Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Cob/106/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7216211897 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7216211897.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: MC - Bauchemie, spol. s r.o., IČO: 35 760 737, so sídlom Diaľničná cesta 18, Senec, zastúpeného PAICEK LEGAL s.r.o., so sídlom Panská 17, Bratislava, IČO: 36 834 904 proti žalovanému: MOSTPOOLS, s.r.o., IČO: 45 557 641, so sídlom Matuškova 18, Košice, v konaní o zaplatenie 8.990,51 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 30Cb/17/2016-71 zo dňa 16.2.2017 takto r o z h o d o l : I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie. II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.990,51 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 1.616,20 eur od 16.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.126,69 eur od 01.01.2016 do zaplatenia, zo sumy 648,60 eur od 01.01.2016 do zaplatenia, zo sumy 774,06 eur od 06.01.2016 do zaplatenia, zo sumy 3.132,04 eur od 06.01.2016 do zaplatenia, zo sumy 848,88 eur od 06.01.2016 do zaplatenia, zo sumy 486,00 eur od 06.01.2016 do 26.02.2016, zo sumy 200,00 eur od 27.02.2016 do zaplatenia, zo sumy 644,04 eur od 30.01.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a vyslovil, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku. 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 16.05.2016 žalobca navrhol, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 8.990,51 eur titulom nezaplatenej ceny tovaru. Žalobca uplatnený nárok odôvodňoval tým, že žalovaný si u žalobcu objednal tovar špecifikovaný v žalobe, ktorého prevzatie žalovaný potvrdil svojím podpisom na dodacích listoch č. DL2152112, DL2152180, DL2152213, DL2152214, DL2152215, DL2152240, DL2152181 A W2016000005. Žalobca následne vystavil žalovanému faktúry č. FV2152197, FV2152283, FV2152289, FV2152308, FV2152309, FV2152322, FV2152296 a 2016000008. Žalovaný dlžnú sumu uhradil iba čiastočne, a to platbou zo dňa 26.2.2016 vo výške 286,00 eur (faktúra č. FV2152296 vo výške 486,00 eur). 3. V odpore proti platobnému rozkazu doručenom súdu 08.07.2016 žalovaný uviedol, že nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní je nedôvodný. Objednávky žalovaného boli všeobecné na určitý druh stavebného materiálu, nie však s kvantifikáciou žalovaného, ale žalobcu, ktorý bol žalovaným požiadaný o stanovenie optimálneho množstva jednotlivých stavebných materiálov pre potreby stavebných úkonov na stavbách. Žalobca dodal na stavby také množstvá stavebných materiálov, ktoré nemohli zodpovedať skutočným (s)potrebám na jednotku plochy. Na všetkých stavbách ostali množstvá materiálov, ktoré boli výrazne vyššie, ako je obvyklé priobjednávať ako rezervu, žalovanému tak vznikol na stavbách neobvyklý prebytok materiálu. Vzniká opodstatnené podozrenie, že si žalobca chcel umelo zvýšiť obchodný obrat v predaji stavebných materiálov. Uviedol tiež, že žalovaný časť dodávateľských faktúr žalobcu uhradil riadne a včas. Uzavrel, že hodnota zvyšku materiálu prevyšuje pohľadávku žalobcu, čím sa pohľadávka žalobcu anuluje prostredníctvom dobropisu. 4. Podaniami doručenými súdu dňa 27.9.2016 a 13.2.2017 žalobca reagoval na argumentáciu žalovaného a uviedol, že žalovaným uvádzané tvrdenia považuje za účelové, nepodložené a ničím nepreukázané. Upriamil pozornosť aj na tú skutočnosť, že žalobca žalovanému vyfakturovaný materiál dodal a žalovaný ho prevzal, pričom žiaden materiál neodmietol prevziať pri jeho dodaní. Poukázal pritom na ustanovenie § 442 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak kupujúci prijme dodávku všetkého alebo časti prebytočného tovaru, je povinný zaň zaplatiť kúpnu cenu zodpovedajúcu kúpnej cene určenej v zmluve. 5. Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol dňa 16.2017 v súlade s ustanovením § 180 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v neprítomnosti žalovaného, keď zároveň konštatoval, že podaním doručeným súdu dňa 15.02.2017 žalovaný ospravedlnil neúčasť na pojednávaní zdravotnými dôvodmi, o čom zároveň predložil doklad a uvedeným podaním zároveň požiadal o odročenie pojednávania na neskorší termín. Vec prejednal a rozhodol napriek žiadosti žalovaného o odročenie pojednávania, keď uzavrel, že nie je dôvod, ktorý by mohol byť kvalifikovaný ako dôležitý na odročenie pojednávania, a to predovšetkým s prihliadnutím na právnu povahu žalovaného subjektu. Súd z výpisu príslušného obchodného registra zistil, že žalovaná spoločnosť má dvoch konateľov, pričom v mene žalovanej spoločnosti koná každý z konateľov samostatne. Práceneschopnosť jedného z konateľov preto nebola (dôležitým) dôvodom na odročenie pojednávania. Uviedol, že o účelovosti ospravedlnenia žalovaného svedčí aj skutočnosť, že žalovaný vo svojom podaní neuviedol telefónne číslo alebo elektronickú adresu, na ktorú ho bolo možné upovedomiť o rozhodnutí súdu o jeho návrhu na odročenie pojednávania, napriek zákonnej povinnosti (§ 183 ods. 4 CSP), čím v podstate zmaril rozhodnutie súdu o odročení pojednávania, keďže ospravedlnenie bolo doručené deň pred termínom pojednávania. 6. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania ( obsahom listinných dôkazov, obsahom výpisu žalobcu a žalovaného z príslušných registrov) zistil, že žalobca so žalovaným uzavreli ústnu kúpnu zmluvu, na základe ktorej žalobca dodal žalovanému tovar, že faktúrou č. FV2152197 vystavenou dňa 1.12.2015 so splatnosťou 15.12.2015 žalobca účtoval žalovanému sumu 1.616,20 €, faktúrou č. FV2152283 vystavenou dňa 17.12.2015 so splatnosťou 31.12.2015 žalobca účtoval žalovanému sumu 1.126,69 eur, faktúrou č. FV2152289 vystavenou dňa 17.12.2015 so splatnosťou 31.12.2015 žalobca účtoval žalovanému sumu 648,60 eur, faktúrou č. FV2152309 vystavenou dňa 22.12.2015 so splatnosťou 5.1.2016 žalobca účtoval žalovanému sumu 3.132,04 eur, faktúrou č. FV2152322 vystavenou dňa 22.12.2015 so splatnosťou 5.1.2016 žalobca účtoval žalovanému sumu 848,88 eur, faktúrou č. FV2152296 vystavenou dňa 22.12.2015 so splatnosťou 5.1.2016 žalobca účtoval žalovanému sumu 486,00 eur, faktúrou č. 2016000008 vystavenou dňa 15.1.2016 so splatnosťou 29.1.2016 žalobca účtoval žalovanému sumu 644,04 eur a že žalovaný čiastočne uhradil faktúru č. FV2152296 dňa 26.2.2016 vo výške 286 eur. 7. Konštatoval súd prvej inštancie, že prevzatie tovaru žalovaný potvrdil podpisom dodacích listov DL2152112 vystaveného dňa 30.11.2015, DL2152180 vystaveného dňa 11.12.2015, DL2152213 vystaveného dňa 16.12.2015, DL2152214 vystaveného dňa 16.12.2015, DL2152215 vystaveného dňa 16.12.2015, DL2152240 vystaveného dňa 22.12.2015, DL2152181, W2016000005 vystaveného dňa 8.1.2016 a že listom zo dňa 24.3.2016 žalobca žalovaného upozornil, že k 24.3.2016 eviduje voči nemu pohľadávku po termíne splatnosti vo výške 10.360,67 eura a vyzval ho na úhradu dlžnej sumy do 7 dní 8. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 409 ods.1, § 411 a § 442 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a uzavrel, že na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázaný skutkový stav tak, ako to tvrdil žalobca a žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Konštatoval, že medzi sporovými stranami nebolo sporné, že došlo k vzniku záväzkového vzťahu, uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorého predmetom bolo dodanie stavebného tovaru žalovanému žalobcom. Prevzatie tovaru žalovaný potvrdil podpisom dodacích listov. Zo strany žalovaného bola rozporovaná oprávnenosť nároku, keď považoval množstvá dodaného tovaru za premrštené účelovo zo strany žalovaného. K obrane žalovaného súd uviedol, že nejde o takú skutočnosť, ktorá by mala vplyv na odôvodnenosť nároku žalobcu. Ak by aj išlo o prebytočný tovar, žalovaný tovar od žalobcu prevzal, pričom nebolo v konaní tvrdené, a teda ani preukazované, že by bol žalovaný urobil akékoľvek úkony smerujúce k vráteniu prebytočného tovaru v čase, kedy ho prevzal. Z uvedeného dôvodu žalovaný musí znášať dôsledky toho, že taký prebytok prijal (§ 442 ods. 2 Obchodného zákonníka). Navyše, keďže nešlo o dodanie tovaru jednorazovo, ale vo viacerých dodávkach, žalovaný mohol kedykoľvek po prvom prevzatí tovaru odmietnuť resp. neprevziať ďalší tovar. 9. Priznaný úrok z omeškania odôvodnil súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 365 ods. 2, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 1ods.1, 3 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. a žalobe aj v časti uplatnených úrokov z omeškania vyhovel, keďže boli žalobcom žiadané v súlade s Obchodným zákonníkom a nariadením vlády vo výške 9,05 %, a to odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúr, pričom existenciu dohody o takejto splatnosti žalovaný nerozporoval. 10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok v rozsahu 100 % s tým, že o jeho výške rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku uznesením v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP. 11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Odvolací dôvod založil na ust. § 365 ods. 1 písm.b/, f/, h/ CSP a mal za to, že súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ, pričom táto nesprávnosť môže byť spôsobená chybným vyhodnotením návrhov na vykonanie dôkazov, nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov alebo predpokladom dotvorenia skutkového stavu ďalšími prípustnými prostriedkami procesnej ochrany či prostriedkami procesného útoku. Namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval preukázanú práceneschopnosť konateľa žalovaného, riadne pojednával napriek ospravedlnenej neúčasti konateľa žalovaného na tomto pojednávaní a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia súdu prvej inštancie a tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. Žalovanému nebol daný priestor na dokazovanie svojich tvrdení a predloženie dôkazov, vec nebola prejednaná tak, aby bolo možné posúdiť objektivity tvrdení žalovaného a žalobcu. Súd prvej inštancie vyniesol rozsudok na základe žalobcovho tvrdenia, že žalovaný tovar prevzal a teda ho musel zaplatiť vrátane zvyšku, resp., zvyškov tohto tovaru s odvolaním sa na § 442 ods. 2 Obchodného zákonníka. Tento právny názor súdu prvej inštancie by obstál, ak by žalobca dostatočne preukázal, že