Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 17CoE/375/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809203653 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7809203653.2 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: XX XXX XXX, Y. povinnej R. A., V.. X.X.XXXX, P. L. H. X. XXX, o vymoženie 551,15 eura s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp.zn. EX 2392/09, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava zo dňa 4. októbra 2013 č.k. 4Er/288/2009-16 takto r o z h o d o l : Návrh na oprávneného prerušenie konania z a m i e t a. Účastníkom náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému priznal trovy exekúcie vo výške 39,83 eura s tým, že oprávnenému uložil povinnosť uhradiť trovy exekúcie priznané súdnemu exekútorovi do 10 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom domáhal nariadenia exekúcie na vymoženie peňažnej pohľadávky voči povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., zo dňa 03.12.2008, sp. zn.: SR 12308/08. Mal za nesporné, že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu je spotrebiteľskou zmluvou, ktorej návrh bol v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje. Spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy o úvere, nemohol vyjednávať, jedinou jeho alternatívou bolo prijatie, respektíve odmietnutie návrhu ako celku (en bloc). Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t. j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Medzi absolútne neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve zaraďuje Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 4 písm. r) aj ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd a ako taká je v rozpore so znením § 53 ods. 4 písmeno r) Občianskeho zákonníka, čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo). Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. O trovách exekúcie rozhodol súd v zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že uložil oprávnenému povinnosť uhradiť poverenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 eura, nakoľko ten podal návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorý trpí takými právnymi vadami, že v exekúcii nie je možné pokračovať. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky. Navrhol tiež, aby postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2001 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Súdu prvého stupňa vytkol, že mu ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom z dôvodu, že mu neumožnil viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohol uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, keď exekučný súd porušil svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Namietol, že exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom, účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd bol v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávneného platná. Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením zmluvy o úvere, ktorú nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom - ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou podmienkou. Tvrdil tiež, že bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ oprávnený odôvodnil poukazom na rôznu jazykovú verziu bodu q/ ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS tvrdením, že súd prvého stupňa sa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku rozhodcovskú doložku v zmluve o úvere. Mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu "nekalá zmluvná podmienka" Súdny dvor Európskej únie a Súdnemu dvoru Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: "1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?" Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, uznesením zo dňa 12. júna 2014 č.k. 4CoE/187/2013 - 56 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení a návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Dôvodiac, že namietaný postup súdu prvého stupňa pri preskúmavaní rozhodcovskej doložky je súladný so zákonom, a teda aj s Ústavou Slovenskej republiky, za neodôvodnenú považoval žiadosť oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. za účelom podania návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej vyslovil, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t.j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Z uvedeného potom vyvodil, že podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neboli splnené a preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním. Dovolací súd po zistení, že oprávnený vo svojom odvolaní podanom proti uzneseniu súdu prvého stupňa navrhol postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. konanie prerušiť a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť ním formulované prejudiciálne otázky, o ktorom odvolací súd nerozhodol a v odôvodnení rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal, uznesením zo dňa 30.11.2015 sp. zn. 2Oboer/371/2014 zrušil uznesenie odvolacieho súdu v napadnutej časti a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie o návrhu oprávneného na prerušenie konania. Na základe uvedeného v súlade s pokynom dovolacieho súdu odvolací súd posúdil návrh oprávneného na prerušenie konania a dospel k záveru, že nie je dôvodný. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. K návrhu oprávneného na prerušenie konania odvolací súd uvádza, že pokiaľ oprávnený v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. navrhol konanie prerušiť, odvolací súd poukazuje na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak osobitný zákon ("písmeno 4c") neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť. Podľa článku 234 ods. 3 a 4 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len ZES) je vnútroštátny súdny orgán najneskôr v poslednom stupni povinný obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor. Aj za predpokladu možnej aplikácie ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., odvolací súd nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť s tým, aby požiadal Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj "ZEFÚ") má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZES. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka vo Všeobecných podmienkach poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše v dôvodoch rozhodnutia výslovne uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou súdov SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/1/2012 a pod.). Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil v podstate získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z.z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal v dôvodoch rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C/76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienok obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle čl. 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálenie pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti tejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte clairé (konanie objasnené alebo už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acte clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný. V ust. § 109 ods.1 písm. b/ O.s.p. zákon ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie a podať návrh na ústavný súd, aby preskúmal súlad právnych predpisov vždy, ak sa splnia podmienky uvedené v druhej vete § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., to znamená, ak pred rozhodnutím dospeje k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou a zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Prerušenie konania z tohto dôvodu závisí výslovne od záveru súdu; názor účastníka konania je v tomto smere právne irelevantný. Ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. nadväzuje na čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ukladá všeobecnému súdu povinnosť prerušiť konanie len v prípade, ak sa domnieva, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, odporuje ústave, zákonu alebo medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská republika viazaná. Tento postup súdu je viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prejednávanú vec i právnu úpravu, aplikácia ktorej prichádza v danej veci do úvahy. Súd takto potom postupuje len vtedy, ak dospeje k názoru svedčiacemu o existencii uvedeného rozporu. Potreba tohto postupu preto nie je daná v prípade, že o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník, nie však prejednávajúci súd. Z uvedeného vyplýva, že prerušiť konanie podľa druhej vety ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. možno len vtedy, ak k záveru o rozpore všeobecne záväzného predpisu s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 47/1996). K návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že po preskúmaní veci nedospel k záveru, že § 44 ods. 2 EP by mohol byť v rozpore s Ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, a preto aj tento návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, v dovolacom konaní bol úspešný čiastočne, avšak náhradu trov dovolacieho konania nežiadal priznať a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho a ani dovolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.