Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Sa/23/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200768 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017200768.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: D. J., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť O., LP č. XXXXXXX, toho času miesto pobytu Ú. H. W. H. B. J.Č., zastúpený JUDr. Mariannou Lechmanovou, advokátkou, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, 041 75 Košice, o správnej žalobe zo dňa 31.07.2017 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- PO9-23-014/2017-DT zo dňa 25.07.2017, takto r o z h o d o l : I./ Správnu žalobu z a m i e t a. II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-23-014/2017-DT zo dňa 25.07.2017 (č.l. 21-22 spisu) žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) zaistil účastníka konania dňom 25.07.2017. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC ho zaistil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.01.2018, s tým, že ho umiestnil dňom 25.07.2017 v Ú. H. W. H. B. R. J. (§ 88 ods. 5 ZoPC). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že účastník konania bol dňa 25.07.2017 vrátený späť na územie Slovenskej republiky (ďalej „SR“) z územia Dánska podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej „Dublinské nariadenie III“). Dodal, že lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra SR v evidencii MIGRA bolo zistené, že účastník konania dňa 22.07.2016 bol kontrolovaný hliadkou, pričom nevedel preukázať svoju totožnosť a nemal pri sebe žiadne cestovné doklady. Následne bolo voči účastníkovi konania dňa 23.07.2016 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-BA6-251-010/2016-AV a tento bol umiestnený v Ú. H. W. H. B. E.. Dňa 22.08.2016 požiadal o udelenie azylu na území SR, ktorá bola zamietnutá ako zjavne neopodstatnená dňa 13.10.2016 a jeho zaistenie bolo v Ú. H. W. H. B. E. ukončené dňa 23.10.2016 z dôvodu § 90 ods. 2 písm. b) bod 3 ZoPC (uplynula lehota zaistenia). Účastník konania v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania dňa 25.07.2017 uviedol, že zo Slovenska vycestoval autom v roku 2016 do Rakúska, následne do Nemecka a vlakom do Dánska bez platných dokladov. V domovskej krajine bol členom skupiny P. a preto má obavy o svoj život pred skupinou J. J.. V domovskej krajine mu nebol uložený trest smrti a nežiadal ani o využitie asistovaného dobrovoľného návratu. Na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov a rovnako nemá žiadne finančné prostriedky. Rovnako sa vyjadril, že nevie si zabezpečiť ubytovanie, ani finančnú hotovosť a preto správny orgán mal za to, že alternatíva hlásenia pobytu, ako ani zloženie peňažnej záruky podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b), neprichádza do úvahy z dôvodu výkonu administratívneho vyhostenia vedeného pod č. PPZ-HCP-BA6-251-010/2016-AV zo dňa 23.07.2016, ho bolo potrebné obmedziť na osobnej slobode a preto pristúpil k zaisteniu účastníka konania. 3. Dodal, že sa zaoberal otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života účastníka konania podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“) a počas konania neboli zistené skutočnosti a taktiež neboli potvrdené a zdokladované účastníkom konania žiadne závažné skutočnosti a dôvody brániace jeho administratívnemu vyhosteniu, a to s prihliadnutím na jeho súkromný a rodinný život. Dodal, že na území Slovenskej republiky účastník konania nemá žiadne rodinné väzby a po zvážení tejto ekonomickej situácie dospel k záveru, že zaistením nie sú porušené práva účastníka konania s ohľadom na platnú legislatívu, no prepustenie by znamenalo ohrozenie nerešpektovania zákona a štátu, na ktorom výsostnom území sa účastník konania nachádza a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu. Mal za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníka konania a je preukázaná zákonnosť jeho zaistenia. 4. V ďalšom sa zaoberal dĺžkou doby zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a uviedol, že v súlade s týmto ustanovením stanovil dĺžku doby zaistenia do výkonu administratívneho vyhostenia účastníka konania na územie Ukrajiny, najdlhšie do 25.01.2018, pričom táto je nevyhnutná a oprávnená. Pri stanovení dĺžky zaistenia vychádzal z informácie Ú. H. W. H. B. E. a Ú. H.U. W. H. B. J. o dĺžke návratovej procedúry štátnych príslušníkov Indickej republiky v ktorej je uvedené, že ak štátny príslušník Indickej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom, realizácia výkonu vyhostenia je v takom prípade zdĺhavý proces a preto odporúčajú zaistiť štátnych príslušníkov Indickej republiky na dobu 6 mesiacov. Tieto informácie vyplývajú z administratívneho spisu pod č. PPZ-HCP-PO9-23-012/2017- DT a č. PPZ-HCP-PO9-23-013/2017-DT. Dodal, že lehota zaistenia tvorí esenciálnu zložku inštitútu zaistenia a môže sa skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne a taxatívne určiť a závisí od viacerých faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému odovzdaniu účastníka konania na územie Ukrajiny, pričom počas celej doby bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC a skúmať, či trvá účel zaistenia. Mal za to, že sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré vznikli v konaní a v predmetnej veci rozhodol zo spoľahlivo zisteného a dôkazmi podloženého skutkového stavu veci. 5. Správnou žalobou zo dňa 31.07.2017 (č. l. 1-6 spisu) sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-23-014/2017-DT zo dňa 25.07.2017 a nariadenia bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Zároveň si uplatnil trovy konania. 6. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil v celom rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie žalovaného je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v správnej žalobe. 