Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/79/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200768 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Tymko ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7015200768.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Tymka a členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobkyne Y. M., bytom H. č. XX, V. - I., zastúpenej JUDr. Dušanom Antolom, advokátom, so sídlom Krivá č. 23, Košice, proti žalovanému Sociálnej poisťovni, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 29253-9/2015-BA zo dňa 21.04.2015, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, rozhodnutím č. 55794-36/2015-KEM zo dňa 09. februára 2015, podľa § 90 písm. c/ v spojení s § 118 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodla, že pani Y. M., nar. XX. Y. XXXX, bytom H. XX, manželka poškodeného p. X. M., nar. XX. H. XXXX, bytom H. XX, ktorý zomrel v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 31. augusta 2007, nemá nárok na doplatok jednorazového vyrovnania v sume 422.986,68 eur. 2. Odôvodnenie citovaného rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, je obsahom podrobného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného. 3. V odvolaní proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, žalobkyňa navrhla, aby odvolací orgán napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové konanie, v ktorom sa poškodenému (oprávnenej osobe) prizná úrazová dávka JV. Odvolacie námietky žalobkyne proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, korešpondujú so žalobnými námietkami a sú taktiež obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného. 4. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení odvolanie pani Y. M., nar. XX. Y. XXXX, bytom H. XX, XXX XX H., právnej nástupkyne po nebohom poškodenom pánovi X. M., nar. XX. H. XXXX, naposledy bytom H. XX, XXX XX H., ktorý zomrel dňa XX. W. XXXX v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 31. augusta 2007 podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne pobočka Košice, číslo 55794-36/2015-KEM zo dňa 09. februára 2015 vo veci nepriznania nároku na doplatok jednorazového vyrovnania v sume 422 986,68 eur zamietol a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice. 5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný citoval § 215 ods. 1, 2, § 218 ods. 1, 2, § 90 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) a uviedol, že z Oznámenia poistnej udalosti zo dňa 03. októbra 2007 a z Hlásenia choroby z povolania alebo ohrozenia chorobou z povolania zo septembra 2007 vystaveného Klinikou pracovného lekárstva a klinickej toxikológie, Fakultnej nemocnie L. Pasteura, Košice vyplýva, že poškodenému bola dňa 31. augusta 2007 zistená choroba z povolania - číslo XX zo zoznamu chorôb z povolania Prílohy č. 1 k zákonu u zodpovedného zamestnávateľa U. S. Steel Košice, s.r.o., Vstupný areál U. S. Steel, 044 54 Košice (ďalej len „zamestnávateľ“). 6. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v časti označenej I. Konanie pred Sociálnou poisťovňou na základe žiadosti zo dňa 05. októbra 2007 a súvisiace preskúmavacie konanie pred Krajským súdom v Košiciach a Najvyšším súdom Slovenskej republiky uviedol, že Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, na základe žiadosti pána X. M., ktorý zomrel dňa XX. W. XXXX (ďalej len „nebohý poškodený“), v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 31. augusta 2007, zo dňa 05. októbra 2007 o priznanie nároku na jednorazové vyrovnanie, vydala dňa 04. februára 2008 rozhodnutie číslo 300-847/2008, číslo ISUP: 1108005876 (ďalej len „rozhodnutie pobočky zo dňa 04. februára 2008“), ktorým priznala poškodenému nárok na jednorazové vyrovnanie v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 31. augusta 2007 v sume 749.571,- Sk. Nebohému poškodenému nevznikol v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 31. augusta 2007 nárok na úrazovú rentu z dôvodu, že mu bol priznaný predčasný starobný dôchodok. 7. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, oznámil zamestnávateľ poškodeného listom zo dňa 15. októbra 2007 pravdepodobný vymeriavací základ v sume 31.178,8667 Sk, v ktorom bola zahrnutá aj jednorazová odmena za dlhoročnú prácu, ktorú zamestnávateľ vyplácal zamestnancom, s ktorými ukončil pracovný pomer podľa § 63 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v súlade s platnou Kolektívnou zmluvou. Z dôvodu, že uvedená jednorazová odmena za dlhoročnú prácu nespĺňa definíciu mzdy podľa § 118 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, nebol zamestnávateľom určený denný vymeriavací základ (ďalej len „DVZ“) správny, a preto Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, požiadala zamestnávateľa o prepočet DVZ bez zarátania vyplatenej jednorazovej mzdy. Zamestnávateľ poškodeného oznámil DVZ bez jednorazovej odmeny v sume 1.732,1334 Sk. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, prepočítala v súlade s ustanovením § 84 ods. 2 zákona DVZ, ktorý po prepočte predstavoval sumu 2.053,- Sk a rozhodnutím pobočky zo dňa 04. februára 2008 priznala nebohému poškodenému nárok na jednorazové vyrovnanie v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 31. augusta 2007 v sume 749.571,- Sk. 8. Žalovaný konštatoval, že podľa článku III. Kolektívnej zmluvy zamestnávateľa nebohého poškodeného na roky 2004 - 2007 vyplynulo, že u zamestnancov, ktorí skončia pracovný pomer z dôvodov odlišných, ako sú uvedené v čl. III 4.1 tejto zmluvy (skončenie pracovného pomeru dohodou podľa § 63 ods. 1 Zákonníka práce), ktorí majú menej ako 2 roky do dosiahnutia riadneho dôchodkového veku a v U. S. Steel Košice, s.r.o. a v spoločnostiach U. S. Steel Košice, s.r.o. odpracovali viac ako 10 rokov, bude vyplatená jednorazová mzda za dlhoročnú prácu (č. III 4, 3). Podmienkou na výplatu bolo len to, že zamestnanec skončí pracovný pomer pred dosiahnutím veku na priznanie riadneho starobného dôchodku a diferenčným kritériom pre výšku sumy bol počet mesiacov chýbajúcich do dovŕšenia dôchodkového veku a priemerný zárobok. Takto stanovené kritériá nemali žiadnu väzbu na vykonanú prácu a na výšku poskytnutia, na čo nemali žiadny vplyv ani výsledky práce za predchádzajúce obdobie trvania pracovného pomeru. 9. Žalovaný poukázal na to, že proti rozhodnutiu pobočky zo dňa 04. februára 2008, podala pani Y. M. ako právna nástupkyňa po nebohom poškodenom, zastúpená právnym zástupcom JUDr. Dušanom Antolom, advokátom, v zákonom ustanovenej lehote odvolanie. Predmetom odvolania bol jej nesúhlas s výškou denného vymeriavacieho základu. Právna nástupkyňa žiadala, aby do DVZ bola zarátaná aj odmena nebohého poškodeného vyplatená v súvislosti s ukončením jeho pracovného pomeru u zamestnávateľa. 10. Žalovaný uviedol, že Sociálna poisťovňa, ústredie, na základe odvolania právnej nástupkyne proti rozhodnutiu pobočky zo dňa 04. februára 2008, tomuto odvolaniu nevyhovela, nakoľko sa stotožnila s názorom Sociálnej poisťovne, pobočka Košice v tom, že výplata jednorazovej odmeny v súvislosti s ukončením pracovného pomeru nespĺňa atribút mzdy podľa Zákonníka práce a vydala rozhodnutie č. BA-58228/2010 zo dňa 21. apríla 2010, ktorým potvrdila rozhodnutie pobočky zo dňa 04. februára 2008. 11. Žalovaný ďalej uviedol, že proti rozhodnutiu ústredia zo dňa 21. apríla 2010 podala právna nástupkyňa na Krajský súd v Košiciach návrh na jeho preskúmanie. Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 7S/8657/2010-93 zo dňa 18. apríla 2012 zamietol žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zo dňa 21. apríla 2010 a stotožnil sa s právnym názorom Sociálnej poisťovne, že jednorazová mzda (odmena) za dlhoročnú prácu, ktorá bola nebohému poškodenému vyplatená v mesiaci jún 2005 spolu s ďalšími zložkami mzdy nie je mzdou za vykonanú prác, čím nespĺňa zákonnú definíciu mzdy v zmysle § 118 ods. 2 Zákonníka práce. 