Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/127/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112223316 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7112223316.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v právnom spore žalobcu: Ing. C. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XXXX/X, K., právne zastúpený: JUDr. Juraj Kus, advokát so sídlom Nám. osloboditeľov 10, Michalovce, proti žalovanej: I. W., za ktorú koná Z. N. I. W., Š. X, D., o zaplatenie 75.000,- Eur s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 22. apríla 2015, č. k. 40C/175/2012-275 v znení opravného uznesenia z 2. februára 2016, č. k. 40C/175/2012-345 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a v súvisiacom výroku o trovách konania. Žalobcovi proti žalovanej priznáva náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 75.000,- Eur s 9% úrokom z omeškania od 6.2.2012 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalšími výrokmi konanie v časti o zaplatenie 648,52 Eur s 9% úrokom z omeškania od 6.12.2012 do zaplatenia zastavil, v prevyšujúcej časti návrh zamietol, žalobcovi náhradu trov konania nepriznal a zároveň rozhodol, že štát nemá právo na náhradu trov konania. 1.2. Rozhodol tak o návrhu žalobcu, ktorý sa proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 100.648,52 Eur s 9,5% úrokom z omeškania od 6.2.2012 do zaplatenia titulom nezákonného rozhodnutia štátu uznesením o vznesení obvinenia zo 14. decembra 2005, vydaným odborom Inšpekčnej služby v Košiciach. Žalobca vzal po podaní návrhu späť návrh v časti 648,52 Eur s príslušenstvom, preto súd prvej inštancie za súhlasu žalovanej podľa ust. § 96 ods. 1, 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, platného a účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „O.s.p.“) konanie v tejto časti zastavil. Následne súd uznesením z 19. augusta 2013, č. k. 40C/175/2012-126, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. septembra 2013, po čiastočnom späťvzatí návrhu žalobcom zastavil konanie aj v časti o zaplatenie 25.000,- Eur s prísl.. 1.3. Po vykonanom dokazovaní súd poukázal na ustanovenia § 27 ods. 1, § 1, § 2, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, ďalej na ust. § 4 ods. 1 písm. a), b), f), § 17 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2013 Z.z. v znení účinnom od 1. januára 2013, na ust. § 244, § 245 ods. 1, 2, § 248 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, na ust. § 33 ods. 1 písm. a) a ods. 2, § 60 ods. 1, § 35 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov, ďalej na ustanovenia § 517 ods. 1 veta prvá, odsek 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), na ustanovenie § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1. januára 2009, pričom predmetom konania je náhrada škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobca bol v služobnom pomere príslušníka policajného zboru, výkon štátnej služby vykonával na V., V.. Uznesením zo 14. decembra 2005 bolo vznesené obvinenie žalobcovi za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a prijímanie úplatku a inej náležitej výhody z dôvodu, že dňa 31.10.2005 v čase okolo 5:05 hod. ako verejný činiteľ pri výkone služby na V. C. R. bez zákonného dôvodu prevzal ako úplatok od nestotožneného občana Ukrajiny neznámy predmet nezistenej hodnoty a tento si ponechal pre svoju osobnú potrebu, ako verejný činiteľ v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, vykonal svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, pre seba prijal úplatok alebo inú nenáležitú výhodu, aby konal alebo sa zdržal konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce zo zamestnania, povolania, povolenia alebo funkcie. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosť, ktorú Vojenská obvodná prokuratúra Prešov uznesením z 23. februára 2006 zamietla. Dňa 11.6.2010 podala Vojenská obvodná prokuratúra Prešov na žalobcu obžalobu pre trestné činy zneužívania právomocí verejného činiteľa a prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody pre skutok uvedený v uznesení o vznesení obvinenia s tým, že žalobca dňa 31.10.2005 ako verejný činiteľ pri výkone služby na V. nevykonal prehliadku občana Ukrajiny X. K. vstupujúceho na územie Slovenskej republiky, od ktorého bez existencie zákonného dôvodu prevzal bankovku nezistenej meny a nominálnej hodnoty za jeho rýchle a bezproblémové vybavenie a vstup do Slovenskej republiky a túto si ponechal pre osobnú potrebu. Okresný súd Michalovce rozsudkom z 18. októbra 2010, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 31. januára 2011, č. k. 6To 115/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 31. januára 2011, oslobodil žalobcu spod obžaloby prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin zneužívania právomocí verejného činiteľa a trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody dňa 31.10.2005, pretože nebolo dokázané, že sa skutok stal. Žalobca bol personálnym rozkazom ministra vnútra z 22. decembra 2005 podľa ust. § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru z dôvodu, že žalobca 