Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 8S/41/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200764 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7017200764.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Dany Bystrianskej a JUDr. Jozefa Kuruca, v právnej veci žalobkyne: S. X., A.. XX.XX.XXXX, S. W. XX/X P. H. X.-T., I.-Y. T., F. F. XXXXX S., s plánovaným prechodným pobytom na území Slovenskej republiky, O., J.. E. P. XX, právne zastúpenej: JUDr. Dušan Hudák, advokát, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Jarková 31, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. PPZ-HCP-PO2-114-001/2017 zo dňa 06.07.2017 takto: r o z h o d o l : I. Z r u š u j e rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov č. PPZ-HCP- PO2-114-001/2017 zo 6.7.2017 v spojení s rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice č. PPZ-HCP-PO6-538-015/2017-KP z 5.5.2017 a vec v r a c i a správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Žalobkyni p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1.Žalobca žalobou podanou na tunajší súd dňa 8.8.2017 proti rozhodnutiu žalovaného č. p.: PPZ- HCP-PO2-114-001/2017 zo dňa 06.07.2017 žiadal zrušiť označené rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Jarková 31,080 01 Prešov ako i rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Trieda SNP č.35, 040 01 Košice č. PPZ-HCP-PO6-538-015/2017-KP zo dňa 5.5.2017 /prvostupňového správneho orgánu/, vec tomuto vrátiť na ďalšie konanie a priznať žalobkyni náhradu trov konania. 2. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice /OCPPZ KE -alebo správny orgán prvého stupňa/ č.s.:PPZ-HCP-PO6-538-015/2017-KP dňa 05.05.2017, podľa § 125 ods. 9 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov") zamietol žiadosť žalobkyne o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel zamestnania v zmysle § 23 a § 34 ods. 12 a § 33 ods. 6 písm. i) zákona o pobyte cudzincov, ktorú podal na správnom orgáne 06.02.2017 na základe jej splnomocnenia O. X.. 3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyni bol dňa 11. 02. 2016 udelený prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel zamestnania v zmysle § 23 zákona o pobyte cudzincov s platnosťou do 28.02.2017. Dňa 06.02.2017 žalobkyňa požiadala o obnovenie prechodného pobytu na účel zamestnanie u zamestnávateľa E. O., X.. H.. E.. so sídlom E. P. XX, O. a miestom výkonu práce O., Q., S. D. P. a M. O., pod číslom PPZ-HCP-PO6-538/2017-KP. Po zadovážení podkladov pre rozhodnutie dospel správny orgán k záveru, že žalobkyňa nespĺňa podmienky na obnovenie prechodného pobytu, preto zamietol jej žiadosti v zmysle § 33 ods. 6 písm. i) zákona o pobyte cudzincov. 4. Správny orgán prvého stupňa uviedol, že pri právnom hodnotení vychádzal z ust. § 32 ods. 1 správneho poriadku a za účelom presného a úplného zistenia skutočného stavu veci z tohto vychádzal, keď si obstaral potrebné podklady pre svoje rozhodnutie. Správny orgán konštatoval, že vo veci žiadosti žalobkyne vykonal dňa 06. 02. 2017 jej lustráciu v informačných systémoch Policajného zboru s negatívnym výsledkom. Dňa 02.03.2017 požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny O. (ďalej len „ÚPSVaR O.") o vydanie potvrdenia o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta pre účely udelenia jednotného povolenia na pobyt a zamestnanie na území Slovenskej republiky. Dňa 27.3.2017 mu bolo doručené nesúhlasné stanovisko ÚPSVaR O., ktorý uviedol k možnosti obsadenia voľného pracovného miesta, že zamestnávateľ najmenej 30 pracovných dní pred podaním žiadosti štátneho príslušníka tretej krajiny na pobyt za účelom zamestnania nenahlásil voľné pracovné miesto na úrade práce. Z tohto stanoviska pri rozhodovaní o žiadosti správny orgán prvého stupňa potom vychádzal. 