určite neposlal na jednotlivé stavby neprimerané množstvá tovaru. Žalobca túto skutočnosť preukazoval len svojim tvrdením, pričom žalovaný mohol v rámci dokazovacej časti konania jednoznačne preukázať, že žalobca žiadal o odbornú pomoc a posúdenie množstiev jednotlivých tovarov, tzn., materiálov, t.j. o ich objemovú špecifikáciu. Súd prvej inštancie prijal názor, že žalovaný mal zaplatiť aj zvyšok materiálov, s čím možno súhlasiť vtedy, ak sa jedná o zvyšok z jedného balenia, resp., prebytok a zvyšok v obvyklom množstve, ktoré sa dá považovať za rezervu pre úspešné vykonanie prác. V tomto prípade sa však objem zvyšného materiálu pohybuje na úrovni takmer 50% z dodaného objemu, pričom na žiadnej zo stavieb sa materiálom zo strany žalovaného umelo nešetrilo. V jednom prípade šlo o zvyšok celej palety materiálu. Objednávky tovarov zo strany žalovaného prebiehali vo všeobecnej rovine pre materiály, ktoré žalovaný nepoznal a chcel k nim poradiť a odborne posúdiť spotrebu. Žalovaný takto konal z toho dôvodu, že žalobcov sortiment bol preňho nový, neznámy. Časť objednávok bola riešená presnou špecifikáciou, pričom fakturácia a povinnosť ich zaplatiť nebola zo strany žalovaného spochybnená. V uvedených hodnotách boli faktúry aj riadne zaplatené. Žalovaný pre zvyšok materiálov, ktoré nepoznal, spracoval špeciálny rozpis vtedy aktuálnych stavieb, ktoré bolo treba pokryť dodávkou primeraného množstva materiálu. Toto zadanie bolo spracované žalovaným, kde boli zadané plochy a objemy stavby, ktoré by mali byť materiálom pokryté v zmysle spotreby tohto materiálu. Toto zadanie nepopierateľne spracoval žalovaný a ku tomuto zadaniu sa žalobca buď telefonicky alebo emailom aj vyjadroval a konzultoval postup dodávky, keďže nie všetky materiály boli skladom ihneď dodávateľné. Pokiaľ súd prvej inštancie neuznal ospravedlnenie konateľa firmy z titulu práceneschopnosti s odvolaním sa na to, že žalovaný má dvoch konateľov a mal na súd poslať konateľa druhého, uviedol, že konateľ ochorel a PN sa stal 1-2 dni pred pojednávaním, nebolo možné v tak krátkom čase zariadiť v osobe druhého konateľa zastúpenie schopné a primerane informované a na súde kompetentne vysvetľovať jednotlivé právne a iné aspekty danej veci. Žalovaný v zmysle zákona požiadal o odročenie konania na iný termín riadnym spôsobom, ktoré súdu predložil v najkratšom možnom termíne. Žalovaný sa na pojednávanie ospravedlnil prvýkrát, urobil tak spôsobom zákonným a teda malo mu byť umožnené v rámci riadneho termínu pojednávania obhájiť svoje tvrdenia, keďže strana žalobcu potvrdzovala svoje stanovisko len základnými dokladmi (faktúra, dodací list, nie však výkaz zákaziek a špecifikácia plôch a stavebných objemov). Tovar na stavbách nepreberal konateľ žalovaného ani zamestnanec žalovaného, ale preberali ho lokálne poverené osoby, ktoré sa na stavbách nachádzali, bol distribuovaný špedičnými službami takmer v zhodných časoch na viaceré stavby. Je logické, že konateľ nemohol zodpovedne byť na každej stavbe a žalobcu iba informoval o osobe, ktorá technicky materiál preberie a umiestni ho do najbližšieho skladovacieho priestoru. 12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a zákonný. Súd prvej inštancie v konaní náležite zistil skutkový stav a dospel po vyhodnotení vykonaných dôkazov na základe správneho právneho posúdenia k správnemu rozhodnutiu, ktoré aj náležite a podrobne odôvodnil. Žalovaným uvádzané tvrdenia v rámci odvolania považuje žalobca za účelové, produkované predovšetkým v úmysle vyhnúť sa plneniu, resp. ho časovo oddialiť. S názorom žalovaného, že mu nebol daný priestor na dokazovanie svojich tvrdení a predloženie dôkazov sa nestotožnil, pretože na tieto úkony mal žalovaný dostatok času, či už v podanom odpore proti platobnému rozkazu, alebo aj neskôr do času konania pojednávania. Žalovaný v súvislosti so svojimi tvrdeniami v rámci konania pred súdom prvej inštancie nielenže nepredložil, ale ani len riadne neoznačil dôkazy, ktoré by žiadal v konaní vykonať - opakovane sa len vyjadroval v tom zmysle, že by (nešpecifikované) dôkazy predložil na pojednávaní. Takýto postup žalovaného považuje žalobca za obštrukčný, v rozpore so zásadami dokazovania podľa Civilného sporového poriadku. Argumentácia žalovaného tak je a ďalej zostáva (aj v rámci podaného odvolania) nepodložená a ničím nepreukázaná, všetky žalovaným tvrdené skutočnosti zostávajú len v rovine tvrdení. Naopak, žalobca svoj uplatňovaný nárok v konaní riadne preukázal aj listinnými dôkazmi, preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne. Argumentácia žalovaného v konaní je účelová a vykonštruovaná, ide o ničím nepodložené tvrdenia, jednak v rozpore s preukázaným skutkovým stavom a jednak aj z právneho hľadiska absolútne irelevantné. K tvrdeniu žalovaného, že súd mal nesprávne vyhodnotiť návrhy na vykonanie dôkazov, uviedol, že toto tvrdenie je zavádzajúce - žiadne relevantné konkrétne dôkazy totiž v priebehu konania do času pojednávania žalovaný nenavrhol vykonať a celá jeho argumentácia spočívala na tom, že ich neskôr údajne predloží na pojednávaní (na ktorom sa napokon ani nezúčastnil a nezabezpečil na toto pojednávanie