Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/333/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215212806 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7215212806.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu U.. P. O., narodeného XX.XX.XXXX, bytom v O., X. X, zastúpeného JUDr. Petrom Majerníkom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 13.04.2016 č. k. 28C/301/2015-119 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 247 € titulom náhrady škody, sumu 10.000 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, úrok z omeškania vo výške 5,75% ročne zo sumy 247 € od 02.05.2013 do zaplatenia a vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania. M e n í rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vo výške 5,75% ročne zo sumy 10.000 € od 02.05.2013 do zaplatenia tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a. V ostatnej časti zostáva rozsudok bezo zmeny. Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 13.04.2016 č. k. 28C/301/2015-119 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 247 € titulom náhrady škody, sumu 10.000 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a úrok z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 10.247 € od 2.5.2013 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v celkovej sume 1.838,19 €, pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku v sume 20 € a z trov právneho zastúpenia v sume 1.818,19 €, ktoré je žalovaná povinná uhradiť k rukám právneho zástupcu žalobcu U.. F. P., advokáta, so sídlom Floriánska 16, Košice, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že o náhrade trov štátu rozhodne osobitným uznesením. 2. Rozhodol tak o nároku žalobcu, ktorý sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v celkovej výške 19.247 €, pozostávajúcej zo sumy 247 € titulom náhrady škody a 19.000 € titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch, úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 19.247 € od 29.4.2013 do zaplatenia. Dôvodom náhrady škody a nemajetkovej ujmy bola zodpovednosť štátu spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktorým bolo Uznesenie Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Východ, ČVS: PPZ-72/BOK-VY-2010 zo dňa 28.2.2012. 3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že Uznesením vyšetrovateľa oddelenia vyšetrovania Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Východ ČVS: PPZ-72/BOK-VY-2010 zo dňa 18.3.2010 bolo začaté trestné stíhanie za zločin marenie spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona. Dňa 21.11.2011 bol skutok prekvalifikovaný na zločin marenie spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona v štádiu prípravy. Uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Východ, sp. zn. ČVS: PPZ-72/BOK-VY-2010 zo dňa 28.2.2012 bolo za zločin marenia spravodlivosti v štádiu prípravy vznesené obvinenie proti W. Y.E., U.. P. O. a Y. F.. Žalobca dňa 5.3.2012 podal voči uvedenému uzneseniu zo dňa 28.2.2012 sťažnosť. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, odbor osobitného určenia, Bratislava, uznesením č. XIV Gv 27/2010-15 zo dňa 28.3.2012 uznesenie vyšetrovateľa z 28.2.2010 zrušila a uložila vyšetrovateľovi, aby vo veci znova konal a rozhodol. 4. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá predstavuje trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, nakoľko si v dôsledku vznesenia obvinenia bol nútený zvoliť obhajcu. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v celkovej výške 247 € a boli uhradené právnemu zástupcovi (advokátovi) JUDr. Katunskému dňa 29.10.2012. Žalobca si uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 19.000 €. 5. Právne vec posúdil podľa čl. 17 ods. 1,2, čl. 19 ods. 1,2, čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 3 ods. 1,2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,2, § 15 ods. 1,2, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1,2,3,4, § 18 ods. 1,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.). 6. Súd konštatoval, že jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu bola odčinená. 7. Žalobca za orgán konajúci v mene štátu označil Ministerstvo vnútra SR. Žalovaná namietala, že má konať v mene štátu. Okresný súd poukázal na to, že § 4 ods. 1 písm. b/,f/ zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne upravuje, ktorý orgán koná v mene štátu vo veci náhrady škody a to najmä v trestnom konaní. Zákonodarca túto zodpovednosť rozdeľuje medzi 3 subjekty: Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR a Generálnu prokuratúru SR. V prejednávanej veci proti žalobcovi bolo vznesené obvinenie vyšetrovateľom. Prokurátor sťažnosť žalobcu nezamietol a ani nepodal obžalobu, teda vyšetrovateľ vydal nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo prokurátorom zrušené. Preto orgánom, ktorý je oprávnený konať v mene Slovenskej republiky, je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Súd uviedol, že súdy sa vo svojej praxi vysporiadali s otázkou príslušnosti orgánov verejnej moci za škodu spôsobenú v trestnom konaní, pričom z rozhodovacej činnosti súdov možno bez ďalších pochybností vyvodiť záver, že zodpovednosť za škodu vzniknutú v prípravnom konaní nesie vyšetrovateľ a prokurátor. 