Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2CoKR/5/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115207948 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Hrib, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:8115207948.1 Uznesenie Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa - veriteľa: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava 831 04, IČO: 45 869 464, o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka G. B., P.. XX.X.XXXX, X. Y. XXX XX Y. XXX, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 8.2.2016, č.k. 2K/23/2015-44 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e uznesenie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa odvolaním napadnutým uznesením zamietol návrh navrhovateľa PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 86 9464, na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka: G. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom XXX XX Y. XXX. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 2.4.2015 bol súdu doručený návrh veriteľa, ktorým žiadal, aby súd vyhlásil na majetok dlžníka G. B. konkurz. V návrhu navrhovateľ - veriteľ uviedol, že voči dlžníkovi eviduje pohľadávku v celkovej výške 2.217,89 eura s prísl. Svoju pohľadávku navrhovateľ preukazoval právoplatným a vykonateľným Rozhodcovským rozsudkom STÁLEHO ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. sp.zn. IIC1110184 zo dňa 7.10.2011. Ako ďalšieho veriteľa dlžníka označil súdneho exekútora Mgr. Štefana Šviderského. Návrh spolu s prílohami bol podaný v dvoch rovnopisoch. Návrh v podobe príloh o.i. obsahoval doklad o zaplatení preddavku na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu vo výške 663,88 eur, rozhodcovský rozsudok sp. zn. IIC1110184 zo dňa 7.10.2011 a výzvou zo dňa 7.11.2014. Uznesením č.k. 2K/23/2015-16 zo dňa 16.4.2015 zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 23.4.2015 súd na návrh veriteľa začal konkurzné konanie voči dlžníkovi. Následne súd uznesením č.k. 2K/23/2015-21 zo dňa 27.4.2015 publikovaným v Obchodnom vestníku dňa 5.5.2015 uložil dlžníkovi povinnosť do 20 dní od doručenia predmetného uznesenia vyjadriť sa k návrhu na vyhlásenie konkurzu, osvedčil svoju platobnú schopnosť a predložil najmä zoznam všetkých svojich peňažných záväzkov, z ktorých plnením bol v deň začatia konkurzného konania 30 dní v omeškaní, zoznam všetkých svojich bankových účtov s prehľadom zostatkov v deň začatia konkurzného konania, informáciu o stave hotovosti v deň začatia konkurzného konania a v deň predloženia tejto informácie súdu, zoznam pohľadávok, pri ktorých možno s odbornou starostlivosťou predpokladať, že budú uhradené najneskôr do 30 dní od začatia konkurzného konania. Súd zároveň predvolal dlžníka a upovedomil veriteľov dlžníka o termíne pojednávania za účelom osvedčenia platobnej schopnosti dlžníka vytýčeného na deň 18.6.2015 o 9.00 hod. na Okresnom súde Prešov. Dňa 18.6.2015 o 9.00 hod. sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vykonané dokazovanie výsluchom prítomných účastníkov. Po skončení dokazovania, súd pojednávanie odročil na neurčito za účelom rozhodnutia o návrhu na vyhlásenie konkurzu. Výzvou zo dňa 13.7.2015 tunajší súd vyzval navrhovateľa, aby predložil listinné dôkazy, ktoré preukazujú vznik pohľadávky, a to Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 28.03.2008 spolu s Obchodnými podmienkami pre úver a Všeobecnými obchodnými podmienkami. Navrhovateľ na základe výzvy súdu doručil tunajšiemu súdu dňa 4.8.2015 vyjadrenie k výzve, spolu so Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.6.2008 s Obchodnými podmienkami pre úver a Všeobecnými obchodnými podmienkami. Súd následne posudzoval aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa. Navrhovateľ môže podľa ust. § 12 ods. 2 ZKR podať návrh na vyhlásenie konkurzu len ak svoju pohľadávku doloží medzi iným vykonateľným rozhodnutím alebo iným podkladom, na základe ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu. Podľa názoru súdu, za vykonateľné rozhodnutie možno považovať len rozhodnutie, ktoré je vydané orgánom oprávneným na prejednanie veci. V prípade, ak je podkladom pre konkurzné konanie rozhodcovský rozsudok, na prejednanie veci musí byť daná právomoc rozhodcovského súdu. Tak, ako v exekučných konaniach aj v konkurznom konaní musí veriteľ, ktorý podáva návrh na vyhlásenie konkurzu doložiť svoju pohľadávku materiálne vykonateľným titulom, ktorý aj v konkurznom konaní podlieha preskúmaniu a posúdeniu tejto materiálnej vykonateľnosti súdom ex - offo. Aj súd je povinný z úradnej moci skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie konkurzného konania („generálnej exekúcie“), t. j. skúmať či na prejednanie veci, výsledkom ktorého konania bol rozhodcovský rozsudok, bola daná právomoc rozhodcovského súdu. V posudzovanom prípade bola zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a dlžníkom, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, od ktorého navrhovateľ odvodzuje svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Túto zmluvu považuje súd za zmluvu spotrebiteľskú. Súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10, C-40/08 pri výklade smernice rady 93/13 EHS, na základe ktorého je povinný pred vydaním rozhodnutia o návrhu na vyhlásenie konkurzu skúmať rozhodcovskú doložku a zistiť, či táto nespĺňa znaky neprimeraných a teda nekalých podmienok, tým že vyvoláva nerovnaké postavenie medzi účastníkmi, a teda či nie je neplatná podľa § 53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník) účinného od 1. januára 2008. Podľa článku 10.2.2 Všeobecných obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo vykonávania bankových obchodov vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy. Podľa článku 10.2.3. Všeobecných obchodných podmienok, ak klient najneskôr pri uzatváraní bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Na základe uvedeného je rozhodcovská doložka podľa bodu 10.2.2. Všeobecných obchodných podmienok neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a teda je neplatná. Podstatnou okolnosťou pre prijatie tohto záveru je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom, t. j. dlžníkom individuálne dohodnutá, nakoľko bola zaradená do Všeobecných obchodných podmienok vopred pripravenej zmluvy a dlžník nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Ide preto o vnútenú podmienku, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy a ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Na základe uvedeného súd považuje túto podmienku za neprijateľnú podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda za absolútne neplatný právny úkon. Ustanovenie článku 10.2.3. Všeobecných obchodných podmienok formálne síce umožnilo dlžníkovi (spotrebiteľovi) rozhodcovskú doložku neprijať, ale na neprijatie rozhodcovskej doložky sa vyžadoval ďalší písomný úkon od spotrebiteľa, čo súd považuje za ustanovenie zvyšujúce nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru súdu, ustanovenia týkajúce sa rozhodcovskej doložky vyvolávajú hrubý nepomer na ťarchu spotrebiteľa a v konečnom dôsledku ide o dojednanie, ktoré je svojim obsahom v rozpore s dobrými mravmi. Pre absolútnu neplatnosť rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v danom prípade podľa názoru súdu nebola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci, v dôsledku čoho rozhodcovský rozsudok, od ktorého navrhovateľ v danom prípade odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, nie je exekučným titulom. Podľa názoru súdu, podmienka dojednaná podľa článku 10.2.3. Všeobecných obchodných podmienok, ktorý hovorí, že ak klient najneskôr pri uzatváraní bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Na základe uvedeného je rozhodcovská doložka podľa bodu 10.2.2. Všeobecných obchodných podmienok neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a teda je neplatná. Podstatnou okolnosťou pre prijatie tohto záveru je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom, t. j. dlžníkom individuálne dohodnutá, nakoľko bola zaradená do Všeobecných obchodných podmienok vopred pripravenej zmluvy a dlžník nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Z vyššie uvedených dôvodov v danom prípade navrhovateľ nepreukázal svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu, t.j. svoju aktívnu vecnú legitimáciu, a preto súd jeho návrh na vyhlásenie konkurzu zamietol. Podľa ust. § 196 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len "konanie podľa tohto zákona") sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa ust. § 199 ods. 1 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto zákona doručujú ich zverejnením v Obchodnom vestníku. Uznesenie, ktoré sa zverejňuje v Obchodnom vestníku, sa zverejňuje bez odôvodnenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie navrhovateľ - veriteľ. Odvolanie odôvodnil tým, že konkurzný súd na základe podaného návrhu začal konkurzné konanie, a teda možno z toho vyvodiť záver, že návrh na vyhlásenie konkurzu spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, v opačnom prípade by súd postupoval nezákonne. Exekučný titul nebol rozhodnutím súdu zrušený ani