Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/211/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615212228 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7615212228.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcov 1) T. T., 2) N. T. a 3) Y. T., U. F. XXX, všetkých zastúpených Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Trnava, Hlavná 31, IČO: 36 865 281, proti žalovanej ČSOB Poisťovňa, a.s., Bratislava, Vajnorská 100/B, IČO: 31 325 416, o zaplatenie 90 280 €, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 11C/309/2015-115 z 11.2.2016 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade po 30 000 €, žalobcovi v 3. rade 15 000 €, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu v 3. rade zamietol a rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobcovia žalobou, podanou uňho 3.7.2015, dožadovali, čo v nej konštatovali (reprodukoval jej podstatný obsah), čo žalobcovia v 1. a 2. rade, ktorí (tak ako aj žalobkyňa v 3. rade) na pojednávaní 18.11.2015 a 11.2.2016 na žalobe zotrvali, uviedli, čo uviedla žalovaná v písomnom vyjadrení z 18.9.2015 a, čo uviedol poverený zamestnanec žalovanej na pojednávaní 11.2.2016. Vymenoval dôkazné prostriedky, ktorými v predmetnej veci vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav, konkrétne čo zistil z vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru (ďalej len OR PZ), odbor kriminálnej polície, Sp. Nová Ves, ČVS:ORP-579/OVK- SN-2012, z úmrtného listu T. T., W..XX.X.XXXX, z výzvy žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy z 27.10.2014, z vyjadrenia žalovanej k výzve na náhradu nemajetkovej ujmy z 30.10.2014, z oznámenia žalovanej o likvidácii „poistenej“ udalosti z 12.11.2012 a z oznámenia o ukončení vyšetrovania škodovej udalosti zo 4.8.2014. Citujúc znenie § 4 a § 15 ods.1 zák.č.381/01 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, uviedol: Žalovaná vzniesla námietku vecnej pasívnej legitimácie v konaní, takže touto sa zaoberal prioritne. V zák.č.381/01 Z. z. nie je výslovne upravený nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v dôsledku usmrtenia pri dopravnej nehode, nezodpovedá to však smernici čl.3 Smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov, či čl.1 smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Obe uvedené smernice zrušila smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorá podľa svojho odôvodnenia č.1 predstavuje kodifikáciu oboch uvedených smerníc. Toto zrušenie sa stalo účinným podľa čl.29 smernice 2009/103/ES v spojení s jej čl.30 27.10.2009 a keďže dopravná nehoda, ktorá je predmetom prejednávanej veci sa stala 28.7.2012, na prejednávanú vec sa použije Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009. Použitím eurokonformného výkladu pojmov náhrada škody a škoda na zdraví podľa § 4 ods.1,2,4 a § 15 ods.1 zák.č.381/01 Z. z. a s prihliadnutím k samotnému účelu inštitútu povinného zmluvného poistenia sa z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla (ďalej len vozidlo) v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma, ktorá bola v dôsledku nehody spôsobená pozostalým obete dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods.2,3 O. z. a ktorú je potrebné v širšom ponímaní považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods.2 písm. a/ zák.č.381/01 Z. z. Táto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, teda spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel. Aj z právnej úpravy poistenia občianskoprávnej povinnosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel upravenú v Smerniciach Rady č.72/ 166/EHS, 90/232/EHS a č.2009/103/ES vyplýva, že každý členský štát je povinný zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí nehôd, aby škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia neostali neuhradené. Táto zodpovednosť musí pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim, okrem