8. Okresný súd dospel k záveru, že podaná žaloba je čo do základu dôvodná. Súd mal za to, že v dôsledku trestného stíhania žalobcu došlo k zásahu do osobnej slobody žalobcu, ktorá skutočnosť mala nepochybne dopad na jeho súkromný, profesný a rodinný život, zasiahla do jeho cti a dobrej povesti. Uznesenie, ktorým bol vznesené obvinenie voči žalobcovi bolo nezákonné, keďže bolo zrušené prokurátorom Generálnej prokuratúry SR. Skutočnosť, že sa jednalo o nezákonné rozhodnutie je priamo konštatovaná v uznesení Generálnej prokuratúry SR. 9. K osobe žalobcu a prostrediu, v ktorom žil a pracoval, sa súd v celom rozsahu stotožnil so skutočnosťami uvedenými v žalobnom návrhu. Konštatoval, že žalobca je všeobecne uznávaným advokátom. Vystupoval ako bezúhonná osoba. Tak ho vnímalo jeho okolie. Jeho česť a povesť nebola dovtedy poznačená, či pošramotená, či už medzi priateľmi alebo v samotnom zamestnaní. Súd mal za to, že v danom prípade išlo o bezprecedentný zásah do integrity advokáta, ktorého dobrá povesť je základnou podmienkou výkonu povolania. Naštrbenie dôvery medzi advokátom a klientom prakticky znamená ukončenie ďalšieho zastupovania, ohrozenie jeho vážnosti a cti medzi súčasnými, ako aj potencionálnymi klientmi a následné poškodenie pri výkone profesie. Na uvedené súd prihliadal pri učení výšky nemajetkovej ujmy. Uviedol, že boli splnené podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy, nakoľko iba samotné konštatovanie porušenia práva v danom prípade sa javí súdu ako nedostatočné. 10. Pri nemajetkovej ujme v peniazoch súd za primeranú okolnostiam prípadu považoval sumu 10.000 € a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Prihliadol na výsledky dokazovania ohľadom osoby žalobcu, jeho doterajšieho života a prostredia, v ktorom pracoval a žil, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k ním došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení a závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi ako advokátovi. Prihliadol aj na časové obdobie, ktoré trvalo od vznesenia obvinenia (28.2.2012) do zrušenia uznesenia prokurátorom GP (28.3.2012), t.j. obdobie cca jedného mesiaca. 11. Čo sa týka náhrady škody vo výške 247 € dospel k záveru, že tieto boli uplatnené dôvodne. Súd preskúmal vyúčtované trovy právneho zastúpenia zo dňa 1.10.2012 a dospel k záveru, že úkony boli účelne vynaložené. Tieto trovy boli vyúčtované faktúrou č. 120086 zo dňa 15.10.2012. Z príjmového pokladničného dokladu mal preukázané, že žalobca uvedenú sumu dňa 29.10.2012 uhradil. Považoval tieto trovy za účelne vynaložené trovy konania, ktoré žalobcovi vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Napriek tomu, že žalovaná namietala, že nešlo o prípad povinnej obhajoby ako tvrdil žalobca, súd sa nestotožnil s názorom žalovanej, nakoľko týmto vyjadrením popiera ústavné právo každého občana zvoliť si obhajcu. Poukázal, že § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. nerozlišuje prípad povinnej obhajoby a z toho pohľadu je námietka žalovanej irelevantná. 12. Zároveň priznal žalobcovi aj úroky z omeškania. Žalobca si uplatnil nárok na úroky z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 29.4.2013 do zaplatenia. Súd s poukazom na § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške o 5 % bodov vyššej ako základná úroková sadzba ECB k 2.5.2013. Začiatok omeškania určil odlišne od uplatneného nároku. Vychádzal z ust. § 16 ods. 4 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z.. Konštatoval, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola expedovaná žalobcom 29.10.2012. Nepodarilo sa zistiť, kedy táto žiadosť bola žalovanej doručená, lebo týmto dôkazom žalobca a ani žalovaná nedisponuje. Vychádzajúc zo skutočnosti, že žiadosť bola expedovaná 29.10.2012, 6-mesačná lehota na prerokovanie nároku uplynula najneskôr dňom 01.05.2013. Z uvedeného dôvodu priznal úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho, t.j. od 02.05.2013. Poznamenal, že na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku žalovaná nereagovala, reagovala až na urgenciu zo dňa 06.03.2015 a to listom zo dňa 23.05.2015. 13. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu z priznanej sumy 10.247 €, nakoľko výška plnenia závisela od úvahy súdu. 14. Proti výroku rozsudku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 247 € titulom náhrady škody, nemajetkovú ujmu 10.000 €, úroky z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 10.247 € od 2.5.2013 do zaplatenia a výroku o trovách konania, podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/,f/ O.s.p.. Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti a žalobu zamietol, resp. zrušil rozsudok v napadnutej časti a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 15. Konštatovala, že základným predpokladom pre vznik náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je existencia nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia. Existenciu takéhoto predpokladu súd ustálil iba zo skutočnosti, že bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za zločin marenia spravodlivosti, pričom toto uznesenie bolo následne uznesením Generálnej prokuratúry SR zo dňa 28.3.2012 zrušené. Poukázala na to, že v predmetnom konaní trestné stíhanie začalo na základe trestného oznámenia a podľa ustanovení Trestného poriadku policajt alebo prokurátor musí v súlade s ust. § 199 Trestného poriadku ihneď začať trestné stíhanie. Zákon mu neumožňuje preverovať skutočnosti týkajúce sa trestného oznámenia inak, ako po začatí trestného stíhania. Nakoľko z obsahu trestného oznámenia F. S. boli jednoznačne uvedené skutočnosti, ktoré naplnili skutkovú podstatu trestného činu, a žalobca bol oznamovateľom priamo označený za páchateľa trestného činu, bolo rozhodnutie vyšetrovateľa, ktorým začal trestné stíhanie vo veci a zároveň vzniesol voči žalobcovi obvinenie správne, nakoľko až začatie trestného stíhania umožňuje orgánom činným v trestnom konaní vykonávať všetky procesné úkony s plnou procesnou účinnosťou pre ďalšie trestné konanie. Na základe uvedeného konštatovala, že súd svoj záver o existencii nezákonného rozhodnutia riadne a vyčerpávajúco nezdôvodnil. Bolo úlohou súdu vysvetliť, a to aj vo vzťahu k tomu, či k zásahu do práv a oprávnených záujmov došlo v dôsledku vydaného rozhodnutia alebo bolo do osobnostných práv žalobcu zasiahnuté samotným nepravdivým trestným oznámením. Súd sa s touto otázkou v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal. 16. Ďalším predpokladom pre vznik náhrady škody je existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným zásahom a vznikom škody. Súd mal posudzovať existenciu príčinnej súvislosti jednak osobitne pri náhrade škody pozostávajúcej z náhrady trov právneho zastúpenia a osobitne pri náhrade nemajetkovej ujmy. Žalobca poukázal na to, že informácia o vznesení obvinenia voči žalobcovi bola uverejnená verejne a to dokonca s fotografiou. Poukázala (preto) na skutočnosť, že vydavateľ denníka Korzár bol povinný rešpektovať osobnostné práva žalobcu. Ak bola príčinou vzniku nemajetkovej ujmy medializácia vznesenia obvinenia proti žalobcovi denníkom Korzár, ktorý nerešpektoval žalobcove osobnostné práva tým, že uverejnil jeho plné meno, napriek tomu, že nebol právoplatne odsúdený, nemôže následky takéhoto protiprávneho konania znášať štát. Žalobca mal možnosť žiadať od vydavateľa denníka Korzár uvedenie opravy alebo odpovede, resp. práva na dodatočné oznámenie. 17. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že po vznesení obvinenia sa od neho odvrátili viacerí klienti, neboli mu prideľované prípady ex offo zo strany súdov a utrpela aj jeho vážnosť v profesijných kruhoch, v ktorých sa pohyboval, z vykonaného dokazovania preukázané nebolo. Žalobca nepreukázal ani vypovedanie čo i len jednej plnej moci zo strany svojich klientov, ba dokonca ani jeho klienti nepotvrdili, že by poklesla ich dôvera v žalobcu. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa v okruhu jeho blízkych osôb, resp. známych začali od neho ľudia odvracať alebo, že by sa zmenilo jeho vnímanie v odborných kruhoch, teda, že by v dôsledku jeho obvinenia prestali byť jeho názory všeobecne akceptované alebo, že by prestal požívať vážnosť a dôveru v odborných kruhoch. 18. Súd napriek tomu dospel k záveru, že došlo k naplneniu predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. 19. Uviedla, že nespochybňuje právo žalobcu ako obvineného zvoliť si obhajcu, ani skutočnosť, že právo na obhajobu je jedným zo základných práv obvineného v trestnom konaní. Poukázala však na to, že možno v prípade náhrady škody priznať len účelne vynaložené náklady, a nie akékoľvek trovy právneho zastúpenia. Je povinnosťou súdu vždy skúmať, či zastúpenie poškodeného v trestnom konaní bolo skutočne nevyhnutné. V prípade žalobcu nešlo o prípad povinnej obhajoby a vzhľadom na to, že sám žalobca tvrdil, že je osoba znalá trestného práva, a rovnako aj vzhľadom na to, že vedomosti žalobcu ako osoby znalej trestného práva sú výnimočné v porovnaní s obvyklou mierou vedomosti advokátov - profesionálov pôsobiacich v danej oblasti, nemožno považovať tieto trovy za účelne vynaložené. Poznamenala, že značnú výšku škody pozostávajúcej z náhrady trov konania tvorí cestovné a náhrada za stratu času. Uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie minimálne v časti odôvodnenia priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia, čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť. 20. Rovnako namietala trovy konania, ktoré boli priznané žalobcovi. Uviedla, že žalobca má právo na náhradu len účelne vynaložených nákladov v súvislosti s uplatnením alebo bránením práv takéhoto účastníka. Súd však priznal náhradu aj za úkony, ktoré neboli podľa žalovanej účelne vynaložené. Poukázala na to, že písomné podania doručené súdu po podaní žaloby neobsahovali žiadne skutočnosti, ktoré by žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi neboli známe už pri podaní samotnej žaloby, resp. ktoré by nemohol zahrnúť do svojich prednesov na jednotlivých pojednávaniach. 