Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/63/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7912217071 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7912217071.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Ota Jurča a JUDr. Anny Slovinskej, vo veci žalobcu T.. T.Q. Š.Q., K. E.U., L.. A. XXXX/X, proti žalovanému Správa ciest Košického samosprávneho kraja, Košice, Nám. Maratónu mieru 1, IČO: 35 555 777, o zaplatenie 516,78 €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 13C/56/2014-80 z 19.9.2014 Okresného súdu Trebišov r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 516,78 € a trovy konania vo výške 30,50 €, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 516,78 € z titulu náhrady škody na tom skutkovom základe, že dňa 21.1.2012 v Obci Malý Ruskov došlo ku škodovej udalosti - rozbitiu čelného skla na jeho osobnom motorovom vozidle, ku ktorej došlo tak, že posypové vozidlo žalovaného vymrštilo kamene na jeho čelné sklo, ktoré bolo nutné vymeniť. Vzal do úvahy obranu žalovaného, ktorý namietal, že tvrdenia žalobcu o vzniku škody sa rozchádzajú a vzbudzujú pochybnosti o tom, či mohlo dôjsť ku škode spôsobom ním opísaným a je tak podozrenie, že žalobca si celú záležitosť vymyslel a skutočnosti nasimuloval tak, aby od neho získal peňažné plnenie. Uviedol, že v pôvodnej žalobe žalobca za žalovaného označil Správu ciest KSK, Správu a údržbu Trebišov a počas konania, rešpektujúc názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení č.k. 5Co 65/2013-29 odstránil vadu návrhu v označení účastníka konania a tohto označil ako Správu ciest Košického samosprávneho krája, Námestie maratónu mieru 1, Košice, IČO: 35 555 777. Podrobne reprodukoval obsah výpovede žalobcu a svedka B. K.Í., ako aj vyjadrení zástupcu žalovaného. Z faktúry splatnej dňa 28.2.2010 zistil, že Autoopravovňa Z. I. Trebišov za výmenu čelného skla fakturovala sumu 516,78 € a žalobca túto 15.2.2012 v plnom rozsahu uhradil. Popísal ďalej zistenia vyplývajúce zo správy o nehode zo dňa 21.1.2012 ako aj z listov Allianz - Slovenskej poisťovne, a.s. Citoval § 427 ods. 1, 2 a § 428 OZ a mal za to, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je prípadom osobitnej zodpovednosti za škodu majúcej charakter objektívnej zodpovednosti a teda k jej zbaveniu dochádza iba z objektívnych dôvodov (liberačných dôvodov) a nie pre nedostatok zavinenia. Zdôraznil, že posypové vozidlo, ktoré žalovaný používa na údržbu miestnych komunikácií a ktoré pri svojej prevádzke sype štrk na komunikáciu je svojim charakterom natoľko špecifické, že teoreticky ani prakticky nemožno vylúčiť, že pri prevádzke tohto dopravného prostriedku môže dôjsť ku škode na protiidúcich vozidlách aj spôsobom, ako to popísal žalobca. Za právne bezvýznamné pokladal to, či čelné sklo motorového vozidla žalobcu bolo rozbité kameňom z posypového vozidla, ktorý odletel od jeho kolesa alebo či išlo o spŕšku kameňov, ktoré odleteli od rozmetača štrku. Za preukázané považoval, že dňa 21.1.2012 vo večerných hodinách okolo 21.00 hod. došlo na miestnej komunikácii v obci Malý Ruskov k stretu vozidla žalobcu a protiidúceho posypového vozidla žalovaného, ktoré šoféroval vodič B. K.. Táto skutočnosť mu vyplynula nielen zo správy o dopravnej nehode, ale aj z výpovede svedka K.Š.Č., ktorý potvrdil, že sa v danom čase pohyboval na tomto úseku cesty a sypal štrk na zľadovatenú vozovku. Nebolo dôležité, či po poškodení čelného skla žalobca na mieste samom zastavil protiidúce posypové vozidlo, alebo či škodu riešil neskôr, nakoľko jeho konanie smerovalo k zisteniam nevyhnutným na preukázanie skutočností podstatných pre účely ohlásenia poistnej udalosti v poisťovni. Bol toho názoru, že žalovaný sa svojej zodpovednosti nemôže zbaviť ani poukazom na neochotu poisťovne poistnú udalosť uznať a škodu poškodenému zaplatiť. Vzhľadom na uvedené žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 516,78 € ako aj trov konania. