Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Co/107/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7606201263 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7606201263.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a sudkýň JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Táni Veščičikovej v spore žalobkyne: R. X., L.. B..XX.XXXX, J. E. D. L. E., P.. X. C. Xl, X.G. Q. K. A. D..O..M.., S. T. D. D. E. P., B. XX, G. Ž.: I. C., L.. XX.XX.B., J. E. B., C. B., X.G. I.. S. V., S. D. D. E. T., Š. XX, o určenie neplatnosti závetu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 21.12.2015 č.k. 2C/26/2006 - 554 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne zo dňa 01.0.2006. O trovách konania si vymienil rozhodnúť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Rozhodol tak o žalobe zo dňa 01.02.2006, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že závet poručiteľky Y. Q. X. K. XX.XX.XXXX je neplatný. 3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právom posúdení veci v zmysle § 37 ods. 1 - 3, § 38 ods. 1-2, § 39, § 40 ods. 1, § 476 ods. 1, 2 , § 476a a § 477 Občianskeho zákonníka, § 80 písm. c) O.s.p. dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. 4. V počiatočnej fáze konania sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či žalobkyňa v tomto prípade má naliehavý právny záujem na vedení konania v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. a dospel k záveru, že tento naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný, nakoľko jedine v prípade vyslovenia neplatnosti závetu zo dňa 26.02.1999 by sa žalobkyňa mohla stať dedičkou po nebohej poručiteľke, a to na základe holografného závetu poručiteľky spísaného dňa 06.11.1991 a predloženého dňa 11.04.2006 na Notárskom úrade JUDr. Ľubomíra Barabáša pri prejednaní dedičstva po poručiteľke. 5. Súd prvej inštancie pri skúmaní otázky platnosti závetu vychádzajúc z pokynov odvolacieho súdu obsiahnutých v uznesení Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.06.2013 č.k. 9CoD/19/2012 - 234, ktorým bol zrušený skorší rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátená súdu na ďalšie konanie dospel k záveru, že napadnutý závet zo dňa 26.02.1999 je platný. Uzavrel, že pri spísaní závetu bola dodržaná zákonom stanovená predpísaná forma, že tento bol spísaný vlastnou rukou nebohej poručiteľky Y. Q.ej, tak ako má na mysli § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 476a Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo preukázané, že by nebohá poručiteľka spísala závet pod akýmkoľvek fyzickým nátlakom, čo nakoniec ani jeden z účastníkov netvrdil, prípadne žeby pri spisovaní napadnutého závetu nekonala vážne. Zároveň tiež ustálil, že daný právny úkon je určitý aj z hľadiska § 37 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu prvej inštancie v testamente bola dostatočne zreteľne vymedzená osoba, ktorej poručiteľka odkazovala majetok, a to uvedením jej krstného mena, priezviska a dátumu narodenia, ako aj samotný majetok, ktorý sa odkazoval. V prípade krstného mena osoby, ktorej nebohá odkazovala majetok existovala určitá nezrovnalosť, keďže v závete sa uvádzalo meno ". a žalovaná oficiálne používa krstné meno ".. Nakoniec však túto okolnosť nevyhodnotil ako rozpornú, nakoľko zobral do úvahy vyjadrenie samotnej žalovanej, ktorá uviedla, že ako krstné meno v kostole používa práve uvedené meno "Juliana". Na základe toho uzavrel, že osoba, ktorej sa majetok testamentom odkazoval bola identifikovaná aj priezviskom a dátumom narodenia, ktoré priamo odkazovali práve na žalovanú. Z obsahu uvedeného závetu v súvislosti s aplikáciou ust. § 477 Občianskeho zákonníka súdu prvej