Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/332/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112229643 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7112229643.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne JUDr. Ingrid Kovalčukovej, správkyne konkurznej podstaty úpadcu: CK FENÍCIA s.r.o., so sídlom v Košiciach, Mlynská 27, IČO: 36698598, sídlo kancelárie správcu: Štúrova 33, Košice, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Štefan Prevozňák s.r.o. so sídlom v Košiciach, Kukučínova 108/23, proti žalovanému T., zast. JUDr. Frederikou Birkovou, advokátkou, Košice, Rosná 5, o zaplatenie 2.859,99 € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 35C/92/2013-205 z 22.3.2016 Okresného súdu Košice I r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Priznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 171,50 €, ktorú je žalobkyňa povinná zaplatiť k rukám jeho právnej zástupkyne JUDr. Frederiky Birkovej, advokátky, Rosná 5, Košice, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 2.859,99 € s 9 % úrokmi z omeškania ročne z dlžnej sumy od 20.1.2012 do zaplatenia, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia na tom skutkovom základe, že uznesením Okresného súdu Košice I č.k. 30K/3/2012 zo 17.9.2012 zverejnenom dňa 24.9.2012 v Obchodnom vestníku pod č. 184/2012, bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu CK FENÍCIA s.r.o., Mlynská 27, Košice, IČO: 36698598 a žalobkyňa bola ustanovená do funkcie správkyne konkurznej podstaty, a šetrením účtovných záznamov úpadcu zistila, že žalovaný ako konateľ úpadcu výdavkovým pokladničným dokladom č. Z.-XXXX/X z 31.1.2012 si vyplatil z pokladne úpadcu hotovostný výdaj peňazí vo výške 2.859,99 € ako nevyplatený podiel na zisku spoločníkovi, pričom tento výdaj v pokladni nie je riadne zdokladovaný a v účtovníctve sa nenachádza žiadna listina, ktorá by žalovaného na vyplatenie podielu na zisku oprávňovala, preto listom z 26.9.2012 vyzvala žalovaného, aby jej predložil všetky písomnosti týkajúce sa spoločnosti a činnosti jej orgánov počas celého obdobia existencie CK FENÍCIA s.r.o., dňa 1.10.2012 jej žalovaný odovzdal všetky listiny týkajúce sa úpadcu, ktorými disponoval a zároveň vyhlásil, že žiadnymi inými listinami už nedisponuje, a taktiež zistila, že v Zbierke listín Obchodného registra, ani v dokumentoch predložených správcovi sa nenachádza návrh konateľa na rozdelenie zisku ani rozhodnutie valného zhromaždenia o rozdelení zisku spoločníkom. Podľa daňového priznania úpadcu za rok 2011 (zostaveného 23.3.2012), tento dosiahol v danom období stratu vo výške 3.906,92 €, podľa účtovných záznamov mal úpadca interným dokladom č. T. z 31.1.2012 preúčtovať nerozdelený zisk za predchádzajúce obdobie vo výške 2.859,99 € na účet 364 - záväzky voči spoločníkom, pričom v skutočnosti k tomuto preúčtovaniu došlo až dňa 12.6.2012, žalovaný nepochybne vedel o strate za rok 2011 a súčasne pripravoval návrh na začatie konkurzného konania, ktorý podal dňa 19.6.2012, účtovná uzávierka za rok 2011 bola schválená valným zhromaždením spoločnosti CK FENÍCIA s.r.o. nepochybne účelovo až dňa 25.6.2012 a žalovaný v čase vyhotovenia zápisnice z valného zhromaždenia musel vedieť, že na vyplatenie podielu na zisku nemá právo. Žalobkyňa listom zo dňa 4.10.2012 vyzvala žalovaného, aby vydal do konkurznej podstaty sumu 2.859,99 €, pretože k jej vyplateniu došlo v rozpore so spoločenskou zmluvou a so zákonom, žalovaný však neuznal uplatnený nárok a listom zo dňa 18.10.2012 (v jeho prílohe) jej doručil evidentne antidatovanú listinu - rozhodnutie jediného spoločníka zo dňa 20.1.2012, ktorým rozhodol o vyplatení podielu na zisku svojej osobe, pričom je nepochybné, že sa jedná o výdaj urobený z pokladne úpadcu dodatočne a v čase, kedy na jeho vyplatenie neboli splnené zákonné podmienky a podiel na zisku bol žalovanému vyplatený neoprávnene. Podaním zo dňa 10.12.2015 žalobkyňa upresnila, že v prejednávanej veci sa domáha od žalovaného zaplatenia žalovanej sumy titulom vydania bezdôvodného obohatenia, a nie titulom prospechu z odporovateľného právneho úkonu a v konaní argumentovala, že nesplnenie podmienok na výplatu zisku spočíva vo tom, že rozhodnutiu jediného spoločníka zo dňa 20.1.2012 nepredchádzal návrh spoločníka na rozdelenie zisku a pre rozdelenie zisku spoločnosti neboli naplnené podmienky podľa ust. § 179 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka, a teda sporné rozhodnutie má súd považovať za neplatné a následne titulom bezdôvodného obohatenia navrhovala zaviazať žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy. 3. Súd prvej inštancie nárok právne posúdil podľa ustanovení § 23 ods. 1, § 57 ods. 1 až 4, § 60 ods. 1, 2 a 3, § 63 ods. 1, § 199 ods. 1, 2 a 9 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej len „ZKR“) poukazujúc na to, že po vyhlásení konkurzu daný právny vzťah upravujú v prvom rade ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. ako lex specialis, ktorý má prednosť pred inými všeobecnými právnymi predpismi (lex generalis). Z tohto pohľadu posudzoval, či žalobkyňa uplatnila nárok v zmysle ustanovení ZKR, t.j. či odporovala spornému právnemu úkonu v zmysle ustanovení ZKR a mal preukázané, že žalobkyňa svoj nárok žalobou doručenou súdu dňa 16.11.2012 uplatnila síce v prekluzívnej 6 mesačnej lehote (ktorá začala plynúť dňa 25.9.2012 a skončila dňa 25.3.2013), avšak domáhala sa iba vyplatenia sumy 2.859,99 €, ktorú následne definovala titulom vydania