12. Žalovaný poukázal na to, že proti rozsudku KS Košice zo dňa 18. apríla 2012 podala právna nástupkyňa odvolanie, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7So/95/2012 zo dňa 14. augusta 2013 potvrdil rozsudok KS zo dňa 18. apríla 2012. 13. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozsudku zo dňa 14. augusta 2013 (na strane piatej a šiestej) precízne odôvodnil svoj právny názor, z ktorého jednoznačne vyplýva záver: „...že aj keď je zamestnávateľ povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu, ani podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce sa za mzdu nepovažuje (okrem ďalších vymenovaných plnení) iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Nárokové plnenie (dobro, resp. benefit) pre bývalého zamestnanca, ktoré je v Kolektívnej zmluve v časti III. 4 - odstupné a organizačné zmeny označené ako jednorazová mzda za dlhoročnú prácu, nemožno (napriek zavádzajúcemu označeniu) posudzovať ako mzdu, lebo vyjadruje odplatu za zotrvanie v zmluvnom vzťahu v pracovnom pomere a nie odmenu za vykonanú prácu. Z uvedeného dôvodu nemá oporu v zákone (ani v rozhodnutiach ESĽP alebo ESD) tvrdenie žalobkyne, že jednorazová mzda za dlhoročnú prácu, je svojou podstatou súčasťou mzdy, ktorá sa započítava do vymeriavacieho základu pre výpočet jednorazového vyrovnania. Ak bolo z uvedeného plnenia odvedené poistné v rozpore so zákonom, potom zamestnávateľ mohol v súlade so zákonom žiadať o jeho vrátenie, ale prípadné vrátenie neoprávnene odvedeného poistného nemení spôsob výpočtu vymeriavacieho základu“. Obidva rozsudky nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 06. septembra 2013. 14. Žalovaný konštatoval, že z priebehu tohto konania jasne vyplynulo, že postup Sociálnej poisťovne pri priznávaní nároku na jednorazové vyrovnanie právnej nástupkyni po nebohom poškodenom bol správny (s čím sa stotožnil v odôvodneniach svojich rozsudkov aj KS Košice, aj Najvyšší súd Slovenskej republiky), čím nastala situácia, že vo veci jednorazového vyrovnania právnej nástupkyni po nebohom poškodenom bolo právoplatne rozhodnuté. 15. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v časti označenej II. Konanie pred Okresným súdom Košice I a Krajským súdom v Košiciach na základe návrhu právnej nástupkyne zo dňa 19. júna 2008 uviedol, že právna nástupkyňa sa návrhom podaným dňa 19. júna 2008 na Okresnom súde Košice I o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom vo výške 422 986,68 eur, domáhala náhrady škody - nároku na výplatu správnej výšky zákonnej dávky jednorazového vyrovnania, ktorý OS Košice I rozsudkom sp. zn. 12C/379/2013-105 zo dňa 18. februára 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11. apríla 2014 zamietol, z dôvodu, že OS Košice I nezistil nesprávny postup Sociálnej poisťovne, a to tak zo strany pobočky, ako ani zo strany ústredia. 16. Žalovaný poukázal na to, že právna nástupkyňa sa ďalším návrhom zo dňa 19. júna 2008 podaným na OS Košice I domáhala voči Sociálnej poisťovni náhrady škody vzniknutej v dôsledku poškodenia na zdraví chorobou z povolania, ktorá bola nebohému poškodenému zistená dňa 31. augusta 2007. Svoj nárok si uplatnila ako nárok na priznanie a vyplatenie správnej výšky jednorazového vyrovnania po nebohom poškodenom manželovi. 17. Žalovaný ďalej poukázal na to, že OS Košice I uznesením sp. zn. 12C/145/2008-117 zo dňa 03. decembra 2013 konanie vo veci zastavil a vec postúpil Sociálnej poisťovni z dôvodu, že rozhodovanie v danej veci nepatrí do kompetencie súdu. Proti uzneseniu OS Košice I zo dňa 03. decembra 2013 podala právna nástupkyňa odvolanie, ktoré Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 6Co/133/2014-136 zo dňa 18. novembra 2014 potvrdil. Obidve uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 01. decembra 2014. 18. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v časti označenej III. Konanie pred Sociálnou poisťovňou na základe uznesení OS Košice I a KS Košice uviedol, že Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, po postúpení veci z OS Košice I, vo veci doplatku jednorazového vyrovnania v sume 422 986,68 eur, dňa 22. decembra 2014 začala nové konanie. 19. Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, bolo dňa 08. decembra 2014 doručené Podanie v konaní o náhradu úrazovej dávky jednorazové vyrovnanie po postúpení veci OS Košice I, v ktorom právna nástupkyňa opätovne namieta všetky skutočnosti, ktoré už boli uvádzané vo všetkých predchádzajúcich konaniach, tak pred Sociálnou poisťovňou, ako aj pred súdmi všetkých stupňov. 20. Žalovaný poukázal na to, že nakoľko v konaní neboli zistené žiadne nové skutočnosti a s prihliadnutím na vyššie uvedené názory súdov vo veci právnej nástupkyne, Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, vydala rozhodnutie č. 55794-36/2016-KEM zo dňa 09. februára 2015, ktorým právnej nástupkyni nepriznala nárok na doplatok jednorazového vyrovnania v sume 422 986,68 eur. 21. Proti rozhodnutiu pobočky zo dňa 09. februára 2015, ktoré bolo právnemu zástupcovi právnej nástupkyne doručené dňa 12. februára 2015, podal právny zástupca v zákonom ustanovenej lehote odvolanie zo dňa 23. februára 2015, ktoré bolo Sociálnej poisťovni, pobočka Košice, doručené dňa 25. februára 2015, ktoré doplnil ďalšími podaniami - doplneniami zo dňa 26. februára 2015, 06. marca 2015 a 10. marca 2015. V odvolaní právna nástupkyňa opätovne uvádza všetky argumenty ohľadne DVZ a prejavuje svoj nesúhlas so skutočnosťou, že z vyplatenej odmeny bolo odvedené poistné, a preto majú byť započítané do DVZ, čo sú argumenty a skutočnosti, ktoré boli už predmetom predchádzajúcich konaní tak pred Sociálnou poisťovňou, pobočky, ako aj ústredia a všetkých stupňov súdov. V odvolaní navrhuje uskutočniť ústne pojednávanie, ako aj prerušenie konania. 22. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že ako odvolací orgán preskúmal napadnuté rozhodnutie pobočky zo dňa 09. februára 2015 a priloženú dokumentáciu v celom rozsahu, z ktorej vyplýva, že postup Sociálnej poisťovne, pobočka Košice, pri nepriznaní nároku na doplatok jednorazového vyrovnania právnej nástupkyni bol správny. 23. Žalovaný konštatoval, že z dôvodu, že v odvolaní ani jeho troch doplneniach právna nástupkyňa neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré neboli predmetom predchádzajúcich konaní pred Sociálnou poisťovňou, ako aj pred súdmi všetkých stupňov, Sociálna poisťovňa, ústredie, vyzvala právnu nástupkyňu listom č. 29253-4/2015-BA zo dňa 17. marca 2015, aby v lehote 8 dní odo dňa doručenia tejto výzvy predložila Sociálnej poisťovni, ústredie, nové relevantné doklady, ktoré neboli zohľadnené v predchádzajúcom konaní v tej istej veci (právoplatne ukončenom rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. augusta 2013), ktoré by preukazovali opodstatnenosť jej tvrdenia, týkajúceho sa výpočtu denného vymeriavacieho základu na účely jednorazového vyrovnania. 24. Žalovaný uviedol, že právny zástupca na základe výzvy vo svojom podaní zo dňa 04. apríla 2015, ktoré bolo doručené Sociálnej poisťovni, ústredie, dňa 08. apríla 2015, opätovne uvádza svoje opakujúce sa argumenty, ktoré sú na základe vyššie uvedeného rozsiahleho konania a rozhodovania tak Sociálnej poisťovne, ako aj súdom, irelevantné, a preto Sociálna poisťovňa, ústredie, považuje akékoľvek ústne pojednávanie alebo prerušovanie konania za bezdôvodné a nehospodárne. 25. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že Sociálna poisťovňa, ako verejnoprávna inštitúcia, je povinná nakladať so zverenými verejnými finančnými prostriedkami účelne a hospodárne a pri svojej činnosti posúdiť čo najefektívnejším spôsobom ich vynakladanie. 26. Žalovaný konštatoval, že ani v odvolacom konaní neboli predložené žiadne nové relevantné doklady, ktoré by mali za následok zmenu v posudzovaní DVZ a započítania odmeny vyplatenej nebohému poškodenému jeho zamestnávateľom pri skončení pracovného pomeru do DVZ zo strany Sociálnej poisťovne. 27. Žalovaný ďalej uviedol, že skutočnosť, na ktorú právny zástupca neustále vo svojich podaniach poukazuje, že z vyplatenej odmeny bolo uhradené zamestnávateľom poistné však nezakladá fikciu, že odvedením poisteného sa takáto odmena stala súčasťou mzdy a tým aj súčasťou DVZ, čím sa zaoberal v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 14. augusta 2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý uviedol, že „Ak bolo z uvedeného plnenia odvedené poistné v rozpore so zákonom, potom zamestnávateľ mohol v súlade so zákonom žiadať o jeho vrátenie, ale prípadné vrátenie neoprávneného poistného nemení spôsob výpočtu vymeriavacieho základu“. 28. V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že Sociálna poisťovňa trvá na svojom názore, že vyplatenie jednorazovej mzdy za dlhoročnú prácu nemožno (napriek zavádzajúcemu označeniu) posudzovať ako mzdu, lebo vyjadruje odplatu za zotrvanie v zmluvnom vzťahu v pracovnom pomere a nie odmenu za vykonanú prácu. Z uvedeného dôvodu nemá oporu v zákone tvrdenie právnej nástupkyne, že jednorazová mzda za dlhoročnú prácu je svojou podstatou súčasťou mzdy, ktorá sa započítava do vymeriavacieho základu pre výpočet jednorazového vyrovnania. S týmto názorom sa plne stotožnili aj Okresný súd Košice I, Krajský súd v Košiciach, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozsudkoch. 29. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne Bratislava, ústredie, č. p.: 29253-9/2015-BA z 21.04.2015, spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 55794-36/2015KEM z 09.02.2015 a vrátenia na nové konanie. 30. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie prvostupňového orgánu, proti ktorému podala odvolanie, ako aj na rozhodnutie žalovaného a uviedla, že nesprávny postup žalovaného má vplyv na to, že sa opäť nesprávne určil vymeriavací základ zamestnanca, čím rozhodnutie sa stalo nepreskúmateľné z „nedostatku dôvodov“, čím citeľným spôsobom došlo k ukráteniu práv nezákonným rozhodnutím správneho orgánu vyplývajúcich z právneho predpisu a z dôvodu nezohľadnenia obsahu Kolektívnej zmluvy pred vydaním rozhodnutia „zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci“ a nerešpektovania zamestnávateľom určeného denného vymeriavacieho základu (ďalej len DVZ). 31. Žalobkyňa uviedla, že vzhľadom na finančný a sociálny status, vek a zdravotný stav žalobkyne, žalovaný svojim nesprávnym a neprimeraným postupom citeľne zasiahol do sféry majetkových práv žalobkyne a do jej práva na pokojné užívanie majetku. Po vzniku nároku na úrazovú dávku jednorazového vyrovnania i vzniku nároku na jej výplatu, žalovaný mal podľa ustanovení § 90 a nasl., tiež podľa § 118 zákona o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. v platnom znení vykonateľný nárok, ktorý aj v zmysle článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru predstavuje „držbu“ (Vec Karakalios c. Grécko), bránenie v pokojnom užívaní priznaných peňazí (Timbal c. Moldavsko), stav právnej neistoty v dôsledku „provizórneho odškodnenia“ (Almeida Carret,Mascanenhas Falca c. Portugalsko), ale aj (Akkus c. Turecko). 32. V podanej žalobe žalobkyňa uviedla, že podstatou obsahu žaloby je nesprávny postup žalovaného pri použití DVZ a kľúčovou otázkou vyplývajúcou aj z vydaného rozhodnutia je nerešpektovanie zamestnávateľom určeného DVZ v sume 31.178,8667 Sk (1 034,95 eur), ako i Kolektívnej zmluvy U. S. Steel, s.r.o. Košice na roky 2004 - 2007 ako platnému právnemu úkonu. 33. Žalobkyňa poukázala na to, že pokyny zamestnávateľa sú pre správny orgán záväzné. Tiež rekodifikovaný Zákon o kolektívnom vyjednávaní je procesným pracovnoprávnym predpisom upravujúcim mechanizmus kolektívneho vyjednávania, uzatvárania kolektívnych zmlúv, zakotvuje kolektívne pracovnoprávne vzťahy a upravuje postup pri riešení kolektívnych sporov, ktorého schválenie je/bolo prvým krokom na ceste k vytvoreniu kolektívneho pracovného práva. Jeho vážnosť zvyšuje ten fakt, že jeho základom sú medzinárodné dokumenty, Dohovory Medzinárodnej organizácie práce, o Dohovore o vykonávaní zásad práva organizovať sa a kolektívne vyjednávať. 34. Žalobkyňa konštatovala, že žiadne právne predpisy, ani zákon o kolektívnom vyjednávaní nevymedzujú obsah kolektívnej zmluvy. To znamená, že zmluvné strany sa na obsahu kolektívnej zmluvy musia dohodnúť. Popri istých podmienkach pre platnosť, či neplatnosť kolektívnej zmluvy je treba osobitne zvýrazniť, že Kolektívna zmluva je pracovnoprávnym úkonom, ktorý uznáva ako relevantný právny poriadok, a preto sa na ňu vzťahujú ustanovenia Zákonníka práce o právnych úkonoch a o ich neplatnosti (§ 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb.). Právny poriadok s takými úkonmi spája právne následky. Z dôvodov subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce (popri § 15) už nevymedzuje pojem právny úkon, a preto je potrebné používať pojem právny úkon tak, ako ho vymedzuje Občiansky zákonník v ustanovení § 34. V tomto zmysle v pracovnom práve majú najväčší význam pokyny zamestnávateľa. 35. V podanej žalobe žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 119 ods. 1, § 1 ods. 2, § 1 Zákonníka práce a uviedla, že celková zdaniteľná mzda manžela žalobkyne za mesiac jún predstavovala sumu 992.314,- Sk. Mzda, ktorá bola poškodenému vyplatená je zdaniteľný príjem (§ 3 a § 5 zákona o daní z príjmov) pochádzajúca z výkonu závislej práce pre platiteľa príjmu, ktorý bol povinný dodržiavať pokyny alebo príkazy platiteľa príjmu (§ 5 ods. 1 písm. a/). Takýto príjem potom je podľa ustanovenia § 138 ods. 1 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z. definovaný takto: Vymeriavací základ zamestnanca je a/ príjem zamestnanca za vykonanú prácu, ktorý podlieha dani z príjmov fyzických osôb podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je zákon o daní z príjmov č. 595/2003 Z. z.. 36. Žalobkyňa poukázala na to, že Zákonník práce v negatívnej podobe uvádza plnenia, ktoré sa za mzdu nepovažujú. Ide najmä o náhradu mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada za pracovnú pohotovosť. Žalobkyňa uviedla, že v žalovanej veci o takýto prípad sa nejedná. Zamestnávateľ odviedol príslušné odvody, čo potvrdil na pracovnom stretnutí so synom žalobkyne, pričom uviedol, že existuje iba jeden DVZ, a to vo výške 31.178,8667 Sk. Zamestnávateľ tento DVZ opakovane potvrdil aj písomne. Z tohto potvrdenia bol podľa vyjadrenia zamestnávateľa následne urobený iba výpis na základe žiadosti Sociálnej poisťovne, v ktorom nebola uvedená jednorazová mzda, výlučne z dôvodu tejto požiadavky Sociálnej poisťovne bez toho, aby zamestnávateľ vedel na aký účel sa použije. 37. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v konaní poukázala aj na inú formu mzdy (§ 118 ods. 3 Zákonníka práce) - „gratifikácie“ ako vernostné, výsledok ocenenia, dodatkový, mimoriadny, osobitný príplatok, prémie, 13 alebo 14 plat, odmena, ako výraz zodpovedného prístupu zamestnávateľa, ktorého forma má nezastupiteľné miesto v motivácii, pozitívnych výkonových stimuloch a spokojnosti v práci, pretože podľa odborníkov stimul u ostatných sa pretransformuje na motív, ktorý naštartuje u zamestnanca motivačné správanie a konanie smerom k zmene zamestnania. Súčasťou podania bola požiadavka, aby sa správny orgán s uvádzanými skutočnosťami vysporiadal vo vydanom rozhodnutí. 