31. októbra 2005 v čase výkonu štátnej služby na V. na pracovisku pasovej kontroly prevzal od nestotožneného občana Ukrajiny neznámy predmet nezistenej hodnoty, ktorý si ponechal pre svoju potrebu a umožnil tejto osobe vstup na územie Slovenskej republiky. Uvedený skutok bol zistený a preukázaný šetrením nadriadeného, ktorý ako dôkazy použil najmä výsledky šetrenia odborom boja proti korupcii a organizovanej kriminalite, úradu inšpekčnej služby PZ MV č. ČTS:UIS-86/KOK/2005. Proti personálnemu rozkazu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podal žalobca rozklad, ktorý minister vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím z 28. februára 2006 zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Žalobca doručil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky 1. augusta 2011 žiadosť o predbežné prerokovanie náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená v trestnom konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. uznesením o vznesení obvinenia zo 14. decembra 2005, vzhľadom k tomu, že rozsudkom Okresného súdu Michalovce z 18. októbra 2010, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 31. januára 2011, bol oslobodený spod obžaloby. Uplatnil si majetkovú ujmu vo výške 648,52 Eur a nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,- Eur. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky listom z 3. februára 2012 potvrdilo doručenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 5. augusta 2011 a oznámilo žalobcovi, že neboli splnené základné predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to existencia nezákonného rozhodnutia resp. nesprávneho úradného postupu. Z výpovedí žalobcu a svedkov, manželky žalobcu Ing. K. C., Ing. A. J., Ing. K. S., O. J., D. A., S. C., mal súd preukázané, že žalobca bol 14. decembra 2005 zavolaný v rámci dovolenky na poradu, na ktorej došlo k obmedzeniu osobnej slobody žalobcu, bola vykonaná osobná prehliadka, žalobca s ostatnými 17 policajtmi bol vedený spútaný cez odbavujúcu miestnosť pre verejnosť, bol prevezený autobusom do Košíc, bol umiestnený v cele predbežného zadržania jeden a pol dňa, následne bol prepustený. Žalobca mal problém sa zamestnať, svedok Ing. A. J. potvrdil, že v roku 2006 ho navštívil žalobca v Bratislave, či by mu nemohol nájsť prácu, svedok vôbec neprijal jeho žiadosť do zamestnania, keďže vedel, že žalobca je obvinený a bol vyhodený z práce. Skutočnosť, že mal žalobca problém sa zamestnať v Michalovciach a v Sobranciach, kde ho všetci poznali, potvrdil svedok D. A. a S. C.. Z výpovedí všetkých svedkov vyplynulo, že vzhľadom na medializáciu kauzy uverili dôvodom trestného stíhania, od žalobcu sa odvrátili, nechceli sa s ním stretávať a že trestné stíhanie malo vplyv na psychiku žalobcu. Svedkyňa Ing. K. C. uviedla, že trestné stíhanie malo negatívny vplyv na ich rodinný život, známi a priatelia s nimi prerušili kontakty, každý veril dôvodom trestného stíhania, ona sama uverila dôvodom, žalobca do dnešného dňa pracuje v Bratislave, mimo svojej rodiny. 1.4. Súd ďalej zdôraznil, že základnými predpokladmi existencie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade nezákonného rozhodnutia sú existencia nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Pokiaľ ide o existenciu nezákonného rozhodnutia, súd má za to, že oslobodzujúci rozsudok má rovnaké účinky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia, zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Aj keď uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené, je potrebné uviesť, že zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia po právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku pre skutok, pre ktoré bolo vznesené obvinenie, je právne bezvýznamné a bezpredmetné a v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má oslobodzujúci rozsudok rovnaké účinky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia. Preto mal súd za to, že bola splnená prvá podmienka a to existencia nezákonného rozhodnutia. 1.5. Ďalej súd posudzoval, ktorý orgán v danom prípade má konať v mene štátu. Žalobca podal žalobný návrh 12. septembra 2012 proti žalovanej I. zastúpenej J., t.j. v znení zákona č. 514/2003 Z.z., účinného do 31. decembra 2012, pričom aj návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bol podaný na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky a žiadosť prerokovalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán príslušný na prejednanie žiadosti. V priebehu konania, s účinnosťou od 1. januára 2013 došlo k novelizácii ust. § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona, v zmysle ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, koná v mene štátu Z. ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu, v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní. Ust. § 4 ods. 1 je procesnoprávnym predpisom, ktorý sa na konanie aplikuje počnúc jeho účinnosťou. Novela citovaného zákona, účinná od 1. januára 2013, neobsahuje prechodné ustanovenia, ktoré upravujú vzťah novely na konania začaté pred jej účinnosťou, preto je súd povinný aplikovať ustanovenia novely aj na konania začaté pred účinnosťou novely. Ministerstvo spravodlivosti nemôže byť v súlade s citovaným zákonným ustanovením orgánom oprávneným konať za štát, keďže škoda nevznikla v súvislosti s rozhodnutím súdu. Ministerstvo vnútra by bolo oprávneným orgánom, ak by prokurátor nezamietol sťažnosť obvineného proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru a nepodal by obžalobu. V danom prípade vydal uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľ policajného zboru, prokurátor však sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zamietol a podal obžalobu. S poukazom na uvedené dospel súd k záveru, že orgánom, ktorý je oprávnený konať za štát, je Z. 1.6. S poukazom na ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení zákona č. 412/2012 Z.z. súd zdôraznil, že výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako náhrada poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Ust. § 17 ods. 4, účinné od 1. januára 2013, je hmotnoprávny predpis, právna úprava nemajetkovej ujmy v zmysle citovaného zákona, účinná do 31. decembra 2012, nestanovila pre výšku nemajetkovej ujmy žiaden limit. V zákone č. 412/2012 Z.z., ktorý novelizoval zákon č. 514/2003 Z.z. od 1. januára 2013, absentujú prechodné ustanovenia, t.j. neexistuje žiadne ustanovenie, ktoré by určovalo povinnosť použiť ust. § 17 ods. 4 novely aj na prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred účinnosťou tohto zákona, preto platí princíp nepravej retroaktivity, kedy vznik právnych vzťahov existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy a právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, sa riadia predchádzajúcou právnou úpravou. Tento záver vychádza aj zo všeobecného prechodného ustanovenia § 27 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého sa celý nárok na náhradu škody vrátane všetkých súvisiacich otázok, t.j. aj nároku na výšku náhrady nemajetkovej ujmy, posudzuje podľa zákona účinného v čase vydania nezákonného rozhodnutia. Nezákonným rozhodnutím v danej veci bolo uznesenie o vznesení obvinenia zo 14. decembra 2005, ktoré bolo vydané pred účinnosťou zákona č. 412/2012 Z.z., preto nie je prípustná aplikácia § 17 ods. 4, ktorá stanoví limit nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v dôsledku trestného stíhania žalobca utrpel ujmu v osobnom, rodinnom, pracovnom živote. Z výpovedí žalobcu a svedkov jednoznačne vyplynulo, že došlo k negatívnemu zásahu do rodinného života a to strata dôvery manželky, strata harmonického rodinného života, strata priateľov a známych, spoločenská izolácia, verejné odsúdenie, keďže všetci verili vo vinu žalobcu. Významnou skutočnosťou, ktorá ovplyvnila verejnú mienku, bola medializácia veci v novinách, v televízii Markíza v hlavných správach, kde bolo konanie opisované ako preukázaná vec, skorumpovaní policajti v službe brali úplatky, takýto spôsob medializácie prispel k tomu, že verejnosť vnímala uvádzané informácie ako dôveryhodné a pravdivé. Ujma, ktorú utrpel žalobca, nepretrvávala len po dobu trestného stíhania, ale pretrváva aj do súčasnosti. Súd zdôraznil, že začatie trestného stíhania bolo medializované, avšak ukončenie trestného stíhania takýmto spôsobom medializované nebolo a negatívny vplyv trestného stíhania pretrváva dodnes vo forme verejnej mienky, ako aj ujmy v rodinnom a spoločenskom živote. Pokiaľ ide o pracovný život, v dôsledku trestného stíhania došlo k strate zamestnania, k nemožnosti nájsť nové zamestnanie v regióne, kde v zmysle výpovedí svedkov každý každého poznal. Žalobca mal problém po prepustení zo služobného pomeru sa zamestnať, čo vyplýva z výpovede žalobcu, výpovedí svedkov, že ho nikto pre jeho povesť v dôsledku trestného stíhania nechcel zamestnať, preto bol nútený zamestnať sa v Bratislave, kde ho nepoznali, pričom v Bratislave je zamestnaný od roku 2007, od tejto doby je odlúčený od rodiny a domov prichádza po 10 dňoch, vždy na 4 dni. K prepusteniu zo služobného pomeru došlo z dôvodov, ktoré sú totožné so skutkami uvedenými v uznesení o vznesení obvinenia a v obžalobe. Z odôvodnenia personálneho rozkazu vyplýva, že podkladom pre rozhodnutie o prepustení žalobcu boli iba výsledky šetrenia vyplývajúceho z vyšetrovania, pričom žalobca využil opravný prostriedok proti personálnemu rozkazu ministra, podal rozklad, ktorý bol zamietnutý. Vydanie oslobodzujúceho rozsudku bolo dôvodom pre podanie návrhu na obnovu konania podľa ust. § 245 ods. 1. Žalobca bez svojho zavinenia nemohol uplatniť návrh na obnovu konania proti personálnemu rozkazu ministra, keďže v čase právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku, ktorý by zakladal dôvod na obnovu konania, už uplynula 3-ročná objektívna lehota na podanie takéhoto návrhu a nemohol sa týmto spôsobom domáhať nápravy. Prepustením zo služobného pomeru stratil žalobca nielen pravidelný mesačný príjem, ale aj ďalšie sociálne výhody s výkonom tejto funkcie. Služobný plat žalobcu činil v čase prepustenia zo služobného pomeru cca 660,- Eur, od roku 2006 za 9 rokov by pri riadnom pokračovaní vo výkone funkcie jeho príjem za toto