vodiča, vyplývajúcu z prevádzky vozidla, ako je to zrejmé z čl.3 ods.1 Smernice 72/166/EHS i čl.1 Smernice 90/232/EHS. Osobám poškodeným v dôsledku havárie vozidla tým má byť zaručené poskytnutie poistného plnenia a priame právo podať žalobu proti poistiteľovi zodpovednej osobe, pričom podľa cit. smerníc sa za poškodeného považuje akákoľvek osoba, ktorá utrpela ujmu alebo škodu následkom dopravnej nehody, oprávnená na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu alebo ujmu spôsobenú vozidlami. Zo znenia uvedených ust. vyplýva, že je potrebné rozlišovať ako v prejednávanej veci, tak aj vo všeobecnosti v kontexte povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla, medzi 2 odlišnými právnymi inštitútmi. Na jednej strane stojí občianskoprávna zodpovednosť za škodu, spôsobenú prevádzkou vozidla. Na druhej strane stojí pokrytie tejto zodpovednosti povinným poistením. Tieto 2 právne inštitúty sú síce veľmi úzko spojené, ale zároveň sú upravené v práve Únie odlišným spôsobom a v odlišnom rozsahu. Ako totiž rozhodol Súdny dvor (ďalej len SD) povinnosť poistného krytia cestujúcich, pokiaľ sa stali obeťami nehody spôsobenej vozidlami sa odlišuje od rozsahu ich odškodnenia. Zatiaľ čo povinnosť poistného krytia je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie, odškodnenie sa spravuje v zásade vnútroštátnym právom. V tejto súvislosti SD už uviedol, že cieľom 1., 2. a 3. smernice nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu v členských štátoch a že podľa súčasného práva Únie členské štáty môžu voľne upraviť režim zodpovednosti za škodu, uplatniteľný na poistné prípady vyplývajúce z prevádzky vozidiel. Členské štáty sú však povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu uplatniteľná podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá poistením v súlade s ust. uvedených smerníc. Tento eurokonformný výklad pojmu náhrada škody, škoda na zdraví má oporu aj v Rozsudku SD (druhá komora) z 24.10.2013 vo veci Haasová C-22/12, kde bolo rozhodnuté, že čl.3 ods.1 Smernice Rady č.72/166/ EHS z 24.4.1972, čl.1 Smernice Rady č.84/5/EHS z 30.12.1983, zmenenej Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005 a čl.1 ods.1 Smernice Rady č. 90/232/EHS z 14.5.1990 sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Ako už bolo uvedené obe uvedené smernice zrušila smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009, ktorou bolo vydané ich kodifikované znenie. Podľa bodu 1 cit. smernice o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel a o kontrole plnenia povinností poistenia tejto zodpovednosti, Smernica Rady č.72/166/ EHS z 24.4.1972, druhá Smernica Rady č.84/5/EHS z 30.12.1983, tretia Smernica Rady č.90/232/EHS z 14.5.1990 a Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES zo 16.5.2000 (štvrtá smernica o poistení vozidiel) boli opakovane podstatným spôsobom menené a doplnené. V záujme jasnosti a prehľadnosti by sa mali tieto 4 smernice, ako aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005, ktorou sa menia a dopĺňajú Smernice Rady č.72/166/EHS, 84/5/EHS, 88/357/EHS a 90/232/EHS a Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel kodifikovať. Citoval znenie čl.3 posledná veta kapitoly I a čl. 9 bod 1 kapitoly 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES. Vzhľadom na kodifikované znenie Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.9.2009, je výklad podaný rozhodnutím SD aplikovateľný aj na tento prípad. Paušálne vylúčenie náhrady nemajetkovej ujmy, o akú ide v prejednávanej veci, nie je zlučiteľné s výkladom práva Únie podľa uvedeného rozhodnutia. V kontexte tohto stanoviska je toho názoru, že žalovaná ako poisťovňa, v ktorej bolo poistené vozidlo, ktoré spôsobilo predmetnú dopravnú nehodu, je vecne pasívnou účastníčkou konania, pretože podľa § 4 a § 15 ods.1/ zák.