21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázal na ust. § 196 ods. 2 Trestného poriadku a § 199 Trestného poriadku. Uviedol, že žalovaná nerozlišuje, resp. si zamieňa dve základné štádia trestného konania, a to začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia. Orgány činné v trestnom konaní sú v štádiu po prijatí trestného oznámenia oprávnené vydať uznesenie o začatí trestného stíhania. Uznesenie o začatí trestného stíhania neobsahuje označenie osoby, ktorá by mala byť páchateľom trestného činu. Preto proti takémuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť. Až keď orgány činné v trestnom konaní dospejú k dostatočne odôvodnenému záveru, až týmto okamihom je možné vzniesť obvinenie voči konkrétnej osobe. Teda tvrdenie žalovanej, že vznesením obvinenia mu bolo umožnené naplno realizovať jeho obhajovacie práva, považuje odtrhnuté od reality. Podstata porušenia jeho práva spočíva práve v tom, že vôbec bolo nejaké obvinenie voči nemu vznesené, a že sa voči nemu musel brániť s plným využitím jeho obhajovacích práv, čo nepochybne nie je možné považovať za jeho výhodu. Ak by orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade so zákonom, nemuselo dôjsť ku žiadnemu vzneseniu obvinenia a nemusel mu byť daný žiaden dôvod obhajovať sa. Všetky procesné úkony boli orgány činné v trestnom konaní oprávnené vykonávať už po vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania a ničím nepodložené uznesenie o vznesení obvinenia bolo v tomto prípade nadbytočné. Pokiaľ k tomuto záveru vyšetrovateľ nebol schopný dospieť, žalovaná musí znášať riziko náhrady spôsobenej škody. K namietanej neexistencii príčinnej súvislosti medzi zásahom a následkom poukázal na to, že nie uverejnenie správy v denníku Korzár malo byť dôvodom zásahu do jeho sféry, ale práve konanie orgánov činných v trestnom konaní. Zverejnenie uvedených skutočností v denníku Korzár iba dokresľuje závažnosť následku spôsobeného konaním žalovanej. Poukázal na to, že pre advokáta len náznak spochybnenia jeho integrity môže znamenať fatálne následky, nakoľko vzťah medzi advokátom a klientom je založený výlučne na dôvere. Pokiaľ žalovaná namieta, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva nepravdivosť tvrdenia o znížení počtu pridelených prípadov, tak z vykonaného dokazovania práve vyplynulo, že počet jeho ustanovení za ex offo obhajcu je skutočne minimálny. Čo sa týka nepreukázania naštrbenej vzájomnej dôvery vo vzťahu s klientmi, poukázal na to, že nie on, ale predovšetkým jeho klienti považujú za významný zásah do vzájomných vzťahov, keď je klient presvedčený o svojom odsúdení na základe skutočnosti, že je jeho advokát trestne stíhaný. 22. Pokiaľ žalovaná namietala účelnosť trov konaní a výšku trov právneho zastúpenia jednak v trestnom konaní a jednak v civilnom konaní, pozostávajúce z cestovného a náhrady za straty času, žalobca poukázal na to, že ani jedno vyúčtovanie neobsahuje takúto položku. Základným právom každej osoby je právo na obhajobu a je irelevantné, či je osobou znalou práva. Poukázal na to, že advokát má dôsledne zvážiť potrebu svojho zastúpenia v trestnom konaní, nakoľko vo svojom trestnom konaní je nielen profesijne, ale aj citovo zaangažovaný a je priam potrebné vykonať jeho obhajobu nestrannou osobou, ktorá je racionálne rozmýšľajúcou. Z uvedeného dôvodu považoval argumentáciu žalovanej za účelovú. K namietaným úkonom právneho zastúpenia po podaní žaloby uviedol, že vyjadrenie zo dňa 18.1.2016 je vyjadrením na vyjadrenie žalovanej k návrhu na začatie konania a podanie zo dňa 8.2.2016 je podaním na doplnenie dokazovania položením konkrétnych otázok svedkovi W. Y.. Žalobca má teda za to, že všetky úkony právnej služby z trestného, ako aj civilného konania boli vykonané účelne a v súlade s advokátskou tarifou. 23. Záverom konštatoval, že žalovaná iba z opatrnosti namieta tzv. nepreskúmateľnosť rozhodnutia, má však za to, že súd sa správne skutkovo a procesne vysporiadal s podaným návrhom a tento dôkladne a vyčerpávajúco odôvodnil. Z uvedeného dôvodu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 24. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu (replika) opätovne poukázala na to, že predpokladom pre vznik náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je (okrem iných predpokladov) existencia nezákonného rozhodnutia. Rovnako ako v odvolaní poukázala na potrebu preukázať existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným zásahom a vznikom škody. Zopakovala svoje argumenty uvedené v čl. II., III., IV., V., VI., VII., VIII. odvolania, ktoré sú identické s argumentáciou v odvolaní. 25. Replika bola žalobcovi doručená dňa 03.04.2017. Žalobca sa k replike žalovanej nevyjadril. 26. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 470 ods. 2 prvej vety CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej nie je možné (v celom rozsahu) vyhovieť. 27. Rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku, ktorým si vymienil rozhodnúť o náhrade trov štátu osobitným uznesením, nebol odvolaním žalovanej ani žalobcu napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.2 CSP), a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu. 28. Rozsudok je vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 247 € titulom náhrady škody, sumu 10.000 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, úrok z omeškania vo výške 5,75% ročne zo sumy 247 € od 02.05.2013 do zaplatenia a vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, vecne správny, preto ho odvolací súd v tejto časti v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 29. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 31.08.2017 o 12,15 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 206, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 22.08.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario. 30. Žalovaná podala proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie dňa 31.05.2016, t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. 31. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (t. j. 01.07.2016). 32. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 prvá veta CSP, (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 33. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky prípustnosti odvolania, ako aj jeho dôvody bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.. 34. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivej ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1,2 CSP), ako aj o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 CSP). 35. Žalovaná namietala odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., t. j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t. j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 36. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim § 133 - 135 O.s.p.. 37. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil. 38. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody v potvrdenej časti nie sú naplnené. 39. Rozhodnutiu súdu v potvrdenej časti nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až § 135 O.s.p. účinných v čase jeho rozhodovania, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 40. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 132 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania; z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. 41. Podrobné, presvedčivé a vecne správne sú aj dôvody napadnutého rozsudku v potvrdenej časti, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovanej nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku v potvrdenej časti a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. 42. Žalovaná vo svojom odvolaní (v jeho podstatnej časti) len zopakovala a podrobnejšie rozviedla svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie dôsledne vyporiadal. Súd prvej inštancie poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za vecne správne. V celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. 43. Súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval žalobou uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a skúmal splnenie jednotlivých predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle tohto právneho predpisu. 44. V zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR „každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Citované ustanovenie Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá tejto osobe bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Toto právo je potom konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 45. V zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. 46. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá. 47. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. 48. Predpokladom kvalifikácie rozhodnutia ako „nezákonného“ je, že sa jedná o právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť), je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). 49. Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie zodpovednosti je významné, že škoda ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s nezákonným rozhodnutím. 50. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, ak protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť. 51. V prejednávanom spore žalobca označil ako nezákonné rozhodnutie Uznesenie o vznesení obvinenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Východ, sp. zn. ČVS: PPZ-72/BOK-VY-2010 zo dňa 28.02.2012, na základe ktorého bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie pre skutok kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v štádiu prípravy. 52. Žalovaná namietala, že v prejednávanom spore absentuje nezákonné rozhodnutie. Uviedla, že súd považoval uznesenie o vznesení obvinenia automaticky za nezákonné iba preto, že bolo následne zrušené. Poukázala na to, že v rámci trestného konania po prijatí trestného oznámenia, policajt (alebo prokurátor) musí ihneď začať trestné stíhanie s poukazom na § 199 Trestného poriadku. 53. Uvedenú odvolaciu námietku žalovanej odvolací súd považuje za nedôvodnú. 54. Trestný poriadok (ďalej len „TP“) zásadne rozlišuje medzi inštitútom začatia trestného stíhania (§ 199 TP) a vznesením obvinenia (§ 206 TP). V obidvoch prípadoch sa rozhoduje uznesením, pričom každé uznesenie policajta, okrem uznesenia o začatí trestného stíhania, možno napadnúť sťažnosťou (§ 185 ods. 2 TP). 55. Žalovaná v odôvodnení odvolania tvrdila, že zákon neumožňuje preverovať skutočnosti týkajúce sa trestného oznámenia inak, ako po začatí trestného stíhania. Ďalej tvrdila, že ak bol žalobca oznamovateľom priamo označený za páchateľa trestného činu, bolo rozhodnutie vyšetrovateľa, ktorým začal trestné stíhanie vo veci a zároveň vzniesol voči žalobcovi obvinenie, správne. 56. S týmto záverom odvolací súd nesúhlasí. 57. V prejednávanom spore z vykonaného dokazovania vyplynulo, že uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané dňa 18.03.2010, zatiaľ čo uznesenie o vznesení obvinenia proti žalobcovi bolo vydané dňa 28.02.2012. 