Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Co/210/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109227965 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7109227965.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a sudkýň JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Táni Veščičikovej v spore žalobcu: T. U., M.. X. X. XXXX, Q. F. B.I., W. XX/A, zastúpeného JUDr. Alexandrom Fuchsom, advokátom so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému: L. U., M.. XX. XX. XXXX, Q. F. B., W. XX/B, zastúpeného JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, v konaní o určenie neplatnosti listiny o vydedení, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 17. 02. 2016 č.k. 38C/446/2009-148 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Nepriznáva stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Košice I (ďalej len "súd prvej inštancie") rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému určenia, že vydedenie žalobcu poručiteľom, dané listinou o vydedení spísanou do notárskej zápisnice notára JUDr. Pavla Semjana pod sp. zn. N XX/XXXX, M. XX/XXXX zo dňa 04. 05. 2000, je neplatné. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 602,35 eur na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Kataríny Habiňákovej, vedený vo VÚB a.s. pod č. SK60 0200 0000 0000 0914 3542, variabilný symbol 312000 do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle ust. § 469a ods. 3, § 476 ods. 1 - 3, § 480 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka berúc do úvahy právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa 28. 06. 2013 č.k. 9CoD/18/2012-108 dospel k záveru, že v danom prípade bola preukázaná dôvodnosť vydedenia vo vzťahu k žalobcovi poručiteľom T. U. v listine o vydedení zo dňa XX. XX. XXXX, preto nárok žalobcu na určenie neplatnosti listiny o vydedení je nedôvodný a z rovnakého dôvodu žalobu zamietol. 3. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a uzavrel, že tento je daný z dôvodu, že žalobca namietal absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu, ale aj dôvodnosť vydedenia, preto rozhodnutím vo veci by sa vyriešila otázka majetku patriaceho do dedičstva, ale aj okruh dedičov v dedičskom konaní po poručiteľovi T. U.. 4. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania je nárok žalobcu na určenie, že vydedenie žalobcu poručiteľom dané listinou o vydedení spísanou do notárskej zápisnice notára JUDr. Pavla Semjana pod sp. zn. M. XX/XXXX, M. XX/XXXX zo dňa 04. 05. 2000 je neplatné. Žalobca žalobu oprel o tvrdenie, že dôvod vydedenia je v listine uvedený iba vo všeobecnej rovine; že uvedený dôvod vydedenia neobstojí; že žalovaný bol obdarovaný za života poručiteľom, na základe čoho prevzal na seba vecné bremeno vo vzťahu k poručiteľovi spočívajúce v práve doživotného bývania, užívania a zaopatrenia poručiteľa do jeho smrti a zákazu prevedenia týchto darovaných nehnuteľností bez súhlasu poručiteľa. 5. Pri skúmaní platnosti napadnutého právneho úkonu súd prvej inštancie skúmal najprv splnenie jeho všeobecných a materiálnych náležitostí, nakoľko žalobca tvrdil, že v listine o vydedení absentuje dôvod vydedenia, keď tento je uvedený iba vo všeobecnej rovine, výlučne v paragrafovom znení. V tejto otázke súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v uznesení zo dňa 28. 06. 2013 č.k. 9Cob/18/2012-108, ktorý uviedol, že pre účely splnenia požiadavky zákona na náležitosti formy prejavu vôle poručiteľa je postačujúce výslovné uvedenie zákonného dôvodu vydedenia (teda bez časovej a miestnej konkretizácie). V listene o vydedení bol dôvod vydedenia vymedzený s odkazom na paragraf upravujúci konkrétny dôvod vydedenia t.j. „§ 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka“ a aj slovným vyjadrením konkrétneho dôvodu vydedenia citáciou zákona, t.j. „pretože trvalo o mňa neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal voči mne prejavovať“. Podľa názoru súdu prvej inštancie zákon v ust. § 469a ods. 3 za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka jednoznačne vyžaduje uvedenie dôvodu vydedenia, ale nevyžaduje odôvodnenia tohto dôvodu. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že v listine o vydedení je výslovne uvedený dôvod vydedenia tak, ako to vyžaduje zákon, že tento dôvod je z hľadiska slovného vyjadrenia určitý, špecifický, nezameniteľný a nesporný a teda, že listina o vydedení zo dňa 04. 05. 2000 je z tohto pohľadu platná a žaloba z tohto dôvodu neobstojí. 6. Pokiaľ ide o dôvodnosť vydedenia, ako predpokladu platnosti vydedenia, súd prvej inštancie zameral dokazovanie na preskúmanie dôvodu uvedeného v listine o vydedení, teda, či dôvod uvedený poručiteľom, že žalobca o ňho trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal voči nemu prejavovať, je daný. 7. Pri posudzovaní svedeckých výpovedí vychádzal súd prvej inštancie z tej skutočnosti, že predmetom konania je spor medzi najbližšími príbuznými, medzi bratmi o dedičské právo vo vzťahu k majetku ich otca, preto je zrejmé, že skutkové zistenia v tomto konaní budú podložené výlučne svedeckými subjektívnymi výpoveďami nielen účastníkov konania, ale aj svedkov o tom, ako každý zo svojho pohľadu vnímal okolnosti prípadu. Námietku žalobcu o nedôveryhodnosti svedeckých výpovedí vyhodnotil ako nedôvodnú a v tej súvislosti uviedol, že žalobca v rámci svojej účastníckej výpovede taktizovaním „nehovoril nič vo svoj neprospech“ nevyužil svoje právo a súčasne aj povinnosť, o ktorej bol súdom poučený v zmysle § 131 O.s.p. a neuviedol žiadne ďalšie skutočnosti ani neoznačil žiadne ďalšie dôkazy na ich vykonanie. Svedecké výpovede vyhodnotil ako dôveryhodné aj keď uzavrel, že niektoré skutkové zistenia za dôveryhodné nepovažoval. Za nedôveryhodné vyhodnotil skutkové tvrdenie svedkyne J. U., manželky žalobcu, ktorá na pojednávaní dňa 02. 02. 2016 si náhle, po takmer 7-mich rokoch od začiatku vedenia sporu spomenula na dôležitú okolnosť pre posúdenie dôvodnosti vydedenia žalobcu, keď uviedla, že T. U. opakovane tvrdil svojej manželke a jej sestrám, ale aj svojmu synovi T. U. L.., že nie je jeho synom, čo malo byť dôvodom nevhodného správania žalobcu ako syna k otcovi. Toto tvrdenie vzápätí potvrdil aj žalobca a ako dôvod, prečo túto podstatnú skutočnosť neuviedol skôr vysvetlil, že „je to citlivá téma“. Toto tvrdenie podľa názoru súdu vyznieva nedôveryhodne v neprospech žalobcu a z jeho vysvetlenia nemožno vyvodiť, prečo v ostatných otázkach taký zdržanlivý nebol. Navyše pokiaľ by T. U. st. (ako tvrdí žalobca) bol od narodenia žalobcu v domnení, že nie je jeho synom, nemal by záujem prevádzať na neho svoje nehnuteľnosti kúpnou zmluvou. Napadnutie platnosti tejto kúpnej zmluvy v roku 2000 zo strany T. U. P.. svedčí o aktuálnom zhoršení vzťahov medzi ním a žalobcom a indikuje skutočnosť, že žalobca zadal dôvod pre tieto nezrovnalosti. Navyše o relatívne dobrých vzťahoch medzi T. U. st. a žalobcom do smrti matky žalobcu (do roku 1993) svedčí výpoveď nielen manželky žalovaného, ale aj manželky žalobcu, ktorá zhoršenie vzťahov situovala do obdobia, kedy sa žalovaný nasťahoval k otcovi do jeho rodinného domu. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie, a to z výpovedí svedkov F. M., C. U. vyplynulo, že T. U. P.. sa sťažoval, že žalobca mu vykrikoval, že „nie je jeho otcom“ a že deťom hovoril, že on „nie je jeho dedo a že ho majú volať ujo“. Podľa názoru súdu prvej inštancie otázka „otcovstva“ medzi synom a otcom bola popieraná, avšak nie vo význame biologického otcovstva zo strany otca, ale vo význame výčitky žalobcu otcovi, pravdepodobne po účasti otca na získaní majetku pre žalovaného tak, že žalobca v tomto konaní pravdepodobne využil argumentáciu o otcovstve v prenesenom význame slova vo svoj prospech. 8. Súd prvej inštancie zameral dokazovanie aj na zistenie dôvodu „neprejavovania záujmu žalobcu o svojho otca“ a teda, či toto konanie žalobcu nebolo dôvodom poručiteľovho správania sa vo vzťahu k nemu, t.j. či sa sám poručiteľ nepodieľal na ochladení vzájomných vzťahov so žalobcom a uzavrel, že vykonaným dokazovaním nebolo zistené, že by dôvodom neprejavovania záujmu žalobcu o svojho otca bolo správanie poručiteľa vo vzťahu k nemu, teda že by sa sám poručiteľ podieľal na ochladení vzájomných vzťahov so žalobcom. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že vzťah medzi žalobcom a poručiteľom bol dlhodobo, od roku XXXX (po smrti matky) veľmi zlý, nekomunikovali spolu takmer vôbec, pričom tento nezáujem vychádzal zo strany žalobcu. Dôvodom konania žalobcu bolo, že jeho brat mal záujem získať od neho majetok, čo spočiatku narušilo vzťah medzi oboma bratmi a čo sa pravdepodobne nepriaznivo odrazilo aj vo vzťahu žalobcu otcovi. Tento vzťah žalobcu k otcovi vyznieva od roku XXXX ako „trestanie“ otca za pomoc žalovanému pri získaní majetku. Súd prvej inštancie v tej súvislosti uzavrel, že takéto podmieňujúce správanie sa syna k otcovi je v zmysle zákona o rodine neprípustné, pretože zákon nepodmieňuje starostlivosť detí o svojich rodičov participáciou na ich majetku. Vzťah žalobcu k poručiteľovi sa navonok prejavoval tým, že negatívne ovplyvnil aj svoje deti, keď ich nabádal, aby poručiteľa nepovažovali za svojho starého otca, ale len za „uja“, ale aj tým, že opakovane zo strany žalobcu dochádzalo k slovnému napádaniu poručiteľa, čo vyústilo aj k fyzickému napadnutiu. Žalobca sa poručiteľovi vôbec nezdravil, nezaujímal sa o neho, neinformoval sa ohľadne otca u svojho brata (žalovaného), nezaujímal sa o zdravotný stav poručiteľa, vôbec ho nenavštevoval a to ani v čase sviatkov, v čase choroby a ani v priebehu roka, a to aj napriek tomu, že bývali v jednom dvojdome. Aj napriek takémuto správaniu žalobcu súd prvej inštancie mal za preukázané, že poručiteľ mal záujem sa so žalobcom a s jeho deťmi zblížiť. Poručiteľ sa cítil synom odmietnutý, a aj keď nežiadal o pomoc žalobcu a ani jeho rodinu a nekontaktoval ho, bol z toho smutný a mal záujem o zblíženie sa so synom. Na základe skutkových zistení súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca ako potomok poručiteľa mal reálnu možnosť (dlhodobo bývali s poručiteľom v najbližšom susedstve a otec býval u žalovaného v jednej časti dvojdomu, pričom v druhej časti býval žalobca, ktorý je postavený na jednej parcele) o poručiteľa prejaviť skutočný záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť, a to bez ohľadu na to, či rodič poskytne alebo neposkytne svoj majetok dieťaťu. Poručiteľ mal záujem o obnovenie vzťahu so žalobcom, avšak žalobca naopak neprejavil žiaden záujem o zblíženie sa so svojím otcom. Poručiteľ sa opakovane vyjadroval pred najbližšou rodinou, vrátane svedkov U.. M. J. U.. Y., že pre tento zlý vzťah so žalobcom trpel a chcel tento vzťah so synom a jeho rodinou dať do poriadku. K týmto skutkovým zisteniam sa žalobca nevyjadril, nepotvrdil a ani nevyvrátil tieto zistenia len uviedol, že si nevie vysvetliť, prečo poručiteľ uprednostňoval žalovaného pred ním. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že dôvodom vydedenia nebolo neposkytnutie pomoci v chorobe a starobe, ale nezáujem žalobcu o poručiteľa, preto vychádzajúc zo skutkových zistení opísaných v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie právne uzavrel, že v čase zriadenia závetu a listiny o vydedení dňa XX. XX. XXXX bol naplnený zákonný dôvod zo strany poručiteľa pre vydedenia žalobcu a jeho potomkov z dôvodov tam uvedených. 9. V konaní podľa názoru súdu prvej inštancie neboli preukázané skutočnosti, ktorých existenciou by dôvod vydedenia nebol daný, teda že by nezáujem žalobcu o poručiteľa bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom, že by šlo zo strany žalobcu o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu, resp. že by existovali objektívne okolnosti brániace záujmu žalobcu o poručiteľa. 10. K tvrdeniu žalobcu, že dôvod vydedenia nebol daný, nakoľko žalovaný bol obdarovaný za života poručiteľom, na základe čoho prevzal na seba vecné bremeno vo vzťahu k poručiteľovi, spočívajúce v práve doživotného bývania, užívania a zaopatrovania poručiteľa do jeho smrti a zákazu prevedenia darovaných nehnuteľností bez súhlasu poručiteľa súd prvej inštancie uviedol, že starostlivosť o poručiteľa bola zverená žalovanému, avšak táto skutočnosť nič nemení na tom, že dôvod vydedenia bol daný. Tento nespočíval v neposkytnutí potrebnej pomoci poručiteľovi vo vzťahu k žalobcovi v chorobe, starobe alebo v iných závažných prípadoch, ale v tom, že žalobca o poručiteľa trvalo neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Tento záujem spočíva v tom, že syn by sa mal zaujímať o to, čo otec robí, ako sa má v bežnom živote, či je zdravý alebo chorý. V danom prípade dochádzalo k porušovaniu základných zásad slušnosti zo strany žalobcu vo vzťahu k poručiteľovi, preto súd túto argumentáciu považoval za nedôvodnú. 