Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/91/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016201067 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7016201067.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej v právnej veci žalobcu: N.. O. F.Č.G., W. XXX, O. D. Y., práv. zast.: JUDr. Juraj Kus, advokát, Nám. osloboditeľov 10, Michalovce, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 24.06.2016 č. 1010048/2016, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. Žalovanému voči žalobcovi p r i z n á v a úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Michalovce zo dňa 18.04.2016 č. XXXXXX/XXXX, ktorým tento rozhodol o skončení služobného pomeru žalobcu prepustením z dôvodu, že žalobca dňa 26.04.2015 po tom, čo vo výkone štátnej služby našiel na Colnom úrade Michalovce v pracovnom stole v miestnosti č. XX mobilné telefóny značky L. XX B. zlatej farby v počte 17 ks, tieto na uvedenom mieste ponechal bez toho, aby ich vydal ich vlastníkovi, resp. odovzdal príslušnému štátnemu orgánu ako vec stratenú/skrytú/opustenú a tieto až následne umiestnil do škatule, ktorú odovzdal za účelom ich odoslania prostredníctvom poštovej prepravy na adresu námestníčky Colného úradu Michalovce A.. M.. L. Y. tretej osobe p. O. Z., ktorý predmetnú zásielku dňa 04.05.2015 odoslal na poštovú prepravu, ktorá však adresátom do dňa vydania tohto rozhodnutia nebola prevzatá, čím konal v rozpore s ust. § 135 ods. 1, resp. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení; dňa 30.04.2015 po tom, čo už vedel o skutočnosti odcudzenia mobilných telefónov zn. L. XX B. zlatej farby v počte 21 ks zo skladovej miestnosti č. XX nachádzajúcej sa v priestoroch Colného úradu Michalovce, nájdené mobilné telefóny zn. L. XX B. zlatej farby v počte 17 ks ponechal na mieste nálezu bez toho, aby ako colník zaradený na pracovisku stála služba zabezpečil nevyhnutné opatrenia smerujúce k oznámeniu predmetného nálezu priamemu nadriadenému za účelom stotožnenia tejto veci s odcudzenými telefónmi ako neodkladného úkonu a neopakovateľného úkonu a o tomto zistení neurobil žiaden záznam, čím svedomito nesplnil úlohu uvedenú v ods. 55 písm. a) Nariadenia generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva SR č. 54/2011 o činnosti staníc colných úradov, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú disciplínu, ako aj služobnú povinnosť uvedenú v § 44 ods. 3 písm. a), g) a u) zákona č. 200/1998 Z.z., nakoľko bol nedisciplinovaný a neriadil sa zákonom č. 40/1964 Zb. Občianskym zákonníkom v platnom znení, nesplnil svedomite úlohu uvedenú vo vyššie uvedenom internom právnom predpise, nezdržal sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť finančnej správy alebo ohroziť dôveru k finančnej správe a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, ktoré je potrebné posudzovať vzhľadom na charakter a závažnosť konania žalobcu v meradle širšieho rozsahu zodpovednosti colníkov a ich spoločenského postavenia a úloh, ktoré v spoločnosti plnia prísnejšie. Bolo by v príkrom rozpore s dôležitými záujmami štátnej služby, ktoré spočívajú v zabezpečení dôsledného a svedomitého plnenia úloh, povinností a v upevňovaní dôvery vo finančnú správu, aby v služobnom pomere zotrval colník, ktorý konal vyššie uvedeným spôsobom a ktorého konanie je absolútne neprijateľné, nakoľko žalobca bezodkladne nevydal nájdenú/opustenú/stratenú vec jej vlastníkovi, či neodovzdal ju príslušnému štátnemu orgánu, ale až následne ju odovzdal tretej osobe mimo finančnej správy. Nález vyššie uvedených telefónov neoznámil ani svojmu priamemu nadriadenému, neurobil zápis v čase keď vykonával stálu službu a o predmetnom náleze urobil oznámenie až v čase keď bol v súvislosti s vedeným trestným konaním podrobený otázkam vyšetrovateľa a aj to až pri druhom výsluchu, čím zmaril vykonanie jedinečného, neopakovateľného a neodkladného úkonu stotožnenia nájdených mobilných telefónov s odcudzenými mobilnými telefónmi a tým aj k možnému zamedzeniu vzniku škody vo výške 9.333,- eur. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol:„Rozhodnutie RCÚ Michalovce č. XXXXXX/XXXX zo dňa 18.04.2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) bolo odvolateľovi doručené dňa 25.04.2016. Služobný pomer odvolateľa sa skončil dňom doručenia napadnutého rozhodnutia. Odvolateľ napadol prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu predmetné rozhodnutie RCÚ Michalovce č. XXXXXX/XXXX zo dňa 18.04.2016 odvolaním, ktoré bolo podané na poštovú prepravu dňa 06.05.2016, ide teda o odvolanie podané v zákonom ustanovenej lehote 15 dní. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta nasledovné skutočnosti: 1. Odvolateľ poukazuje na to, že výroková časť napadnutého rozhodnutia je rozporuplná a zmätočná. Odvolateľ ďalej argumentuje tým, že skutok vo výrokovej časti rozhodnutia musí byť opísaný tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným, čiže musí byť presne opísaný čas, kedy sa skutok stal a tiež dôvody. Odvolacou námietkou odvolateľa je, že Colný úrad Michalovce vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v jednom odseku uvádza, že odvolateľa prepúšťa zo služobného pomeru z dôvodu, že dňa 26.04.2015 našiel na Colnom úrade Michalovce mobilné telefóny v počte 17 ks, ďalej že ich na tom mieste ponechal bez toho, aby ich vydal vlastníkovi, ďalej že následne ich umiestnil do škatule, ktorú odovzdal za účelom ich odoslania prostredníctvom poštovej prepravy na adresu námestníčky colného úradu a v ďalšom odseku už colný úrad uvádza, že dňa 30.04.2015 potom, čo už vedel o skutočnosti odcudzenia mobilných telefónov, nájdené mobilné telefóny v počte 17 ks ponechal na mieste nálezu bez toho, aby tento nález oznámil priamemu nadriadenému za účelom stotožnenia tejto veci s odcudzenými telefónmi. Odvolateľ má v nadväznosti na uvedenú časť výroku za to, že dňa 30.04.2015 nemohol tie isté mobilné telefóny v počte 17 ks ponechať na mieste nálezu, keď ich už dňa 26.04.2015 odovzdal tretej osobe p. O. Z., ktorý ich mal poštou zaslať na adresu námestníčky Colného úradu Michalovce. Odvolateľ uvádza, že výroková časť napadnutého rozhodnutia je zmätočná a podľa § 185 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. sa jedná o neplatný právny úkon. 2. V ďalšom odvolateľ v podanom odvolaní tvrdí, že neobstojí tvrdenie RCÚ Michalovce v napadnutom rozhodnutí, že odvolateľ nevydal nájdené veci vlastníkovi, nakoľko z obsahu spisu je zrejmé, že odvolateľ zabezpečil doručenie nájdených mobilných telefónov námestníčke Colného úradu Michalovce M.. L. Y.U. na jej adresu trvalého pobytu O.. N. XXXX/XX, XXX XX G. Y.. 3. Odvolateľ sa v odvolaní vyjadruje ku skutočnosti odoslania balíka so 17 ks mobilných telefónov značky L. námestníčke colného úradu ešte dňa 04.05.2015. Odvolateľ kladie otázku prečo bola zásielka doručená adresátke až dňa 19.04.2016 a tiež sa pýta na to, kto spôsobil stav, že zásielka s mobilnými telefónmi bola doručená námestníčke colného úradu až po jednom roku od jej odoslania. Odvolateľ v ďalšom uvádza, že námestníčka colného úradu M.. L. Y. odmietla zásielku prevziať, resp. opakovane ignorovala oznámenie pošty, že má uloženú na pošte zásielku. Odvolateľ v tejto spojitosti v podanom odvolaní spochybňuje vierohodnosť výpovede M.. L. Y.G. a tvrdí, že svedkyňa pred vyšetrovateľom pravdepodobne klamala, keď vypovedala, že jej nebol doručený žiadny nevyžiadaný balík, keďže z vybavenia reklamácie pošty je preukázané, že pošta sa jej opakovane pokúšala doručiť v priebehu roka 2015 zásielku. 4. Odvolateľ ďalej priznáva určité formálne pochybenie, ktoré však nepovažuje za takej intenzity porušenia colných predpisov, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom. Svoj neštandardný postup zdôvodňuje obavou z toho, aby mu niekto „neprišil“ krádež predmetných telefónov, keďže už v minulosti bol nespravodlivo disciplinárne potrestaný, a to len preto, že povedal nadriadenému pravdu, čo ho stálo 445,- Eur. 5. Odvolateľ rozporuje tvrdenie RCÚ Michalovce, že nekonal čestne a disciplinovane tým, že zo spisu je zrejmé, že odvolateľ sa sám priznal, že našiel predmetné telefóny na colnom úrade, ktoré zabalil do krabice a zaslal na adresu námestníčky colného úradu. Svoju čestnosť a pravdivosť odvolateľ vidí v tom, že ak by sa sám z vlastnej vôle nepriznal k tomu, že našiel telefóny, ktoré zaslal námestníčke, tak dnes by nebol prepustený pre toto konanie zo služobného pomeru. 6. Odvolateľ namieta, že colnému úradu nevznikla žiadna škoda a tvrdenie colného úradu o možnom zamedzení vzniku škody vo výške 9 333,- Eur sa preto nezakladá na pravde. V ďalšom v tomto smere odvolateľ dôvodí, že zo spisu je zrejmé, že nájdené telefóny v počte 17 ks nakoniec boli doručené námestníčke colného úradu M.. L. Y., a to dňa 18.04.2016. Odvolateľ argumentuje tým, že Slovenskej republike nebola spôsobená žiadna škoda, čo vyplýva z ust. § 52 ods. 2 zákona č. 200/1998 Z. z. 7. Odvolateľ odmieta tvrdenia RCÚ Michalovce o zmarení vykonania jedinečného a neodkladného úkonu, čo sa týka stotožnenia nájdených mobilných telefónov s odcudzenými telefónmi. Poukazuje na to, že došlo k porušeniu povinnosti zo strany colného úradu, čo sa týka stotožnenia mobilných telefónov, keď zaistili mobilné telefóny a nenapísali aj čísla IMEI s tým, že uvedená skutočnosť nemôže byť na ujmu odvolateľa. Na podporu tejto odvolacej námietky poukazuje na uznesenie vyšetrovateľa ČVS: G.