obdobie činil 71.604 Eur, v dôsledku prepustenia zo služobného pomeru žalobca stratil nárok v zmysle § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov, nárok na odchodné a to až 9-násobok priemerného mesačného platu. Žalobca bol taktiež ukrátený v dôsledku ukončenia služobného pomeru pre porušenie disciplíny zvlášť hrubým spôsobom na výsluhovom dôchodku. Žalobca sa musel zúčastňovať úkonov v trestnom konaní po dobu 5 rokov a 2 mesiace, po ktoré trvala hrozba trestu odňatia slobody v rozmedzí 3 až 8 rokov, čo negatívne splývalo na psychický stav žalobcu. Všetky následky trestného stíhania žalobcu predstavujú nemajetkovú ujmu, ktorá je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keďže ak by nezačalo trestné stíhanie, tak by tieto následky nenastali. Pokiaľ ide o personálny rozkaz ministra vnútra o prepustení zo služobného pomeru, tento súd nehodnotil ako nezákonný, keďže je právoplatný, nebol zrušený a nebol vyhlásený za nezákonný, súd naň prihliadol len ako na dôsledok začatia trestného stíhania a jeho následky v osobnom, pracovnom, rodinnom živote žalobcu. Pokiaľ ide o medializáciu prípadu, žalobca netvrdil, že médiá, ktoré zverejnili trestné stíhanie, by tak urobili v rozpore s tlačovým zákonom alebo že by pri medializácii boli použité nepravdivé, pravdu skresľujúce skutočnosti, ktoré by zakladali nárok na ochranu osobnosti voči médiám, naopak je zrejmé, že verejnosti boli oznamované len informácie, týkajúce sa začatia trestného stíhania, jeho pokračovania, čo je realizáciou práva na slobodu prejavu a šírenie informácií, ktoré zákon sám o sebe nezakazuje. Ak súd poukazoval na medializáciu prípadu, tak iba v súvislosti vplyvu tejto medializácie, k hodnoteniu reakcií ľudí z bezprostredného aj širšieho okolia na osobu žalobcu. K medializácii v rozsahu, v ktorom k nej došlo, uverejnením obrazového záznamu zo zadržania obvinených, kto a ako dlho pripravoval zásah, by nedošlo bez informácií, ktoré boli médiám poskytnuté zo strany polície. S poukazom na dĺžku trestného stíhania, následky na osobný, rodinný, pracovný a spoločenský život žalobcu a s poukazom na obdobné veci, ktoré boli právoplatne skončené - rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 14C 112/2002 - priznaná nemajetková ujma 232.357,43 Eur, rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 9C 92/2007 - priznaná nemajetková ujma 230.000,- Eur, nemajetková ujma priznaná JUDr. Ernestovi Valkovi 1.600.000,- Eur, rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 7C 66/2011 - Ladislav Bencuľák - priznaná suma 60.000,- Eur, pričom v danej veci išlo o spoluobvineného žalobcu a trestné stíhanie bolo zastavené už 2. júna 2009 v prípravnom konaní, trestné stíhanie teda trvalo kratšie 3,5 roka. S poukazom na vyššie uvedené mal súd za preukázané všetky podmienky zodpovednosti za škodu štátu a to nezákonné rozhodnutie, vznik škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou, preto zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 75.000,- Eur. Zároveň súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania od 6.2.2012 do zaplatenia podľa ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995, t.j. 9%. Keďže žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 9,5%, pričom zákonný úrok z omeškania k prvému dňu omeškania činil 9%, súd v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania návrh ako nedôvodný zamietol. 1.7. Výrok o trovách konania súd odôvodnil podľa ust. § 142 ods. 2 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p.. Keďže právny zástupca žalobcu nevyčíslil trovy konania v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, t.j. do 27. apríla 2015, ale až 5. júna 2015, súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania, keďže žalobcovi iné trovy ako trovy právneho zastúpenia nevznikli. Výrok o trovách štátu súd odôvodnil podľa ust. § 148 ods. 1 O.s.p.. 2. Rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, napadla včas podaným odvolaním žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol; alternatívne navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnila odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. 2.2. Žalovaná namieta, že nie je orgánom ktorý by mal konať v mene štátu. Súd prvej inštancie napriek tomu konal s Z. ako orgánom oprávneným konať v mene C.. V uvedenom smere vec súd nesprávne posúdil. Poukázala na ustanovenie § 21 ods. 4 O.s.p. a § 4 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý ustanovuje pôsobnosť orgánov konať v mene I.. Vzhľadom na nejednotnú súdnu prax ostáva spornou otázka, ktorý orgán má konať v mene štátu v prípade, ak škoda vznikla v dôsledku trestného stíhania, t.j. ak titulom na vznik nároku na náhradu škody je nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia. Napriek tomu, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo formálne zmenené ani zrušené (t.j. nedalo sa považovať za nezákonné), judikatúra dospela systematickým a logickým výkladom ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. k záveru, že v prípade, ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania, príp. k oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za nezákonné. Titulom nároku na náhradu škody je potom nezákonné rozhodnutie, ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia. Je nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia aj v prípade žalobcu vydal vyšetrovateľ Odboru inšpekčnej služby v Košiciach. Žalovaná ďalej namieta, že vo väčšine prípadov vydáva uznesenie o vznesení obvinenia práve vyšetrovateľ, prípadne poverený príslušník Policajného zboru, proti ktorému je prípustný opravný prostriedok, ktorým je v zmysle ustanovenia § 185 a nasl. zákona č. 301/2005 Z.z. sťažnosť. O sťažnosti rozhoduje prokurátor (ustanovenie § 190 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z.z.). Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vo svojich jednotlivých vyjadreniach v rámci súdnych konaní o náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci v minulosti dôvodilo tým, že v prípade, ak prokurátor nezamietne sťažnosť obvineného, t.j. potvrdí uznesenie o vznesení obvinenia, v podstate takýmto postupom odobrí postup vyšetrovateľa, prípadne povereného príslušníka PZ, a teda sa dá predpokladať, že vyšetrovateľ konal zákonne. Ministerstvo vnútra SR dôvodilo, že v prípade, ak prokurátor zamietne sťažnosť obvineného, nie je možné dospieť k inému záveru, ako k záveru, že Ministerstvo vnútra SR nie je v danom prípade orgánom oprávneným konať v mene štátu. Túto premisu pretavilo Ministerstvo vnútra SR aj do novely zákona č. 514/2003 Z.z., a teda Ministerstvo vnútra SR bude konať v mene štátu len vtedy, ak prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa alebo povereného príslušníka PZ, keď ďalšou podmienkou pre vznik jeho zodpovednosti je skutočnosť, že prokurátor nepodal v danej trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. Vyššie uvedeným je vysporiadaná otázka, kedy koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ktoré si svoju pôsobnosť značne oklieštilo a svoj zámer odôvodnilo ustanoveniami zákona č. 301/2005 Z.z., ako aj zmyslom a účelom tohto zákona. Otázkou však zostáva, kto má konať v prípade, ak prokurátor zamietne sťažnosť obvineného voči uzneseniu o vznesení obvinenia a prípadne aj podá obžalobu. Gramatickým výkladom § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. [predtým § 4 ods. 1 písm. e)] znie od prijatia novely zákona v nezmenenej forme, t.j. „Z. koná v mene štátu len ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu (rozumej prokurátor) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní.“ Zdôraznila, že uznesenie o vznesení obvinenia je predbežne vykonateľné, a teda právne účinky voči obvinenému nastávajú už jeho vydaním bez ohľadu na jeho oznámenie či právoplatnosť. Škoda je teda spôsobená už jeho vydaním a poškodenému vzniká škoda jeho vydaním, pričom ho vydal vyšetrovateľ, prípadne poverený príslušník policajného zboru, a nie orgán podľa osobitného predpisu, t.j. prokurátor. Bez ohľadu na následné konanie prokurátora v rozsahu rozhodnutia o sťažnosti nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že konať v mene štátu má Z., a to z dôvodu, že orgán podľa osobitného predpisu, t.j. prokurátor nespôsobil škodu, ktorej sa poškodený domáha. Ak teda v danom prípade nie je oprávnené konať ani Ministerstvo vnútra SR, ani Z., potom sa javí, že je možné aplikovať len ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., a teda, ak nie je možné príslušný orgán určiť podľa ods. 1, tak v mene štátu koná Ministerstvo spravodlivosti SR. 2.3. Ďalej žalovaná v odvolaní namieta, že aj pri aplikácii systematického a logického výkladu dotknutých ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., je nevyhnutné prihliadať na ustanovenia zákona č. 301/2005 Z.z., ktoré upravujú postup orgánov činných v trestnom konaní a ich oprávnenia, z ktorých následne možno dospieť k záveru, v ktorom štádiu je ktorý orgán zodpovedný za prebiehajúce trestné konanie, a teda aj oprávnený konať v mene štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Titulom náhrady škody je uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré judikatúra označila za nezákonné rozhodnutie. Zákon č. 514/2003 Z.z. v znení po novele účinnej od 1. januára 2013 ustanovil v § 4 ods. 1 písm. b) dve podmienky, ktoré vylučujú zodpovednosť Ministerstva vnútra SR na konanie. Prvou je, že prokurátor nezamietne sťažnosť a druhou podmienkou je, že prokurátor nepodá v danej veci obžalobu. Ministerstvo vnútra SR teda zodpovedá len za neprávoplatné rozhodnutie, ktoré by bolo prokurátorom zrušené na základe riadneho opravného prostriedku. Prípravné konanie sa môže skončiť buď v dôsledku uznesenia prokurátora alebo podaním obžaloby. Žalovaná poukazuje na to, že v zmysle § 238 ods. 1 a nasl. zákona č. 301/2005 Z.z. môže nastať viacero alternatív, ako môže postupovať súd po doručení obžaloby. Dá sa však dospieť k záveru, že ak samosudca preskúma obžalobu, prípadne senát predbežne prejedná obžalobu a následne nariadi hlavné pojednávanie vo veci, má sa za to, že prípravné konanie, vrátane podania obžaloby, bolo zákonné. Preto podľa názoru žalovanej konať v mene štátu