58. Z uvedeného je zrejmé, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo vydané „zároveň“ s uznesením o začatí trestného stíhania. 59. Trestný poriadok v ustanovení § 206 výslovne ustanovuje, že ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia. 60. Od vydania uznesenia o začatí trestného stíhania do vydania uznesenia o vznesení obvinenia bol preto dostatočný časový priestor, aby orgán činný v trestnom konaní posúdil dôvodnosť vydania uznesenia o vznesení obvinenia. Nemožno sa preto stotožniť s odvolacou námietkou žalovanej o nevyhnutnosti vydať uznesenie o vznesení obvinenia. 61. Skutočnosť, že neboli dané dôvody pre vydanie uznesenia o vznesení obvinenia, bola preukázaná tým, že predmetné uznesenie bolo Generálnou prokuratúrou SR zrušené ako nezákonné. 62. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia citoval z uznesenia Generálnej prokuratúry SR zo dňa 28.03.2012, v ktorom boli podrobne špecifikované dôvody, pre ktoré bolo uznesenie o vznesení obvinenia zrušené ako nezákonné a neopodstatnené. Nemožno sa preto stotožniť s námietkou žalovanej, že súd nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia neodôvodnil riadne a vyčerpávajúco. 63. Uvedená námietka žalovanej je nenáležitá aj z toho dôvodu, že súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu (o zrušení rozhodnutia pre nezákonnosť). V danom prípade okresný súd rešpektujúc ustanovenie § 6 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. vychádzal z Uznesenia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, odbor osobitného určenia, Bratislava, č. XIV Gv 27/2010-15 zo dňa 28.3.2012, ktorým bolo uznesenie vyšetrovateľa z 28.2.2012 o vznesení obvinenia zrušené ako nezákonné, a pre zdôraznenie dôvodov nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia z neho aj citoval. 64. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (rozsudok NS SR z 30. novembra 2009, sp. zn. 4Cdo 183/2009). Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok NS SR z 28. júna 1993, sp. zn. 1 Cdo 53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR, ročník 1994). Tieto závery, prijaté v čase platnosti zák. č. 58/1969 Zb., sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (porovnaj rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 64/2008, sp. zn. 4 Cdo 183/2009, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). 65. Zmyslom a účelom zák. č. 514/2003 Z.z. bolo ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím, ktoré sa neskôr ukázalo nezákonným (nález Ústavného súdu SR z 24. marca 2011, sp. zn. II.ÚS 25/2011). 66. V právnom štáte právny poriadok nechráni štátnu moc pred občanmi. Právny poriadok v právnom štáte určuje postup orgánov verejnej správy tak, aby neboli porušované práva občanov (nález Ústavného súdu SR z 14. júla 1999, sp. zn. II.ÚS 62/1999). 67. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené (a rovnako aj v prípade, keď došlo k oslobodeniu spod obžaloby), treba vykladať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (rozsudok NS SR z 1. novembra 2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, R 37/2014). 68. V prejednávanej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 28.02.2012 bolo zrušené príslušným orgánom ako nezákonné. Z uvedeného dôvodu, aj keď orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie tak, že jeho výsledkom bolo uznesenie o vznesení obvinenia, ich podozrenie sa nepotvrdilo, čoho dôsledkom je existencia nezákonného rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd nemohol stotožniť s odvolacou námietkou žalovanej, podľa ktorej v danej veci niet nezákonného rozhodnutia - právneho titulu, ktorého existenciou by mohol žalobca dôvodiť žalobou uplatňovanú náhradu škody s poukazom na zák. č. 514/2003 Z.z.. 69. Aj odvolacia námietka žalovanej týkajúca sa neúčelnosti trov konania, ktoré si žalobca uplatnil ako náhradu škody vo výške 247 €, nie je náležitá. 70. Žalobca si uplatnil škodu (náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní) z dôvodu, že v dôsledku nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia si zvolil právneho zástupcu, aby ho zastupoval v trestnom konaní. 71. K tvrdeniu žalovanej, že žalobca sa mohol, vzhľadom na jeho znalosti z oblasti trestného práva, zastupovať aj sám, si odvolací súd dovoľuje poukázať na čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom). Právo na obhajobu každého, proti komu sa vedie trestné konanie, vyplýva aj z ustanovenia § 2 ods. 9 Trestného poriadku. 72. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že obvinený nie je vylúčený z voľby, akým spôsobom si toto základné právo (na právnu pomoc v konaní, v tomto prípade v prípravnom konaní - poznámka odvolacieho súdu), uplatní. Právo na právnu pomoc nemôže byť odopreté ani osobe, ktorá je sama advokátom. Musí však počítať s tým, že pri následnom uplatnení v rámci civilného konania súd bude skúmať, či trovy konania boli účelne vynaložené. 73. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že nemožno žalobcovi právo na právnu pomoc odoprieť. 74. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že náklady vynaložené na náhradu trov právneho zastúpenia, boli vynaložené účelne. Trovy právneho zastúpenia uplatnené žalobcom, boli jeho právnym zástupcom vyčíslené faktúrou č. 120086 zo dňa 15.10.2012. Faktúra bola zo strany žalobcu uhradená dňa 29.10.2012, ako to vyplynulo z príjmového pokladničného dokladu. V predmetnej faktúre boli presne špecifikované úkony právnej pomoci. Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného z uznesenia o vznesení obvinenia a porovnaním špecifikácie jednotlivých úkonov vyúčtovaných právnym zástupcom, odvolací súd konštatuje, že jednotlivé úkony právnej pomoci boli žalobcovi poskytované cielene, so znalosťou veci, a neboli mu vyúčtované žiadne úkony, ktoré by neboli vykonané resp. boli neúčelné. Predmetom trov konania nebolo cestovné ani náhrada za stratu času, ako (mylne) uvádza žalovaná v odvolaní. K námietke žalovanej, že žalobca sa mohol v konaní zastupovať aj sám, odvolací súd poznamenáva, že už len samotná znalosť o vznesení obvinenia proti osobe, ktorá si nie je vedomá konania, pre ktoré by bolo obvinenie dôvodné, je momentom, ktorý naruší vnútornú rovnováhu človeka, istoty, ktorým veril a na základe ktorých budoval svoju profesijnú prax. Možno sa len stotožniť s vyjadrením žalobcu, že by pri svojom zastupovaní bol citovo zaangažovaný, čím by stratil odstup a nadhľad racionálne rozmýšľajúcej osoby. 75. Rovnako aj odvolacia námietka žalovanej týkajúca sa absencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným uznesením o vznesení obvinenia a nemajetkovou ujmou, nie je náležitá. 76. Žalobca ako nezákonné rozhodnutie označil uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 28.02.2012. Pri uplatnení náhrady za nemajetkovú ujmu žalobca poukázal na následky, ktoré sa prejavili v jeho osobnosti, v osobnom, rodinnom a pracovnom živote. Ako zásah do jeho osobnostných práv nebol označený článok uverejnený v denníku Korzár, ale príčinou vzniku nemajetkovej ujmy bolo uznesenie o vznesení obvinenia. Z uvedeného dôvodu posudzovanie príčinnej súvislosti medzi medializáciou vznesenia obvinenia a nemajetkovou ujmou bolo pre toto konanie irelevantné. 77. Žalovaná v odvolaní namietala, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa v okruhu jeho blízkych osôb resp. známych začali od neho ľudia obracať, alebo že by sa zmenilo jeho vnímanie v odborných kruhoch. 78. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca od roku 1985 až doposiaľ pôsobil v justičnom prostredí, najskôr ako prokurátor, potom sudca a v súčasnosti (pôsobí) ako advokát. Celé obdobie svojej profesijnej praxe sa venoval trestnému právu, a v tejto oblasti si postupne budoval svoje postavenie, získaval dôveru, rešpekt, autoritu. Stal sa všeobecne uznávaným advokátom s celorepublikovou pôsobnosťou. Svojej práci sa venoval na úkor svojej rodiny a najmä svojho voľného času. Stačilo iba vydanie jedného (nedôvodného) uznesenia o vznesení obvinenia, a celá snaha o vybudovanie povesti bezúhonného advokáta bola narušená. 79. Odvolací súd nepochybuje, že došlo k narušeniu profesionálnej cti žalobcu. Žiadna osoba či už z oblasti klientov alebo kolegov totiž nepovie žalobcovi priamo do očí, a ani sa nespýta žalobcu, či to skutočne spravil. Tieň pochybností o bezúhonnosti žalobcu sa bude so žalobcom tiahnuť až do konca jeho právnickej kariéry. 80. Ani vo vzťahu k vlastnej rodine odvolací súd nepochybuje, že došlo k narušeniu jej vzťahov. Nie každý má totiž potrebu zdôverovať sa iným so svojimi problémami, riešiť ich so širokým okruhom ľudí. Z vyjadrení žalobcu a svedkyne pani O. odvolací súd usúdil, že žalobca je zrejme osobou introvertnou, ktorá svojimi problémami nezaťažuje iných a rieši ich sám vo vlastnom vnútri. Vyplýva to z toho, že žalobca bol často zamyslený, ustarostený, nespával a svoje problémy ventiloval prechádzkami vonku (výpoveď žalobcu a svedkyne pani O.). Skutočnosť, že v dôsledku celej napätej situácie nedošlo k rozpadu rodiny možno pripísať iba tomu, že rodina žalobcu bola vybudovaná na pevných základoch, a že žalobca v nej má skutočne oporu. 81. K odvolacej námietke žalovanej, že žalobca nepreukázal ani to, že by stratil dôveru svojich klientov odvolací súd poznamenáva, že žalobca sa ako advokát venuje väčšinou závažným prípadom v oblasti trestného práva. Jeho klienti sú väčšinou v postavení obvinených, a preto navrhnúť ich ako svedkov svedčiacich o znížení ich dôvery v žalobcu ako advokáta, by žalovaná s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou označila ako výsluch svedka, ktorého vierohodnosť je spochybnená. Z uvedeného dôvodu uvedená odvolacia námietka žalovanej nie je dôvodná. 82. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že práve priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000 € predstavuje účinný vyvažovací právny prostriedok proti nežiaducim a vo verejnosti široko pôsobiacim neoprávneným zásahom do osobnosti fyzických osôb. 83. Trestné stíhanie advokáta za pomoc klientovi je zásadným útokom na kontradiktórnu povahu trestného procesu, kedy na jednej strane stojí zástupca štátu a na druhej strane obžalovaný zastupovaný svojim advokátom, ktorý kompenzuje slabšie postavenie obžalovaného v konaní. Pokiaľ je však advokát sám v pozícii obžalovaného, ocitá sa dlho budovaný systém trestného práva v troskách. Z povahy veci naviac vzniká i konflikt záujmov medzi klientom a jeho advokátom, pretože tento konflikt je vo vzťahu hlavného páchateľa a pomocníka páchateľa imanentný. V rámci svojej obrany tak musí advokát zradiť jednu z najdôležitejších zásad svojej profesie a to lojalitu k svojmu klientovi. 