-XXX/X-S.-G.-XXXX zo dňa 18.02.2016. 8. Odvolateľ tiež uvádza, že colný úrad v napadnutom rozhodnutí uvádza, že sa odvolateľ vyjadril, že v Poľsku zakúpil 3 ks mobilných telefónov rovnakých značiek, ktoré odpredal M. S.. Odvolateľ má za to, že predmetné telefóny zakúpené v Poľsku nemajú nič spoločné s nájdenými telefónmi na Colnom úrade Michalovce. 9. V podanom odvolaní odvolateľ tiež vyjadruje názor, že nie je naplnená ani jedna podmienka, ktorá zakladá dôvod na jeho prepustenie zo služobného pomeru podľa § 183 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z., a to intenzita porušenia služobnej prísahy alebo služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom a ujma dôležitým záujmom štátnej služby v prípade jeho ponechania v služobnom pomere. Odvolateľ ďalej argumentuje aj tým, že v období od 01.05.2015 do 31.12.2015 uložil daňovým subjektom pokuty v celkovej výške 9 800,- €, v mesiaci júl 2015 mu bola uložená disciplinárna odmena vo výške 400,- €, v mesiaci november 2015 vo výške 165,- € a vo výške 170,- €, v mesiaci október 2015 vo výške 340,- € a v mesiaci február 2016 vo výške 50,- €. Keďže si odvolateľ podľa jeho vyjadrení plnil povinnosti colníka odo dňa 26.04.2015 do vydania napadnutého rozhodnutia dňa 18.04.2016 tvrdenie RCÚ Michalovce, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitým záujmom štátnej služby, neobstojí. 10. Ďalšou odvolacou námietkou je, že prepustenie zo služobného pomeru je neprimerane prísnym trestom, ktorý je v rozpore s princípom proporcionality v zmysle čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky s tým, že v danom prípade zdôrazňuje, že nebola Slovenskej republike spôsobená žiadna škoda. 11. Odvolateľ poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 40/01 ako i na iné bližšie odvolateľom nekonkretizované rozhodnutie kolégia správneho súdu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré na rozdiel od rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 40/01 nevyžaduje na prepustenie zo služobného pomeru preukázanie úmyselného zavinenia. Podľa odvolateľa však nie je možné v každom prípade prepustiť colníka zo služobného pomeru pre porušenie služobnej disciplíny z nedbanlivosti, nakoľko ak by tomu tak bolo, tak by polovica colníkov zo Slovenska bola prepustená do civilu. 12. V odvolaní odvolateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie je vydané v rozpore s § 230 ods. 1, § 227 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z., pretože „služobný úrad“ vyhodnotil dôkazy jednostranne v neprospech odvolateľa. Taktiež odvolateľ tvrdí, že vydaním napadnutého rozhodnutia došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a nedostatočne zistenému skutkovému stavu, ktorý je naviac v rozpore s obsahom spisov, nakoľko „služobný úrad“ sa dostal do vlastných rozporov. 13. Odvolateľ v podanom odvolaní robí návrh, aby odvolací orgán podľa § 232 ods. 5 zákona č. 200/1998 Z.z. napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec na nové prerokovanie a rozhodnutie alternatívne, aby Colný úrad Michalovce podľa § 231 ods. 7 zákona č. 200/1998 Z. z. odvolaniu vyhovel a sám napadnuté rozhodnutie zrušil. RCÚ Michalovce ako oprávnený orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal odvolaniu odvolateľa nevyhovel a odvolanie spolu so svojim stanoviskom a spisovým materiálom predložil generálnemu riaditeľovi sekcie colných úradov na rozhodnutie. Generálny riaditeľ sekcie colných úradov, ako odvolací orgán (ďalej len „odvolací orgán“) preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, ako i podané odvolanie, pričom vychádzal zo spisového materiálu predloženého prvostupňovým orgánom a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a nie sú dané zákonné dôvody na jeho zmenu alebo zrušenie. K odvolacej námietke spočívajúcej v odvolateľom tvrdenej rozporuplnosti skutkovej vety výroku napadnutého rozhodnutia odvolací orgán konštatuje, že ju vyhodnotil ako neopodstatnenú. Z výrokovej časti napadnutého rozhodnutia nevyplýva, tak ako to tvrdí odvolateľ, že by mal odvolateľ už dňa 26.04.2015 odovzdať nájdené mobilné telefóny tretej osobe - O. Z.. Z výroku napadnutého rozhodnutia nie je možné vyvodiť, že odvolateľ mal presne dňa 26.04.2015 odovzdať nájdené mobilného telefóny O. Z., keďže vo výroku napadnutého rozhodnutia sa uvádza znenie „...a tieto až následne umiestnil do škatule, ktorú odovzdal za účelom ich odoslania prostredníctvom poštovej prepravy na adresu námestníčky Colného úradu Michalovce A.. M.. L. Y., O.. N. XXXX/XX, G. Y., XXX XX tretej osobe p. O. Z.....“. Vzhľadom na uvedené znenie skutkovej vety výroku napadnutého rozhodnutia za použitia slovného spojenia „tieto až následne“ je zrejmé, že dňom, kedy odvolateľ odovzdal nájdené mobilné telefóny O. Z. nie je deň 26.04.2015. Zároveň odvolací orgán uvádza, že odvolateľ až do podania odvolania tvrdil vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu na prepustenie colníka zo služobného pomeru zo dňa 08.04.2016 nasledovné: „Dňa 26.4.2015 som mal v priestoroch Colného úradu Michalovce, v miestnosti č. XX nájsť krabicu s telefónmi značky L. zlatej farby v pošte 17 ks a tieto telefóny som mal následne o dva dni zabaliť do krabice a odovzdať kamarátovi, ktorý ich mal zaslať na adresu námestníčky colného úradu M.. Y.. Ďalej som mal tiež niekedy v mesiaci apríl 2015 ponúkať na predaj mobilné telefóny rovnakej značky L. a to zamestnancom predajne XX v Humennom p. C., tiež jeho kolegovi S.. Takým spôsobom som mal odpredať 3 ks telefónov týmto osobám. Tento skutkový stav nepopieram.“ Z predmetného vyjadrenia je zrejmé, že odvolateľ nenamieta časovú postupnosť svojho konania, keď najskôr dňa 26.04.2015 našiel škatuľu s mobilnými telefónmi, avšak tieto odovzdal tretej osobe (stotožnenej ako O. Z.) až neskôr. Odvolací orgán preto vyhodnotil námietku odvolateľa vznesenú až v podanom odvolaní za účelovú. Do zápisnice o výsluchu odvolateľa ako svedka zo dňa 17.12.2015 pred povereným vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru, ČVS:G.-XXX/X-S.-G.-XXXX odvolateľ vypovedal nasledovne: „Jedného dňa som prišiel na dennú, pričom som sa od kolegov dozvedel, že z uvedených skladových priestorov bolo zobratých 21 ks mobilných telefónov zn. L., ktoré ako som vyššie uviedol boli kolegami zaistené.“ Do zápisnice o výsluchu odvolateľa ako svedka zo dňa 12.01.2016 pred povereným vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru, ČVS:G.-XXX/X-S.-G.-XXXX odvolateľ vypovedal nasledovne: „Tiež chcem uviesť, že asi 25. alebo 26.4.2015 som bol na pracovisku z dôvodu, že som mal miestne zisťovanie. Po príchode na pracovisko po miestnom zisťovaní, teda na Stanici Colného úradu v Michalovciach som bol v miestnosti č. XX, ktorá je naproti miestnosti č. XXX, ktorá slúži ako sklad zaistených vecí. V miestnosti č. XX, ktorá sa využíva na parkovanie služobných motorových vozidiel som hľadal pomôcky na čistenie auta. Pri tomto hľadaní som okrem iného otvoril dvierka na odkladacom priestore pracovného stola, ktorý sa v miestnosti nachádzal. Po otvorení týchto dvierok som našiel krabicu. Išlo o prázdnu krabicu asi od tlačiarne, ktorú som vytiahol. Potom čo som ju vytiahol tak som ju otvoril a zistil som, že sa v nej nachádzajú voľne rozbalené mobilné telefóny. Bližšie som si ich prezrel a zistil som, že sa jedná o telefóny zn. L., ktoré boli asi zlatej farby. Všetky som v ruke nedržal a keď som ich spočítal, tak tam bolo 17 kusov uvedených mobilných telefónov. Túto krabicu som potom nechal tam v uvedenom pracovnom stole. Asi do týždňa od uvedeného nálezu vypukla aféra zmiznutia mobilných telefónov na našom colnom úrade. Keď táto aféra vypukla, tak som mal stálu službu, a teda som išiel pozrieť do tohto stola, či tam ešte uvedené telefóny sú. Keď som pozrel, tak som ešte zistil, že sa tam tieto telefóny ešte nachádzajú. Počet som presne nezisťoval, ale myslím, že sedel s tým, čo som tam videl predtým. Na základe toho som asi o dva dni priniesol do roboty druhú krabicu, do ktorej som telefóny preložil. Následne túto krabicu som zabalil a môj dobrý známy ju odniesol na poštu s tým, že ju poslal námestníčke Colného úradu Michalovce, pani M.. L. Y..“ Priebeh svojho konania odvolateľ opísal zhodne s výpoveďou zo dňa 12.01.2016 uskutočnenou pred povereným vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru, ČVS:G.-XXX/X-S.-G.-XXXX aj do zápisnice o prejednaní podozrenia z dopustenia sa disciplinárneho previnenia zo dňa 25.02.2016 sp. zn. XXXXXX/XXXX s tým, že k tretej osobe, ktorú požiadal o odoslanie škatule s nájdenými mobilnými telefónmi uviedol, že nevie ako sa táto osoba volá priezviskom, ale volajú ho „O.