č.381/01 Z. z. je povinná plniť v dôsledku vzniknutej poistnej udalosti. Citoval znenie č.15 ods.1,2 a čl.19 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len SR),§ 11,§ 13,§ 15 O. z.,čl.2 ods.1,čl.8 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd publikovaného pod č.209/92 Zb. a čl.17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach publikovaného pod č.120/76 Zb. V § 11 O. z. je daná úprava všeobecného osobnostného práva, ktorá má za svoj predmet osobnosť ako celok, ako aj jej jednotlivé hodnoty tvoriace celistvosť - telesnú integritu (život, zdravie, telo a jeho nedotknuteľnosť) a morálnu integritu (všetky formy osobnej slobody fyzických osôb, ich česť, dôstojnosť, súkromie, dobrá povesť a i.). K vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť, vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt osobnosti tvoriacich ich fyzickú a morálnu jednotu, rôznym spôsobom. Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade sú: - existencia ujmy (spočívajúca v poškodení duševného zdravia žalobcov), - porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon (spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobcov) a - príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v § 13 O. z. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v prvom rade „na“ jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávny konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ust. O. z. o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti (tzv. postmortálna ochrana) je ich osobným záujmom; ide o najbližších príbuzných, a to manžela a deti, a ak ich niet, o rodičov. V prejednávanej veci bolo preukázané, že protiprávnym konaním bolo zasiahnuté do práva na život syna žalobcov v 1. a 2.rade a zároveň brata žalobkyne v 3.rade, do práva na súkromie a rodinný život žalobcov, ktorý nastal momentom jeho smrti 28.7.2012 a ktorého následky v podobe rôznej formy citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva s blízkou osobou) u žalobcov stále pretrvávajú. Porušenie právnej povinnosti páchateľa dopravnej nehody bolo konštatované v uznesení OR PZ, odbor kriminálnej polície, Sp. Nová Ves, ČVS:ORP-579/OVK-SN-2012 z 25.9.2012 napriek tomu, že tr. stíhanie vo veci prečinu usmrtenia podľa § 149 ods.1,2 písm. a/ Tr. zák. bolo podľa § 215 ods.1 písm. d/,ods.4 Tr. zák. s poukazom na § 9 ods.1 písm. d/ Tr. por. zastavené ako neprípustné z dôvodu úmrtia vodiča na mieste nehody. Konštatovaním porušenia právnej povinnosti je daná príčinná súvislosť medzi touto nemajetkovou ujmou žalobcov „ujmou“ a protiprávnym konaním. Ochrane života sa v právnom systéme nielen SR poskytuje maximálna ochrana, ktorej hodnotu nie je možné vyčísliť žiadnou sumou. Smrť syna a brata žalobcov bola náhla, nečakaná a došlo ňou k nezvratnej deštrukcii rodinných vzťahov. Zasiahla neb. vo veku, kedy mal celý život pred sebou, mohol realizovať svoje ambície v rámci osobného i pracovného života. Neb. viedol v kruhu svojej rodiny plnohodnotný život, venoval sa svojím záľubám, zvieratám, športu. Žil s rodičmi a sestrou v spoločnej domácnosti, denne sa s nimi stretával, bol oporou pre rodičov, pomáhal v starostlivosti o nevládnu starú matku, snažil sa rodine pomáhať aj finančne. Blízky vzťah mal i so sestrou, bol jej dôverníkom, navzájom si rozumeli. Ako je zrejmé z výpovedí žalobcov 1,2 medzi neb. a žalobcami existovali silné citové, sociálne, kultúrne putá vytvorené v rámci ich rodinného života, spoločne tvorili fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. V dôsledku nečakanej smrti neb. žalobcovia dodnes zažívajú pocity smútku zo straty blízkeho človeka, pocity nervozity, úzkosti, zúfalstva a šoku. Obaja rodičia nesú stratu dieťaťa veľmi zle, najmä žalobkyňa v 2. rade ako matka, ktorá syna porodila a vychovala, sa od jeho smrti vyhýba okoliu, odmieta chodiť do spoločnosti. Ako rodina prestali tráviť všetky sviatky, pretože tieto zintenzívňujú ich pocity utrpenia zo straty milovaného človeka. U „žalovanej“ v 3. rade, sestry neb., zanechala jeho