Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Saz/7/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016201229 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7016201229.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: V. V. M., nar. XX.XX.XXXX v meste D., G. oblasť, F. T., štátna príslušnosť F. T., L. D., toho času v Ú. D. S. S. N. N., zastúpený JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného Č.: O.-XXX-XXX/PO-Ž.-XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková č. 6, 812 72 Bratislava Č.: O.-XXX-XXX/PO-Ž.-XXXX zo dňa XX.XX.XXXX týkajúce sa žalobcu: V. V. M., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť F. T., bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou bez uvedenia dátumu vyhotovenia, doručenou správnemu súdu elektronickým podaním dňa 14.11.2016 (č.l. 1-3 spisu) v spojení s podaním zo dňa 15.11.2016 (č.l. 31-32 spisu), sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného O.-XXX-XXX/PO-Ž.-XXXX zo dňa XX.XX.XXXX a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy tohto konania. 2. Mal za to, že rozhodnutie je nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP), zistenie skutkového stavu orgánom verejnej moci bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP), skutkový stav, ktorý vzal orgán verenej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP) a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP). 3. Pokiaľ sa týka dôvodu podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. g) SSP uviedol, že napadnuté rozhodnutie je v poradí už piatym rozhodnutím žalovaného o „novej žiadosti“ žalobcu o udelenie azylu zo dňa 09.12.2010. Žalovaný (predtým jeho právny predchodca) rozhodol o tom, že žalobcovi neudeľuje azyl a neposkytne doplnkovú ochranu rozhodnutím zo dňa XX.XX.XXXX, XX.XX.XXXX, XX.XX.XXXX V. XX.XX.XXXX. Napriek tomu, že bol opakovane žalovaný zaviazaný právnym názorom súdu, podľa ktorého sa mal opätovne v súlade so zrozumiteľne vyjadrenými právnymi názormi súdu vyrovnať so skutočnosťami významnými pre posúdenie žalobcovej žiadosti o azyl, zakaždým po zrušení prvšieho rozhodnutia nerešpektoval vyslovený právny názor súdu a zopakoval v ďalšom rozhodnutí o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany svoje zamietavé stanovisko k žiadosti žiadateľa. 4. Doplnil, že naposledy rozhodnutie žalovaného zo dňa 05.05.2015 bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1Sža/42/2015 zo dňa 09.02.2016, kde najvyšší súd v predmetnom rozsudku podrobne rozviedol skutkové hodnotenie a právne závery týkajúce sa žalobcu, pričom pre posúdenie veci žalobcu osobitne významnými sú: - posúdenie dôveryhodnosti žalobcu, - potreba preskúmať zdravotný stav žalobcu, - zohľadnenie osobitosti azylového konania vo vzťahu k zásade materiálnej pravdy, - nezohľadnenie okolností prenasledovania z dôvodu zastávania politických názorov a v súvislosti s národnosťou žalobcu, - vyhodnotenie diplomatických záruk predložených krajinou pôvodu žalobcu (Generálnou prokuratúrou RF). 5. Mal za to, že aj napriek tomu, že najvyšší súd vo vzťahu ku každému z vymenovaných aspektov zaujal zrozumiteľný právny názor, žalovaný opätovne rozhodol spôsobom, kedy zreteľne nerešpektoval záväzný právny názor správneho súdu a teda postupoval v rozpore s ustanovením § 250r O. s. p. v znení platnom do 30.06.2016, ako aj ustanovenia § 5 ods. 10 SSP. Konštatoval, že žalovaný sa rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/42/2015 zo dňa 09.02.2016 neriadil. 6. Do pozornosti dával, že vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré boli predmetom posudzovania zo strany najvyššieho súdu a na ktoré neprihliadol správny orgán, nedošlo k žiadnym zmenám, ktoré by vyplývali z dokazovania vykonaného žalovaným. Rovnako žalovaný v konaní ani neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by vyšli najavo alebo ktoré by neboli žalovanému známe pred vydaním citovaného rozsudku najvyššieho súdu. Napriek tomu, že bol viazaný pokynom súdu vychádzal z tvrdenia žalobcu, že bol zadržaný a jeho priznanie bolo násilne vynucované, žalovaný v rozhodnutí napadnutom touto žalobou uvedený pokyn najvyššieho súdu jednoducho ignoruje. Poukazoval pritom na citáciu z rozsudku NS SR týkajúcu sa jeho zdravotného stavu. 7. Zdôraznil, že žalovaný nevykonal v tomto smere nijaké dokazovanie, jeho jediným úkonom v tomto smere bola všeobecná žiadosť Ú. D. S. S. V. Ú. D. S. H. P. Z. N. N. o informácii o zdravotnom stave žalobcu a rovnako všeobecná odpoveď tohto zariadenia. Ak najvyšší súd v citovanom rozhodnutí dal za pravdu odvolacím námietkam žalobcu v zmysle nedostatočného dokazovania ohľadom dôsledkov poranenia mozgu, diagnostikovaného v roku 2006, je absurdné, že by žalovaný mohol tento nedostatok odstrániť vyššie uvedeným formálnym dopytom týkajúcim sa zdravotného stavu žalobcu. Rovnako vo vzťahu k osobitostiam azylového konania najvyšší súd poukázal na špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov a v povinnosti správneho orgánu vyvrátiť tvrdenia žiadateľa o azyl. Napriek tomu, že správny súd upriamil pozornosť správneho orgánu na potrebu uplatňovania pravidla „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu (benefit of doubt)“, žalovaný naopak aj v rozhodnutí napadnutom touto správnou žalobou variuje svoje už v minulosti vytvorené konštrukcie, ktoré bez akýchkoľvek dôkazov smerujú k záveru o nedôveryhodnosti žalobcu. Poukazoval pritom na názor vyslovený najvyšším súdom v súvislosti s už v predošlom konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného, žalovaným vznesenú námietku, podľa ktorej žalobca až v priebehu času dával svoje problémy do súvislosti s politickými názormi, pričom poukazoval na citáciu z rozsudku najvyššieho súdu ohľadne tejto skutočnosti. 8. Ohľadne diplomatických záruk poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý uviedol, že si je vedomý nemožnosti vymáhania takého záväzku, keďže neexistuje efektívny kontrolný mechanizmus vynútiť splnenie takéhoto diplomatického prehlásenia, pričom poukázal na správy o tom, že ku konaniu, majúcemu charakter mučenia a neľudského zaobchádzania, dochádza aj v súčasnosti. Pritom je zrejmé, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí venuje polemike s názorom vysloveným najvyšším súdom na každý z aspektov posudzovania veci žalobcu a nenapĺňa svoju povinnosť postupovať v súlade s názorom najvyššieho súdu. Takýto postup je v rozpore s povinnosťou správneho orgánu zakotvenou v § 3 ods. 1 Správneho poriadku postupovať v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, ktorou je záruka práva žalobcu zakotveného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Týmto svojvoľným spôsobom správny orgán vo veci žalobcu celkom zjavne vyjadruje neochotu podriadiť sa autorite súdu. Nielen že zasahuje do označeného práva žalobcu, ale koná aj v rozpore s imperatívom vyplývajúcom z článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konať na základe ústavy, v jej medziach a spôsobom a v rozsahu, ktorý ustanoví zákon. 9. Pokiaľ sa týka dôvodov správnej žaloby podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP uviedol, že s predošlým žalobným dôvodom sú neoddeliteľne späté skutkové zistenia žalovaného a ako už bolo uvedené, napriek tomu, že vo vzťahu k dôkaznej situácii žalovaný neobstaral žiadne najvyššiemu súdu neznáme dôkazy, opätovne dochádza k skutkovému záveru o tom, že žalobca bol už predmetom prenasledovania a bol obeťou vážneho bezprávia. Táto skutočnosť je pritom zásadnou pre posúdenie opodstatnenosti žiadosti žalobcu o azyl, ako aj posúdenie opodstatnenosti poskytnutia doplnkovej ochrany. Poukazoval pritom na povinnosť posúdiť žiadosť žalobcu ako takú, ktorá je opodstatnená aj na základe článku 4 ods. 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/95/EÚ, podľa ktorej „skutočnosť, že žiadateľ už bol predmetom prenasledovania alebo vážneho bezprávia alebo priamych hrozieb takéhoto prenasledovania alebo takéhoto bezprávia, je vážnou známkou oprávnenej obavy žiadateľa z prenasledovania alebo reálneho rizika utrpenia vážneho bezprávia pokiaľ neexistujú primerané dôvody domnievať sa, že takéto prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa nebudú opakovať“. 10. Pokiaľ sa týka dôvodov správnej žaloby podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. e) SSP uviedol, že vo vzťahu k diplomatickým zárukám Ruskej federácie žalovaný poukázal predovšetkým na prípad Č. a správu z XX.XX.XXXX o návšteve zástupcov Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Moskve bez ohľadu na to, že ani vo vzťahu k tejto otázke nerešpektoval žalovaný názor najvyššieho súdu, je potrebné poukázať na to, že žalovaný ako argument, že návratom žalobcu do Ruskej federácie mu nehrozí mučenie, neľudské, ani ponižujúce zaobchádzanie uvádza, že skutočnosť, že ak aj bol vystavený takémuto správaniu, nie je preukázané, že mu bude vystavený znovu a na druhej strane ako záruku pred takýmto zaobchádzaním považuje prípad inej zo žalobcom nijako nesúvisiacej osoby. Žalovanému zrejme ušlo, že podľa Federálneho ústavného zákona zo 14.12.2015 o zmenách federálneho ústavného zákona o Ústavnom súde Ruskej federácie Ruská federácia sa môže rozhodnúť nerešpektovať ani len rozhodnutie medzinárodného orgánu na ochranu ľudských práv. Za takýchto okolností nemožno prikladať záruky poskytnuté Ruskou federáciou Slovenskej republike za relevantné. 11. Pokiaľ sa týka dôvodov správnej žaloby podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) SSP uviedol, že vo vzťahu k tomuto žalobnému dôvodu žalobca považuje za potrebné opätovne poukázať na už citovaný rozsudok najvyššieho súdu jeho časť IV. „Právny názor Najvyššieho súdu“ obsiahnutý na strane 29 až 49 uvedeného rozhodnutia. V tomto rozhodnutí súdu je zrozumiteľne a jednoznačne vyslovený názor, že u žalobcu neboli zistené skutočnosti, ktoré by ho vylučovali z poskytnutia azylu a naopak žalobcom uvádzané skutočnosti odôvodňujúce poskytnutie azylu neboli žalovaným vyvrátené. 