek diskrimináciu z dôvodu štátnej príslušnosti k členskému štátu. Článkom 20 ZFEU sa ustanovuje občianstvo Únie. Občanom Únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo Únie dopĺňa štátne občianstvo a nenahrádza ho. Každý občan Únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v zmluvách a v opatreniach prijatých na ich vykonanie. Odvolací súd preto na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu je správne a zákonné, sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná, a preto ju postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr.por. zamietol. Poučenie: Proti uzneseniu sťažnosť nie je prípustná (§ 185 ods. 2 Tr. por.).