Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Sa/17/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200412 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017200412.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: D. V. F., narodený XX.XX.XXXX, štátny príslušník T. Y. N., bytom T. Y. N., bez dokladu totožnosti, toho času Ú. R. M. R. O. Y., zastúpený JUDr. Iveta Rajtáková, advokát, so sídlom v Košiciach, Štúrova č. 20, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru 041 78 Košice - letisko, o správnej žalobe zo dňa 29.05.2017 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. s. PPZ- HCP-PO9-16-012/2017-DT zo dňa 17.05.2017, takto r o z h o d o l : I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko č. s. PPZ-HCP-PO9-16-012/2017-DT zo dňa 17.05.2017 týkajúce sa žalobcu: D. V. F., narodený XX.XX.XXXX, štátny príslušník T. Y. N., bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca D. V. F., narodený XX.XX.XXXX, štátny príslušník T. Y. N., bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalovaný rozhodnutím č.s. PPZ-HCP-PO9-16-012/2017-DT zo dňa 17.05.2017 (č.l. 4-7 spisu) zaistil žalobcu na základe skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov zaistil účastníka konania na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 17.07.2017 a umiestnil ho v Ú. R.F. M. R. O. Y. (ďalej „Ú. Y.“). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že tento bol dňa 26.04.2016 transferovaný späť na územie Slovenskej republiky (ďalej „SR“) z územia Nórska podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.20103. Lustráciou bolo zistené, že tento bol dňa XX.XX.XXXX kontrolovaný v katastri obce T. N. a keďže nevedel preukázať svoju totožnosť, bol predvedený za účelom zistenia totožnosti na OCP PZ Michalovce, kde šetrením bolo zistené, že nedovolene vstúpil na územie SR z Ukrajiny a vonkajšiu hranicu členských štátov prekročil mimo hraničný priechod a bez platného cestovného dokladu. Dňa 16.10.2014 požiadal o udelenie azylu na území SR a po vykonaní potrebných úkonov bol odovzdaný Oddeleniu azylu PZ Humenné. Vyhlásenie cudzinca o udelenie azylu na území SR pod č. PPZ-HCP-PO11-AK-85-001/2014 prijalo Oddelenie azylu PZ Humenné dňa 16.10.2014, pričom bolo začaté konanie o udelenie azylu pod č. MU-309/PO-Ž-2014. Príchod účastníka konania do M. W. F. bol zaznamenaný a realizovaný dňa 17.10.2014. Dňa 12.11.2014 bol tento presunutý do R. W. K. Q. T., kde dňa 18.11.2014 bol zaznamenaný jeho svojvoľný odchod a účastník konania z tohto pobytového tábora ušiel bez udelenej krátkodobej priepustky. Následne odcestoval do Nemecka, Švédska a potom do Nórska. Migračný úrad Ministerstva vnútra SR (ďalej „migračný úrad“) pod č. k. MU-309-PO-Ž-2014 konanie dňa 28.11.2014 podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej „zákon o azyle“) zastavil (právoplatné dňa 30.12.2014). Po jeho transferovaní späť na územie SR dňa 26.04.2016 Migračný úrad dňa 24.06.2016 vydal rozhodnutie ČAS: MU-PO-89-15/2016-Ž, ktorým podľa § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona o azyle rozhodol o zamietnutí žiadosti účastníka konania o udelenie azylu na území SR ako zjavne neopodstatnenej. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/2/2017 zo dňa 28.03.2017 bolo rozhodnutie Migračného úradu ČAS: MU-PO-89-15/2016-Ž zo dňa 24.06.2016 zrušené a preto účastník konania sa naďalej považuje za žiadateľa o azyl na území SR. 3. Ďalej uviedol, že dňa 17.05.2017 správny orgán začal konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pričom dal mu možnosť vyjadriť sa v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku, spísanej dňa 17.05.2017, kde tento odmietol vypovedať a zároveň odmietol odpovedať na otázky kladené správnym orgánom. S poukazom na článok 8 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013 zdôraznil, že zaistenie účastníka konania v zmysle zákona o pobyte cudzincov podľa § 88a ods. 1 písm. b) priamo korešponduje s podmienkami zaistenia žiadateľa o azyl uvedenými v článku 8 ods. 3 písm. b) predmetnej Smernice, kde „žiadateľa možno zaistiť iba na účely zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa“. Mal za to, že zaistenie účastníka konania je týmto v súlade s európskou, ako aj národnou legislatívou. 