Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/453/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615212019 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7615212019.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu Q. H. nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, zast. JUDr. Štefanom Kamenickým, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Hviezdoslavova 7 proti žalovaným 1. Obec Odorín, IČO: 00329428, zastúpenej JUDr. Ivanom Hricom, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Ing. Kožucha 8, 2. I. W. nar. XX.XX.XXXX, U. č. XX, 3. U. H. nar. XX.XX.XXXX, E. č. XX, 4. P.. B. H. nar. XX.XX.XXXX, X. XX, N., 5. P. P. r. H., nar. XX.XX.XXXX, E. č. XXX, 6. P. X. r. H., nar. XX.XX.XXXX, E. XXX, 7. Y. H.i, nar. XX.XX.R., J. P. X/X, X. A. Q., 8. F. H., nar. XX.XX.XXXX, E. č. XX, 9. E. H. nar. XX.XX.XXXX, E. XXX, XX. P. D. r. T., nar. XX.XX.XXXX, E. č. XXX, XX. D. O., nar. XX.XX.XXXX, I. XXXX/XX, X. A. Q., XX. P. H., nar. XX.XX.XXXX, N. XXX/XX, X. Q., t.č. X. A. Q., K. XX/XX, o vyslovenie relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku č.k. 4C/301/2015-124 z 30.6.2016 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Odmieta odvolanie proti 5.výroku. Žalovanému v 1.rade p r i z n á v a proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 2.,3.,4.,5.,6.,7.,8.,9.,10.,11. a 12.rade stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom č.k. 4C/301/2015-124 zo dňa 30.6.2016 návrh žalobcu zamietol a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému v 1.rade Obci Odorín na účet právneho zástupcu JUDr. Ivana Hrica náhradu trov konania 654,06 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému v 12. rade P. H. 42,26 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovanými v 2.,3.,4.,5.,6.,7.,8.,9.,10. a 11.rade navzájom nepriznal. Vyslovil, že o povinnosti žalobcu uhradiť súdny poplatok z návrhu bude rozhodnuté samostatným uznesením. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že v konaní sp.zn. 4C/300/2014 sa Obec Odorín - ako žalobca (v tomto konaní žalovaný v 1. rade) domáhala proti Q. H. - ako žalovanému (v tomto konaní žalobca) zrušenia podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX a LV č. XXXX k.ú. E. a jeho vyporiadanie prikázaním do výlučného vlastníctva obce Odorín ( s povinnosťou výplaty) dôvodiac, že všetci spoluvlastníci zapísaní v uvedených listoch vlastníctva súhlasili s odpredajom spoluvlastníckych podielov v prospech Obce Odorín, ktorá mieni byť vlastníkom nehnuteľností v plnom rozsahu, nakoľko je potrebné vybudovať prístupovú komunikáciu k lokalite Za humnami (ktorých majitelia pozemkov, ktoré odkúpili, majú záujem vystavať rodinné domy a bez prístupovej cesty tieto rodinné domy aj zostanú). Obec Odorín chcela tieto nehnuteľnosti nadobudnúť do výlučného vlastníctva pre všeobecne prospešné účely na zveľadenie obce a na prospech všetkých obyvateľov, ale aj širšej verejnosti a Spišského regiónu. S poukazom na zanedbateľnú veľkosť podielu žalovaného (Q. H. - v tomto konaní žalobca) podľa Obce Odorín z hľadiska budúceho možného využitia prideleného pozemku, reálne rozdelenie pozemkov nebolo účelné. V uvedenom konaní Q. H. s návrhom nesúhlasil, žiadal ho zamietnuť a podal vzájomný návrh, ktorým sa domáhal vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi Obcou Odorín a ostatnými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností tvrdiac, že žiaden zo spoluvlastníkov nehnuteľností zapísaných v LV č. XXXX a XXXX k.