Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9CoPr/1/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112208799 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7112208799.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu U. N., S.. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, XXX XX Z., právne zastúpeného Mgr. Jaroslavom Martiňukom, advokátom so sídlom Braniskova 7, 040 01 Košice, proti žalovanému: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, so sídlom Šrobárova 2, 041 80 Košice, IČO : 00 397 768, právne zastúpenej Sýkora, Advokátska kancelária s.r.o., Zoborská 13, 040 01 Košice, o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku č.k. 34Cpr/1/2012-356 z 8.2.2016 Okresného súdu Košice I r o z h o d o l : P o t v r d z u j e prvý výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá. Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 34Cpr/1/2012-356 z 8.2.2016 žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca žiadal určiť neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou a voči žalovanému sa domáhal zaplatenia náhradu mzdy (v sume, ktorú dodatočne vyčíslil ) , ako aj náhrady trov konania. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.3.2007 mu vznikol u žalovaného pracovný pomer, ktorý bol následne upravený Dohodou o zmene pracovného pomeru zo dňa 13.3.2008 a zo dňa 5.2.2010 tak, že sa jednalo o pracovný pomer na dobu neurčitú s dohodnutým druhom prác kontrolór, s miestom výkonu práce v sídle žalovaného. Výpoveďou zo dňa 2.11.2011 žalovaný so žalobcom rozviazal pracovný pomer podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodov organizačných zmien, ktoré realizoval zamestnávateľ na zabezpečenie efektívnosti práce Rozhodnutím rektora č. 17/2011 č.k. 3329/2011 zo dňa 26.9.2011 o organizačných zmenách na UPJŠ v Košiciach a jej súčastiach. Týmto rozhodnutím sa s účinnosťou od 1.11.2011 zrušil referát kontroly na Rektoráte UPJŠ v Košiciach a zrušilo sa aj pracovné miesto žalobcu na pozícii referenta kontroly - kvalifikačný predpoklad stredoškolské vzdelanie. Dňa 20.10.2011 mal byť oboznámený s obsahom rozhodnutia a dôvodmi a so všetkými voľnými pracovnými miestami na UPJŠ v Košiciach, ktoré mu boli ponúkané v súlade s ustanovením § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Skončenie pracovného pomeru dohodou neakceptoval a žiadne ponúkané miesto neprijal pre nevhodnosť, preto zamestnávateľ (žalovaný) vo výpovedi uviedol, že nemal možnosť ho ďalej zamestnávať, stal sa nadbytočným s tým, že dvojmesačná výpovedná lehota mala plynúť od 1.12.2011 do 31.1.2012. Žalobca s výpoveďou nesúhlasil, považoval ju za neplatnú a žiadal naďalej prideľovať práce, no žalovaný na výpovedí zotrval. Z uvedeného dôvodu sa žalobca domáha vyslovenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, pretože na základe rozhodnutia o organizačných zmenách žalovaného sa podľa jeho názoru nestal pre žalovaného nadbytočným, a preto nie je daný výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Aj pred rozhodnutím o organizačných zmenách boli zamestnancami žalovaného dvaja referenti kontroly a aj po organizačných zmenách ostávajú dve pracovné miesta s náplňou kontrolóra s tým, že naviac jeden z nich má byť vedúcim . U oboch si mal žalovaný od zmeny vyžadovať už vysokoškolské vzdelanie, hoci žiadny právny predpis takýto predpoklad nestanovuje. Organizačnou zmenou podľa žalobcu malo byť to, že sa premenoval referát kontroly na úsek kontroly, teda na vyšší stupeň hierarchie pracovísk rektorátu, no nezmenil sa ani počet zamestnancov (dva), ani pracovná náplň a činnosť, ktorá vychádza zo zákona č. 502/2001 Z.z. o finančnej kontrole. Novopomenovaný úsek kontroly činnosti preberá všetky kompetencie činnosti vykonávane referátom kontroly. Z uvedeného dôvodu podľa názoru žalobcu nie sú splnené podmienky na to, aby mu mohla byť daná výpoveď z dôvodu nadbytočnosti. Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý navrhoval žalobu zamietnuť dôvodiac, že je verejnou vysokou školou zriadenou zákonom č. 361/1996 a v súlade s § 5 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách je verejnoprávnou a samosprávnou inštitúciou, pričom hlavným zdrojom financovania verejnej vysokej školy sú dotácie zo štátneho rozpočtu, s ktorými univerzita hospodári v súlade s ustanoveniami zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Na základe uvedeného v záujme získania ďalších finančných dotácií z domácich aj európskych fondov je prioritným záujmom univerzity transparentnosť jej hospodárenia, s čím je spojená nevyhnutnosť kontroly na prepracovanej úrovni. Za týmto účelom bol vytvorený referát kontroly, na ktorom existovali dve pracovné miesta referentov kontroly, ktorí pracovali každý samostatne a boli obaja priamo podriadení štatutárnemu orgánu, t.j. rektorovi. V priebehu existencie referátu sa ukázalo, že takýto model organizačnej štruktúry