5. Ďalej v odôvodnení uviedol, že žalobkyňa mala možnosť oboznámiť sa s podkladmi správneho orgánu pre vydanie meritórneho rozhodnutia vo veci obnovenia jej prechodného pobytu a vyjadriť sa k podkladom pred vydaním rozhodnutia, k spôsobu zistenia a navrhnúť ich doplnenie v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku. Žalobkyňa doručila osobne správnemu orgánu vyjadrenie pred vydaním meritórneho rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku, v ktorom uviedla, že podľa jej informácií zamestnávateľ nahlásil voľné pracovné miesto viac ako 30 pracovných dní pred podaním jej žiadosti a nesúhlasila tak so stanoviskom Úradu práce SVaR, lebo podľa jej názoru uvedená podmienka zákona bola splnená. 6. Správny orgán prvého stupňa považoval dokazovanie vo veci žiadosti žalobkyne o predĺženie prechodného pobytu pre účely zamestnania za ukončené a konštatoval, že vyhodnotil dôkazy podľa svojej správnej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti v súlade s ustanovením § 34 ods. 5 správneho poriadku. Vychádzal z doručeného mu dňa 27.3.2017 nesúhlasného stanoviska ÚPSVaR O. k obsadeniu voľného pracovného miesta a žiadosť žalobkyne preto zamietol. Podľa neho súčasná právna úprava nedáva priestor na odchýlky a konštatoval, že práve stanovisko ÚPSVaR O. je pre správny orgán záväzné a nie je v jeho kompetencii posudzovať, či voľné pracovné miesto bolo nahlásené 30 pracovných dní pred podaním žiadosti o obnovenie prechodného pobytu, keď rozhodovaciu právomoc v danej oblasti má výlučne príslušný ÚPSVaR O.. Jeho stanovisko o závere, že zamestnávateľ najmenej 30 pracovných dní pred podaním žiadosti štátneho príslušníka tretej krajiny na pobyt za účelom zamestnania nenahlásil voľné pracovné miesto na úrade práce, je pre správny orgán prvého stupňa záväzné /nezaoberal sa námietkou žalobkyne o tom, že má vedomosti o tom, že jej zamestnávateľ voľné pracovné miesto ohlásil ÚPSVaR v zákonnej 30 dňovej lehote/. 7. Ďalej dôvodil, že za rozhodujúci fakt pre zamietnutie žiadosti pokladal záver ÚPSVaR O., na základe ktorého potom nemôže obnoviť prechodný pobyt žalobkyne na účel zamestnanie, lebo táto nesplnila podmienky zákona o pobyte cudzincov. Uviedol, že pri rozhodovaní o žiadosti žalobkyne rešpektoval príslušné ustanovenia Dohovoru, Ústavy Slovenskej republiky ako aj ostatných na území Slovenskej republiky platných zákonov a vo vzťahu k jej žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky prihliadal na práva žalobkyne aj s ohľadom na jej súkromný a rodinný život. Prihliadal /podľa § 33 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov/ na osobné a rodinné pomery žalobkyne, na jej finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu a vychádzal z faktu, že žalobkyňa má na území Slovenskej republiky udelený prechodný pobyt na účel zamestnania od 11. 02. 2016, že je slobodná, bezdetná. Napokon tiež vychádzal z materiálov cudzineckej evidencie a z informačných systémov Policajného zboru o tom, že žalobkyňa na území Slovenskej republiky nemá žiadne blízke osoby v zmysle § 116 zákona číslo 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník). 8. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že pokladá rozhodnutie za arbitrárne, také, ktorým došlo k porušeniu § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku, pre nerešpektovanie zásady materiálnej pravdy. Namietala, že správny orgán porušil ustanovenie § 33 ods. 6 písm. i) zákona o pobyte cudzincov a nevysporiadal sa pri hodnotení dôkazov so všetkými zisteniami, najmä nie s jej tvrdeniami. Vychádzal len z vyjadrenia ÚPSVaR O. a pred vydaním rozhodnutia nehodnotil dôkazy podľa správnej úvahy každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti v zmysle § 34 ods. 5 správneho poriadku. Neoverením stanoviska ÚPSVaR O. zásadným spôsobom ovplyvnil zákonnosť meritórneho rozhodnutia a porušil zásadu proporcionality, keď z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a jeho právne závery sú napokon v rozpore so skutkovými zisteniami. 