ú. E. mu predtým ako odpredal nehnuteľnosti Obci Odorín, neposkytol tieto nehnuteľnosti ako spoluvlastníkovi na odpredaj, čím bolo porušené jeho predkupné právo. Súd uznesením zo dňa 22.05.2015 vylúčil vzájomný návrh Q. H. na vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 25.07.2013 na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp.zn. 4C/301/2015 a je predmetom preskúmavania. Uznesením č.k. 4C/301/2015-16 zo dňa 08.08.2015 boli do konania pripustení všetci účastníci zmluvy o odpredaji nehnuteľností Obci Odorín, ktorí boli účastníkmi zmluvy na strane predávajúcich. Žalobca Q. H. poukazoval na ust. § 140 a § 140a OZ, pričom tvrdil, že nebolo realizované predkupné právo, preto je uzatvorená zmluva neplatná. Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaných, ktorí s návrhom žalobcu nesúhlasili a poukazovali na to, že žalobca súhlasil s odpredajom časti nehnuteľnosti, ktorú vlastnil ako podiel na parcelách zapísaných na LV č. XXXX a XXXX k.ú. E., avšak nemal záujem o vyplatenie hodnoty nehnuteľností, ktorá sa rovná kúpnej cene, ale žiadal, aby mu obec poskytla náhradný pozemok. Aplikujúc ust. § 140 a § 40a spolu s § 3 ods.1 OZ súd prvej inštancie uviedol, že všetci prítomní žalovaní účastníci, ktorí sa zhodne pridržiavali svojich písomných podaní, mali vedomosť o tom, že žalobca nemal záujem odkúpiť podiely ostatných spoluvlastníkov, ale mal záujem vymeniť svoj podiel s obcou. Zároveň potvrdili pozvánky na stretnutia rokovaní s obcou a mali vedomosť, že obec má záujem kúpiť pozemky v danej lokalite a aj za akú cenu, s tým, že o ponuke obce od začiatku vedel aj žalobca. Žalovaný v 11. rade (ktorý pôvodne vystupoval opozične vo vzťahu k obci spoločne so žalobcom) potvrdil, že so žalobcom o všetkom vedeli, vedeli o ponuke obce, vedeli o postoji ostatných spoluvlastníkov a žalobca nikdy pred ním neuviedol, že má záujem využiť svoje predkupné právo. Právny zástupca Obce Odorín poukázal na to, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ vedel o prevode pozemkov, pretože je ťažké si predstaviť, že by v tak malej obci ako je Odorín o tejto skutočnosti, ktorá sa riešila verejne po dobu desať rokov, nevedel. Z vykonaného dokazovania podľa súdu prvej inštancie nepochybne vyplýva, že žalobca vedel o predaji, ale nepochybne dal najavo, že nemá záujem o kúpu spoluvlastníckych podielov ostatných spoluvlastníkov a od r. 2006 až do r. 2013 sa nachádzal v právnej pozícii prevádzajúceho formou zámeny pozemkov. Z vykonaného dokazovania súd vyvodil záver, že návrh žalobcu i keď nebolo využité predkupné právo, nie je návrhom odôvodneným. Vykonaným dokazovaním účastníckymi výpoveďami a výpoveďami svedkov bolo nepochybne preukázané, že žalovaní v 2. - 13. rade predkupné právo navrhovateľa neporušili. Za rozhodujúci moment a dôkaz v prospech žalovaného v 1. rade /Obce Odorín súd považoval list žalobcu zo dňa 03.02.2006,v ktorom žalobca navrhuje výmenu pozemkov, pričom na jeho postoji sa až do uzavretia zmluvy v r. 2013 nič nezmenilo. Ako rozporuplné vyhodnotil prvoinštančný súd aj vyjadrenia samotného žalobcu, keď sa vyjadroval tak, že mieni síce odpredať svoje podiely obci, ale výmenou za iné pozemky a na otázku sudkyne odpovedal tak, že tieto podiely chcel odkúpiť. Vyjadroval sa neurčito, bez znalosti veci, pričom zo samotného priebehu konania súd prvej inštancie jednoznačne získal aj subjektívny dojem, že návrh na začatie konania bol návrhom, ktorým chcel žalobca získať za svoj podiel väčšie množstvo finančných prostriedkov ako získali ostatní spoluvlastníci nehnuteľností zapísaných v LV č. XXXX a XXXX k.ú. E.. Naopak podľa prvoinštančného súdu obec prostredníctvom množstva písomnej komunikácie, listov, pozvánok, uznesení a zápisníc jednoznačne preukázala, že žalobca celý čas, najmenej od r. 2006 (súd tvrdí, že od r. 2002) vedel o záujme obce o odkúpenie podielov v sporných nehnuteľnostiach, nikdy nevzniesol žiadne námietky, iba zaujal iný postoj síce v pozícii prevádzajúceho subjektu, ale nie za finančnú hodnotu, ale výmenou za iný pozemok - uzatvorenie zámennej zmluvy. Súd dospel k záveru, že na prejednávanú vec je použiteľné rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22Cdo 