84. Advokácia je povolaním, ktoré má z hľadiska významu pre spoločnosť mimoriadny význam. Je službou pre spoločnosť pri hľadaní a uplatnení práva. Advokáti prispievajú k spravodlivosti v spoločnosti. Jednou z úloh advokácie je totiž ochrana verejných záujmov. Povolanie advokáta je v spoločnosti nevyhnutné preto, že existuje potreba právnych služieb. Pokiaľ budú advokáti zo systému spravodlivosti vytláčaní či zastrašovaní, zníži sa tým ochrana práv tých, ktorým advokáti právnu pomoc poskytujú. 85. Ani odvolacia námietka žalovanej týkajúca sa (ne)účelnosti priznaných trov právneho zastúpenia nie je dôvodná. 86. K účelnosti žalovanou namietaných úkonov právneho zastúpenia odvolací súd poznamenáva, že žalobca po podaní žaloby podaním zo dňa 18.01.2016 reagoval na vyjadrenie žalovanej k žalobe zo dňa 09.12.2015. Námietka žalovanej, že žalobca už v žalobe mal uviesť všetky podstatné skutočnosti, tu nie je na mieste. Žalobca predsa nemohol vopred vedieť obsah podania žalovanej, ktoré súdu doručí. Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovanej bolo odpoveďou na všetky námietky (k príslušnosti na konanie za štát, k argumentácii ohľadne nemajetkovej ujmy), ktoré žalovaná uviedla vo svojom vyjadrení. 87. Žalovanou namietaná účelnosť úkonu - porada v advokátskej kancelárii dňa 03.02.2016, nie je dôvodná. Z časovej nadväznosti z obsahu spisu je zrejmé, že tento úkon bol vykonaný v súvislosti s prvým pojednávaním, ktoré sa malo uskutočniť dňa 03.02.2016 o 11.00 hod.. 88. V nadväznosti na výsledky pojednávania dňa 03.02.2016 žalobca navrhol výsluch svedkov. Z dôvodu, že jeden svedok sa z objektívnych dôvodov nemohol dostaviť na nariadené pojednávanie a bolo potrebné vykonať jeho výsluch dožiadaným súdom, žalobca písomným podaním zo dňa 04.02.2016 (povinnosť uložená súdom na pojednávaní - poznámka odvolacieho súdu) predložil súdu znenie otázok, na ktoré má svedok odpovedať. Odvolací súd preto dospel k záveru, že aj tento úkon právnej služby bol vykonaný účelne. 89. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý pri rozhodnutí o úrokoch z omeškania vychádzal z ustanovenia § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.. 90. Podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. 91. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia, súd prvej inštancie správne rozhodol, ak priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania počnúc dňom nasledujúcim po uplynutí šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. 92. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku bola expedovaná dňa 29.10.2012. Žalovaná v zákonnej lehote (6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti) neuspokojila nárok žalobcu na náhradu škody, a ani písomne neoznámila poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody. Učinila tak až dňa 25.03.2015 na základe urgencie žalobcu zo dňa 06.03.2015. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalovaná sa do omeškania s uspokojením nároku žalobcu dostala počnúc dňom 02.05.2013, keďže zákonná lehota na prerokovanie žiadosti uplynula najneskôr dňom 01.05.2013. 93. Výška úroku s omeškania bola ustálená v súlade s výškou úrokovej sadzby stanovenej ECB ku dňu 02.05.2013. 94. Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že žalovaná sa dostala do omeškania s uspokojením nároku žalobcu vo výške 247 € titulom náhrady škody. 95. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok, vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 247 € titulom náhrady škody, sumu 10.000 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, úrok z omeškania vo výške 5,75% ročne zo sumy 247 € od 02.05.2013 do zaplatenia a vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 96. Vecne nesprávne však rozhodol súd prvej inštancie, ak priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania zo sumy 10.000 €. 97. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ak súd priznal úroky z omeškania aj z nemajetkovej ujmy. V tomto smere podľa odvolacieho súdu nárok žalobcu nie je dôvodný. 98. S poukazom na ustálenú súdnu prax odvolací súd konštatuje, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia (t. j. nie v momente porušenia práva), v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa dlžník dostáva do omeškania (rozsudok NS SR zo dňa 14.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 185/2011, rozsudok NS SR zo dňa 24.06.1998, sp. zn. 1Co 15/97, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod por. č. 45/2000). Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od uvedeného názoru. 99. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vo výške 5,75% ročne zo sumy 10.000 € od 02.05.2013 do zaplatenia, v zmysle ustanovenia § 388 CSP tak, že žalobu v tejto časti zamietol. 100.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní v merite veci plne úspešný, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP. 101.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).