Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 9Sa/7/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200218 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7018200218.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu G. U., B.. XX.XX.XXXX, X. R., T., N., Š. L. N., bez cestovného dokladu t.č. umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce zast. JUDr. Mariannou Lechmanovou, advokátkou, so sídlom kancelárie v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému Prezídiu Policajného zboru Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Trieda SNP 35, 040 11 Košice, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 30.01.2018, proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ- HCP-PO6-4-013/2018-ZVC zo dňa 17.01.2018 takto r o z h o d o l : I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice zo dňa 17.01.2018 č. PPZ-HCP-PO6-4-013/2018-ZVC týkajúce sa zaistenia žalobcu G. U., B.. XX.XX.XXXX, X. R., T., N., Š. L. N., bez cestovného dokladu t.č. umiestneného v Útvare policajného zaistenia cudzincov Sečovce. II. Súd n a r i a ď u j e bezodkladné prepustenie žalobcu G. U., B.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť N., t.č. umiestneného v Útvare policajného zaistenia cudzincov Sečovce zo zaistenia. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1.Žalovaný rozhodnutím zo dňa 17.01.2018 č.s.: PPZ-HCP-PO6-4-013/2018-ZVC zaistil žalobcu dňom 17.01.2018 podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj : „zákon o pobyte cudzincov“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky na podklade vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č.s.: PPZ-HCP-PO6-4-007/2018-ZVC zo dňa 17.01.2018. Podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný na zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia najviac do 17.07.2018 s tým, že žalobca je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. V zmysle ustanovenia § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil účastníka konania do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej aj: „ÚPZC Sečovce“). 2.V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že účastník konania sa dňa 04.10.2017 v čase o 14.45 hod. dostavil na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice za účelom oznámenia straty cestovného dokladu. Pri samotnej kontrole nepredložil žiadne doklady totožnosti, ani doklady oprávňujúce ho na pobyt na území SR. Správny orgán vykonal lustráciu účastníka konania v informačnom systéme s negatívnym výsledkom. Žalobca, t.j. účastník konania nemá na území SR žiadny druh pobytu a nie je ani držiteľom žiadnych dokladov, ktoré by ho oprávňovali sa tu zdržiavať. Z uvedeného správny orgán nadobudol dôvodné podozrenie, že pobyt účastníka konania na území SR je neoprávnený, a preto v zmysle ust. § 18 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) bolo začaté správne konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia podľa § 77 zákona o pobyte cudzincov (dôvod - neoprávnený pobyt na území SR podľa § 82 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov). Uvedené úkony boli vykonané aj za prítomnosti splnomocnenej osoby ako aj tlmočníka do jazyka punjabi, ktorému účastník konania rozumel v plnej miere. V podaní informácie účastník konania uviedol, že na územie SR pricestoval asi pred mesiacom, dovtedy sa zdržiaval v Belgicku spoločne so svojou priateľkou, slovenskou štátnou občiankou J. Č.. Po príchode na Slovensko s ňou žije v spoločnej domácnosti u jej rodičov. Do Európy pricestoval v roku 2014, konkrétne do Nemecka s platným cestovným dokladom a pracovným vízom. Cestovné doklady stratil, nevedel však upresniť, kedy sa tak stalo, platnosť víza bola ukončená v januári 2017. Je si vedomý, že na území SR sa zdržiava neoprávnene. Uviedol, že žiada o udelenie azylu na území SR. Pred správnym orgánom sa do zápisnice vyjadrila aj splnomocnená osoba účastníka konania, a to jeho priateľka J. Č., ktorá uviedla, že obaja sú si vedomí toho, že jej priateľ sa zdržiava na území SR neoprávnene, a preto sa aj dostavili osobne na cudzineckú políciu vybaviť pre neho potrebné doklady. Tvrdila, že s účastníkom konania pravdepodobne čakajú dieťa, túto skutočnosť