Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/214/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7516201459 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7516201459.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobkyne Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej W. R., narodenej XX.XX.XXXX, bytom D. D. I., X. XXX, o zaplatenie 3.951,36 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 14.03.2017, č.k. 14C/91/2016-54 v spojení s opravným uznesením zo dňa 07.06.2017 č. k. 14C/91/2016-71 r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1.Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.951,36 €, nezaplatené úroky vo výške 187,05 €, nezaplatené poplatky vo výške 3,12 €, úrok z omeškania v sume 1,60 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.951,36 € od 20.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 187,05 € od 20.11.2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že žalobca má nárok na plnú náhradu trov konania. 2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala plnenia zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 25.11.2014. Na základe uvedenej zmluvy žalobkyňa poskytla žalovanej peňažné prostriedky v sume 4.100 €. Poskytnutý úver a úroky sa žalovaná zaviazala splácať v 120 pravidelných mesačných anuitných splátkach vo výške 63,67 € do 15.11.2024. Termín splatnosti prvej splátky bol 15.12.2014, výška RPMN 16,60 %, priemerná RPMN ku dňu podpísania zmluvy 17,34 %, celková suma, ktorú musí klient zaplatiť 7.845,40 €. Zmluvné strany si dohodli poskytnutie úveru pri úrokovej sadzbe fixnej do splatnosti 13,90 % ročne. Žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti, preto bola dňa 19.11.2015 písomne vyzvaná na predčasné splatenie poskytnutého úveru do 29.11.2015. Pohľadávku neuhradila. Pohľadávka žalobkyne voči žalovanej ku dňu predčasného zosplatnenia predstavovala sumu 4.203,13 € a pozostávala z istiny vo výške 3.951,36 €, úrokov do zosplatnenia vo výške 187,05 €, úrokov z omeškania do zosplatnenia vo výške 1,60 €, poplatkov za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 3,12 € a poplatkov vo výške 60 €, ktoré si žalobkyňa v konaní neuplatňuje. 3. Právne vec posúdil podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/,b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len zákon č. 129/2010 Z.z.), § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. a/, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), čl. 3 ods. 1, čl. 5 a čl. 6 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS z 5.4.1993. 4. Súd posúdil úverovú zmluvu zo dňa 25.11.2014 ako zmluvu spotrebiteľskú, ktorú je nutné posudzovať v súlade s ust. § 52 a nasl. OZ. Konštatoval, že spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Z uvedených dôvodov zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 3.951,36 € titulom istiny, úroku v sume 187,05 €, úroku z omeškania v sume 1,60 € a poplatkov v sume 3,12 €. 5. V časti žalobou uplatneného nároku titulom úrokov z úveru po zosplatnení vo výške 13,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 10.09.2014 (správne 20.11.2015 poznámka odvolacieho súdu) do zaplatenia, súd vychádzal z ustálenej súdnej praxe a poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. Obo/143/98 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012. Z týchto rozhodnutí vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Žalovaná bola povinná na základe uzavretej zmluvy platiť z poskytnutých prostriedkov úroky vo výške 19,90 % ročne (správne 13,90 % ročne - poznámka odvolacieho súdu). Úroky sú peňažným plnením a dôsledkom omeškania s ich plnením je povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania. Úroky z omeškania patria po celú dobu, po ktorú je dlžník s platením úrokov v omeškaní. Platí to však pre omeškanie s platením úrokov z poskytnutých prostriedkov, nie o úrokoch z omeškania. Keďže povinnosť platiť úroky z omeškania je už dôsledkom omeškania, za omeškanie s ich platením už ďalej úroky z omeškania nepatria. Dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov (úveru) patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). 6. Súd konštatoval, že právny predchodca žalobcu (správne žalobca - poznámka odvolacieho súdu) dňa 29.11.2015 (správne 19.11.2015 - poznámka odvolacieho súdu) zosplatnil tento úver, nakoľko žalovaná riadne a včas úver nesplácala, a dostala sa so splácaním do omeškania. Žalobkyňa aj po tomto dátume žiada úroky z úveru, pričom už sú súčasťou žalobcom požadovanej istiny ako tzv. celkové náklady úveru a teda žalobkyňa ich nemá právo ďalej úročiť. Zároveň poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015, z ktorého príslušnú časť citoval. 7. Poukazujúc na dôvodovú správu k novele Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 106/2014 Z.z. súd konštatoval, že v súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 OZ. Zakotvilo sa, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods. 9 OZ. Z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorazovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach. V týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru. 8. Na základe uvedeného súd žalobu žalobkyne v časti úroku 13,90% ročne zo sumy 9.944,77 € od 10.09.2014 (správne 3.951,36 € od 20.11.2015) do zaplatenia ako nedôvodnú zamietol. 9. S poukazom na ust. § 517 ods. 2 OZ a § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z. priznal žalobkyni úroky z omeškania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie. 10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania, o výške ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 11. Proti výroku rozsudku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a návrhu žalobkyne vyhovel aj v zamietnutom rozsahu. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov. 12. K úroku po predčasnom zosplatnení žalobkyňa uviedla, že má nárok na zaplatenie úroku od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázala na ust. § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Konštatovala, že Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku toho nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Žalobkyňa poukázala na aktuálnu rozhodovaciu prax, a to rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.1.2017. Citujúc § 497 Obch. zák. žalobkyňa uviedla, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov predstavujúce cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka. Samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Ďalej konštatovala, že § 506 Obch. zák. umožňuje odstúpenie od zmluvy. Poukázala však na to, že odstúpenie nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Právo veriteľa trvá naďalej, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenie, ako bol pred odstúpením od zmluvy. Situácia totiž nastala pre neplnenie si povinnosti dlžníka. 13. Žalobkyňa poukázala na to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil aj poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Obo/143/98. Žalobkyňa poznamenala, že uvedené rozhodnutie sa netýka samotného uplatňovania nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. V danej veci totiž súd prioritne riešil otázku nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov a nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením úrokov z omeškania. Predmetné rozhodnutie nie je ani rozhodnutím vo veci samej a samotné konštatovanie, čo má súd prvej inštancie skúmať, nemožno považovať za záväzný právny názor. Právna veta z uvedeného rozhodnutia znie ináč, než konštatoval súd. Žalobkyňa teda zotrvala na tom, že úrok z poskytnutého úveru je odplatou za poskytnuté peňažné prostriedky a nárok na túto odplatu trvá od ich poskytnutia až do ich vrátenia. 14. Žalobkyňa sa nestotožnila aj s argumentáciou uvedenou v rozsudku Krajského súdu Prešov sp.zn. 6Co/190/2014, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal. Uviedla, že dohodnutý obchodný úrok patrí veriteľovi do vrátenia požičaných peňažných prostriedkov, nie do splatnosti úveru a tvrdenie, že úroky a úroky z omeškania sa vzájomne vylučujú, nemá oporu v právnych predpisoch. V nadväznosti na uvedený rozsudok žalobkyňa podala protiargumentáciu k právnemu názoru vyslovenému v uvedenom rozhodnutí. Poznamenala, že rozsudok krajského súdu je rozhodnutím súdu v jednotlivej konkrétnej veci a nie je záväzný pre rozhodovaciu činnosť iných súdov, a to ani na účely zjednocovania judikatúry, nakoľko nebol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. 15. Odvolanie žalobkyne bolo žalovanej doručené dňa 7.7.2017. Žalovaná nevyužila právo na podanie vyjadrenia k odvolaniu. 16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 17. Rozsudok vo výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.951,36 €, nezaplatené úroky vo výške 187,05 €, nezaplatené poplatky vo výške 3,12 €, úrok z omeškania v sume 1,60 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.951,36 € od 20.11.2015 do zaplatenia a zo sumy 187,05 € od 20.11.2015 do zaplatenia, nebol odvolaním žalobkyne ani žalovanej napadnutý, nadobudol právoplatnosť, a preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu (§ 367 ods. 2,3 CSP). 18. Predmetom odvolacieho prieskumu je výrok rozsudku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (t. j. 13,90% úrok zo sumy 3.951,36 € od 20.11.2015 do zaplatenia). 19. Rozsudok v spojení s opravným uznesením je v napadnutom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 20. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 14.11.2017 o 12,30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 07.11.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario. 21. Žalobkyňa namieta odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 22. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). 23. Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený. 24. Rozhodnutiu súdu v napadnutom výroku nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 až § 194 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 25. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 26. Správne, zákonné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobkyne nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku v napadnutom rozsahu a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. 27. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza nasledovné: 28. Zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu dňa 25.11.2014, bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. 29. Podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 30. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zmluva o úvere zakladá medzi zmluvnými stranami záväzkový vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu účastníkov bude vždy spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka (tzv. absolútny obchod - § 261 ods. 1 písm. d/). Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom, takže na vznik záväzkového právneho vzťahu z tejto zmluvy postačuje dohoda zmluvných strán o podstatných častiach zmluvy. Za tieto podstatné náležitosti je treba považovať záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech peňažné prostriedky, určenie sumy (limitu) týchto peňažných prostriedkov, záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. 