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, navrhol ho zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť alebo ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na vnútornú protirečivosť uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. 5Co/65/2013-29 z 21.8.2013 a bol toho názoru, že nedostatok právnej subjektivity vyplývajúci z pôvodného označenia žalovaného mal viesť k zastaveniu konania. Trval na tom, že v konaní nielenže nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že škodu spôsobilo jeho vozidlo, ale nebolo preukázané ani len to, že sa motorové vozidlo žalobcu s jeho posypovým vozidlom na predmetnej ceste vôbec stretli. Ak by aj pripustil, že k takémuto stretu, resp. míňaniu sa vozidiel na ceste došlo, to by ešte neznamenalo, že pri ňom došlo ku vzniku škody, keďže v celom konaní okrem tvrdenia žalobcu nebol predložený žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval, že poškodenie čelného skla na vozidle žalobcu zapríčinilo práve jeho vozidlo. Argumentáciu súdu o nemožnosti vylúčenia vzniku škody spôsobom popísaným žalobcom označil len za akúsi „barličku“ a chatrnú náhradu relevantného dôkazu o tom, že škodu žalobcovi spôsobil práve on. Aj keď by pripustil, že za okolností popísaných žalobcom mohlo byť preňho problematické určiť, odkiaľ presne vyletel kameň, predsa len by mal vedieť, či ho zasiahla spŕška kamenia alebo len jeden kameň. Aj pri objektívnej zodpovednosti musí byť podľa neho jednoznačne preukázané, či ku škode došlo v príčinnej súvislosti s udalosťou (vymrštením kameňa od kolesa posýpacieho vozidla, resp. jeho odhodením od rozmetacieho zariadenia), čo však v tomto prípade splnené nebolo. Prvostupňový súd navyše v rozsudku neustálil ani to, odkiaľ mal predmetný kameň vyletieť. Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 3.2.2016 v súlade s § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. a po prejednaní veci v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil ako vecne správny. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, ktorý posúdil podľa správnych zák. ustanovení, § 427 ods. 1, 2 a § 428 Občianskeho zákonníka, ktoré správne vyložil a aplikoval na zistený skutkový stav a po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k správnemu záveru o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi (poškodenému) náhradu škody v uplatnenej výške. Ani skutočnosti, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť uvedeného záveru a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom nároku, preto odvolanie žalovaného z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/ O.s.p.) nemožno považovať za opodstatnené. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym názorom súdu prvého stupňa v prejednávanej veci, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla žalovaného s namontovaným rozmetacím zariadením. Osobitná povaha prevádzky spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s činnosťou a pohybom dopravného prostriedku, ktorému nemožno čeliť ani vhodnými opatreniami technického charakteru pri udržiavaní dopravných prostriedkov v stave spôsobilom na riadne užívanie, ani riadnym spôsobom ich užívania v súlade s pravidlami cestnej premávky. V súdnej praxi je už ustálený názor, podľa ktorého pod pojmom stret prevádzok treba rozumieť nielen tzv. priamy stret prevádzok dvoch alebo viacerých prevádzkovateľov dopravných prostriedkov, ale tiež aj vzájomné škodné pôsobenie dvoch prevádzok na seba (tzv. nepriamy stret), pri ktorom síce nedochádza k zrážke dvoch alebo viacerých dopravných prostriedkov, ale prevádzkou jedného dopravného prostriedku sa nepriamo ovplyvní prevádzka druhého dopravného prostriedku, v dôsledku čoho dôjde k jeho poškodeniu (k uvedenému porovnaj stanovisko Najvyššieho súdu SR sp. zn. Cpj 10/1983, publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. 