smrť neodstrániteľnú ujmu, ktorá sa prejavila i na jej psychickom stave, kedy u nej pretrváva strach založiť si vlastnú rodinu, aby sa vyvarovala útrap, aké prežívajú rodičia. So situáciou sa vyrovnáva svojím vlastným spôsobom, izoláciou od domova a spomienok pôsobením v zahraničí. Na základe uvedeného konštatuje, že žaloba bola podaná dôvodne, avšak samotné konštatovanie porušenia osobnostných práv ako, napr. práva na život, osobnú slobodu, bezpečnosť, práva na súkromie a rodinný život nie je pre žalobcov dostatočným zadosťučinením. Preto im priznal právo na náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu, pričom pre určení jej výšky prihliadol na spôsob, akým došlo k protiprávnemu zásahu do ich osobnej integrity, ako aj na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy. Bol toho názoru, že u žalobcov vzniknutá trauma je z ich životov fakticky neodstrániteľná, ničím nereparovateľná, je ju možné iba zmierniť. Žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods.1 O. z. nepostačuje k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená nemajetková ujma na ich strane, ale ani žiadna hmotná satisfakcia nemôže odčiniť dopad tejto tragickej udalosti, iba zmierniť jeho nemajetkovú ujmu. V závere teda konštatuje že nárok žalobcov je odôvodnený. Čo sa týka výšky finančného odškodnenia, tu u rodičov neb. konštatuje, že výška požadovaného odškodnenia sa mu nejaví ako neprimeraná a neadekvátna, vzhľadom na ich stratu a preto žalobe žalobcov 1,2 v celom rozsahu vyhovel. Čo sa týka nároku žalobkyne v 3. rade - sestry neb., pri rozhodovaní vychádzal z toho, že síce § 15 O. z. umožňuje uplatňovať náhradu nemajetkovej ujmy manželovi a deťom a ak ich niet, jeho rodičom, ako príbuzným v priamom rade, avšak zák. treba vykladať podľa jeho obsahu a účelu s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti. Žalobkyňa v 3. rade ako súrodenec neb. utrpela podobne ako rodičia neodstrániteľnú ujmu, ktorá sa prejavila i na jej psychickom stave, kedy u nej pretrváva strach založiť si vlastnú rodinu, aby sa vyvarovala útrap, aké prežívajú rodičia. Situáciu sa snaží vyriešiť doslova útekom z domova kde s bratom žili, do zahraničia. V závere konštatuje, že i žalobkyňa v 3. rade si svoj nárok uplatnila zákonne, avšak na rozdiel od rodičov, ktorým mal byť syn v staršom veku oporou a „ktorý“ už ďalšie „biologické“ deti pravdepodobne mať nebudú, žalobkyňa v 3. rade je mladá, slobodná, má celý život a perspektívu pred sebou. Napriek prvotnému šoku a pocitom straty a zúfalstva sa „t táto“ postupne so situáciou vyrovná, založí si vlastnú „rodiny“, ktorej členovia sa stanú jej najbližšími. Vzhľadom na uvedené teda jej nároku vyhovel, avšak iba čo do sumy 15 000 € a v prevyšujúcej časti jej nárok zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods.3 O. s. p. (jeho znenie citoval), tak, že o trovách konania rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku. Ust. ods.1,2 cit. ust. zák. platia primerane s tým, že lehota 3 pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 3. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná a, o. i., uviedla: Predmetný rozsudok je však nesprávny. Svoje odvolanie odôvodňuje tým, že súd z vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo sú dôvody odvolania podľa § 205 ods.2 písm. d) a f) O. s. p. Má tiež za to, že ďalším dôvodom je odvolanie podľa § 221 písm. h) O. s. p., pretože súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ust. právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Preto týmto v súlade s § 201 a n. O. s. p. podávame v plnom rozsahu toto odvolanie: II. V tejto časti odvolania uviedla, čo v prvostupňovom konaní vo veci náhrady nemajetkovej ujmy tvrdili žalobcovia, a čo teda žiadali, čo súd v napadnutom rozsudku konštatoval, ako sa v závere odôvodnenia rozsudku vyslovil, čím v napadnutom rozsudku v podstate odôvodnil toto rozhodnutie, ďalej aký názor vyslovil, resp. aký