4. Doplnil, že dňa 16.05.2017 zaslal na Migračný úrad dožiadanie vo veci zaslania podkladov potrebných pre rozhodnutie, pričom správnemu orgánu bola doručená dňa 17.05.2017 odpoveď pod č. MU- PO-89/2016-Ž, ktoré bolo správnemu orgánu oznámené zo strany Migračného úradu MV SR, že s účastníkom konania bude potrebné vykonať pohovor a zistiť ďalšie skutočnosti potrebné k posúdeniu jeho žiadosti o udelenie azylu na území SR. Správny orgán uviedol, že pri vydaní rozhodnutia o zaistení sa opieral o dôkazné prostriedky, ktoré vyplývali najmä z vyjadrenia účastníka konania, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch MV SR, z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 28.11.2014, kedy bolo konanie vo veci udelenia azylu na území SR podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle zastavené, právoplatnosť nadobudlo dňa 30.12.2014 a odpovede Migračného úradu o potrebe vykonať pohovor s účastníkom konania a zistiť ďalšie skutočnosti potrebné k posúdeniu jeho žiadosti o udelenie azylu na území SR zaslanej dňa 17.05.2017 pod MU-PO-89/2016-Ž. 5. Ďalej správny orgán konštatoval, že na základe skutočnosti, že účastník konania v predchádzajúcom konaní o udelenie azylu svojvoľne opustil územie Slovenskej republiky, porušil tým povinnosti cudzinca uvedené v ustanovení § 23 ods. 4 písm. c) zákona o azyle. Svojim úmyselným konaním porušil aj ustanovenia ďalších právnych predpisov spojených s azylovou procedúrou. Pokiaľ sa týka správnej úvahy zo strany správneho orgánu, tento v napadnutom rozhodnutí uviedol, že prehodnocoval aj naplnenie účelu zaistenia, t. j. či je potrebné zistiť tie skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Mal za nepochybné, že v azylovej procedúre pred Migračným úradom je potrebné zabezpečiť fyzickú dispozíciu účastníka konania, pričom prihliadol aj na skutočnosť, že účastník konania v minulosti porušil povinnosti vyplývajúce mu ako žiadateľovi o azyl zo zákona o azyle, ako aj ostatných príslušných právnych noriem spojených s azylovou procedúrou a ušiel z územia Slovenskej republiky. Existuje tu vysoké reálne riziko a dôvodná obava, že účastník konania sa pokúsi o útek z územia SR opäť. 6. Pokiaľ sa týka možností uplatnenia alternatív zaistenia uviedol, že účastník konania nemá na území SR žiadne rodinné väzby a pokiaľ sa týka jeho ekonomickej situácie dospel k záveru, že nemá ani dostatočné finančné prostriedky, nemá rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie. Z toho dôvodu mu nebola uložená povinnosť v zmysle § 89 ZoPC, nakoľko vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany zložiť peňažnú záruku a nakoľko menovaný nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov, nie je možné z jeho strany zabezpečiť si ubytovanie a preto správny orgán neuložil alternatívu zaistenia. 7. Záverom konštatoval, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov je preukázané, že je naplnený účel zaistenia žiadateľa o udelenie azylu, pričom existuje riziko opätovného úteku účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Celkový čas zaistenia podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stanovil do 17.07.2017 s prihliadnutím na aplikačnú prax Migračného úradu SR, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie k žiadosti o udelenie azylu na území SR, pričom počas tejto doby Migračný úrad bude skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR. 8. Správnou žalobou zo dňa 29.05.2017 (č.l. 1-3 spisu) sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. s. PPZ-HCP-PO9-16-012/2017-DT zo dňa 17.05.2017 a zároveň žiadal, aby súd nariadil jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. 