12. Žalovaný napadnutým rozhodnutím Č.: O.-XXX-XXX/PO-Ž.-XXXX zo W. XX.XX.XXXX podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil žalobcovi azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle. 13. V rozhodnutí uviedol, že žalobca V. V. M. dňa XX.XX.XXXX pred pracovníkmi Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - Letisko opätovne vyhlásil, že žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) z politických dôvodov. Prvýkrát požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR dňa XX.XX.XXXX, avšak pod menom W. H. P., nar. XX.XX.XXXX z dôvodu obavy o svoj život, pretože v L. vládne vojenský teror, ktorý ho prenasleduje a z toho dôvodu chce žiť na území Slovenskej republiky. 14. Odôvodnil to tým, že začiatkom O. XXXX bol políciou v meste D. predvedený na policajné oddelenie, kde bol P. R. Č. S. H. P., P. G. S. D. D. N. X.. A. S. N. X. W. A.Č. O., G. C. A. H. W. T. H.. D. Z. Z. Z. V. V. H. A.. A. Ď. Z. W. N. A.. Po prepustení mal pocit, že je neustále sledovaný a mal strach, že bude opäť uväznený a odsúdený, alebo že zmizne bez stopy. Preto sa rozhodol, že vycestuje za svojim bratrancom do D. a požiada tam o udelenie azylu. Žiadne iné dôvody vo svojej žiadosti neuviedol. 15. Následne Migračný úrad rozhodnutím Č.: O.-XXX-XX/PO-Ž.-XXXX zo dňa XX.XX.XXXX žalobcovi neudelil azyl, neposkytol doplnkovú ochranu a rozhodol tiež, že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia do Ruskej federácie (ďalej len „RF“). V dôsledku opravného prostriedku Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 10Saz/36/2008 zo dňa 27.02.2009 potvrdil rozhodnutie Migračného úradu a na základe odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) rozsudkom sp. zn. Sža/33/2009 zo dňa 01.07.2009 (právoplatným dňa 06.08.2009) zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, že rozhodnutie Migračného úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 16. V intenciách rozhodnutia NS SR bol so žalobcom dňa XX.XX.XXXX vykonaný pohovor, v ktorom sa vyjadril k Ú. P. R. Ú. S. H. P. S. F. XXXX V. X., Ž. N. P. D. R. Ú. S. H. P., V. V. R. Z. D. S. D. A. Š. A. Z. P., R. Ú. D. D. L. N. S. F. XXXX V. R. Z. D. N. Ú. D. D. Y.. G. A. D. A. W. D. V. R. A. M. W.. A. Z. O. Z. S. H., Ž. C. O. A. A. G. Z. V. N. B. P. A. C., F. V. D. V. G. X. D. Z. D. D. V. G. Z. V. G. C. W. N.. Ú. O. P. O. V. W. O. A. Z. A.P.. G. W. N. O. Z. A. A. Ž. V. Č., S. W. Č. O. A. Z. H. V. Z. X G.. R. O. O. D. H. D.. 17. Keďže v prvom dotazníku uviedol, že problémy z O. XXXX sa neopakovali, ale vedel, že ak by tam ostal, neskôr by ho znovu obvinili, správny orgán považoval za potrebné zistiť, prečo si to menovaný myslel, pričom tento svoju obavu z možného neskoršieho obvinenia odôvodnil tým, že pokiaľ sa to stane raz, zvyčajne sa to opakuje. Okrem toho dodal, že v Z. XXXX N. P. R. H., N. V. A. R. V. A. Z. Ú. P. Z. XXXX Z.. Neuvedenie týchto informácií v prvom dotazníku odôvodnil stresom a výpadkom pamäte, ako aj nepochopením položených otázok. 18. Žalovaný z Národnej ústredne Interpol Bratislava získal dňa XX.XX.XXXX informáciu, že žalobcu v priebehu azylového konania preverovala Š. A. (XX.XX.XXXX) z dôvodu falošného slovenského občianskeho preukazu, ktorým sa na území Š. preukázal. Taktiež na príslušnom úrade uvádzal odlišnú identitu - V. M.. 19. Migračný úrad po vykonaní nového vstupného pohovoru znova rozhodol o žiadosti žalobcu o udelenie azylu dňa XX.XX.XXXX. O podanom opravnom prostriedku žalobcu rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 9Saz/34/2010 z 18.08.2010 tak, že odmietol opravný prostriedok, podaný oneskorene a Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 9Saž/15/2010 zo dňa 27.10.2010 v odvolacom konaní potvrdil tento rozsudok a rozhodnutie žalovaného nadobudlo právoplatnosť dňom 18.11.2010. 20. Druhýkrát žalobca už pod menom V. V. M. požiadal o udelenie azylu na území SR z politických dôvodov dňa XX.XX.XXXX. Pri vstupnom pohovore uviedol, že začiatkom O. XXXX N. R. A. S. L. V. D. A. P. O. P.Á., Ž. N. R. A. Ú. D. V. H. P.. P. A. A. V. H. C. H. W. O. V. A. S. XXXX X.. A. W. W. C. A., U. Z. N.U., V. A. R. R. Z. D.. O. U. D. Y. P. S. O. D. A. A. H. P., P., N. V. P. O.. P. O. V. Y. O. S. M.U. XXXX D. S. W. P. P. P. (F. Z.), Č. P.. D. H. Ľ., G. C. A. D. S. W. P. P., R. A.Y. (F. Y., V. P. V. X. Y.), A. Z. W., Ž. V. Y. R.. Z. M. O. X. D. D. O. Z. O. M. R. T. N. Z., G. C. Y. X.Ť., Ž. M. C.. P. Z. XXXX Z. R. Z. D. S. L., A. S. Č. V. D. P. G. H. W. G.. A. H. W. A. X. S. L. W. W. A. V. C. C. H.Ž. X. Z., G. V. R.. Zároveň sa jeho mama dozvedela, že tí traja z organizácie Odpor dostali trest odňatia slobody na 23 rokov. Preto sa jeho mama obrátila na ľudsko-právnu organizáciu Memorial, tá sa obrátila na ingušskú organizáciu pre ochranu ľudských práv MAŠR, ktorá vystavila potvrdenie, že je žalobca prenasledovaný (kópia faxu predloženého právnou zástupkyňou žalobcu na pojednávaní dňa 05.10.2015). 21. Počas konania o udelenie azylu na území SR požiadala Ruská federácia o vydanie svojho občana V. V. M. na trestné stíhanie. Z dokumentov zaslaných Ministerstvu spravodlivosti SR a Krajskej prokuratúre v Trnave vyplýva, že žalobca je obvinený zo spáchania trestných činov, ktoré žalovaný aj vymenoval v napadnutom rozhodnutí. V zmysle týchto dokumentov bol žalobca členom P. Z. P. XX.XX.XXXX W. XX.XX.XXXX V. H. Č., R. G. M. P., N. Z. S. Č. P. XX.XX.XXXX W. XX.XX.XXXX. M. P. R. A. Ú., G.Y. P. M. S. W. Č.. XA-XX/XXXX Uznesenie o prijatí opatrení na zadržanie a vzatie do väzby z 09.07.2010 (strana 548-553 spisového materiálu žalovaného). 22. Novým rozhodnutím Č.: O.-XXX-XX/PO-Ž.-XXXX zo dňa XX.XX.XXXX žalovaný neudelil azyl a ani neposkytol doplnkovú ochranu na území SR žalobcovi. Na základe opravného prostriedku žalobcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 5Saz/14/2011 z 11.01.2012 zrušil prvostupňové rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 23. V intenciách tohto rozhodnutia teda vykonal dňa XX.XX.XXXX so žalobcom doplňujúci pohovor, v ktorom bol konfrontovaný s predchádzajúcimi výpoveďami a osobitne s niektorými skutočnosťami. S. R. R. XX.XX.XXXX X., Ž. N. R. V. D. A. Z. A. R. O. XXXX, A. N. P. R. Č. S. H. P.. A. Š. W. H. Z. Z. Z. V., G. S. O. V. Z., D. Z. W. D. S. A. O. XXXX N. A. D. Z., D. N. D. W. A. M. Ú.Ť. S. H. Z.. C. S. D. H. Ú. W. H.. S. R. R. XX.XX.XXXX Ž. A. R. V. A. D. A. Z. S. O. XXXX, V. X., Ž. G. D. W.U. D. V. R. A. L. W., A. X., Ž. H. O. A. Ž. X O. A. N. R. D. A. Š. A. P. V. P. N. P. R. Č. S. H. P.Á., G. D. D. X., R. Z. D. S. D. A. Š. A. P., R. Ú. D. D. L. XX.-XX.XX.XXXX V. R. Z. D. S.N. D. D. Y.. A. R. V. R. Z. O. (L. G.) Z. S. R., D. M. R. P. V. O. N. X. F. V. V. H., Ž. O. F. G.. S. R. R. XX.XX.XXXX X., Ž. R. O. XXXX N. R. D. Z. V. D. A. D. A. Z., G. N. P. R. Ú. D. V. H. Z.. C. A. A. H. Ú.W. M. O. D. Y. P., D. W. W. U. V. W. U. P. O. D. L. P.. Okrem toho v zápisnici z XX.XX.XXXX uviedol, že po skončení základnej školy v štúdiu nepokračoval a pracoval ako nekvalifikovaný pomocný pracovník na rôznych stavbách, iné zamestnanie nemal. V zápisnici z XX.XX.XXXX však uviedol, že od roku XXXX pracoval v stavebnej skupine so svojimi strýkami, nakoľko v poľnohospodárskom odbore (údajne skončil agrárno-poľnohospodársku odbornú školu, 4-ročné štúdium v odbore zootechnik) nemohol pracovať z dôvodu nedostatku práce, pričom od roku XXXX začal pracovať v poľnohospodárstve a túto činnosť vykonával až do odchodu z krajiny. V doplňujúcom pohovore z 11.04.2012 k dátumu zadržania uviedol, že D. XX. V. XX. V. XXXX V. P. Š. S. D. V. R. A. V., G. A. V. V., N. G. A. A. R., G. Z. D. M. S.R. F. U. V. P. O., Ž. O. L. Z. D. D. O. S. O. S. O. D.. 24. Po konfrontovaní s informáciami, poskytnutými v predošlých zápisniciach, rozpory vysvetlil tak, že si nepamätá, kedy k zadržaniu a predvedeniu na policajnú stanicu došlo. K okolnostiam prepustenia uviedol, že nakoľko v dôsledku fyzického týrania začal trpieť F. G.O., M. O. A. W. W. A., Ž. N. A. R. XXXX X., V. V. N. D. N. A., D. A. A. O. Z., Ž. S.. G. Z., Ž. S. R. R. XX.XX.XXXX P. V.Á. D., X., Ž. H. N. A., D. H. D. M. V., L. Z. D. M. D. Š. W. R. F.. H. H., Ž. A. A. W. H. U. D. Y. A. F.U. G. N. P. V. Ď. W. H. Z. D. H. P. A. U. S. F. V. P. O. Z. H., Ž. S. A. R. Z. A. Z. S.A. A. A.. 25. K predloženému množstvu listinných dôkazov žalobca uviedol, že poukazujú na celkovú situáciu v Ingušsku, kde v skutočnosti sa koná genocída na obyvateľoch Ingušska a tieto poukazujú na také prípady, ako sa stal jemu. K listinným dôkazom, správam a posudkom týkajúcich sa X..O.. Y., F..M.. Y. a V..L..O.. P. uviedol, že to boli jeho známi, s Y. sa poznali od detstva a prostredníctvom neho sa spoznal aj s ostatnými. Predložené listiny dokazujú ich zadržanie, obvinenie z účasti na teroristických akciách v Z. P. a následne doznanie ich viny, vynútené mučením. Žalobca má za to, že Y. P. R. Ú.Č. H. V. S. A. V. M., U. A. C. R. C.. Y. N. P. D. XX F., Y. D. XX F. V. P. D. XX F. S.. G. Z. R. Z. X., Ž. O. P.Č. N. C., O. A. Z. A., S. Z. O. G. R., O. A. Z. A. F., V. D. A. O. Z. H. H., A. O. Č. Y. D. H.. 26. Následne znova vydal rozhodnutie Č.: O.-XXX-XXX/PO-Ž.-XXXX dňa XX.XX.XXXX o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území SR pre žalobcu. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím sp. zn. 5Saz/10/2012 z 23.10.2012 toto rozhodnutie potvrdil, ale na základe odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Sža/32/2012 z 12.02.2013 tento rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach potom následne rozhodnutím sp. zn. 5Saz/10/2012 z 08.04.2013 rozhodnutie žalovaného zo dňa 28.06.2012 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. 27. Po opätovnom posúdení prípadu žalobcu vydal žalovaný rozhodnutie Č.: O.-XXX-XXX/PO-Ž.