v prípade, ak za titul považujeme nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia by malo - Ministerstvo vnútra SR vtedy, ak prokurátor nezamietne sťažnosť a nepodá v danej trestnej veci obžalobu; - Z. vtedy, ak trestné konanie bolo ukončené v prípravnom konaní v dôsledku rozhodnutia prokurátora, príp. v dôsledku rozhodnutia sudcu pri preskúmaní obžaloby, príp. senátu pri predbežnom prejednaní obžaloby, za podmienky, že nedôjde k nariadeniu hlavného pojednávania, prípadne k vydaniu trestného rozkazu; - Ministerstvo spravodlivosti SR vtedy, ak súd príjme obžalobu na konanie, vytýči hlavné pojednávanie, prípadne vydá trestný rozkaz, a to z dôvodu, že príslušný súd preskúmal/prejednal podanú obžalobu a preštudoval s ňou súvisiace spisy a uznal zákonnosť prípravného konania v danej trestnej veci, a teda odobril a potvrdil zákonnosť prípravného konania na podanie obžaloby. Na podporu tohto tvrdenia poukazuje žalovaná na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota z 1. októbra 2009, sp. zn. 16C/64/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. marca 2010, sp. zn. 17 Co/11/2010. Obdobne postupoval Krajský súd v Banskej Bystrici aj v konaní vedenom pod sp. zn. 16Co/121/2011. Zároveň žalovaná zdôraznila, že nárok uplatnený žalobcom nebol so žalovanou I., zastúpenou Z., predbežne prerokovaný. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bolo uskutočnené s Ministerstvom vnútra SR, s ktorým mal súd v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z.z. v danej veci konať. Vyššie uvedenú nejednotnú prax súdov Slovenskej republiky žalovaná ilustrovala aj uznesením Krajského súdu v Bratislave z 18. decembra 2014, č. k. 6Co/841/014-335. 3. K odvolaniu žalovanej podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 695,17 Eur na účet jeho právneho zástupcu. Žalobca názor žalovanej, že Z. nie je orgánom, ktorý by mal konať v mene štátu, nepovažuje za správny. Žalobca poukázal na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) a f) zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorých vyplýva, že s účinnosťou od 1. januára 2013 v prejednávanej veci orgánom konať pred súdom za štát je Z. keďže neboli naplnené podmienky podľa § 4 ods. 1 písm. b). Ide pritom o procesné zastúpenie, na ktoré sa aplikuje aktuálna právna úprava, nakoľko tento zákon neobsahuje prechodné ustanovenia, týkajúce sa tejto procesnej situácie. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že žalobca pôvodne podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na Ministerstve vnútra SR, ktoré bolo v čase podania žiadosti orgánom oprávneným konať za štát. Na podporu svojho tvrdenia poukázal aj na právny záver vyslovený v uznesení Krajského súdu v Košiciach z 20. marca 2014, č. k. 3Co/377/2013-74 a v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. apríla 2014, č. k. 16Co/787/2013-280. Novelizáciou zákona č. 514/2003 Z.z. zákonom č. 412/2012 Z.z., účinným od 1. januára 2013, došlo k úprave zastupovania I.. Tento predpis je procesnoprávnym a súd je povinný aplikovať procesné právo účinné v čase jeho rozhodovania. K rovnakému právnemu záveru dospel aj Okresný súd Žilina v rozsudku zo 14. februára 2013, č. k. 18C/194/2012-98, ktorý je právoplatný a Z., ktorá konala za štát, sa proti tomuto rozsudku ani neodvolala. V uvedenej veci Z. vo svojom vyjadrení nenamietala ani miestnu príslušnosť. 3.2. Žalobca sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovanej, že pri gramatickom výklade ustanovení zákona č. § 514/2003 Z.z. možno dospieť k záveru, že prokurátor v trestnom konaní žiadnu škodu nespôsobil, a preto je nemožné aplikovať ustanovenie § 4 ods. 1 písm. e). Žalobca dáva do pozornosti ustanovenie § 2 ods. 5 Trestného poriadku č. 301/2005 Z.z., podľa ktorého prokurátor v trestnom konaní zastupuje štát. Podľa § 230 ods.1 Trestného poriadku dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor. Pri výkone tohto dozoru je prokurátor oprávnený dávať záväzné pokyny vyšetrovateľovi a zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutie policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami, pri uznesení o zastavení trestného stíhania atď. Ďalej žalobca poukazuje na to, že v danom prípade je preukázané, že proti nezákonnému rozhodnutiu, t.j. uzneseniu o vznesení obvinenia, podal žalobca sťažnosť a prokurátor ju uznesením zamietol. Tiež je preukázané, že prokurátor vyhotovil obžalobu a doručil ju na súd. Pánom situácie v trestnom konaní je prokurátor. Žalobca poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, predovšetkým na uznesenie o vznesení obvinenia zo 14. decembra 2005, sp. zn. ČTS: ÚIS-86/KOK-2005, ktoré neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti, ale len všeobecné pojmy, napríklad, že obvinený prijal bankovku nezistenej meny a hodnoty od nestotožnenej osoby, ďalej, že prevzal úplatok od nestotožnenej občianky Ukrajiny, a to peniaze nezistenej meny a hodnoty a tieto si ponechal pre svoju potrebu. Takéto uznesenie o vznesení obvinenia je vydané v rozpore s § 206 ods. 3 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia zákona uznesenie o vznesení obvinenia musí obsahovať opis skutku s uvedením miesta, času, príp. iných okolností, za ktorých k nemu došlo, tak, aby skutok nemohol byť zamestnaný s iným skutkom. Tento nedostatok mal prokurátor odstrániť hneď na začiatku trestného stíhania a to tak, že mal sťažnosti obvineného vyhovieť a trestné stíhanie zastaviť. 