9. Rozhodnutie žalovaného považoval za nezákonné podľa § 191 ods. 1 písm. c) a f) Správneho súdneho poriadku. Uviedol, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol dňa 26.04.2016 transferovaný na územie Slovenskej republiky podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013 z 26.06.2013, pričom z informačných systémov bolo zistené, že dňa 16.10.2014 bol kontrolovaný v katastri obci T. N., kedy nedokázal preukázať svoju totožnosť a po predvedení na Oddelenie cudzineckej polície PZ Michalovce bolo zistené, že nedovolene vstúpil na územie SR z Ukrajiny a vonkajšiu hranicu členských štátov prekročil mimo hraničný priechod a bez platného cestovného dokladu. Ďalej konštatoval, že sa žalobca zdržiaval na území SR bez cestovného dokladu, bez platného víza alebo iného dokladu oprávňujúceho na pobyt na území SR, pričom dňa 16.10.2014 požiadal o udelenie azylu a dňa 17.10.2014 bol zaznamenaný jeho príchod do M. W. F., skadiaľ bol dňa 12.11.2014 presunutý do R. W. K. Q. T., odkiaľ mal svojvoľne odísť. Žalovaný rovnako poukazoval na konanie o žiadosti o udelenie azylu vedené na Migračnom úrade Ministerstva vnútra SR, ktorý rozhodol pod sp. zn. ČAS: MU- PO-89-15-2016-Ž zo dňa 24.06.2016 o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej, ako aj na skutočnosť, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/2/2017 zo dňa 28.03.2017 bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu o udelenie azylu zrušené a žalobca sa ďalej považuje za žiadateľa o azyl na území SR. Konštatoval, že s poukazom na Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951, Smernicu Rady 2003/9/ES, Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/ EU z 26.06.2013, Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES, na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/20/2014, Chartu základných práv Európskej únie, je potrebné zabezpečiť fyzickú dispozíciu žalobcu v azylovom konaní pred Migračným úradom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorý už v minulosti porušil povinnosti vyplývajúce mu ako žiadateľovi o azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. zákona o azyle a je ho potrebné zaistiť. 10. Dodal, že žalovaný svoje rozhodnutie založil na zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov s tým, že toto zaistenie je potrebné na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť žalobcu o udelenie azylu, že tieto skutočnosti by bez zaistenia nebolo možné získať, pretože existuje riziko úteku žalobcu. Riziko úteku žalobcu vyvodil z toho, že tento svojvoľne odišiel z R. M. K. Q. T. bez toho aby mal priepustku a následne odcestoval do Nemecka, Švédska a potom Nórska, pričom výslovne uviedol, že „prihliadol aj na tú skutočnosť, že účastník konania už v minulosti porušil povinnosti vyplývajúce mu ako žiadateľovi o azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, ako aj ostatných príslušných právnych noriem spojených s azylovou procedúrou a ušiel z územia Slovenskej republiky. 11. Mal za to, že skutkové zistenie žalovaného, rovnako ako konštatovanie o svojvoľnom opustení R. W. T. K. Q. T. žalobcom nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a naopak z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/2/2017 zo dňa 28.03.2017 vyplýva, že jedným z dôvodov zrušenia rozhodnutia Migračného úradu o zamietnutí žiadosti o azyl ako neodôvodnenej bola skutočnosť, že Migračný úrad neposudzoval možnosť udelenia azylu žalobcovi z humanitných dôvodov, pričom poukazoval na znenie predmetného rozsudku. Z daného odôvodnenia vyplýva, že NS SR ako jeden z dôvodov, pre ktorý zrušil rozhodnutie Migračného úradu identifikoval práve skutočnosť, že Migračný úrad nevenoval pozornosť humanitárnemu hľadisku udelenia azylu žalobcovi, pričom potreba posúdiť vec aj z tohto hľadiska vyplynula práve zo skutočnosti, že žalobca bol predmetom obchodovania s ľuďmi. Tento záver výslovne vylučuje možnosť prijatia skutkového záveru o tom, že žalobca svojvoľne opustil v minulosti R. W. T. K. Q. T. a teda že porušil povinnosti žiadateľa o azyl svojvoľným opustením zariadenia pre žiadateľov o azyl. Keďže táto skutočnosť je podkladom na aplikáciu tej časti hypotézy uvedenej v ustanovení § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC, ktorá podmieňuje oprávnenosť zaistenia rizikom úteku žiadateľa, je v kontexte uvedeného záveru najvyššieho súdu skutkový záver žalovaného o existencii dôvodov pre prijatie záveru, že u žalobcu existuje riziko úteku bez akéhokoľvek skutkového