za neprípustné neboli súdom vyhlásené ani zmluvné dojednania. Vzhľadom na to, že absentuje takéto súdne rozhodnutie je svojvôľou súdu ho svojim právnym názorom nahrádzať. Povinnosť osvedčiť platobnú schopnosť zaťažuje dlžníka. Nie je povinnosťou veriteľa osvedčiť platobnú neschopnosť dlžníka a ani konkurzný súd nedisponuje právomocou, na základe ktorej by ex offo osvedčoval platobnú schopnosť dlžníka. Rozhodnutie konkurzného súdu považujeme za arbitrárne. Máme teda za to, že po začatí konkurzného konania je predmetom dokazovania jedine skutočnosť. či dlžník osvedčí svoju platobnú schopnosť. V prípade, ak platobnú schopnosť neosvedčí je konkurzný súd povinný vyhlásiť konkurz na majetok dlžníka, súd nemá inú možnosť. Akýkoľvek iný postup je nezákonný a arbitrárny. Úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s ustanoveniami zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Nejde teda o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu národnej banky. Podľa článku 12 ods. 4 zákona č. 460/1992 Z.z., Ústavy SR Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. Dovoľujeme si poukázať aj na tú skutočnosť, že v prípade, ak by dlžník plnil riadne a včas svoj záväzok, rozhodcovská doložka by nebola bývala vôbec uplatnená. Navrhovateľ si sám, svojím konaním, resp. opomenutím konania resp. nekonaním spôsobil uplatnenie rozhodcovskej doložky zo Zmluvy tým, že porušil zmluvné podmienky vyplývajúce mu zo zmluvy, ku ktorým sa sám slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, zaviazal. Na základe vyššie uvedeného navrhujeme, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že vyhlási konkurz na majetok dlžníka, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p. prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, preto odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a preto nepovažuje za potrebné v odôvodnení rozhodnutia toto odôvodnenie znovu opakovať. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia považuje odvolací súd za potrebné uviesť. Konkurzné konanie je svojim obsahom a účinkami konaním základným, v ktorom sa rieši úpadok dlžníka, je aj konaním exekučným, pretože sa v ňom uspokojujú pohľadávky veriteľov. Konkurzné konanie sa označovalo aj ako generálna exekúcia. Jednou zo základných funkcií konkurzu je pomerné uspokojenie pohľadávok veriteľov z majetku dlžníka. Po zistení pohľadávok, ktoré si veritelia prihlásia do konania, konkurzné konanie nadobúda svojimi účinkami povahu exekučného konania, pretože správca konkurznej podstaty speňaží majetok úpadcu (dlžníka) a zo získaného výťažku uspokojuje pohľadávky veriteľov. Veriteľ, ktorý podal návrh na vyhlásenie konkurzu a žiada, aby konkurzný súd vyhlásil konkurz, chce dosiahnuť osobitný druh exekúcie na majetok dlžníka, pretože po vyhlásení konkurzu dôjde k speňaženiu majetku dlžníka a k rozdeleniu získaného výťažku medzi jeho veriteľov. V tomto smere je individuálna exekúcia a konkurzné konanie ako generálna exekúcia, svojim obsahom a účinkami totožná. Z týchto dôvodov nie je právne akceptovateľné, aby v jednom druhu súdneho konania pri individuálnej exekúcii, exekučný súd skúmal existenciu exekučného titulu a v inom druhu súdneho konania pri generálnej exekúcii, by konkurzný súd exekučný titul nepreskúmaval. Rovnako by bolo neakceptovateľné, aby ten istý súd pri individuálnej exekúcii nepripustil exekučné konanie, pretože preskúma a neuzná exekučný titul a v inom druhu súdneho konania, kde tak isto dochádza k exekúcii na majetok dlžníka, by nepreskúmaval exekučný titul a pripustil by speňaženie majetku dlžníka. Navyše, v konkurznom konaní je existencia exekučného titulu conditio sine qua non pre podanie veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu. Konkurzný súd preto správne zisťoval, či priložený rozhodcovský rozsudok, ktorým navrhovateľ preukazuje ako veriteľ pohľadávku voči dlžníkovi a zároveň osvedčuje platobnú neschopnosť dlžníka, je exekučným titulom. V posudzovanom prípade konkurzný súd len skúmal aktívnu vecnú legitimáciu, ktorú je povinný skúmať ex offo aj bez procesnej aktivity dlžníka, a to bez ohľadu na jeho právnu povahu a teda bez ohľadu na to, či dlžník je spotrebiteľom. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ ako veriteľ nepreukázal pohľadávku spôsobom stanoveným kogentnými ustanoveniami ZoKR, a preto nepreukázal ani svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Z týchto dôvodov konkurzný súd správne zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu, a preto odvolací súd toto rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prístupné.