nie je dostatočne funkčný, najmä vo vzťahu riadenia uvedených kontrolných činností, vypracovávania plánu kontrol, predkladania správ o vykonaných kontrolách, predkladanie návrhov na opatrenia priamo rektorovi, ktorý je vždy osobou z niektorej fakúlt, teda osobou bez ekonomického vzdelania. Preto na zabezpečenie činnosti univerzity v oblasti hospodárskej bolo potrebné mať taký model riadenia, ktorý by bol plne funkčný a vzhľadom na uvedené sa ukázalo za potrebné na zabezpečenie efektívnosti práce vykonať organizačné zmeny tak, ako boli vykonané rozhodnutím rektora č. 17/2011, ktorým bol referát kontroly v celosti zrušený dňom 1.11.2011 a zároveň bolo zrušené aj pracovné miesto žalobcu. Daným dňom rektor zriadil úsek kontrolných činností ako vyššiu organizačnú jednotku s počtom pracovných miest dva. Na čele ktorého úseku bol vedúci, úlohou komplexne riadiť, organizovať, posudzovať a zabezpečovať výkon celej kontrolnej činnosti na univerzite, vrátane priamej komunikácie s rektorom a ďalšími vedúcimi zamestnancami univerzity a v prípade potreby podávať vysvetlenia k jednotlivým kontrolným zisteniam. Ďalšie pracovné miesto zriadené na uvedenom úseku bolo miesto referenta kontrolných činností, s kvalifikačným predpokladom ukončeného vysokoškolského vzdelania druhého stupňa (kde došlo k presunu pracovného miesta zo zrušeného referátu kontroly). Z uvedeného dôvodu bola žalobcovi daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorá je v súlade s právnymi predpismi a je platná, pretože žalobca nevyhovel požiadavkám stanoveným na obsadenie novovytvorených pracovných miest, nebolo možné ho naďalej zamestnávať v novo zriadenom úseku kontrolných činností. Zároveň bola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede, keďže žalobcovi boli ponúknuté všetky voľné pracovné miesta na UPJŠ v Košiciach, ktoré však žalobca neprijal. Žalovaný ďalej okrem iného poukázal na tú skutočnosť, že pracovná náplň vedúceho úseku kontrolných činností zahŕňa iné pracovné činnosti (náplň práce), ako pracovná činnosť jeho podriadeného referenta na novovytvorenom úseku kontrolných činností, pričom rozdiel je v podstatnej (hlavnej) náplni práce vedúceho, ktorou je koordinovanie, organizovanie, metodické usmerňovanie a vedenie vnútornej kontrolnej činnosti u zamestnávateľa, ktorú náplň práce nezahŕňa náplň práce podriadeného zamestnanca - referenta na novovytvorenom úseku kontrolných činností. Oproti tomu v predchádzajúcom období referát kontroly bol v plnom rozsahu, čo do riadenia, organizovania a kontrolnej činnosti, ako aj samostatnej práce jednotlivých pracovníkov odkázaný priamo na rektora UPJŠ, ktorý riadil a kontroloval vykonávanie vnútornej kontroly, ako aj všetkých zamestnancov referátu kontroly, t.j. táto činnosť priamo zaťažovala rektora UPJŠ. Na rozdiel od toho úsek kontrolných činností, tak ako je to vyššie uvedené v súčasnosti vykonáva kontrolnú činnosť na UPJŠ a jej súčastiach na základe poverenia rektora UPJŠ v súlade s platnými právnymi predpismi samostatne s tým, že na čele úseku stojí vedúci, ktorý je za svoju činnosť zodpovedný priamo rektorovi, teda došlo k vytvoreniu samostatnej organizačnej jednotky, ktorej pribudli organizačné, koordinačné a s tým súvisiace úlohy v oblasti vnútornej kontroly u žalovaného. Uvedeným (vytvorením organizačnej jednotky, ktorá je samostatná) došlo k odstráneniu záťaže, nedôslednosti a nehospodárnosti práce, a teda došlo k zabezpečeniu efektívnosti práce. Aplikujúc ust. § 80 písm. c/ O.s.p. spolu s § 1 os. 1, § 59 ods. 1, § 61 ods. 1,2,3,4, § 62 ods. 1,2,3 a 7, § 63 ods. 1 písm. b/, ods. 2,3 a § 77 Zákonníka práce súd prvej inštancie poukázal na to, že Slovenská republika uznáva právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu a diskriminácii v zamestnaní tým, že toto právo je výslovne ustanovené v článku 36 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb.. Slovenská republika okrem iného aj z dôvodu (zámeru) posilniť ochranu zamestnancov proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania ratifikovala dohovor Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa č. 158 z 22. júna 1982, pričom ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonom. Ochranu zamestnancov proti svojvoľnému prepúšťaniu v zamestnaní zabezpečuje Zákonník práce práve v príslušných ustanoveniach, do ktorých sa premieta Ústavou deklarované právo, pričom tieto ustanovenia neodporujú koncepcií Dohovoru medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa, smerujúce k tomu, aby jednostranné skončenie zamestnania z podnetu zamestnávateľa podliehalo určitým pravidlám, postupu a bolo oprávnené. V nadväznosti na uvedené uviedol, že táto ochrana však neznamená nemennosť zamestnaneckého alebo obdobného pracovného pomeru, a ani zákaz skončiť takýto pomer v súlade s právnymi limitmi stanovenými na takýto postup zo strany zamestnávateľa. Z ustanovenia § 61 