Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7Co/45/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615216731 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7615216731.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci navrhovateľa JUDr. O. Q.Í. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v W. K. B. na F. ul. č. X proti oprávnenému X. Q. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v W. K. B. na X. ul. č. X zastúpenému opatrovníčkou Ing. A. Q. nar. XX.X.XXXX bývajúcou v W. K. B. na X. ul. č. X v konaní o zrušenie vyživovacej povinnosti o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 5.9.2016 č.k. 5C 309/2015-109 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia jeho vyživovacej povinnosti k oprávnenému od 10.6.2015. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.e/, f/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel, alternatívne, aby rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm.c/ CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. S napadnutým rozsudkom nesúhlasí, pretože súd podľa jeho názoru rozhodol predčasne, bez vykonania riadneho dokazovania a rozhodol aj v rozpore so zákonom, pretože rozhodol v jeho neprítomnosti napriek tomu, že svoju neúčasť na pojednávaní 5.9.2016 riadne a včas ospravedlnil a pojednávanie žiadal odročiť. Týmto postupom súd porušil jeho právo na obhajobu a jeho právo vyjadriť sa k písomným dôkazom, ktoré súd v jeho neprítomnosti na pojednávaní prečítal. Súd taktiež nerozhodol o jeho návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania. Poukázal na to, že oprávnený 10.6.2015 ukončil štúdium na SOŠI v Levoči, ktorú školu navštevoval už po druhýkrát v priebehu šiestich rokov. Oprávnený je mentálne postihnutý, pozbavený spôsobilosti na právne úkony a vzhľadom na jeho postihnutie je vylúčené, že by sa niekde v budúcnosti riadne alebo čo len brigádnicky zamestnal. V čase podania návrhu nemal vedomosť o tom, že od 1.9.2015 navštevuje Odborné učilište internátne v Poprade, pretože jeho opatrovníčka mu bráni v styku so synom a úplne ho pred ním izoluje. O skutočnosti, že opäť navštevuje školu sa dozvedel až na pojednávaní, a preto podal alternatívny návrh, že ak súd jeho vyživovaciu povinnosť nezruší od 10.6.2015, tak nech zruší vyživovaciu povinnosť od 10.6.2015 do 31.8.2015, pretože oprávnený v tomto čase nebol žiakom žiadnej školy, a teda nemal prázdniny medzi jednotlivými ročníkmi a aby ho zaviazal výživným 100 € mesačne od 1.9.2015 do budúcna. V žiadnom prípade nenavrhoval zníženie výživného, ako je uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. Alternatívny návrh podal z dôvodu, že oprávnený je jeho synom a ak navštevuje školu, tak výživným v sume 100 € mesačne by mu uhradil náklady spojené so štúdiom. Poukazuje však na to, že študuje strednú školu už tretíkrát po sebe, čo tiež nepovažuje za zákonné, pretože tretíkrát škola dostáva dotácie na žiaka a v tomto prípade nejde o zvyšovanie kvalifikácie, resp. rozširovanie vedomostí, ale len o to, aby ho opatrovníčka mala kde umiestniť počas pracovného týždňa. Opatrovníčka ho šikanuje aj tým, že už v júni 2015 podala návrh na vykonanie exekúcie, pričom exekútor mu zablokoval účet v banke, výplatu a nehnuteľný majetok. Je presvedčený, že oprávnený má invalidný dôchodok, a teda je schopný sám sa živiť. Opatrovníčka mala trvať na tom, aby bol uznaný za invalida na 99 % a nie na 70 % a potom by mal aj vyšší invalidný dôchodok. Ďalej nesúhlasí ani s listinnými dôkazmi, ktoré súd vyžiadal v priebehu konania. Súd mal zistiť, či v W. K. B., teda v mieste trvalého bydliska oprávneného sú alebo nie sú chránené dielne, resp. denné stacionáre pre postihnutých ľudí. Žiadosť súdu, či sú v W. K. B. chránené dielne s pracovnou ponukou košikára, ovocinára, zeleninára a kvetinára považuje za zavádzajúce, pretože oprávnený doposiaľ nie je ovocinár, zeleninár a ani kvetinár. Je vyučený košikár, pritom túto činnosť vôbec neovláda, čo potvrdzuje skutočnosť, že školu v Levoči absolvoval len preto, že tam bol na internáte a opatrovníčka sa o neho nemusela starať. Súčasťou odvolania je aj sťažnosť navrhovateľa na zákonnú sudkyňu, ktorá bola vybavená predsedom Okresného súdu Rožňava 8.12.2016. 