záver vyvodil v napadnutom rozsudku z výkladu smerníc Európskeho parlamentu a Rady v konfrontácii s rozhodnutím ESD vo veci Hassová C-22/12, a čo teda vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Má za to, že súd svojvoľne novelizoval uvedené ust., a to nedostatočným a nesprávnym posúdením veci. III. S rozsudkom a dôvodmi, ktoré použil súd v napadnutom rozsudku nemôže súhlasiť a uvádza: 1. K súdom použitému priamemu účinku smerníc. Má za to, že priamy účinok nesmie založiť povinnosti jednotlivcom, a to tak fyzickej, ako aj právnickej osobe. Otázkou účinku, ktorý by umožnil dovolávať sa práva vyplývajúceho z komunitárneho práva (smernice) medzi jednotlivcami navzájom sa zaoberal SD EÚ v zásadnom rozhodnutí Marshall 152/84 (citovala, čo v ňom judikoval a tiež citovala z neho právnu vetu, potvrdzujúcu, že ide pritom o stabilizovanú rozhodovaciu prax SD EÚ). Je pritom nespochybniteľné, že otázka zahrnutia práva pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy do povinného zmluvného poistenia sa týka práv a povinností súkromných subjektov (poistníkov, poistených, poškodených a poisťovní) v právnom vzťahu povinného zmluvného poistenia. Z toho teda vyplýva, že priamy účinok čl.1 ods.1 druhej smernice, resp. čl.3 štvrtý pododsek smernice 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorá nahradila prvú smernicu, druhú smernice a tretiu smernicu, na úpravu povinného zmluvného poistenia, je vylúčený. 2. K súdom použitému eurokonformnému výkladu. Citovala, čo SD EÚ pritom stanovil v Rozsudku SD ES zo 16.7.2009 vo veci Mono Car Styling SA, v likvidácii proti Derviš Odemis a i. (C-12/08) bod 61). Okrem toho SD EÚ dospel pri určovaní hraníc eurokonformného výkladu pri interpretácii smerníc k záveru, že výklad nesmie znamenať novelizáciu konkrétneho národného predpisu. Citovala, čo ďalej uviedol v rozhodnutí Ardaco C-168/95. Jedným zo zásadných obmedzení je princíp právnej istoty, ktorý musí byť dodržaný aj v prípade eurokonformného výkladu. Existujúca slovenská právna úprava definuje rozsah poistného krytia povinného zmluvného poistenia tak, že doň nezahŕňa nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravnej nehody. Tento záver potvrdil okrem súdov nižších stupňov aj Najvyšší súd (ďalej len NS) SR v 2 rozhodnutiach 4Cdo 168/2009 a 4Cdo 139/2011, vydaných a publikovaných v r.2011 a v r.2012. Vzhľadom na úplne odlišnú koncepciu úpravy práva na náhradu škody v porovnaní s právom na ochranu osobnosti (do ktorého spadá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená usmrtením), na ktorú poukázal NS SR v uznesení 4Cdo 168/2009 z 20.4.2011, poukázala na to, že prípadný eurokonformný výklad pojmu škoda na zdraví podľa § 4 ods.2 písm. a) zák. o PZP v tom zmysle, že by mal zahŕňať aj náhradu nemajetkovej ujmy blízkych osôb obete dopravnej nehody, by bol v rozpore so slovenským právom (contra legem), a preto by nemal byť prípustný. Ak mal súd pochybnosti o účele zák.č.381/01 Z. z., mohol sa obrátiť na Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré môže podať autentický výklad § 4 ods.2 písm. a) ZPZP, t. j. či náhrada škody na zdraví zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých. Poukázala na PÍSOMNÉ VYJADRENIE z 29.3.2012 predložené v zmysle čl.23 Štatútu SD EÚ SLOVENSKOU REPUBLIKOU (Ministerstvo spravodlivosti SR) vo veci PREJUDICIÁLNEHO KONANIA C-22/12 (Haasová), iniciovaného Krajským súdom (ďalej len KS) v Prešove. Citovala, čo sa konštatuje v bodoch 30. a 31. predloženého písomného vyjadrenia a, čo Kancelária zástupcu SR pred súdmi EÚ vo svojom vyjadrení z 29.3.2012 uviedla. Vzhľadom na čas dopravnej nehody, ku ktorej došlo v čase trvania právneho vzťahu z povinného zmluvného poistenia, ktorý vznikol pred zverejnením rozsudku C-22/12 (Haasová), treba uviesť, že spoliehajúca sa na rozsah z povinného zmluvného poistenia definovaný v § 4 ods.2 zák.