bezdôvodného obohatenia z neplatného právneho úkonu - rozhodnutia jediného spoločníka zo dňa 20.1.2012, čo znamená, že nežalovala odporovateľnosť daného právneho úkonu v zmysle ustanovení ZKR. Súd posúdil žalobkyňou konkretizovaný nárok podľa ustanovení § 114 ods. 1, § 122 ods. 1, § 123 ods. 1 a 2, § 179 ods. 3 a 4, § 125 ods. 1 písm. b), § 131 ods. 1, 2 a 5, § 132 ods. 1, § 135 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka účinného v rozhodnom období, t.j. do 31.7.2012 (ďalej len „ObZ“), a v zmysle jej argumentácie ohľadom neplatnosti rozhodnutia jediného spoločníka zo dňa 20.1.2012. Bol toho názoru, že v tomto konaní nemožno vysloviť neplatnosť sporného rozhodnutia v rámci riešenia prejudiciálnej otázky a následne žalovaného zaviazať na zaplatenie žalovanej sumy, preto žalobu ako nedôvodnú treba zamietnuť. Poukázal všeobecne na základné práva spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným: a) právo na účasť na riadení spoločnosti, ktoré vykonáva účasťou na valnom zhromaždení, právo na kontrolu spočívajúce predovšetkým v oprávnení požadovať informácie o záležitostiach spoločnosti a právo nazerať do dokladov spoločnosti, ako aj s tým spojené právo uplatňovať v mene spoločnosti nároky voči konateľom a spoločníkom súdnou cestou a právo požadovať na súde určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, b) majetkové práva predovšetkým právo na podiel na zisku, ktoré však vzniká iba v prípade, keď valné zhromaždenie rozhodlo o tom, že časť zisku, prípadne celý zisk sa použije na rozdelenie medzi spoločníkov; v rámci svojej pôsobnosti valné zhromaždenie môže rozhodnúť aj inak (napr. tak, že celý zisk sa použije na financovanie ďalšieho rozvoja spoločnosti); výplata zisku však nemôže byť vykonaná na úkor základného imania, rezervného fondu ani iných fondov, ktoré musia byť podľa zákona povinne vytvorené; počas účtovného obdobia je spoločnosť povinná zabrániť vyplateniu preddavkov na podiely na zisku; pokiaľ ide o mieru účasti spoločníkov na zisku, spoločenská zmluva môže určiť aj iné pravidlo, než ustanovuje zákon v odseku 1, t.j. zisk sa môže rozdeliť aj podľa iných zásad, než podľa pomeru splatených vkladov jednotlivých spoločníkov; za žiadnych okolností však nie je prípustné vyplácanie úrokov z vkladov, ktoré spoločníci splatili do základného imania; k majetkovým právam ďalej patrí aj právo na vyrovnávací podiel (ak zanikne účasť spoločníka v spoločnosti a spoločnosť trvá naďalej) alebo právo na podiel na likvidačnom zostatku podľa § 153 ods. 2 (ak spoločnosť zaniká bez právneho nástupcu po predchádzajúcej likvidácii jej majetku). Uviedol, že okrem týchto práv môže spoločenská zmluva pre spoločníkov zakotviť aj ďalšie práva s tým, že niektoré z uvedených práv patria všetkým spoločníkom rovnako, iné podľa výšky ich obchodných podielov, ich zakotvenie v spoločenskej zmluve však vždy musí zodpovedať princípom vymedzeným v ust. § 56a ObZ (zákaz zneužitia práva). Ak má spoločnosť jediného spoločníka, či už z dôvodu jej založenia jednou osobou, alebo v dôsledku spojenia všetkých obchodných podielov v rukách jediného spoločníka, je z povahy veci vylúčené, aby sa v nej konalo valné zhromaždenie, v takom prípade pôsobnosť valného zhromaždenia vykonáva jediný spoločník. Napriek tomu, že v jednoosobovej spoločnosti sa nekoná valné zhromaždenie, konatelia sú povinní plniť si voči jedinému spoločníkovi všetky povinnosti, ktoré zákon ustanovuje pre konateľov vo vzťahu k valnému zhromaždeniu (napríklad povinnosť predložiť jedinému spoločníkovi na schválenie účtovnú závierku, návrh na rozdelenie zisku alebo úhradu straty, informovať jediného spoločníka o tom, že strata presiahla hodnotu jednej tretiny základného imania, predložiť mu návrhy opatrení a pod.). Rozhodnutia jediného spoločníka prijaté pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia môžu byť napadnuté žalobou o určenie neplatnosti podľa § 131 za tých istých podmienok, ako uznesenia valného zhromaždenia. S účinnosťou od 1. januára 2002 zákon zavádza povinnú požiadavku písomnej formy pre všetky rozhodnutia jediného spoločníka, ktoré tento spoločník prijíma pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia, písomné vyhotovenie rozhodnutia prijatého pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia musí byť jediným spoločníkom vždy podpísané. Prísnejšia požiadavka na formu sa vyžaduje iba v prípadoch, o ktorých tak výslovne ustanoví zákon. Z citovaných zákonných ustanovení súdu jednoznačne vyplynulo, že právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje právnu úpravu a postup, akým sa možno domáhať vyslovenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, a to žalobou podľa ust. § 131 ObZ, ktorá je v podstate osobitným druhom určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O.s.p., pričom aktívne legitimovanou osobou na podanie takého návrhu je aj správca konkurznej podstaty (porovnaj R 63/1996). V prípade určovacej žaloby podľa § 131 ObZ existenciu naliehavého právneho záujmu zákon predpokladá, a preto ho netreba osobitne preukazovať. V konaní o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia treba preukázať iba tie skutočnosti, o ktorých tak určí špeciálne ust. § 131 ObZ (napr. bývalý konateľ musí podľa odseku 1 preukázať, že sa ho napadnuté uznesenie týka; spoločník musí preukázať, že napadnuté uznesenie obmedzuje jeho práva a pod.). Zákon uvádza, že dovolávať sa neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia súdnou cestou možno len v prípade, keď