446/2002 zo dňa 13.05.2003 s ktorým sa stotožnil a z ktorého citoval: “ustanovenie § 140 Občianskeho zákonníka je ustanovením dispozitívnym a spoluvlastníci sa od neho po dohode môžu odchýliť. To vyplýva najmä zo skutočnosti, že na porušenie predkupného práva viaže zákon len relatívnu neplatnosť a tiež z toho, že § 140 Občianskeho zákonníka s dohodou spoluvlastníkov o výkone predkupného práva počíta. Ak sa podieloví spoluvlastníci dohodnú, že každý z nich predá svoj podiel tretej osobe, nemôže v prípade realizácie tejto dohody namietať relatívnu neplatnosť pre porušenie predkupného práva. Inak povedané, dohoda spoluvlastníkov o tom, že každý z nich samostatne prevedie svoj podiel na tretiu osobu je tiež dohodou o tom, že predkupné právo nebude uplatnené. Predkupné právo zaniká i v prípade, že spoluvlastník o zamýšľanom predaji druhých spoluvlastníkov tretej osobe vie, dá však nepochybne najavo, že o vec nemá záujem a s predajom súhlasí. V nadväznosti na uvedené dôvodil, že nie je sporné, že v tomto prípade predkupné právo predávajúcich a to odporcov 2-13 vo vzťahu k navrhovateľovi nebolo použité, ale nebol na to ani dôvod, nakoľko žalobca súhlasil s predajom nehnuteľností, nie však za finančnú náhradu, ale výmenou za iný pozemok. V tomto prípade ide o jeho ústne alebo konkludentne uzavretú dohodu o tom že predkupné právo nebude uplatnené. Pokiaľ spoluvlastník vyslovene prejaví vôľu vec nekúpiť, bolo by nadbytočné mu ju ponúkať ku kúpe (navrhovateľ mal možnosť odkúpiť nehnuteľnosti najmenej od r. 2006 do r. 2013).Keďže z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalobca vedel o predaji, ale nedal nepochybne najavo, že nemá záujem o kúpu spoluvlastníckych podielov ostatných spoluvlastníkov (čo bolo výsluchom účastníkov konania a svedkov potvrdené), naopak mal záujem odpredať svoj pozemok, ale výmenou za iný pozemok, jeho predkupné právo zaniklo, preto súd prvej inštancie návrh žalobcu Q. H. v plnom rozsahu zamietol. Súčasne súd prvej inštancie vec posúdil aj z hľadiska elementárnej spravodlivosti a dobrých mravov v zmysle § 3 Občianskeho zákonníka dôvodiac, že Obec Odorín sa po dobu 10 rokov snažila dohodnúť so žalobcom, o čom svedčí množstvo listinných dôkazov v spise (listy, pozvánky, uznesenia, doručenky, odpovede navrhovateľa), nakoniec obec ustúpila, vyhovela žiadosti o zámenu pozemkov, schválila zámenu pozemkov, v r. 2012 vytvorila ucelenú parcelu pre žalobcu, pričom podmienkou bolo doplatiť časť hodnoty pozemkov v danej lokalite obce, s čím žalobca v poslednej chvíli nesúhlasil. Aj z týchto dôvodov súd vzájomný návrh zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 149 Občianskeho súdneho poriadku a priznal úspešným účastníkom konania náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku 99,50 eur a z trov právneho zastúpenia žalovaného v 1. rade Obce Odorín a žalovaného v 12. rade P. H.. Žalovaní 2,3,4,5,6,7,8,9,10,11 nemajú právo na náhradu trov konania vzhľadom na to, že i keď boli v konaní úspešní, si náhradu trov konania neuplatnili. 2. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal žalobca odvolanie voči výroku, ktorým bol návrh zamietnutý, voči výrokom, ktorými bol zaviazaný k povinnosti nahradiť žalovanému v 1.rade a žalovanému v 12. rade trovy konania, ako aj voči výroku, ktorým súd vyslovil, že o povinnosti žalobcu uhradiť súdny poplatok z návrhu bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím . Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie návrhu a vysloví, že kúpna zmluva zo dňa 25.7.2013 č. 21/2013 o prevode nehnuteľností je neplatná a priznal mu plnú náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, teda dôvodmi podľa § 365 ods. 1, písm. f) a h) CSP. Za nesprávne považoval vyhodnotenie súdu prvej inštancie vo vzťahu k aplikácii rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 446/2002 na predmetný prípad, keď podľa názoru žalobcu nebola splnená ani jedna z podmienok, ktoré predpokladá uvedený judikát, preto aby mohlo byť upustené od predkupného práva, ktorými sú: 1. dohoda spoluvlastníkov na spoločnom prevode tretej osobe, 2 . spoluvlastníci dajú nepochybne najavo, že nemajú záujem o vec, 3. spoluvlastníci s predajom súhlasia. Žalobca poukázal na to, že takýto jeho prejav nesmeroval k spoluvlastníkom nehnuteľností, ale smeroval obci Odorín, ktorá spoluvlastníkom nebola - jedná sa o list, ktorý spolu s ďalším spoluvlastníkom zaslal obci dňa 3.2.2006 s návrhom na výmenu svojich časti pozemkov , kde sa však nejedná o návrh vo vzťahu ku kúpnej zmluve podľa § 588 a násl. OZ, ale o návrh na zámennú zmluvu podľa § 611 OZ. Zároveň vyjadril názor, že v tomto prípade nedošlo k dohode spoluvlastníkov, čo vyplynulo aj z výpovede účastníkov konania, z ktorých okrem iného vyplynulo aj to, že žalobca nesúhlasil s odpredajom nehnuteľnosti asi pred 5 - 6 rokmi. Zároveň poukázal na tie časti výpovede žalovaných, v ktorých uvádzali, že svoj podiel žalobcovi na odpredaj neponúkli, z týchto výpovedí vyvodil aj záver o tom, že k žiadnej dohode spoluvlastníkov, že každý z nich samostatne prevedie svoj spoluvlastnícky podiel na tretiu osobu, nikdy nedošlo. Napokon podľa žalobcu vyplynulo z výpovedí a z listu adresovanému obci Odorín zo dňa 3.2.2016 aj to, že nebola splnená ani 3.podmienka (že spoluvlastník o zamýšľanom predaji druhým spoluvlastníkom tretej osobe vie a dá nepochybne najavo, že o vec nemá záujem a že s predajom súhlasí). Ďalej žalobca zdôraznil, že nie je povinnosťou dotknutého spoluvlastníka sa aktívne zaujímať o odkúpenie spoluvlastníckeho podielu, ale zákon túto povinnosť aktívne sa zaujímať o odkúpenie spoluvlastníckeho podielu ukladá tomu spoluvlastníkovi, ktorý svoj podiel prevádza. Napokon spochybnil aj samotnú možnosť použitia citovaného NS ČR v Slovenskom právnom poriadku. V ďalšom žalobca opakovane poukázal na to, že v predmetnej zmluve sú robené zásahy rukou - dopisované údaje a zmluva zo dňa 25.7.2013 tak, ako bola predložená súdu (a zrejme aj katastrálnemu úradu) nie je urobená určite a zrozumiteľne, z ktorého dôvodu je podľa jeho názoru s poukazom na ust. § 37 ods. 1 OZ absolútne neplatná, s čím sa mal súd prvej inštancie ex oficio zaoberať. Napokon vo vzťahu k posudzovaniu elementárnej spravodlivosti a dobrých mravov, tak, ako to uskutočnil súd prvej inštancie žalobca vyjadril názor, že práve konanie obce, ktorá požadovala od neho nie predaj, ale v podstate dar pre obec, je konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. 3. K podanému odvolaniu sa nevyjadrili žalovaní v 2. až 12.rade. 4. K odvolaniu sa vyjadril písomne žalovaný v 1.rade tak, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za spravodlivý, súd náležitým spôsobom zistil skutkový a právny stav veci, vyhodnotil všetky dôkazy a svoje rozhodnutie potrebným spôsobom odôvodnil. K zániku predkupného práva žalobcu žalovaný v 1.rade poukázal na chronológiu skutkových okolností vzťahujúcich sa na predmetnú vec, keď už v roku 2003 bol obecným zastupiteľstvom schválený územný plán obce Odorín za účelom rozvoja individuálnej výstavby v celej obci, vrátane novej stavebnej zóny tzv. c lokalite „Za Humnami“. Žalovaný v 1. rade investoval finančné prostriedky do prípravy tejto stavebnej zóny, majetkovoprávneho vysporiadania, spracovania projektovej dokumentácie a od roku 2005 po spoločnom stretnutí všetkých spoluvlastníkov, začal vykupovať od jednotlivých vlastníkov pozemky určené na vybudovanie pozemnej komunikácie. Zároveň vyjadril názor, že rozhodnutie NS ČR sp.zn. 22Cdo 446/2002 a aj prvostupňového súdu v prejednávanej veci vychádza z ustáleného právneho názoru, ktorý prešiel právnym historickým vývojom a je súčasťou judikatúry oboch