ods. 2 prvej vety Zákonníka práce vyplýva, že zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď len z taxatívne stanovených dôvodov ustanovených v zákone. Ak sa stane zamestnanec nadbytočným vzhľadom na písomne rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmeny jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, ide o výpovedný dôvodov podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Predpokladom aplikácie výpovedného dôvodu podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, teda sú existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca, príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami alebo znížením celkového počtu zamestnancov. Zákon však umožňuje zamestnávateľovi regulovať počet svojich zamestnancov a kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedajú jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu sa skúma, či organizačná zmena urobila zamestnanca nadbytočným. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ, súd nie je v zásade oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Splnenie povinnosti vyplývajúcich pre zamestnávateľa z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce je hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru z uvedeného výpovedného dôvodu. Podľa ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý je možno okamžite skončiť pracovný pomer iba vtedy: a/ zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b/ zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. Súd prvej inštancie v danom prípade skúmal splnenie podmienok platnosti výpovede zo dňa 2.11.2011 z dôvodu organizačnej zmeny spočívajúcej v existencií organizačnej zmeny vedúcej k nadbytočnosti zamestnanca- žalobcu, a tiež povinnosti zamestnávateľa- žalovaného ponúknuť zamestnancovi, ktorému má byť daná výpoveď vhodnú prácu. Konštatoval, že v prejednávanej veci bolo nesporné, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď v súlade s ustanovením § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, a to listom zo dňa 2.11.2011 z dôvodu organizačných zmien konkrétne Rozhodnutia rektora č. 17/2011 zo dňa 26.9.2011 o organizačných zmenách na UPJŠ Košiciach. Týmto rozhodnutím došlo s účinnosťou od 1.11.2011 k zrušeniu referátu kontroly na rektoráte UPJŠ v Košiciach a došlo aj k zrušeniu pozície pracovného miesta referenta kontroly kvalifikačný predpoklad stredoškolské vzdelanie. Dôvodil, že v rámci pôvodnej organizačnej štruktúry bol na zabezpečenie všetkých kontrolných činnosti vytvorený referát kontroly, na ktorom existovali dve pracovné miesta referentov kontroly. Uvedení referenti pracovali samostatne a boli priamo podriadený štatutárnemu orgánu žalovaného - rektorovi. Zmena bola vykonaná už vyššie spomínaným Rozhodnutím rektora č. 17/2011 organizačných zmenách na UPJŠ v Košiciach, pričom útvar Referát kontroly bol zrušený v celosti dňom 1.11.2011, a bolo zrušené aj miesto žalobcu. Bol zriadený Úsek kontrolných činností ako vyššia organizačná jednotka s počtom dvoch pracovných miest a na čele úseku bol vedúci - mal komplexne riadiť, organizovať, posudzovať a zabezpečovať výkon celej kontrolnej činnosti na univerzite, vrátane priamej komunikácie s rektorom ako svojim nadriadeným a ďalšie pracovné miesto referent kontrolných činnosti - s kvalifikačným predpokladom ukončeného vysokoškolského vzdelania druhého stupňa. Žalovaný prerokoval vopred výpoveď so zástupcami zamestnancov dňa 24.10.2011 a ponúkol žalovanému všetky voľné pracovné miesta, ktoré mal k dispozícií, čo vyplynulo zo zistených dôkazov predložených aj žalobcom aj žalovaným. Z vykonaného dokazovania má súd za zrejmé, že došlo k rozšíreniu agendy a pracovnej náplne vedúceho kontroly činnosti, pretože zahŕňa iné pracovné činnosti ako pracovná činnosť jeho podriadeného na novovytvorenom úseku kontrolných činnosti. Jeho náplňou práce sa stalo aj koordinovanie, organizovanie a metodické usmerňovanie a vedenie vnútornej kontrolnej činnosti u zamestnávateľa. V rámci tejto činnosti vedúci úseku kontrolných činnosti podľa pokynov rektora UPJŠ organizuje , koordinuje a metodický usmerňuje výkon kontrolných činnosti na UPJŠ v Košiciach a na základe ich výsledkov navrhuje rektorovi opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Takúto náplň práce nezahŕňa náplň práce podriadeného zamestnanca ( referenta ) na novovytvorenom úseku kontrolných činnosti. Referát kontroly vykonáva kontrolnú činnosť na základe poverenia rektora UPJŠ a zabezpečoval agendu v oblasti ochrany osobných údajov, agendu verejného obstarávania tovarov, práca služieb v rozsahu určenom rektorom. Ako vyplýva z priloženého organizačného poriadku UPJŠ, referát kontroly bol v plnom rozsahu čo do riadenia, organizovania a kontrolnej činnosti odkázaný práve na rektora, to znamená, rektor riadil a kontroloval vykonávanie vnútornej kontroly, ako aj všetkých zamestnancov referátu kontroly. Žalovaný poukázal na to, že táto kontrolná činnosť, organizácia práce zamestnancov, koordinácia, ako aj kontrola priamo zaťažovala rektora, čo potvrdil aj svedok predvolaný bývalý rektor Q.. X.. H. X. U.. Úsek kontrolných činnosti vykonáva kontrolnú činnosť na základe poverenia rektora a na čele úseku stojí vedúci, ktorý za svoju činnosť je zodpovedný priamo rektorovi. Úsek kontrolnej činnosti na rozdiel od referátu kontroly tvorí v súčasnosti samostatne plne organizovanú zodpovednú organizačnú jednotku. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie mal za to, že k organizačným zmenám došlo z dôvodu zabezpečenia efektívnosti práce s prihliadnutím na náročnosť vnútornej kontroly, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. 2.Pri rozhodovaní o trovách konania prvoinštančný súd prihliadol na ust.§ 151 ods. 1 ,§ 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a poukázal na to, že podľa ustálenej súdnej praxe v prípade keď sú dané predpoklady pre aplikáciu ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nemusí súd priznať náhradu trov konania účastníkovi, u ktorého to prichádza do úvahy, ak dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania podľa citovaného ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. V takom prípade sa súd zaoberá výnimočnosťou veci, ktorá môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov. Pri posudzovaní na strane účastníkov konania treba prihliadnuť na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery toho účastníka, ktorého by podľa všeobecného ustanovenia o náhrade trov konania stíhala povinnosť nahradiť trovy konania, pričom treba vziať do úvahy aj to, či použitím tohto ustanovenia nebude dotknutá majetková sféra tohto účastníka, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania. V danom prípade dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania žalovanému podľa súdu prvej inštancie spočívajú v okolnostiach na strane žalobcu, konkrétne v jeho majetkových pomeroch, preto žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania, náhradu trov konania nepriznal. 3. Proti uvedenému rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca (v celom rozsahu) aj žalovaný (voči výroku o trovách konania). 4. Žalobca podal odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyjadril nesúhlasné stanovisko k tvrdeniu súdu o tom, že došlo k rozšíreniu agendy a pracovnej náplne vedúceho kontrolnej činnosti dôvodiac, že k takémuto rozšíreniu o koordinovanie, organizovanie a metodické usmerňovanie a vedenie vnútornej kontrolnej činnosti nedošlo, nakoľko túto činnosť vykonávali aj dvaja kontrolóri referátu a to každý samostatne, nakoľko boli nezávislí v rozhodovaní. Túto koordinačnú činnosť zastával pri každej kontrole podľa poverenia rektora vedúci kontrolnej skupiny. Zároveň zdôraznil, že náplňou vedúceho úseku kontroly nie je navrhovať rektorovi opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, ako to uviedol žalovaný. Ďalej žalobca poukázal na to, že nie je správne ani tvrdenie, že referát kontroly zabezpečoval agendu v oblasti ochrany osobných údajov, agendu verejného obstarávania tovarov, prác a služieb, nakoľko táto bola odovzdaná do kompetencie iným zamestnancom, nakoľko s kontrolou nemala nič spoločne a bola kontraproduktívna, keďže účelom kontroly je túto agendu preverovať a nie vykonávať. Preto za zvláštne považoval to, že po zriadení úseku kontroly sa táto činnosť opäť vrátila kontrolórom. Žalobca ďalej dôvodil, že rektor žiadnu kontrolnú činnosť, organizáciu práce zamestnancov, ani koordináciu kontroly nevykonával, keďže aj sám vo svojej výpovedi uviedol, že sa nikdy nevedel rozhodnúť, čo má urobiť a ako sa má rozhodnúť v spornej veci, preto podľa názoru žalobcu mu vyhovuje zriadenie jedného vedúceho, ktorý bude prezentovať iba jeden názor a výklad zákonov, ktorý nemôže byť nikým spochybnený. Za ničím nepodložený a subjektívny názor považuje žalobca aj výrok o tom, že vytvorením úseku kontroly došlo k vytvoreniu samostatne plne organizovanej zodpovednej organizačnej jednotky. Vyjadril svoj názor, že dôvodom prepustenia konkrétneho pracovníka referátu kontroly nebolo zabezpečenie efektívnosti práce s prihliadnutím na náročnosť vnútornej kontroly, o čom má svedčiť napr. bezdôvodne nízke, ponižujúce, mzdové ohodnotenie kontrolórov(vrátane tých s vysokoškolským vzdelaním II. stupňa), neustále pokusy o prideľovanie agendy z iných úsekov hospodárenia, ktoré nemali s kontrolou nič spoločné, prijatie na zastupovanie kontrolóra, ktorý popri plnom osemhodinovom pracovnom úväzku zároveň vykonával funkciu hlavného kontrolóra u ďalších troch zamestnávateľov, výmena dvoch dlhodobo a odborne fundovaných kontrolórov za 2 kontrolórov bez akýchkoľvek odborných skúseností, dlhodobé absencie pri obsadzovaní miesta radového kontrolóra, rektorom dosadená vedúca úseku kontroly, ktorá dlhodobo „koordinovala a