inštancie vyplynulo, že nebohá poručiteľka odkázala majetok žalovanej poukazujúc na to, že táto sa o ňu stará a poskytuje jej opateru. V tej súvislosti súd prvej inštancie poukázal na správu Mesta Levoča zo dňa 29.06.2010 z ktorej vyplynulo, že v lete 2001 sa vykonalo sociálne šetrenie u nebohej poručiteľky, pričom členovia sociálnej komisie potvrdili, že nebohú poručiteľku navštívili u žalovanej, ktorá v tom čase zabezpečovala o ňu starostlivosť. Nebohá poručiteľka v rozhovore uviedla, že v dome je poriadok a dodržiava sa hygiena. Aj svedok G. J. vo výpovedi uviedol, že videl žalovanú a jej manžela pomáhať poručiteľke, pričom žalobkyňu nepoznal a stretol ju až v nemocnici, kde pracoval. V konaní nebolo pochýb o tom, že zo strany žalovanej bola určitý čas poskytovaná starostlivosť nebohej poručiteľke, preto aj táto skutočnosť nasvedčuje tomu, že v spornom závete je uvedená práve žalovaná. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že z ust. § 476 ods. 2 Občianskeho zákonníka ani z iného zákonného ustanovenia nevyplývajú akékoľvek pravidlá pre umiestňovanie dátumu a podpisu na listine obsahujúcej závet. Právna teória i súdna prax vyvodzujú, že podpis musí byť umiestnený na samom konci závetu, pretože sa ním završuje obsah závetu. Uvedením dátumu sa nedovršujú obsahové náležitosti závetu, dátum má len vypovedať o tom, kedy bol závet poručiteľom spísaný, teda dovŕšený z hľadiska vymedzenia svojho obsahu, a umožniť tak rozlíšenie skoršieho závetu od neskoršieho závetu, ktorým by mohol byť pôvodný závet zrušený. Vo všeobecnosti nemožno vylúčiť, že dátum uvedený v záhlaví závetu je dátumom jeho podpisu (napr. ak poručiteľ napísal a podpísal závet v jednom dni) a rovnako tak zo skutočnosti, že dátum sa nachádza pod textom závetu, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že musí ísť o dátum, kedy bol závet skutočne podpísaný (napr. ak poručiteľ podpísal takýto závet inokedy ako v deň, ktorého dátum je uvedený pod textom závetu). Predložený testament bol podľa názoru súdu prvej inštancie opatrený dátumom jeho vyhotovenia a bol tiež podpísaný poručiteľkou, čím boli naplnené aj ďalšie nevyhnutné obligatórne náležitostí holografného závetu. K pôvodnej výhrade žalobkyne v tom smere, že poručiteľka sa nezvykla podpisovať krstným menom ". S. B. ". súd poznamenal, že v spise sa nachádza písomná žiadosť o pridelenie stravy zo dňa 10.09.2001, v ktorej práve takýto podpis menovaná použila. Navyše podľa ustálenej judikatúry postačuje, ak poručiteľ podpísal závet aspoň svojím priezviskom a tým je splnená náležitosť podpisu závetu. Pokiaľ šlo o námietku vo vzťahu k dátumu, ktorý žalobkyňa označila za sporný, nakoľko medzi číslicou 26 a mesiacom február bola vložená číslica 8, k tomu súd prvej inštancie uviedol, že dátum na uvedenom testamente sa nachádzal aj pod podpisom poručiteľky a tento nepochybne uvádzal deň "26. február 1999". Za takéhoto stavu ustálil, že závet zo dňa 26.02.1999 spísaný poručiteľkou je určitým právnym úkonom a z hľadiska tohto atribútu nie je možné konštatovať jeho neplatnosť. Tiež konštatoval, že daný závet je potrebné považovať za zrozumiteľný, nakoľko z jeho obsahu je zrejmé, že poručiteľka G., Ž. I. C. (žalovaná) sa o ňu starala a poskytovala jej opateru, za čo jej po smrti odkázala svoj majetok. V tejto formulácii súd nezistil žiadne formulačné nedostatky, ktoré by spochybňovali záver o tom, že nebohá poručiteľka zamýšľala závetom so svojím majetkom pre prípad smrti nakladať. Súd prvej inštancie nezistil, žeby uvedeným závetom nebohá poručiteľka porušila ust. § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z obsahu napadnutého závetu nevyplynulo, žeby tento akýmkoľvek spôsobom porušoval zákon, či ho obchádzal, prípadne, žeby bol v rozpore s dobrými mravmi tak, ako má na mysli § 39 Občianskeho zákonníka. 