štátov, pričom upriamil pozornosť napr. na Občiansky zákonník s komentárom autora JUDr. Imricha Feketeho v zmysle ktorého právni teoretici prijali záver, že „ môže dôjsť k zániku predkupného práva aj nepochybným prejavom vôle spoluvlastníka o tom, že nemá záujem na kúpe predávaných spoluvlastníckych podielov v takomto prípade by zrejme išlo o ústne alebo konkludentne uzavretú dohodu spoluvlastníkov o tom, že spoluvlastník nebude uplatňovať predkupné právo. Ak výslovne prejaví vôľu vec nekúpiť, bolo by nadbytočné mu ju ešte ponúkať na kúpu„. Žalovaný v 1.rade opakovane zdôraznil, že v liste zo dňa 03.02.2006 nie je žiadna zmienka, že žalobca svoje pozemky nechce previesť, naopak s prevodom súhlasil a stanovil si podmienky prevodu. Z uvedeného je teda zrejmé, že aj žalobca chcel vystupovať v pozícii prevádzajúceho za osobitných podmienok. Ak by mal žalobca záujem o kúpu pozemkov, tento záujem by vyjadril už v tomto liste, no žalobca tak neučinil. Žalobca zároveň na podporu svojho tvrdenia, že žalobca nemal nikdy záujem kúpiť pozemky ostatných spoluvlastníkov poukázal aj na výsluch žalobcu dňa 21.03.2016, kde žalobca sám z vlastnej vôle odpovedal, že chce obci odpredať svoj podiel a súčasne odpovedal, že nechcel využiť svoje predkupné právo. Ďalej žalovaný v 1.rade dôvodil, že predkupné právo podľa právnej teórie môže zaniknúť aj aj zrieknutím sa mlčky zo strany dotknutého spoluvlastníka, preto ak žalobca vyjadril názor - žiadosť o výmenu nehnuteľnosti a následne deväť rokov komunikoval s obcou o tejto výmene, pričom všetci ostatní spoluvlastníci o uvedenom mali vedomosť, dá sa takýto postoj žalobcu vnímať iba ako zrieknutie sa predkupného práva a teda aj ako zhodný prejav vôle všetkých spoluvlastníkov smerujúcich k prevodu pozemkov na obec s tým, že žalobca iba chcel osobitné podmienky (keďže je nesporné, že všetci ostatní podieloví spoluvlastníci takýto súhlas vyjadrili). Vo vzťahu k namietanej absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy žalovaný v 1.rade poukázal na to, že v zmluve sú vykonané opravy iba z toho dôvodu, že obec sa pokúšala do poslednej chvíle dohodnúť so žalobcom, ktorý túto dohodu však odmietol a preto v súlade s § 42 ods. 4 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, bol žalovaný v 1.rade ako navrhovateľ v katastrálnom konaní oprávnený vykonať na zmluve opravnú doložku s cieľom odstrániť chyby v písaní, čítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti. Je zrejmé, že zmluva bola opravovaná priamo starostom obce, pričom je tam uvedený dátum, jeho podpis a úradná pečiatka a oprava bola vykonaná za prítomnosti povereného pracovníka príslušného katastrálneho odboru Okresného úradu Spišská Nová Ves. Tento pracovník zmluvu v zmysle katastrálneho zákona konfrontoval so zákonom, a keďže bola vkladu schopná, povolil vklad. Vzhľadom na uvedené žalovaný v 1.rade navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a súčasne si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. 5. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne voči rozhodnutiu vo veci samej nie je dôvodné, preto rozsudok okrem výroku o trovách účastníkov konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a výrok o trovách konania zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie ,pretože neboli dané dôvody ani pre potvrdenie ani pre zmenu rozhodnutia o trovách konania. 6. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP). 7. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné: 9. Žalobkyňa podané odvolanie odôvodnila tým, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. 10. Ani jeden z týchto uplatnených dôvodov nie je daný. 11. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd naopak neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim zust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. 12. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods.1 písm. h) CSP odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. 13. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že nebol naplnený odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm. f) CSP, keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Zároveň súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, t.j. nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm. f) CSP. 14. Podľa § 140 Občianskeho zákonníka, ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§ 116, 117). Ak sa spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov. 15. Podľa § 40a Občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení § 49a, § 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá. 16. Súd prvej inštancie aj odvolateľ poukazovali na rozhodnutie sp.zn. 22 Cdo 446/2002 NS Českej republiky, v ktorom súd poukázal na to, že „ ustanovenie § 140 OZ je ustanovením dispozitívnym a spoluvlastníci sa od neho po dohode môžu odchýliť, o čom svedčí aj tá skutočnosť, že na porušenie predkupného práva viaže zákon iba relatívnu neplatnosť. Ak sa dohodnú podieloví spoluvlastníci, že každý z nich predá svoj podiel tretej osobe, nemôžu v prípade realizácie tejto dohody namietať relatívnu neplatnosť pre porušenie predkupného práva, teda dohoda spoluvlastníkov o tom, že každý z nich samostatne prevedie svoj spoluvlastnícky podiel na tretiu osobu je tiež dohodou o tom, že predkupné právo nebude uplatnené. Predkupné právo zaniká aj v prípade, ak spoluvlastník o zamýšľanom predaji druhým spoluvlastníkom tretej osobe vie, dá však nepochybne najavo, že o vec nemá záujem a že s predajom súhlasí. V takomto prípade ide o ústne alebo konkludentne uzatvorenú dohodu o tom, že predkupné právo nebude uplatnené. Pokiaľ spoluvlastník výslovne prejaví vôľu vec nekúpiť, bolo by nadbytočné mu ju ešte ponúkať ku kúpe. Za takejto situácie by niektorý zo spoluvlastníkov mohol namietať porušenie predkupného práva iba v prípade, že by boli nepochybne porušené dohodnuté podmienky predaja, samozrejme iba za predpokladu, že takéto podmienky dohodnuté boli.“ 17. Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práva povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právnych dôvodov zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 18. Ust. § 3 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými mravmi rozumie ust. § 3 ods. 1 OZ súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných (rozhodnutie NS ČR 25 Cdo 2648/2003). 19. Pre použitie korektívu „dobré mravy“ zákon neustanovuje, z akých hľadísk má súd vychádzať; vymedzenie hypotézy právnej normy teda závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu (rozhodnutie NS ČR 21 Cdo 633/2002, 3 Cdon 51/96, 2 Cdon 473/96). Dobré mravy sú merítkom hodnotenia konkrétnych situácií, odpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti, majú prevažne funkciu interpretačnú. Tento všeobecný horizont sa vývojom spoločnosti rozvíja a rozvíja aj svoj morálny obsah v priestore a čase, preto musí byť posudzovaný z hľadiska konkrétneho prípadu tiež práve v danom čase, na danom mieste a vo vzájomnom komunikovaní účastníkov právneho vzťahu (rozhodnutie NS ČR 28 Cdo 2160/2007). 20. Zásada súladu výkonu práv s dobrými mravmi, resp. poctivým obchodným stykom, predstavuje výrazný korektív, ktorý v odôvodnených individuálnych prípadoch dovoľuje zmierňovať rigoróznosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti. Dobré mravy pôsobia ako korektív okrem iného aj v situáciách, v ktorých sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe . Povinnosťou všeobecného súdu je zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť obsah zmluvy aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v situáciách, keď zmluvu uzatvára jedna osoba „sama so sebou“, v