ani účasť zástupcu, hoci, ako to správne uviedol súd prvej inštancie, spoločnosť má viacerých konateľov). Žalobca zastával názor, že priestor žalovanému na označenie a predloženie dôkazov bol daný v priebehu celého konania, nemožno však bez ďalšieho akceptovať také správanie strany konania, ktoré smeruje len k predlžovaniu konania a má za následok len účelové odďaľovanie rozhodnutia vo veci samej. Z procesného hľadiska považoval za potrebné podotknúť, že nový Civilný sporový poriadok výrazne obmedzil možnosti obštrukčného správania sa strán v konaní a nehospodárneho odročovania pojednávaní - to bolo napokon aj jedným z cieľov a účelom prijatia nového procesného predpisu - a súd prvej inštancie preto konal v súlade s princípmi, na ktorých je nový Civilný sporový poriadok postavený, keď postupoval tak, aby vo veci nedochádzalo k neodôvodneným prieťahom v konaní. Napokon, pokiaľ ide o prípadný výsluch konateľa žalovaného na pojednávaní, uviedol, že aj keby bol tento konateľ vypočutý, jeho výpoveď by nebola spôsobilá prispieť k inému rozhodnutiu súdu vo veci samej, ako bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie, skutkový stav bol totiž listinnými dôkazmi predloženými žalobcom nepochybne preukázaný - a jednostranné tvrdenia konateľa žalovaného by tieto fakty nijako nezmenili. Prejednanie veci a jej rozhodnutie aj napriek žiadosti o odročenie pojednávania, považoval žalobca z vyššie uvedených dôvodov za správny postup súdu. Súd v rozsudku výslovne uviedol, prečo zvolil taký postup a prečo žalovaným uvádzaný dôvod nemôže byť kvalifikovaný ako dôležitý na odročenie pojednávania (a s týmito súdom uvádzanými dôvodmi sa žalobca stotožňuje). Ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní žalovaného súd správne vyhodnotil za účelové aj preto, že žalovaný vo svojom podaní neuviedol telefónne číslo alebo elektronickú adresu, na ktorú ho bolo možné upovedomiť o rozhodnutí súdu o jeho návrhu na odročenie pojednávania, napriek zákonnej povinnosti (§ 183 ods. 4 CSP), čím v podstate zmaril rozhodnutie súdu o odročení pojednávania, keďže ospravedlnenie bolo doručené deň pred termínom pojednávania. Zdôraznil žalobca, že z právneho hľadiska sú pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci dôležité(a rozhodné) predovšetkým, že žalobca žalovanému materiál vyfakturovaný na základe objednávky dodal a žalovaný ho nesporne prevzal ( túto skutočnosť žalovaný ani nerozporoval) a že žalovaný žiaden materiál neodmietol prevziať pri jeho dodaní (ako nadbytočný, ako tvrdí). Odhliadnuc od toho, že išlo o plnenie na základe objednávky, aj v prípade, že by došlo k takej situácii, ako tvrdí žalovaný, teda že by bol dodaný nejaký nadbytočný tovar, žalovaný mal v takom prípade postupovať v zmysle ust. § 442 Obchodného zákonníka, ktoré zároveň citoval. Kupujúci má teda možnosť prebytočný tovar odmietnuť, a tak ho dať opäť k dispozícii predávajúcemu. Kupujúci si však môže prebytočný tovar v celom rozsahu alebo sčasti aj ponechať. Ak sa rozhodne k tomuto kroku, považuje sa to za súhlas kupujúceho s prijatím prebytočného tovaru a aj na tento tovar sa bude hľadieť ako na tovar dodaný v súlade so zmluvou. Kupujúci bude preto logicky aj povinný zaplatiť za tento tovar kúpnu cenu. Uviedol, že postup žalovaného s poukazom na vyššie uvedené je nielenže právne nekvalifikovaný, ale aj zjavne účelový - žalovaný nespísal ani len žiaden súpis údajne dodaného nadbytočného materiálu, ale dokonca po určitom čase sám prestal telefonicky komunikovať so žalobcom ("nedvíhal" telefón) - a celá táto jeho argumentácia je vzhľadom na objednávky a vystavené faktúry v rozpore so skutočným a preukázaným skutkovým stavom. Ďalej uviedol, že rozmery plôch, na ktoré potreboval materiály použiť, posielal p. J. (konateľ žalovaného) a to, či boli reálne a či na ne dokonca použil produkty žalobcu, sa už pravdepodobne ani zistiť nedá. Žalobca má v každom prípade spotreby zverejnené v technických listoch, ktoré sú voľne dostupné na jeho internetovej stránke. Žalobca nebol fyzicky prítomný pri realizácii a to, či spotreby jednotlivých materiálov boli skutočne dodržané, sa tiež už s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou zistiť nedá. Samozrejme, vždy sa môže stať, že nápočet spotreby môže byť od reality odlišný, ale vo väčšine prípadov je to skôr naopak (materiál chýba väčšinou kvôli nerovnosti podkladov). Ďalšou dôležitou okolnosťou, na ktorú žalobca v priebehu konania už poukazoval, je časové hľadisko - materiály boli z väčšej časti odobraté koncom roka 2015 a prvá zmienka o tom, že žalovanému nejaký tovar mal zostať a chcel by ho vrátiť, je zo 4.4.2016. Žalobca sa snažil celú záležitosť vyriešiť, nakoľko mu záleží na dobrých vzťahoch s obchodnými partnermi, avšak žalovaný s ním prestal postupne komunikovať (odhliadnuc od toho, že nikdy presne nekonkretizoval, čo by chcel naozaj vrátiť). Žalovaný sa ozval žalobcovi cca 3 mesiace po splatnosti faktúr, pravdepodobne až vtedy, keď mu začali chodiť upomienky. Zdôraznil, že tovar nebol dodaný naraz (vyplýva to z množstva vystavených faktúr), a teda žalovaný nemusel objednávať ďalšie množstvá, resp. mohol dodávky