lekárskou správou preukázať nevedela. Ďalej vypovedala, že s účastníkom konania sa zoznámili v Belgicku, kde sa zdržiavala pri svojej rodine. Neskôr ju jej priateľ navštevoval na Slovensku a už asi mesiac žijú v spoločnej domácnosti v byte jej rodičov v Šaci. Komunikujú spolu flámskym jazykom a tiež indicky a rómsky. K svojim osobným pomerom uviedla, že je rozvedená a účastník konania je slobodný, chcú sa zosobášiť a žiť spolu na Slovensku alebo v Belgicku. Následne správny orgán z dôvodu, že účastník konania požiadal o udelenie azylu, osobitným rozhodnutím rozhodol o prerušení konania o administratívnom vyhostení, s tým, že dňa 16.01.2018 bolo správnemu orgánu doručené rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra SR č. ČAS:MU-PO-132-26/2017-Ž zo dňa 03.01.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 15.01.2018 o neudelení azylu účastníkovi konania v zmysle § 13 ods.1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj: „zákon o azyle“). Účastníkovi konania nebola poskytnutá ani doplnková ochrana (§ 13c ods.1 a § 20 ods.4 zákona o azyle). Dňa 17.01.2018 správny orgán vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu č.s.: PPZ-HCP-PO6-4-007/2018-ZVC, ktoré nadobudlo vykonateľnosť a z obsahu ktorého vyplýva, že účastník konania sa na území SR zdržiava bez platného cestovného dokladu alebo iného dokladu totožnosti. Vo vzťahu k vyhostiteľnosti žalobcu správny orgán konštatoval, že preveril informácie uverejnené Úradom hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava na ich internetovej stránke, kde je uvedená dĺžka návratovej procedúry štátnych príslušníkov N.. Preverením bolo zistené, že Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach všetky žiadosti o vybavenie náhradného cestovného dokladu zasiela Útvaru policajného zaistenia Medveďov, ktoré plní úlohy s celoslovenskou pôsobnosťou na úseku náhradných cestovných dokladov. Vystaveniu náhradného cestovného dokladu predchádza vykonanie osobného pohovoru na zastupiteľskom úrade, kde musí účastník konania prejaviť záujem vrátiť sa do domovskej krajiny. V prípade spolupráce štátneho príslušníka Indie sa vypíše žiadosť o náhradný cestovný doklad a z domovskej krajiny zabezpečí fotokópiu podporného dokladu, doba vystavenia náhradného cestovného dokladu trvá približne tri mesiace. Ak štátny príslušník N. nespolupracuje, je potrebné čakať na výsledky lustrácií, ktoré sú postupne dopĺňané v žiadosti o náhradný cestovný doklad. V takomto prípade doba vystavenia náhradného cestovného dokladu môže byť dlhšia ako pol roka. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov preto odporúča zaistiť štátnych príslušníkov Indie bez platných cestovných dokladov na dobu šiestich mesiacov. Z uvedeného žalovaný uzavrel, že zaistenie účastníka konania je účelné, a to za účelom jeho vyhostenia, ktoré je možné vykonať až po vystavení náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom. Dĺžka doby zaistenia pritom vyplýva z aplikačnej praxe oddelenia cudzineckej polície policajného zboru Košice a keďže účastník konania počas správneho konania spolupracoval so správnym orgánom je predpoklad, že bude spolupracovať aj s útvarom policajného zaistenia pri zabezpečení jeho náhradného cestovného dokladu. O zaistení účastníka konania preto bolo rozhodnuté na spodnej hranici možného zaistenia uvedenej útvarom policajného zaistenia. Vo vzťahu k alternatívam zaistenia (§ 89 ods.1 písm. a/ a písm. b/ zákona o pobyte cudzincov) správny orgán uviedol, že takúto možnosť nevyužil, pretože účastník konania nepredložil správnemu orgánu doklad o tom, že by mal zabezpečené ubytovanie, ktoré by spĺňalo minimálne požiadavky v súlade s ust. § 8 ods.1 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 259/2008 Z.z. o podrobnostiach a požiadavkách na vnútorné prostredie budov a o minimálnych požiadavkách na byty nižšieho štandardu a na ubytovacie zariadenia. Taktiež nepredložil žiaden doklad potvrdzujúci jeho finančné zabezpečenie počas pobytu na území SR vo výške podľa ustanovenia § 6 zákona o pobyte cudzincov. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia poukázal na článok 15 ods.1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (v ďalšom texte aj: „návratová smernica“), pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dodatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štátny môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate s cieľom pripraviť návrat alebo vykonať proces odsunu, a to najmä, keď existuje riziko úteku alebo dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu. Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou. Vo vzťahu k rešpektovaniu súkromného a rodinného života účastníka konania v zmysle článku 8 ods.1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z.z. (ďalej aj: „Dohovor“) konštatoval, že tento má na území SR blízku osobu v zmysle ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka, a to J. Č., s ktorou ale nie je zosobášený a nemajú spolu deti. Tvrdené tehotenstvo jeho priateľky v správnom konaní nebolo preukázané a nie je podporené žiadnymi relevantnými dôkazmi. Konštatoval, že pri rozhodovaní o zaistení žalobcu rešpektoval jeho súkromný a rodinný život a konal v jeho záujme. Správny orgán nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zaistenia by najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život žalobcu boli neprimerané. Zaistením tak nebude neprimerane zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd garantovaných v zmysle čl. 8 Dohovoru, pretože takýto zásah je v súlade so zákonom a je nevyhnutný v záujme ochrany a bezpečnosti predchádzania zločinnosti, ako aj ochrany práv a slobôd iných. V závere rozhodnutia správny orgán konštatoval, že podľa § 88 ods.3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelene azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na jeho prepustenie zo zaistenia a konanie nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. 3. Správnou žalobou zo dňa 30.01.2018 sa žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne domáhal preskúmania zákonnosti postupu ako aj rozhodnutia žalovaného a navrhol preskúmavané rozhodnutie žalovaného zo dňa 17.01.2018 č.s.: PPZ-HCP-PO6-4-013/2018-ZVC zrušiť a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania. Z obsahu žaloby vyplýva, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasí z dôvodu, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň je aj nepreskúmateľné. V preskúmavanom rozhodnutí je uvedené, že nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení bolo vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení ako aj skutočnosť, že na území SR sa zdržiava bez platného cestovného dokladu alebo iného dokladu totožnosti. Namietal, že správny orgán sa nedostatočne zaoberal alternatívam zaistenia, pretože pri svojom výsluchu pred správnym orgánom výslovne uviedol, že po príchode na Slovenskom žil spoločne so svojou priateľkou J. Č. u jej rodičov, pričom obaja jej rodičia vzhľadom na svoje zdravotné problémy potrebujú ich pomoc. Otec jeho priateľky vlastní ešte ďalší dom, ktorý sa nachádza cca 20 km od U. P. B. Ž., kde by spolu mohli bývať. S partnerkou si plánuje spoločný život a chce s ňou žiť v spoločnej domácnosti na Slovensku a vychovávať aj jej maloletého syna. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, aký doklad ohľadom zabezpečenia ubytovania nepredložil, keď žalovaný za účelom zisťovania skutkového stavu vypočul jeho priateľku, ktorá vyššie uvedené skutočnosti potvrdila a potvrdila aj existujúce a vhodné bytové pomery pre ich spoločné bývanie. Ďalej prostredníctvom právnej zástupkyne namietal, že žalovaný sa v konaní ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia, keď poukázal na čl. 5 ods.1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi SR. Poukázal aj na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR ako aj Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach (napr. rozsudky NS SR vo veciach sp.zn. 1Sža/31/2014, sp.zn. 1Sza/7/2016, sp.zn. 9Sža/23/2010, nález ÚS SR sp.zn. II. ÚS/264/09-81 zo dňa 19.10.2010, II. ÚS/147/2013-50 z 09.10.2013, rozsudky NS SR sp.zn. 10Sža/35/2014 zo dňa 02.10.2014, sp.zn. 1Sza/6/2016, sp.zn. 10Sza/2/2015) a zdôraznil, že osobu možno pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom len vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody tak, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vydaní. Aj