základu. Teda pre skutkový záver žalovaného o riziku úteku žalobcu neexistuje žiaden podklad, okrem vlastnej konštrukcie žalovaného o tom, že žalobca v minulosti svojvoľne opustil územie Slovenskej republiky, ktorá však je v rozpore so samotným rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré bolo dôvodom na vydanie rozhodnutia o zaistení žalobcu ako žiadateľa o azyl. 12. Pokiaľ sa týka žalobných bodov poukazoval na ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC, v zmysle ktorého zaistenie žiadateľa o azyl podľa tohto ustanovenia je možné len pri súčasnom splnení viacerých podmienok, pričom prvou z nich je skutočnosť, že dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využitím iných menej závažných prostriedkov, pričom účelom zaistenia je zistenie tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť žiadateľa o udelenie azylu. Ďalším predpokladom sine qua non je stav, kedy je nesporné, že bez zaistenia by tieto skutočnosti nebolo možné získať, pričom zákon exemplifikatívne uvádza riziko úteku žiadateľa. Bez ohľadu na skutočnosť, že výpočet skutočností nasvedčujúcich, že bez zaistenia nie je možné zistiť skutočnosti, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu je len príkladný, žalovaný neuvádza žiadnu inú skutočnosť napĺňajúcu túto hypotézu dotknutej zákonnej normy a konštrukcia žalovaného o úteku žalobcu z územia SR v minulosti nemá žiaden podklad. Teda iné dôvody, pre ktoré by bolo možné zistiť skutočnosti, na ktorých je žiadosť o udelenie azylu založená, žalovaný neuvádza. Vzhľadom na zistený stav veci teda neexistoval žiaden podklad pre rozhodnutie, že na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, ktorými sú umiestnenie žiadateľa v zariadení pre žiadateľov o azyl bez zásahu do jeho osobnej slobody, ktorým je rozhodnutie o zaistení. Rovnako zásah do osobnej slobody aj v prípade žiadateľov o azyl musí byť zákonným, nevyhnutným a primeraným účelu, ktorý sleduje. V prípade žalobcu žalovaný v napadnutom rozhodnutí cituje rôzne právne normy medzinárodného aj komunitárneho práva aj tie, ktoré už sú v čase vydania rozhodnutia žalovaného zrušené a nahradené inými, ktoré žalovaný rovnako cituje, no nemožno z rozhodnutia žalovaného zistiť, ako tieto právne normy aplikoval so zohľadnením ich zmyslu a účelu pri vydávaní napadnutého rozhodnutia. Osobitne zrejmá je tá skutočnosť pri citácii bodu 15 Preambuly Kvalifikačnej smernice, keď žalovaný zo skutočností, že v tomto predpise komunitárneho práva sa zdôrazňuje výnimočnosť okolností, za ktorých môže byť žiadateľ o azyl zaistený, nevyvodil vo vzťahu k žalobcovej veci žiadne konkrétne závery. Preto zotrval na tom, že rozhodnutie žalovaného zasahuje do jeho osobnej slobody spôsobom, ktorý je v rozpore so zákonom, nie je nevyhnutný a nie je primeraný sledovanému cieľu. 13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 02.06.2017 (č.l. 21-23 spisu) navrhol správnu žalobu zamietnuť a účastníkom konania nepriznať náhradu trov konania. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu v plnom rozsahu a považoval namietané skutočnosti za nespôsobilé vyvolať zrušenie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ sa týka námietky, že žalovaný svoje zaistenie založil na základe ustanovenia § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov uviedol, že v zmysle daného ustanovenia je zrejmé, že účelnosť zaistenia, ako aj založenie napadnutého rozhodnutia nemohol žalovaný poprieť o toto ustanovenie, ale o ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. 