Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/6/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7515212508 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7515212508.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcu S. L., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v Y. W. F., W.. Y. X, zast. splnomocneným zástupcom Ing. Imrichom Halmim, bývajúcim v Moldave nad Bodvou, Nám. mieru 6, proti žalovanému : ROKOKO, s.r.o., so sídlom v Moldave nad Bodvou, Budulovská 31, IČO: 43 884 580, zast. JUDr. Róbertom Selvekom, advokátom, so sídlom v Košiciach, ul. Němcovej 30, o zaplatenie 1.327,76 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice- okolie č.k. 14C/767/2015-60 zo dňa 19.7.2017 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1.Okresný súd Košice-okolie ako súd prvej inštancie rozsudkom uvedeným v záhlaví zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.327,76 € s príslušenstvom a náhrady trov konania titulom nároku na vyplatenie odstupného, pretože po skončení pracovnej neschopnosti ukončil pracovný pomer so žalovaným v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Žalobca dôvodil, že u žalovaného pracoval dva roky ako pekár, následne žalobca ako zamestnávateľ zvolal schôdzu zamestnancov, na ktorej oznámil, že z dôvodu efektívnosti znižuje stav pracovníkov, avšak žiadny pracovník prepustený nebol, len im dal podpísať nové pracovné zmluvy. Potvrdil, že mu doručená výpoveď z pracovného pomeru od žalovaného poštou, ktorú aj prevzal, avšak s touto výpoveďou nesúhlasil a oznámil žalovanému, že jeho pracovný pomer trvá a napokon sa tento pracovný pomer skončil dohodou po ukončení jeho práceneschopnosti ku dňu 16.1.2014. Žalovaný nesúhlasil so žalobou, žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že v decembri v roku 2012 bola žalobcovi doručená výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 30.11.2012, na základe ktorej žalobcovi začala plynúť dvojmesačná výpovedná lehota, pracovný pomer sa mal skončiť 28.2.2013, avšak žalobca bol práceneschopným, preto pracovný pomer skončil uplynutím posledného dňa ochrannej doby, a to dňa 15.1.2014. Nemohlo preto dôjsť k jeho ukončeniu dohodou tak, ako to tvrdí žalobca. Žalobca naďalej tvrdil, že keď mu bola doručená výpoveď z pracovného pomeru 4.12.2012, dňa 29.1.2013 zaslal žalovanému písomné oznámenie, že považuje rozviazanie pracovného pomeru za neplatné, trvá na svojom ďalšom zamestnaní, a preto jeho pracovný pomer nemohol skončiť ani uplynutím výpovednej doby, ani uplynutím posledného dňa ochrannej doby 15.1.2014. Naopak skončil dohodou ku dňu 16.1.2014, preto má a to, že žalovaný rešpektoval jeho oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnaní, a preto nebol ani dôvod domáhať sa neplatnosti výpovede. 2. Súd vo veci vykonal dokazovanie, vec posúdil právne podľa ust. § 77, § 36, § 1 ods. 1 a § 4 Zákonníka práce, podľa § 122 ods. 1,3 Občianskeho zákonníka, podľa § 64 ods. 2 Zákonníka práce a dospel k záveru, že žalobca žalobcu nie je dôvodná. Vzal za preukázané a nesporné, že medzi sporovými stranami na základe pracovnej zmluvy vznikol dňa 31.10.2010 pracovnoprávny vzťah, že žalobcovi bola zo strany žalovaného daná výpoveď zo dňa 30.11.2012, z ktorej obsahu vyplynulo, že pracovný pomer žalobcu končí 31.1.2013 z dôvodu zníženia stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Táto výpoveď bola žalobcovi doručená 4.12.2012, výpovedná lehota preto začala plynúť od 1.1.2013 a pracovný pomer žalobcu mal skončiť 28.2.2013. Žalobca sa však 18.1.2013 stal práceneschopným, a preto pracovný pomer sa skončil až uplynutím posledného dňa ochrannej doby, t.j. 15.1.2014. Poukázal na to, že žalobca nepodal žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce do dvoch mesiacov, t.j. do 17.3.2014 vzhľadom na skutočnosť, že