-XXXX R. W. XX.XX.XXXX o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území SR pre V. V. M.. Na základe podaného odvolania krajský súd rozhodnutím sp. zn. 5Saz/1/2014-34 zo dňa 14. apríla 2014 predmetné rozhodnutie zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie, pričom v rozhodnutí uviedol, že správny orgán sa v následnom azylovom konaní po zrušení pôvodného rozhodnutia riadne nespravoval právnym názorom súdu, neodstránil vytýkané nedostatky a nevykonal, ani nedoplnil dokazovanie v smeroch, na ktoré krajský súd vo svojom skoršom rozhodnutí poukazoval. 28. Dodal, že v zmysle pokynov krajského súdu ustanovil dňa 30.07.2014 znalca z odboru R.Y. V. T., P. D. O.. V. O. a poveril ho vypracovaním znaleckého posudku, ktorý by potvrdil, alebo vyvrátil tvrdenia žalobcu, že v W. P. O. R. O. XXXX O. S. A. V. X., Č. P. O. R. O. XXXX R. X. Ž. H. D.. Ďalej zabezpečil informácie o krajine pôvodu, konkrétne Severnom Osetsku, ako aj informácie ohľadne tvrdenia, že na území Ingušska prebieha genocída na ingušskom obyvateľstve. Rovnako zabezpečil preklady relevantných častí rozsudkov ESĽP, na ktoré krajský súd vo svojom rozhodnutí poukazoval a napokon zabezpečil informácie z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí ohľadne dodržania diplomatických záruk poskytnutých GP RF v prípade inej osoby a do spisu doložil „rozšírenie existujúcich záruk“ GP RF pre prípad vydania žiadateľa na trestné stíhanie do RF o možnosť pre zástupcov veľvyslanectva SR, akreditovaných v RF, navštíviť zadržaného v mieste jeho zadržania a hovoriť s ním bez prítomnosti tretích osôb (list GP RF č. XX-XXX-XXXX R. XX.XX.XXXX). Taktiež predložil v konaní dokumenty, ktorými chcel preukázať, že mu v prípade vydania do RF hrozí zaobchádzanie nezlučiteľné s jeho ľudskými právami. 29. Následne žalovaný vydal rozhodnutie Č.: O.-XXX-XXX/PO-Ž.-XXXX XX.XX.XXXX o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany na území SR pre žalobcu, ktoré bolo na základe odvolania preskúmané súdom, ktorý rozsudkom sp. zn. 5Saz/8/2015 z 05.10.2015 rozhodnutie žalovaného potvrdil. Najvyšší súd rozsudkom lSža/42/2015 z 09.02.2016 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie správneho orgánu z 05.05.2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 30. Po preskúmaní a zhodnotení novo zabezpečených listinných dôkazov a po opätovnom posúdení veci správny orgán uviedol, že sa neodklonil od názoru v predošlom rozhodnutí a teda vyjadrenia žalobcu vyhodnotil ako nedôveryhodné. Poukazoval na jeho rozporné výpovede o údajnom zadržaní políciou v Ingušsku, na ktorej žalobca založil svoju žiadosť o udelenie azylu s poukazom na to, že kým v dotazníku z XX.XX.XXXX a v zápisnici z XX.XX.XXXX tvrdil, že k tomuto R. W. S. O. XXXX, v dotazníku z XX.XX.XXXX uviedol, že k nemu došlo S. O. XXXX a v zápisnici z XX.XX.XXXX uviedol, že táto udalosť sa udiala v V. XXXX, pričom rozporné výpovede vysvetlil tým, že si nepamätá, kedy k zadržaniu a predvedeniu na policajnú stanicu došlo. Rovnako rozporné boli aj informácie ním poskytnuté o následnej dĺžke jeho hospitalizácie v nemocnici v D., ktoré vysvetlil tým, že v predchádzajúcich pohovoroch sa asi mýlil. Jeho hospitalizáciu potvrdzuje prepúšťacia správa, podľa ktorej bol hospitalizovaný na P. H. P. XX.XX.XXXX W. XX.XX.XXXX A. A. C., P. O., H. Z.Á. G., S. A. F. G. V. A. O. H. C. Č. Y. V. G.. H. P. H., Ž. M. R. A. S. A. S. A. V. Ž.Ú., H. V. Č. A. Z. D. M. H. D. A. Z. Z. P. D. R. X. U. Z., V. V. Ď. U. Z. S. V. Ú.Č.. R. Ď. U. Z. R., Ž. Ž. H. X. G., V. D. A. R. X. P. N., A. U. D. Ž. Š. U.N. L. G. Z.. X. G. M. R. Č. P. Z. N. N., Č. Z. V. Y. (H. A. A. V. Ž.), V. M. S. S. D.D. A. Ú. H. O. D. A. Z., G. O. H. Y. H. X. W. A., V. Ú. W. G. D. A. L. D. A. Z., A. Z. S. H. Z. S. G. A. A. S. Z. V. U.. 31. Poukazoval v rozhodnutí na lekárske správy (ďalej len „LS“), okrem iného na LS z B. V. S. D. W. Z. R. XX.XX.XXXX, kde žalobca sám uviedol, že túto chorobu mal diagnostikovanú už pred niekoľkými rokmi a naposledy pred tromi rokmi absolvoval liečbu. Ďalej na správu z Ú. R. XX.XX.XXXX z ktorej vyplýva, že tento bol liečený A. D. F. H. Ť. Z. L. U. V. O. G. N., pričom kontrolné vyšetrenie odmietol. Zo správy z Ú. R. XX.XX.XXXX vyplýva, že zdravotný stav žiadateľa je podstatne zlepšený a je stabilizovaný bez organického nálezu. Na základe týchto skutočností správny orgán dospel k záveru, že zdravotné ťažkosti udávané žalobcom (Ž., H. V. Č. A.) rozhodne nie sú následkom jeho údajného R. V. N. D. A. Z.. 32. Rovnako zranenia utrpené v F.. XXXX V. A. S. A. Z. R. D. S. D. D. N. Z. D. A. Z., V. O. N. Z. A. V. L. G., A. Z. Ž. A. H. Z. (R. D. S. D.) X., Ž. N. R., V.V. D., Ž. H. N. R. Z. A.. Jeho tvrdenia o tom spochybňuje aj fakt, že kým objektívny dôkaz (LS potvrdzujúca hospitalizáciu v r. XXXX), sám žalobca uviedol 3x iný rok (XXXX, XXXX V. XXXX) kedy malo k R. V. R. W.. Preto je podľa správneho orgánu nanajvýš nepravdepodobné, aby si tento nepamätal presnejšie časový horizont udalosti, ktorá má byť základným dôvodom jeho azylovej žiadosti, hoci iné skutočnosti popisuje v zápisniciach detailne. Podotkol, že ani doplňujúci pohovor z XX.XX.XXXX zameraný na odstránenie rozporov neustálil jeho doterajšie tvrdenia. 33. Pokiaľ ide o tvrdené výpadky pamäte žalobcu správny orgán v zmysle pokynu súdu ustanovil do konania znalca z odboru R. V. T., P. D. O.. V. O. a poveril ho vypracovaním znaleckého posudku, ktorý by potvrdil, alebo vyvrátil tvrdenia, že v dôsledku P. O. R. O. XXXX má žalobca výpadky pamäte a určil, či P. O. R. O. XXXX zanechal u neho následky. Znalec v záveroch posudku zo dňa XX.XX.XXXX konštatoval, že P. O. Ž. R. O. XXXX nemôže mať za následok výpadky pamäte v súčasnej dobe, ale môže pretrvávať porucha pamäte na uvedených 10 minút, teda počas úrazového deja a tiež, že žiadateľ nemá trvalé následky po P. O.. 34. Právna zástupkyňa žalobcu (vyjadrenie zo dňa XX.XX.XXXX) v reakcii na tento záver predložila tvrdenie, že problémy s pamäťou u žalobcu môžu byť údajne spôsobené psychickou traumou a žiadala v tomto ohľade vykonať opakovaný pohovor. Správny orgán vykonanie ďalšieho pohovoru považoval za neúčelné vzhľadom už na niekoľko vykonaných pohovorov, napriek ktorým sa rozpory v jeho výpovediach nepodarilo odstrániť a správny orgán nevidel možnosť objektívneho a pre účely tohto konania zmysluplného vysvetlenia údajných problémov s pamäťou samotným žalobcom nad rámec už vykonaného dokazovania. Ďalej poukazoval na to, že žalobca má údajné problémy s pamäťou iba pokiaľ ide o podstatné udalosti a okolnosti, na ktorých postavil svoju žiadosť o udelenie azylu (nie iba na krátke obdobie úrazového deja, ako pripustil znalec), avšak iné skutočnosti si pamätá výborne. 35. Právna zástupkyňa žalobcu vo svojom vyjadrení z júla a septembra 2016 navrhla doplniť podklady rozhodnutia o znalecký posudok z odboru D., predmetom ktorého bude posúdenie, či zranenie diagnostikované žiadateľovi v roku XXXX V. H. Z. G. C.-C. X-X zanechalo u neho následky, či toto zranenie nespôsobilo P. A. O. a prípadne opísanie prejavov tohto následku. 36. Správny orgán považoval vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania za neúčelné najmä z dôvodu, že jeho vykonaním by nedošlo k odstráneniu rozporov vo výpovediach žiadateľa. Rovnako ani prípadný záver o tom, že údajné výpadky pamäte, na ktoré sa žalobca odvoláva, by mohli byť následkom zistených zranení, by neodstránil pochybnosti o jeho dôveryhodnosti, a to vzhľadom na tieto dôvody. 37. Najvyšší súd vytkol správnemu orgánu, že záver o nedôveryhodnosti žalobcu je založený iba na odlišnom uvádzaní roku, v ktorom mal byť žiadateľ o azyl R. V. O., pričom uvedený rozpor v jeho výpovediach, vzhľadom na jeho tvrdené výpadky pamäte v dôsledku zranení, nemôže slúžiť pre vyhodnotenie jeho príbehu ako nepravdivého. Správny orgán v tejto súvislosti poukazoval na čl. 4 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/95/EÚ o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Kvalifikačná smernica), pričom mal za to, že podmienky (minimálne jedna z nich) uvedené v tomto článku splnené nie sú. Poukazoval na to, že aj ak by časové a ďalšie rozpory v jeho výpovediach ohľadom jeho zadržania mohli byť spôsobené výpadkami pamäte, osobu žiadateľa nemožno považovať všeobecne za dôveryhodnú. Poukazoval pritom na na to, že žalobca prvýkrát požiadal o udelenie azylu pod falošnou identitou, v priebehu prvého azylového konania odišiel do Š., kde sa preukázal falošným slovenským občianskym preukazom, za výrobu ktorého zaplatil 300 eur. Svoj príbeh, na ktorom založil svoju žiadosť o azyl, bez náležitého vysvetlenia doplnil o viacero informácií až v druhom azylovom konaní. Okrem toho sa v jeho výpovediach objavujú rozpory nielen ohľadom času, kedy malo dôjsť k udávanému incidentu na policajnej stanici a ďalších okolností tejto udalosti, ale aj rozpory ohľadom jeho obvinení v RF, pričom najskôr uviedol, že bol v RF P. R. Ú. S. H. P., D. S. W. V. Ú. P. R. Z. D. S. D. A. Š.A. A. Z. P., R. Ú. D. D. L. N. S. F. XXXX V. R. Z. D. N. Ú. D. D. Y., avšak tieto skutky v oficiálnom dokumente vôbec nefigurujú. V pohovore z XX.XX.XXXX tvrdil, že bol v Z. XXXX P. R. H.. Podľa oficiálneho dokumentu, ktorým je Uznesenie o prijatí opatrení na zadržanie a vzatie do väzby z XX.XX.XXXX, bolo uznesenie o vznesení obvinenia vydané v marci XXXX, pričom pokiaľ ide o obvinenia, na základe ktorých je žiadané jeho vydanie, tak v období od W. XXXX W. M. XXXX Z. O. Z. Č. P. Z., S. W. XXXX O. Z. M. Ď. Č. P. I. S. S., S. T. XXXX O. S. W. S. A. C. V. S. S. (N. X. H. P. V. Ď. XX P. N. R.), S. O. XXXX O. S. R. V. S. Z.É., S. M. XXXX O. S. S. V. S. W. D. S. Z. (S. W. L. S. N. Z. Š. D. O.) V. S. M. XXXX O. Z. Z. Ď. P. S. S. X. S. Z. V. D. P. U. A. A. F. (A. S. Z. P. F. W. Š. A.). 38. Ďalej poukazoval na to, že žalobca vo svojich výpovediach uvádza iné osoby, ktoré ho mali pod nátlakom usvedčovať z trestnej činnosti, konkrétne na M.. F.. Y., o ktorom uviedol, že sa s ním poznal od detstva. Tento však uviedol pred súdom, že V.. V.. M. videl iba raz. Mal za to, že žalobca zjavne cielene využíva niektoré svoje dlhodobé zdravotné problémy na preukázanie zlého zaobchádzania s nim, ku ktorému malo dôjsť zo strany policajných orgánov, avšak jeho tvrdenia o tom, že jeho Ž., H. V. Č. A. Z. D. M. H. D. A. Z. M. S. U. Z.