riadila „ samu seba. Preto podľa názoru žalobcu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na jeho pracovisku nedošlo k žiadnej zmene úloh, ktoré zamestnanci vykonávali a ktoré môžu vykonávať iba v zmysle ustanovení Zákona o finančnej kontrole, nedošlo k novému technickému vybaveniu pracoviska a nedošlo ani k zníženiu stavu dvoch zamestnancov oprávnených na výkon tohto povolania. Rovnako podľa jeho názoru nebolo preukázané , že došlo k vyššej efektívnosti práce, naopak podľa jeho názoru efektívnosť a hospodárnosť kontroly sa znížila. Poukázal na svoju odbornosť a svoje skúsenosti vo vzťahu k výkonu kontrolných činností aj u predchádzajúcich zamestnávateľov (Krajský národný výbor v Košiciach), Správa finančnej kontroly v Košiciach), ako aj u žalovaného. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel, pričom si uplatnil náhradu trov konania, alternatívne navrhol, aby vec zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. Žalovaný podal odvolanie iba proti výroku, ktorým mu nebola priznaná náhrada trov konania z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a/, pretože v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to konkrétne vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f/, pretože účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ďalej z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. b/ OSP, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, podľa § 205 ods.2 písm. d/ OSP, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods.2 písm. f/ OSP, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyjadril názor, že vo veci samej súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že výpoveď z pracovného pomeru bola žalobcovi daná platne, avšak nemôže obstáť výrok o náhrade trov konania, ktorým súd žalovanému napriek jeho plnému úspechu v konaní nepriznal náhradu trov konania s poukazom na ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie okresného súdu je v tejto časti nepreskúmateľné, nedostatočne odôvodnené a založené na nesprávnom právnom posúdení, nakoľko v odôvodnení uviedol iba to, že v danom prípade dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému spočívajú v okolnostiach na strane žalobcu, konkrétne v jeho majetkových pomeroch. Pri aplikácii § 150 O.s.p. musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený (I. ÚS 109/2009), pričom v tomto prípade podľa názoru žalovaného pre aplikáciu § 150 ods. 1 neboli splnené zákonné predpoklady, keďže na strane žalobcu neboli dané žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa a súd bližšie nešpecifikoval majetkové pomery žalobcu, t.j. neozrejmil aké pomery, či okolnosti na strane žalobcu odôvodňujú rozhodnutie v súlade s týmto ustanovením. Z napadnutého rozhodnutia nemožno vôbec zistiť uvedené skutočnosti. Ďalej žalovaný poukázal na niektoré skutočnosti osvedčujúce aktuálne majetkové pomery žalobcu (vychádzajúc z údajov katastra nehnuteľností) v nadväznosti na ktoré vyjadril názor, že rozhodnutie okresného súdu zjavne nemôže obstáť a nie je namieste aplikovať ust. § 150 O.s.p.. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR ÚS SR III. ÚS 192/09, I. ÚS 248/2010, II.ÚS 122/09 a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby rozhodnutie o trovách konania zmenil tak, že žalovanému prizná náhradu trov konania, ktoré si vyčíslil. 6. Žalovaný sa k odvolaniu podanému zo strany žalobcu vyjadril písomne tak, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku o zamietnutí žaloby podľa jeho názoru vecne správny, okresný súd v tejto časti správne a úplne zistil skutkový stav, vykonal všetky potrebné dôkazy, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie presvedčivo, jasne a zrozumiteľne odôvodnil. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil. Vo výroku o trovách konania zotrval na dôvodoch svojho odvolania a navrhol, aby v tejto časti odvolací súd rozsudok zmenil a priznal mu náhradu trov konania v plnej výške. K tvrdeniam žalobcu uvedeným v odvolaní žalovaný poukázal opakovane na to, že zriadením nového úseku kontrolných činností na Rektoráte UPJŠ v útvare rektora došlo k vytvoreniu samostatnej organizačnej jednotky, ktorej pribudli organizačné, koordinačné a s tým súvisiace úlohy v oblasti vnútornej kontroly a zároveň došlo k zmene - rozšíreniu pracovných náplní novovytvorenej organizačnej jednotky. Na rozdiel od referátu kontroly, kde riadenie a organizovanie výkonu kontrolnej činnosti, ako aj samostatnej činnosti pracovníkov vykonávajúcich kontrolu prislúchalo priamo rektorovi UPJŠ pri novovytvorenom úseku kontrolnej činnosti prináležalo riadenie a organizovanie samotnej organizačnej jednotke, resp. vedúcemu tohto úseku. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pracovná náplň vedúceho úseku kontrolných činností zahŕňa iné pracovné činností ako pracovná činnosť jeho podriadeného - referenta, s tým, že činnosť je zradená do 11. platovej triedy, pre ktorú je vyžadovaný ako minimálny kvalifikačný predpoklad vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. Naproti tomu pre výkon pracovnej činnosti referenta kontroly, ktorú zastával žalobca, bola činnosť zaradená do 7. platovej triedy s požadovaným kvalifikačným predpokladom úplného stredného vzdelania. Žalovaný ďalej rozporoval tvrdenie žalobcu o tom, že referát kontroly nezabezpečoval agendu v oblasti ochrany osobných údajov, či obstarávania tovarov, prác a služieb s poukazom na Organizačný poriadok UPJŠ a za zjavne neopodstatnené považoval aj tvrdenia žalobcu, že rektor UPJŠ žiadnu organizáciu práce, či koordináciu kontroly zamestnancov referátu nevykonával, nakoľko Organizačným poriadkom UPJŠ, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi predloženými v konaní a výsluchom svedkov bolo preukázané, že referát kontroly bol v plnom rozsahu čo do riadenia, organizovania a kontrolnej činnosti, ako aj samostatnej práce jednotlivých zamestnancov odkázaný a podriadený priamo výhradne rektorovi UPJŠ, ktorý riadil, usmerňoval a kontroloval vykonávanie vnútornej kontroly a práce všetkých zamestnancov referátu. K tvrdeniam žalobcu, že nedošlo k zníženiu počtu pracovných miest, žalovaný dôvodil, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že rozviazanie pracovného pomeru pre nadbytočnosť zamestnanca nie je podmienené absolútnym znížením počtu zamestnancov, naopak, môže k nemu dôjsť dokonca aj pri zvyšovaní ich počtu. Zamestnávateľovi nezáleží totiž len na počte zamestnancov, ale aj na ich zložení z hľadiska profesií a kvalifikácie. Ak rozhodnutie zamestnávateľa bolo prijaté za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo inej organizačnej zmeny, bol splnený hmotnoprávny predpoklad pre danie platnej výpovede z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, aj vtedy, ak nebol organizačnou zmenou sledovaný efekt neskôr dosiahnutý alebo sa organizačná zmena neskôr ukázala ako neúčinná. 7. K odvolaniu žalovaného voči výroku o trovách konania sa žalobca vyjadril písomne a poukázal na to, že o jeho majetkovej situácii bol súd od podania žaloby informovaný a mal k dispozícii aj písomné doklady (s tým, že úrad práce preveroval jeho pomery skôr, ako mu priznal dávky v hmotnej núdzi). Rovnako podrobne preverilo a následne pravidelne sledovalo jeho situáciu aj Centrum právnej pomoci, ktoré mu pridelilo advokáta. Rozhodnutie iného správneho orgánu - Centra právnej pomoci o jeho osobných osobných, majetkových pomeroch musel súd rešpektovať nielen ako dôvod hodný osobitného zreteľa, ale aj podľa zákona o súdnych poplatkoch. Zároveň žalobca namietol vyúčtovanie trov právneho zastúpenia žalovaného ako nesprávne, nakoľko nedošlo k žiadnemu spojeniu veci na spoločné prejednanie a spochybnil aj účelnosť a hospodárnosť zastúpenia univerzity externou advokátkou kanceláriou, nakoľko UPJŠ má vlastné právne oddelenie a právnickú fakultu s dostatočným počtom erudovaných právnikov. 8. Žalobca a žalovaný podávali odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianského súdneho poriadku (účinného do 30.6.2016) a odvolací súd vec prejednával a rozhodoval v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016) 9.Podľa ust. § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 10.Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcu a žalovaného uvedenými v odvolaniach) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné ,preto výrok rozsudku vo veci samej (o zamietnutí žaloby) potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov je rozsudok vecne správny a zároveň dospel k záveru , že odvolanie žaovaného je dôvodné, preto výrok o trovách konania zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie ,pretože neboli dané dôvody ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozhodnutia o trovách konania. 11.Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP). 12.Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13.Odvolací súd sa vo vzťahu k výroku vo veci samej stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné: 14.Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p., účinného v čase podania odvolania (účinného do 30.6.2016), ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 písm. f/ ,h/ CSP (účinného od 1.7.2016). 15. Ani jeden z týchto uplatnených dôvodov nie je daný. 16. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP ( § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvoláva logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP (ust. § 132 O.s.p.) alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP (ust. § 133 až 135 O.s.p.), pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. 17.Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že nebol naplnený tento odvolací dôvod, keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo a v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. 