3.3. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukázala na viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky vydaných pred účinnosťou zákona č. 412/2012 Z.z., t.j. pred 1. januárom 2013, žalobca považuje za nadbytočné komentovať tieto právne názory, z dôvodu, že až touto novelou došlo k zmene konajúceho orgánu v mene I.. Žalobca nepovažuje za správny ani názor vyslovený v uznesení Krajského súdu v Bratislave z 18. decembra 2014, č. k. 6Co/841/2014-335, v ktorom je konštatované, že za štát má konať Ministerstvo vnútra SR z dôvodu, že žaloba bola podaná do 31. decembra 2012, nakoľko ako uviedol vyššie, ide o procesnoprávny predpis, pričom touto novelou nebolo dané prechodné ustanovenie, preto pre ďalšie konanie sa aplikuje znenie zavedené novelou. V závere dal žalobca do pozornosti ustanovenie § 212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Podstatu odvolania žalovanej tvorí jediná námietka, a to otázka, ktorý orgán má konať v mene štátu. Preto by sa odvolací súd mal zaoberať len touto otázkou. 4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). 5. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia tohto zákona, zostávajú zachované. 6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP, v CSP odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h)] a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 20. decembra 2017 o 12,50 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP. 7. Žalovaná v odvolaní namietala odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., t.j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle CSP ide o odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h), t.j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 8. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú preukázané. 9. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 132 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016, t.j. v čase rozhodnutia súdu, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená ani žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 10. Žalovaná v odvolaní argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, a preto jej odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutom výroku. 11. Žalovaná v odvolaní namieta, že nie je orgánom, ktorý by mal konať v mene štátu. Zároveň podľa jej názoru vzhľadom na nejednotnú súdnu prax ostáva spornou otázka, ktorý orgán má konať v mene štátu v prípade, ak škoda vznikla v dôsledku trestného stíhania, t.j. ak titulom na vznik nároku na náhradu škody je nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia. 12. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia, pričom zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z.). 13. Aj keď v preskúmavanej veci uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené, súd prvej inštancie správne uzavrel, že zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia po právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku pre skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je právne bezvýznamné a bezpredmetné. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má oslobodzujúci rozsudok rovnaké účinky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia. Preto, pokiaľ ide o existenciu nezákonného rozhodnutia, odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že oslobodzujúci rozsudok má rovnaké účinky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. 14. Odvolací súd poukazuje na judikatúru v obdobných veciach, v zmysle ktorej z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu - prečinu obvineným), rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (rozhodnutie Ústavného súdu SR zo 7. júla 2016, sp. zn. I. ÚS 320/2016-49). Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd v tomto Náleze konštatoval, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené, je vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca. 15. Z ustanovení Trestného poriadku je zrejmé, že na úseku trestného konania vykonáva svoju pôsobnosť vyšetrovateľ policajného zboru a tiež prokurátor. Vo veciach náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy buď Ministerstvo vnútra SR alebo Z. Aj Najvyšší súd SR v súvislosti s uplatňovaním náhrady škody voči štátu poukázal na precizovanie ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona o zodpovednosti za škodu, že Ministerstvo vnútra SR bude v mene štátu vystupovať v prípade, ak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ alebo poverený príslušník policajného zboru za podmienky, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa alebo povereného príslušníka a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, alebo vyšetrovateľ alebo poverený príslušník nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora (rozhodnutie z 24. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/500/2014). 16. Odvolací súd zároveň odkazuje aj na názor, ktorý vyslovil Ústavný súd SR v náleze z 24. marca 2011, sp. zn. II. ÚS 25/2011-33, kde okrem iného uviedol, že nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je treba splnenie tejto podmienky vykladať expresívne. Ak k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako u zrušenia uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. To znamená že (zastavením trestného stíhania alebo oslobodením spod obžaloby) zaniknú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa zároveň z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným). Výsledky trestného konania - zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby - totiž ukazujú, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnených zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (okrem uvedených výnimiek). 17. Odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú ani odvolaciu námietku spočívajúcu v tom, že žalovaná nie je orgánom ktorý by mal konať v mene štátu podľa ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. 18. Predovšetkým odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa zjednotenej súdnej praxe je to súd, ktorý je povinný postarať sa o to, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom. 19. Ďalej sa súdna prax zjednotila aj na tom, že označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 149/2011). Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu, zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia, či neexistencia pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako účastníka konania na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O.s.p.. V prípade, že žalovaná strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu, ani o nedostatok podmienky konania. Z ust. § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p. vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu konať len s takýmto oprávneným subjektom. 20. V preskúmavanej veci žalobca v priebehu konania označil žalovanú - I., zastúpená Z. - na pojednávaní konanom 29. októbra 2014. Nebolo preto ani potrebné samostatným uznesením rozhodovať o zmene žalovanej, keďže Z. koná za I. za štát, pričom nešlo o iný subjekt, pretože Z. nekonala vo svojom mene, ale v mene štátu - strany sporu, I. 21. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku s uvedenou otázkou dôsledne vysporiadal, keď uviedol, že žalobca podal žalobu 12. septembra 2012 proti žalovanej I. zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, t.j. za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., účinného do 31. decembra 2012, pričom aj návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bol podaný na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky a žiadosť prerokovalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán príslušný na prejednanie žiadosti. V priebehu konania, s účinnosťou od 1. januára 2013 došlo k novelizácii ust. § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona, v zmysle ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, koná v mene štátu Z., ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu, v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní. Zdôraznil, že ustanovenie § 4 ods. 1 je procesnoprávnym predpisom, ktorý sa na konanie aplikuje počnúc jeho účinnosťou. 22. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nakoľko novela zákona č. 514/2003 Z.z., účinná od 1. januára 2013, neobsahuje prechodné ustanovenia, ktoré upravujú vzťah novely na konania začaté pred jej účinnosťou, je súd povinný aplikovať ustanovenia novely aj na konania začaté pred jej účinnosťou. Ministerstvo spravodlivosti nemôže byť v súlade s citovaným zákonným ustanovením orgánom oprávneným konať za štát, keďže škoda nevznikla v súvislosti s rozhodnutím súdu. Ministerstvo vnútra by bolo oprávneným orgánom, ak by prokurátor nezamietol sťažnosť obvineného proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru a nepodal by obžalobu [§ 4 ods. 1 písm. b) citovaného zákona]. V danom prípade vydal uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľ policajného zboru, prokurátor však sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zamietol a podal obžalobu. Preto dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že orgánom, ktorý je oprávnený konať za štát, je Z. 23. Pokiaľ ide o priznanie nemajetkovej ujmy čo do jej výšky, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti nepreskúmaval, nakoľko žalovaná nesprávnosť rozsudku v uvedenej otázke vôbec nenamietala. 24. Odvolanie žalovanej preto z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené a z uvedených dôvodov bol rozsudok v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdený v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP. Vo zvyšku v nadväznosti na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje. 25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a trovy odvolacieho konania si uplatnil, preto odvolací súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).