Á., A. G. H. V. X. W. A., V. O. W. G. D. A. L. D. A. Z. H. - X. G. V. L. U. V. O. G. N.. Preto nemožno jeho osobu vyhodnotiť ako všeobecne dôveryhodnú v zmysle ním uvádzaného ustanovenia Kvalifikačnej smernice. 39. Odhliadnuc od nedôveryhodnosti žalobcu, správny orgán považoval za podstatné, že sám žalobca v konaní ani raz neuviedol, že bol v krajine pôvodu prenasledovaný alebo že by sa opodstatnene obával prenasledovania z dôvodov vymenovaných v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, t. j. z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Svoju žiadosť odôvodnil údajným použitím fyzického násilia proti nemu zo strany polície, čo malo nasledovať po jeho zaistení a obvinení zo závažnej trestnej činnosti (H., N. atď.) s cieľom získať jeho priznanie. Uvádzal rozsudok najvyššieho súdu, ktorý poukázal na to, že žalobca svoje obavy z prenasledovania v prípade návratu do krajiny pôvodu pôvodne označil genocídou nad ľudom Ingušska, čo spájal s otázkou politických dôvodov prenasledovania súvisiacich s jeho národnosťou, ako aj obvineniami z trestných činov, ktoré sú mu pripisované štátom ako prenasledovateľom a ktoré štát považuje za určitý prejav politického názoru žalobcu voči štátu. Dodal, že v prvých dotazníkoch a pohovoroch však sám žalobca vôbec nespájal svoje zadržanie a mučenie, ku ktorému malo dôjsť na policajnej stanici, so svojim L. pôvodom, či O. vierou a správnemu orgánu neprináleží takéto spojenia konštruovať 40. Dané prvýkrát uviedla až zástupkyňa žalobcu (vyjadrenie z 11.10.2013 (teda po viac ako piatich rokoch), že žalobca bol obeťou prenasledovania, toto mu opäť hrozí, a to z dôvodu jeho politických názorov, náboženstva a jeho národnosti, avšak bez akejkoľvek konkretizácie, či odôvodnenia. Najvyšší súd vo svojom zrušujúcom rozsudku poukázal na to, že nie je povinnosťou žiadateľa o medzinárodnú ochranu svoje obavy z prenasledovania podradiť pod konkrétny dôvod v zmysle zákona o azyle, ale toto je úlohou správneho orgánu. Správny orgán konštatoval, že v jeho výpovediach nemožno nájsť žiadne relevantné indície pre záver, že by ním udávané R.V. V. N. D. A. Z. súviselo s jeho L. pôvodom alebo náboženstvom. Len zo samotnej skutočnosti, že tento má L. pôvod a udáva R. V. N. A. P. S. L., nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru o národnostnom, náboženskom alebo politickom prenasledovaní. Opačný záver by predstavoval správnym orgánom vykonštruovanú teóriu nemajúcu relevantný podklad v žiadateľom predložených tvrdeniach a vo vykonanom dokazovaní. 41. Žalobca zdôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu jediným incidentom, pri ktorom bol podľa svojich slov N. V. O. D. A. Z. S. L.. Podľa jeho vlastných slov bol pri jeho S. D. A. Z. A. F. S. V. L. S., A. F. S. N. A.. A. S.Y. Z. N. A. G. Z. V. A.. Na priame otázky správneho orgánu sám opakovane uviedol, že podobný incident sa v jeho prípade už nikdy neopakoval. Na otázky správneho orgánu, či sa na udávané N. V. O. zo strany policajtov sťažoval uviedol, že on sám nevedel posúdiť, či by malo význam podávať sťažnosť na postup a ani nevedel na koho by sa mal obrátiť a jeho advokát nepodal sťažnosť na postup policajtov. Správny orgán na základe uvedeného nemohol žalobcom uvádzaný incident vyhodnotiť ako prenasledovanie v zmysle zákona o azyle, keďže nie sú naplnené pojmové znaky, ktoré zákon o azyle stanovuje. Doplnil, že ak by aj pripustil, že k incidentu došlo tak, ako ho popísal, v danom prípade takéto jednorazové konanie konkrétnych policajtov v Ingušsku proti L. občanovi nemožno hodnotiť ako prenasledovanie z relevantných dôvodov v zmysle zákona o azyle, ani ako súbeh rôznych, v zákone popísaných opatrení a pokiaľ by aj k popisovanému incidentu došlo, išlo by o zlyhanie konkrétnych policajtov, ktoré nie je možné bez ďalšieho pripísať štátu ako takému. V danom prípade nepodal žiadnu sťažnosť na postup policajtov, teda nie je možné usudzovať, či a akým spôsobom by bola zo strany príslušných štátnych orgánov prešetrená. Teda sa žiadnej ochrany v krajine pôvodu nedomáhal a uvedená situácia sa už nikdy neopakovala. Z dostupných zdrojov vyplýva, že v Ingušsku funguje ozbrojený „odzemný džamát“ a operujú ilegálne islamistické povstalecké hnutia tvorené ozbrojenými rebelmi (napojené na „Imarat Kaukaz“, podzemnú sieť v severokaukazských republikách, obhajujúcu vytvorenie islamského štátu na severnom Kaukaze), vďaka čomu sa v republike vyskytuje násilie zo strany povstalcov, ako aj represie voči osobám zapojeným do ozbrojeného odporu. Zároveň z nich vyplýva, že Ingušsko je jednou z väčšinovo mono-etnických republík, keď drvivú väčšinu obyvateľstva predstavujú etnickí Inguši a nie sú dostupné žiadne správy o genocíde v tejto oblasti. 42. Preto s poukazom na ním uvádzané mal správny orgán za to, že tento nesplnil zákonné podmienky na udelenie azylu, nakoľko v konaní neboli preukázané opodstatnené obavy z dôvodov uvedených v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle a rozhodol o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle. 43. Zdôraznil, že všetky ostatné skutočnosti a tvrdenia udávané žalobcom, najmä jeho tvrdenia o obavách z toho, že bude vystavený zlému zaobchádzaniu, sú relevantné iba z hľadiska posudzovania možnosti poskytnutia doplnkovej ochrany. Preto v ďalšom sa zaoberal, či žalobca spĺňa dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany uvedené v § 13a a § 13b zákona o azyle. Otázku prípadných hrozieb pre účely poskytnutia doplnkovej ochrany je teda potrebné posúdiť vzhľadom na súčasnú situáciu v krajine, do ktorej by neúspešný žiadateľ o azyl mal byť vrátený. Avšak otázku prípadných hrozieb pre účely poskytnutia doplnkovej ochrany je teda potrebné posúdiť vzhľadom na súčasnú situáciu v krajine, do ktorej by neúspešný žiadateľ o azyl mal byť vrátený. 44. Poukazoval na skutky (uvedené vyššie), v zmysle ktorých je žiadané jeho vydanie do RF a dodal, že vzhľadom na časové rozpätie skutkov, ktoré sú mu kladené za vinu, neobstojí jeho tvrdenie v zápisnici zo XX.XX.XXXX, že mal byť pre tieto obvinenia zadržaný políciou v V. XXXX. Ďalej uvádzal aj ďalšie rozpory, ktoré vyplývajú zo žalobcových tvrdení v jeho predchádzajúcich pohovoroch, pričom rozpory v dôvodoch obvinenia vysvetlil tým, že ani teraz si nie je istý, či povedal všetko, lebo mohol na niečo zabudnúť. Zdôraznil, že jeho vydanie na trestné stíhanie požaduje RF pre skutky, ktoré nemajú žiaden ideologický charakter, pričom takýto charakter im ani sám žalobca vo svojich výpovediach pred správnym orgánom nikdy nepripísal. Správny orgán takisto konštatoval, že vzhľadom na podstatu uvedených činov, ako aj skutočnosť, že k nim došlo na území Severného Osetska, kde neprebieha žiadny národnooslobodzovací boj, uvedené trestné činy nemožno považovať za politické, pričom k rovnakému záveru dospel vo svojom uznesení aj Krajský súd v Trnave (sp. zn. 3Ntc 1/2011 z 27.03.2012), konajúci vo veci prípustnosti jeho vydania na trestné stíhanie do cudziny a jeho sťažnosť proti uzneseniu najvyšší súd zamietol. 45. Ohľadne situácie v RF správny orgán dodal, že túto posúdil a vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti s osobnými okolnosťami žiadateľa a na ich základe konštatoval, že aj keď z predložených materiálov vyplýva, že osoby G. národností zapojené do bojov proti vláde občas čelia v RF istým formám prenasledovania, ide len o všeobecnú situáciu a o veľmi všeobecné konštatovanie. 46. Pokiaľ ide o Ingušsko, správy hodnotia situáciu ako pozitívne sa vyvíjajúcu (napr. Správa Dánskej imigračnej služby „Čečeni v Ruskej federácii“ z návštevy (fact finding mission) Moskvy a Petrohradu v RF v dňoch 12.-29.06.2011 poukazuje na vyjadrenia zástupcov mimovládnej organizácie Memorial, ktorí uviedli, že situácia v oblasti bezpečnosti a ľudských práv v Ingušsku sa v posledných rokoch veľmi zlepšila a je výrazne lepšia ako v Dagestane a ktoromkoľvek inom regióne Severného Kaukazu. Ilegálne teroristické skupiny sú takmer úplne zničené. Ingušský prezident sa aktívne zapája do vyšetrovania prípadov únosov a mučenia, úzko spolupracuje so skupinami občianskej spoločnosti a dal pokyn vyšetrovacej komisii úradu prokuratúry, aby pravidelne informovala o porušeniach ľudských práv. 47. Ohľadne problematických podmienok v ruských väzniciach považoval za relevantné poskytnuté záruky, nakoľko GP RF vykonáva aj dohľad nad väzenskými podmienkami, a preto nie je dôvod sa opodstatnene domnievať, že by nebola schopná zaručiť dodržiavanie práv osoby vo vzťahu ku ktorej poskytla medzinárodný záväzok. Žalobcovi v krajine pôvodu nehrozí udelenie trestu smrti, ani jeho výkon. Keďže v RF v súčasnosti neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt, nehrozí mu ani ohrozenie života alebo nedotknuteľnosť osoby v dôsledku tohto konfliktu. Po skončení trestného stíhania zastavením alebo skončení súdneho konania oslobodzujúcim rozsudkom, ako aj v prípade vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku po vykonaní trestu môže žalobca opustiť územie RF, čo je v zárukách aj uvedené. 