14. Pokiaľ sa týka ostatných žalobných bodov zhrnul, že dňa 16.05.2017 zaslal na Migračný úrad dožiadanie vo veci zaslania podkladov potrebných pre rozhodnutie správneho orgánu vo veci zaistenia žiadateľa o udelenie azylu na území SR podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov, ktoré je aj súčasťou administratívneho spisu. Dňa 17.05.2017 bola doručená odpoveď Migračného úradu, v ktorej sa správnemu orgánu oznamuje, že s účastníkom konania, teda so žalobcom, bude potrebné vykonať pohovor a zistiť ďalšie skutočnosti potrebné k posúdeniu jeho žiadosti o udelenie azylu na území SR. Uvedená odpoveď je súčasťou administratívneho spisu. Tvrdenie zástupcu žalobcu sa preto nezakladá na pravde a nemožno s ním súhlasiť, že k zaisteniu žalobcu došlo iba na základe vlastnej konštrukcie žalovaného. Paradoxne podľa názoru žalovaného v podanej správnej žalobe dochádza k vlastným konštrukciám právneho zástupcu žalobcu, ktorými sa na základe vlastnej úvahy snaží o výklad ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a jeho aplikovanie s poukázaním na rozhodnutie Migračného úradu MV SR, ako aj rozsudku NS SR. S týmito závermi žalovaný nesúhlasil, pričom poukazoval na skutočnosť, že žalobca, ktorý bol zaradený do programu MV SR na podporu obetí obchodovania s ľuďmi bol z uvedeného programu vyradený. Uvedené potvrdzuje aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16.11.2016 pod sp. zn. 4Sza/4/2016-36 v ktorom sa uvádza, že Informačné centrum na boj proti obchodovaniu s ľuďmi po vydaní rozhodnutia informovalo, že žalobca bol vyradený z programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi, nakoľko neboli zistené skutočnosti oprávňujúce začatie trestného stíhania pre trestný čin obchodovania s ľuďmi, pričom žalovaný mal za to, že žalobca skutočnosti ohľadom jeho únosu inou osobou nikdy v žiadnom konaní dôveryhodne nepreukázal, čo potvrdzuje aj samotný rozsudok Krajského súdu v Košiciach kde sa konštatuje, že neboli zistené skutočnosti oprávňujúce začatie trestného stíhania pre trestný čin obchodovania s ľuďmi. 15. K tvrdeniu, že žalobca patrí do skupiny tzv. zraniteľných osôb uviedol, že podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas, pričom v prípade žalobcu neexistovala žiadna zákonná prekážka, ktorá by bránila zaisteniu žalobcu. Podľa jeho názoru bol naplnený účel zaistenia podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, čo vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil potrebou vykonania pohovoru so žalobcom a zisťovania ďalších skutočností zo strany Migračného úradu MV SR potrebných k posúdeniu žalobcovej žiadosti o udelenie azylu na území SR, pričom žalovaný dostatočne odôvodnil aj existenciu rizika úteku žalobcu. Vo vzťahu k lehote zaistenia žalobcu dodal, že pristúpil k dvojmesačnej lehote zaistenia vzhľadom na tú skutočnosť, že už aj predchádzajúce rozhodnutie v azylovej procedúre bolo vydané v lehote 60 dní. Záverom dodal, že nie je si vedomý aby v napadnutom rozhodnutí citoval právne normy medzinárodného a komunitárneho práva, ktoré by boli v čase vydania rozhodnutia zrušené a nahradené inými, pričom tieto ani zástupca zástupca žalobcu nekonkretizuje. 16. Z oznámenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Migračný úrad zo dňa 17.05.2017 č. MU- PO-89/2016-Ž (nachádzajúcej sa v administratívnom spise žalovaného) vo veci cudzinca D. V. F., ktorý je v azylovej procedúre a vzťahuje sa na neho zákon o azyle súd zistil, že Migračný úrad uviedol, že s menovaným cudzincom bude potrebné vykonať pohovor a zistiť ďalšie skutočnosti potrebné k posúdeniu jeho žiadosti o azyl na území Slovenskej republiky. 17. Zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. s. PPZ-HCP-PO9-16-011/2017-DT zo dňa 17.05.2017 (nachádzajúcej sa v administratívnom spise žalovaného) súd zistil, že žalobca využil svoje právo nevypovedať, pričom zároveň ani neoznámil, či má splnomocnenú osobu na zastupovanie a rovnako odmietal odpovedať aj na ďalšie otázky správneho orgánu. 18. Na pojednávaní konanom dňa 08.06.2017 právna zástupkyňa žalobcu zotrvala na dôvodoch uvedených v správnej žalobe. Poukazovala na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozsudku sp. zn. 1Sžak/2/2017 zo dňa 28.03.2017, v ktorom sa tento vyjadril k otázke posudzovania žalobcu ako zraniteľnej osoby, pričom mal zato, že neexistuje dôvod spochybňovať tvrdenia žalobcu o tom, že bol obeťou obchodovania s ľuďmi. Pokiaľ sa týka noriem, na ktoré sa odvoláva žalovaný a ktoré už neplatia uviedla, že ide o Smernicu Rady 2003/9/ES, ktorá bola zrušená ďalšou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/33/EÚ. Doplnila, že na verejnom vyhlásení rozhodnutia najvyššieho súdu bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Sa/12/2017 rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Szak/5/2017 tak, že rozhodnutie žalovaného, ktorým bol žalobca zaistený ostatným rozhodnutím žalovaného bolo zrušené a žalobca je napriek tomu už 5 mesiacov, alebo takmer 5 mesiacov stále bez toho, aby mal čo i len okamih osobnej slobody, obmedzený v osobnej slobode bez akéhokoľvek zákonného podkladu. 19. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 08.06.2017 zotrval na dôvodoch uvedených v napadnutom rozhodnutí a navrhol správnu žalobcu zamietnuť. 20. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 21. Podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. 22. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 23. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. 24. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. 25. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 26. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia, 27. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 28. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 29. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 30. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 31. Pokiaľ sa týka žalobných námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného súd právne uzatvára: 32. Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC a či tieto v čase rozhodovania súdu aj trvajú. 33. Predmetom súdneho preskúmania bolo rozhodnutie žalovaného č. s. PPZ-HCP-PO9-16-012/2017- DT zo dňa 17.05.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC zaistil žalobcu na základe tej skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území SR na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a stanovil dĺžku doby zaistenia žalobcu do 17.07.2017. 34. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia tým, že počas zaistenia sa majú zistiť skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by nebolo možné získať bez zaistenia, pričom musí byť súčasne splnená aj ďalšia zákonná podmienka, a to existencia rizika jeho úteku. Rovnako z obsahu citovaného zákonného ustanovenia okrem iného vyplýva, že žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť len za predpokladu, ak na dosiahnutie účelu nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky. 35. Dané ustanovenie teda oprávňuje na zaistenie žiadateľa o udelenie azylu, pričom samotné podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej konania, keďže konanie podľa osobitného predpisu (zákona o azyle) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté (§ 88 ods. 3 ZoPC). 36. Pokiaľ sa týka naplnenia účelu zaistenia v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC a to zistenia tých skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu a ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať správny súd má za to, že dané z vykonaného dokazovania treba považovať za preukázané najmä vzhľadom na potrebu Migračného úradu, ktorý uviedol vo svojom oznámení zo dňa 17.05.2017 ( je súčasťou administratívneho spisu a správny orgán na dané oznámenie aj v napadnutom rozhodnutí poukazuje), že je potrebné so žalobcom vykonať pohovor a zistiť ďalšie skutočnosti potrebné k posúdeniu jeho žiadosti o azyl na území Slovenskej republiky. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že rozhodnutie Migračného úradu ČAS:MU-PO-89-15/2016-Ž zo dňa 24.06.2016, ktorým Migračný úrad v zmysle § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú, bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Sžak/2/2017 zo dňa 28.03.2017, na čoho základe sa žalobca považuje naďalej za žiadateľa o azyl na území SR. 37. Ohľadne žalobnej námietky, že žalovaný mal zvážiť možnosť využitia menej závažných prostriedkov ako je zaistenie, ktoré zákonodarca uvádza v ustanovení § 89 ZoPC súd má za to, že správny orgán dané náležite vyhodnotil a svojou správnou úvahou objasnil prečo nepristúpil k uloženiu alternatív zaistenia s poukazom na jeho osobné a ekonomické pomery. Na podporu svojej argumentácie uviedol, že žalobca nemá na území SR žiadne rodinné väzby, nemá dostatok finančných prostriedkov, rezervované ubytovanie, z čoho následne vyvodil, že v jeho prípade nie je možné uložiť alternatívy zaistenia v zmysle ustanovenia § 89 zákona o pobyte cudzincov. Z toho dôvodu danú námietku nepovažoval súd za dôvodnú. 