č.381/01 Z. z., na jeho súlad s komunitárnou právnou úpravou (a teda aj so znením čl.1 ods.1 druhej smernice, resp. v súčasnosti čl.3 štvrtý pododsek novej smernice), ako aj na existujúcu judikatúru, vychádzala pri kalkulácii cien povinného zmluvného poistenia (teda pri stanovení poistného v rámci uzatvárania poistných zmlúv) z toho, že v jeho rozsahu nie je zahrnutá náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravnej nehody. Má za to, že eurokonformný výklad zák.č.381/01 Z. z. v zmysle rozsudku C-22/12 (Haasová), smerujúci k zahrnutiu náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých blízkych osôb po obetiach dopravnej nehody do povinného zmluvného poistenia, by odporoval princípom právnej istoty, pričom by zároveň aj retroaktívne zasahoval do existujúcich vzťahov povinného zmluvného poistenia, čo by odporovalo princípom právneho štátu garantovaným v čl.1 ods.1 Ústavy SR. Dôsledkom porušenia týchto zásad by pritom bola faktická novelizácia zák.č.381/01 Z. z., ktorá by poškodzovala poisťovne ako subjekty súkromného práva. Viedla by totiž k tomu, že poisťovne by museli poškodeným uhrádzať poistné plnenie (náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) bez toho, aby takéto plnenie bolo pokryté legitímne dojednaným poistným (na základe platnej právnej úpravy) v poistných zmluvách s poistníkmi. Eurokonformný výklad zák.č.381/01 Z. z. by bol preto neprípustný aj v prípade, ak by nebol contra legem. SD EÚ v rozsudku C-22/12 (Haasová) (v súlade so svojimi právomocami a pri rešpektovaní uvedených zásad komunitárneho práva EÚ) nevyložil (a ani nemohol vyložiť), či v rámci posudzovanej českej (a teda z hľadiska analógie aj slovenskej) právnej úpravy je alebo nie je v poistnom krytí povinného zmluvného poistenia zahrnutá aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. SD EÚ iba uviedol, ako by úprava tejto otázky mala vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnym právom vyzerať. Rozsudok C-22/12 (Haasová) teda nič nemení na tom, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv spôsobených stratou blízkej osoby následkom dopravnej nehody v zmysle § 13 O. z. nie je súčasťou poistného krytia povinného zmluvného poistenia v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy (§ 4 ods.2 zák.č.381/01 Z. z). Ak by aj z rozsudku C-22/12 (Haasová) vyplývala potreba zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia, bolo by z rozsudku zrejmé, že SR neprebrala relevantné smernice v súlade s ich cieľmi a účelom. Nedostatky pri transpozícii smerníc však nemôžu pôsobiť v neprospech fyzickej alebo právnickej osoby (a teda ani jej) spoliehajúcej sa na záväznosť platných a účinných noriem vnútroštátneho právneho poriadku. Nie je ich preto možné aplikovať priamo. Zároveň nie je možné uplatniť ani eurokonformný výklad, pretože takáto interpretácia by odporovala vnútroštátnej právnej úprave, princípu právnej istoty, zákazu retroaktivity, pričom by tiež poškodzovala poisťovne ako subjekty súkromného práva. 3. K precedenčnej záväznosti rozhodnutí NS v obdobnej veci. Má za to, že dosiaľ vydané 2 rozhodnutia NS SR, ktoré konštatujú pasívnu legitimáciu poisťovní vo veciach žalôb o ochranu osobnosti s nárokom na nemajetkovú ujmu (4Cdo 168/2009, 4Cdo 139/2011), vydané a publikované v r.2011 a v r.2012, sú aj vzhľadom na uvedené právne dôvody naďalej právne aktuálne a zákonné. Preto sú aj rozhodujúce pre účastníkov právnych vzťahov v súvislosti so zachovaním a v súvislosti so spoľahnutím sa na zachovanie elementárnej miery právnej istoty a predvídateľnosti práva v SR. Citovala z odôvodnenia uznesenia NS SR 4Cdo 168/2009. V rozsudku NS SR 4Cdo 139/2011 v spore, kde žalovaný priamy škodca v dovolaní namietal nedostatok jeho pasívnej legitimácie a uvádzal, že pasívne legitimovaná by mala byť poisťovňa, NS SR zaujal stanovisko, ktoré citovala. Záverom poukázala na publikované odlišné stanovisko ústavného sudcu Milana Ľalíka voči výroku, ako aj voči odôvodneniu uznesenia Ústavného súdu (ďalej len ÚS) SR I.