48. Pokiaľ ide o žalobcom uvádzané obavy, že v prípade vydania bude podrobený zlému zaobchádzaniu, správny orgán poukazoval na to, že GP RF poskytla Ministerstvu spravodlivosti SR listom č. XX- XXX-XXXX R. XX.XX.XXXX záruky, že podľa noriem medzinárodného práva žalobcovi v RF budú poskytnuté všetky možnosti ochrany, vrátane pomoci advokátov, nebude vystavený mučeniu, krutým, neľudským, ľudskú dôstojnosť ponižujúcim formám zaobchádzania alebo trestu podľa čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a taktiež príslušných dohovorov OSN, Rady Európy a ich protokolov. Poukazoval na znenie § 59 ods. 2.1 Trestného zákona RF a nemožnosť uloženia žalobcovi trestu smrti. Podotkol, že GP RF sa zaručila, že cieľom vydania nie je prenasledovanie z politických, rasových národnostných, náboženských dôvodov, ani z dôvodu politických názorov. Rovnako sa zaručila, že tento bude stíhaný a vedený k trestnej zodpovednosti len za tie činy, pre ktoré RF žiada jeho vydanie a po skončení trestného stíhania alebo súdneho konania a v prípade vynesenia odsudzujúceho rozsudku po vykonaní trestu môže opustiť územie RF. Takisto nebude vydaný, vyslaný alebo odovzdaný tretiemu štátu bez súhlasu kompetentných orgánov SR. Zdôraznil, že diplomatické záruky boli opätovne potvrdené listom zástupcu RF pred ESĽP č. XX- XXXX-XXXX R. XX.XX.XXXX, v ktorom sa aj uvádza, že podľa informácií GP RF menovaný nebol zadržaný vyšetrovacími orgánmi alebo držaný vo väznici v Ingušskej republike v F. XXXX. Opakovane boli potvrdené listom GP RF č. XX-XXX-XX R. XX.XX.XXXX, pričom Úrad GP RF je ústredným orgánom pre záležitosti extradície. V prípade RF ide o štát, ktorý je členským štátom Rady Európy a zmluvným štátom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v novembri 2013 bol dokonca zvolený za člena Rady OSN pre ľudské práva a preto nie je dôvod bez ďalšieho sa domnievať, že by svoje záruky nedodržal. Aj keď trest smrti v RF nebol dosiaľ formálne zrušený, od roku 1996 platí naň moratórium a de facto sa nevykonáva. Napriek tomu, že za jeden z trestných činov, z ktorých je žalobca obvinený, ruský trestný zákon umožňuje uložiť trest smrti, vykonanie tohto trestu je u žalobcu vylúčené. 49. Za podstatné považoval uviesť, že Ingušsko a Severné Osetsko sú štáty RF, kde ruská vláda de facto vykonáva svoju právomoc a nie je dôvod domnievať sa, že záruky poskytnuté GP RF by neboli na tomto území účinné. Po skončení trestného konania má tento možnosť usídliť sa kdekoľvek v RF, a teda sa nemusí zdržiavať na území Ingušska, či Severného Osetska. 50. Pokiaľ ide o tvrdenia o nedôveryhodnosti záruk poskytnutých GP RF s odôvodnením, že existujú prípady, kedy RF poskytnuté záruky nedodržala, správny orgán podotkol, že nie sú žiadne konkrétne správy o tom, že by RF svoje záruky niekedy nedodržala a takéto tvrdenia ostali iba vo všeobecnej rovine bez uvedenia konkrétnych prípadov a takéto prípady neboli správnym orgánom napriek jeho snahe zistené ani z iných zdrojov, pričom správnemu orgánu nie je známy žiaden konkrétny, dôveryhodný a preukázaný prípad porušenia poskytnutých záruk zo strany RF a dôkaz opaku nepredložila ani právna zástupkyňa menovaného. Ak táto vo vyjadrení z 11.10.2013 uviedla, že rozsudky ESĽP varujú pred spoliehaním sa na diplomatické záruky štátov napr. v prípadoch Labsi proti Slovenskej republike alebo Saadi proti Taliansku, správny orgán podotkol, že ani v jednom z uvedených prípadov nešlo o záruky poskytované zo strany RF, ale zo strany štátov ako Alžírsko či Tunisko, ktoré nie sú členskými štátmi Rady Európy a signatármi medzinárodných dohovorov o ľudských právach, pričom v prvom zo spomínaných prípadov boli záruky poskytnuté iba všeobecným spôsobom bez viazanosti na konkrétnu vydávanú osobu a v druhom prípade existovali nespochybniteľné dôkazy o porušovaní ľudských práv väzňov v dožiadajúcej krajine. 51. Žalovaný poukazoval na to, že v prípade žiadateľa V. V. M. posudzoval vec z hľadiska základných orientačných stanovísk ESĽP načrtnutých v zrušujúcom rozsudku krajským súdom, pričom nejde o záruky majúce všeobecný charakter bez vzťahu k vydávanej osobe a odkazujúce iba na relevantnú legislatívu bez situácie v praxi (na rozdiel od prípadu M. S. S. proti Belgicku a Grécku, rozsudok ESĽP z 21.01.l2011, týkajúci sa vydania osoby afganskej štátnej príslušnosti z Belgicka do Grécka na základe tzv. Dublinského nariadenia), záruky nie sú poskytnuté krajinou s bežnými a systematickými praktikami zlého zaobchádzania (na rozdiel od prípadu Ismoilov a ďalší proti Rusku, rozsudok ESĽP z 24.04.2008 - týkajúci sa vydania osoby do Uzbekistanu) a sú sprevádzané existenciou účinného kontrolného mechanizmu dohľadu nad ich dodržiavaním v rozsahu, v akom bol akceptovaný zo strany ESĽP v prípade Gasayev proti Španielsku, rozhodnutie ESĽP zo 17.02.2009, v ktorom ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú sťažnosť na porušenie článku 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Španielskom, ktoré zamýšľalo vydať sťažovateľa do RF po tom, ako od RF dostalo záruky spočívajúce v možnosti sledovať situáciu sťažovateľa zo strany španielskej diplomatickej misie v Moskve (bez toho, aby boli ESĽP predložené informácie o jej realizácii), pričom na prípad O. B. poukazoval aj žalobca. Ohľadne iných prípadov, na ktoré poukazovala právna zástupkyňa žalobcu vo svojom vyjadrení z 26.03.2015 konštatoval, že prípad Buntov proti Rusku (rozsudok ESĽP z 05.06.2012) sa týkal porušenia článku 3 Dohovoru zaobchádzaním zo sťažovateľom v zariadení T., väzenskom zariadení v meste A., v regióne H. a prípad Abdulkhakov proti Rusku (rozsudok ESĽP z 02.10.2012) sa týkal vydania osoby na trestné stíhanie do Uzbekistanu, avšak žalobcovi nehrozí vydanie do Uzbekistanu, ani neboli predložené tvrdenia o tom, že by mu hrozilo umiestnenie do uvedeného väzenského zariadenia a preto považoval správny orgán tieto prípady za irelevantné v posudzovanej veci. 52. Správny orgán v ďalšom poukazoval na to, že zohľadnil per analogiam najaktuálnejšiu judikatúru ESĽP, týkajúcu sa vydania osôb do RF, a to prípady Chankayev proti Azerbajdžanu (rozsudok ESĽP zo 14.11.2013), Zarmayev proti Belgicku (rozsudok ESĽP z 27.02.2014) a Tershiyev proti Azerbajdžanu (rozsudok ESĽP z 31.07.2014), v ktorých ESĽP explicitne uviedol, že napriek znepokojivým správam o situácii v zariadeniach na výkon väzby v Čečensku a Severnom Kaukaze všeobecná situácia nie je taká, aby odôvodňovala záver, že akákoľvek extradícia osoby Č. národnosti do Ruskej federácie poruší článok 3 Dohovoru a je preto potrebné posúdiť individuálne okolnosti každej osoby, pričom v každom z týchto prípadov ESĽP rozhodol o neporušení článku 3 Dohovoru. Rovnako poukazoval na záver veľkej komory ESĽP v prípade Šamajev a ďalší proti Gruzínsku a Rusku (rozsudok ESĽP z 12.04.2005), i podľa ktorého iba možnosť zlého zaobchádzania sama osebe nemá za následok porušenie článku 3, keď gruzínske úrady dostali v tomto smere záruky od ruskej strany. 53. Správny orgán zhrnúc ním uvádzané skutočnosti zdôraznil, že diplomatické záruky poskytnuté v tomto prípade sú obsahovo zrejmé, boli dané konkrétne vo vzťahu k osobe žiadateľa a majú špecifický charakter (v zmysle požiadavky judikatúry ESĽP k tejto problematike), tieto poskytla zmluvná strana Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V dostupných zdrojoch neexistujú dôveryhodné správy o tom, že by v obdobnom prípade došlo k porušeniu záruk poskytnutých ruskou stranou, pričom existuje reálna možnosť kontroly dodržiavania poskytnutých záruk zo strany slovenských diplomatických zástupcov v Moskve. 54. Poukazoval v tomto smere na prípad osoby V.. Š.. Č., kde RF rovnako explicitne zaručila slovenskému diplomatickému zastúpeniu možnosť prístupu k sťažovateľovi po jeho vydaní (viď rozhodnutie ESĽP v prípade Y. V. L. proti Slovenskej republike zo XX.XX.XXXX), pričom tento bol v roku XXXX do RF aj vydaný. Takisto z listu Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (ďalej len „MZV a EÚ“) z XX.XX.XXXX vyplýva, že tento je v súčasnosti vo T. Š. Ú. D. S. S. X T. S.Ä. Z. A. Č. F. S. O. B., sú podrobne popísané podmienky jeho väzby a tieto nenaznačujú žiadne zlé zaobchádzanie, má prístup k lekárskej starostlivosti, má možnosť návštev zo strany príbuzných a doposiaľ nepodal žiadnu sťažnosť ani žiadosť vo vzťahu k väzobným podmienkam. Doplnil, že dňa 28.04.2015 zástupcovia Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Moskve vykonali monitorovaciu návštevu V.. Š.. Y. vo T.U. S. S. B., a to bez prítomnosti ruskej strany, pričom tento im v rozhovore bez prítomnosti ruskej strany potvrdil, že počas výkonu jeho väzby nedochádzalo a nedochádza k jeho mučeniu, resp. týraniu, počas výkonu väzby nebol ani zranený, či zbitý, ani nebol vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Po dobu pobytu nepodal sťažnosť na neuspokojivé väzobné podmienky a potvrdil, že má prístup k zdravotnej starostlivosti, má obhajcu v trestnom konaní a je mu umožnený styk s obhajcom bez prítomnosti tretích osôb, je mu umožnené, aby ho navštevovali príbuzní, v celách sa vykonáva sanitárna očista, denne absolvuje vychádzky, má prístup k písacím potrebám, periodickej tlači a knihám. Na základe vopred neoznámenej osobnej prehliadky podmienok väzobného stíhania zástupcovia veľvyslanectva zistili, že V.. Š.. Č. je na cele s tromi ďalšími osobami, v cele sa okrem základného vybavenia (stôl, stoličky a pod.) nachádza chladnička, televízor a oddelený záchod s umývadlom, cely sú rozdelené na fajčiarske a nefajčiarske. V.. Š.. Č. uviedol, že bol zbavený obvinenia z vraždy a ostáva obvinený z dvoch lúpeží. Z monitorovacej návštevy jednoznačne vyplynulo, že záruky poskytnuté Generálnou prokuratúrou RF vo vzťahu k V.. Š.. Č. sú reálne vykonávané v praxi a nie je akýkoľvek dôvod ich spochybňovať. Najvyšší súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí dospel k záveru, že „takéto záruky nie sú spôsobilé znížiť, resp. odstrániť dôvodné obavy z opakovania rovnakých praktík v prípade návratu menovaného späť do krajiny pôvodu pre účely jeho trestného stíhania (do dispozícii štátnej inštitúcie, ktorá v minulosti fyzické násilie voči nemu praktizovala), najmä ak spáchanie trestných činov, z ktorých je obvinený, popiera. Svoj záver podoprel okrem iného tým, že z judikatúry ESĽP nie je možné vyvodiť jednoznačné pravidlá pre ich využitie a hoci ich nepovažuje zo strany cieľových krajín za bezvýznamné, neprijíma ich automaticky. V tomto smere správny orgán, vzhľadom na svoje závery o tom, že nebola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žalobcu, nemôže vychádzať z predpokladu, že tento bol podrobený zlému zaobchádzaniu zo strany štátu žiadajúceho o vydanie. 