38. Pokiaľ sa týka žalobnej námietky, že v prípade žalobcu absentuje splnenie podmienky rizika jeho úteku správny súd má za to, že v danej správnej veci správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav ohľadne danej skutočnosti z čoho následne vyvodil nesprávny právny záver. Ako vyplýva z preskúmavaného rozhodnutia, ako aj z vyjadrenie žalovaného zo dňa 02.06.2017, bolo správnemu orgánu známe, že ohľadne žalobcu prebiehalo azylové konanie vedené migračným úradom, či už konanie ČAS: MU-309/PO-Ž-2014, ako aj ČAS: MU-PO89-15/2016 Ž. Rovnako vzhľadom na použitie určitých konštrukcií uvedených v preskúmavanom rozhodnutí a vo vyjadrení k správnej žalobe mu museli byť známe aj skutočnosti, najmä tvrdenia žalobcu, ktoré vyplývali či už z rozhodnutia migračného úradu a následne vo veci vydaných rozhodnutí príslušným krajským súdom, ako aj Najvyšším súdom SR. Nemalo teda ujsť pozornosti správneho orgánu, že žalovaný podľa jeho vlastného tvrdenia neopustil pobytový tábor dobrovoľne, ale stal sa obeťou obchodovania s ľuďmi. Žalovaný si však nezadovážil pred rozhodnutím vo veci príslušné administratívne spisy migračného úradu týkajúce sa prechádzajúcich azylových konaní žalobcu. 39. Pre posúdenie daného prípadu nie je bez významu rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR v azylových veciach, ktorý má zato, že pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. 40. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názorom, správanie atď., dôjsť a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl. 41. Ohľadne predchádzajúcej azylovej procedúry týkajúcej sa žalobcu súd poukazuje na to, že vo veci bolo vydané rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ČAS: MU- PO-89-15/2016-Ž zo dňa 24.06.2016, ktorým Migračný úrad v zmysle § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú. Predmetné rozhodnutie bolo napadnuté správnou žalobou, o ktorej rozhodoval Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 5Saz/4/2016-30 zo dňa 16.11.2016, ktorým správnu žalobu zamietol. 42. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci vo veci kasačnej sťažnosti žalobcu voči predmetnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach rozsudkom č. k. 1Sžak/2/2017 zo dňa 28.03.2017 zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach tak, že rozhodnutie Migračného úradu (v danej azylovej veci žalovaného) ČAS:MU-PO-89-15/2016-Ž z 24.06.2016 zrušil a vec vrátil mu na ďalšie konanie. V bode 23 svojho rozsudku najvyšší súd uviedol, že je zrejmé, že skutočnosti uvádzané žalobcom v priebehu správneho konania vyhodnotil samotný správny orgán za také, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov podľa § 8 (v danom prípade do úvahy prichádzajúceho dôvodu obavy z prenasledovania z národnostných dôvodov, respektíve príslušnosti k sociálnej skupine) a týmto sa žalovaný (Migračný úrad) (i keď nedôsledne s poukazom na nedostatočný, respektíve značne stručný výsluch k relevantným otázkam o prípadnej predchádzajúcej skúsenosti alebo obavách k ním sa vzťahujúcim z prípadného návratu) zaoberal a na jeho objektivizáciu vykonal aj dokazovanie. Z daného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplývalo, že Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobcom udávané skutočnosti považoval za možné dôvody podľa § 8, ktoré má posúdiť Migračný úrad, či sa jedná o dôvody spôsobilé na posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu žiadateľa o azyl, t. j. žalobcu podľa § 8 a nie ako za dôvody, v zmysle ktorých vyhodnotil žalobcovu žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú. Zároveň dodal, že pokiaľ sťažovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že je príslušníkom národnostnej menšiny P. a zdôraznil, že táto je vo Vietname utláčaná a v porovnaní s ostatnými obyvateľmi nemajú rovnaké práva, nemal byť pohovor s ním ďalej vedený vo všeobecnej rovine bez vyžiadania si konkrétnejších objasňujúcich informácií, v