6. Pokiaľ sa žalobkyňa dožadovala určenia neplatnosti sporného testamentu dôvodiac tým, že ho nebohá poručiteľka spísala ako osoba duševne nespôsobilá na uskutočnenie takéhoto právneho úkonu, toto tvrdenie sa nepodarilo žalobkyni v konaní nespochybniteľným spôsobom preukázať. V danom prípade znalecké dokazovanie na posúdenie zdravotného stavu nebohej poručiteľky v relevantnom období, teda v čase spísania sporného závetu nebolo možné pre absenciu zdravotnej dokumentácie poručiteľky vykonať. Z dôkazov, ktoré súd zhromaždil v konaní mimo rámca uvedenej chýbajúcej zdravotnej dokumentácie, či už z výpovedí svedkov alebo pripojených spisov Okresného súdu Spišská Nová Ves ale aj Okresného súdu Poprad (sp.zn. 6C/29/03), v ktorom sa nachádzali znalecké posudky súdneho znalca MUDr. Ludvika Nábělka č. 20/2004 a č. 42/2004, v ktorých tento citoval časti dokumentácie nebohej poručiteľky, sa odborný záver o duševnom stave poručiteľky vyvodiť nedal, čo vyplynulo z písomných vyjadrení súdneho znalca Doc. MUDr. Ľubomíra Vraždu, CSc. Bez takéhoto odborného vyjadrenia sa k duševnému stavu nebohej poručiteľky nebolo možné znalcami vyjadriť a v rozhodnom období ostatné dôkazy nemali dostatočnú výpovednú hodnotu o tom, v akom psychickom stave sa nachádzala nebohá poručiteľka v čase, kedy spisovala sporný testament. Na základe výpovedí svedkov súd prvej inštancie nemohol jednoznačne a nespochybniteľne vysloviť záver, že nebohá poručiteľka v čase spísania závetu zo dňa 26.02.1999 trpela duševnou poruchou, ktorá ju pre uskutočnenie takéhoto právneho úkonu činila za nespôsobilú na jeho uskutočnenie. Keďže neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje bezpečné zistenie, že účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť, podľa názoru súdu prvej inštancie je vylúčené urobiť záver o duševnej poruche poručiteľky na základe pravdepodobnosti, či za skutkových okolností, ktoré aj napriek dôkaznej verifikácii v zmysle § 132 O.s.p. neumožňujú urobiť v uvedenom smere úplne jednoznačný skutkový záver, na ktorý by bolo možné aplikovať toto zákonné ustanovenie. Keďže v danom prípade znalecké dokazovanie nebolo možné vykonať, nebolo možné ani konštatovať, že nebohá poručiteľka v čase spísania závetu bola duševne nespôsobilá a teda, súd prvej inštancie uviedol, že musel vychádzať zo záveru, že v čase jeho spísania bola poručiteľka osobou plne spôsobilou na právne úkony. Pokiaľ žalobkyňa navrhla vypracovať znalecký posudok MUDr. Ludvikom Nábělkom na posúdenie duševného stavu nebohej poručiteľky, tento návrh súd prvej inštancie zamietol z dôvodu, že menovaný súdny znalec bol už vylúčený z vykonávania tohto súdnoznaleckého dokazovania, ale aj preto, že tento znalec sa v svojom písomnom vyjadrení zo dňa 08.11.2006 ( č.l. 71 spisu), zo dňa 30.07.2010 (č.l. 162 spisu) a zo dňa 13.12.2011 (č.l. 255 spisu) vyjadril, že nedisponuje žiadnou relevantnou zdravotnou dokumentáciou nebohej poručiteľky, prípadne inými relevantnými dokladmi ako sú poznámky, kópie dokladov z uvedenej dokumentácie, ktoré by mu umožňovali vyhotoviť znalecký posudok. Súd nevykonal ani ďalší žalobkyňou navrhnutý dôkaz, a to oboznámenie sa s obsahom videonahrávky a audionahrávky s prejavom nebohej poručiteľky, nakoľko na vykonanie takéhoto dôkazu nedala súhlas nebohá poručiteľka, o tomto dôkaze nemala vedomosť, čo potvrdila samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 23.06.2003 v konaní vedenom pod sp.zn. 6C/29/03. Následné zmeny tejto jej výpovede v priebehu konania na pojednávaniach dňa 19.10.2006, že poručiteľka o nahrávke na video nevedela, ale o audionahrávke vedela, lebo žalobkyňa mala mikrofón, že poručiteľka vedela o oboch nahrávkach, súd vyhodnotil ako účelové. Navyše obsah týchto nahrávok objasnili vo svojich výpovediach svedkovia W.. C. X. S. W.. G. X. a z ich výpovedí vyplynulo, že tieto nahrávky neposkytovali žiaden bližší údaj o testamente zo dňa 26.02.1999. Svedok W.. C. X.