11. Na základe všetkých týchto zistení súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca dlhodobo a trvalo neprejavoval o poručiteľa skutočný záujem, a to ani minimálny, ani o jeho život a zdravie, na základe čoho dospel k záveru, že v danom prípade bola preukázaná dôvodnosť vydedenia v zmysle § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka v listine o vydedení, preto uzavrel, že nárok žalobcu na určenie neplatnosti listiny o vydedení je nedôvodný. Z týchto dôvodov žalobu zamietol. 12. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. a procesne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania voči procesne neúspešnému žalobcovi, spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia. Tie priznal v zmysle § 9 ods. 1, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, a to za 9 úkonov právnej služby, spolu vo výške 602,35 eur. 13. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/, a f/ O.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Uplatnil náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil platnosť vydedenia. Už v podanej žalobe totiž tvrdil, že dôvod vydedenia uvedený vo všeobecnej rovine, tak ako tomu bolo v predmetnej listine o vydedení, a to doslovnou citáciou príslušného ust. § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka bez toho, aby poručiteľ uviedol konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by mali túto zákonnú skutkovú podstatu naplňovať, nemožno považovať za platný. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že nedostatok konkretizácie dôvodu vydedenia nezakladá neplatnosť vydedenia, pretože ust. § 469a ods. 3 jednoznačne vyžaduje, aby bol v listine o vydedení uvedený dôvod vydedenia, ale nevyžaduje, aby sa uviedlo aj „odôvodnenie“ dôvodu vydedenia. Odvolateľ v tej súvislosti poukázal na obsah odvolania z 23. 12. 2011, v ktorom podrobne popísal, prečo takýto právny názor súdu prvej inštancie nepovažuje za správny. Napriek názoru vysloveného odvolacím súdom, odvolateľ zotrval na názore, že takéto uvedenie dôvodu vydedenia je nepostačujúce. Navyše uviedol, že pri právnom názore, ku ktorému dospel súd, nie je možné, aby vydedený subjekt mohol reálne zvážiť a posúdiť svoje šance na úspech pri úvahe o tom, či má alebo nemá podať žalobu o neplatnosť vydedenia v prípade, keď konkrétne dôvody vydedenia v listine o vydedení absentujú. Pri podávaní žaloby v takomto prípade vydedený subjekt nemá žiadne údaje o tom, aké konkrétne skutočnosti označí žalovaná strana ako dôvody vydedenia, pretože tieto sa dozvie najskôr až z vyjadrenia žalovanej strany na žalobu. I z tohto pohľadu je výrazné oslabenie pozície žalobcu v súdnom konaní, spočívajúce v nerovnoprávnom postavení v porovnaní so žalovaným v prístupe k základnému právu na súdnu ochranu. Dokazovanie vykonané po vrátení veci krajským súdom bolo zamerané na overovanie pravdivosti tvrdení žalovaného a ním navrhnutých svedkov o tom, aké mohli byť (hypoteticky) dôvody poručiteľa, ktoré ho viedli k vydedeniu žalobcu. Podstatná časť napadnutého rozsudku je analýzou úvah, resp. názorov súdu o tom, aké mohli byť motívy poručiteľa pre vydedenie žalobcu. V konečnom dôsledku to znamená, že namiesto vôle poručiteľa (ktorá sa v konkrétnej podobe v listine o vydedení neobjavila) sa uplatnili názory a stanoviská žalovaného a niektorých svedkov, ktorými sa nahradili absentujúce poznatky o konkrétnych motívoch poručiteľa. Preto sa neskúmala konkrétna vôľa poručiteľa, ale len predstavy žalovaného a niektorých svedkov o jeho vôli. Listina o vydedení je individuálnym jednostranným právnym úkonom poručiteľa, ktorým týmto negatívne vymedzuje okruh dedičov po ňom. Preto postup zvolený súdom prvej inštancie nemožno považovať za akceptovateľný a tento v konečnom dôsledku môže skutočnú (konkrétne neprejavenú) vôľu poručiteľa falzifikovať. Navyše z dokazovania vykonaného na pojednávaní dňa 02. 