9. Napadnutým rozhodnutím zo 06.07.2017 žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne smerujúce proti rozhodnutiu „správneho orgánu prvého stupňa“ zo dňa 05.05.2017. Žalovaný po preskúmaní odvolania žalobkyne, ktorá podala žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel zamestnania na správnom orgáne dňa 06. 02. 2017, konštatoval, že preskúmal dôvody jej odvolania, samotné napadnuté rozhodnutie, ako aj postup a podklady pre jeho vydanie tvoriace administratívny spis č. PPZ-HCP-PO6-538/2017-KP a uzavrel, že nezistil vady, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na nové prejednanie. 10. Žalovaný považoval postup správneho orgánu za zákonný a v súlade s § 33 ods. 6 písm. í) a § 34 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov. Reagoval na námietku žalobkyne, uviedol, že v odvolaním napadnutom rozhodnutí správny orgán rešpektoval zásadu materiálnej pravdy upravenú podľa ustanovenia § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku a zaoberal sa všetkými relevantnými skutočnosťami. K námietke žalobkyne, že správny orgán porušil § 33 ods. 6 písm. i) zákona o pobyte cudzincov, pretože sa nevysporiadal s jej návrhmi na preverenie objektivity nesúhlasného vyjadrenia ÚPSVaR, žalovaný uviedol, že správny orgán prvého stupňa disponoval nesúhlasným stanoviskom ÚPSVaR O., zo dňa 22.03.2017, ktorý uviedol, že zamestnávateľ najmenej 30 pracovných dní pred podaním žiadosti žalobkyne ako štátneho príslušníka tretej krajiny na pobyt za účelom zamestnania nenahlásil voľné pracovné miesto. Zákon prikazuje správnemu orgánu zamietnuť posudzovanú žiadosť, ak potvrdenie ÚPSVaR O. obsahuje nesúhlas s obsadením voľného pracovného miesta a nedáva správnemu orgánu prvého stupňa priestor na žiadne odchýlky od povinnosti ustanovenej dispozíciou právnej normy. Žalovaný uzavrel, že správny orgán prvého stupňa bol viazaný stanoviskom ÚPSVaR O., ktorý je kompetentným orgánom pri rozhodovaní o udelení, resp. neudelení súhlasného stanoviska pre vydanie potvrdenia o možnosti obsadenia pracovného miesta, pre účely získania jednotného povolenia na pobyt a zamestnanie, ktoré v danom prípade bolo nesúhlasné. 11. Žalovaný sa stotožnil so záverom správneho orgánu prvého stupňa, ktorý vyhodnotil žiadosť žalobkyne negatívne. Ani žalovaný nebral do úvahy podklady žalobkyne o tom, že má informáciu o tom, že zamestnávateľ nahlásil voľné pracovné miesto viac ako 30 pracovných dní pred podaním jej žiadosti a potvrdil správnosť záveru správneho orgánu prvého stupňa /vychádzal z toho, že 27. 03. 2017 bolo doručené nesúhlasné stanovisko Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny O. (ďalej len „ÚPSVaR O.“), číslo KE2/RSZ/ZAM/2017/47897 zo dňa 22.03.2017, ktorým potvrdil, že zamestnávateľ žalobkyne nenahlásil voľné pracovné miesto najmenej 30 pracovných dní pred podaním jej žiadosti na prechodný pobyt za účelom zamestnania/. Žalovaný uviedol, že zo zákonného ustanovenia § 33 ods. 6 písm. i) zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak úrad práce, sociálnych vecí a rodiny nevydá potvrdenie podľa ods. 3. o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta, alebo obsahuje nesúhlas s obsadením voľného pracovného miesta. V čase rozhodovania mal správny orgán nesúhlasné stanovisko ÚPSVaR O. zo dňa 22.03.2017 s obsadením nahláseného pracovného miesta, ktoré bolo podkladom na vydanie odvolaním žalobkyne napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňou navrhované preverenie postupu ÚPSVaR O. pri vydaní nesúhlasného stanoviska správny orgán preto dôvodne nevykonal s odôvodnením, že súhlasné stanovisko na obsadenie pracovného miesta štátnym príslušníkom tretej krajiny môže vydať len Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny O.. 12. Rovnako, ako správny orgán prvého stupňa tvrdil, že skúmal aj osobné a rodinné pomery žalobkyne, jej finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu a prihliadal na jej práva podľa článku 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavy Slovenskej republiky a jej zákonov a nezistil neprimerané dôsledky zamietnutia žiadosti žalobkyne o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel jej zamestnania. 