18.K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. účinného do 30.6.2016) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. 19.Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. 20. V danom prípade súd prvej inštancie správne poukázal na základné zásady vyplývajúce z právneho poriadku Slovenskej republiky v zmysle ktorých Slovenská republika uznáva právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu a diskriminácii v zamestnaní v súlade s medzinárodnými Dohovormi a zmluvami a zároveň správne zohľadnil, že takáto ochrana však neznamená nemennosť zamestnaneckého alebo obdobného pracovného pomeru, ani zákaz skončiť pracovný pomer , ale umožňuje ukončenie, alebo zmenu pracovného pomeru iba spôsobom súladným s právnymi predpismi a limitmi stanovenými na takýto postup zo strany zamestnávateľa. V súlade s uvedeným potom správne poukázal na všeobecné predpoklady aplikácie výpovedného dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorými sú existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, ako aj na potrebu splnenia ďalších podmienok stanovených v ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie aplikované zákonné ustanovenia podľa odvolacieho súdu aj správne vyhodnotil na tento konkrétny prípad a vyvodil z nich správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, keď zohľadnil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné a to vzťahujúce sa na existenciu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného a výpoveď danú žalobcovi zo strany žalovaného listom zo dňa 2.11.2011 z dôvodov organizačných zmien vyplývajúcich z rozhodnutia rektora č. 17/2011 zo dňa 26.9.2011 s účinnosťou od 1.11.2011 (zrušenie referátu kontroly na Rektoráte UPJŠ v Košiciach ,v dôsledku ktorého došlo aj k zrušeniu pozície pracovného miesta referenta kontroly s kvalifikačným predpokladom stredoškolské vzdelanie). Následne správne podrobil prieskumu splnenie podmienok platnosti výpovede zo dňa 2.11.2011 z dôvodu organizačnej zmeny spočívajúcej v existencií organizačnej zmeny vedúcej k nadbytočnosti zamestnanca- žalobcu, a tiež povinnosti zamestnávateľa- žalovaného ponúknuť zamestnancovi, ktorému má byť daná výpoveď vhodnú prácu. Zaoberal sa preto konkrétnou organizačnou zmenou, ku ktorej došlo u zamestnávateľa a správne uzavrel, že k tvrdenej organizačnej zmene došlo z dôvodu zabezpečenia efektívnosti práce s prihliadnutím na náročnosť vnútornej kontroly v dôsledku čoho sa stal žalobca nadbytočným. 21. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri danom výpovednom dôvode musia dôvody nemožnosti zamestnávania- nadbytočnosti spočívať v tom, že zamestnávateľ ďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav nemusí byť vyvolaný iba znížením celkového počtu zamestnancov, ale môže byť daný vnútornými organizačnými zmenami , keďže zákon umožňuje zamestnávateľovi regulovať počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedajú jeho potrebám. Aj z ustálenej judikatúry jasne vyplýva, že rozviazanie pracovného pomeru pre nadbytočnosť nie je podmienené absolútnym znížením počtu zamestnancov, naopak môže k nemu dôjsť dokonca i pri zvyšovaní ich počtu, ak zamestnávateľovi pri organizačnej zmene v tom-ktorom konkrétnom prípade nejde len o počet zamestnancov, ale aj o ich zloženie z hľadiska profesií a kvalifikácie za účelom zvýšenia efektívnosti práce. 22.V tomto prípade sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalobcu, že predmetnou organizačnou zmenou došlo iba k premenovaniu referátu kontroly na úsek kontroly, no nezmenil sa ani počet zamestnancov (dva), ani pracovná náplň a novopomenovaný úsek kontroly činnosti prebral všetky kompetencie činnosti vykonávane referátom kontroly. Naopak odvolací súd sa stotožňuje s tvrdeniami žalovaného v písomnom vyjadrení k odvolaniu, že v dôsledku organizačných zmien došlo k vytvoreniu nového úseku kontrolnej činnosti ako samostatnej organizačnej jednotky, ktorej prináležalo riadenie a organizovanie výkonu vnútornej kontroly, ako aj samostatných pracovníkov vykonávajúcich kontrolu samostatne prostredníctvom kvalifikovaného personálneho zloženia, vrátane vedúceho úseku, ktorý nesie zodpovednosť za riadne plnenie činnosti voči rektorovi. Pracovná náplň vedúceho úseku kontrolnej činnosti zahŕňa iné pracovné činnosti ako pracovná činnosť jeho podriadeného referenta a jedná sa o náročnejšiu pracovnú činnosť, ktorá je zaradená do odlišnej platovej triedy tak, ako na to poukázal aj žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu. 23.Odvolací súd má za to, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že u žalovaného došlo k organizačnej zmene (vykonané rozhodnutím rektora č. 17/2011) s cieľom zabezpečenia zvýšenia efektívnosti práce s takým modelom riadenia, ktorý by bol plne funkčný, nakoľko predchádzajúci model organizačnej štruktúry dostatočne funkčný nebol( najmä vo vzťahu k