7. Mal za to, že zaistenie žalobcu za účelom odovzdania na Ukrajinu je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože je neúčelné a neefektívne, keďže ho nie je fakticky možné vrátiť na základe Dublinského nariadenia III na územie Ukrajiny ako krajiny zodpovednej za žiadosť o medzinárodnú ochranu. Žalovaný pochybil keď sa v konaní, ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobcu, hoci vzhľadom na jeho prax musel mať vedomosť o súčasnom stave na Ukrajine, pričom v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP pozbavenie osobnej slobody musí byť nielen zákonné, ale aj efektívne a účelné. Dodal, že v napadnutom rozhodnutí absentuje odôvodnenie efektívnosti, respektíve účelnosti zaistenia žalobcu. Okrem iného podotkol, že za rovnakým účelom je zaisťovaný po druhýkrát, pričom v roku 2016 bol z Ú. H. W. H. B. E. prepustený, pretože mu uplynula lehota zaistenia. Poukazoval na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach (sp. zn. 1Sža/31/2014, 1Sza/7/2016, 9Sža/23/2010, nález Ústavného súdu SR II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, 10Sža/35/2014 zo dňa 02.10.2014, nález Ústavného súdu SR II.ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013, sp. zn. 1Sza/6/2016 a 10Sza/2/2015). 8. Dodal, že zaistenie musí byť zbavené arbitrárnosti a správny orgán rozhodujúci o zaistení je povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. Z napadnutého rozhodnutia nie je absolútne zrejmé aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že by transferom žalobcu na územie Ukrajiny nedošlo k porušeniu článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný, pričom vyhostiteľnosťou žalobcu sa správny orgán vôbec nezaoberal a neboli teda splnené podmienky pre jeho zaistenie (rozsudok NS SR 1Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011, 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011 a 10Sža/52/2011 zo dňa 02.11.2011). Za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu podľa Dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či je Ukrajina ochotná a schopná žalobcu prijať, pretože od postoja Ukrajiny závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou žalovaného skúmať aj podmienky, do akých má byť takto zaistená osoba vrátená. Bez zaujatia stanoviska k týmto skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, či v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať. 9. Doplnil, že zaistenie je výnimočnou okolnosťou a nie je ani v súlade so zásadou nevyhnutnosti a proporcionality, nakoľko existujú iné menej invazívne riešenia, ktoré mal v danom prípade žalovaný aplikovať. Rovnako mal za to, že správny orgán nedostatočne zdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia, nakoľko podľa názoru žalobcu je správny orgán povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Je povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka chránených inými právnymi predpismi. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“ je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Žalovaný je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia najmä pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia (v danom prípade do 25.01.2018). Takéto pochybenie je podstatnou vadou ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011). Žalovaný dĺžku doby zaistenia odôvodnil nanajvýš blankytne a formalisticky, t. j. že príslušné orgány vykonajú potrebné úkony za účelom akceptácie transferu a prevzatia a technického zabezpečenia transferu a stanovenú dĺžku doby zaistenia neposúdil a nezohľadnil v súlade s lehotami stanovenými Dublinským nariadením III. Zároveň správny orgán nedostatočne skúmal možnosti žalobcu týkajúce sa jeho pobytu v Slovenskej republike, ako aj otázku týkajúcu sa finančnej hotovosti, ktorú si vie žalobca zabezpečiť. 10. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe urobené podaním zo dňa 09.08.2017 (č.l. 15-16 spisu) žiadal správnu žalobu zamietnuť. K podanej správnej žalobe uviedol, že v plnom rozsahu podanú správnu žalobu odmieta a považuje ju za nedôvodnú. 11. Zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 25.07.2017 (nachádzajúcej sa v administratívnom spise žalovaného) súd z výsluchu žalobcu zistil, že tento si bol vedomý, že sa na území SR zdržiava neoprávnené, pričom nemal žiaden doklad potvrdzujúci jeho totožnosť. Rovnako potvrdil, že nemá na Slovensku rodinu ani blízkych príbuzných a ani si nevie zabezpečiť ubytovanie na území SR, pričom disponuje finančnou hotovosťou 60,-EUR. 12. Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. 13. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 14. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 15. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. 16. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 17. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 18. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 19. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 20. V zmysle ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. 21. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 22. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 23. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 24. Pokiaľ sa týka žalobných námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného súd právne uzatvára: 25. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- PO9-23-014/2017-DT zo dňa 25.07.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov dňom 25.07.2017 a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.01.2018 (§ 88 ods. 4 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v Ú. H. W. H. B. J.