Ý. na priamu otázku súdu k testamentu uviedol, že pri nahrávke vo všeobecnosti o testamente nebola reč a svedok W.. G. X. dokonca sa vyjadril priamo k testamentu z 26.02.1999 v tom zmysle, že s nebohou o ňom nebola reč pri týchto nahrávkach. Súd vzal na zreteľ aj tú skutočnosť, že obe boli realizované v roku 2002, kedy už nebohá poručiteľka nebola preukázateľne duševne spôsobilá ovládať svoje konania a posúdiť jeho následky, čo vyplynulo zo súdnoznaleckých záverov MUDr. Ludvika Nábělka, a to zo znaleckého posudku č. 42/2004. 7. O trovách konania si vymienil rozhodnúť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p. 8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e) a f) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnila trovy odvolacieho konania. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa nevyporiadal s výsluchom znalkyne PhDr. PaedDr. Eriky Strakovej na pojednávaní dňa 30.11.2015 a so skutkovými zisteniami z výsluchu vyplývajúcimi. V odvolaní citoval zo zápisnice obsah výsluchu tejto znalkyne a uviedol k nemu, že skutkové zistenia vyplývajúce z tohto vykonaného dôkazu sú veľmi významné v kontexte ostatných dôkazov predložených žalobkyňou, ako aj vykonaných v rámci konania. Poukázala predovšetkým na to, že predmetom konania je štvrtý závet z celkového počtu piatich závetov. Posudzované obdobia v rámci posúdenia platnosti jednotlivých závetov boli v relatívne krátkom časovom odstupe a vzhľadom na to, že zdravotná dokumentácia sa stratila, jedine súdny znalec MUDr. Ludvik Nábělek PhD, ktorý už predtým znalecký posudok vypracoval by sa mohol k spôsobilosti nebohej poručiteľky na právne úkony k dátumu posudzovaného testamentu vyjadriť po odbornej stránke. Poukázala tiež na to, že žalovaná priznala, že robila výpisky zo zdravotnej dokumentácie zo súdneho spisu, v ktorom táto bola založená. Vzhľadom na to, že zdravotná dokumentácia sa stratila, žiadala súd, aby preveril túto skutočnosť, teda, či mal niekto prístup k tejto zdravotnej dokumentácii a či táto bola vrátená žalovanou. V spise boli obsiahnuté fotokópie písomnej korešpondencie Mestského úradu v Levoči, ktorý od 03.04.2002 riešil správanie a konanie nebohej Heleny Cehulovej, súd však na tento dôkaz neprihliadol. Z korešpondencie obsiahnutej v spise je tiež zrejmé, že tvrdenia žalovanej a jej svedkov, že sa o nebohú príkladne starala, je v ostrom rozpore s korešpondenciou Mesta Levoča, najmä za situácie, keď sa Mesto Levoča odhodlalo riešiť situáciu ohľadom správania poručiteľky a podmienky, v ktorých žila. Dňa 18.08.2002, kedy nebohá pani Cehulová vo svojom byte odpadla, odmietla odísť do nemocnice, kým jej žalovaná Júlia Mišičková nevráti kľúče od domu. Tá jej vtedy kľúče odmietla vrátiť. Urobila tak až po zásahu privolanej hliadky Mestskej polície v Levoči. Členovi hliadky sa pri vstupe do domu urobilo z neporiadku, ktorý tam bol nevoľno a zvracal. Následne si urobil dokumentáciu z interiéru domu. Odvolateľka požiadala súd, aby vyzval Mestskú políciu v Levoči k poskytnutiu tejto fotodokumentácie. Požiadala tiež, aby bol predložený videozáznam z rozhovoru nebohej a jej právneho zástupcu ako dôkaz. Nebohá pani Cehulová so zhotovením záznamu vyjadrila súhlas. Pokiaľ sa predtým vyjadrila na otázku, či nebohá vedela o zhotovení videozáznamu, prehlásila, že otázku súdu správne nepochopila. Domnievala