13. V správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 6.7.2017 žalobkyňa žiadala, aby správny súd v súlade s ust. § 191 ods. 1 správneho súdneho poriadku zrušil rozhodnutie žalovaného aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 5. 5. 2017 ako nezákonné a podľa § 191 ods.1 pod písm. a) až g) a § 191 ods. 3 a ods. 4 správneho súdneho poriadku vec vrátil orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konania. 14. Žalobkyňa namietala porušenie ustanovení § 3 správneho poriadku /základnú zásadu správneho konania/, podľa ktorej správne orgány sú v konaní a pri rozhodovaní povinné postupovať v súlade s Ústavou SR, zákonmi, ostatnými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami v súlade s čl. 7 Ústavy SR. Podľa žalobkyne z obsahu zásady materiálnej pravdy zakotvenej v ust. § 3 ods. 4 , § 32 ods. 1, § 25 ods. 5, § 32 ods. 1 § 46, § 47 ods. 3 správneho poriadku vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia) a zabezpečiť, aby jeho skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). (Najvyšší súd SR, sp. zn. 5 Sžo 217/2015). Podľa žalobkyne prvostupňový orgán ani žalovaný nerešpektovali základnú zásadu správneho konania a to zásadu materiálnej pravdy. Z tejto zásady jednoznačne vyplýva požiadavka úplného a maximálneho zistenia skutkového stavu bez právnych a skutkových domnienok, fikcií. 15. Žalobkyňa zopakovala, že dňa 6.2.2017 podala žiadosť pod číslom PPZ-HCP-PO6-538-015/2017- KP o obnovenie prechodného pobytu na účel zamestnania u zamestnávateľa E. O., X..H..E.. X. X. E. P. XX, O., s miestom výkonu práce O., Q., S. D. P. Y. M. O.. 16. Žalobkyňa v konaní namietala nesprávnosť vyjadrenia ÚPSVaR O., ktoré bolo podkladom pre vydanie napadnutých rozhodnutí. Označila za nezákonné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil tvrdením, že nie je príslušný prehodnocovať stanovisko ÚPSVaR, ktoré je preň záväzné, pretože, ako uviedol, nie je v jeho kompetencii posudzovať, či voľné pracovné miesto bolo alebo nebolo nahlásené v zákonnej lehote 30 pracovných dní pred podaním jej žiadosti o obnovenie prechodného pobytu, keďže právomoc o tom rozhodovať má výlučne príslušný ÚPSVaR, ktorého stanovisko je pre neho záväzné. 17. Rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru O. z 5.5.2017 bola jej žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel zamestnania v zmysle § 23 zákona o pobyte cudzincov v konaní o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky v zmysle § 34 ods. 12 s poukázaním na § 33 ods.6 písm. i) zákona o pobyte cudzincov zamietnutá. 18. Podľa žalobkyne zákonné podmienky pre obnovenie prechodného pobytu boli splnené, keďže zamestnávateľ nahlásil voľné pracovné miesto viac ako 30 pracovných dní pred podaním žiadosti. Vyplýva to z jeho „nahlášky voľných pracovných miest zo dňa 4.11.2017“, ktorú v čase prvostupňového konania nemala k dispozícii, preto navrhla, aby predmetnú nahlášku s dátumom predložil jej zamestnávateľ, napokon uviedla, že táto skutočnosť je evidovaná aj v samotnom systéme ÚPSVaR O.. 19. Podľa žalobkyne bolo povinnosťou správneho orgánu vysporiadať sa s jej námietkou a s jej návrhom, aby správny orgán doplnil dokazovanie, ktorým by bol zistil, že zamestnávateľ si splnil uvedenú podmienku a že prvotné vyjadrenie ÚPSVaR nezodpovedá skutočnému stavu, v dôsledku čoho rozhodnutia správnych orgánov nemajú oporu v zákone. Konštatovala, že jej návrh na doplnenie dokazovania nebol návrhom na prehodnocovanie stanoviska úradu práce, ale návrhom na zabezpečenie objektívneho dôkazu, potrebného pre spravodlivé rozhodnutie. Správny orgán postupoval nedôsledne, ak nedoplnil dokazovanie, inak by bol zistil, že dňa 4.11.2016 bola zaslaná „nahláška voľného pracovného miesta“ zo strany jej zamestnávateľa na príslušný úrad práce, a to v zákonnej lehote 30 pracovných dní pred podaním jej žiadosti, v deň 6.2.2017. Napokon