Č.. 26. Pokiaľ žalobca namietal, že jeho zaistenie je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, keďže ho nie je možné vrátiť na základe Dublinského nariadenia III na územie Ukrajiny ako krajiny zodpovednej za žiadosť o medzinárodnú ochranu súd podotýka, že žalobca nebol zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Dublinské nariadenie III). 27. Žalobca bol zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC v zmysle ktorého policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 28. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenie žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu č. PPZ-HCP-BA6-251-010/2016-AV zo dňa 23.07.2016. 29. Z Rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu vydaného Oddelením cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-251-010/2016-AV zo dňa 23.07.2016 súd zistil, že žalobca bol podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostený na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov s uložením zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu 1 rok (§ 82 ods. 3 písm. b/) s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. Policajný útvar v predmetnom rozhodnutí neurčil lehotu na vycestovanie a podľa § 55 ods. 2 zákona 71/1967 Zb. o správnom konaní vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu, čím sa dané rozhodnutie stalo vykonateľným dňom oznámia (doručenia), t.j. dňom 23.07.2016. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že správny orgán nezistil reálne prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 81 ZoPC, pričom ani účastník konania v zápisnici neuviedol žiadne dôvody, ktoré by bránili jeho administratívnemu vyhosteniu na územie Ukrajiny a ani činnosťou správneho orgánu neboli zistené také skutočnosti, ktoré by bránili administratívnemu vyhosteniu účastníka konania na územie Ukrajiny. Rovnako účastník konania potvrdil, že prišiel na územie SR z Ukrajiny za pomoci prevádzačov, pričom lustráciami bolo zistené, že nemá žiadny cestovný doklad, resp. iný doklad totožnosti a nedisponuje oprávnením zdržiavať sa na území SR resp. schengenského priestoru. Správny orgán dospel k záveru, že účastník konania naplnil podmienky administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC, keďže štátny príslušník tretej krajiny má neoprávnený pobyt na území SR. 30. Z daného vyplýva, že správny orgán bol oprávnený zaistiť žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC vzhľadom na existenciu právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu (č. PPZ-HCP- BA6-251-010/2016-AV zo dňa 23.07.2016), čím je daná účelnosť zaistenia žalobcu. 31. Pokiaľ sa týka námietky reálnej vyhostiteľnosti žalobcu, keďže žalobca namietal, že bol z rovnakého dôvodu zaistený dvakrát, pričom bol prepustený z Ú. H. W. H. B. E. z dôvodu uplynutia lehoty zaistenia súd udáva, že daná námietka úzko súvisí s námietkou nedostatočného odôvodnenia dĺžky zaistenia žalobcu, nakoľko reálnosť vyhostenia žalobcu úzko súvisí so zabezpečením náhradného cestovného dokladu a až po jeho zabezpečení bude možné uskutočniť reálne administratívne vyhostenie žalobcu. 32. Správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí podrobne uviedol z akých podkladov vychádzal pri ním stanovenej dĺžke doby zaistenia do 25.01.2018, pričom takisto uviedol ich zdroj (s uvedením čísla spisovej značky, ako aj orgánu, od ktorého ich získal) a rovnako uviedol obsah danej informácie v preskúmavanom rozhodnutí. Z podkladov zaobstaraných správnym orgánom, a to z informácií Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov č. PPZ-HCP-PO9-23-012/2017-DT a Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce č. PPZ-HCP-PO9-23-013/2017-DT). Z týchto podkladov správny orgán zistil, že dĺžka návratovej procedúry štátnych príslušníkov Indickej republiky v prípade, že títo nedisponujú platným cestovným dokladom (čo je prípad žalobcu), je realizácia výkonu vyhostenia zdĺhavý proces a odporúčajú zaistenie na dobu 6 (šiestich) mesiacov. 33. Súd konštatuje, že správnym orgánom zistená informácia, ktorá sa odrazila v stanovení dĺžky doby zaistenia, má podklad v administratívnom spise a z neho vychádza a preto daná námietka nie je dôvodná. Správny orgán náležite odôvodnil prečo pristúpil k stanoveniu dĺžky doby zaistenia do 25.01.2018, ako aj čo tvorilo podklad tejto jeho správnej úvahy. Preto daná námietka nie je dôvodná. 34. Pokiaľ sa týka ďalšej žalobnej námietky, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nedostatočne skúmal možnosť uloženia alternatívnych možností k zaisteniu súd uvádza, že správny orgán v napadnutom rozhodnutí rozviedol svoju správnu úvahu týkajúcu sa využitia menej závažných prostriedkov podľa § 89 ZoPC a v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že v prípade žalobcu nepripadá do úvahy alternatíva hlásenia pobytu, ani zloženie peňažnej záruky, nakoľko ako žalobca sám v zápisnici uviedol, nevie si zabezpečiť ubytovanie a má finančnú hotovosť len 60,-EUR, pričom rodinné väzby na území SR neudával. Správny orgán rovnako uviedol, že skúmal jeho ekonomickú situáciu a dospel k záveru, že nemá dostatočné finančné prostriedky. Preto súd danú námietku nepovažuje za dôvodnú. 35. Záverom súd konštatuje, že zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vzhľadom na vyššie uvedené je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a s poukazom na nedôvodnosť žalobných námietok aj účelne a efektívne, tak ako to vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. 36. Preto súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu zo dňa 31.07.2017 podľa § 229 Správneho súdneho poriadku zamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná. 37. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom konania, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.