kedykoľvek zastaviť skôr, pokiaľ by videl, že im nejaký tovar zostáva. Aj z tohto vyplýva zrejmá účelovosť terajšej argumentácie žalovaného a logická rozpornosť jeho tvrdení s preukázaným skutkovým stavom. Žalobca už pri samotnom podaní žaloby svoje skutkové tvrdenia riadne preukázal a oprel o dôkazy, ktoré aj v konaní predložil (faktúry, dodacie listy, upomienka, predžalobná výzva, výpis z bankového účtu žalobcu). Prevzatie tovaru bolo na dodacích listoch potvrdené podpisom. Žalobca teda v konaní uniesol dôkazné bremeno v súvislosti s ním tvrdenými skutočnosťami, naopak žalovaný svoje tvrdenia nijako nepreukázal. V konaní je tak nesporným, že žalovaný cenu za objednaný a vyfakturovaný materiál dosiaľ nezaplatil, hoci tento materiál mu bol dodaný a on ho prevzal (neodmietol ho prevziať, ani nevrátil, ani nespísal žiaden zoznam údajne "nadbytočného tovaru" - a neurobil tak ani dosiaľ v konaní), a preto je nutné považovať nárok uplatňovaný žalobcom v tomto konaní za plne preukázaný. Navrhol preto, aby odvolací súd potvrdil odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a aby priznal žalobcovi aj právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému. 13. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že naďalej trvá na svojich stanoviskách uvedených v podanom odvolaní, na ktoré opakovane poukázal. Podľa jeho názoru súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, keďže bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ, čo bolo zrejme spôsobené tromi príčinami, ktorými sú chybné vyhodnotenia návrhov na vykonanie dôkazov, nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, resp. dotvorenie skutkového stavu ďalšími prostriedkami, ktoré sú prípustné pre procesnú ochranu a prostriedky procesného útoku. Naďalej mal za to, že súd prvej inštancie nerešpektoval preukázanie práceneschopnosti konateľa žalovaného, pričom potvrdenie o svojej práceneschopnosti predložil v najkratšom možnom čase pred samotným nariadeným pojednávaním. Z tohto dôvodu došlo nepopierateľne ku porušeniu práva na spravodlivý proces a možnosť obhajoby. Ďalej uviedol, že nešlo o opakované ospravedlnenie a už vôbec nie „účelové“, ako to uvádza žalobca. S vyjadrením žalobcu, že žalovaný mal dostatok priestoru na predkladanie dôkazov nesúhlasil, pretože vzhľadom na to, že žiadne pojednávanie za účasti žalovaného sa nekonalo, nebolo možné takto urobiť, resp. žalovaný nemohol navrhnúť predvolanie svedkov, ktorí by k danej veci boli vyjadrili svedectvá o tvrdeniach žalovaného. Žalobca sa vo svojom vyjadrení opiera o existenciu faktúr vystavených za dodávku tovaru (stavebného materiálu) a jeho prevzatie. Žalovaný by bol dokazoval a aj dokázal, že tovar bol preberaný vo veľkej väčšine prípadov osobami, ktoré neboli zamestnancami žalovaného, ani nemali s ním právny vzťah vo forme poverenia, alebo splnomocnenia. Tieto osoby sa dajú označiť iba ako manipulanti, ktorí tovar vyložili. Opätovne trval na stanovisku, že sa spoliehal na skutočnosť, že žalobca primerane odborne posúdi požadované objemy materiálu. Neobstojí odvolávanie sa žalobcu, že tak postupoval podľa svojich technických listov, pretože dodané množstvá si žalovaný preveril a tieto nezodpovedali objemovým podkladom zo strany žalovaného. Žalobca neuvádza existenciu požiadavky žalovaného vo forme tabuľky (dôkaz, ktorý mal byť konfrontovaný), kde uviedol plochy a predpoklady aplikácie materiálov. Z uvedeného vyplýva, že žalobca dokazuje svoj nárok na zaplatenie svojej pohľadávky dokladmi označenými ako listinné, t.j., materiál vyfakturovaný na základe objednávky. Žalobca neuvádza, že takmer každá objednávka síce bola vystavená žalovaným, ale na základe na hlásenia dodávky „z druhej strany“, tzn. zo strany žalobcu, ako dodávateľa, keďže dohodnutý druh materiálu buď nebol na sklade, alebo mal byť dodaný až neskôr. Žalobca uvádza vo svojom vyjadrení tiež mylný údaj, ktorým je to, že väčšina materiálu bola dodaná koncom roka 2015. Reálna dodávka sa zrealizovala až v roku 2016, ale mohla byť fakturovaná ešte do roka 2015. Aj to je jeden z dôkazov, že žalobca neuvádza správne údaje a je potrebné detailné dokazovanie, v rámci ktorého sa preukáže, že sa jednalo o snahu vytvoriť "lepší koncoročný výsledok". Žalobca vo svojom vyjadrení uvádza medzi dôkazmi okrem faktúr aj dodacie listy, (okrem toho upomienku, predžalobnú výzvu a podobne, ktoré sú však len právnickou korešpondenciou, ale nie dôkazom k veci samotnej a samotnému sporu). Dodacie listy sú vecou účtovne sprevádzajúcou tovar, ale v zásade nevyvracajú tvrdenia žalovaného, že došlo k dodávke neopodstatnených objemov materiálu. Vyčísľujú dodané množstvo materiálov. Spor pritom nie je od začiatku o nesprávnych údajoch v dodacích listoch, resp., faktúrach, ale o množstve, ktoré sa malo dodať a ktoré bolo opodstatnené dodať na stavby v súlade s požiadavkou stavby vyplývajúcou z technológie stavby, zadaných kvantifikačných údajov a podobne. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný dodaný tovar „....ani nevrátil...