súlade s povinnosťou správneho orgánu je zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti žiadateľových skutočných dôvodov odchodu z krajiny pôvodu. Je nedostatočné, aby správny orgán obmedzil skutkový rámec žiadosti o udelenie azylu medzinárodnej ochrany tak, že sa zaoberá len tými tvrdeniami žiadateľa, ktoré sám označil za dôvody, pre ktoré žiada o medzinárodnú ochranu a tieto označí ako nie azylovo relevantné. Najvyšší súd rovnako konštatoval, že správny orgán identifikoval skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu konania najavo a ktoré mohli nasvedčovať existencii niektorého z azylovo relevantných dôvodov odôvodňujúcich udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany, zaoberal sa nimi a na ich objektivizáciu vykonal dokazovanie, potom je jeho konštatovanie existencie (zjavne iných, ako zo zákona vyplývajúcich dôvodov nepresvedčivé a jednoznačne odôvodňuje záver, že neboli splnené predpoklady na postup podľa § 12 zákona o azyle a teda zamietnutie žiadosti ako zjavne neopodstatnenej. 43. Rovnako v bode 31 rozsudku uviedol, že posúdeniu z pohľadu možnej existencie skutočnosti relevantnej z hľadiska možného udelenia niektorej z foriem medzinárodnej ochrany mala byť preto podrobená aj tá časť výpovede zo dňa 05.05.2016, v ktorej žalobca okrem iného uvádzal, že v minulosti (v roku 2014) nemal v úmysle opustiť územie Slovenska, ale bol násilne zavlečený do inej krajiny (asi do Poľska), kde bol prinútený pracovať na mieste, kde sa pestovala marihuana, odkiaľ sa mu asi po mesiaci podarilo utiecť a v súvislosti s tým informácia o tom, že žalobca bol zaradený do programu podpory obetí obchodovania s ľuďmi. Napriek tomu, že žalovaný správny orgán o tejto skutočnosti (o zaradení osoby do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi podľa čl. 4 nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 180/2013) z oznámenia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície zo 06.06.2016 vedel a o tvrdenom zavlečení do inej krajiny sa zmienil aj vo svojom rozhodnutí, týmito okolnosťami sa bližšie nezaoberal, pre svoje rozhodnutie nevyvodil z nej žiadny záver, resp. z jeho rozhodnutia to nevyplýva napriek tomu, že zo smerníc Európskeho parlamentu a Rady (č. 2013/33/EÚ) „prijímacia smernica“, č. 2011/95/EÚ „kvalifikačná smernica“ vyplýva, že obete obchodovania s ľuďmi sú zaradené do skupiny tzv. zraniteľných osôb (č. 21 „prijímacia smernica“), ktorých osobitná situácia má byť pri posudzovaní obsahu medzinárodnej ochrany zohľadnená (č. 20 ods. 3 „kvalifikačná smernica“). 44. Skutočnosť, že žalobca v priebehu predchádzajúcej azylovej procedúry sa nenachádzal v pobytovom tábore, pričom tento mal podľa vyjadrenia správneho orgánu opustiť bez priestupky (18.11.2014) a následne opustiť územie Slovenskej republiky, čím porušil povinnosti cudzinca uvedené v § 23 ods. 4 písm. c) zákona o azyle, nemožno dané vyvodzovať ako možné riziko jeho prípadného ďalšieho úteku, nakoľko podľa žalobcu tak neurobil dobrovoľne, ale stal sa obeťou obchodovania s ľuďmi. Nedostatočné zohľadnenie danej skutočnosti (obeť obchodovania s ľuďmi) vytkol Migračnému úradu v azylovom konaní aj Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom rozsudku. Preto nemožno z danej konštrukcie vyvodiť tak, ako to uzavrel žalovaný v napadnutom rozhodnutí, že žalobca porušil povinnosti vyplývajúce mu ako žiadateľovi o azyl zo zákona o azyle, ako aj ostatných príslušných právnych noriem s azylovou procedúrou a ušiel z územia Slovenskej republiky. Preto možno uzavrieť, že nebola preukázaná existencia rizika úteku žalobcu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC. 45. Po zvážení všetkých žalobných námietok majúcich vplyv na posúdenie veci a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a f) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. s. PPZ-HCP-PO9-16-012/2017-DT zo dňa 17.05.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia. 46. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby žalobca D. V. F., narodený XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. 47. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.