podľa žalobkyne zamestnávateľ pred ukončením 90 dňovej nahlasovacej lehoty opätovne osobne na ÚPSVaR O. nahlasoval ďalšie 3 mesiace voľné pracovné miesta, čo je nesporne možné zistiť v systéme ÚPSVaR O.. 20. Žalobkyňa poukázala, na ust. § 46 Správneho poriadku, podľa ktorého rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Skutočný stav nebol podľa žalobkyne náležite zistený úplne a správne a správne orgány mali povinnosť reagovať na jej návrhy na doplnenie dokazovania. Skutočnosť, že sa tak nestalo spôsobila, že skutkové závery správnych orgánov neboli správne, čím sa oba správne orgány dopustili aj nesprávneho právneho posúdenia veci. 21. V súvislosti s právnym posúdením namietala žalobkyňa i nedostatočné citovanie príslušných ustanovení, potrebných, aby správny orgán vyložil obsah právnej normy tak, aby účastníci konania pochopili ako vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením (NS SR rozsudok 6Sžo/183/2010). 22. Podľa žalobkyne sú v tejto súvislosti obe napadnuté rozhodnutia arbitrárne, lebo z odôvodnenia ich rozhodnutí nie je zrejmé prečo správne orgány považovali je námietky za bezdôvodné a vyvrátiteľné. Obe správne rozhodnutia podľa žalobkyne neobsahujú odôvodnenie prečo správne orgány považovali skutočnosti žalobkyňou predložené za nerozhodné a nesprávne, ,,podľa ktorej normy tak rozhodol a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov“. (Rozsudok Vrchného súdu v Prahe č. k. 6 A 48/92-23). Ani v jednom napadnutom rozhodnutí sa správny orgán nezaoberal jej námietkami, neskúmal ich objektivitu a hodnovernosť a odôvodnenia ich rozhodnutí nie sú presvedčivé. Pritom v odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán reagovať na skutkové okolnosti a právne posúdenie veci, ktoré musí obsahovať konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vo výrokovej časti rozhodnutia vychádzal a z ktorého vyvodzuje svoje právne posúdenie (rozhodnutie KS Bratislava sp. zn. 1 S/84/2011). 23. Postup prvostupňového aj druhostupňového správneho orgánu podľa žalobkyne označuje súdna judikatúra ako opomenutie dôkazu, kedy dôkazy v konaní vykonané neboli v odôvodnení rozhodnutia negatívne alebo pozitívne, neboli zohľadnené pri ustálení jeho skutkového základu [napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 150/93, sp. zn. III. ÚS 61/94, sp. zn. III. ÚS 51/96, sp. zn. IV. ÚS 185/96, sp. zn. II. ÚS 213/2000, sp. zn. I. ÚS 549/2000, sp. zn. IV. ÚS 582/01, sp. zn. II. ÚS 182/02, sp. zn. I. ÚS 413/02, sp. zn. IV. ÚS 219/03]. Prístup k dôkazom zo strany správneho orgánu, ako zhora uviedla, je závažnou vadou dokazovania, ako o tom konštatovali súdy (napr. ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 84/94, sp. zn. III. ÚS 166/95, sp. zn. II. ÚS 182/02, sp. zn. II. ÚS 539/02, sp. zn. I. ÚS 585/04). 24. Vo vyjadrení k žalobe (č.l.37) žalovaný navrhol žalobu podľa § 240 Správneho súdneho poriadku rozsudkom zamietnuť na pojednávaní. Ďalej zopakoval to, čo uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, poukázal na ustanovenia § 34 ods. 18 zákona o pobyte cudzincov, pokiaľ žalobkyňa žiadala priznanie odkladného účinku správnej žaloby. 25. Návrh žalobkyne na priznanie odkladného účinku správnej žaloby bol uznesením sp. zn. 8S 41/2017 dňa 21.12. 2017 zamietnutý. 26. Právna úprava: Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 32 Správneho súdneho poriadku (1) Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. (2) Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. 3) Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie. Podľa § 33 ods. (1) Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. (2) Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Podľa § 34 ods. (1) Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. (2) Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. (3) Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. (4) Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. (5) Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. (6) Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať. Podľa § 35 ods. (1) Každý je povinný vypovedať ako svedok; musí vypovedať pravdivo a nesmie nič zamlčať. (2) Ako svedok nesmie byť vyslúchnutý ten, kto by sprístupnil utajovanú skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, obchodné tajomstvo alebo porušil zákonom výslovne uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti, okrem ak by ho tejto povinnosti zbavil príslušný orgán alebo ten, v záujme koho túto povinnosť má. (3) Výpoveď môže odoprieť ten, kto by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám; ich výpočet sa spravuje Občianskym zákonníkom. (4) Správny orgán poučí svedka pred výsluchom o možnosti odoprieť výpoveď, o jeho povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej alebo neúplnej výpovede. Podľa § 36 Ak je pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok, správny orgán ustanoví znalca. Proti rozhodnutiu o ustanovení znalca sa možno odvolať. Podľa § 37 ods. (1) Správny orgán môže uložiť účastníkovi konania alebo inej osobe, ktorá má listinu potrebnú na vykonanie dôkazov, aby ju predložil. (2) Predloženie listiny nemožno žiadať alebo môže sa odoprieť z dôvodov, pre ktoré nesmie byť vyslúchnutý alebo je oprávnený odoprieť výpoveď svedok. Podľa § 38 ods. (1) Vlastník alebo užívateľ veci je povinný predložiť správnemu orgánu predmet ohliadky alebo strpieť ohliadku na mieste. (2) Ohliadku nemožno vykonať alebo môže sa odoprieť z dôvodov, pre ktoré nesmie byť vyslúchnutý alebo je oprávnený odoprieť výpoveď svedok. (3) Na miestnu ohliadku správny orgán prizve účastníka konania a toho, kto je oprávnený predmetom ohliadky nakladať. Podľa § 39 (1) Správny orgán môže namiesto dôkazu pripustiť čestné vyhlásenie účastníka konania, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. (2) Čestné vyhlásenie správny orgán nepripustí, ak tomu bráni všeobecný záujem alebo ak by tým bola porušená rovnosť medzi účastníkmi konania. Čestným vyhlásením nemožno nahradiť znalecký posudok. (3) V čestnom vyhlásení je účastník povinný uviesť pravdivé údaje. Správny orgán musí upozorniť účastníka konania na právne následky nepravdivého čestného vyhlásenia. Podľa § 40 ods. (1) Ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. (2) Správny orgán si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, alebo o existencii právnickej osoby, ak patrí o tom rozhodovať súdu. Podľa § 34 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o obnovenie prechodného pobytu z dôvodov podľa § 33 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Podľa § 33 ods. 6 písm. i) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vydá potvrdenie, ktoré obsahuje nesúhlas s obsadením voľného pracovného miesta. Podľa 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor") má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. V zmysle článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. Podľa §5 ods. 2,3,4, SSP (2) Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. (3) Pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu. (4) Správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade so základnými princípmi tohto zákona. (8) Konanie pred správnym súdom je ústne, ak tak ustanovuje tento zákon. Dokazovanie priamo vykonáva a dôkazy hodnotí správny súd podľa svojej úvahy. Podľa § 191 Správneho súdneho poriadku (1) Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. (2) Vo výroku rozsudku podľa odseku 1 správny súd uvedie označenie orgánu verejnej správy, číslo jeho rozhodnutia alebo opatrenia a deň vydania, prípadne opis zrušeného výroku rozhodnutia alebo opatrenia, ak správny súd nezrušil celé rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy. (3) Ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne a) zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo, b) zrušiť aj skôr vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak postupoval podľa § 27 ods. 