napadnuté uznesenie je v rozpore so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo so stanovami. Ide o taxatívny výpočet dôvodov, z čoho vyplýva, že prípadný rozpor s právnym predpisom nižšej právnej sily, než je zákon, nemôže byť dôvodom na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia. Pritom platí, že žalobou o určenie neplatnosti možno napadnúť tak pre vecnoprávne, ako aj pre formálnoprávne vady uznesenia valného zhromaždenia (napr. nedodržanie postupu pri zvolaní valného zhromaždenia, prijatie uznesenia o otázke, ktorá nebola zaradená do programu rokovania valného zhromaždenia, nedodržanie potrebného počtu hlasov pri prijatí uznesenia a pod.). Lehota, v priebehu ktorej možno podať návrh na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia súdom, je kogentne ustanovená, ide o lehotu prekluzívnu, ktorej márne uplynutie má za následok zánik práva domáhať sa takéhoto určenia na súde, pričom na uvedenú skutočnosť je súd povinný prihliadať ex offo aj bez návrhu. Začiatok plynutia prekluzívnej lehoty je ustanovený objektívne „od prijatia uznesenia“ valného zhromaždenia, v prípade, keď valné zhromaždenie nebolo riadne zvolané, začiatok lehoty sa posudzuje takisto objektívne a počíta sa odo dňa, keď sa oprávnená osoba mohla o uznesení dozvedieť. To znamená, že nie je rozhodujúce, kedy sa oprávnená osoba o uznesení skutočne dozvedela, ale rozhodujúci je deň, kedy sa objektívne o uznesení mohla dozvedieť. Zároveň však pre prípad, keď valné zhromaždenie nebolo zvolané riadne, prekluzívna lehota plynie odo dňa, kedy sa oprávnená osoba mohla dozvedieť o jeho konaní. Vychádza sa z akceptovania všeobecnej zásady, že začiatok lehoty určuje objektívna možnosť vykonania práva po prvý raz, nezávisle od subjektívnych okolností. V posudzovanej veci po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žalobkyňa ako správkyňa konkurznej podstaty je osobou oprávnenou, a teda aktívne legitimovanou na podanie návrhu na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ktoré právo však nevyužila a nepodala na príslušný súd žalobu o vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, a to v lehote do troch mesiacov od momentu, kedy sa mohla dozvedieť o existencii rozhodnutia jediného spoločníka zo dňa 20.1.2012, teda od predloženia daného rozhodnutia žalovaným listom zo dňa 18.10.2012, doručeným správkyni dňa 26.10.2012, čo predstavuje dátum 26.1.2013. Nakoľko tak žalobkyňa neurobila, jej nárok týmto titulom zanikol. Súd dospel k záveru, že v tomto spore nie je oprávnený predbežne riešiť otázku neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia v konaní o zaplatenie sumy 2.850,99 € s prísl., nakoľko práve tomuto konaniu chýba právne relevantný zákonný podklad, ktorým je rozhodnutie súdu o žalobe podľa § 131 ObZ. Uvedenou žalobou je možné napadnúť tak vecnoprávne (obsahové), ako formálnoprávne (procesné) vady prijatého rozhodnutia, to znamená, že len takouto žalobou je možné domáhať sa vyslovenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia aj napríklad kvôli možnému antidatovaniu rozhodnutia, nedodržania postupu pred samotným prijatím rozhodnutia jediného spoločníka, napr. vo forme nepredloženia návrhu na rozdelenie zisku a podobne. Neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia pôsobí až od okamihu, kedy ju vysloví súd, čo sa v tomto prípade nestalo. Súd mal za to, že nie je oprávnený v tomto spore posudzovať, či boli alebo neboli naplnené podmienky v zmysle § 179 ods. 3 a 4 ObZ. Žalobkyňa nevyužila ani jeden zo spôsobov, ktoré jej a priori ponúka a predpisuje platná právna úprava ako postup pri vymožení danej pohľadávky, a to titulom odporovateľnosti právneho úkonu v zmysle ZKR, resp. titulom vyslovenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia v zmysle Obchodného zákonníka a z neho vyplývajúceho nároku na zaplatenie žalovanej sumy. Z uvedených dôvodov súd žalobu považoval za nedôvodnú. Uplatnený nárok však posúdil aj podľa do úvahy prichádzajúcich ustanovení o náhrade škody voči konateľovi spoločnosti, pričom skúmal, či žalovaný pri výkone svojej činnosti, konkrétne pri vyplatení podielu na zisku (ne)postupoval s odbornou starostlivosťou v zmysle zákonných predpokladov ustanovených v § 373 a nasl. ObZ (všeobecná úprava zodpovednosti za škodu), ako aj podľa ust. § 56a, § 135a ods. 1, 2 a 3 ObZ, v ktorých je obsiahnutá špeciálna úprava zodpovednosti konateľov za škodu spôsobenú pri výkone svojej pôsobnosti. Ak konateľ spôsobí škodu pri výkone svojej pôsobnosti či už porušením záväzku alebo porušením povinnosti podľa Obchodného zákonníka, je povinný nahradiť spôsobenú škodu, a to za podmienok upravených v § 373 a nasl. Obchodného zákonníka. Pre vznik zodpovednosti konateľov za škodu musia byť splnené nasledovné predpoklady: a/ vznik škody - len ak vznikne škoda možno sa domáhať jej náhrady, ak by škoda nevznikla, aj keď by reálne hrozila, nemožno sa úspešne domôcť náhrady škody, b/ porušenie povinnosti pri výkone funkcie konateľa, najmä porušenie povinnosti vykonávať funkciu s odbornou starostlivosťou - povinnosti konateľa sú určené jednak v zákone, spoločenskej zmluve, zmluve o výkone funkcie, resp. ak nie je takáto zmluva uzavretá, vyplývajú z úpravy mandátnej zmluvy (§ 566 a nasl. Obchodného zákonníka). Porušenia povinnosti sa môžu konatelia dopustiť tak úmyselným, ako i nedbanlivostným konaním, resp. nekonaním, hoci boli povinní konať. Porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou pri výkone funkcie konateľa sa podľa