38. Žalobkyňa poukázala na to, že vo vydanom rozhodnutí mala byť uvedená skutočná vôľa zamestnávateľa, ktorá zodpovedá právnemu stavu a sume 31.178,9667 Sk, kým suma 1.732,- Sk je iba vyhovenie „želaniu“ Sociálnej poisťovne, bez objasnenia ďalších súvislostí (...požiadala zamestnávateľa poškodeného o prepočet denného vymeriavacieho základu bez jednorazovej mzdy..., podľa rozsudku Krajského súdu Košice, sp. zn.: 6S/99/2008), ktorá ale nezodpovedá objektívnej pravde a je v priamom rozpore s hmotnoprávnou úpravou, mzdovými podkladmi, obsahom Kolektívnej zmluvy a taktiež je v rozpore s § 84 zákona o sociálnom poistení. 39. Žalobkyňa konštatovala, že podľa obsahu Kolektívnej zmluvy citovaný článok 3 preukazuje, že jednorazová mzda za dlhoročnú prácu (pri vylúčení § 76 ZP a § 63) napĺňa atribúty mzdy ako ocenenie za vykonanú prácu v USS a obchodných spoločnostiach USS (výplata mzdy za dlhoročnú prácu) s precíznym kritériom pre určenie jej výšky podľa článku 3 - jednorazová mzda za dlhoročnú prácu, bodov 1 až 3 v závislosti od časového obdobia trvania pracovného pomeru. Z textu úvodných slov článku 3 - jednorazová mzda za dlhoročnú prácu vyplýva, že ide o ocenenie práce za vykonanú prácu pre zamestnávateľa USS a obchodné spoločnosti USS. Jednotlivé časové úseky sú iba pomocné kritéria pre stanovenie konkrétneho ocenenia a stanovenia konečnej výšky jednorazovej mzdy za dlhoročnú prácu. Takto definovaná jednorazová mzda za dlhoročnú prácu napĺňa obsah pojmu mzda uvedený v § 118 Zákonníka práce ako forma odmeny za prácu v pracovnom pomere. 40. Žalobkyňa poukázala na to, že vo vzťahu ku Kolektívnej zmluve uvedené potvrdzuje aj Prvá spáva o implementácii Európskej sociálnej charty uvedením: „Kolektívne zmluvy môžu podľa § 20 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. upravovať mzdové a ostatné pracovnoprávne nároky v rámci danom pracovnoprávnymi predpismi. V novom Zákonníku práce bola/je špecifikácia mzdových podmienok v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 43 ods. 1 písm. d/, s ustanovením § 119 ods. 2, s ustanovením § 231 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z.. Toto odôvodnenie preukazuje, že popri rozhodnutí zamestnávateľa o určení denného vymeriavacieho základu postup žalovaného pri vydaní rozhodnutia nebol správny a pokiaľ z týchto dôvodov sama iniciovala u zamestnávateľa zmenu určenia DVZ, ktorú v rozpore s § 84 použila, konala v rozpore s platným právom prekročením kompetencií verejnoprávneho orgánu. Tento postup následne viedol aj k vydaniu rozhodnutí, vrátane touto žalobou napadaného, ktoré sú nesprávne a citeľne zasiahli do práv žalobkyne. 41. Žalobkyňa poukázala na to, že poškodený mal vyplatenú mzdu - príjem, ktorý aj podľa zákona č. 461/2003 Z. z. tvorí (§ 138) vymeriavací základ, podľa ktorého, odseku 1 vymeriavací základ zamestnanca je a) príjem zamestnanca za vykonanú prácu, ktorý podlieha dani z príjmov fyzických osôb podľa osobitného predpisu72), c) náhrada mzdy za dovolenku na zotavenie, náhrada mzdy za sviatok, náhrada mzdy pri prekážkach v práci podľa osobitného predpisu73). Poškodenému bola vyplatená mzda - príjem, ktorý aj podľa zákona č. 580/2004 Z. z. (účinný od 01. januára 2006 do 01. januára 2008) tvorí (§ 13) vymeriavací základ, podľa ktorého, odseku 1 vymeriavací základ zamestnanca je a) príjem zamestnanca, ktorý podlieha dani z príjmov fyzických osôb podľa osobitného predpisu40a). 42. Žalobkyňa v podanej žalobe ďalej uviedla, že Kolektívna zmluva je pracovnoprávnym úkonom, a preto sa na ňu vzťahujú ustanovenia Zákonníka práce o právnych úkonoch a o ich neplatnosti (§ 4 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb.). Poukázala na to, že zamestnávateľ U. S. Steel, s.r.o. Košice na pracovných stretnutiach potvrdil, že existuje iba jeden denný vymeriavací základ v sume 31.178,8667 Sk (1 034,95 eur), z ktorého odviedli zákonné odvody. Potvrdil to aj listom zo dňa 05.05.2010, z čoho potom vyplýva i to, že zamestnávateľ odviedol plnenia zo mzdy zamestnanca, ale odviedol aj povinné zákonné plnenia za zamestnávateľa, konkrétne aj na úrazové poistenie, pretože v týchto prípadoch sa však platia odvody za úrazové poistenie. V opačnom prípade by sa potom Sociálna poisťovňa bezdôvodne obohatila na úkor takto prijatých plneniach, pričom predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal alebo získaval. 43. Žalobkyňa taktiež poukázala na ustanovenie § 84 z odseku 1 zákona, podľa ktorého denný vymeriavací základ „je podiel súčtu vymeriavacích základov zamestnanca neobmedzených“, pričom zo žiadneho ustanovenia nevyplýva prípustnosť takého postupu, ako bol zvolený zo strany žalovaného. Žalobkyňa taktiež poukázala aj na nesprávny názor odvolacieho orgánu (strana 2 ods. 2), podľa ktorého nárok na jednorazové vyrovnanie má charakter osobného práva. Tu ide o nesprávny právny názor, pretože dávka, ktorej základ vychádza zo mzdy nemá osobnostný charakter ako je to výlučne pri bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. 44. Žalobkyňa uviedla, že po doručení uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 7Co/133/2014-136 zo dňa 18.11.2014 v právnej veci žalobkyne Y. M., ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn.: 12C/145/2008-117 zo dňa 03.12.2013, žalobkyňa predložila žalovanému podanie vo veci, v ktorom uviedla, že sa nestotožnila s postupom žalovaného, ktorý svojvoľne pristúpil ku kráteniu DVZ jej manžela. Ďalej tvrdila, že v uvedenej veci ide o to, že ak v roku 2007 došlo k vzniku nepredvídanej poistenej udalosti a ustanoveným postupom bol zamestnávateľom určený DVZ v sume 31.178,8667 Sk, t.j. 1 034,95 eur, žalovaný je povinný túto skutočnosť rešpektovať. Dôkazom toho je opakované tvrdenie zamestnávateľa, že jeho postup pri výpočte a určení DVZ je správny. Žalobkyňa uviedla, že poistné podmienky boli splnené. Zamestnávateľ tvrdí, že jeho postup je správny, z čoho vyplýva aj opak, že žalovaný nezistil žiadne pochybenie v činnosti zamestnávateľa na úseku plnenia povinnosti pri odvode zákonného poistenia. Poukázala na to, že žalovaný nemá kompetenciu na jeho zmenu. Žalovaný bol oprávnený za zákonom splnených podmienok podľa § 242 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v platnom znení konať so zamestnávateľom a nie s účastníkom konania, pričom výsledkom takéhoto postupu potom mal byť „Protokol o výsledku kontroly“ vypracovaný podľa § 242 a § 245 zákona č. 461/2003 Z. z. alebo vypracovaný len záznam (§ 245 ods. 6). Inú možnosť zákon nepripúšťa. 45. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že žiadala, aby žalovaný ju prestal zneisťovať a veci vykonštruovanými teóriami spochybňovať, zvlášť keď nerešpektuje jej právo vyplývajúce aj z článku 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa a aby vydala rozhodnutie podľa § 209 a § 210 zákona v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu Košice. Uviedla, že podaním tak nadviazala na všetky podania a tvrdenia, ktoré sú súčasťou spisu poistnej udalosti, na výplatnú pásku, odpoveď firmy U. S. Steel, s.r.o. zo dňa 05.05.2010 k DVZ a obsah platného právneho úkonu Kolektívna zmluva. 46. V podanej žalobe žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo/11/2007, sp. zn. 3Sžf/31/2008 zo dňa 09.10.2008, ďalej na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1Ads/4/2003 zo dňa 10.06.2009, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Prahe sp. zn. 44Ca/139/2000 zo dňa 22.05.2001. 47. Žalobkyňa opätovne poukázala aj na rozpor týkajúci sa tvrdenia zamestnávateľa, že jeho postup pri určení výpočtu výšky DVZ je správny, že nesprávne postupuje žalovaný..., ktorý u zamestnávateľa pochybenie v určovaní DVZ a odvodových povinností nezistil žiadne pochybenie - porušenie zákona! 