“, uviedol, že nepopierateľne mal snahu po skončení stavieb materiál, ktorý sa zvýšil, žalobcovi vrátiť, vyzval žalobcu k tomuto kroku, ten však nebol ochotný takto postupovať. K tejto požiadavke pristúpil takmer okamžite po tom, ako skončil stavby, sťahoval odtiaľ svoj materiál a keď zistil, že toho materiálu sa zvýšilo neprimerané množstvo. Žalobca sám uvádza, že zmienka o požiadavke vrátiť tovar pochádza zo 4.04.2016. Pritom uvádza, že žalovaný nekomunikoval. Je nelogické, že ak by žalobca bol súhlasil so spätným odberom tovaru, aby s ním žalovaný nekomunikoval, resp., vyvstáva tu otázka, prečo tak neurobil, nepreveril skutočnosti priamo v sídle žalovaného, resp. v jeho skladoch. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca argumentuje existenciou vystavených objednávok, dodacích listov a faktúr, ale nezaoberá sa opodstatnenosťou ich vystavenia, objektivitou potreby týchto objemov materiálu na stavbách, kde nepredložil žiadny konkrétny dôkaz o tom, že naozaj postupoval pri stanovení množstiev správne a seriózne. Žalobca nedokázal ani v konaní, ani formou svojho vyjadrenia, že žalovaného neuviedol do omylu dodaním prehnaného množstva materiálov, ktoré potom, po ich „nepoužití“ by mal aj skutočnú snahu odobrať späť, tak ako to na začiatku sľúbil a ako to uvádza vo svojom vyjadrení, že takáto možnosť existovala. V skutočnosti tak však neurobil. Žalobca pritom sám vo svojom vyjadrení potvrdil, že žalovaný vyjadril jednoznačnú požiadavku zvyšný materiál vrátiť. Neuviedol však dôvody, prečo tak neurobil, ak tu skutočne táto možnosť mala byť a nemuselo tak dôjsť ku celému sporu. Žalobca vo svojich vyjadreniach nepopiera, že mal za úlohu dodať materiál pre určité kvantifikácie plôch a stavebných objemov, ktoré mu zadal žalovaný, ako objednávateľ. Zároveň však len tvrdením, nie listinným dôkazom, alebo samostatným odborným prepočtom dokazuje opodstatnenosť dodávky. Vyjadruje sa o svojej odbornej spôsobilosti a postupe, tento však nevie dokázať, pretože nechce, vzhľadom k veľmi rýchlemu preukázaniu skutočne vyšších objemov materiálov, než malo byť objektívne dodané. Nepreukázal inak, než tvrdením, že nedošlo k vyššiemu objemu dodávky a aj keď uvádza technické listy, ale ich parametre neboli konfrontované s reálne dodaným množstvom. Keďže žalovaný namieta hlavne umelé navyšovanie množstiev materiálu, mal súd prvej inštancie preskúmať túto skutočnosť, pretože žalobca voči tomuto tvrdeniu neuniesol dôkazné bremeno a svoje tvrdenia smeruje len k existencii základných dokladov sprevádzajúcich dodávky. Keďže žalovaný ešte pred žalobcovým podaním na súd upozorňoval na podozrivo vysoké zostatky na všetkých stavbách, je to dostatočný dôvod, aby žalobca už vtedy patrične odôvodnil svoj postup, materiálové kalkulácie a podobne, čo sa však nestalo a opodstatnenosť dodávky nebola žalobcom dokázaná. Opätovne uviedol, že po primárnych zisteniach žalovaného, že prevyšuje veľké množstvo materiálu, práve žalobca neprejavil záujem o miestnu konfrontáciu na stavbách, keďže má na to obchodného zástupcu, ktorý v "predajnej fáze" došiel na stavbu a do sídla firmy, ale k jednoduchšiemu vyriešeniu problému stiahnutím prebytočného množstva materiálu, resp. jeho časti však už nepristúpil. Nie je teda pravda jednostranné tvrdenie o „nekomunikácii" žalovaného, ale zároveň aj odopieranie možnosti vrátenia materiálu. 14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 15. S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné: 16. Žalobca odôvodnil podané odvolanie dôvodmi podľa ust. § 365 ods. 1 písm.b/, f/ a h/ CSP t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.b/ CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa článku 6 CSP ods. 1 strany sporu majú v konaní rovnaké postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania. 18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie, spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinnou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny záver, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - 194 CSP. 19. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm.h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). 20. Odvolací súd zastáva názor, že žalovaným tvrdené odvolacie dôvody nie sú dané, a preto odvolanie žalovaného nemožno považovať za opodstatnené. Žalovaným tvrdené skutočnosti a námietky v podanom odvolaní nie sú teda spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie 21. Pod znemožnením uskutočnenia procesných práv strany sporu s následkom porušenia práva na spravodlivý proces je v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 22. V civilnom procese platí zásada, že vec sa má rozhodnúť z pravidla na jednom pojednávaní. Možnosť súdu odročiť pojednávanie je potrebné z uvedeného dôvodu vnímať ako niečo výnimočné. Strana sporu, ktorá žiada o odročenie termínu pojednávania, musí tento dôvod oznámiť súdu tak, aby mohol posúdiť či sú alebo nie sú naplnené zákonné dôvody na odročenie pojednávania. O návrhu na odročenie pojednávania rozhoduje súd. Súd môže posúdiť návrh na odročenie pojednávania ako nedôvodný a následne postupuje procesne podľa § 183 ods. 4 CSP alebo ho vyhodnotí ako dôvodný a následne procesne postupuje podľa § 184 CSP. Samotnú včasnosť oznámenia dôvodu na odročenie termínu pojednávania v súlade s ust. § 183 ods. 3 CSP súd vyhodnotí pri rozhodovaní dôvodnosti návrhu na odročenie pojednávania. Pokiaľ súd posúdi návrh na odročenie pojednávania ako nedôvodný, musí bez zbytočného odkladu t.j. hneď o tom upovedomiť stranu, ktorá odročenie pojednávania navrhla. Súd o svojom rozhodnutí podľa § 183 ods. 4 CSP upovedomí stranu, ktorá odročenia pojednávania navrhla na telefónne číslo alebo elektronickú adresu, ktorú je povinná uviesť v návrhu na odročenie pojednávania. Je tiež potrebné zdôrazniť, že priebeh pojednávania určuje sudca a v súlade s čl. 17 CSP je povinný postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádzať pritom zbytočným prieťahom, konať hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. 23. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predvolanie na pojednávanie vo veci určenej na deň 16.2.2017 bolo doručované žalovanému a prevzal ho konateľ žalovaného (Y. po opakovanom doručovaní a uložení zásielky dňa 10.1.2017), a to dňa 26.1.2017. Podaním doručeným súdu osobne dňa 15.2.2017 žalovaný ospravedlnil neúčasť na pojednávaní zdravotnými dôvodmi, o čom predložil aj doklad a zároveň požiadal o odročenie pojednávania na neskorší termín. Súd prvej inštancie po zistení, že žalovaná spoločnosť má dvoch konateľov, pričom v mene žalovanej spoločnosti každý z konateľov koná samostatne, vyvodil, že práceneschopnosť jedného z konateľov (Ing. J.) preto nebola (dôležitým) dôvodom na odročenie pojednávania a aj tým, že žalovaný vo svojom podaní v zmysle jeho zákonnej povinnosti (§ 183 ods. 4 CSP) neuviedol telefónne číslo, prípadne elektronickú adresu, na ktorú ho bolo možné upovedomiť o rozhodnutí súdu o jeho návrhu na odročenie pojednávania, mal za to, že ide o účelové ospravedlnenie žalovaného, ktoré bolo doručené deň pred termínom pojednávania. 24. Odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že žalovanou stranou v konaní je právnická osoba, ktorá má dvoch konateľov a to Y.. W. J. a PharmDr. X. J., ktorých pobyt je na totožnej adrese B. XX, I., a preto zhodne so záverom súdu prvej inštancie zastáva názor, že nič nebránilo (resp. nebolo preukázané žiadnym spôsobom), že by druhý konateľ žalovanej spoločnosti sa pojednávania zúčastniť nemohol. Tvrdenie odvolateľa, že nebolo možné tak v krátkom čase zariadiť v osobe druhého konateľa zastúpenie schopné, nepovažuje odvolací súd za dôvodné, navyše ak bydlisko oboch konateľov je na rovnakej (totožnej) adrese B. 25. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že účasť na pojednávaní je právom strany sporu, ak sporová strana toto právo nevyužije, pričom dôvody na odročenie pojednávania nie sú dané, nejedná sa o porušenie jej práva zúčastniť sa pojednávania a predniesť svoje stanovisko, ako ani o porušenie zásady rovnosti sporových strán. Pri výklade ustanovenia § 183 CSP sa musí vychádzať (podľa čl. 152 ods. 4 ústavy) z účelu ústavnej úpravy (čl. 48 ods. 2 ústavy), ktorá upravuje právo všetkých strán sporu (nielen odvolateľa) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby sa v primeranom čase odstránil stav právnej neistoty účastníkov (t.j. všetkých) sporu (porovnaj I. ÚS 70/1998, II. ÚS 26/95, I. ÚS 32/2001). Je potrebné zdôrazniť, že zo strany súdu boli vytvorené všetky zákonné podmienky na to, aby sa žalovaný resp. jeho konateľ, ktorý nebol práceneschopný, mohol zúčastniť pojednávania dňa 16.2.2017, preto nebolo porušené ani právo účastníka konania na spravodlivý proces. 26. Odvolací súd zároveň uvádza, že v sporovom konaní nie je prítomnosť strany na pojednávaní podmienkou prejednania a rozhodnutia veci. Účasť sporovej strany v súvislosti s vykonávaním dokazovania sa vyžaduje vtedy, ak vypočutie sporovej strany je nevyhnutné ako dôkazný prostriedok a len v prípade, ak relevantné skutočnosti nemožno preukázať inak. V civilnom sporovom konaní je teda výsluch strany iba podporným dôkazom. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu nerozporoval, že došlo k vzniku záväzkového vzťahu, k uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorého predmetom bolo dodanie stavebného tovaru žalovanému žalobcom, že prevzatie tovaru (materiálu) vyfakturovaného na základe objednávky žalobca dodal a žalovaný ho nesporne prevzal. Žalovaný rozporoval oprávnenosť nároku, keď tvrdil, že považoval množstvo dodaného tovaru (materiálu) za premrštené účelovo zo strany žalobcu avšak bez toho, aby k týmto svojim tvrdeniam označil prípadne predložil dôkazy, pričom nepreukázal a ani netvrdil, že by bol urobil akékoľvek úkony smerujúce k vráteniu prebytočného tovaru v čase, kedy ho prevzal. Jeho tvrdenia v podanom odpore a následne aj v jeho vyjadrení k stanovisku žalobcu k podanému odporu zostali len v rovine tvrdenia. Ani so žiadosťou o odročenie pojednávania žalovaný neoznačil a nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a nenavrhol v súvislosti so žiadosťou o určenie nového termínu pojednávania žiadne dokazovanie. Naproti tomu žalobca predložil listinné dôkazy, ktoré preukazovali dôvodnosť jeho nároku, preto pre zistenie skutkového stavu nebol nevyhnutný výsluch žalovaného a súd správne vychádzal z nesporných listinných dôkazov predložených žalobcom. 