riadeniu kontrolných činností, vypracovávaniu plánu kontrol, predkladaniu správ o vykonaných kontrolách, predkladaniu návrhov na opatrenia priamo rektorovi, ktorý je vždy osobou bez ekonomického vzdelania). Daným dňom rektor zriadil úsek kontrolných činností ako vyššiu organizačnú jednotku s počtom pracovných miest dva. Na čele úseku je vedúci, ktorého úlohou je komplexne riadiť, organizovať, posudzovať a zabezpečovať výkon celej kontrolnej činnosti na univerzite, vrátane priamej komunikácie s rektorom a ďalšími vedúcimi zamestnancami univerzity a v prípade potreby podávať vysvetlenia k jednotlivým kontrolným zisteniam (s kvalifikačným predpokladom ukončeného vysokoškolského vzdelania druhého stupňa). Ďalšie pracovné miesto na uvedenom úseku je miesto referenta kontrolných činností, tiež s kvalifikačným predpokladom ukončeného vysokoškolského vzdelania druhého stupňa. Z uvedeného jednoznačne vyplýva rozdiel oproti predchádzajúcej organizačnej štruktúre, keďže na referáte kontroly existovali dve pracovné miesta referentov kontroly, ktorí pracovali každý samostatne a boli obaja priamo podriadení štatutárnemu orgánu, t.j. rektorovi. Kým referát kontroly bol podriadený priamo rektorovi UPJŠ potom novozriadený úsek kontrolnej činnosti je samostatnou jednotkou, čím došlo k odbremeneniu rektora UPJŠ ako štatutára univerzity, a táto jednotka je vyšším stupňom hierarchie pracovísk rektorátu. Aj keď sa nezmenil počet zamestnancov, zmenili sa pozície zamestnancov, keďže v súčasnosti sú dvaja pracovníci úseku kontroly vzájomne v postavení podriadenosti/ nadriadenosti ( vedúci a referent), kým predtým boli v rovnocennom postavení, čo sa ukázalo ako nevyhovujúce a neefektívne (tak ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania). Zároveň sa v súvislosti s uvedenými zmenami zmenila aj pracovná náplň uvedených zamestnancov a na to nadväzujúce zaradenie do platových tried , ako aj požiadavky na ich vzdelanie. Žalobca nevyhovel požiadavkám stanoveným na obsadenie novovytvorených pracovných miest, nebolo preto možné ho naďalej zamestnávať v novo zriadenom úseku kontrolných činností. Zároveň bola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede, keďže žalobcovi boli ponúknuté všetky voľné pracovné miesta na UPJŠ v Košiciach, ktoré však žalobca neprijal. 24.Ako nedôvodné odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu, ktoré nič nemenia na zistení, že došlo k organizačnej zmene u zamestnávateľa a na základe tejto zmeny sa žalobca stal nadbytočným. Ním uvádzané tvrdenia nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. 25.Odvolací súd teda dospel k záveru, že postupu prvoinštančného súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu vo veci samej nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích dôvodov. Odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil okrem výroku o trovách konania. 26.Podľa § 157 ods. 2 O.s.p.účinného do 30.6.2016 (obdobne aj podľa § 220 ods 2. CSP účinný od 1.7.2016 ) v odôvodnení rozsudku súd okrem iného stručne , jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, a ako vec právne posúdil. 27.To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Rovnako Ústavný súd SR už opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. 28.Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a vysvetliť svoj myšlienkový postup dostatočne s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, a zároveň musí vysvetliť svoje úvahy, ktorými sa riadil. 29.Uvedené platí v plnom rozsahu i vo vzťahu k trovám konania , t.j. k odôvodneniu výroku, ktorým súd rozhodol o trovách konania. 30.V danej veci je rozhodnutie okresného súdu v tejto časti nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené, nakoľko v odôvodnení súd uviedol iba to, že v danom prípade dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému spočívajú v okolnostiach na strane žalobcu, konkrétne v jeho majetkových pomeroch. Žalovaný v odvolaní správne poukázal na to, že pri aplikácii § 150 O.s.p. .( teraz §257 CSP) musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený (I. ÚS 109/2009), pričom v tomto prípade nemožno posúdiť či boli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu § 150 ods. 1O.s.p.( teraz §257 CSP), keďže v odôvodnení súd prvej inštancie neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa a bližšie nešpecifikoval majetkové pomery žalobcu, t.j. neozrejmil aké pomery, či okolnosti na strane žalobcu odôvodňujú rozhodnutie v súlade s týmto ustanovením. Preto je za tohto stavu rozhodnutie o trovách konania účastníkov predčasné a tým aj nesprávne. 31.S poukazom na uvedené odvolací súd nemal inú možnosť iba zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a v zrušenej časti vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie, v ktorom rozhodne aj o trovách odvolacieho konania. 32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).