ÚS 206/2015, v ktorom poukázal na precedenčnú záväznosť rozhodnutí NS v obdobnej veci, na záväznosť smerníc (nemožnosť priameho účinku vo vzťahu k právnickým a fyzickým osobám) EÚ v súvislosti s poukázaním na vec Marshall, C152/84, na spochybnenie možnosti všeobecného súdu rozšíriť poistné krytie nad rámec platného vnútroštátneho predpisu eurokonformným výkladom contra legem a p. Dôkazy a listiny, ktoré súdu v konaní vo veci odovzdala a z ktorých vo svojich stanoviskách vychádzala, resp. ktorých znenie v konaní a v tomto odvolaní použila: - PÍSOMNÉ VYJADRENIE z 29.3.2012 predložené v zmysle čl.23 Štatútu SD EÚ SLOVENSKOU REPUBLIKOU (Ministerstvo spravodlivosti SR) vo veci PREJUDICIÁLNEHO KONANIA C-22/12 (Haasová), iniciovaného KS v Prešove, - Uznesenie ÚS SR I.ÚS 206/2015 spolu s odlišným stanoviskom sudcu M. Ľalíka, - Rozsudok SD vo veci Marshall, C152/84, - Uznesenie NS SR 4Cdo 168/2009, - Rozsudok NS SR 4Cdo 139/2011 a - Analýza účinkov rozhodnutia SD EÚ vo veci Haasová na aktuálnu súdnu prax, autori: Martin Timcsák a Jana Bajtošová, časopis Národnej banky SR Biatec, str.14-19. Vzhľadom na uvedené má za to, že nie je pasívne legitimovaným subjektom v konaní, v ktorom si pozostalí po obetiach dopravnej nehody uplatňujú voči nej nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 O. z., keďže tieto nároky nie sú zahrnuté do poistného krytia povinného zmluvného poistenia. IV. Z uvedených skutočností je zrejmé, že rozhodnutie napadnuté týmto odvolaním je nesprávne a preto navrhla ho zmeniť tak, že žaloba sa zamietne, príp. ho zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. 4. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby žalobkyne v 3.rade v prevyšujúcej časti a vo výroku, že o trovách konania rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom preskúmavaný. 6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a rozsudok potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vo výroku vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa iba opakujú skutočnosti uvádzané žalovanou už v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd presvedčivo vyrovnal. 7. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. 8. Odvolacím dôvodom upraveným v § 205 ods.2 O. s. p. zodpovedajú (v základných rysoch) odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 CSP. 9. Podľa § 221 ods.1 písm. h) O. s. p. odvolací súd rozhodnutie zrušil, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. 10. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. [teraz § 365 ods.1 písm. f) CSP] sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), teraz § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. (teraz § 185-§ 211 CSP). Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 132 (teraz § 191 ods.1 CSP), lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad. 11. Žalovaná neuvádza v odvolaní žiadne skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne, lebo nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. 12. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu. 13. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť (§ 387 ods.3 CSP): 15. Napadnutý rozsudok je v súlade s rozhodovacou praxou KS, ktoré rozhodovali z hľadiska skutkového a právneho v analogických sporoch (napr. rozsudok 5Co/182/2013 z 24.9.2014 KS v Nitre, rozsudok 17Co/243/2015 z 22.3.2016 KS v Trenčíne) a Ústavného súdu SR (napr. uznesenia I.ÚS 206/2015-25 z 29.4.2015,III.ÚS 646/2015-30 zo 16.12.2015, I.ÚS 474/2016-17 zo 17.8.2016). 16. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi, ku ktorým tieto súdy dospeli a keďže spomínané rozhodnutia sú všeobecne prístupné na Internete, nepovažuje za potrebné, ani účelné v nich vyslovené právne závery uvádzať, resp. opakovať. 17. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 237 ods. 1 CSP). 18. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.