sa, že súd sa pýta na to, či nebohá pani Cehulová vedela o obsahu videozáznamu, t.j. či bola pripravovaná nejakým spôsobom na to, ako má na otázky odpovedať. V tomto význame prehlásila, že jej výpoveď bola spontánna a nevedela dopredu o obsahu rozhovoru. Na videozázname sú zachytené veľmi dôležité skutočnosti ohľadom vzťahu nebohej a žalovanej. Nebohá sa spontánne vyjadruje o tom, že bola žalovanou prinútená pod nátlakom k uzavretiu kúpnej zmluvy a popierala akúkoľvek starostlivosť o svoju osobu zo strany žalovanej. Poukázala tiež na výsledky znaleckých posudkov č. 2/2004 a doplnku č. 42/2004 vypracovaného MUDr. Ludvikom Nabělkom. Z nich vyplýva, že nebohá poručiteľka trpela závažnou duševnou poruchou, pričom je tam uvedené, že príznaky sú datované od roku 1993. Odvolateľka je preto toho názoru, že je vysoko pravdepodobné, že nebohá poručiteľka bola ovplyvnená touto chorobou aj v roku 1999, v čase spísania predmetného závetu. Vytkla súdu prvej inštancie, že odmietol vykonať dôkaz - prehratie videonahrávky rozhovoru nebohej poručiteľke s JUDr. Martinom Okálym, v ktorom nebohá vypovedá o zastrašovacích a donucovacích praktikách zo strany žalovanej ohľadom kúpnopredajnej zmluvy. JUDr. Martin Okály pri tom prehlásil, že poručiteľka s nahrávkou súhlasila. Odvolateľka opätovne vytkla súdu prvej inštancie, že nevykonal znalecké posúdenie ohľadom zdravotnej spôsobilosti nebohej poručiteľky v čase spísania testamentu zo dňa 26.02.1999. Predmetom konania je v poradí už štvrtý závet poručiteľky zo dňa 26.02.1999, pričom predchádzajúce bolo vyhlásené za neplatné. Zo znaleckého posudku MUDr. Ludvika Nábělka zo dňa 18.06.2004 vyplýva, že v čase spísania závetu dňa 02.09.2002 a ďalšieho závetu dňa 06.12.2002 Helena Cehulová trpela závažnou duševnou chorobou, ktorá podstatným spôsobom narušila jej schopnosť ovládať svoje konanie a posúdiť jeho následky. Je preto otázke, či bola spôsobilá na takýto právny úkon aj v čase spísania sporného závetu zo dňa 26.02.1999. Z Doplnku k znaleckému posudku zo dňa 29.11.2004 č. 42/2004 MUDr. Ludvika Nábělka tiež vyplýva, že u Heleny Cehulovej možno konštatovať postupný rozvoj psychických zmien podmienených artériosklerózou mozgových ciev už od roku 1990, organické zmeny centrálneho nervového systému zachytené už od roku 1993, v tom istom roku popisované aj poruchy správania. Taktiež z ostatných vykonaných dôkazov pred súdom prvej inštancie vyplýva zlý psychický stav poručiteľky už v priebehu roka 2001 (neudržanie moču a stolice, zhromažďovanie odpadov, nepotrebných predmetov, pocit ohrozenia zo strany okolia, neschopnosť objektívneho posúdenia vlastného konania - obťažovanie cudzích ľudí, nedodržiavanie osobnej hygieny dôsledkom odmietnutia vydávania strany v Dome opatrovateľskej služby, odmietanie ponúkanej pomoci). Z uvedených hľadísk preto možno konštatovať, že poručiteľka trpela závažnou duševnou poruchou. Zdravotný stav poručiteľky je podrobne konštatovaný aj v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 8Cod/61/2005. Poukázala tiež na výpoveď svedkyne Dvorčákovej, ktorá vypovedala, že poručiteľka chodila neupravená, ľudia sa jej vyhýbali, bolo z nej cítiť veľký zápach, ktoré skutočnosti pozorovala aj pred rokom 2001. Svedok Marek Sapara, ktorý poznal poručiteľku od augusta 1999 uviedol, že ju videl pohybovať sa okolo odpadkových košov a aj prehrabávať sa v nich, vyberať z nich zbytky jedál, vykonávať potrebu na verejnosti a podobne. Svedok Peter Hromjak si nebohú poručiteľku pamätal asi 20 rokov, pričom ju stretával pri výkone služby mestského policajta náhodne ako akéhokoľvek iného občana v Levoči. Pamätal si ju, že chodila sama okolo smetných košov, niečo vyberala. Svedkovia Ing. Michal