“. Skutočnosť, že odvolateľ a tretia osoba, ktorú požiadal o odoslanie škatule s nájdenými mobilnými telefónmi poštou sa dobre nepoznajú, potvrdil aj samotný svedok O. Z., ktorý do zápisnice o ústnom pojednávaní spísanej Colným úradom Michalovce sp. zn. XXXXXX/XXXX dňa 07.04.2016 uviedol, že presné meno odvolateľa nevie. Z podacieho lístka predloženého svedkom O. Z. dňa 07.04.2016, na ktorom je uvedený odosielateľ: O. A., O. XX, XXXXX G. a adresát: L. Y., O.. N. XXXX/XX, XXXXX G. Y., číslo zásielky: I., vyplynulo, že táto bola podaná dňa 04.05.2015 o 08:32 hod. na pošte Michalovce 4. Prevzatie balíka od odvolateľa na odvolateľovu prosbu a následné podanie na poštovú prepravu potvrdil pri svojej výpovedi na Colnom úrade Michalovce dňa 07.04.2016 aj svedok O. Z. do zápisnice spísanej Colným úradom Michalovce sp. zn. XXXXXX/XXXX. Z uznesenia povereného vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície Košice zo dňa 18.02.2016, ČVS: G.-XXX/X-S.-G.-XXXX vyplynulo, že v trestnej veci trestného stíhania za prečin marenia úlohy verejného činiteľa podľa § 327 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov bola vypočutá v procesnom postavení svedka Z. N. colníčka Colného úradu Michalovce, ktorá uviedla, že dňa 29.04.2015 pri práci v skladových priestoroch Colného úradu Michalovce zistila, že došlo k odcudzeniu zaistených mobilných telefónov zn. L. X, XX B. v počte 21 ks, čo následne oznámila. Z výkazu dochádzky a informácie pre spracovanie osobnej evidencie a služobného príjmu odvolateľa za mesiac apríl roku 2015 je zrejmé, že odvolateľ vykonával službu v nedeľu dňa 26.04.2015, dňa 29.04.2015 mal voľno a opätovne nastúpil na službu dňa 30.04.2015. K časovým súvislostiam skutku odvolací orgán uvádza, že z administratívneho spisu bolo nesporne preukázané, že: - dňa 26.04.2015 odvolateľ našiel mobilné telefóny zn. L. XX B. zlatej farby v počte 17 ks v pracovnom stole v miestnosti č. XX v priestoroch Colného úradu Michalovce, - dňa 29.04.2015 bolo colníčkou N.. Z. N. zistené odcudzenie zaistených mobilných telefónov zn. L., XX B. B. v počte 21 ks zo skladových priestorov Colného úradu Michalovce, - dňa 30.04.2015 odvolateľ nastúpil na výkon služby na pracovisku stála služba, dozvedel sa o odcudzení mobilných telefónov zn. L., XX B. B. v počte 21 ks zo skladových priestorov Colného úradu Michalovce, preveril si či sa ním dňa 26.04.2015 nájdené mobilné telefóny stále nachádzajú na mieste nálezu, kde ich i naďalej ponechal, a až následne na to, asi o dva dni, mobilné telefóny premiestnil do škatule, ktorú odovzdaj O. Z., - dňa 04.05.2015 odovzdal O. Z. škatuľu obsahujúcu odvolateľom nájdené mobilné telefóny na poštovú prepravu pre námestníčku Colného úradu Michalovce M.. L. Y.. Odvolací orgán má za to, že i znenie ďalšej časti výroku „....dňa 30.4.2015 po tom, čo už vedel o skutočnosti odcudzenia mobilných telefónov zn. L. XX B. zlatej farby v počte 21 ks zo skladovej miestnosti č. XX nachádzajúcej sa v priestoroch Colného úradu Michalovce, nájdené mobilné telefóny zn. L. XX B. zlatej farby v počte 17 ks ponechal na mieste nálezu...” je potrebné vykladať a interpretovať spolu s vyššie uvedenou častou výroku, ktorá identifikuje miesto nálezu. Ak je uvedené vo výroku, že odvolateľ konal tak, že aj dňa 30.04.2015 ponechal nájdené mobilné telefóny na mieste nálezu v pracovnom stole miestnosti č. XX Colného úradu Michalovce tak je zrejmé, že k následnému umiestneniu týchto nájdených mobilných telefónov do škatule, ktorá bola odvolateľom odovzdaná O. Z., došlo až po tomto dátume a nie pred ním. Odvolateľova účasť na konaní započatom dňom nálezu a spočívajúcom v nevydaní nájdených mobilných telefónov vlastníkovi, resp. v ich neodovzdaní príslušnému štátnemu orgánu bola dna 30.04.2015 vzhľadom na odvolateľovo zaradenie na pracovisku stála služba posúdená RCÚ Michalovce i vo vzťahu k úlohám vyplývajúcim odvolateľovi z ods. 55 písm. a) nariadenia a tiež vzhľadom ku skutočnosti, že už vedel o zmiznutých mobilných telefónoch na Colnom úrade Michalovce. Odvolací orgán má ďalej za to, že odvolanie odvolateľa je v namietanej okolnosti absencie vzniku škody nedôvodné. Odvolací orgán uvádza, že nejde o vadu napadnutého rozhodnutia, ktorá by zakladala dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie, ak RCÚ Michalovce okrem iného v napadnutom rozhodnutí uviedol, že odvolateľ zmaril vykonanie jedinečného, neopakovateľného a neodkladného úkonu stotožnenia nájdených mobilných telefónov s odcudzenými mobilnými telefónmi a tým aj k možnému zamedzeniu vzniku škody vo výške 9 333,- €. Odvolací orgán konštatuje, že dôvodom, ktorý založil prepustenie odvolateľa zo služobného pomeru colníka nebol vznik škody a v predmetnom konaní o prepustenie colníka zo služobného pomeru sa ani nepreukazuje príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti colníka a vznikom škody z dôvodu vyvodenia zodpovednosti colníkovi za vzniknutú škodu, ale sa preukazuje porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti colníkom zvlášť hrubým spôsobom a skutočnosť, že ponechanie colníka v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Odvolateľ poukazuje v odvolaní na podporu svojich tvrdení o neprimeranej prísnosti trestu spočívajúcom v jeho prepustení zo služobného pomeru aj na ust. § 52 ods. 2 zákona č. 200/1998 Z. z. pričom zdôrazňuje, že žiadna škoda Slovenskej republike nevznikla. Podľa § 52 ods. 2 zákona č. 200/1998 Z. z. platí: „Pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia sa prihliada na povahu protiprávneho konania, okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a doterajší postoj colníka k plneniu služobných povinností.“ Odvolací orgán uvádza, že pri posúdení porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom pre účely prepustenia zo služobného pomeru, zákon č. 200/1998 Z. z. v ust § 183 ods. 1 písm. e) nevymedzuje taxatívne ani demonštratívne z akých hľadísk má správny orgán vychádzať, tak ako tomu je v prípade rozhodovania o uložení disciplinárneho opatrenia. V prípade posudzovania porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom pre účely prepustenia colníka zo služobného pomeru podľa § 183 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z. sa preto nejedná o obligatórnu povinnosť správneho orgánu prihliadať pri skúmaní intenzity preukázaného porušenia napr. aj na hľadiská zakotvené v § 52 ods. 2 zákona č. 200/1998 Z. z. Uvedená skutočnosť pri prepustení zo služobného pomeru (§ 183 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z.) predstavuje rozdiel od prípadu rozhodovania o uložení disciplinárneho opatrenia, kedy zákonné znenie ust. § 52 ods. 2 zákona č. 200/1998 Z. z. v dôsledku použitia slovesného tvaru „prihliada sa“ ustanovuje obligatórnosť prihliadania na hľadiská v ňom výslovne vymenované. Vzhľadom na uvedené je potom odvolacia námietka, že Slovenskej republike nebola spôsobená žiadna škoda, irelevantná. Správna úvaha RCÚ Michalovce o porušení služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom je podľa odvolacieho orgánu logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení. Odvolateľ ďalej odmietol svoju zodpovednosť za zmarenie jedinečného, neopakovateľného a neodkladného úkonu stotožnenia nájdených mobilných telefónov s odcudzenými telefónmi, keďže došlo k porušeniu povinnosti zo strany colného úradu, čo sa týka stotožnenia mobilných telefónov, nakoľko neboli napísané IMEI čísla zaistených mobilných telefónov a uvedená skutočnosť nemôže byť daná odvolateľovi na ujmu. Vo vzťahu k tejto námietke odvolací orgán konštatuje, že ju považuje za neprijateľnú a nemôže sa s ňou stotožniť. Odvolací orgán uvádza, že súčasťou administratívneho spisu je aj uznesenie povereného vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Michalovciach, ČVS: P.-XXX/MI-O.-XXXX o prerušení trestného stíhania začatého pre prečin krádež, z ktorého vyplýva, že medzi odcudzenými mobilnými telefónmi zn. L. X, XX B. zo skladových priestorov Colného úradu Michalovce boli aj mobilné telefóny s IMEI číslami XXX XXX XXX XXX XXX, XXX XXX XXX XXX XXX a XXX XXX XXX XXX XXX. Súčasťou administratívneho spisu je aj 1 ks CD, z obsahu ktorého vyplynulo, že je na ňom zachytená fotodokumentácia škatuliek s odcudzenými mobilnými telefónmi zn. V. L. X, XX B., B. zaistenými ešte dňa 19.01.2015. Z fotodokumentácie bolo zistené, že medzi zaistenými mobilnými telefónmi zn. V. L. X, XX B., B. sa nepochybne nachádzali aj mobilné telefóny s IMEI číslom XXX XXX XXX XXX XXX a s IMEI číslom XXX XXX XXX XXX XXX. Mobilné telefóny s predmetnými IMEI číslami (XXX XXX XXX XXX XXX a XXX XXX XXX XXX XXX) pritom boli nájdené v obsahu balíka adresovaného pre L. Y., O.. N. XXXX, XXX XX G. Y., ktorý jej bol doručený dňa 19.04.2016 a otvorený dňa 20.04.2016 v budove Colného úradu Michalovce. Odvolateľ odmieta tvrdenie RCÚ Michalovce, že konal v rozpore s § 135 ods. 1, resp. 3 Občianskeho zákonníka, nakoľko z obsahu spisu je zrejmé, že zabezpečil doručenie nájdených vecí vlastníkovi. Odvolateľ sa v odvolaní pýta, prečo bola zásielka doručená adresátke M.. L. Y. až dňa 19.04.2016 a tiež sa pýta na to, kto spôsobil stav, že zásielka s mobilnými telefónmi bola doručená až po jednom roku od jej odoslania. Odvolací orgán v tomto smere uvádza, že nálezcom je každý kto vec „nájde“, pričom je povinný ju vziať k sebe a vydať ju bezodkladne vlastníkovi, a ak vlastník nie je známy je povinný ju bezodkladne odovzdať príslušnému štátnemu orgánu. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že odvolateľ ponechal nájdené mobilné telefóny na mieste nálezu po niekoľko dní a až následne po istej dobe sa rozhodol, že ich preloží do ním z domu prinesenej škatule a odovzdá tretej osobe za účelom odoslania na poštovú prepravu. Odvolateľ o náleze nikomu nepovedal a neuskutočnil o ňom žiaden zápis. Rovnako odvolateľ nepoprel, že nájdené mobilné telefóny ponechával od momentu nájdenia na mieste nálezu a po tieto dni nevykonal žiaden úkon smerujúci k ich vydaniu vlastníkovi či k odovzdaniu príslušnému štátnemu orgánu. Odvolací orgán mal tiež za preukázané, že odvolateľ tretiu osobu, ktorej nájdené veci odovzdal v balíku za účelom odoslania na poštovú prepravu bližšie nepoznal. Odvolateľ sa rovnako vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 14.04.2016 k oznámeniu RCÚ Michalovce sp. zn. XXXXXX/XXXX zo dňa 11.04.2016 priznal ku skutočnosti, že odosielateľom balíka s nájdenými telefónmi bola ním vymyslená osoba O. A., O. XX,XXXXX G.. Odvolací orgán má za to, že konanie odvolateľa bolo absolútne neprijateľné a nemožno sa v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením odvolateľa, že týmto konaním „zabezpečil“ doručenie nájdených vecí vlastníkovi a neporušil § 135 ods. 1, resp. ods. 3 Občianskeho zákonníka, keď z administratívneho spisu bolo preukázané, že odvolateľ ponechával nájdené telefóny na mieste nálezu po niekoľko dní od momentu nálezu bez uskutočnenia oznámenia či zápisu o náleze, k rozhodnutiu odoslať nález poštou prostredníctvom tretej osoby, ktorú bližšie nepoznal ani len priezviskom pristúpil až po niekoľkých dňoch po tom, čo nájdené veci ponechával na mieste nálezu bez toho, aby konal tak ako mu to ukladal § 135 ods. 1, resp. ods. 3 Občianskeho zákonníka a tiež ako colníkovi zaradenom na stálej službe aj ods. 55 písm. a) nariadenia. Z podkladov predložených RCÚ Michalovce tiež vyplynulo, že odvolateľ účelovo uviedol ako odosielateľa zásielky vymyslenú osobu. K spochybneniu vierohodnosti výpovede svedkyne M.. L. Y. odvolateľom odvolací orgán uvádza, že zhodne s RCÚ Michalovce nemal dôvod pochybovať o vierohodnosti výpovede tejto svedkyne uskutočnenej dňa 09.02.2016 pred povereným vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru, odbor kriminálnej polície, ktorá uviedla, že jej nikdy neboli žiadne mobilné telefóny doručené a rovnako jej nebol v priebehu roka 2015 doručený nevyžiadaný balík, to, že svedkyni neboli mobilné telefóny doručené tak ako uviedla vo svojej výpovedi potvrdil aj výpis z informačného systému Slovenskej pošty, a.s. o pohybe zásielky s podacím číslom I. a list - poskytnutie informácie zo strany Slovenskej pošty, a.s., oddelenie reklamácií, Partizánska 9, Banská Bystrica zo dňa 12.04.2016. Z uvedeného výpisu a poskytnutej informácie vyplynulo, že došlo k pokusu o doručenie predmetnej zásielky, ale adresát nebol zastihnutý s tým, že zásielka bola uložená na pošte a po jej neprevzatí v odbernej lehote adresátom bola vydaná na vrátenie odosielateľovi. Keďže odosielateľ zásielky bol odvolateľom vymyslená osoba, zásielku sa nepodarilo vrátiť späť odosielateľovi, a preto došlo k jej uloženiu v Poštovej ohlasovni a úložni v Trnave z dôvodu neprevzatia zásielky odosielateľom v odbernej lehote. Z uvedeného je zrejmé, že svedkyňa sa vyjadrovala vo výpovedi k tomu, či jej bol balík v priebehu roku 2015 doručený, pričom jej tvrdenie, že jej nebol doručený žiaden nevyžiadaný balík je potvrdené aj vyššie uvedeným výpisom z informačného systému Slovenskej pošty o pohybe zásielky a poskytnutím informácie zo strany Slovenskej pošty, a.s. Odvolací orgán ďalej považuje za potrebné podotknúť, že odvolateľ sa snaží značnou mierou zľahčovať svoje konanie, ktorým zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu ako aj služobnú povinnosť uvedenú v § 44 ods. 3 písm. a), g) a u) zákona č. 200/1998 Z. z. tým, že označuje inú osobu, a to svedkyňu M.. L. Y. zodpovednú za doručovanie zásielky v časovom rozpätí 1 roka. Odvolací orgán uvádza, že svedkyňa sa pri svojom výsluchu pred vyšetrovateľom nedopustila klamstva, keďže odpovedala na otázku ohľadom doručenia balíka a nie na otázku či sa oznámenie o uložení zásielky dostalo do sféry jej dispozície. K dĺžke trvania doručovania predmetného balíka v rozpätí 1 roka odvolací orgán podotýka aj to, že pokiaľ by odvolateľ na podacom lístku neuviedol vymyslenú osobu odosielateľa, tak by sa po neprevzatí zásielky adresátkou v odbernej lehote, podarilo balík vrátiť odosielateľovi, a tento by neskončil v Poštovej ohlasovni a úložni v Trnave z dôvodu neprevzatia zásielky odosielateľom v odbernej lehote. Predmetnou odvolacou námietkou sa odvolateľ podľa odvolacieho orgánu snaží bagatelizovať skutočnosť, že takéto „zabezpečenie“ vydania nájdených vecí je absolútne neprijateľné a za situácie, že odvolateľ našiel mobilné telefóny už dňa 26.04.2015 aj nepochopiteľné. Odvolateľ síce priznáva určité formálne pochybenie, ale toto podľa neho nevykazuje takú intenzitu, aby ho bolo možné vyhodnotiť ako porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom. Svoj postup vo vzťahu k nájdeným mobilným telefónom odvolateľ nazýva síce neštandardným, ale odôvodňuje ho nespravodlivým disciplinárnym potrestaním, čo ho stálo 445,- Eur a tým, že nikomu nedôveroval. K obsahu argumentácie odvolateľa v odvolaní patrí aj to, že sa z vlastnej vôle priznal k tomu, že našiel telefóny, pričom keby, tak neurobil tak by dnes nemusel byť prepustený zo služobného pomeru. Odvolací orgán uvádza, že odvolacie námietky odvolateľa sú neopodstatnené a aj nelogické, keď odvolateľ ako tvrdí nikomu nedôveroval avšak napriek tomu škatuľu s nájdenými mobilnými telefónmi v počte 17 ks, ktorých hodnota nie je zanedbateľná, odovzdal tretej osobe mimo finančnú správu, ktorá nebola občanom Slovenskej republiky a ktorú poznal len pod prezývkou. Odvolací orgán ďalej konštatuje, že pokiaľ mal odvolateľ za to, že bol nespravodlivo disciplinárne potrestaný mal zákonnú možnosť podať riadny opravný prostriedok (odvolanie) proti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho opatrenia a v prípade nevyhovenia jeho odvolaniu odvolacím orgánom aj žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Odvolateľovo subjektívne hodnotenie prv uskutočneného rozhodnutia o uložení disciplinárneho opatrenia ako nespravodlivého nepredstavuje žiadnu poľahčujúcu okolnosť v danej veci a nijako neospravedlňuje jeho konanie. Odvolací orgán konštatuje, že ak mal odvolateľ za to, že jeho práva ako fyzickej osoby boli porušené alebo ohrozené vydaním rozhodnutia o uložení disciplinárneho opatrenia, ktoré však bližšie nijako nekonkretizuje, mal sa v danom čase v zákonnej lehote prioritne domáhať svojich práv na správnom orgáne podaním opravného prostriedku, a ak by nedošlo k náprave a ochrane zo strany odvolacieho orgánu, mal možnosť domáhať sa svojich práv na správnom súde. Predmetom prieskumu v tomto odvolacom konaní je však rozhodnutie o prepustení odvolateľa zo služobného pomeru a nie rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia. K námietkam odvolateľa, že neboli naplnené podmienky jeho prepustenia zo služobného pomeru colníka, a to porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a ujma na dôležitých záujmoch štátnej služby v prípade ďalšieho ponechania odvolateľa v služobnom pomere odvolací orgán uvádza, že predpokladom vzniku služobného pomeru colníka je podľa § 16 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. zloženie služobnej prísahy, ktorá obsahuje sľub čestnosti, statočnosti a disciplinovanosti ako i ochrany práv občanov, ich bezpečnosti a verejného poriadku vrátane dodržiavania Ústavy Slovenskej republiky, ústavných zákonov, zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov. Zákon č. 200/1998 Z. z. poskytol colníkom ako vybranej skupine štátnych zamestnancov lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, než má väčšina pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Odvolací orgán považuje za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon č. 200/1998 Z. z. vyššie podmienky profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie nekompromisne sankcionuje. Zákon č. 200/1998 Z. z. vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejšie než Zákonník práce vo vzťahu k plneniu služobných povinností. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. občan pri vzniku služobného pomeru colníka skladá služobnú prísahu, ktorá znie: „Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to i s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi.“ Aj odvolateľ zložil dňa 02.05.2008 predmetnú služobnú prísahu, čo potvrdil svojim podpisom. Odvolací orgán má za to, že konanie odvolateľa ako colníka v rozpore s § 135 ods. 1, resp. ods. 3 Občianskeho zákonníka a nerešpektovanie nariadenia, nemožno v žiadnom prípade tolerovať. U colníkov sa služobný pomer zakladá k štátu a colníci predstavujú „akúsi predĺženú ruku štátu“ s tým, že ich úlohou je dohliadať nad dodržiavaním právnych predpisov platných v Slovenskej republike. Služobná prísaha, ktorú odvolateľ zložil nie je len prázdnou proklamáciou pri prijatí občana do služobného pomeru colníka, ale skutočným potvrdením záväzku. Zložením služobnej prísahy sa občan stáva colníkom patriacim do kategórie osôb, ktorých konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi či nariadeniami, bude pre služobné pomery posudzované cez prizmu tejto prísahy. Takýto výnimočne zodpovedný prístup colníka vyplýva z jeho účastí na plnení funkcií štátu, ktorú colník plní za odmenu a s tým súvisiace nadštandardné sociálne, dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. Konanie, ktorého sa odvolateľ dopustil je nezodpovedné a nehodné colníka a predovšetkým má negatívny vplyv na vážnosť finančnej správy a dôveru v ňu ako celku vo verejnosti, ktorá oprávnene očakáva, že colníci budú predovšetkým sami rešpektovať zákony. Odvolateľ ako colník je v čase výkonu služby, ale aj v čase svojho služobného voľna, povinný rešpektovať zákony a všeobecne záväzné právne predpisy a zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť finančnej správy alebo ohroziť dôveru k finančnej správe. Konanie odvolateľa popísané v skutkovej vete výroku tohto rozhodnutia možno potom oprávnene hodnotiť ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobných povinností a táto skutočnosť je spôsobilá spôsobiť ujmu dôležitým záujmom štátnej služby, a preto ponechanie odvolateľa v služobnom pomere potom, čo sa takéhoto konania dopustil, nemôže byť v záujme služobného úradu. Odvolateľ ďalej v odvolaní uviedol, že svoju čestnosť a pravdivosť vidí v tom, že ak by sa sám z vlastnej vôle nepriznal k tomu, že našiel telefóny, ktoré zaslal námestníčke, tak dnes by nebol prepustený pre toto konanie zo služobného pomeru. Odvolací orgán na margo predmetnej odvolacej námietky opakovane poukazuje na zloženie služobnej prísahy odvolateľom. Čestnosť odvolateľa nemožno vzhliadnuť v tom, že sa napokon, a to až pri svojom druhom výsluchu dňa 12.01.2016 rozhodol pred povereným vyšetrovateľom Policajného zboru uviesť skutočnosť nájdenia mobilných telefónov na Colnom úrade Michalovce. Odvolací orgán konštatuje, že hoci odvolateľ hodnotí svoje následné priznanie sa dňa 12.01.2016 k nájdeniu telefónov ako prejav čestnosti, je potom zjavne v rozpore s odvolateľom tvrdenou čestnosťou jeho osoby, ak neurobil žiadne oznámenie o nájdení mobilných telefónov bezodkladne po momente ich nájdenia a dokonca ani počas svojho prvého výsluchu pred povereným vyšetrovateľom Policajného zboru dňa 17.12.2015. Následné rozhodnutie odvolateľa uviesť okolnosť nájdenia mobilných telefónov nič nemení na tom, že odvolateľ mal od okamihu nájdenia mobilných telefónov na Colnom úrade Michalovce konať v súlade s § 135 ods. 1, resp. 3 Občianskeho zákonníka, pričom takto nekonal v čase nájdenia vecí a ani potom, keď ako colník v stálej službe po nadobudnutí vedomosti o odcudzení zaistených mobilných telefónov zo skladovej miestnosti colného úradu nález neoznámil priamemu nadriadenému za účelom stotožnenia odcudzených telefónov. K odvolacej námietke nedodržania princípu proporcionality a neprimeranosti trestu odvolací orgán uvádza, že podľa § 183 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z. platí: „Minister alebo príslušný nadriadený prepustí colníka zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.“ Z uvedeného znenia § 183 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z. nevyplýva možnosť ministra alebo príslušného nadriadeného rozhodnúť inak než uvedeným spôsobom - prepustenia colníka zo služobného pomeru, ak colník porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Uvedené ustanovenie zákona č. 200/1998 Z. z. nie je oprávňujúcou právnou normou, ale právnou normou prikazujúcou, ktorá obligatórne prikazuje ministrovi alebo príslušnému nadriadenému konať uvedeným spôsobom v prípade naplnenia uvedených podmienok. Uvedené je zrejmé už zo slovného tvaru „prepustí“ použitého zákonodarcom v ust. § 183 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. Pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle upraviť prepustenie colníka zo služobného pomeru v prípade podľa § 183 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z. len ako fakultatívnu možnosť a nie ako obligatórnu povinnosť, tak by to výslovne uviedol napríklad slovami „môže prepustiť“. Rovnako pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle, aby minister alebo príslušný nadriadený pri prepúšťaní colníka zo služobného pomeru podľa § 183 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z. prihliadal na poľahčujúce okolnosti, tak by tieto výslovne v zákone vymenoval. Odvolateľ poukazuje na to, že bol aj po dátume 26.04.2015, kedy mal byť spáchaný skutok disciplinárne odmeňovaný resp. vybral pokuty vo výške 9 800,- Eur. Podľa názoru odvolacieho orgánu nezakladajú tieto skutočnosti dôvod pre zbavenie zodpovednosti odvolateľa za preukázané porušenie služobnej prísahy a služobných povinností, ktoré bolo vyhodnotené ako zvlášť hrubé a také, ktoré vytvára a posilňuje negatívnu mienku verejnosti, narušuje vážnosť finančnej správy a ohrozuje dôveru vo finančnú správu. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nepovažuje odvolací orgán argument odvolateľa ohľadom nenaplnenia podmienok na prepustenie zo služobného pomeru vzhľadom na udelenie disciplinárnych odmien odvolateľovi za obdobie od 26.04.2015 do 18.04.2016, resp. výber pokút vo výške 9 800,- Eur, za opodstatnený. Odvolací orgán ďalej uvádza, že sa odvolateľovi nekladie za vinu konanie spočívajúce v zakúpení 3 ks mobilných telefónov rovnakých značiek, ktoré odpredal M. S. a toto konanie nie je ani obsahom výroku napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 40/01 tak odvolací orgán uvádza, že v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platí, že podľa § 183 ods. 1 písm. d) zákona č. 200/1998 Z. z. (v súčasnom platnom znení podľa § 183 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z.) dôvod pre prepustenie colníka zo služobného pomeru nevyžaduje porušenie služobných povinností takej intenzity, ktorá by bola charakterizovaná ako úmyselné konanie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1Sžo/136/2009 zo dňa 22.06.2010). Vzhľadom na uvedené považuje odvolací orgán právny názor prezentovaný odvolateľom v podanom odvolaní, že porušenie povinnosti zvlášť hrubým spôsobom sa považuje podľa súdnej praxe (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 40/01) za úmyselné konanie, za prekonaný. Odvolateľ namietal aj to, že napadnuté rozhodnutie je vydané v rozpore s § 230 ods. 1, § 227 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z., pretože služobný úrad vyhodnotil dôkazy jednostranne v neprospech odvolateľa. Taktiež odvolateľ tvrdí, že vydaním napadnutého rozhodnutia došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a nedostatočne zistenému skutkovému stavu, ktorý je naviac v rozpore s obsahom spisov, nakoľko služobný úrad sa dostal do vlastných rozporov. Podľa § 227 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z. platí: „Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.“ Podľa § 230 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. platí: „Rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie účastníka. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením.“ Odvolací orgán uvádza k týmto odvolateľovým námietkam, že ich nemožno vyhodnotiť inak ako nedôvodné. Konanie odvolateľa bolo dostatočne preukázané a z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že odvolateľ svoje konanie ani nepopiera, keď priznal, že z jeho strany došlo k „formálnemu“ pochybeniu. Subjektívne hodnotenie pochybenia samotným odvolateľom ako len „formálne“ nič nemení na tom, že odvolateľ sa v konečnom dôsledku ku svojmu konaniu priznal a skutkový stav nepoprel. Podľa odvolacieho orgánu bolo konanie odvolateľa odôvodnene posúdené ako zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobných povinností. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti odvolací orgán rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“ Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 25.07.2016. 