zákona predpokladá a nie je potrebné ho preukazovať, c/ príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti konateľa a vznikom škody. Zodpovednosť konateľa za škodu je založená na princípe objektívnej zodpovednosti a konateľ bude zodpovednosť za spôsobenú škodu bez ohľadu na to, či ju spôsobil zavineným konaním alebo nie. Konateľ nebude zodpovedať za škodu, ak preukáže, že postupoval pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou, nakoľko v takomto prípade nedôjde k porušeniu povinnosti, a teda naplneniu predpokladu vzniku povinnosti k náhrade škody. V prípade, že neunesie dôkazné bremeno o tom, že konal s odbornou starostlivosťou, zákon zavádza osobitný liberačný dôvod, a to subjektívnej povahy. Týmto dôvodom je dobrá viera konateľa, že koná v záujme spoločnosti. Takýmto spôsobom je záujem spoločnosti vždy preferovaný pred záujmom spoločníkov. Týmto mechanizmom právnej úpravy zákonodarca ponecháva konateľom tzv. právo na omyl pri rozhodovaní. Vecná správnosť rozhodnutia závisí od mnohých okolností a nemôže byť priradená bez splnenia ďalších podmienok automaticky na vrub konateľov. Ak konatelia vykonávali uznesenie valného zhromaždenia, nezodpovedajú spoločnosti za škodu spôsobenú výkonom tohto uznesenia, pokiaľ bolo v súlade so zákonom. Náhradu škody voči konateľom si môže uplatňovať spoločnosť, ktorá je v pozícií poškodeného, ale aj jej veriteľ. Vykonaným dokazovaním v danej veci súd nemal preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu, nakoľko je otázne, či daným konaním vznikla spoločnosti vôbec nejaká škoda. V prípade, ak bol žalovaným ako konateľom vyplatený podiel na zisku jemu samému, ktorý však ako spoločník spoločnosti nepochybne je (bol) v pozícii veriteľa spoločnosti, nemožno konštatovať, že došlo k nejakej škode spoločnosti. Súd v tejto súvislosti opätovne poukázal na existenciu rozhodnutia jediného spoločníka zo dňa 20.1.2012 ako podkladu na vyplatenie podielu na zisku, o ktorom nebolo rozsudkom v zmysle § 131 ObZ vyslovené (rozhodnuté), že je neplatné, a teda rozhodnutie treba považovať za platné, nezrušené, vykonateľné, a v konečnom dôsledku je nutné naň nazerať ako na zákonné. Z tohto pohľadu potom nemožno uvažovať o žiadnom porušení zákona zo strany žalovaného ako konateľa spoločnosti, naviac ak tento pred uskutočnením rozhodnutia požiadal účtovníčku spoločnosti o oznámenie stavu - výšky podielu na zisku, ktorý je možné vyplatiť spoločníkovi, čo znamená, že žalovaný naplnil liberačný dôvod podľa ust. § 135a ods. 3 ObZ. Zároveň ako súd zistil zo stránky www.finstat.sk <http://www.finstat.sk>, spoločnosť za rok 2011 dosiahla zisk plus 213 % a strata predstavovala iba 41 %, čo v porovnaní s dosiahnutým ziskom je pre spoločnosť plus 169 %. V konaní nebolo nepochybne preukázané, že by už v januári 2012 bolo očividné, že spoločnosť sa dostáva do tzv. mínusu, ak žalovaný nechal vytlačiť nový katalóg na rok 2012, zájazdy na leto sa predávali už v predstihu, a nič nenasvedčovalo, že spoločnosť bude musieť o pár mesiacov podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Na základe uvedeného podľa názoru súdu nemožno ani konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi údajnou škodou (ktorá však podľa názoru súdu ani nevznikla) a tvrdeným porušením povinnosti žalovaného ako konateľa spoločnosti (ktoré však súd neposúdil ako rozporné so zákonom). Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná ani titulom nároku na náhradu škody, a preto ju v celom rozsahu zamietol. Záverom konštatoval, že nevykonal navrhnuté dokazovanie, a to najmä znalecké dokazovanie znalcom z odboru ekonómie a účtovníctva za účelom preukázania, či vedenie účtovníctva úpadcu spoločnosti CK FENÍCIA, s.r.o. do času podania návrhu na začatie konkurzného konania vykazovalo také nedostatky, ktoré by spôsobili poškodenie veriteľov, nakoľko uvedené dokazovanie vzhľadom na preukázané skutočnosti súd považoval za nehospodárne a neúčelné. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, priznal náhradu trov vyplývajúcich zo spisu, t.j. zaplatený súdny poplatok za odpor vo výške 171,50 €, nakoľko žalovaný trovy konania nevyčíslil najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku, a uložil neúspešnej žalobkyni povinnosť ich zaplatiť zást. žalovaného JUDr. Frederike Birkovej, advokátke (§ 149 ods. 1 O.s.p.), do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 4. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. V odvolaní opísala skutkové okolnosti, ktoré ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu CK FENÍCIA, s.r.o. zistila po začatí konkurzného konania a v kontexte ktorých podľa nej je potrebné posudzovať dôvodnosť podanej žaloby. Okrem iného uviedla, že žalovaný dňa 12.06.2012 vystavil aj výdavkový doklad, ktorý je predmetom tohto konania, na základe ktorého si vyplatil podiel na zisku za predchádzajúce obdobia vo výške 2.850,99 €, hoci vzhľadom na stratu za roky 2011 a 2012, na vyplatenie tejto sumy nemal právny nárok, že týmto spôsobom znížil pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu stav hotovosti v pokladni (ktorý na počiatku roku 2012 predstavoval sumu 38.815,60 €) celkovo o sumu 27.849,40 €, že žalovaný ako konateľ v dňoch 11.6.2012 až 14.6.2012 vykonal v účtovníctve celý rad neoprávnených účtovných operácií, s cieľom rôznymi preukázateľne fiktívnymi znížiť evidentne fiktívny stav hotovosti v pokladni a takýmto spôsobom bola v uvedenom období v rozpore so zákonom znížená hotovosť peňažného majetku úpadcu v