31. Základné ustanovenie každého zmluvného typu má kogentný charakter (§ 263 ods. 2), preto je vylúčené, aby sa zmluvné strany v zmluve o úvere dohodli na bezúročnom poskytnutí peňažných prostriedkov. 32. Žalobkyňa v odvolaní poukázala na § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššie prístupnej výške ustanovenej zákonom, alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie, než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. 33. Záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých finančných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú (§ 503 ods. 1 Obchodného zákonníka). 34. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Obchodný zákonník nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia, alebo mu tieto patria až do doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom. 35. V prejednávanej veci vznikol záväzok žalovanej zo zmluvy o úvere, uzatvorenej podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Táto zmluva s ohľadom na skutočnosť, že dlžník ako jedna zo strán tejto zmluvy nebol podnikateľom, je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ, preto sa na právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva (§ 52 ods. 2 OZ). 36. Súdna prax otázku doby, na ktorú sa dojednávajú úroky a úroky z omeškania v minulosti už riešila a zaujala v nej názor, že rozhodovacia prax aj právna literatúra je zajedno v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny. 37. Ani ust. § 658 ods. 1 OZ a iné ustanovenia Občianskeho zákonníka či iného právneho predpisu nestanovujú, na akú dobu možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Uvedené ustanovenie zakotvuje iba možnosť sa pri peňažnej pôžičke na týchto úrokoch dohodnúť; o dobe na ktorú tak možno učiniť mlčí. Vzhľadom k tejto dikcii, ktorá neobsahuje jednoznačný príkaz či zákaz vo vzťahu k vymedzeniu predmetnej doby, ako i k jeho povahe, z ktorej nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť, je možné vyvodiť záver, že ide o ustanovenie dispozitívnej povahy, ktoré zmluvné strany nijako neobmedzuje v možnosti upraviť si obsah ich úrokového záväzkového právneho vzťahu, v rámci zmluvnej autonómie (pokiaľ ide o dobu, na ktorú sa úroky dojednávajú). Nemožno teda vylúčiť, aby si strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky i za dobu, po ktorú bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi), teda i za dobu, v ktorej sa dlžník prípadne ocitne v omeškaní so splnením svojho záväzku tým, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti. 38. Tomuto záveru zodpovedá i to, ako sú právnou teóriou a rozhodovacou praxou súdov všeobecne prijímané inštitúty zmluvných úrokov a úrokov z omeškania, ktoré oboje sú príslušenstvom pohľadávky, avšak majú odlišné funkcie a je treba ich odlišovať. Zatiaľ čo zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od zmluvného úroku ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dohodnuté (§ 517 ods. 2 Obč. zákonníka). Pritom platí, že môžu existovať vedľa seba. 39. Dovolací súd sa v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.6.2007 sp.zn. 33Odo 657/2005 nestotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu, že úroky podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno zásadne dohodnúť len na dobu do dohodnutého dňa splatnosti istiny a že od tohto okamihu už zmluvné úroky nenabiehajú a nastupujú úroky z omeškania. Mal za to, že z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy, ako si ho zmluvné strany upravili. 40. V prejednávanom spore zo zmluvy o úvere vyplýva, že strany sa dohodli na type a výške úrokovej sadzby ako fixnej do splatnosti, vo výške 13,9% p.a.. Medzi zmluvnými stranami nedošlo k dohode o tom, že žalobkyňa má nárok na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. 41. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá do 15.11.2024. Nebolo spornou skutočnosťou, že listom zo dňa 19.11.2015 žalobkyňa predčasne zosplatnila poskytnutý úver a vyzvala žalovanú na úhradu celého dlhu vo výške 4.203,13 € s príslušenstvom do 29.11.2015. 42. Z uvedeného vyplýva, že predčasným zosplatnením sa konečná splatnosť úveru zmenila z dátumu 15.11.2024 na dátum 19.11.2015. 43. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyni vznikol nárok na dohodnuté (zmluvné) úroky vo výške 13,9% ročne z istiny iba do zosplatnenia, t. j. ku dňu 19.11.2015. Počnúc dňom 20.11.2015 tak žalobkyňa nemá právo na úroky z istiny. 44. Vecne správne preto rozhodol súd prvej inštancie, ak nárok žalobkyne na úroky vo výške 13,9 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 3.951,36 € od 20.11.2015 do zaplatenia zamietol. 45. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluvné strany si dohodli v zmluve úrokovú sadzbu do splatnosti úveru, a nie do vrátenia peňažných prostriedkov, je nesúhlasná argumentácia žalobkyne s právnymi závermi vyslovenými NS SR v spore sp. zn. 4Obo 143/98 a Krajským súdom v Prešove v spore sp. zn. 6Co/190/2014 nadbytočná. 46. Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, preto odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu v spojení s opravným uznesením, vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania, v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešná, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni. Trovy odvolacieho konania jej preukázateľne nevznikli, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).