02. 2016 vyplynulo, že hlavným dôvodom negatívneho vzťahu žalobcu k poručiteľovi bola skutočnosť, že tento opakovane verejne vyhlasoval, že sa nepovažuje za otca žalobcu. Túto skutočnosť uviedla súdu svedkyňa J. U., manželka žalobcu. Vysvetlila, že predtým sa o tom nezmieňovala preto, lebo išlo veľmi nepríjemnú záležitosť. Výpoveď svedkyne žalobca potvrdil. Pri úvahe o vierohodnosti tejto výpovede sa javí ako rozhodujúce, že žalovaný v reakcii na ňu toto rozhodujúce tvrdenie nijako nepoprel a nezaujal k nemu žiadne explicitné stanovisko. Neurobila tak ani jeho právna zástupkyňa. Z toho vyplýva, že tvrdenie svedkyne je medzi účastníkmi konania nesporné. Za daného dôkazného stavu treba skutkový záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého tvrdenie o tom, že poručiteľ vykrikoval, že nie je otcom žalobcu, považovať za účelové a vyslovené v závislosti od vývoja prípadu. Takýto záver je v rozpore s výsledkami dokazovania. Len celkom výnimočne si totiž možno predstaviť situáciu, keď súd odmietne uznať za pravdivé zhodné, nesporné, skutkové tvrdenia účastníkov. O takýto výnimočný prípad nejde. Odvolateľ je názoru, že poručiteľ svojím správaním v značnej miere zapríčinil negatívny vzťah žalobcu k nemu, čo postačuje pre záver o neplatnosti vydedenia. Navrhol, aby súd vyslovil prípustnosť dovolania vzhľadom na to, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu v otázke, či je možné aby poručiteľ platne vydedil potomka z dôvodu, ktorý je v listine o vydedení uvedený iba právnou vetou vyplývajúcou z ust. § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, teda bez toho, aby uviedol konkrétne skutkové okolnosti, ktoré považuje za dôvod (dôvody) vydedenia. 14. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril, aj keď toto mu bolo doručené cestou jeho právnej zástupkyne dňa 31. 03. 2016. 15. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "C.s.p.") v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. 16. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 17. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 16. 03. 2017 o 13.00 hod. v poj. miestnosti č. dv. 206/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 09. 03. 2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 3 C.s.p. 18. Žalobca v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., teda že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom ide o odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p. účinného od 01. 07. 2016. 19. Odvolací súd po preskúmaní odvolania dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú naplnené. 20. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležite zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom pri svojom rozhodnutí vychádzal aj z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení zo dňa 28. 06. 2013 č.k. 9CoD/18/2012-108, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil. 21. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 22. Žalobca v odvolaní uvádza skutočnosti, ktoré už boli uvedené pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa tento náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, preto odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. 23. K odvolacím námietkam žalobcu a na doplnenie odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd udáva nasledovné: 24. Odvolací súd sa zhoduje s názorom súdu prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania možno mať za preukázané, že vydedený potomok (žalobca) neprejavoval o svojho rodiča (poručiteľa) opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Ide o dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka. Právny názor žalobcu o nedostatočnej konkretizácii dôvodu vydedenia uvedeného v listine o vydedení, keď tento dôvod (neprejavovanie opravdivého záujmu zo strany žalobcu o poručiteľa) nebol v listine o vydedení konkretizovaný časovými a skutkovými súvislosťami nemožno považovať za správny, keďže konkrétne časové a skutkové okolnosti, ktoré viedli poručiteľa k vydedeniu žalobcu boli preukázané a vyplynuli z výsledkov vykonaného dokazovania. 