pokladni o 29.792.02 € ! Zostatok v pokladni ku dňu 15.6.2012 v sume 8.064,68 € žalovaný vložil na bankový účet a znížil dlh na kontokorentnom úvere, ktorého bol priamo on sám ako fyzická osoba spoludlžníkom. V deň podania návrhu na vyhlásenie konkurzu bol stav pokladne nula, stav bankového účtu: mínus 4.857,02 € a celá časť dlhu voči SLSP, a.s. vo výške 25.418,18 € bola splatená od januára 2012 do polovice júna 2012 z tržieb za predaj zájazdov v sezóne 2012, ktoré sa ale nikdy nerealizovali; dňa 19.6.2012 podal žalovaný za úpadcu návrh na vyhlásenie konkurzu v čase, keď prví klienti mali vycestovať na zájazd do Bulharska o tri dni, t.j. dňa 22.6.2012. V deň podania návrhu na začatie konkurzného konania žalovaný ako konateľ oznámil poisťovni, s ktorou mal úpadca uzavreté povinné poistenie proti bankrotu poistnú udalosť a požiadal poisťovňu o poskytnutie poistného plnenia voči jednotlivým klientom vo výške 26.250,- €. Ďalšou podľa názoru žalobkyne podstatnou okolnosťou, ktorú mal súd pri hodnotení dokazovania zohľadniť, je výpoveď žalovaného vo veci vedenej pod sp. zn. 17C/15/2013, ktorú predložila súdu, keď žalovaný k výdavkovým dokladom z pokladne úpadcu výslovne vypovedal, že tieto doklady vystavil za účelom „vynulovania“ pokladne, v ktorej peniaze boli len účtovne, v skutočnosti v nej neboli, a to údajne z toho dôvodu, že jeho právnička mu povedala, že ak ide do konkurzu, musí mať v pokladni nulu. Pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu žalovaný ako konateľ úpadcu zatajil hnuteľný majetok úpadcu a ak by žalobkyňa ako správkyňa nezistila chýbajúce doklady v pokladni, musela by v záverečnej správe súdu uviesť, že konkurzné konanie je potrebné pre nedostatok majetku zastaviť a k vyhláseniu konkurzu by ani nebolo došlo. Kontokorentný úver (nepochybne spotrebovaný už v minulosti) by bol takmer celý splatený tržbami za predaj zájazdov v sezóne 2012, ktoré sa podľa všetkého ani nikdy nemali uskutočniť. Klientov, ktorí tieto peňažné prostriedky poskytli, odškodní poisťovňa, zánovné auto splatené vo výške 82 % je „doma“, a nič sa vlastne nestalo. Žalobkyňa je presvedčená, že s takýmto scenárom žalovaný ako konateľ úpadcu počítal a skutočnosť, že k vyhláseniu konkurzu došlo, vníma osobne, hoci ona ako správkyňa postupuje len v zmysle zákona a s ohľadom na svoju povinnosť náležitej odbornej starostlivosti. Uviedla ďalej, že jedným z dokladov, ktorými žalovaný „nuloval“ pokladňu, bol doklad č. V-0011/1 zo dňa 31.01.2012, pričom skutočnosť, že tento doklad bol vyhotovený až v júni 2012, v konaní preukazovali výňatkom z účtovníctva úpadcu (hlavná kniha s dátumom zaúčtovania), z ktorého jednoznačne vyplýva, že doklad (ako fakticky všetky uvedené výdavkové pokladničné doklady) bol zaúčtovaný a nepochybne aj vystavený so spätným dátumom až v júni 2012. Svedčí o tom aj číslovanie dokladov, ktoré nie je plynulým pokračovaním číselného radu, ale za tento rad je vkladané lomítko s ďalším číslom; inak by musel mať doklad vysoké číslo nasledujúce po naposledy zaúčtovanom doklade, z čoho by bolo hneď zjavné, že sa jedná o dodatočne vyhotovený doklad. Ak by bol žalovaný dobromyseľný a vo vzťahu k uvedeným výdavkovým pokladničným dokladom by sa skutočne malo jednať len o doúčtovanie „zabudnutých“ dokladov, žalobkyňa ako správkyňa by nič nenamietala, ak by jednotlivé výdavky boli súčasne aj riadne preukázané, napr. príjmovými dokladmi dodávateľov, alebo osobitne vo vzťahu k prejednávanej veci od počiatku aj rozhodnutím jediného spoločníka. Poukázala na výpoveď žalovaného a rozpory v jeho tvrdeniach, keď na pojednávaní dňa 12.11.2015 na otázku očíslovania dokladu s lomítkom, uviedol: „Preto, lebo som vedel, že idem do konkurzu, tak som si robil poriadky v tomto. Zistil som, že toto nie je urobené, tak som vypísal.“ Na túto odpoveď reagoval súd doplňujúcou otázkou, či vypísal aj doklad založený na č.l. 7, na ktorú žalovaný už účelovo uvádza, že tento doklad bol vypísaný, ale nebol daný do účtovníctva. On tieto výdavkové bloky mal už pripravené v januári 31.1. Súčasne ale na ďalšiu otázku súdu, v akom časovom odstupe sa dávali doklady do účtovníctva, odpovedal: „To sa dávalo hneď, nanajvýš týždenný odstup tam bol.“ K uvedeným rozporom v tvrdeniach žalovaného žalobkyňa poukázala na to, že aj keď sa doklady zúčtovávali „nanajvýš s týždenným odstupom“ (čo zrejme naozaj tak bolo vzhľadom na to, že úpadca bol mesačným platcom DPH), „zhodou okolností“ všetky „zabudnuté doklady“ sú práve tie, ktorými sa „nulovala“ pokladňa pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, všetky majú číslo s lomítkom a sú zaúčtované až pred vyhlásením konkurzu. Podľa žalobkyne kľúčovým v prejednávanej veci bolo posúdenie, či doklad č. V-0011/1 bol skutočne vyhotovený dňa 31.01.2012, či skutočne došlo v uvedený deň aj k výplate podielu na zisku a či rozhodnutie jediného spoločníka skutočne bolo učinené 20.01.2012, alebo až dodatočne, dňa 12.06.2012 za účelom zníženia fiktívneho stavu hotovosti v pokladni úpadcu a rozhodnutie jediného spoločníka až na jeseň 2012 ako reakcia na to, že žalobkyňa žiadala vydať žalovanú sumu, keďže bola vyplatená v rozpore so zákonom. Ak by súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sa jedná o dodatočne vyhotovené doklady, ktoré v čase deklarovaného výberu z pokladne neexistovali, nemohol by sa dopracovať k inému záveru než k tomu, že žalovaný vzal z pokladne úpadcu žalovanú sumu, hoci na ňu nemal právny nárok, pričom týmto neoprávneným výberom sa snažil dodatočne v