Závacký a Ing. Peter Závacký sa vyjadrovali k okolnostiam nahrávok nebohej poručiteľky, ktoré žalobkyňa žiadala vykonať ako dôkaz. Z ich výpovedí vyplynulo, že nahrávky boli vykonané až v roku 2002 po mozgovej príhode nebohej poručiteľky, keď táto bola umiestnená v Domove dôchodcov. Z dôkazov vykonaných pred súdom prevej inštancie jednoznačne vyplýva, že poručiteľka trpela od roku 1990 artériosklerózou mozgových ciev, že od roku 1993 nastali u nej organické zmeny centrálneho nervového systému a v tom istom roku popisované poruchy správania. Všetky skutočnosti nasvedčujú tomu, že v roku 1993 sa u nej rozvinulo druhé štádium tzv. syndrómu rozvinutej demencie, v roku 1996 opäť konštatované „AS cerebri,“ v roku 1998 zhoršená spolupráca aj s ošetrujúcou lekárkou. Vzhľadom na takéto závažné ochorenia poručiteľky a zasahovanie žalovanej do slobodnej vôle poručiteľky, ako to naznačil aj znalec a ako vyplýva z videonahrávky je zrejme, že závet nebol prejavom zdravej, vážnej a slobodnej vôle poručiteľky. Vytkla súdu prvej inštancie, že nevykonal všetky ňou navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz oboznámením sa s obsahom videonahrávky, vypočutím žalobkyne k osobným a majetkovým pomerom k okolnostiam zaplatiť trovy konania. Mal požiadať Mesto Levoča k predloženiu spisu za účelom konkretizovania komisionálnej obhliadky a vypočuť svedka p. Dlugoša na to, ako vnímal pani Cehulovú, nie z pohľadu spovedného tajomstva. Mal vyžiadať správu od Juraj Barabáša, či sa u neho nenachádza zdravotná dokumentácia pani Cehulovej, oboznámiť sa s obsahom nahrávok s nebohou Cehulovou. Súd zamietol aj návrh žalobkyne na ustanovenie znalca MUDr. Ludvika Nábělka na vypracovanie znaleckého posudku na posúdenie duševného stavu nebohej poručiteľky z dôvodu, že tento bol vylúčený v súdnom konaní z vykonávania znaleckého dokazovania a jednak z dôvodu, že nedisponuje zdravotnou dokumentáciou. Pre vylúčenie znalca neexistoval zákonný ani ústavný dôvod. Rozhodnutím súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie žalobkyne a vec nebola spravodlivo rozhodnutá. 9. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny. Námietky žalobkyne, ktoré uvádza ohľadom veci samej, nie sú podľa názoru žalovanej akceptovateľné. Žalobkyňa v podstate opakuje námietky zo skoršieho odvolacieho konania, ku ktorým odvolací súd už zaujal svoje stanovisko. V plnom rozsahu sa stotožnila s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie. 10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) v rozsahu danom v ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených v odvolacích dôvodoch a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je opodstatnené. 11. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 16.02.2017 o 12.15 hodine v pojednávacej miestnosti č. dv. 206/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 08.02.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 3 C.s.p. 13. Žalobkyňa v odvolaní namieta odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e), f) O.s.p., teda že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 14. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. 15. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom sa nedopustil ani žiadnej vady uvedenej v § 221 ods. 1 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania, prípadne inej vady konania, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť ani tú skutočnosť, že nevykonal dôkazy navrhnuté žalobkyňou z dôvodov ním uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku. 16. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 17. Žalobkyňa v odvolaní uvádza skutočnosti, ktoré už boli uvedené pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa tento náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, preto odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. 18. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalobkyne a na doplnenie odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie udáva nasledovné: 19. Z dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie nemožno vyvodiť iný záver než ten, že napadnutý závet zo dňa 26.02.1999 poručiteľky Heleny Cehulovej je platným právnym úkonom, a to z hľadiska splnenia všeobecných podmienok v zmysle § 37, § 38, § 39, ale aj § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako správne uzavrel súd prvej inštancie. Daný závet spĺňa aj špecifické podmienky stanovené v § 476 až v § 479 Občianskeho zákonníka ohľadom obsahu a formy závetu, preto odvolací súd aj v tomto smere súhlasí s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. 20. Z dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie nemožno vyvodiť, žeby predmetný právny úkon urobila poručiteľka ako osoba v duševnej poruche, hoci aj prechodnej, ktorá by ju robila na tento právny úkon neschopnou tak, ako má na mysli § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 21. Je zrejmé, že žalobkyňa sa ocitla v mimoriadne obtiažnej dôkaznej situácii ohľadom preukázania tej tvrdenej skutočnosti, že poručiteľka Helena Cehulová trpela duševnou poruchou, ktorá zapríčinila jej nespôsobilosť na predmetný právny úkon - závet. Možno sa len stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že skutočnosť, či išlo o konanie osoby v duševnej poruche je otázkou skutkovou, ktorú treba mať za preukázanú. V tomto smere dôkazné bremeno jednoznačne zaťažovalo žalobkyňu, ktorá neuniesla dôkazné bremeno o preukázaní tej rozhodujúcej skutočnosti, že predmetný závet urobila poručiteľka Helena Cehulová v duševnej poruche, ktorá by zapríčinila nespôsobilosť na tento právny úkon a teda aj jeho neplatnosť v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 22. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. 23. Vyššie cit. ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé), ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. 24. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaných dôkazov podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania správne uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala, žeby daný právny úkon bol neplatný v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda žeby v tom čase poručiteľka Helena Cehulová trpela duševnou poruchou, ktorá by ju robila nespôsobilou na takýto právny úkon. Znalec MUDr. Ludvík Nábělek Phd. v súvislosti s uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 25.10.2006 č.k. 2C/26/06 - 65, ktorým bol ustanovený k posúdeniu skutočností na vypracovanie znaleckého posudku z odboru zdravotníctva a psychiatria ohľadom posúdenia duševného stavu nebohej Heleny Cehulovej sa vyjadril, že k posúdeniu duševného stavu vo februári 1999 poručiteľky potrebuje preštudovať spisovnú i zdravotnú dokumentáciu, najmä záznamy týkajúce sa inkriminovaného obdobia, keďže v predchádzajúcich znaleckých posudkoch sa vyjadroval k duševnému stavu z neskoršieho obdobia (24.08.2001 - 06.12.2002). Znalec MUDr. Ludvík Nábělek Phd. rovnako v podaní zo dňa 13.12.2011 (č.l. 255 spisu) v súvislosti so žiadosťou súdu zo dňa 29.11.2011 o poskytnutie súčinnosti pri zabezpečení zdravotnej dokumentácie poručiteľky Heleny Cehulovej sa vyjadril, že okrem posudkov, ktoré ohľadom duševného stavu vykonal už skôr, nemá žiadne ďalšie materiály, poznámky, výpisy zo zdravotnej dokumentácie), týkajúce sa nebohej pani Heleny Cehulovej. Nemožno preto vytknúť súdu prvej inštancie, že nevykonal