1. (4) Ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci. (5) Ak správny súd zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy vo veci, v ktorej sám vykonával dokazovanie, zahrnie orgán verejnej správy v ďalšom konaní tieto dôkazy medzi podklady na vydanie nového rozhodnutia alebo opatrenia. (6) Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 27. Správny súd sa po preskúmaní oboch rozhodnutí správnych orgánov, administratívneho spisu žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa v medziach žalobných dôvodov stotožnil s obsahom v správnej žalobe formulovaných žalobných námietok a vyhodnotil ich ako dôvodné. Podľa § 191 ods. 1 písm. c, e, g Správneho súdneho poriadku, zrušil žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa konštatujúc, že preskúmavané rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, zo zistení skutkového stavu orgánmi verejnej správy, ktoré bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, a pre podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. Správny súd podľa § 191 ods. 6 SSP, konštatuje, že správne orgány sú viazané právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v tomto zrušujúcom rozsudku. Napokon správny súd dodáva, že ak orgány verejnej správy v ďalšom konaní nebudú postupovať v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zruší ich z tých istých dôvodov, môže im správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť pokutu v zákonom upravenej výške. 28. Správny súd konštatuje, že správne konanie sa v preskúmavanej právnej veci riadi zákonom č. 71/1967 Zb., o správnom konaní /správnym poriadkom/. Preto bolo povinnosťou oboch správnych orgánov postupovať podľa jednotlivých jeho ustanovení, ktoré sa na posudzovanú vec vzťahujú a rešpektovať procesné rešpektovať procesné práva žalobkyne. V bode 26 tohto odôvodnenia správny súd cituje zákonné ustanovenia, ktoré dávali správnym orgánom v správnom konaní možnosť naplniť požiadavku zistenia skutkového stavu za súčinnosti žalobkyne, ale aj tretích osôb a vyhodnotiť závery ich spolupôsobenia pri vykonaní dokazovania. Najmä ustanovenie § 40 ods. 1 a 2 správneho poriadku, dáva na to priestor, lebo uvádza, že ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. 29. V konkrétnych skutočnostiach ide aj v konaní podľa zákona o pobyte cudzincov predovšetkým o právo na spravodlivé administratívne konanie, v rámci ktorého sa majú objasniť všetky podstatné skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. V danej veci v priebehu prvostupňového konania už pri oboznamovaní sa s podkladmi rozhodnutia bol žalobkyňou namietaný obsah stanoviska iného orgánu verejnej správy, preto bolo povinnosťou konajúceho správneho orgánu prvého stupňa sa týmito námietkami žalobkyne zaoberať. Správny súd pri hodnotení dôvodnosti správnej žaloby vychádzal aj z obsahu zásad správneho súdneho poriadku uvedených v ustanovení § 5 ods. 2, 3, 4 zákona č. 162/2015 Z.z., účinného od 1. 7. 2016 Z.z. Podľa § 5 ods. 2, 3,4 SSP konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. Pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu. Správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade so základnými princípmi tohto zákona. Nemožno nespomenúť pramene práva, uvedené v bode 23 odôvodnenia uvádzané najmä v rozhodnutiach Ústavného súdu SR. Napokon výklad a interpretovanie ústavy je aj úlohou súdov a orgánov verejnej správy a spravodlivé administratívne konanie je obsahom práva každého na súdnu a inú právnu ochranu, ktorú správne súdy poskytujú v správnom súdnom konaní. 