júni 2012 legalizovať chýbajúce peniaze v pokladni, keď vyhotovil a zaúčtoval výdavkový pokladničný doklad č. V-0011/l, na ktorom účelovo uviedol januárový dátum. Nemôže v tejto súvislosti obstáť argumentácia súdu z odôvodnenia, podľa ktorej týmto žalovaný mohol vziať z pokladne úpadcu žalovanú sumu, nakoľko i on sám ako spoločník bol veriteľom úpadcu, čo sa týka jeho nároku na vyplatenie podielu na zisku spoločnosti. Okrem toho, že podľa ZKR je žalovaný spriaznenou osobou, ktorej prípadné pohľadávky sa uspokojujú ako podriadené, t.j. až z toho, čo zvýši po uspokojení všetkých nezabezpečených veriteľov, predovšetkým je potrebné uviesť, že v čase, kedy v skutočnosti došlo k dodatočnému vyhotoveniu výdavkového pokladničného dokladu V-0011/1 (12. jún 2012) a listiny „rozhodnutie jediného spoločníka“ (jeseň 2012 - po uplatnení práva na vrátenie peňazí žalobkyňou), žalovaný ako konateľ nemal na vyplatenie podielu na zisku nárok, nakoľko úpadca pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu sám v účtovníctve deklaroval stratu vo výške 25.091,03 € a pre úplnosť aj záporné vlastné imanie (- 21.280,27 €). Podľa § 179 ods. 3 OBZ platí, že do zrušenia spoločnosti môže byť rozdelený vždy len čistý zisk znížený o neuhradenú stratu z minulých období. Účtovníctvo úpadcu bolo pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu uzavreté ku dňu 15.6.2012 a návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný dňa 19.6.2012, t. j. k vyhotoveniu výdavkového pokladničného dokladu V-0011/1 v skutočnosti došlo fakticky len tri dni pred podaním návrhu na začatie konkurzného konania, keď stav straty musel byť a nesporne aj bol žalovanému známy. Súd založil svoje rozhodnutie ďalej na vlastnom presvedčení, že aj rozhodnutie jediného spoločníka bolo vyhotovené už dňa 20.01.2012, a to napriek tomu, že uvedenú skutočnosť žalobkyňa v konaní namietala a vyplynulo to aj z vykonaného dokazovania, že predmetná listina bola vyhotovená dodatočne, až po výzve žalobkyne na vrátenie žalovanej sumy v rámci konkurzného konania. Poukázala ďalej na výpoveď svedkyne - manželky žalovaného na pojednávaní dňa 12.11.2015, ktorú považovala za nedôveryhodnú, pokiaľ táto svedkyňa vypovedala, že listinu „rozhodnutie jediného spoločníka“ údajne našla na jeseň 2012 medzi svojimi osobnými vecami, pričom k založeniu listiny do súkromnej zložky doma malo údajne dôjsť z dôvodu vytopenia kancelárie v júli 2011. Žalobkyňa trvala na tom, že listina bola vyhotovená účelovo a ani fiktívnemu vyplateniu podielov na zisku nepredchádzalo žiadne rozhodnutie jediného spoločníka, ako to vyžaduje zákon, a teda neboli splnené zákonné podmienky. Keďže nemožno za žiadnych okolností považovať rozhodnutie jediného spoločníka za platnú listinu, nemohla preto žalobkyňa ani odporovať tomuto právnemu úkonu, ako uvádza súd v odôvodnení, keď konštatuje, že nevyužila nástroje, ktoré jej primárne ponúka osobitný zákon o konkurze a reštrukturalizácii, keďže odporovať je možné len platným právnym úkonom. Predmetná listina je ale nepravým, ničotným a evidentne dodatočne účelovo vyhotoveným dokladom. Na jednej strane súd rozhodol o žalobe vychádzajúc zo svojho presvedčenia, že rozhodnutie jediného spoločníka bolo vyhotovené dňa 20.01.2012 a poukazuje na to, že žalobkyňa nevyužila ani ďalší inštitút ponúkaný Obchodným zákonníkom v ust. § 131 ods. 1 ObZ a nenapadla túto listinu žalobou o určenie jej neplatnosti. Na strane druhej súd súčasne sám konštatuje, že na podanie takejto žaloby je stanovená trojmesačná prekluzívna lehota odo dňa prijatia uznesenia, resp. v prípade ak valné zhromaždenie nebolo riadne zvolané, odo dňa, kedy sa osoba oprávnená na podanie takejto žaloby mohla o prijatí uznesenia dozvedieť. Súd tvrdí, že práve toto právo žalobkyňa nevyužila, nakoľko podľa názoru súdu jej začala plynúť lehota na podanie žaloby o určenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia dňom, kedy jej žalovaný doručil listinu označenú ako „rozhodnutie jediného spoločníka“. Z odôvodnenia však už nevyplýva, na základe čoho má súd za to, že valné zhromaždenie, na ktorom žalovaný akože rozhodol o vyplatení podielu na zisku, nebolo riadne zvolané, a preto žalobkyni začala plynúť lehota na podanie žaloby až po doručení listiny. Mala za to, že z dôkazov vykonaných v konaní je nesporné, že „rozhodnutie jediného spoločníka“, fiktívne datované dňom 20.01.2012, je ničotným právnym úkonom, t.j. absolútne neplatným v dôsledku absencie náležitosti vôle podľa § 37 ods. l OZ a tiež z dôvodov podľa § 39 OZ, nakoľko sa jedná o právny úkon, ktorý svojim účelom odporuje zákonu, resp. ho obchádza a v danom prípade sa aj prieči dobrým mravom, keďže vzhľadom na všetky okolnosti je zrejmé, že dodatočným vystavením výdavkového pokladničného dokladu V-0011/1 sa mal legalizovať schodok v pokladni úpadcu, ktorý podľa všetkého vznikol oveľa skôr. V tejto súvislosti poukázala tiež na výpoveď žalovaného v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vedenom pod sp. zn. 35C/118/2013, v ktorej žalovaný priamo uviedol, že: „V pokladni boli účtovne finančné prostriedky, ale fyzicky vlastne neboli. Tak som tento výdavkový pokladničný doklad vystavil len účtovne. Fyzicky som žiadne peniaze nevzal, pretože v pokladni fyzicky neboli.