ktorých sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu „približne vyváženého pomeru síl účastníkov zmluvy“ a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom „primeraného vyrovnania záujmov“. Pri posudzovaní právneho úkonu - dohody o odstupnom cez prizmu dobrých mravov (§ 3 ods. 1 OZ) je nepostačujúce, ak sa konajúci súd upriami len na všeobecnú zásadu rovnosti, ktorou bez ďalších úvah odôvodní predmetný právny úkon ako zodpovedajúci dobrým mravom. Úlohou všeobecného súdu je posudzovať súlad s dobrými mravmi z viacerých hľadísk, akcentujúc pritom otázku vyváženosti vzájomných plnení strán (Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 457/2010). 21. Odvolací súd zároveň poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22 Cdo 2401/2010, v ktorom súd vychádzal z úvahy, že námietka relatívnej neplatnosti právneho úkonu predstavuje jednostranný adresovaný hmotnoprávny úkon, ktorý, ak je uskutočnený v súlade s právom, vyvolá s účinkami ex tunc neplatnosť dotknutého právneho úkonu (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30 Cdo 3978/2009). Vznesenie tejto námietky je tak výkonom práva, ktorý podlieha tiež kritériám stanoveným v § 39 OZ, podľa ktorého je okrem iného neplatný právny úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom. Súd v danom prípade vzhliadol neplatným výkon práva dovolať sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Vznesenie takejto námietky je hmotnoprávnym úkonom, podliehajúcim kritériám § 39 OZ; pritom je treba vychádzať zo všetkých okolností prípadu (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 25 Cdo 2648/2003). Podľa konštantnej judikatúry platí, že ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. patrí k právnym normám s relatívne neurčitou(abstraktnou) hypotézou, ktorá tak ponecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Zodpovedajúci úsudok súdu musí byť podložený dôkaznými skutkovými zisteniami a musí súčasne presvedčivo preukazovať, že tieto zistenia dovoľujú v konkrétnom prípade záver, že výkon práva je s dobrými mravmi skutočne v rozpore (rozsudok NS ČR 21 Cdo 633/2002). 22. Zohľadniac vyššie uvedené zásady odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že prevod spoluvlastníckeho podielu, na ktorý sa vzťahuje predkupné právo spoluvlastníka, je v prípade porušenia predkupného práva úkonom, ktorý je možné napadnúť relatívnou neplatnosťou, pri ktorej platí, že tento úkon je platný až do doby, kým nedôjde k dovolaniu sa relatívnej neplatnosti. Dovolaním sa relatívnej neplatnosti sa stáva predmetný právny úkon neplatným ex tunc - od začiatku, avšak iba v prípade, ak je takéto dovolanie sa relatívnej neplatnosti dôvodné. Takéto účinky teda nenastanú v prípade, ak dovolanie sa relatívnej neplatnosti dôvodné nie je, napr. v prípade, ak nedôjde k porušeniu predkupného práva spôsobom, ako to tvrdí osoba dovolávajúca sa relatívnej neplatnosti. Zároveň vyššie uvedené následky neplatnosti predmetného právneho úkonu ex tunc môžu nastať iba v prípade, ak právny úkon, ktorým dôjde k dovolávaniu sa relatívnej neplatnosti je platným právnym úkonom. Odvolací súd aj s poukazom na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22 Cdo 2401/2010 uvádza, že dovolanie sa relatívnej neplatnosti (vznesenie námietky relatívnej neplatnosti) je hmotnoprávnym úkonom podliehajúcim kritériám § 39 OZ, a preto v súlade s citovanou judikatúrou a Nálezmi Ústavného súdu SR, aj tento právny úkon podlieha prieskumu vo vzťahu k požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 3 ods. 1 OZ a jeho súladu s dobrými mravmi. 