30. V tejto súvislosti správny súd poznamenáva, že postoj, ktorý zaujal prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný, vo vzťahu k opakovaným námietkam, ktoré boli obsahom riadneho opravného prostriedku, by za istých okolností bol dôvodný iba v prípade, ak by konanie pred iným správnym orgánom, ktorým bol Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, bolo ovládané tzv. koncentračno-právnou zásadou, v rámci ktorej by neboli splnené žalobkyňou alebo zamestnávateľom žalobkyne procesné pravidlá. Nedodržanie lehoty na oznámenie voľného pracovného miesta zamestnávateľom žalobkyne ako podmienky, uvedenej v stanovisku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny mohlo byť významné, po zodpovedaní opodstatnenosti a správnosti takéhoto hodnotenia. Správny súd nesplnenie podmienky ohlásenia voľného pracovného miesta nezistil. Správny orgán prvého stupňa ani žalovaný neskúmali námietku žalobkyne, že lehota na podanie oznámenia zamestnávateľom o voľnom pracovnom mieste bola splnená. Oba správne orgány potom však nedôvodne konštatovali, že postupovali podľa všetkých základných zásad a ustanovení správneho poriadku vzťahujúcich sa na predmetnú vec. 31. Nie je možné súhlasiť so záverom žalovaného, ktorý sa stotožnil so záverom správneho orgánu prvého stupňa a konštatoval, že nie je v jeho kompetencii hodnotiť otázku už zodpovedanú ÚPSVaR, v kompetencii ktorého je vyjadrovať sa k otázke zamestnávania cudzincov z tretích krajín v súvislosti s ich žiadosťou o povolenie prechodného pobytu. Podľa správneho súdu nie je prípustné, aby sa správne orgány s námietkou žalobkyne nezaoberali, ponechali ju nezodpovedanú a neoverenú, ak im žalobkyňa informáciu o opaku tvrdenia úradu práce poskytla už pred rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa. Súd konštatuje, že správne orgány nesprávne vychádzali zo záveru, že žalobkyňa žiada, aby o uvedenej otázke rozhodol správny orgán prvého stupňa, alebo žalovaný priamo. Postupovali tak v rámci správneho konania formálne a námietku žalobkyne o tom, že má vedomosti, že úrad práce obdržal oznámenie zamestnávateľa o voľnom pracovnom mieste v zákonnej 30 dňovej lehote pred podaním jej žiadosti, ponechali bez povšimnutia. Bude povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa, ktorému správny súd vec vracia na konanie a rozhodnutie, aby doplnil dokazovanie o pravdivosti informácie od žalobkyne, či zodpovedný a právomocou nadaný príslušný správny orgán, /úrad práce/ nepochybil. 32. Správny súd uvádza, že prehodnocovanie záverov, ktoré v danej veci formuloval Úrad práce sociálnych vecí a rodiny je požiadavkou na náležité a riadne objasnenie veci a zistenie skutkového stavu. Túto povinnosť má v zmysle správneho poriadku každý orgán verejnej správy, ktorý rozhoduje o právach a oprávnených záujmoch účastníka konania. Posúdenie podstatnej otázky, ktorá bola podkladom rozhodnutia, bolo povinnosťou oboch správnych orgánov, lebo bez jej objasnenia nebolo možné dospieť k správnemu právnemu posúdeniu veci. Preto správny súd posúdil rozhodnutia správnych orgánov aj ako nezákonné pre nesprávne právne posúdenie, ktoré je prinajmenšom, vzhľadom na vyššie uvedené predčasné. 33. Súd rozhodol o zrušení rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a o vrátení veci správnemu orgánu prvého stupňa, ktorý vo veci bude povinný ďalej konať a rozhodnúť potom, čo sa vysporiada so všetkými okolnosťami, ktoré súvisia z hodnotením otázky namietanej žalobkyňou. Bude povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa postupovať v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní uvedenými v bode 26 tohto odôvodnenia a zistiť, či tvrdenie žalobkyne o tom, že jej zamestnávateľ oznámil voľné pracovné miesto v lehote do 30 dní od podania jej žiadosti Úradu práce sociálnych vecí a rodiny a následne rozhodol podľa príslušných ustanovení zákona č. 404/2011 Z.z o pobyte cudzincov, rešpektujúc právny názor správneho súdu uvedený v tomto rozsudku. 34. Správny súd o trovách konania rozhodol postupom podľa § 167 a nasl. Správneho súdneho poriadku a úspešnej žalobkyni priznal právo na úplnú náhradu trov konania. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 35. Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (ust. §139 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 1 mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).