v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Ústavný súd SR už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, dublinským návratom a pod.) je v každom prípade nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov. V preskúmavanom rozhodnutí však absentuje odôvodnenie efektívnosti resp. účelnosti zaistenia žalobcu. Okrem toho namietal aj tú skutočnosť, že spolupracoval so správnym orgánom a poukázal aj na okolnosti, za akých sa správny orgán dozvedel o jeho neoprávnenom pobyte na území SR, keď sám sa dobrovoľne dostavil na oddelenie policajného zboru tak, aby si vybavil potrebné doklady a svoj pobyt legalizoval. Žalobca nikdy neutekal a ani sa neskrýval, preto ani existujúce právoplatné rozhodnutie o vyhostení nezakladá zákonný dôvod na jeho zaistenie. Poukázal aj na to, že zaistenie musí byť vždy zbavené znakov arbitrárnosti, preto správny orgán rozhodujúci o zaistení je povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé, alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo. Za rozhodujúcu považoval tú skutočnosť, že jeho priateľka, s ktorou žije v spoločnej domácnosti, je slovenskou štátnou občiankou a zásah do jeho práv je zároveň aj zásahom do práv J. Č., a to najmä z pohľadu zásahu do práva na jej súkromný a rodinný život. Európsky súd pre ľudské práva pri definovaní pojmu súkromný život v jednom zo svojich rozhodnutí konštatoval, že: „Súd nepokladá za možné ani nutné pokúsiť sa o vyčerpávajúcu definíciu pojmu súkromný život. Bolo by príliš reštriktívne limitovať tento pojem na vnútorný okruh, v ktorom jedinec žije vlastný osobný život podľa svojich predstáv a úplne z neho vylúčiť svet nezahrnutý do tohto okruhu. Rešpektovanie súkromného života musí do určitej miery rovnako zahŕňať i právo vytvárať a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľudskými bytosťami. Zdá sa, že neexistuje dôvod, aby takto chápaný pojem súkromný život vylučoval činnosti profesijnej a obchodnej povahy, pretože práve v priebehu svojej pracovnej aktivity má väčšina ľudí najväčšiu príležitosť rozvíjať vzťahy s vonkajším vetom.“ Aj z článku 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý bol prijatý na pôde Organizácie spojených národov v roku 1966 vyplýva, že nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie, ani útokom na svoju česť a povesť. Oba uvedené dohovory - európsky dohovor ako aj medzinárodný pakt - sa stali súčasťou právneho poriadku SR, a preto zaväzujú všetky orgány verejnej moci na jej území. V správnej žalobe sa žalobca ďalej zaoberal otázkou potencionálnej možnosti jeho vyhostenia a poukázal na to, že logickým predpokladom zaistenia je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Zdôraznil, že správny orgán sa jeho vyhostiteľnosťou vôbec nezaoberal, preto neboli splnené podmienky pre jeho zaistenie (odvolal sa na právne názory vyslovené v rozsudkoch NS SR napr. sp.zn. 1Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011, sp.zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011 a sp.zn. 10Sža/52/2011 zo dňa 02.11.2011). Zdôraznil aj tú skutočnosť, že jeho zaistenie nie je v súlade so zásadou nevyhnutnosti a proporcionality, pretože existujú iné menej invazívne riešenia, ktoré mal v danom prípade žalovaný aplikovať. Princíp proporcionality je právny princíp využívaný pri kolízii dvoch alebo viacerých chránených subjektívnych právach, ak nastane konflikt medzi konkurujúcimi si subjektívnymi právami (k tomu dochádza najčastejšie v prípade ľudských práv) a právo by malo tento spor riešiť takým spôsobom, aby hodnotnejšie z nich bolo chránené s minimálnym obmedzením menej hodnotného. Z tohto pohľadu je nesporné, že právo na osobnú slobodu v prípade, ak ide o zaistenie žalobcu je hodnotenejšie a malo by byť viac chránené ako právo štátu na jeho zaistenie. V závere správnej žaloby žalobca namietal aj nedostatočne odôvodnenú maximálnu možnú hranicu zaistenia, pretože povinnosťou správneho orgánu je v rozhodnutí zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“ je potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný za zaistenie cudzinca, najmä pokiaľ využije jej maximálnu dobu. Vyslovil názor, že nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorému postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov. 4. K správnej žalobe zástupkyňa žalobcu pripojila čestné vyhlásenie družky žalobcu J. Č., B.. XX.XX.XXXX bývajúce v B. Ž., K. XXX/X, spísané v advokátskej kancelárii zástupkyne žalobcu dňa 30.01.2018, z obsahu ktorého vyplýva, že J. Č. je priateľkou žalobcu, má k nemu citový vzťah a je ochotná mu zabezpečiť bývanie v byte na adrese B. C. W.