48. Do súvislosti s posudzovanou vecou dala žalobkyňa aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5Ads/29/2003 zo dňa 26.02.2004 a rozsudok sp. zn. 3Ads/39/2003 zo dňa 21.04.2004. 49. Žalobkyňa ďalej uviedla, že navrhla, aby za účelom zistenia skutočného stavu veci z dôvodu dlhodobo riešeného doplatku úrazovej dávky jednorazové vyrovnanie a spochybňovania postupu zamestnávateľa U. S. Steel, s.r.o. Košice riešeného ale na úkor poškodeného (oprávnenej osoby) bolo podľa § 188 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nariadené ústne pojednávanie, ktoré by bolo spojené zo súčinnostným jednaním žalobkyne a firmy U. S. Steel, s.r.o., u ktorej žalovaný spochybňuje postup, a ktorý (myslené tu firme U. S. Steel, s.r.o.) na zákonom nariadený a splnený výkon odmieta v prospech poškodeného (oprávnenej osoby) plniť proti výkon a to aj napriek tomu, že v poistnom systéme oddeliť výkon a proti výkon nie je možné. Žalobkyňa poukázala na to, že bol predložený návrh, aby dátum nariadenia ústneho pojednávania, ako aj dátum súčinnostného jednania sa vopred s časovým predstihom aspoň 10 dní oznámil a taktiež bol podľa § 193 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. predložený návrh na prerušenie konania z dôvodu, že v prebiehajúcom konaní a posudzovanej veci sa bude riešiť ako predbežná otázka, ktorá je dôležitou otázkou s vplyvom na konečné rozhodnutie. Žalobkyňa konštatovala, že žalovaný si za účelom riadneho zistenia skutočného stavu veci nesplnil žiadnu procesnú povinnosť. 50. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v konaní tvrdila, že v poistení existujú dve veličiny, ktoré musia vždy byť vo vzájomnej súvislosti, a to výkon a proti výkon, pričom existuje pomernosť výkonu a proti výkonu. To je dôkaz, že žalovaný tento právny vzťah nerešpektuje a v predchádzajúcich konaniach neprípustným spôsobom ho roztrieštil. Žalobkyňa poukázala aj na grafické znázornenie poisteného vzťahu majúce oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, súčasne ako dôkaz, ako tento vzťah žalovaný neprípustným spôsobom porušuje, nerešpektuje a triešti ho. Uviedla, že ako dôkaz bolo opakovane predložené stanovisko zamestnávateľa zo dňa 05.05.2010, pričom v tomto prípade ide o ďalšie stanovisko, ktoré je vydané po vyžiadanej odpovedi citovanej v pôvodnom rozhodnutí, ktorú je možné pomenovať ako „špecifikácia“ jednotlivých súm. Ale to, aby zamestnávateľ menil DVZ - takúto odpoveď, ale ani postoj - stanovisko zamestnávateľ nikdy nezmenil. Z týchto tvrdení a návrhov vyplynula aj požiadavka žalobkyne, aby vo vydanom rozhodnutí bola uvedená podstatná náležitosť podľa § 109 v spojení s § 279 a vo vzájomných súvislostiach aj s § 242 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z., t.j. či si zamestnávateľ splnil alebo nesplnil povinnosť odvádzať poistné plnenie, tiež v prípade splnenia tejto povinnosti uviesť v akej výšky a z akej sumy, pričom ani s touto skutočnosťou sa žalovaný nevysporiadal a v rozhodnutí ju neuviedol. 51. Žalobkyňa preto tvrdila, že žalovanému nie je známe v akej výške bola jej manželovi poskytnutá samozrejmá, bežná či základná odmena za vykonanú prácu - pretože v doterajšom konaní sa touto otázkou nikdy nezaoberal, a pokiaľ sa rozhodol v tejto súvislosti niečo spochybniť, uviesť aj ostatnú podrobnú špecifikáciu mechanizmu zvyšovania odmeny za vykonanú prácu až po konečnú sumu, z ktorej bol zamestnávateľ povinný platiť odvody na úrazové poistenie. 52. Žalobkyňa konštatovala, že uvedeným je tak preukázané, že Sociálna poisťovňa v otázke DVZ fabuluje, pričom akýkoľvek opak nikdy nebol preukázaný. Žalobkyňa poukázala na to, že podľa súdnej praxe (právnych záverov NS SR) je správny orgán povinný dať účastníkom konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Konštatovala, že pokiaľ Sociálna poisťovňa vydala rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnila účastníkovi vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide o jej procesné pochybenie, a teda o takú vadu, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Ďalej uviedla, že pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu Sociálnej poisťovne je nutné posúdiť aj to, či si zadovážil dostatok skutkových podkladov pri vydaní rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či toto rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo a je v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. nestačí sa odvolávať na iné skutočnosti, či konania, pretože v prípadnom neskoršom konaní v rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe. Žalobkyňa preto považovala aj v tejto časti, že ide zo strany Sociálnej poisťovne o nesprávny a nezákonný postup a vydanie nezákonného rozhodnutia. Poukázala na to, že porušenie predložených návrhov je porušením procesných povinností Sociálnej poisťovne a zásad vyjadrených v rozhodnutí Kraska c. Švajčiarsko. Žalobkyňa taktiež poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžp/6/2012 zo dňa 27.02.2013, sp. zn. 4Sžso/64/2009 zo dňa 28.04.2010, sp. zn. 9Sžso/70/2011 zo dňa 26.09.2012. 53. V závere podanej žaloby žalobkyňa navrhla vstup vedľajšieho účastníka do konania a aby do konania na jej strane vstúpil zamestnávateľ. 54. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 04. septembra 2015 k žalobe o preskúmanie rozhodnutia poukázal na tie isté skutočnosti a dôvody, ktoré sú uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného. Ďalej uviedol, že na základe predloženého nového stanoviska zamestnávateľa nebohého poškodeného zo dňa 21. apríla 2015 však nevznikol žalobkyni nárok na akúkoľvek revíziu už vydaného rozhodnutia a zmeny postoja Sociálnej poisťovne k výške DVZ po zohľadnení sumy vyplatenej jednorazovej odmeny pri skončení pracovného pomeru. 55. Žalovaný poukázal na to, že v uvedenom stanovisku zamestnávateľa sa jednoznačne uvádza, že: „USSK nemá oprávnenie zasahovať do kompetencií Sociálnej poisťovne...“, a že „ide o konanie o dávku, v ktorom USSK nie je účastníkom konania“. Žalovaný uviedol, že z citovaných vyhlásení zamestnávateľa nebohého poškodeného vyplýva, že zamestnávateľ nie je právne spôsobilý nielen zasahovať do konania pred Sociálnou poisťovňou, ale ani predkladať dôkazy a už vôbec nie pod tlakom jednej, či druhej strany. 56. Žalovaný ďalej poukázal na to, že zamestnávateľ nebohého poškodeného reagoval na návrh právneho zástupcu žalobkyne, ktorým právny zástupca žalobkyne žiadal v druhom konaní pred Sociálnou poisťovňou o realizáciu ústneho pojednávania. V stanovisku zo dňa 21. apríla 2015 zamestnávateľ uvádza: „neexistuje žiadny právny dôvod, ani oprávnenie vyplývajúce z právnych predpisov Slovenskej republiky, na to aby sa USSK mohla zúčastňovať pracovných jednaní o predmetnej úrazovej dávke.“ Zamietnutie tohto návrhu zo strany Sociálnej poisťovne, tak potvrdil aj zamestnávateľ vo svojom stanovisku zo dňa 21. apríla 2015. 57. Žalovaný zastával názor, že z postupu Sociálnej poisťovne pri opätovnom posudzovaní nároku žalobkyne na doplatok jednorazového vyrovnania po nebohom poškodenom bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutím ústredia zo dňa 21. apríla 2010, ktoré bolo potvrdené rozsudkom KS Košice a NS SR. V priebehu konania neboli žalobkyňou predložené žiadne nové relevantné doklady, ktoré by mali za následok akúkoľvek revíziu napádaného rozhodnutia ústredia zo dňa 21. apríla 2015. 