25. Po vykonaní dokazovania v tomto smere súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru, že vydedený potomok (žalobca) sa k poručiteľovi nesprával tak, ako by sa podľa základných zásad slušnosti mal správať syn k otcovi. Žalobca sa nezaujímal nielen o to, či jeho otec bol zdravý alebo chorý, ale neprejavoval o poručiteľa žiaden záujem, a to ani v čase sviatkov, rodinných osláv, ale ani v čase jeho choroby. S poručiteľom vôbec nekomunikoval napriek tomu, že bývali v tesnej blízkosti, navonok sa vyjadroval tak, že poručiteľa nepovažuje za svojho otca a nabádal aj svoje deti k takémuto správaniu. Z tohto konania žalobcu jednoznačne možno vyvodiť, že žalobca o poručiteľa neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, čo zakladá dôvod pre vydedenie žalobcu v zmysle § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka. 26. Vydedenie ako jednostranný právny úkon poručiteľa musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou vydedenia je okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právneho úkonu existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. V danom prípade k uvedeniu dôvodu vydedenia došlo, keď poručiteľ jednoznačne v listine o vydedení uviedol, že týmto dôvodom je trvalé neprejavovanie opravdivého záujmu zo strany žalobcu o poručiteľa, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Ide o dôvod vydedenia uvedený v Občianskom zákonníku v § 469a ods. 1 písm. b/. Tento dôvod vydedenia bol konkretizovaný tak, aby bol zrozumiteľný nielen dotknutému subjektu, ale aj subjektu nezúčastnenému, pričom skutky, pre ktoré malo dôjsť dôvodne k vydedeniu boli v konaní bezpečne preukázané vykonaným dokazovaním. 27. Pri úvahe, či ide o dôvod vydedenia uvedený v písm. b/ ust. § 469a ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. neprejavovanie opravdivého záujmu o potomka o poručiteľa treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia v tomto ustanovení uvedený nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo. Najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Tento dôvod vydedenia totiž vyžaduje, aby neprejavovanie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa treba posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. O neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa v zmysle tohto ustanovenia sa nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom. 28. Výsledky vykonaného dokazovania nepotvrdzujú tvrdenie žalobcu, že v prejavovaní opravdivého záujmu vo vzťahu k poručiteľovi mu bránili objektívne prekážky, teda samotné správanie sa poručiteľa vo vzťahu k nemu. V konaní síce bolo preukázané, že vzťahy medzi poručiteľom a žalobcom boli dlhodobo (minimálne od roku 1993) narušené, avšak z dokazovania nemožno vyvodiť ten záver, že by pôvodcom narušenia týchto vzťahov bol sám poručiteľ. Za takéto narušenie vzťahov medzi poručiteľom a žalobcom nemožno považovať ani nesplnené očakávania žalobcu ohľadom získania majetkového prospechu od poručiteľa ešte počas jeho života. Naopak, v konaní bolo preukázané, že poručiteľ o blízky príbuzenský vzťah so žalobcom stál, pretože nezáujem jeho potomka sa ho osobne citovo dotýkal a táto situácia mu prekážala. Z toho vyplýva, že poručiteľovi takýto stav nebol ľahostajný a zároveň k takémuto stavu žiadnym spôsobom sám podstatne neprispel. 29. Súd prvej inštancie v zmysle zásad hodnotenia dokazovania uvedených v § 132 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu posudzoval dôkazy jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach a výsledkom hodnotenia dôkazov bol skutkový záver, o ktorý súd oprel svoje rozhodnutie. Výpoveď svedkyne J. U. bola jedným z vykonaných dôkazov a tento dôkaz súd prvej inštancie posúdil v nadväznosti na ostatné vykonané dôkazy, pričom odvolací súd sa stotožňuje s hodnotením dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie v tomto smere. 30. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, preto patrí úspešnému žalovanému náhrada trov odvolacieho konania. Žalovanému však žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol tak, že nepriznáva stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).