2. Včas podanou žalobu, podanou na poštovú prepravu dňa 16.09.2016 a doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 19.09.2016, sa žalobca prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, ako aj rozhodnutia riaditeľa Colného úradu Michalovce zo dňa 18.04.2016 č. XXXXXX/XXXX a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil právo na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 311,22 eur. Žalobca v žalobe, citujúc doslovne obsah svojho odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného, namieta, že žalovaný sa s odvolacími námietkami žalobcu v žalovanom rozhodnutí riadne nevysporiadal a s poukazom na zásadu proporcionality namieta, že aj keď si žalobca priznáva formálne svoje pochybenie, má za to, že v rozpore so zásadou proporcionality mu bol uložený neprimeraný trest, pretože žalovanému nevznikla žiadna škoda, boli mu za mesiace 7/2015, 10,11/2015 a 2/2016 priznané odmeny, že do 18.04.2016 si riadne plnil povinnosti colníka, že zákon pozná aj iné tresty ako zrážka z platu, že stupeň nebezpečnosti jeho konania pre spoločnosť je vzhľadom na nedbanlivosť žalobcu minimálny a v tejto spojitosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 3Sžf/222/2007 (zrejme žalobca mal na mysli sp.zn. 3Sžf/32/2007, ktorú uvádza v žalobe ako dôkaz), kde je riešená podľa žalobcu zásada proporcionality. Ďalej nesúhlasí s názorom žalovaného, že je na nadriadenom žalobcu posúdiť zvlášť hrubé porušenie služobnej disciplíny a služobných povinností, ktoré je nezastupiteľné. V závere poukazuje na dve podmienky, ktoré podľa ust. § 183 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov musia byť splnené, a preto z uvedených dôvodov sa domnieva, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím žalovaného, ktoré bolo vydané v rozpore s § 277/4 a § 230 ods. 1 a 3 zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov. 3. K žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 05.10.2016, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 31.10.2016 a v ktorom žalovaný, reagujúc na námietky žalobcu uvedené v žalobe, uviedol: „Prevažná časť žaloby pod bodom II. predstavuje odcitovanie znenia žalobcom podaného odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu. Žalovaný v nadväznosti na to uvádza, že má za to, že sa s odvolacími námietkami riadne vysporiadal v rozhodnutí č. 1010048/2016 zo dňa 24.06.2016, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie (ďalej aj „druhostupňové rozhodnutie“), a preto aby nadbytočne nerekapituloval svoju argumentáciu vo vzťahu k tejto časti žaloby, v ktorej žalobca opätovne cituje podané odvolanie, odkazuje v tomto smere v celom rozsahu na odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia. Žalobca v podanej žalobe pod bodom III. namieta s poukazom na zásadu proporcionality, že mu bol uložený trest neprimerane prísny a ďalej uvádza, že priznáva formálne pochybenie svojho konania, pre ktoré bol prepustený zo služobného pomeru colníka, ale má zá to, že zákon č. 200/1998 Z. z. pozná aj iné tresty pri nedbalom porušení colných predpisov. Žalovaný reagujúc na tieto žalobcove vyjadrenia uvádza, že rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru colníka nie je právnou vecou, v ktorej by sa jednalo o uloženie sankcie, ale personálnym konaním. V konečnom dôsledku uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj samotný žalobca, keď napriek absencii výslovného označenia žaloby podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP poukazuje na § 177 a nasl. SSP, ktoré sa týkajú všeobecnej správnej žaloby a nepoukazuje na § 6 ods. 2 písm. b) SSP v spojení s § 194 až § 198 SSP, ktorý sa týka správnej žaloby vo veciach správneho trestania. Keďže zákonodarca zveril v § 183 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. ministrovi alebo príslušnému nadriadenému rozhodovanie v otázke prepustenia colníka zo služobného pomeru na základe správneho uváženia, neprináleží správnemu súdu, aby preskúmaval vhodnosť či účelnosť takéhoto rozhodnutia, nakoľko by vstupoval do právomoci iného orgánu štátnej moci. V § 27 ods. 2 SSP je stanovené, že pri správnej úvahe správny súd preskúmava len to, či táto správna úvaha pri aplikácií § 183 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z. nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom č. 200/1998 Z. z. Podľa § 27 ods. 2, ods. 3 SSP platí: „Pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 192, 198 a § 230 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a). Správny súd neposudzuje účelnosť, hospodárnosť a vhodnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, opatrenia orgánu verejnej správy alebo iného zásahu orgánu verejnej správy; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 192, 198 a § 230 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a).“ Podľa § 183 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. platí: „Minister alebo príslušný nadriadený prepustí colníka zo služobného pomeru, ak a) pre neho v dôsledku zníženia počtu miest colníkov schválených vládou nie je v štátnej službe voľná iná funkcia, b) podľa rozhodnutia služobného posudkového lekára stratil dlhodobo zo zdravotných dôvodov spôsobilosť vykonávať 1. akúkoľvek funkciu v štátnej službe alebo 2. doterajšiu funkciu a nemožno ho previesť ani preložiť na inú funkciu v štátnej službe, ktorej výkon by nebol na ujmu jeho zdravia, c) podľa posudku klinického psychológa nie je duševne spôsobilý na výkon štátnej služby, d) bol pri služobnom hodnotení hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, e) porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, f) bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo za trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody, alebo g) stratil štátne občianstvo Slovenskej republiky.“ K dôvodom prepustenia colníka zo služobného pomeru uvedeným v § 183 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. je potrebné uviesť, že tieto nie sú koncipované ako fakultatívne. Rozhodnutie ministra alebo príslušného nadriadeného o prepustení colníka zo služobného pomeru v prípade naplnenia niektorého z dôvodov uvedených v § 183 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. nie je oprávnením, ale povinnosťou. Uvedené je zrejmé už z použitia slovného tvaru „prepustí“ v tejto právnej norme. Dôvody skončenia služobného pomeru colníka uvedené v § 183 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. sú obligatórne. Pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle koncipovať tieto dôvody skončenia služobného pomeru colníka ako fakultatívne, tak by použil napríklad slovné spojenie „možno prepustiť“, kedy by rozhodnutie ministra alebo príslušného nadriadeného o tom, či prepustí colníka zo služobného pomeru alebo nie, bolo jeho oprávnením a nie povinnosťou. Samotný § 183 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z. však takto koncipovaný nie je a jedná sa o právnu normu prikazujúcu, a nie oprávňujúcu. Vzhľadom na uvedené, má žalovaný za to, že zákonodarca nedáva ministrovi alebo príslušnému nadriadenému priestor na to, aby v prípade naplnenia niektorého zo zákonných dôvodov na prepustenie colníka zo služobného pomeru podľa § 183 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z. uložil colníkovi „iný trest“, tak ako to zjavne nesprávne a v rozpore so zákonom č. 200/1998 Z. z. interpretuje žalobca v žalobe. Žalovaný zdôrazňuje, že prepustenie colníka zo služobného pomeru je jedným zo zákonom v § 180 zákona č. 200/1998 Z. z. predpokladaných spôsobov skončenia služobného pomeru colníka voči štátu, nemá povahu sankcie, ale je následkom určitého správania colníka, ktoré zákon definuje ako nezlučiteľné s ďalším trvaním jeho služobného pomeru. Uplatnenie disciplinárnej právomoci nadriadeného a v jej rámci uloženie sankcií ako napr. písomné pokarhanie či zníženie služobného platu a personálne konanie o prepustení colníka zo služobného pomeru sú dve samostatné od seba nezávislé konania, ktorých právnym základom môže byť to isté protiprávne konanie colníka, avšak ich závery nemožno vykladať ako rôzne druhy sankcií dopadajúcich na colníka za spáchanie toho istého skutku. Žalovaný na tvrdenia žalobcu o neprimeranej prísnosti „trestu“, ktorý žalobca vzhliadol v prepustení zo služobné pomeru uvádza, že rozhodnutie o prepustení colníka zo služobného pomeru nie je v žiadnom prípade rozhodnutím o sankcii v oblasti administratívneho potrestania, ale § 180 písm. c) zákona č. 200/1998 Z. z. predpokladaný a vymenovaný spôsob skončenia služobného pomeru colníka popri napr. zrušení služobného pomeru v skúšobnej dobe, uvoľnení zo služobného pomeru atď. Žalobca podstatnú časť svojej argumentácie obsiahnutej v podanej žalobe založil na ním tvrdenom porušení princípu proporcionality, pričom v tomto smere zjavne nesprávne poukazuje na čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, a nie na čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, na ktorý žalobca poukazuje, zaručuje ochranu pred retroaktívnym postihom za trestný čin a nie rešpektovanie princípu proporcionality, ktorý je zakotvený v čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný uvádza, že v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia na str. 9 sa riaditeľ Colného úradu Michalovce dostatočným spôsobom vysporiadal aj s otázkou rešpektovania princípu proporcionality, keď uviedol: „...otázka vhodnosti daná predmetným princípom (pozn.: rozumej princípom proporcionality) vychádza z premisy, že v predmetnom prípade je daná skutočnosť istého protiprávneho konania colníka zvlášť hrubého charakteru a porušenia služobnej prísahy a služobných povinností. Cieľom je teda dosiahnutie zabezpečenia riadneho plnenia povinností ostatnými colníkmi (zachovanie služobnej disciplíny a dôvery vo finančnú správu). Taktiež otázka potrebnosti vychádza zo skutočnosti, či dosiahnutie vyššie uvedeného cieľa nie je možné dosiahnuť inak. K tomuto je potrebné uviesť, že služobná disciplína (plnenie služobných povinností) je primárna u všetkých ozbrojených zborov, ktoré sú založené na princípe nadriadenosti a podriadenosti. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy, či služobných povinností zákonodarca podmienil prepustením zo služobného pomeru.“ Žalovaný vo vzťahu k prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru podľa § 183 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z. má za to, že v danom prípade bol výklad predmetného dôvodu prepustenia vykonaný v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, t.j. v súlade s ústavnými princípmi, medzi ktoré patrí aj princíp proporcionality. Žalovaný uvádza, že výkon štátnej služby colníkov kladie na samotných colníkov vysoké požiadavky či už z hľadiska odborného, morálneho, fyzického a duševného. Colníci tvoria ozbrojený zbor a ich vzťah k štátu je založený na služobnom pomere a nie na pracovnoprávnom vzťahu práve preto, aby mohli byť zvládnuté všetky úlohy, ktoré sú na nich kladené. Aj z dôvodovej správy k zákonu č. 200/1998 Z. z. vyplýva, že základom služobného pomeru colníka k Slovenskej republike je zodpovednostný systém služobnej disciplíny prezentovaný dôsledným plnením služobných povinností ustanovenými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi a pokynmi nadriadených a osobnou zodpovednosťou colníka za plnenie úloh. Vzhľadom na uvedené je neprijateľné, aby v služobnom pomere zotrval colník, ktorý napriek zákonom stanovenej povinnosti vydať nález vlastníkovi, resp. štátnemu orgánu (§ 135 ods. 1, resp. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov), nájdené mobilné telefóny vlastníkovi ani štátnemu orgánu bezodkladne nevydal, ale s nimi manipuloval tak, že ich až následne s časovým odstupom odovzdal tretej osobe mimo finančnú správu, ktorú poznal len pod prezývkou „Muzi“ a navyše ani neurobil oznámenie svojmu nadriadenému o náleze za účelom vykonania neodkladného a neopakovateľného úkonu a to ani vtedy, keď mal vedomosť o odcudzení mobilných telefónov zo skladových priestorov Colného úradu Michalovce, čím si dôsledne neplnil ani svoje povinnosti uložené mu nariadením generálneho riaditeľa CR SR č. 54/2011 o činnosti staníc colných úradov (ďalej len „nariadenie“). Žalobca v podanej žalobe namieta aj nedosiahnutie intenzity porušenia služobnej prísahy a služobných povinností svojim konaním zvlášť hrubým spôsobom, hoci priznáva formálne pochybenie svojho konania. Žalovaný má za to, že v prvostupňovom rozhodnutí je dostatočne zdôvodnené, že porušenie služobnej prísahy a služobných povinností dosiahlo intenzitu porušenia zvlášť hrubým spôsobom a že ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby s uvedením konkrétnych záujmov štátnej služby (zabezpečenie dôsledného zabezpečovania určených úloh, povinností, upevňovanie dôvery vo finančnú správu). Žalovaný má za to, že v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia sú jasne uvedené konkrétne tvrdenia, prečo sa považuje konanie žalobcu za porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom, pričom uvádza, že personálne konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru bolo vykonané na základe príslušných ustanovení zákona č. 200/1998 Z. z. a v rámci tohto konania bol dodržaný zákonný postup. Pri posúdení porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, zákon č. 200/1998 Z. z. nevymedzuje, z akých hľadísk má správny orgán vychádzať, a teda vymedzenie hypotézy právnej normy závisí v každom konkrétnom prípade od úvahy správneho orgánu. Správna úvaha riaditeľa Colného úradu Michalovce zodpovedá zisteným skutkovým okolnostiam a má oporu vo vykonanom dokazovaní. Riaditeľ Colného úradu Michalovce skutkové zistenia (právna povaha služobného pomeru colníka ako príslušníka ozbrojeného zboru, dôraz na dodržiavanie služobnej disciplíny colníkmi, zloženie služobnej prísahy, bezodkladné nevydanie nájdených mobilných telefónov vlastníkovi, resp. štátnemu orgánu, neoznámenie nálezu telefónov priamemu nadriadenému za účelom stotožnenia s odcudzenými telefónmi, odoslanie nájdených telefónov poštovou prepravou s časovým odstupom niekoľkých dní od samotného nájdenia, a to prostredníctvom tretej osoby mimo finančnú správu, ktorá nebola občanom Slovenskej republiky a žalobca ju poznal len pod prezývkou, zámerné uvedenie vymyslenej osoby v postavení odosielateľa na poštovej zásielke obsahujúcej nájdené telefóny, nerešpektovanie povinnosti postupovať ohľadom nájdených telefónov zákonným spôsobom, nesvedomité plnenie úloh vyplývajúcich z nariadenia, priznanie pochybenia zo strany žalobcu, hoci žalobcom subjektívne hodnotené len ako „formálne“) relevantne konfrontoval s pojmom porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a správne usúdil, že konanie žalobcu dosiahlo intenzitu uvedenú § 183 ods. 1 písm. e) zákona č. 200/1998 Z. z. a je spôsobilé spôsobiť ujmu dôležitým záujmom štátnej služby. Žalobca zopakoval v podanej žalobe svoju argumentáciu, že v období od 01.05.2015 do 31.12.2015 uložil daňovým subjektom pokuty, a že mu bola viackrát uložená disciplinárna odmena v rôznych výškach. Žalovaný na margo týchto tvrdení poukazuje opakovane na to, že tieto skutočnosti nezakladajú dôvod pre neprepustenie žalobcu zo služobného pomeru. Uloženie odmien, či výber pokút nepredstavuje zákonom stanovenú poľahčujúcu okolnosť, na ktorú by musel správny orgán prihliadať pri rozhodovaní o prepustení zo služobného pomeru. Žalobca v podanej žalobe poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 3Sžf/32/2007 zo dňa 24.04.2008. Žalovaný uvádza, že predmetný rozsudok NS SR na prejednávanú vec nedopadá. Rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf/32/2007 sa vzťahuje na konanie o uložení peňažnej sankcie daňovému subjektu za správny delikt. Žalovaný už vyššie uviedol, že v tomto prípade sa jedná o personálne konanie, a to o konanie o prepustení colníka zo služobného pomeru, ktoré nemožno stotožňovať s konaním o uloženie sankcie, nakoľko prepustenie zo služobného pomeru colníka nie je sankciou. Nakoľko v danom prípade nejde o sankciu, ale o personálny dôsledok určitého správania sa žalobcu, správnemu súdu neprináleží rozhodovanie v plnej jurisdikcii a uplatňovanie sankčnej moderácie podľa § 198 SSP. Podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP žalovaný žiada o nariadenie pojednávania na prejednanie veci samej. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalovaný má za to, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa § 191 ods. 1 SSP na zrušenie rozhodnutia žalovaného č. 1010048/2016 zo dňa 24.06.2016 a rozhodnutia riaditeľa Colného úradu Michalovce č. XXXXXX/XXXX zo dňa 18.04.2016. Žalovaný navrhuje žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu podľa § 190 SSP zamietnuť a priznať mu voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.“ 4. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca nevyjadril. 5. Správny súd postupom podľa ust. § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku („SSP“) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu a po vypočutí účastníkov konania a po oboznámení sa s obsahom spisovej dokumentácie prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov. 6. Na pojednávaní súdu substitučný právny zástupca žalobcu uviedol: „Tak ako sme uviedli v písomnom podaní žaloby, žiadame zrušiť rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako aj druhostupňového rozhodnutia správneho orgánu, ktoré smerovali k prepusteniu colníka zo služobného pomeru a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V prípade úspechu žiadame, aby krajský súd priznal trovy právneho zastúpenia žalobcovi.“ 7. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní súdu uviedla: „My sme sa k tejto veci písomne vyjadrovali k podanej žalobe, na uvedenom vyjadrení trváme v celom rozsahu a náš konečný návrh v danej veci je, aby krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a v prípade úspechu nám priznal v zmysle ust. § 168 Správneho súdneho poriadku účelne vynaložené trovy konania v podobe cestovného.