3. Opatrovníčka oprávneného vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedla, že navrhovateľ svojvoľne prestal uhrádzať výživné od 15.6.2015, preto podala v mene syna ako jeho opatrovníčka návrh na vykonanie exekúcie. Reakciou navrhovateľa bolo podanie návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti, ktorý považuje za neodôvodnený, nakoľko skutkový stav sa od času, kedy bolo rozhodnuté o jeho povinnosti plnenia výživného, nezmenil. V čase, keď súd rozhodoval o výživnom, syn bol študentom učilišťa a poberal aj invalidný dôchodok. Všetky tieto skutočnosti boli súdu známe. Na danej situácii sa nič nezmenilo, takže nevidí dôvod na zrušenie vyživovacej povinnosti. Okresný súd v Rožňave preto rozsudkom o zamietnutí jeho návrhu rozhodol správne. Ďalej uviedla, že od roku 2009 syn navštevoval Odborné učilište internátne v Levoči odbor košikárska výroba, od roku 2012 odbor služby a domáce práce. Výživné mal priznané aj počas obdobia prázdnin medzi jednotlivými odbormi štúdia. Od 1.9.2015 syn študuje Odborné učilište internátne v Poprade odbor záhradníctvo a je ubytovaný počas týždňa na internáte. Vyjadrenie Ministerstva školstva k ďalšiemu štúdiu žiaka, absolventa odborného učilišťa je, že štúdium v inom než absolvovanom odbore, v tom istom, alebo inom odbornom učilišti žiadny právny predpis nevylučuje. Žiadať znalecké dokazovanie z dôvodu mentálneho postihnutia k oprávnenosti štúdia a možnosti zamestnania jej syna je jednoznačne diskriminačné. Nevie o tom, že by sa schopnosť dokončiť štúdium a zamestnanosť dala dokazovať znaleckým posudkom aj u zdravých študentov. Je zarážajúce, že takéto niečo napíše jeho biologický otec, ktorý je sudcom aj napriek tomu, že má mať o diskriminácii potrebné vedomosti, požaduje takýto sporný posudok v spojitosti s vlastným synom. To jednoznačne poukazuje na jeho negatívny vzťah k synovi, čo syn aj napriek mentálnemu hendikepu dokáže rozoznať, a preto odmieta s ním kontakt. Deti s mentálnym postihnutím potrebujú neustále podnety pre svoj duševný vývin, štúdium a kontakt s kolektívom rovesníkov, aby sa udržali v dobrej psychickej a mentálnej kondícii. Možnosť štúdia je pre syna z hľadiska jeho všestranného vývinu najlepšou voľbou. Má právo na rovnaké príležitosti ako jeho zdraví rovesníci. Návrh na zníženie výživného považuje za absurdný a ničím nepodložený, nakoľko ani doposiaľ priznané výživné 200 € nepokryje všetky synove výdavky. V tejto sume nie sú zahrnuté náklady na bývanie (synovi poskytuje ubytovanie vo svojom byte) a výdavky na motorové vozidlo, ktoré je vlastníctvom syna (bol mu priznaný príspevok na jeho kúpu z ÚPSVaR). Vyčíslenie predložila súdu písomne v doplnení výpovede z 21.6.2016. Ak by synovi neposkytla ubytovanie, prenájom 1-izbového bytu, ktorý v meste W. K. B. je cca 250 € mesačne, bol by pre neho finančne nezvládnuteľný. Ak by nenavštevoval školu, bolo by potrebné pre neho zaplatiť opatrovateľku, resp. denný (týždenný) stacionár, pretože syn nie je schopný sám sa o seba postarať. Tieto výdavky by boli niekoľkonásobne vyššie ako výdavky na štúdium. Osočovanie zo strany navrhovateľa, že sa nechce o syna starať, je obludné, pretože aj keď je zamestnaná, venuje mu všetok voľný čas a stará sa o všetky jeho úradné záležitosti aj osobné potreby. Syn si vyžaduje neustály dozor. Toto všetko pre syna robí ako matka a opatrovníčka, pretože jeho opatrovateľkou nie je, má svoje zamestnanie. Je zvláštne, že