vo veci znalecké dokazovanie ohľadom posúdenia duševného stavu poručiteľky Heleny Cehulovej ustanoveným znalcom MUDr. Ludvíkom Nábělkom, PhD., ktorý sa vyjadril, že z dôvodu nedostatku zdravotnej dokumentácie nemožno znalecké posúdenie vykonať. Rovnako aj ďalší znalec Doc. MUDr. Ľubomír Vražda sa v podaní zo dňa 30.05.2011 (č.l. 193 spisu) v tejto súvislosti vyjadril tak, že bez konkrétnych dokladov (zdravotnej dokumentácie) k požadovanému obdobiu nie je možné znalecké dokazovanie vykonať, nakoľko znalec MUDr. Nábělek v staršom znaleckom posudku citoval z dokumentácie len to, čo sa týkalo obdobia ním posudzovaného. 25. Za danej situácie, keď chýbala zdravotná dokumentácia poručiteľky Heleny Cehulovej týkajúca sa obdobia predchádzajúceho spísaniu testamentu zo dňa 26.02.1999 nebolo možné bezpečne zistiť, či v tom čase poručiteľka trpela duševnou poruchou, ktorá by ju robila na daný právny úkon neschopnou. Ani z ostatných dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie bezpečne k takémuto záveru nebolo možné dospieť, preto túto žalobkyňou tvrdenú skutočnosť o duševnej poruche poručiteľky v čase spísania závetu, nie je možné považovať za preukázanú. K takémuto záveru nebolo možné dospieť ani po vypočutí znalkyne PhDr., PaeDr. Eriky Strakovej na pojednávaní dňa 30.11.2015, ako sa nesprávne domnieva žalobkyňa. Je síce pravdou, že táto znalkyňa naznačila, že predmetný závet mohol byť vyhotovený v neskoršom období ako vyplýva z obsahu tohto závetu, išlo však len o ničím nepodložené dohady a navyše znalkyňa pri výpovedi uviedla, že k týmto otázkam nemôže dať jednoznačnú odpoveď. Taktiež pokiaľ sa menovaná znalkyňa vyjadrila v tom zmysle, že pisateľka závetu podľa nej „nebola v jednoznačnej nejakej pohode“, tiež uviedla, že na vyvodenie takýchto záverov nie je kompetentná. Ani z výsluchu tejto znalkyne preto nemožno vyvodiť záver, že napadnutý závet nie je platný. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že nevykonal dôkaz navrhnutý žalobkyňou ( záznam nahrávky poručiteľky ) z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje. Z dôvodu absencie súhlasu poručiteľky s použitím tohto dôkazu v konaní pred súdom by takýto dôkaz bol nezákonný a z toho dôvodu jeho vykonanie by nemohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci. 26. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v konaní bolo nadbytočné doplniť dokazovanie zabezpečením dokumentácie od mestskej polície ohľadom šetrenia v mieste bydliska poručiteľky, keďže takýto dôkaz by nebol v konaní ohľadom posúdenia duševného stavu poručiteľky Heleny Cehulovej a pre rozhodnutie vo veci významný. 27. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolateľky, že vzhľadom na časovú súvislosť jednotlivých závetov, ktoré spísala poručiteľka Helena Cehulová a ktoré boli súdom vyhlásené za neplatné a napadnutého závetu, vznikajú určité pochybnosti o duševnom stave poručiteľky aj ohľadom sporného závetu zo dňa 26.02.1999, avšak z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie k jednoznačnému záveru o tom, žeby predmetný závet zo dňa 26.02.1999 bol neplatný z dôvodu, žeby ho poručiteľka uskutočnila v duševnej poruche, ktorá by ju robila na tento úkon nespôsobilou, nemožno vyvodiť. Za tejto situácie nemožno dospieť k inému záveru ako tomu, že napadnutý závet je platný. 28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok podľa § 387 ods. 1 Cs.s.p. ako vecne správny. 29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní neúspešná, preto jej odvolací súd uložil povinnosť nahradiť úspešnej žalovanej trovy odvolacieho konania v celom rozsahu tak, ako vyplýva z enunciátu rozhodnutia. 30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).