58. V závere písomného vyjadrenia žalovaný uviedol, že ako verejnoprávna inštitúcia je povinný nakladať so zverenými verejnými finančnými prostriedkami účelne a hospodárne a pri svojej činnosti posúdiť čo najefektívnejším spôsobom ich vynakladanie, a preto pri svojom rozhodovaní je povinný plne rešpektovať zákonné ustanovenia a v súlade s nimi vykonávať svoju rozhodovaciu činnosť. Navyše v tomto prípade sú tak Sociálna poisťovňa, ako aj žalobkyňa po nebohom poškodenom viazané ako účastníčky súdneho prieskumu aj právnymi názormi, ktoré vyslovili vo svojich rozsudkoch jednotlivé príslušné súdy v rámci svojej rozhodovacej právomoci k uplatňovanému nároku právnej nástupkyne po nebohom poškodenom na jednorazové vyrovnanie. 59. Vzhľadom na uvedený skutkový a právny stav žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Košiciach zamietol žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu a nepriznal žalobkyni náhradu trov konania. 60. Žalobkyňa v písomnom podaní zo dňa 19.04.2017 uviedla, že tvrdenia žalovaného sú zavádzajúce v tom, že od začatia správneho konania v listinách a rozhodnutiach žalovaný uvádzal, že požiadal zamestnávateľa o uvádzanú špecifikáciu pravdepodobného vymeriavacieho základu bez jednorazovej mzdy - a nie ako uvádza žalovaný, že ide o jednorazovú odmenu. Také tvrdenie žalovaného vyplýva aj z tvrdení zamestnávateľa, ktorý aj po splnení požiadavky pre žalovaného vždy tvrdí, že jeho postup je správny a PVZ (DVZ) je v sume 31.178,8667 Sk (1 034,95 eur). Táto suma je vymeriavacím základom zamestnanca, z ktorého boli realizované všetky zákonné odvody. Podľa § 138 ods. 15 zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení, posledná veta, „Na určenie vymeriavacieho základu zamestnávateľa na platenie poistného na úrazové poistenie obmedzenie uvedené v odseku 14 neplatí.“ 61. Žalobkyňa konštatovala, že toto je evidentné z dokladu zamestnávateľa „Protokolu o výsledku kontroly“ vypracovaným podľa § 242 a § 245 zákona č. 461/2003 Z. z., alebo vypracovaným „záznamom“ (§ 245 ods. 6). Inú možnosť zákon nepripúšťa. 62. Žalobkyňa ďalej uviedla, že z takto uvádzaných dôvodov sa spornou otázkou stala výška denného vymeriavacieho základu, ktorý žalovaný nerešpektuje a nerešpektuje ani opakované stanoviska zamestnávateľa, že jeho postup je správny a výška DVZ je v sume 31.178,8667 Sk (1 034,95 eur). 63. Žalobkyňa konštatovala, že tvrdenie žalovaného nemá oporu ani v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky a v tomto smere neobstojí ani odkaz na rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7S/8657/2010-93 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7So/95/2012, prípadne ďalšie rozhodnutia. 64. V písomnom stanovisku žalobkyňa ďalej uviedla, že to, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. 65. Žalobkyňa za základné pochybenie žalovaného považovala to, že žalovaný nerozlíšil súkromnoprávny vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom a verejnoprávnym vzťahom medzi zamestnávateľom ako osobou povinnou odviesť a platiť do poistných fondov vrátane fondu úrazového poistenia. Z tohto dôvodu následne pre prípadnú pochybnosť vec neriešila s poisteným zamestnávateľom, ale v rozpore so zákonom s poškodenou osobou (zamestnancom). Konala tak aj napriek tomu, že nezistila v konaní zamestnávateľa porušenie povinnosti, resp. v tomto smere buď nezistila, resp. minimálne nepreukázala postupom podľa § 242 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z., že k porušeniu zákona došlo. Žalobkyňa konštatovala, že uvedený nesprávny a nezákonný postup žalovaného znamenal zákonu odporujúci prenos vzťahu nedávkového konania (vzťah poistený - poisťovňa) do dávkového konania (zamestnanec - poisťovňa). 66. Žalobkyňa ďalej uviedla, že základnou požiadavkou nároku na úrazovú dávku nie je to, či si zamestnávateľ plní alebo neplní povinnosti, ale to, či boli splnené zákonné podmienky na úrazovú dávku. Žalobkyňa citovala § 109 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z. z. a uviedla, že napriek uvedenému zákonnému ustanoveniu konštatuje, že žalovaný za dobu 9 rokov nikdy netvrdil, že zamestnávateľ - zdôrazňuje, že v „nedávkovom“ konaní ako vzťahu k poisťovni, aby niečo konkrétne porušil. Toto vyvracia všetky používané argumenty žalovaného, pretože ak v nedávkovom konaní nedošlo k porušeniu zákona, potom toto nemôže prenášať do dávkového konania. Takýto postup je v rozpore s právnym poriadkom a odporuje aj účelu a zmyslu zákona č. 461/2003 Z. z.. 67. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že v prípade, že žalovaný mienil preukázať, že konanie zamestnávateľa odporuje zákonu, toto mohol preukázať vykonaním kontroly a predložením uvádzaného „Protokolu“ alebo záznamu. Pri opaku uvedené je dôkazom, že vymeriavací základ zamestnanca a vykonané zákonné odvody sú v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z. v platnom znení, teda ako logický predpoklad pre odstraňovanie prípadných pochybení v súvislosti s dávkami sociálneho poistenia. 68. Žalobkyňa konštatovala, že žalovaný nerešpektuje, že nároky, ktoré vznikli z Kolektívnej zmluvy jednotlivým zamestnancom, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovného pomeru. Inými slovami, ustanovenia Kolektívnej zmluvy majú normatívny charakter a sú pre zamestnávateľa záväzné. Pre posudzovanú vec je podstatné to, že zamestnávateľ si v tomto smere splnil všetky svoje povinnosti k zamestnancovi a z toho vyplývajúce povinnosti aj vo vzťahu ku žalovanému, ktorému odviedol všetky poistné odvody riadne, včas a v zákonom predpísanej výške. Iba žalovaný prekročením svojich kompetencií odmietol rešpektovať Zákonník práce a Kolektívnu zmluvu ako platný právny úkon, z ktorého dôvodu pre obídenie a nerešpektovanie ustanovení Kolektívnej zmluvy ak tak urobil, takéto dojednanie, postup, alebo ako žalovaný uvádza jeho právny názor, takýto postup nemôže byť platný a požívať ochranu zákona. 69. Žalobkyňa poukázala na ukončený spor rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/42/2008 z 09.10.2008, v ktorom zamestnávateľ viedol spor so správcom dane, zjednodušene povedané, v súvislostiach ako vo veci žalobkyne. 70. V písomnom podaní žalobkyňa ďalej uviedla, že zamestnávateľom navrhovateľa je U. S. Steel, s.r.o. Košice, oceliarska spoločnosť ovládaná americkou spoločnosťou United States Steel Corporation, ktorej ako jeden zo sociálnych partnerov, ktorý vyjednával a podpísal Kolektívnu zmluvu - platný právny úkon, určite nie sú cudzie prvky ratifikácií, či sociálnej stratifikácii spätej s prvkami odmena, moc, prestíž. Preto aj kritériá pre ocenenie práce podľa Moore - Davis (American Sociological Review) sú založené na tom, že ekonomické zisky podnikateľov sú funkčne opodstatnené vzhľadom k rizikám a hrozbám a odmena musí kompenzovať vynaložené úsilie. Táto stratégia podľa nich podporuje produktivitu a výkonnosť, vedie ľudí, aby nasledovali vyššie odmeny a tým pracovali usilovnejšie, dlhšie a lepšie. 71. Žalobkyňa konštatovala, že spis poistnej udalosti u žalovaného vyplývajúc z výsledkov doterajších konaní a známych listín musí preukázať, že v nedávkovom konaní právne relevantné skutočnosti nezisťoval zákonný orgán podľa § 242 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z., ale iba nekompetentný úradník žalovaného v dávkovom konaní. K vyššie uvedeným skutočnostiam žalobkyňa citovala rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/467/2013 zo dňa 29.11.2013. 72. Žalobkyňa poukázala na odkazy žalovaného na stanovisko MPSVaR SR a uviedla, že už v rozhodnutí č. BA-58228/2010 z 21.04.2010 žalovaný uviedol ,,Listom č. 221-3327/2008 zo dňa 22. mája 2008 bol právny zástupca pozostalej informovaný o stanovisku Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vo veci postupu pri určení DVZ pozostalého.“, pričom k tomu žalobkyňa poznamenala, že opakované stanoviská zamestnávateľa žalovaný opomína. 