55. Poukazoval aj na právoplatné uznesenie NS SR č.k. 6Tost/37/2013 z 10.07.2014, vydané v rámci extradičného konania vedeného proti žalobcovi, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3Ntc/1/2011 z 27.03.2012 o prípustnosti jeho vydania na trestné stíhanie do RF, pričom dané rozhodnutie bolo vydané po tom, ako bolo pôvodné uznesenie NS SR z 12.06.2012 zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 388/2012 z 02.10.2013, v ktorom vyslovil, že právo žalobcu nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 Dohovoru bolo porušené. V novom rozhodnutí sa NS SR zaoberal stavom rešpektovania ľudských práv v RF a spoľahlivosťou záruk poskytnutých GP RF a dospel k záveru o neodôvodnenosti jeho sťažnosti proti rozhodnutiu, že jeho vydanie na trestné stíhanie do RF je prípustné. V ňom uviedol, že otázku prípustnosti vydania nemožno opierať výlučne o politickú situáciu na území dožiadajúceho štátu a negatívnu kritiku tohto štátu zo strany medzinárodnej verejnosti a konštatoval, že zistil z predložených správ medzinárodných organizácií na ochranu ľudských práv k situácii rešpektovania ľudských práv v republikách RF s dôrazom na nestrannosť a nezávislosť súdov, najmä správy Amnesty International 2013, správy Rady Európy z 24.01.2013, správy Výboru proti mučeniu pri OSN z 11.12.2012, že sú známe niektoré všeobecné údaje, ktoré okrem iného opisujú podmienky vo väzniciach a označujú ich za zlé, pričom správy medzinárodných organizácii a mimovládnych organizácií sú správami v rovine všeobecnej a nevzťahujú sa na konkrétnu vyžiadanú osobu, aj keď sú negatívne na celkovú situáciu v RF v danej oblasti, avšak tieto správy nemôžu byť postavené nad záruky, ktoré konkrétne k vyžiadanej osobe V. V. M. poskytla vláda RF, GP RF a zástupca RF pri ESĽP. Preto správny orgán konštatoval, že nemá opodstatnený dôvod spochybniť dôveryhodnosť záruk poskytnutých v tomto prípade a považuje ich za dostatočné na vylúčenie hrozby trestu smrti alebo neľudského či ponižujúceho zaobchádzania s menovaným v prípade vydania do RF. 56. Zdôraznil, že dôveryhodnosť poskytnutých diplomatických záruk v tomto konkrétnom prípade posúdil ESĽP ako medzinárodný orgán ochrany ľudských práv. ESĽP veľmi aktuálne (v marci 2016) posúdil individuálnu situáciu žalobcu a jeho tvrdenia, ako aj predložené listinné dôkazy a vo vzťahu k dôveryhodnosti a použiteľnosti záruk poskytnutých zo strany RF dospel k opačnému záveru ako najvyšší súd, pričom cituje z daného rozhodnutia ESĽP (z 24.03.2016). 57. K údajným obavám žalobcu o posudzovaní prípadu v Severnom Osetsku a nie v Moskve konštatoval, že správy o všeobecnej situácii v Severnom Osetsku uvádzajú prípady mučenia a iného zlého zaobchádzania a efektivitu vyšetrovania hodnotia skôr ako zriedkavú a výkonné orgány údajne často používali silu na ovládnutie násilných väzňov a vyšetrovatelia odmietali výber vlastného právneho zástupcu a uprednostňovali konkrétnych štátnych zástupcov, ktorí ignorovali známky mučenia, pričom sa objavujú správy o nespravodlivých procesoch a rozhodnutiach vo veciach týkajúcich sa ekonomickej trestnej činnosti, extrémizmu a drogovej trestnej činnosti, ktoré boli ovplyvnené politickým zasahovaním a advokáti sa sťažovali na procesné porušenia, ktoré ich klientom znemožňovali právo na spravodlivý proces. Žalobca síce poukazoval na poslednú správu Výboru proti mučeniu (CPT) z návštevy RF, publikovanú 06.11.2013, avšak správny orgán konštatoval, že táto správa kriticky hodnotí predovšetkým situáciu zadržaných osôb v republikách Dagestan a Čečensko a len okrajovo v Severnom Osetsku - Alánsku a reakciu príslušných orgánov na tvrdenia o zlom zaobchádzaní predovšetkým v Čečensku. Diplomatické záruky pritom obsahujú aj explicitné záruky vo vzťahu k trestnému konaniu, na účely ktorého je osoba žiadaná, nakoľko sa zaručila, že žalobca bude požívať všetky záruky práva na spravodlivý proces v zmysle medzinárodného práva a budú mu poskytnuté všetky možnosti ochrany, vrátane pomoci advokátov. 58. Správny orgán uviedol, že žalobca na podporu svojich tvrdení o obavách zo zlého zaobchádzania v prípade vydania predložil množstvo listinných dôkazov (hlavne novinové články, správy medzinárodných humanitných organizácií, týkajúce sa buď všeobecnej situácie v RF alebo rôznych osôb), avšak žiaden z týchto dokumentov sa netýkal konkrétne jeho osoby. Žalobca uviedol, že nimi chce preukázať genocídu nad obyvateľstvom Ingušska a tiež fakt, že osoby, ktoré sa mali spolu s menovaným dopustiť trestnej činnosti, pre ktorú je žiadané vydanie menovaného, boli zadržané, mučené a nespravodlivo odsúdené. Správny orgán v tomto ohľade zabezpečil informácie o situácii v Ingušsku, pričom z dostupných zdrojov vyplýva, že v Ingušsku funguje ozbrojený „podzemný džamát“ a operujú ilegálne islamistické povstalecké hnutia tvorené ozbrojenými rebelmi (napojené na „Imarat Kaukaz“, podzemnú sieť v severokaukazských republikách, obhajujúcu vytvorenie islamského štátu na Severnom Kaukaze), vďaka čomu sa v republike vyskytuje násilie zo strany povstalcov, ako aj represie voči osobám zapojeným do ozbrojeného odporu, avšak z nich aj vyplýva, že Ingušsko je jednou z väčšinovo mono-etnických republík, keď drvivú väčšinu obyvateľstva predstavujú etnickí Inguši a nie sú dostupné žiadne správy o genocíde v tejto oblasti. 59. Pokiaľ ide o tvrdenie, že spoluobvinení žalobcu boli mučení a nespravodlivo odsúdení, správny orgán po preskúmaní všetkých predložených materiálov opätovne konštatoval, že žiaden z dokumentov nepotvrdzuje mučenie dotknutých osôb. Aj keď žalobca predložil vyhlásenie N. Y. R. XX.XX.XXXX (otec X. Y.), ktorý v ňom uvádza, že X. Y., V. P. a F. Y. boli nespravodlivo odsúdení. Toto vyhlásenie však nie je podporené žiadnymi dôkazmi a ako také nemá reálnu dôkaznú hodnotu. Pokiaľ sa v ňom napr. uvádza, že ESĽP dňa 24.12.2008 prijal sťažnosť dotknutých osôb na konanie, podotkol, že podľa dostupných informácií tieto osoby podali na ESĽP sťažnosť, ktorá bola zaevidovaná pod č. 30444/08, avšak vo vyhľadávacom systéme rozhodnutí ESĽP sa nenachádza žiadne rozhodnutie o nej, z čoho je zrejmé, že zatiaľ nebola vyhlásená za prijateľnú. 60. Rovnako žalobca predložil výňatok zo zápisnice z hlavného pojednávania z XX.XX.XXXX v trestnom konaní proti M.. F.. Y., V.. O.. P. a X.. N.. Y. pred najvyšším súdom republiky Severné Osetsko - Alánsko, pričom z výpovede M.. F.. Y. vyplýva, že obvinení boli zadržaní policajnou hliadkou po tom, ako dvaja z nich pri rutinnej kontrole nemali pri sebe doklady a vo vozidle sa nachádzal podozrivý balík, v ktorom bol nájdený nástražný výbušný systém. M.. F.. Y. vypovedal na hlavnom pojednávaní, že všetky priznania, ako aj identifikáciu svojej osoby v skupine ozbrojených rebelov na videozázname a poskytnutie dôkazov v podobe nákresov miest s ukrytými výbušninami v prípravnom konaní urobil pod nátlakom a údajne bol počas vyšetrovania bitý príslušníkmi útvaru boja s organizovaným zločinom, pričom o tom informoval svojho obhajcu, avšak žiadnu sťažnosť v tomto ohľade nepodal (podľa vyjadrenia jeho obhajcu mu sám obžalovaný povedal, že nemá v úmysle podať sťažnosť). Žiadateľ však nepredložil žiadne ďalšie dokumenty, z ktorých by bolo možné zistiť, akým spôsobom sa súd s týmito tvrdeniami vysporiadal a či v tomto ohľade bolo prípadne začaté vyšetrovanie. 61. Ďalej správny orgán poukazoval na to, že predložené výpovede iných osôb v trestnom konaní, obsahujúce tvrdenia o mučení a vynucovaní priznania zo strany polície, nemožno považovať za preukazujúci fakt, že obvinenia vznesené voči žalobcovi sú nepravdivé a tento bude čeliť nespravodlivému trestnému konaniu, nakoľko ide o obhajobné tvrdenia týchto obvinených osôb v trestnom konaní, predložené až na hlavnom pojednávaní, kde došlo k zásadnej zmene ich výpovedí oproti prípravnému konaniu, pričom z predloženej zápisnice je zrejmé, že v priebehu hlavného pojednávania boli dodržané zásady kontradiktórnosti konania a procesné práva obhajoby, keď obžalovaným a ich obhajcom bola daná neobmedzená možnosť robiť prednesy, navrhovať dôkazy a vypočúvať svedkov. V predložených dokumentoch sa nachádza len zmienka o mene žiadateľa, a to v tom zmysle, že obžalovaný M.. F.. Y. vypovedal, že ho videl iba raz. Vzhľadom na dané správny orgán uviedol, že nemohol tieto dokumenty hodnotiť inak, ako že neposkytujú žiadny relevantný dôkaz o pravdepodobnosti zlého zaobchádzania so žalobcom, ani dôkaz toho, že obvinenia vznesené voči nemu sú nepravdivé a že bude čeliť nespravodlivému trestnému konaniu. Ostatné predložené informácie a správy humanitných organizácií poskytujú predovšetkým všeobecný obraz o situácii v RF, avšak nepotvrdzujú pravdivosť jeho tvrdení. 62. Správny orgán rovnako doplnil, že pokiaľ ide o postup štátnych orgánov RF voči navrátilcom, podľa Správy nemeckého ministerstva zahraničia z januára 2016 o azylovej a deportačnej situácii v RF a Správy o krajine azylu RF rakúskeho veľvyslanectva v Moskve z októbra 2014 (citované v rozhodnutí Rakúskeho spolkového správneho súdu z 07.04.2016, sp. zn. W215 1402384-5, ktorým bola žiadosť o azyl zamietnutá, nie sú známe žiadne prípady, kedy by ruskí občania boli výhradne sledovaní vládou po svojom návrate do Ruska, pretože v minulosti žiadali o azyl v zahraničí. Uvedené správy popisujú určité riziká po návrate do RF pre čečenských navrátilcov. ktorí sú podozriví, zároveň však konštatujú, že neexistujú žiadne poznatky, že by Rusi s Č. etnickým pôvodom boli vystavení špecifickej represii po svojom návrate, pričom vo vzťahu k osobám L. pôvodu žiadne riziká popísané nie sú. 63. Na základe skutočností uvedených v rozhodnutí správny orgán po objektívnom a komplexnom vyhodnotení všetkých dôkazov v konaní o azyle dospel k záveru, že neexistujú presvedčivé indície o pravdepodobnosti akejkoľvek hrozby vystavenia žalobcu neľudským, či ponižujúcim podmienkam, či hrozbe vážneho bezprávia tak, ako ho definuje zákon o azyle, pričom vo svojom rozhodnutí zohľadnil názor ESĽP, podľa ktorého v prípade žalobcu nebolo zistené, že sú dané vážne dôvody domnievať sa, že v prípade jeho vydania do RF bude vystavený skutočnej hrozbe zlého zaobchádzania. 