“ Keďže následok v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (súd na ňu prihliada ex offo) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči všetkým (erga ornnes), mal súd žalobe vyhovieť a žalovaného zaviazať na náhradu trov konania. S okolnosťami tvrdenými žalobkyňou v konaní o tom, že sa jedná o dodatočne a účelovo vyprodukované listiny, na základe ktorých žalovaný len znížil fiktívny účtovný stav hotovosti v pokladni, sa súd v odôvodnení nezaoberal. Odôvodnenie je síce rozsiahle, avšak podľa názoru žalobkyne nereaguje na priebeh konania, resp. na otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia nie je zrejmé, na základe čoho sa súd dopracoval k záverom o pravosti listín z hľadiska času ich vyhotovenia, čo má nesporne priamy vplyv na- posúdenie splnenia podmienok pre vyplatenie podielu na zisku, hoci vyhodnotenie tejto okolnosti bolo pre konanie kľúčové, a to osobitne aj s ohľadom na výpovede samotného žalovaného, ktoré preukazujú, že listiny neboli vyhotovené v tam deklarovanom čase, a tiež v kontexte dôkazov, ktoré v konaní predložila žalobkyňa, najmä výňatok z hlavnej knihy účtovníctva žalobcu a účtovné doklady. Odôvodnenie rozsudku preto nie je v súlade so zákonom, čiže je naplnený aj odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Pre úplnosť poukázala na to, že predkladanie falošných listín a dôkazov sú u žalovaného bežnou praxou, osobitne napr. v konaní sp. zn. 15C/92/2013 o zaplatenie 950,- € preukázali, že žalovaný zakladal do účtovníctva daňové doklady pod hlavičkou zahraničného dodávateľa, pričom takýmito dokladmi vôbec nedisponoval ich údajný vystavovateľ, pričom na všetkých faktúrach z roku 2011 od tohto dodávateľa je vyobrazená graficky absolútne totožne umiestnená pečiatka dodávateľa aj s podpisom konateľa tejto zahraničnej spoločnosti, súčasne graficky rovnako absolútne totožná pečiatka s tým istým absolútne rovnakým podpisom konateľa sa nachádza aj na čestnom prehlásení tohto zahraničného partnera, ktorým prehlasuje prijatie sumy 950,- € v hotovosti priamo do jeho rúk dňa 31.05.2012 od žalovaného v Grécku. Na základe uvedených skutočností navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok, žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného nahradiť trovy konania žalobkyni v celkovej sume vrátane trov odvolacieho konania 1139,30 €, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a s jeho odôvodnením. Citoval ust. § 179 ods. 4 ObZ a uviedol, že ako jediný spoločník spol. CK FENÍCIA s.r.o. rozhodol dňa 21.1.2012 o tom, že spoločníkovi Ing. M. R. bude vyplatený zisk vo výške 2.859,99 € za obdobie 2007, 2008, 2009 a 2010, ktorý bol vyčíslený na základe schválených riadnych účtovných uzávierok za dané obdobie, pričom v čase vyplatenia zisku vlastné imanie spoločnosti podľa poslednej schválenej riadnej účtovnej uzávierky za rok 2010 nebolo nižšie ako hodnota základného imania spolu s rezervným fondom. Mesiac pred vyplatením zisku žalovanému dňa 23.12.2011 bolo práve naopak zvýšené základné imanie spoločnosti a v tom čase nebola spoločnosť v úpadku. Mal za to, že ako jediný spoločník spoločnosti mohol rozhodnúť o použití zisku z uplynulého obdobia a urobil tak pred vyhotovením a schválením účtovnej uzávierky za rok 2011, kde bola vykázaná strata. Žalobkyňa nepreukázala, že by k rozhodnutiu o vyplatení zisku za minulé obdobia došlo v čase, keď spoločnosť vykazovala stratu, resp. bola v úpadku. Pretože strata za rok 2011 bola zistená pri zostavovaní riadnej účtovnej uzávierky až 23.3.2012, bol zisk za obdobie predchádzajúcich rokov vyplatený žalovanému v súlade s právnymi predpismi a v tomto prípade nebola naplnená žiadna zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. V súvislosti s nárokom žalobkyne na náhradu škody uviedol, že ako jediný konateľ a jediný spoločník spoločnosti postupoval v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Žalobkyňa na jednej strane mu vytýka porušenie povinnosti konateľa, pretože nepredložil valnému zhromaždeniu (t.j. v tomto prípade sebe samému ako jedinému spoločníkovi) návrh na rozdelenie zisku, avšak na strane druhej nevyužila iný spôsob na vymoženie predmetnej pohľadávky, a to titulom vyslovenia neplatnosti valného zhromaždenia. Žalobkyňa v konaní ani nepreukázala vznik škody ako predpokladu na jej uplatnenie. Zároveň uviedol, že ak by nedošlo k vyplateniu zisku, bol by veriteľom spoločnosti. Ostatné skutočnosti uvedené žalobkyňou v odvolaní, podľa žalovaného sa netýkajú predmetu sporu, sú zavádzajúce, pričom o nárokoch žalobkyne proti žalovanému sa vedú súdne konania, ktoré neboli právoplatne skončené, v ktorých žalovaný dokazuje, že tvrdenia uvádzané žalobkyňou sa nezakladajú na pravde. Na základe uvedených skutočností navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny v celom rozsahu a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. 6. Vyjadrenie žalovaného bolo zást. žalobkyne doručené dňa 17.8.2016; žalobkyňa však nevyužila právo na tzv. odvolaciu repliku a na vyjadrenie žalovaného nereagovala. 7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 8. V súlade s prechodným ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP odvolací súd posúdil podmienky prípustnosti podaného odvolania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30.6.2016, teda v čase rozhodnutia súdu a podania odvolania žalobkyňou (odvolanie podané 12.5.2016), prejednal odvolanie ako podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., v spojení s § 470 ods. 2 prvá veta CSP] a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a rozsudok je vecne správny, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 9. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24.1.2018 o 11.20 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP. 10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok i predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie v konaní z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu vymedzenom odvolacími námietkami žalobkyne, pričom nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli neúplné alebo nesprávne, nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo, alebo nesprávne aplikoval alebo interpretoval právny predpis. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a právnym záverom, aplikoval na vec relevantné hmotnoprávne normy, ktoré aj správne vyložil a zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán, a správne tak posúdil žalobkyňou uplatnený nárok. 11. Skutočnosti a námietky, ktoré žalobkyňa uviedla v podanom odvolaní, nič nemenia na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, lebo nie sú spôsobilé spochybniť skutkový základ rozhodnutia ani správnosť právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, a neumožňujú ani záver o vadách konania, v dôsledku ktorých by stranám sporu (žalobkyni) bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v konaní zistené skutočnosti opodstatňujú záver, že žalobkyňa nepreukázala v spore vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia proti žalovanému, ani dôvodnosť nároku o zaplatenie žalovanej sumy 2.859,99 € s prísl. titulom náhrady škody. 12. V odvolaní žalobkyňa opakovane uvádza skutočnosti namietané už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s rozhodnými tvrdeniami a relevantnou argumentáciou žalobkyne úplne a v podstate správne vysporiadal pri svojom rozhodovaní a v dôvodoch napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky žalobkyne nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záveru súdu, že vyslovenia neplatnosti sporného rozhodnutia žalovaného ako jediného spoločníka spol. CK FENÍCIA s.r.o. sa žalobkyňa (ako aktívne legitimovaná osoba, z dôvodov, na základe ktorých napáda platnosť rozhodnutia jediného spoločníka v tomto spore, dôvodiac, že nebolo prijaté zákonným spôsobom) mohla domáhať žalobou podanou podľa § 131 Obchodného zákonníka, a pokiaľ takú žalobu v zákonnej lehote nepodala, jej nárok zanikol, preto sporné rozhodnutie treba považovať za platné a účinné jeho prijatím príslušným orgánom. Pokiaľ žalobkyňa pri svojej argumentácii o dôvodnosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vychádza z názoru, že ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa ust. § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka (nárok na vydanie plnenia z neplatného právneho úkonu), táto argumentácia je nenáležitá. Vo vzťahu k rozhodnutiam valného zhromaždenia spoločnosti alebo jediného spoločníka (v prípade jednočlennej spoločnosti je z povahy veci vylúčené, aby sa v nej konalo valné zhromaždenie a v takom prípade pôsobnosť VZ vykonáva jediný spoločník - pozn. odvolacieho súdu) treba uviesť, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Obo 21/2000 publikovaný v ZSP 7/2001, rozsudok NS SR sp.zn. 4 Obdo 22/98 publikovaný v ZSP 5/2000 pod č. 55) sa priklonila k názoru, že uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom a z toho dôvodu neplatnosť uznesenia VZ (rozhodnutia jediného spoločníka) nie je možné posudzovať podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o absolútnej a relatívnej neplatnosti právnych úkonov, ale možno ju posudzovať len z hľadiska osobitnej právnej úpravy v Obchodnom zákonníku so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami (porov. prof. JUDr. Mária Patakyová, CSc. a kol.: Obchodný zákonník, Komentár, 3. vydanie, 2010). Súd prvej inštancie v súlade s uvedenými zásadami ustálenými v právnej teórii i súdnej praxi posúdil túto otázku podstatnú pre rozhodnutie v danej veci vo vzťahu k okruhu oprávnených osôb, k lehotám a dôvodom na podanie žaloby podľa § 131 ObZ, ako aj k účinkom sporného rozhodnutia žalovaného ako jediného spoločníka CK FENÍCIA s.r.o., ktoré je nevyhnutné považovať za platné a účinné, pokiaľ žalobkyňa ako oprávnená osoba sa nedovolala v zákonom stanovenej (prekluzívnej) lehote vyslovenia jeho neplatnosti v konaní podľa špeciálnej právnej úpravy (ust. § 131 ObZ) a nebolo vyslovené (určené) právoplatným rozhodnutím súdu, že rozhodnutie žalovaného ako jediného spoločníka spoločnosti CK FENÍCIA s.r.o. zo dňa 20.1.2012 je neplatné. 13. Súd správne vyhodnotil pri svojom rozhodovaní všetky právne relevantné skutkové okolnosti a uviedol dostatočné, správne a presvedčivé dôvody rozhodnutia o zamietnutí žaloby, v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 220 ods. 2 CSP účinného od 1.7.2016), s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, a na dôvody napadnutého rozsudku aj odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). 14. Odvolací súd nezistil pochybenia v postupe (rozhodnutí) súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán (žalobkyne) alebo právo na spravodlivý proces, odnímajúce stranám možnosť konať pred súdom, ani žiadnu z vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedené konštatuje, že uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a odvolanie podané žalobkyňou nie je opodstatnené, preto napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. 15. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa vzhľadom na svoj neúspech v odvolacom konaní nemá právo na náhradu trov a žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). 16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).