73. Žalobkyňa poukázala na procesné povinnosti žalovaného, pričom citovala § 195 zákona č. 461/2003 Z. z.. Uviedla, že presadzovanie názorov žalovaného ako jediných správnych a nevyporiadanie sa s opakovanými tvrdeniami zamestnávateľa, že jeho postup je správny a určené DVZ je v sume 31.178,8667 Sk (1 034,95 eur), je porušením procesných povinnosti žalovaného, porušenie § 195 ods. 3 zamerané iba vždy v neprospech účastníka konania. 74. Žalobkyňa ďalej uviedla, že tvrdenia žalovaného okrem nezákonného postupu majú aj druhú stránku v tom, že nárok na úrazovú dávku (§ 109 ods. 1) nie je spochybňovaný. Druhou podmienkou je splnenie podmienok nároku na výplatu úrazovej dávky, ktorej základ v podobe DVZ tvorí zamestnávateľ a správnosť postupu zamestnávateľa kontroluje zákonnými postupmi (napr. § 242, § 144, § 145, § 236 a nasl.) žalovaný. V celom procese žalovaný vydal viacero rozhodnutí, ale ani v jednom v súlade s § 209 zákona č. 461/2003 Z. z.. Žalobkyňa konštatovala, že to iba preukazuje, že je splnená aj podmienka na výplatu úrazovej dávky. Pre toto tvrdenie je najpodstatnejšie to, že akékoľvek pochybenie sa nerieši v dávkovom konaní s poškodeným, ale vždy iba v nedávkovom konaní so zamestnávateľom. 75. V závere písomného podania žalobkyňa tvrdila, že všetky doterajšie postupy a vydané rozhodnutia žalovaného nevychádzajú so skutočného stavu, ktorý existuje a je základom pre celý proces v nedávkovom konaní, bez preukázania akéhokoľvek zákonného pochybenia. Ostatné vyjadrenia alebo postupy žalovaného, ako napr., že listom požiadal a pod., sú iba osobnými názormi autora (tvorcu) listín. Právne relevantným je iba text zákonného ustanovenia. Žalobkyňa citovala z rozsudku NS SR sp. zn. 7Sžso/50/2011 z 27.06.2012 „Plnenie svojich procesných povinností v konaní ale nemôže žalovaná prenášať na účastníka konania (dokonca pod následkom zastavenia konania).“ 76. Na základe uvedených skutočnosti, právneho stavu a výsledkov dokazovania žalobkyňa navrhla vydané rozhodnutie žalovaného č. 29253-9/2015-BA z 21.04.2015 zrušiť a vec vrátiť na nové konanie. 77. Dňa 13.06.2017, t.j. deň pred nariadeným súdnym pojednávaním žalobkyňa doručila správnemu súdu ďalšie podanie vo veci preskúmania rozhodnutia Sociálnej poisťovne Bratislava, ústredie, č. p.: 29253-9/2015-BA z 21.04.2015. Z rozsiahleho podania žalobkyne vyplýva, že skutočnosti, dôvody a právne závery žalobkyne uvádzané v tomto podaní korešpondujú so žalobnými námietkami, ako aj písomným podaním žalobkyne zo dňa 19.04.2017. 78. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 79. Na pojednávaní správneho súdu dňa 14. júna 2017 právny zástupca žalobkyne uviedol, že žalovaný ničím nespochybňuje nárok žalobkyne na úrazovú dávku, pričom spornou skutočnosťou je preukázanie výšky denného vymeriavacieho základu, ktorý bol v predmetnom konaní potvrdený zamestnávateľom nebohého manžela žalobkyne. Poukázal na to, že zákonné podmienky, ktoré sú potrebné na jej splnenie, zamestnávateľ splnil (má na mysli DVZ) a všetky náležitosti, ktoré s tým súvisia. Uviedol, že v tomto procese žalovaný vydal viacej rozhodnutí, ale ani v jednom netvrdil, že zamestnávateľ porušil zákon pri tomto procese a rozhodovaní, čo len preukazuje, že je splnená aj podmienka na výplatu úrazovej dávky a pre žalobkyňu je najpodstatnejšie to, že akékoľvek pochybenie sa nerieši v dávkovom konaní s poškodeným, ale vždy iba v nedávkovom konaní so zamestnávateľom. Takže, ak k takému niečomu došlo a ak niekto z pozície žalovaného chcel dosiahnuť iný postup, tak je to len osobný názor autora. Právny zástupca žalobkyne ďalej uviedol, že žalovaný netvrdil, že u zamestnávateľa došlo k porušeniu zákona, a preto je splnená podmienka na výplatu úrazovej dávky. Vzhľadom na ním prednášané skutočnosti, ako aj s poukazom na žalobné dôvody uvedené v podanej žalobe, ako aj v ďalších písomných vyjadreniach žalobkyne, navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 80. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní súdu uviedla, že podľa jej názoru ide zo strany žalobkyne o šikanózny postup, a to z toho dôvodu, že žalobkyňa v podanom odvolaní, ako aj v podanej žalobe neuviedla žiadne nové skutočnosti, pričom poukázala na to, že identická vec bola prejednaná žalovaným s tým, že vo veci už bolo rozhodnuté tak Krajským súdom v Košiciach, ako aj Najvyšším súdom SR a v tomto smere poukázala na tieto rozhodnutia, a to konkrétne na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/95/2012. Zástupkyňa žalovaného zastávala názor, že v predmetnej veci ide aj o res judikata. Ďalej poukázala na to, že v predmetnej veci nebol spochybnený nárok žalobkyne, avšak sporný bol len denný vymeriavací základ, čo žalovaný odôvodnil vo svojom rozhodnutí, pričom toto odôvodnenie korešponduje aj s rozhodnutiami vyššej inštancie. Z vyššie uvedených dôvodov navrhla žalobu zamietnuť. 81. Právny zástupca žalobkyne uviedol, že k súdnym rozhodnutiam, a to Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázala zástupkyňa žalovaného, sa vyjadrovať nebude. 82. Podľa § 90 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“), poškodený má nárok na jednorazové vyrovnanie, ak mu nevznikol nárok na úrazovú rentu z dôvodu priznania predčasného starobného dôchodku alebo z dôvodu dovŕšenia dôchodkového veku a má pokles pracovnej schopnosti najmenej 10 %. 83. Podľa § 118 ods. 1 zákona, ak fyzická osoba, ktorá splnila podmienky nároku na dávku, zomrela po uplatnení nároku na dávku a nároku na jej výplatu, prechádzajú nároky na sumy splatné ku dňu smrti tejto fyzickej osoby postupne na manžela (manželku), deti a rodičov. 84. Podľa § 138 ods. 1 zákona, vymeriavací základ zamestnanca, ak tento zákon neustanovuje inak, je a) príjem zamestnanca za vykonanú prácu, ktorý podlieha dani z príjmov fyzických osôb podľa osobitného predpisu a funkčný plat zamestnanca, ktorý je dočasne vyslaný na vykonávanie štátnej služby do cudziny, zamestnanca, ktorý vykonáva prácu vo verejnom záujme v zahraničí a zahraničného spravodajcu slovenského rozhlasu a slovenskej televízie určený v eurách pred jeho prepočtom platovým koeficientom alebo objektivizovaným platobným koeficientom, b) príjem zamestnanca, ktorý nepodlieha dani z príjmu fyzických osôb, pretože tak ustanovujú predpisy o zamedzení dvojitého zdanenia a podiel na zisku vyplatený obchodnou spoločnosťou alebo družstvom zamestnancovi bez účasti na základnom imaní tejto spoločnosti alebo družstva a c) náhrada mzdy za dovolenku na zotavenie, náhrada mzdy za sviatok, náhrada mzdy pri prekážkach v práci podľa osobitného predpisu. 85. Podľa § 138 ods. 2 zákona, do vymeriavacieho základu zamestnanca sa nezhŕňa odstupné, odchodné, cestovné náhrady, výnosy z kapitálových podielov alebo obligácií, náhrada za pracovnú pohotovosť, náhrada za služobnú pohotovosť, náhrada za pohotovosť, príplatok za pohotovosť, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, životné poistenie a účelové sporenie zamestnanca, ktoré platí zamestnávateľ za zamestnanca, príjem zamestnanca v súvislosti s používaním motorového vozidla na služobné účely a súkromné účely, odmeny podľa osobitných predpisov v oblasti priemyselných práv, odmeny vyplácané pri pracovných jubileách, životných jubileách a plnenia poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení okrem podielu na zisku vyplateného obchodnou spoločnosťou alebo družstvom zamestnancovi bez účasti na základnom imaní tejto spoločnosti alebo družstva, plnenia poskytnuté zamestnávateľom po skončení pracovného pomeru, služobného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru a náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca. 86. Podľa § 188 ods. 1 zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu. 87. V predmetnej veci správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny právny záver, s ktorým sa správny súd stotožňuje. Tieto zodpovedajú zákonu aj po ich formálnej stránke. 88. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, na základe žiadosti X. M., nar. XX. H. XXXX, naposledy bytom H. XX, ktorý zomrel dňa XX. W. XXXX v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 31. augusta 2007, zo dňa 05. októbra 2007 o priznanie nároku jednorazové vyrovnanie vydala dňa 04. februára 2008 rozhodnutie č. 300-847/2008, ktorým priznala poškodenému nárok na jednorazové vyrovnanie v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa 31. augusta 2007 v sume 749.571,- Sk. Uvedené rozhodnutie bolo na základe odvolania právnej nástupkyne (žalobkyne) po nebohom poškodenom X. M. potvrdené rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie, č. BA-58228/2010 zo dňa 21. apríla 2010. Na základe podaného opravného prostriedku žalobkyne proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie, č. BA-58228/2010 zo dňa 21. apríla 2010 rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 7S/8657/2010-93 zo dňa 18.02.2012, ktorým žalobu právnej nástupkyne po nebohom poškodenom X. M. zamietol a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, zo dňa 21. apríla 2010. Na základe podaného odvolania žalobkyne proti citovanému rozsudku Krajského súdu v Košiciach, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7So/95/2012 zo dňa 14. augusta 2013 potvrdil rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7S/8657/2010-93 zo dňa 18. apríla 2012. 89. Z vyššie uvedeného vyplýva, že o nároku žalobkyne tak, ako to uplatňuje v podanej žalobe, už bolo rozhodnuté rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočka Košice a ústredia, ktorých rozhodnutia boli potvrdené Krajským súdom v Košiciach a následne Najvyšším súdom Slovenskej republiky. 90. V predmetnej preskúmavanej veci nebol spochybnený nárok na úrazovú dávku, pričom spornou skutočnosťou bolo preukázanie výšky denného vymeriavacieho základu, čo vyplýva aj z podstaty rozsiahleho obsahu žaloby. 91. Keďže ako už bolo vyššie uvedené s podstatnou žalobnou námietkou, ktorá sa týkala preukázania výšky denného vymeriavacieho základu sa zaoberal tak Krajský súd v Košiciach, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a túto žalobnú námietku aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotil vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7So/95/2012 zo dňa 14.08.2013, preto správny súd na citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho odôvodnenie poukazuje v celom rozsahu. 92. Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7So/95/2012, okrem iného vyplýva, že aj keď je zamestnávateľ povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu, ani podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce sa za mzdu nepovažuje (okrem ďalších vymenovaných plnení) iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona, osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Nárokové plnenie (dobro, resp. benefit) pre bývalého zamestnanca, ktoré je v Kolektívnej zmluve v časti III. 4 - odstupné a organizačné zmeny označené ako jednorazová mzda za dlhoročnú prácu, nemožno (napriek zavádzajúcemu označeniu) posudzovať ako mzdu, lebo vyjadruje odplatu za zotrvanie v zmluvnom vzťahu v pracovnom pomere a nie odmenu za vykonanú prácu. Z uvedeného dôvodu nemá oporu v zákone (ani v rozhodnutiach ESĽP alebo ESD) tvrdenie žalobkyne, že jednorazová mzda za dlhoročnú prácu, je svojou podstatou súčasťou mzdy, ktorá sa započítava do vymeriavacieho základu pre výpočet renty. Ak bolo z uvedeného plnenia odvedené poistné v rozpore so zákonom, potom zamestnávateľ mohol v súlade so zákonom žiadať o jeho vrátenie, ale prípadné vrátenie neoprávnene odvedeného poistného nemení spôsob výpočtu vymeriavacieho základu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej konštatoval, že právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces nebolo porušené tým, že zákon vymedzil kritéria pre posúdenie plnení, ktoré sa započítavajú pre zistenie vymeriavacieho základu, lebo takýmto vymedzením žiadna zo strán nezískala v konaní o rente výhodu, ako sa mylne domnieva žalobkyňa. Navyše porušenie princípu rovnosti zbraní žalobkyňa nepreukázala. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozsudku taktiež poukázal na to, že rovnako, ako uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku sp. zn. 4Sžso/21/2009 zo dňa 30. novembra 2009, aj v tomto konaní jednorazovú mzdu za dlhoročnú prácu, ktorú vyplatil zamestnávateľ USSK. pri skončení pracovného pomeru svojmu zamestnancovi vo výške 883.402,- Sk považuje súd so zreteľom na všetky okolnosti a podmienky výplaty za plnenie poskytnuté v súvislosti so skončením pracovného pomeru podľa § 138 ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Ide teda o plnenie, ktoré sa nezhŕňa do vymeriavacieho základu zisteného podľa § 84 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.. Postup žalovanej, ktorá v danom prípade uvedené plnenie nezahrnula do vymeriavacieho základu rozhodného pre určenie výšky jednorazového odškodnenia, zodpovedal zákonu. 93. K žalobnej námietke, že pokiaľ Sociálna poisťovňa vydala rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnila účastníkovi vyjadriť sa pred rozhodnutím, ide o jej procesné pochybenie a teda o takú vadu, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia, správny súd uvádza, že podľa § 188 ods. 1 zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu. Vychádzajúc už z vyššie uvedeného, a to že o tom istom nároku žalobkyne už rozhodoval žalovaný, ktorého rozhodnutie bolo preskúmavané tak Krajským súdom v Košiciach, ako aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky, pričom v tomto konaní neboli žalobkyňou predložené nové relevantné dôkazy a skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť právne závery vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7So/95/2012 zo dňa 14.08.2013, preto dospel správny súd k záveru, že v danom prípade to nevyžadovala povaha veci, aby bolo žalovaným nariadené ústne pojednávanie, pretože by sa tým neprispelo k objasneniu veci. Z uvedeného dôvodu považuje súd túto žalobnú námietku za neopodstatnenú. 94. Vychádzajúc z uvedených skutočností správny súd je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky podstatné náležitosti, ktoré v zmysle ustanovenia § 209 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov obsahovať má, preto spĺňa podmienku jeho preskúmateľnosti. V danom prípade nedošlo ani k zásahu do sféry majetkových práv žalobkyne, pretože na plnenie v ňou požadovanej výške z dôvodov už uvedených jej nevznikol nárok. K tomu by došlo v prípade, že by jej nárok vznikol, bol jej priznaný a stal sa vykonateľným, ale tento by nebol uspokojený. Aj s poukazom na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v žiadnom prípade nie je možné akceptovať tvrdenie žalobkyne, že v rozhodnutí mala byť uvedená skutočná vôľa zamestnávateľa, ktorá zodpovedá právnemu stavu v sume DVZ 31.178,8667 Sk, (1.034,95 eur), pretože pojem mzdy je vymedzený platnou právnou úpravou a touto je vymedzené aj to, čo patrí a čo nepatrí do vymeriavacieho základu v súvislosti s nárokmi upravenými zákonom o sociálnom poistení. 95. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe v súlade s § 190 SSP žalobu jednomyseľne ako nedôvodnú zamietol. 96. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1, § 168 SSP, v zmysle ktorých účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobkyňa nemala v konaní úspech celkom ani sčasti a žalovanému voči žalobkyni nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobkyne spravodlivo požadovať. 97. Správny súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). 1. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.