- Š. alebo v rodinnom dome, ktorého vlastníkom je jej otec a ktorý sa nachádza na ulici K. Č.. XXX/X v Košiciach. Z jeho obsahu ďalej vyplýva, že spolu so žalobcom pomáhali jej rodičom, ktorí sú vo veľmi zlom zdravotnom stave a žalobca jej pomáhal aj s výchovou maloletého syna J. Č.. Zaistenie žalobcu veľmi zasiahlo do ich spoločného života, pretože by bola rada, ak by žalobca s nimi mohol legálne zostať aj v budúcnosti. Zároveň vyhlásila, že je ochotná uhradiť všetky náklady súvisiace s jeho pobytom na území SR, najmä náklady za stravu, náklady na ubytovanie, základné ošatenie a iné nevyhnutné veci, ktoré by vyplynuli z takéhoto pobytu. 5. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 07.02.2018 k správnej žalobe navrhol, aby správny súd na pojednávaní po preskúmaní veci žalobu zamietol, pretože táto nie je dôvodná. Vo vyjadrení zotrval v celom rozsahu na skutkovej ako aj právnej argumentácii z preskúmavaného rozhodnutia a k jednotlivým žalobným bodom uviedol, že v správnom rozhodnutí sa dostatočným spôsobom zaoberal aj alternatívami zaistenia, no skutočnosť, že priateľka žalobcu uviedla do zápisnice existujúce a vhodné bytové pomery, pokiaľ túto skutočnosť nedoložila relevantným dokladom nebolo možné zohľadniť. Žalobcovi bolo vysvetlené, že v prípade doloženia relevantného dokladu správny orgán bude aj o tejto skutočnosti opätovne rozhodovať. Taktiež žalobca v konaní nepredložil doklad potvrdzujúci jeho finančné zabezpečenie vo výške stanovenej v príslušných ustanoveniach zákona o pobyte cudzincov počas trvania tejto povinnosti. Vo vzťahu k námietke, že v konaní a ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia uviedol, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu nie je právoplatné, ale je vykonateľné, z dôvodu, že v zmysle ustanovenia § 55 ods.2 Správneho poriadku bol vylúčený jeho odkladný účinok. Je nesporné, že žalobca nemá platný cestovný doklad a bolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, keď mu nebola uložená alternatíva zaistenia. Za takejto situácie preto neexistujú prekážky pre jeho administratívne vyhostenie. Správny orgán sa zaoberal aj účelnosťou a efektívnosťou zaistenia vo vzťahu k prevereniu informácií uverejnených Úradom hraničnej a cudzineckej polície, Prezídia Policajného zboru Bratislava, a to v súvislosti s dĺžkou návratových procedúr za situácie, ak cudzinec spolupracuje pri vybavení náhradných cestovných dokladov. Z uvedeného uzavrel, že je účelné účastníka konania zaistiť ako aj to, že výkon trestu vyhostenia je možný zabezpečiť až po vystavení náhradného cestovného dokladu zastupiteľským úradom. K námietke o nedostatočnom odôvodnení maximálnej možnej hranice zaistenia uviedol, že túto stanovil vo vzťahu k dĺžke lehoty potrebnej na zabezpečenie náhradných cestovných dokladov a zároveň v rozhodnutí uviedol, že policajný útvar bude počas celej doby zaistenia skúmať, či tento účel zaistenia trvá (§ 90 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov). 6. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní podľa ustanovenia § 206 a nasl. SSP a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je dôvodná, pretože rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, najmä vo vzťahu k účelnosti zaistenia žalobcu. 7. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom SR ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 8. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území SR. 9. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 10. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. 11. Podľa § 89 ods.1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 12. Podľa § 90 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 13. Podľa článku 5 ods. písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj : „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: Zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 14. Podľa článku 3 Dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. 15. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 16. Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. 17. Podľa § 1 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní ( Správny poriadok) tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 18. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musia vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 19. Podľa § 32 ods.1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 20. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 21. Podľa § 47 ods.3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedenie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 22. Predmetom súdneho prieskumu v tejto veci je zákonnosť postupu ako aj rozhodnutia žalovaného, ktorým podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil účastníka konania dňom 17.01.2018 na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia SR na podklade vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č.s.: PPZ-HCP-PO6-4-007-2018-ZVC zo dňa 17.01.2018 a s poukazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný na zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia, najviac do 17.07.2018 (t.j. v dĺžke 6 mesiacov). Zároveň cudzinca umiestnil v ÚPZC Sečovce. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol administratívne vyhostený a nemá oprávnenie zdržiavať sa na území SR. 23. Krajský súd poukazuje na to, že žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení cudzinca povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle ustanovenia § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia. Povinnosťou žalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení aj z hľadiska účelnosti zaistenia, pretože reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Žalovaný preto musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možností vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne a ani účelné. 24. Vo vzťahu k potrebe a nutnosti odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu je potrebné zdôrazniť, že v zmysle ustanovenia § 47 ods.3 Správneho poriadku je správny orgán povinný v odôvodnení rozhodnutia (okrem iného) uviesť akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov. V prípade zhodnotenia reálnej vyhostiteľnosti cudzieho štátneho príslušníka do krajiny označenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, je takáto úvaha vedúca k záveru o potenciálnej možnosti vyhostenia nanajvýš nutná, pretože len v takom prípade možno dospieť k záveru o naplnení účelu administratívneho vyhostenia. 25. V tej súvislosti poukazuje súd aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. US 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, že „konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie podľa ústavného súdu SR vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody...“ Podľa Ústavného súdu SR obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v Ústave a Dohovore. 26. Podľa názoru správneho súdu žalovaný bol povinný v rozhodnutí o zaistení vyhodnotiť účelnosť a efektívnosť zaistenia žalobcu vo vzťahu ku konkrétnej krajine vyhostenia a následne vyhodnotiť a riadne odôvodniť možné prekážky vyhostenia do tejto konkrétnej krajiny. Žalovaný však takýmto spôsobom pri svojom rozhodovaní o zaistení žalobcu nepostupoval a otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľa, a to najmä z pohľadu reálnosti jeho vyhostiteľnosti, sa vôbec nezaoberal. Z uvedených dôvodov je jeho rozhodnutie v tomto smere pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. 27. Správny súd poukazuje aj na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014, podľa ktorého „... odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený ...“ . V tej súvislosti správny súd dodáva, že v tejto veci sa správny orgán otázkou reálnosti vyhostenia žalobcu do domovskej krajiny, t.j. N. podrobne nezaoberal, a ani v jeho rozhodnutí o administratívnom vyhostení aktuálna situácia v N. nie je zhodnotená a ani zisťovaná. Správny súd sa zaoberal aj tým, či pre krátkosť odstupu času od vydania rozhodnutia žalovaného o administratívnom vyhostení by z rozhodnutia o vyhostení, konkrétne jeho odôvodnenia nebolo možné podporne pre toto konania prijať závery správneho orgánu o reálnej vyhostiteľnosti žalobcu, dospel však k záveru, že takéto riešenie nie je možné, pretože rozhodnutie o vyhostení žalobcu neobsahuje žiadne dôvody vo vzťahu k zisťovaniu bezpečnostnej situácii v N., t.j. hodnotenie, či na strane Indickej republiky existujú prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu z pohľadu dodržiavania práv žalobcu podľa článku 3 Dohovoru (a podporne aj článku 33 Ženevského Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951). 28. K otázke existencie prekážky vyhostenia spočívajúcej v spolužití žalobcu s družkou J. Č., a teda aj zachovania práva žalobcu na rodinný život správny súd zaujal stanovisko v súlade s platnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutie vo veci sp. zn. 10Szak/15/2016), z ktorej vyplýva, že pojem „rodinný život“ v zmysle článku 8 Dohovoru nie je obmedzený na vzťahy založené na manželstve, ale môžu zahŕňať aj iné de facto „rodinné“ väzby (ANAIO proti Nemecku, č. 20578/07, § 55, 21.12.2010). Existencia rodinného života pre účely § 8 Dohovoru je v podstate skutkovou otázkou, ktorá závisí od skutočnej existencie blízkych osobných väzieb [K. a T. proti Fínsku (Veľká komora), č. 25702/94, ECHR 2001 VII]. Ak bola preukázaná existencia rodinného puta, štát musí v zásade konať spôsobom, aby bolo toto puto zachované (Nazarenko proti Rusku, č. 39438/13, 16.07.2015). Hoci základným zmyslom článku 8 je chrániť jedinca pred svojvoľnými zásahmi verejnej moci, môže ako doplnok existovať aj pozitívny záväzok obsiahnutý v účinnom „rešpektovaní“ rodinného života. Preto tam, kde vznikli rodinné väzby musí štát v zásade konať spôsobom, ktorý umožní ďalší rozvoj takýchto väzieb (Kutzner proti Nemecku, č. 46544/99, 26.02.2002). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva používanej Najvyšším súdom SR, ako aj Ústavným súdom SR vyplýva, že garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t.j. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života (Najvyšší súd SR sp.zn. 1Sža/15/2010, bod 36, Moustaqium v. Belgicko). Inak povedané v rodinných väzbách musí byť preukázaný dostatočný prvok závislosti vyhosteného cudzinca s blízkymi členmi jeho rodiny. Z uvedeného Najvyšší súd SR uzavrel, že nie je nevyhnutná existencia manželského zväzku, ale existencia skutočného a reálneho rodinného života. 29. Z tohto pohľadu a v týchto súvislostiach sa preto ako neopodstatnený javí záver uvedený v preskúmavanom rozhodnutí, že správny orgán rešpektoval súkromný a rodinný život účastníka konania a konal v jeho záujme, pretože zo samotného odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobca žije už dlhšiu dobu vo zväzku so svojou družkou J. Č., v spoločnej domácnosti a spoločne sa starajú o jej syna, čo podľa názoru súdu preukazuje existenciu skutočného a reálneho rodinného života a to aj za situácie, že doteraz neuzavreli manželstvo. Naviac, tak ako to vyplýva aj z čestného vyhlásenia tejto osoby, je ochotná a schopná poskytnúť žalobcovi ubytovanie ako aj zabezpečiť jeho pobyt na území SR v súvislosti s prípadnými alternatívami k jeho zaisteniu. 30. Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery vedúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného, krajský súd z dôvodu procesnej ekonómie ostatné žalobné dôvody uplatnené v podanej správnej žalobe nevyhodnocoval. 31. Po zvážení žalobných dôvodov uvedených v podanej správnej žalobe a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a právne závery súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods.1 písm. a/ SSP a z dôvodov uvedených v § 191 ods.1 písm. d/ a e/ SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného č.p.: PPZ-HCP-PO6-4-013/2018-ZVC zo dňa 17.01.2018 zrušil a zároveň v súlade s ustanovením § 230 ods.1 písm. a/ SSP súd nariadil žalovanému, aby žalobca G. U. XX.XX.XXXX bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. 32. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 a 3 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.