“ 8. Podľa ust. § 27 ods. 2 SSP pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 192, 198 a § 230 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a). Správny súd neposudzuje účelnosť, hospodárnosť a vhodnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, opatrenia orgánu verejnej správy alebo iného zásahu orgánu verejnej správy; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 192, 198 a § 230 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) (§ 27 ods. 3 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Podľa ust. § 183 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon“) Minister alebo príslušný nadriadený prepustí colníka zo služobného pomeru, ak a) pre neho v dôsledku zníženia počtu miest colníkov schválených vládou nie je v štátnej službe voľná iná funkcia, b) podľa rozhodnutia služobného posudkového lekára stratil dlhodobo zo zdravotných dôvodov spôsobilosť vykonávať 1. akúkoľvek funkciu v štátnej službe alebo 2. doterajšiu funkciu a nemožno ho previesť ani preložiť na inú funkciu v štátnej službe, ktorej výkon by nebol na ujmu jeho zdravia, c) podľa posudku klinického psychológa nie je duševne spôsobilý na výkon štátnej služby, d) bol pri služobnom hodnotení hodnotený ako nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu v štátnej službe, e) porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, f) bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo za trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody, alebo g) stratil štátne občianstvo Slovenskej republiky. Podľa ust. § 44 ods. 3 zákona colník je povinný a) plniť svedomite úlohy, ktoré sú uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, b) vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas, c) oznámiť bezprostredne nadriadenému poruchy a nedostatky, ktoré ohrozujú alebo sťažujú výkon štátnej služby a hroziacu škodu, d) zakročiť, ak hrozí škoda a na jej odvrátenie je potrebný neodkladný zákrok; nemusí tak konať, ak mu v tom bráni dôležitá okolnosť alebo ak by tým seba alebo iné osoby vystavil vážnemu nebezpečenstvu ohrozenia života alebo zdravia, e) pri výkone štátnej služby dodržiavať pravidlá služobnej zdvorilosti a správať sa slušne k štátnym zamestnancom a v služobnom styku aj k ostatným občanom, f) zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v súvislosti s výkonom štátnej služby na vlastný prospech alebo na prospech iného, g) v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť finančnej správy alebo ohroziť dôveru k finančnej správe, h) dodržiavať služobnú disciplínu, i) vykonávať štátnu službu nestranne, j) poskytnúť finančnej správe osobné údaje, ktoré sú nevyhnutné na realizáciu práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, k) plne využívať čas služby a dodržiavať stanovený základný čas služby v týždni, prípadne kratší čas služby v týždni; to neplatí v prípade, že mu bolo udelené služobné voľno alebo dovolenka, l) byť pri výkone štátnej služby ustrojený a dbať o náležitú úpravu svojho zovňajšku, m) oznámiť bezodkladne bezprostredne nadriadenému príbuzenské vzťahy podľa § 18, ku ktorým došlo počas trvania služobného pomeru, n) oznámiť bez zbytočného odkladu nadriadenému stratu alebo odcudzenie svojej služobnej zbrane, služobného preukazu alebo služobného odznaku, o) podrobiť sa lekárskej prehliadke, prieskumnému konaniu alebo psychologickému vyšetreniu na zistenie zdravotnej a duševnej spôsobilosti na výkon štátnej služby, p) podrobiť sa psychofyziologickému overeniu pravdovravnosti, ak tak ustanoví osobitný predpis 9b) alebo ak tak určí minister alebo prezident, q) podrobiť sa vyšetreniu na zistenie prítomnosti alkoholu alebo metabolitov omamných alebo psychotropných látok v organizme, r) nastúpiť do výkonu štátnej služby bezodkladne po zrušení rozhodnutia o skončení služobného pomeru a oboznámiť s týmto rozhodnutím bezprostredne nadriadeného, s) zabezpečiť účelné a hospodárne spravovanie a využívanie finančných zdrojov, zariadení a služieb, ktoré mu boli zverené, t) predložiť bezodkladne nadriadenému rozhodnutia zakladajúce stratu bezúhonnosti, u) plniť aj povinnosti vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov, v) preukázať nadriadenému, že si riadne plní svoje študijné povinnosti v štúdiu pri výkone štátnej služby a bezodkladne mu oznámiť všetky zmeny súvisiace s týmto štúdiom, w) dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz a zdržiavať sa na adrese uvedenej na tlačive, ktorým sa potvrdzuje dočasná neschopnosť na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz, x) zvyšovať si odborné vedomosti, zručnosti, schopnosti a návyky potrebné na výkon štátnej služby a prehlbovať si kvalifikáciu. Podľa ust. § 227 zákona za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi (ods. 1). Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a ohliadka (ods. 2). Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy (ods. 3). Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (ods. 4). 9. K námietke žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s dôvodmi a námietkami, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, správny súd uvádza, že žalobca nekonkretizoval, s ktorými námietkami sa žalovaný nevysporiadal, preto správny súd môže k tejto námietke uviesť len toľko, že ako z obsahu žalovaného rozhodnutia uvedeného v bode 1 tohto rozsudku vyplýva, žalovaný sa s každou námietkou žalobcu, ktoré námietky očísloval arabskými číslami, vysporiadal jednotlivo a osobitne, preto správny súd túto námietku žalobcu nemohol akceptovať. 10. K rozsiahlej námietke žalobcu spočívajúcej v jeho tvrdení, že aj keď žalobca priznáva formálne svoje pochybenie, má za to, že v rozpore so zásadou proporcionality mu bol uložený neprimeraný trest, pretože žalovanému nevznikla žiadna škoda, že bol v rokoch 2015 až 2016 odmenený, že do 18.01.2016 si riadne plnil povinnosti colníka, že zákon pozná aj iné tresty a že stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť je vzhľadom na nedbanlivostné konanie žalobcu minimálny, pričom žalobca poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf/222/2007, pričom zrejme mal na mysli sp.zn. 3Sžf/32/2007, kde je riešená zásada proporcionality, správny súd uvádza, že žalované rozhodnutie o prepustení colníka zo služobného pomeru nie je rozhodnutím o sankcii v oblasti správneho trestania, a preto táto argumentácia žalobcu je právne neprijateľná, pretože v danom prípade išlo o personálne konanie, prepustenie colníka zo služobného pomeru, ktoré v žiadnom prípade nie je sankciou, ako sa mylne domnieva žalobca. 11. Pokiaľ žalobca vyjadril nesúhlas s názorom žalovaného, že je na nadriadenom žalobcu posúdiť zvlášť hrubé porušenie služobnej disciplíny a služobných povinností, ktoré je nezastupiteľné, tak z vyššie citovaných ustanovení § 183 ods. 1 písm. e) zákona jednoznačne vyplýva, kto (minister alebo príslušný nadriadený) obligatórne prepustí colníka zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Preto správny súd túto námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. 12. Právne nijak nezdôvodnená námietka žalobcu a iba holé tvrdenie, že ani jedna z podmienok uvedených v ust. § 183 ods. 1 písm. e) zákona nie je splnená na prepustenie colníka zo služobného pomeru, podľa názoru správneho súdu je neopodstatnená a žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa s touto žalobnou námietkou žalobcu, ktorú žalobca namietal aj v odvolaní, podľa názoru správneho súdu dostatočným spôsobom vysporiadal na strane 11 svojho rozhodnutia, s ktorým odôvodnením vrátane tam uvedenej správnej úvahy sa správny súd stotožňuje v plnom rozsahu. 13. Na základe vyššie uvedeného správny súd zastáva názor, že konanie žalobcu uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu napĺňa jednoznačne podmienku zvlášť hrubého spôsobu porušenia služobnej disciplíny a služobných povinností, ako aj podmienku, že ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. 14. Preto z vyššie uvedených dôvodov správny súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa ust. § 190 SSP zamietol. 15. Žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal (§ 167 ods. 1 SSP). 16. Žalovanému správny súd priznal právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania, pretože mal za to, že náhradu dôvodne vynaložených trov konania môže žalovaný spravodlivo požadovať v súlade s ust. § 168 prvá veta SSP s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, pokiaľ žalovaný trovy konania písomne bezodkladne vyčísli a vierohodným spôsobom zdokladuje ich dôvodné vynaloženie správnemu súdu. 17. Senát vo veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ak sa rozhodlo o a) správnej žalobe, ak žalovaným orgánom verejnej správy je správca dane alebo orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku podanom voči rozhodnutiu alebo opatreniu správcu dane, b) správnej žalobe, ak žalovaným orgánom verejnej správy je Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý rozhodol vo veciach týkajúcich sa výkonu dohľadu nad verejným obstarávaním, c) správnej žalobe vo veciach správneho trestania, d) správnej žalobe vo veciach administratívneho vyhostenia. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.