3/1984). Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok proti žalovanému z titulu náhrady škody spôsobenej na jeho motorovom vozidle odmrštením kameňa v dôsledku prevádzky vozidla žalovaného. Za túto škodu zodpovedá (objektívne) prevádzkovateľ motorového vozidla - žalovaný, preto súd prvého stupňa po preukázaní zákonných predpokladov zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu správne rozhodol, pokiaľ žalobe ako dôvodnej vyhovel. Žalobca v žalobe žalovaného označil ako: Správa ciest KSK, Správa a údržba Trebišov, čím ho identifikoval nedostatočne, avšak podaním z 18.2.2014 jeho označenie doplnil na: Správu ciest košického samosprávneho kraja, Námestie Maratónu mieru 1, Košice, IČO: 35 557 777, čím ho označil jednoznačne a nezameniteľne a odstránil tak vady žaloby, v dôsledku čoho bolo možné s riadne označeným žalovaným pokračovať v konaní. Tento záver vyplýva aj z predchádzajúceho rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach 5Co/65/2013-29 z 21.8.2013. Žalobca aj podľa názoru odvolacieho súdu bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázal, že ku škode (rozbitiu čelného skla) na jeho osobnom motorovom vozidle došlo v dôsledku prevádzky vozidla žalovaného s namontovaným rozmetacím zariadením. Žalobca presvedčivo popísal okolnosti, za ktorých došlo k poškodeniu (rozbitiu) čelného skla na jeho vozidle, popísal vozidlo žalovaného a odôvodnil, prečo bezprostredne „nestíhal“ posypové vozidlo a vec riešil s pracovníkom žalovaného až na druhý deň ráno. Z hľadiska všeobecne prijímaných skúseností je pochopiteľné, prečo žalobca s rozbitým čelným sklom pri nepriaznivých poveternostných a svetelných podmienkach (21.1.2012 okolo 21.00 hod.) nevyvinul snahu okamžite po nehode sledovať vozidlo žalovaného a konfrontovať jeho vodiča. Naopak, jeho postup možno hodnotiť ako logický a bezpečný, pokiaľ na druhý deň ráno vyhľadal vedúceho dopravy v stredisku žalovaného a s ním riešil vzniknutú situáciu. Bolo pritom zistené, že vozidlo žalovaného sa skutočne pohybovalo v danom mieste a čase, ako ho popisoval žalobca a tento aj z pohľadu odvolacieho súdu vyvinul všetko dostupné úsilie pre identifikáciu škodcu, ktoré od neho bolo možné spravodlivo požadovať. Záveru súdu prvého stupňa o zodpovednosti žalovaného za škodu tak nemožno nič vyčítať, nakoľko aj svedok B. K. (vodič žalovaného) pripustil, že kameň vymrštený kolesom jeho vozidla mohol poškodiť vozidlo žalobcu. Takémuto deju zodpovedá i ním podpísaná správa o nehode (č.l. 6). Neobstojí obrana žalovaného, že musí byť so 100 %-nou istotou urobený záver, či sporný kameň vyletel spod kolesa jeho vozidla, alebo od rozmetacieho zariadenia. Ide totiž o otázku, ktorej úplné nezodpovedanie nemôže byť na ujmu poškodeného, ktorého by takýto výklad staval do neriešiteľnej a vysoko nepriaznivej situácie. Úspešná obrana žalovaného (škodcu) nemôže v žiadnom prípade byť založená ani na argumentácii použitej jeho zástupcom na pojednávaní 30.4.2014, kedy tento namietal, že poisťovňa v tomto „vidí rozpor a na tomto rozpore veľmi rada založí svoje zamietavé rozhodnutie ku likvidácii poistnej udalosti“ a že „aj v tomto prípade k tomu tak bolo a poisťovňa bola natoľko vynaliezavá, že sa vyhla plneniu“. Je totiž vecou žalovaného, akým spôsobom má koncipované zmluvy s príslušnou poisťovňou a od tejto skutočnosti nemôže byť závislé postavenie poškodeného, stojaceho mimo takéhoto zmluvného vzťahu. Z uvedených dôvodov bol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdený. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. Žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal, preto nemá právo na náhradu jeho trov. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.