27. Základnou procesnou povinnosťou sporových strán je povinnosť uviesť skutkové tvrdenia podstatné pre rozhodnutie vo veci a povinnosť označiť a doložiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Žalobca je teda povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho porušené alebo ohrozené právo alebo právom chránený záujem a žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré práva žalobcu vylučujú. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí. 28. Z ustanovenia § 151 ods. 1 a 2 CSP vyplýva, že skutkové tvrdenie sa považuje za nesporné, ak protistrana vyhlási, že je pravdivé, alebo ak sa aplikuje právna domnienka uvedená v uvedenom ustanovení, podľa ktorej platí, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec alebo ak ho síce poprela ale neúčinne. Pre popretie skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie skutkových tvrdení, to znamená, že strana musí nielen popierať tvrdenia protistrany, ale musí uviesť vlastné tvrdenia a tieto musí preukázať, resp. predložiť alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie týchto svojich tvrdení, inak sa takéto popretie považuje za neúčinné. 29. Za potrebné považuje odvolací súd zdôrazniť, že ani v rámci písomného podania odvolania žalovaný nepredkladá žiadne dôkazy, ktoré chcel a nemohol predložiť a ktoré by prípadne mohli spochybniť závery súdu prvej inštancie o uplatnenom nároku. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že nemohol (pre neprítomnosť na pojednávaní) navrhnúť predvolanie svedkov, ktorí by k danej veci boli vyjadrili svedectvá o tvrdeniach žalovaného, odvolací súd len dodáva, že žalovaný ani v podanom odvolaní neuvádza konkrétne osoby svedkov, ani skutočnosti, ku ktorým by mali byť vypočutí. Nie je preto dôvod na odvolacie námietky žalovaného, že súd prvej inštancie mu odňal možnosť konať pred súdom predniesť svoju obranu a predkladať dôveryhodné dôkazy na preukázanie žalovaným tvrdené skutočnosti, pretože svojou neúčasťou na pojednávaní sa sám pripravil o právo uplatňovať priamo na pojednávaní svoje procesné práva, a preto odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie neodoprel žalovanému priamy prístup k súdu a aj uplatnená odvolacia námietka žalovaného podľa § 365 ods. 1 písm.b/ CSP nie je dôvodná. 30. Ďalším odvolacím dôvodom uplatneným žalovaným v podanom odvolaní je odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm.f/ a písm.h/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci 31. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie i právnym posúdením prejednávanej veci ako aj s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Odvolanie žalovanému nemožno považovať za opodstatnené, pretože súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie iných dôkazov sporové strany nenavrhli, vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa svojej úvahy v súlade s ust. § 191 CSP. Na zistený skutkový stav aplikoval aj relevantné právne predpisy a správne tak posúdil žalobcom uplatnený nárok. 32. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý rozsudok spĺňa túto požiadavku, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy hodnotil, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými pre správne rozhodnutie dôležitými skutočnosťami i námietkami účastníkov, pričom skutočnosti a námietky, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie. 33. Súd rozhodujúci o predmete konania musí vychádzať predovšetkým z listinných dôkazov, ktoré strany sporu predložili na preukázanie svojich tvrdení, z prednesov strán a vykonaného dokazovania. V rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, teda účastník musí preukázať to čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Neplatí teda, že dokazovať skutočnosti v spore je len povinnosťou žalobcu, pretože každá strana je zaťažená dôkazným bremenom ohľadne skutočností, ktorú tvrdí. 34. V prejednávanej veci dôkazné bremeno na preukázanie uplatneného nároku (doposiaľ nezaplatená kúpna cena za dodaný tovar) bolo na žalobcovi, ktorý dôkazné bremeno uniesol. Žalovaný však neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojej obrany, že povinnosť plniť mu nevznikla. 35. Rovnako za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku odvolateľa, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 36. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci nárok uplatnený žalobcom posúdil podľa platnej právnej úpravy, ktorú aj správne na zistený skutkový stav aplikoval, preto ani tento odvolací dôvod nie je daný. 37. Z týchto dôvodov ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje napadnuté rozhodnutie, odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o priznaných úrokoch z omeškania a výroku o nároku na náhradu trov konania, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou. 38. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi v tomto odvolacom konaní priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, proti neúspešnému žalovanému. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP. 39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).