biologický otec, ktorý sa nijakým spôsobom o syna nestará a nie je ochotný ani finančne prispieť na jeho výživu, si dovolí takto neodôvodnene kritizovať. Zdôraznila, že obidvaja rodičia majú povinnosť postarať sa o zdravotne postihnuté dieťa, aj keď je dospelé a zabezpečiť mu životný štandard, ktorý malo pred ich rozvodom. Nie je to len povinnosťou matky, ktorú povinnosť si ona plní. Biologický otec a navrhovateľ je povinný prispievať na jeho výživu, pričom jeho mesačný príjem je niekoľkonásobne vyšší ako synov dôchodok, a preto možnosti na to má. 4. Ďalšie vyjadrenia podané neboli. 5. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 CSP a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Na doplnenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu je povinnosťou zákonnou vyplývajúcou z rodinnoprávneho vzťahu, to znamená, že existuje po celú dobu trvania tohto vzťahu, teda od narodenia dieťaťa do smrti dieťaťa alebo rodiča, prípadne právoplatného rozhodnutia o osvojení dieťaťa či zapretí rodičovstva. Koncepcia úpravy vyživovacej povinnosti vychádza z predpokladu dobrovoľného zabezpečovania výživy dieťaťa jeho rodičmi a len v prípade, ak rodič túto povinnosť dobrovoľne neplní, je potrebný zákrok súdu, ktorý svojím rozhodnutím určí rozsah plnenia vyživovacej povinnosti podľa zákonných kritérií vyplývajúcich zo Zákona o rodine, konkrétne z ust. § 62 až 65 a § 75 až 77 Zákona o rodine. Zákon o rodine zároveň počíta aj s eventuálnou zmenou pomerov, v dôsledku ktorej by už právoplatné rozhodnutie o plnení vyživovacej povinnosti nezodpovedalo zákonným kritériám určovania rozsahu výživného v ust. § 78, ktoré je výnimkou zo zásady nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia. Zmenou pomerov je pritom potrebné rozumieť nielen zmenu odôvodnených potrieb dieťaťa či možností, schopností a majetkových pomerov rodičov, ale aj stavu odkázanosti dieťaťa na výživu poskytovanú mu rodičmi, ktorá skutočnosť je v zásade aj podmienkou pre priznanie nároku na výživné súdnym rozhodnutím, i keď zákonná povinnosť rodičov a tomu korešpondujúce právo dieťaťa na poskytovanie výživy zo strany rodičov existuje, ako bolo uvedené vyššie, na základe rodinnoprávneho vzťahu. Vyživovacia povinnosť rodičov k dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Dieťa je schopné samé sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Môže sa stať, že táto okolnosť nenastane nikdy, napríklad z dôvodu výrazne znížených mentálnych či fyzických schopností dieťaťa, ktoré mu neumožňujú zabezpečovať si svoje potreby vlastnou prácou, resp. príjmom. 8. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k odôvodnenému záveru, že aj napriek dosiahnutému veku a stupňu vzdelávania oprávnený vzhľadom na svoje mentálne postihnutie, v dôsledku ktorého bol i pozbavený spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu, je naďalej odkázaný na výživu svojich rodičov aj napriek tomu, že je poberateľom invalidného dôchodku, ktorý mu nepostačuje na zabezpečenie všetkých jeho potrieb, za ktoré považoval aj výdavky súvisiace s jeho ďalším vzdelávaním, keďže študuje na ďalšej strednej škole internátnou formou. Štúdium oprávneného považoval za vhodnú voľbu, nakoľko nie je schopný sa o seba sám postarať a musel by mať zabezpečené samostatné bývanie, ako aj opatrovateľku, čo by bolo ešte viac finančne náročné. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves z 27.3.2012 č.k. 13Ps 19/2011-99, ktorým bol oprávnený pozbavený spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu, pričom v rámci tohto konania bolo znaleckým posudkom z odvetvia psychiatrie preukázané, že oprávnený trpí závažnou duševnou poruchou, mentálnou retardáciou na úrovni ťažkej debility, pričom ide o stav trvalý a nemenný. Ustanovená znalkyňa vo svojej výpovedi pred súdom ďalej konštatovala, že u menovaného ide v podstate o mentálnu retardáciu, ktorá je na úrovni až ľahkej imbecility, avšak v praktickej zložke je o stupeň nižšie, teda na úrovni ťažkej debility, čo svedčí o veľmi dobrom výchovnom prostredí. Jeho mentálne postihnutie má za následok, že nie je schopný plnohodnotne vyjadriť svoju vôľu, rozhodovať o mieste svojho pobytu, hospodáriť s financiami, majetkom, vystupovať pred úradmi, vybavovať si svoje záležitosti, využiť svoje volebné právo. Ide o osobu, ktorá je detskejšia, ľahšie ovplyvniteľná a ľahko zneužiteľná, jeho mentálny vek je na úrovni cca 9-ročného dieťaťa. V konaní bola tiež predložená lekárska správy MUDr. X. Z., pediatrického neurológa so záverom Downov syndróm so zodpovedajúcou psychosomatickou stigmatizáciou, dyslaliou a hypospadiou glandis, ktorého charakter a stupeň vyžaduje u menovaného dlhodobo zvýšenú starostlivosť, vysoký stupeň podpory, dopomoc pri mnohých samoobslužných činnostiach, dozor a doprovod dospelej osoby, pri zníženej schopnosti správneho uvažovania. Uvedené už preukázané skutočnosti zjavne odôvodňujú záver, že oprávnený je a s najväčšou pravdepodobnosťou bude aj naďalej odkázaný nielen na výživu svojich rodičov, ale aj ich starostlivosť a podporu, ktorú mu v súčasnosti poskytuje matka, ktorá je jeho ustanovenou opatrovníčkou. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že opatrovník pozbavenej osoby nie je povinný osobne sa o opatrovanca starať, pretože jeho povinnosťou a oprávnením je zastupovať opatrovanca pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilý, avšak zabezpečiť starostlivosť o svoje či už fyzicky alebo mentálne postihnuté dieťa, ktoré sa do situácie svojej trvalej odkázanosti nedostalo vlastnou vinou, sú povinní postarať sa rodičia. V tomto prejednávanom prípade teda nie je podstatným to, či dieťa študuje oprávnene, a teda či sa pripravuje na budúce povolanie štúdiom vzhľadom na to, že jeho pracovné uplatnenie je zjavne len v hypotetickej rovine, pričom ďalšie štúdium oprávneného odvolací súd považoval za potrebné nie v záujme prípravy na budúce povolanie, ale pre rozvoj jeho mentálnych schopností. Z uvedeného dôvodu ani odvolací súd nepovažoval za potrebné dopĺňať dokazovanie v zmysle návrhu navrhovateľa z odboru psychiatrie, a to či oprávnený by mohol po skončení školy samostatne vykonávať prácu. Napokon v konaní nebolo preukázané, že by pomery navrhovateľa neumožňovali naďalej podporovať svojho trvale mentálne postihnutého syna určeným výživným vo výške 200 € mesačne bez ohrozenia uspokojovania všetkých svojich potrieb nielen v nevyhnutnom rozsahu za situácie, že od poslednej úpravy výživného vykonanej rozsudkom Okresného súdu Rožňava z 2.5.2014 č.k. 5P 218/2013-159 k žiadnym zmenám pomerov, ktoré by bolo možné označiť ako podstatné u účastníkov konania nedošlo. 9. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii navrhovateľa, že mu bola odňatá možnosť konať na súde z dôvodu, že súd pojednával bez jeho prítomnosti napriek tomu, že telefonicky svoju neúčasť ospravedlnil a žiadal pojednávanie odročiť, odvolací súd konštatuje, že z ust. § 125 ods. 1 CSP vyplýva forma, ktorou je možné urobiť podanie na súde, a to písomne v listinnej alebo elektronickej podobe. Okrem toho v konaniach mimosporových je možné urobiť podanie podľa § 14 aj do zápisnice súdu. Vzhľadom na to, že podanie navrhovateľa, ktorým žiadal o odročenie pojednávania nebolo urobené formou vyžadovanou zákonom, nebolo možné na takéto podanie prihliadať, a teda ani postupovať podľa § 183 a § 184 CSP, teda rozhodovať o odročení pojednávania. Z uvedeného dôvodu teda navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom nebola. 10. Pretože súd prvej inštancie vo veci správne a zákonne rozhodol, odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. 11. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).