64. Rovnako sa správny orgán zaoberal možnosťou udelenia azylu žalobcovi z humanitných dôvodov, pričom zobral do úvahy jeho výpovede ohľadne zdravotného stavu, ako aj lekárske správy (predložené ako žalobcom, tak aj zabezpečené ním). Dodal, že z § 9 zákona o azyle vyplýva, že ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8, avšak z daného ustanovenia vyplýva, že na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok, pričom podmienky jeho udelenia nie sú zákonom ustanovené a jeho udelenie z týchto dôvodov je nad rámec Ženevského dohovoru z roku 1951. Vo vykonávacom nariadení ministra vnútra SR č. 34 z 21.02.2014 k zákonu o azyle v článku 13 je uvedené, že za humanitné dôvody sa považujú najmä prípady neúspešných žiadateľov o azyl z radov prestarnutých, traumatizovaných alebo ťažko chorých osôb, ktorých návrat do krajiny pôvodu by mohol predstavovať značné fyzické alebo psychické útrapy, prípadne až smrť, pričom žalobca nepatrí do žiadnych z týchto kategórii. Do úvahy zobral predovšetkým správu z Ú. R. XX.XX.XXXX, podľa ktorej je zdravotný stav žiadateľa podstatne zlepšený, je stabilizovaný, bez organického nálezu a pri dodržiavaní liečby doporučenej B. V. Ú.A. Z. menovaný udáva len sporadické ťažkosti funkčného rázu, ako aj správu služobného lekára O.. W. G. z XX.XX.XXXX v ktorej uvádza, že žalobca je na základe laboratórnych a klinických vyšetrení zdravý. Teda z tohto vyplýva, že netrpí žiadnou ťažkou, či závažnou chorobou, ktorú by nebolo možné účinne liečiť v RF. X. G., ktorou trpí je podľa zistených informácií možné liečiť aj v zariadeniach v Ingušsku, ktoré majú B. G.. Takisto zohľadnil závery znaleckého dokazovania, že žiadateľ nemá po P. O. žiadne trvalé následky, pričom v priebehu konania neboli získané žiadne iné dôkazy, ktoré by bolo potrebné vyhodnocovať z hľadiska posúdenia podmienok na poskytnutie humanitného azylu. 65. Záverom doplnil, že po objektívnom a komplexnom vyhodnotení všetkých dôkazov v konaní o azyle dospel k záveru, že žalobca nesplnil ani zákonom ustanovené podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR uvedené v § 13a § 13b zákon o azyle. 66. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 12.12.2016 (č.l. 58-60 spisu) žiadal, aby súd rozsudkom správnu žalobu zamietol. Uviedol, že v správnej žalobe, namietajúcej rozhodnutie žalovaného pod číslom Č.: O.-XXX-XXX/PO-Ž.-XXXX zo dňa XX.XX.XXXX žalobca namieta, že žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z neprávneho právneho posúdenia veci. Zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav je v rozpore s administratívnymi spismi a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy. Poukazoval na znenie ustanovenia § 8 zákona o azyle a podotkol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalobca neuviedol také dôvody na udelenie azylu, ktoré by zakladali dôvod na jeho udelenie. Z toho vyplýva, že nemá opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle. Preto ak žalovaný rozhodol o neudelení azylu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti, postupoval v súlade so zákonom o azyle. 67. Pokiaľ sa týka námietky, že žalovaný sa nedostatočne zaoberal zdravotným stavom žalobcu uviedol, že žalovaný zabezpečil do konania znalecký posudok O.. V. O., súdneho znalca z odboru R.Y. V. T., P. D., z ktorého vyplýva, že zdokumentovaný P. O. R. O.M. XXXX nemôže mať za následok výpadky pamäte v súčasnej dobe (XXXX-XXXX), ale môže pretrvávať porucha pamäte na uvedených 10 minút, teda počas úrazového deja. Zároveň skonštatoval, že klinickým vyšetrením neboli zistené trvalé následky po P. O. R. O. XXXX. Tak, ako je to vyhodnotené a skonštatované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, tvrdenia žalobcu o problémoch s pamäťou považuje žalobca za účelové a znalecký posudok O.. O. za dostatočný. 68. Rovnako žalovaný vyhodnotil možnosť trestného stíhania žalobcu v Ruskej federácii, respektíve v Severom Osetsku, kde ruská vláda vykonáva svoju právomoc aj v oblasti justície, pričom konštatoval, že výpovede iných osôb v trestnom konaní, ktoré obsahujú tvrdenia o mučení a vynútených priznaní, nemožno považovať za dôkaz, že obvinenia voči žalobcovi sú nepravdivé. V tejto súvislosti sa zaoberal aj zárukami Generálnej prokuratúry Ruskej federácie, ktoré považuje za dostatočné. Do spisu boli doložené listy Generálnej prokuratúry Ruskej federácie č. XX-XXX-XX R. T. XXXX, ktoré potvrdzujú záruky z T. XXXX, ako aj list Generálneho prokurátora Ruskej federácie č. XX-XXX-XXXX, kde garantuje, že v prípade extradície žalobcu do Ruska bude ambasáda Slovenskej republiky informovaná o mieste jeho zaistenia na území Ruska a zástupcom ambasády bude umožnené navštíviť zadržaného v mieste jeho zadržania a hovoriť s ním bez prítomnosti tretích osôb a na základe týchto listov žalovaný vyhodnotil záruky generálnej prokuratúry za dostatočné. 69. Poukazoval na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) zo dňa 30.06.2015 zverejnenom dňa 23.06.2015, ktorým rozhodol tak, že sťažnosť č. 65916/10, ktorú podal štátny príslušník Ruskej federácie A. N. I., vyhlásil za neprijateľnú, pričom predmetné rozhodnutie sa taktiež týkalo posúdenia záruk Generálnej prokuratúry Ruskej federácie. Zároveň považoval za potrebné poukázať na rozhodnutie ESĽP zo dňa 24.03.2016 v prípade sťažnosti č. 37146 podanej A. Y. (žalobcom), ktorú súd jednomyseľne vyhlásil za neprijateľnú, čím skončila účinnosť predbežného opatrenia oznámeného Slovenskej republike podľa pravidla 39 rokovacieho poriadku Súdu, ktorého obsahom bol zákaz vydať sťažovateľa (žalobcu) do Ruskej federácie. 70. Mal za to, že z daného je zrejmé, že žalovaný právny názor súdu rešpektoval, riadil sa jeho pokynmi, pričom skutkový stav zistil dostatočným spôsobom. Dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle, ani podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a tohto zákona. Aj napriek námietkam, uvádzaným v žalobe, napadnuté rozhodnutie považoval za vydané v súlade so zákonom o azyle. 71. Pokiaľ sa týka predbežného opatrenia Európskeho súdu pre ľudské práva o zákaze vydania žalobcu do Ruska uviedol, že toto je potrebné aplikovať na konanie o extradícii. Migračný úrad svojim rozhodnutím nemôže nahrádzať rozhodnutie o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny, ktoré vydáva príslušný súd, ani rozhodnutie o povolení vydania osoby do cudziny, ktoré vydáva minister spravodlivosti. Extradičné konanie v porovnaní s azylovým konaním sú dve odlišné konania, v ktorých sa vyžaduje splnenie iných zákonných podmienok a sú upravené aj v rozdielnych právnych predpisoch. Považoval napadnuté rozhodnutie za správne v celom rozsahu a podotkol, že žalobca počas konania o udelenie azylu, ani v opravnom prostriedku, neuviedol také dôvody, ktoré by oprávňovali správny orgán udeliť azyl a zakladal svoju žiadosť o udelenie azylu na irelevantných dôvodoch pre jeho udelenie v zmysle zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a Ženevského dohovoru z roku 1951. 72. Z vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe zo dňa 04.01.2017 (č.l. 69 spisu) žalobca zdôraznil, že žalovaný opakovane nerešpektuje rozhodnutie súdov, ktorým boli zrušené jeho rozhodnutia o žiadosti žalobcu o udelenie azylu, naposledy rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/42/2015 zo dňa 09.02.2016 a ani len nereaguje na žalobné námietky žalobcu. 73. Žalovaný sa vyjadril k dvom skutočnostiam obsiahnutým v žalobe, a to spôsobom, ktorý nemožno označiť inak ako arbitrárny. Takisto vytýkal žalovanému, že nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým vyhodnotil námietku žalobcu v jeho poslednej žalobe, týkajúcu sa nedostatočného dokazovania vo vzťahu k zdravotnému stavu žalobcu možným následkom A. O. X. S. F. XXXX za dôvodnú, pričom najvyšší súd túto námietku vyhodnotil práve vo vzťahu k znaleckému posudku O.. V. O.. Vo svojom vyjadrení k žalobe výslovne žalovaný uvádza, že znalecký posudok O.. O. považuje za dostatočný, čo možno považovať za arbitrárne a v rozpore s ustanovením § 250r O. s. p. (v súčasnosti § 5 ods. 10 SSP), pričom bez akýchkoľvek zábran ignoroval v napadnutom rozhodnutí a v postupe, ktorý mu predchádzal, záväzný právny názor najvyššieho súdu. Ďalšia zo žalobných námietok, ktorej venoval žalovaný vo svojom vyjadrení pozornosť, je dostatočnosť a dôveryhodnosť záruk Generálnej prokuratúry Ruskej federácie, kedy až nezrozumiteľným spôsobom poukazuje na zrušenie predbežného opatrenia Európskeho súdu pre ľudské práva bez toho, aby zaujal akékoľvek stanovisko ku skutočnosti, že žalobca už bol v minulosti vystavený bezpráviu a prenasledovaniu zo strany orgánov verenej moci. Osobitne však treba zdôrazniť, že žalovaný je ten, kto podľa názoru najvyššieho súdu musí vychádzať z tvrdení žalobcu o tom, že bol predmetom násilia zo strany orgánov verejnej moci, ak tieto tvrdenia nevyvráti, pričom konštatoval, že podľa jeho názoru argumenty prezentované žalovaným „nepostačujú na vyvrátenie tvrdení navrhovateľa“. 74. Záverom konštatoval, že úvaha žalovaného o tom, „že výpovede iných osôb v trestnom konaní, ktoré obsahujú tvrdenia o mučení a vynútených priznaní nemožno považovať za dôkaz, že obvinenia voči žalobcovi sú nepravdivé“, je v takom zásadnom rozpore s prezumpciou neviny, ktorá je jedným zo základov systému v právnom štáte, že nemožno dospieť k inému záveru (so zreteľom na celý doterajší postup žalovaného voči žalobcovi) ako k takému, že žalovaný je rozhodnutý žalobcovi azyl, ani doplnkovú ochranu neudeliť a od tohto rozhodnutia ho celkom zjavne nemôže odradiť ani rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým sa celkom zjavne necíti byť viazaný a tento svoj postoj, ani v napadnutom rozhodnutí, ani vo vyjadrení zo dňa 12.12.2016, sa nesnaží ani len nijako zakryť. 