23. V danom prípade odvolací súd zohľadnil chronológiu skutkových okolností tak, ako sú popísané v odôvodnení súdu prvej inštancie a vo vyjadrení žalovaného v 1. rade k podanému odvolaniu (ktorá vyplýva aj z vykonaného dokazovania), a preto dospel k názoru, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že je potrebné vec posudzovať aj z hľadiska elementárnej spravodlivosti a dobrých mravov v zmysle § 3 OZ, preto hmotnoprávny úkon, ktorým žalobca vzniesol námietku relatívnej neplatnosti, odvolací súd považuje za absolútne neplatný právny úkon v súlade s § 39 OZ, pretože sa prieči dobrým mravom. S dôrazom na kogentné ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobe vyhovené byť nesmelo, naplniac zákonnú korekciu, ktorá sa uplatní tam, kde konkrétne okolnosti prípadu, ako tomu bolo v tejto právnej veci, plne odôvodňujú odopretie ochrany práva žalobcovi ako nutný výraz rešpektu k zásade slušnosti. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny či formalistický výklad a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (podobne viď rozsudok NS SR 1 Cdo 48/2010 ). 24. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh žalobcu zamietnutý, ako vecne správny potvrdil, vrátane výrokov o trovách konania, ktoré rovnako považoval za vecne správne (ktoré žalobca napádal zrejme iba ako výroky súvisiace, nakoľko v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, vzťahujúce sa na prípadnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania). 25. Žalobca podal odvolanie aj voči 5. výroku, ktorým bolo vyslovené, že o povinnosti navrhovateľa uhradiť súdny poplatok z návrhu bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím. 26. Súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej (§ 234 ods. 1 CSP). 27. Podľa § 386 písm. c/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 28. Podľa § 357 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a/ zastavení konania, b/ odmietnutí podania vo veci samej, c/ odmietnutí žaloby na obnovu konania, d/ návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e/ zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f/ návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g/ zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h/ zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i/ návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j/ odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k/ povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l/ zabezpečení dôkazného prostriedku, m/ nároku na náhradu trov konania, n/ prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o/ návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia. 29. CSP pokiaľ ide o prípustnosť odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie ustanovuje taxatívny výpočet uznesení, proti ktorým je odvolanie prípustné (§ 357 CSP). Výkladom potom treba mať za to, že v každom inom prípade platí, že odvolanie proti uzneseniu prípustné nie je. 30. Výrok, ktorým bolo vyslovené, že o povinnosti navrhovateľa uhradiť súdny poplatok z návrhu bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím (5. výrok) nie je rozhodnutím súdu vo veci samej, pričom sa jedná o rozhodnutie o vedení konania, ktoré nie je uvedené v § 357 CSP. 31. Keďže žalobca podal odvolanie aj proti výroku, proti ktorému odvolanie nie je prípustné (§ 357 CSP), odvolací súd v zmysle § 386 písm. c/ CSP odvolanie voči tomuto výroku (5. výrok) odmietol, keďže smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 32. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ust. § 396 ods.1 CSP v spojení s § 255 ods.1 CSP a § 262 ods.1, 2 CSP. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nárok na náhradu trov odvolacieho konania vznikol úspešným žalovaným, avšak žalovaným v 2. až 12. rade žiadne trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli vo vzťahu medzi nimi a žalobcom súd stranám sporu nárok na náhradu nepriznal . Žalovanému v 1. rade trovy odvolacieho konania vznikli, preto mu súd priznal ich náhradu v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).