75. Na pojednávaní konanom dňa 14.02.2017 žalobca uviedol, že v Rusku je nespravodlivosť, a to najmä v Osetsku, kde sa to viac prejavuje. Poukazoval na lekárske správy predložené v konaní o vydaní, pričom tieto správy preukazujú mučenie jeho akože troch komplicov. Nejde však o mimoriadny prípad, nakoľko k L. sa tak správajú najmä Oseti, pričom aj v jeho prípade nepochyboval, že tomu tak bude. Nebál sa spravodlivosti a uviedol, že sa vráti do Osetska, keď tam bude spravodlivý súd, pričom ak tento súd bude spravodlivý, tak ho musí oslobodiť. Popieral obvinenia, ktoré sa mu kladú za vinu a záruky Ruskej federácie považoval za klamstvo, pričom Rusko a Putin klamú celému svetu, čo považoval za dostačujúce dôkazy aj v jeho prípade. 76. Doplnil, že jeho brat H. M. sa kontaktoval s významným advokátom, ktorý má skúsenosti s prípadmi ako je jeho, pričom tento mu potvrdil, že nemá šancu vyhrať v Rusku a najmä nie v Osetsku, pričom takto nezmýšľa len tento advokát. Mal zato, že v Osetsku je tradíciou mučiť ľudí a pojmy spravodlivosť, či práva človeka v Osetsku neexistujú a ak sa dovolávate svojich práv v Osetsku na polícii, tak vás zbijú a teda nemáte žiadne práva. 77. Pokiaľ žalovaný uvádza v rozhodnutí, že v Čečensku je všetko v poriadku, ako aj v Ingušsku dodal, že osetská polícia uniesla a pochovala množstvo ľudí L. národnosti. Poukazoval pritom na anonymný list bývalého kapitána ruskej tajnej služby zverejnený na internete, v ktorom tento uviedol, že pôsobil v Ingušsku od marca do októbra 2003 a za ten čas zlikvidovali 140 mužov. Aj keď tento tam pôsobil len niekoľko mesiacov v roku 2003, tak od roku 2003 sa táto situácia ešte viac zhoršila. Teda v Rusku nebude mať spravodlivý proces, ale budú ho mučiť. 78. Nebolo mu zrejme, prečo v iných európskych krajinách, kde sa schovávajú desiatky utečencov z Ingušska a Osetska, ktorí sú medzinárodne hľadaní, bol im tam poskytnutý azyl, pričom on prišiel na Slovensko a myslel si, že takisto to bude aj v jeho prípade. Raz odišiel do N. a raz do Š., avšak žalovaný si ho vyžiadal späť a pokiaľ by ho Slovensko nechalo, aby požiadal o azyl tam, nebol by väznený a žil by normálne a mal by už azyl. Tieto krajiny Európskej únie takto rozhodujú preto, lebo čerpajú z nezávislých zdrojov o kaukazskom regióne a nie o záruky Ruskej federácie, ktoré sú lživé, pričom ani RF si neprizná, že je tam výrazný problém v tomto regióne a takisto to neprizná ani ministerstvo vnútra, ani prokuratúra. 79. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákona o azyle“), Ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 80. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, Prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 81. Podľa § 9 zákona o azyle, Ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8. 82. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. 83. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, Ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl. 84. Podľa § 13a zákona o azyle, Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 85. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, Na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 86. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, Na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia 1. štát 2. politické strany alebo politické hnutia alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v 1. a 2. bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. 87. Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b zákona o azyle. 88. K námietkam uvedeným v správnej žalobe súd právne uzatvára: 89. Pokiaľ sa týka námietok uvedených v správnej žalobe súd poukazuje na to, že podkladom pre jeho ďalšie právne úvahy bolo ostatné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR týkajúce sa žalobcu, a to rozsudok sp. zn.1Sža/42/2015 zo dňa 09.02.2016. 90. V prejednávanej veci súd pri vykonávaní súdneho prieskumu vykonal dokazovanie oboznámením sa administratívnych spisov žalovaného týkajúcich sa žalobcu Č.: O.-XXX/PO-Ž.-XXXX V. Č.: O.-XXX/ PO-Ž.-XXXX. 91. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí poukazoval na jeho rozhodovaciu prax, najmä pokiaľ sa týka otázky dôveryhodnosti žiadateľa a uviedol, že táto je z hľadiska rozhodovania o poskytnutí medzinárodnej ochrany zásadná. Pri jej posudzovaní je preto potrebné postupovať veľmi starostlivo, pričom nepochybne platí, že základný rámec posudzovania vytvára výpoveď žiadateľa. Žiadateľ nesie bremeno tvrdenia, ktoré je ďalej vo vzájomnej interakcii so správnym orgánom rozvíjané a doplnené bremenom dôkazným. Nie je však povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Naopak povinnosťou správneho orgánu je, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú, či spochybňujú. Pokiaľ je možno výpovede žiadateľa o medzinárodnú ochranu, podané v priebehu konania i napriek drobným nezrovnalostiam, označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať (rozsudok sp. zn. 1Sža 10/2013 z 09.03.2013). 92. Teda pokiaľ žalovaný pri svojej úvahe dospel k záveru o účelovom menení základného deja jeho príbehu s cieľom dosiahnuť pre neho priaznivejší efekt, pričom vylúčil žalobcom uvádzané problémy s pamäťou s poukazom na závery vykonaného znaleckého dokazovania znalcom z odboru R. V. T., P. D. O.. V. O.U., ktorý v znaleckom posudku č. XX/XX R. W. XX.XX.XXXX uviedol, že P. O. žalobcu z O. XXXX nemôže mať za následok výpadky pamäte v súčasnej dobe a tiež, že žalobca nemá trvalé následky po P. O., treba prihliadnuť na dôvodné spochybnenie tohto záveru argumentom žalobcu (ako jedného z dôvodov odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa) vytýkajúcim nedostatočné zistenie skutkového stavu (t. j. či skúmaná osoba trpí A. O. a v dôsledku toho poruchami pamäte alebo nie), že takýto záver založený len na rozhovore so skúmanou osobou a jedinou lekárskou správou z roku XXXX (obsahujúcou diagnostikované A. O. „H. Z. G. C. - C. X V. X“ bez akéhokoľvek ďalšieho odborného vyšetrenia (napr. pomocou zobrazovacích metód) nie je možné považovať za dostatočne podložený. Neobstojí ani argumentácia súdu prvého stupňa, ktorý takýto nedostatok v zisťovaní skutkového stavu vo vzťahu k zdravotnému stavu žalobcu a jeho vplyvu na psychický stav žalobcu, vrátane zachovania funkcií jeho pamäte, považoval za odstránený hypotetickou úvahou o tom, že ak by znalec zistil, že trvalým následkom P. O. by mali byt' výpadky pamäte tvrdené žalobcom, určite by to neopomenul uviesť, resp. vykonať doplňujúce vyšetrenie. Preto najvyšší súd považoval na takomto základe vyslovený záver žalovaného o nepravdivosti a účelovosti žalobcom udávaného príbehu o zadržaní a fyzickom násilí počas neho za predčasný a nepresvedčivý a jeho námietku uvedenú v odvolaní v tomto smere za dôvodnú. 93. Na vyššie uvedenom konštatovaní nemôže nič zmeniť ani doplnenie dokazovania zo strany správneho orgánu zadovážením si lekárskej správy uvedenej v závere napadnutého rozhodnutia, a to správy služobného lekára O.. G. R. XX.XX.XXXX v ktorej uvádza, že žalobca je na základe laboratórnych a klinických vyšetrení zdravý. Súd podotýka, že daná správa nie je bez významu pokiaľ sa týka hodnotenia zdravotného stavu žalobcu v súvislosti s otázkou poskytnutia azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, avšak vzhľadom na závery kasačného súdu nemožno jej priznať takú dôkaznú váhu, akú naznačil tento súd vo svojom ostatnom rozhodnutí. 94. Súd navyše poukazuje na to, že samotný žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne (vyjadrenie z 15.07.2016 a 19.09.2016) navrhol vykonať dokazovanie znalcom z odboru D., pričom jasne špecifikoval aj čo má byť predmetom tohto dokazovania. Napriek tomu žalovaný dokazovanie v danom smere nedoplnil, hoci na jeho vykonanie bol aj usmernený závermi najvyššieho súdu v ostatnom rozhodnutí. 95. Teda žalovaný sa nevyrovnal so všetkými skutočnosťami významnými pre posúdenie žalobcovej žiadosti o azyl. Preto je dôvodná námietka žalobcu v zmysle nedostatočného vykonania dokazovania ohľadom dôsledkov poranenia mozgu, diagnostikovaného v roku XXXX, čo má vplyv na vytvorenie konštrukcie zo strany žalovaného, ktoré bez dostatočne podložených dôkazov smerujú k záveru o nepravdivosti a účelovosti žalobcom udávaného príbehu o zadržaní a fyzickom násilí počas neho a možno ho považovať za predčasný a nepresvedčivý, ako už naznačil kasačný súd. 96. Dané má bezpochyby vplyv na kasačným súdom uvádzané bremeno dôkazné, pričom preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať v situácii dôkaznej núdze, t. j. vtedy, keď nie je ani žiadateľ, ani správny orgán schopný doložiť, či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom, v takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo. 97. Preto dôsledné posúdenie zdravotného stavu žalobcu v zmysle vyššie uvedeného má nepopierateľný vplyv na posúdenie dôveryhodnosti žalobcu a nemožno ho obísť konštrukciami aké zvolil žalovaný vo napadnutom rozhodnutí. 98. Rovnako bez významu nie je skutočnosť, na ktorú upozornil žalobca v správnej žalobe, že podľa Federálneho ústavného zákona zo 14.12.2015 o zmenách federálneho ústavného zákona o Ústavnom súde Ruskej federácie Ruská federácia sa môže rozhodnúť nerešpektovať ani len rozhodnutie medzinárodného orgánu na ochranu ľudských práv. Daná skutočnosť má vplyv na posúdenie záruk poskytnutých GP RF a preto v ďalšom bude povinnosťou správneho orgánu posúdiť najmä na žalovaným prikladaním významu týmto zárukám a ich dostatočnosti. 99. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015). 100. Po zvážení námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 220 Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), e) a g) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného Č.V.: O.- XXX-XXX/PO-Ž.-XXXX R. W. XX.XX.XXXX zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia. 101. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.