deň 15.3.2014 pripadol na sobotu, preto sa v nadväznosti na § 122 OZ predĺžila dvojmesačná prekluzívna lehota na nasledujúci najbližší pracovný deň, t.j. pondelok 17.3.2014. Dvojmesačná lehota na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru je lehotou hmotnoprávnou prekluzívnou a jej uplynutím zaniká právo na podanie takejto žaloby. Ak sa návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru neuplatnil na súde najneskôr v posledný deň ustanovenej lehoty, nárok zaniká v zmysle § 36 ods. 1 Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu, že nebola vyslovená neplatnosť skončenia pracovného pomeru právoplatným rozsudkom, pretože nebola na súde podaná v lehote ani žaloba, je potrebné vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne, aj keby išlo o neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Po uplynutí dvojmesačnej lehoty totiž súd už nemôže sa zaoberať otázkou platnosti rozväzovacieho úkonu, a to ani ako predbežnou otázkou. 3. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalobca nemal vo veci úspech a úspešný žalovaný nežiadal priznať náhradu trov konania. 4. V zákonnej lehote proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP. Žalobca bol presvedčený, že jeho pracovný pomer skončil riadne dohodou o skončení pracovného pomeru dňa 16.1.2014, preto sa v súdnom návrhu ani nezaoberal neplatnosťou skončenia pracovného pomeru výpoveďou výraznejšou formou. Keďže žalobca bol na dovolenke, výpoveď z 30.11.2012 mu bola doručená poštou 4.12.212 a zároveň tento deň bol telefonicky pozvaný na poradu 5.12.2012. Na tejto porade si prevzali výpovede všetci ostatní zamestnanci s tým, že zamestnávateľ síce oznámil, že sa pripravuje zníženie stavu zamestnancov, ale uistil zamestnancov, že prevzaté výpovede len boli reakciou na to, že sa zmenil zákon a následne každému vydal dohodu o pracovnej činnosti, akože zo dňa 2.1.2013, aby ju podpísali. Keďže žalobca bol na dovolenke, túto dohodu o pracovnej činnosti prevzal, viac sa na porade nezdržiaval a po zistení, že táto dohoda je pre neho nevýhodná, nepodpísal ju a dňa 29.1.2013 podal oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní. Poukázal tiež na písomnosť v prítomnom súdnom spise, a to list žalovaného z 9.12.2013 obsahujúci písomnú výzvu žalobcovi, v ktorej bol žalobca uzrozumený okrem iného, že v prípade ukončenia práceneschopnosti musí nastúpiť do práce, lebo inak neprítomnosť v práci bude žalovaný považovať za absenciu a rozviaže so žalobcom pracovný pomer. Už z tejto písomnosti vyplynulo, že žalovaný jednoznačne neuplatňuje výpoveď z 30.11.2012 a treba ju chápať tak, ako na porade 5.12.2013. Žalobca preto nastúpil po ukončení práceneschopnosti (15.1.2014) dňa 16.1.2014 do práce a navrhol žalovanému ukončiť pracovný pomer podľa § 60 Zákonníka práce dohodou ku dňu 16.1.2014, ktorú dohodu následne konateľ žalovaného aj podpísal. Pominul preto dôvod podať na súd žalobu o určenie, že právny úkon o rozviazanie pracovného pomeru výpoveďou je neplatný. Žalobca všetko chápal ako istú formu mimosúdnej dohody rozviazania pracovného pomeru a dôvodil aj tým, že sa zaevidoval na úrade práce dňa 17.1.2014 z dôvodov ukončenia pracovného pomeru - dohoda o skončení pracovného pomeru, pričom aj zápočtový list, ktorý žalovaný tomuto úradu predložil uvádza, že bol u žalovaného zamestnaný od 1.11.12010 do 16.1.2014 a nie do 15.1.2014. Podľa názoru žalobcu teda súd nesprávne vec právne posúdil, keď z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo neplatnosť skončenia pracovného pomeru nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, resp., že nebola podaná žaloba v prekluzívnej lehote na súd. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym úkonom, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Žalobca je presvedčený, že súd sa nevysporiadal s celým procesom vzniku dohody o skončení pracovného pomeru aj za použitia interpretačných pravidiel Občianskeho zákonníka. Žalobca podaním kvalifikovaného oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnaní 29.1.2013 upozornil žalovaného na neplatné rozviazanie pracovného pomeru, čím zo zákona mu pracovný pomer nekončí a zároveň to považoval za formu súhlasu s odvolaním výpovede v zmysle ust. § 61 ods. 4 Zákonníka práce. Výzvu žalovaného zo dňa 9.12.2013 žalobca chápal ako právo zamestnávateľa po odvolaní výpovede upozorniť zamestnanca, že po skončení práceneschopnosti jeho pracovný pomer trvá a zamestnanec je povinný pokračovať v práci. Následnou dohodou o ukončení pracovného pomeru dňa 16.1.2014 žalobca a žalovaný vylúčili pochybnosti určenia dňa skončenia pracovného pomeru, potvrdenia dĺžky zamestnania a zápočtu doby zamestnania, pretože sa takto mimosúdne dohodli. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nevysvetlil svoje vyhodnotenie ohľadne spôsobu odvolania výpovede a uzavretiu dohody, ponúkanému uzavretiu dohody o pracovnej činnosti, podaného oznámenia na trvaní na ďalšom zamestnaní, písomnú výzvu z 9.12.2013, ale ani následne uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru medzi sporovými stranami a neponúkol vysvetlenie k úradným údajom po skončení pracovného pomeru v zápočtovom liste. Preto nemôže žalobca považovať rozsudok za správny a navrhuje ho odvolaciemu súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. Zo strany žalovaného vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. 6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd spor prejednal na základe podaného odvolania, podľa ust. § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) bez nariadenia pojednávania. Po konštatovaní, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. 12. 2018, pričom verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP riadne oznámené. 7. Odvolateľ použil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. 8. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli alebo nevyšli za konania najavo a tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo, že by použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie a zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP. 9. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého zaväzujúceho výroku rozhodnutia okrem príslušenstva, lebo žalobca ani v odvolaní nevzniesol také námietky, ktoré by spochybňovali jeho vecnú správnosť. Na doplnenie a zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza: 12. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. 13. Podľa § 61 ods. 4) Zákonníka práce výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno odvolať len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne. 14. Odvolanie výpovede aj súhlas s jej odvolaním treba uskutočniť písomne. Vzhľadom na to, že toto ustanovenie nespája s nedostatkom písomnej formy neplatnosť právneho úkonu ( § § 36 ods. 2 ZP), treba mať za to, že tak odvolanie výpovede, ako aj súhlas druhého účastníka s odvolaním výpovede možno urobiť aj ústne, prípadne aj konkludentným konaním. Nedostatok písomnej formy však v prípade sporu môže mať za následok dokazovanie o tom, či takýto prejav vôle bol urobený. 15. Výzva žalovaného zo dňa 9.12.2013 adresovaná žalobcovi, ktorou v odvolaní žalobca argumentuje (č. l. 45 súdneho spisu) podľa názoru odvolacieho súdu nie je odvolaním výpovede z pracovného pomeru a nie je ani akceptáciou trvania pracovného pomeru na základe oznámenia žalobcu zo dňa 29.1.2013 (č. l. 20 súdneho spisu). V uvedenej výzve totiž žalovaný vyzýva žalobcu na predkladanie dokladov o trvaní práceneschopnosti, keďže túto povinnosť dlhodobo porušuje a to v lehote 3 dni od doručenia výzvy, v opačnom prípade neprítomnosť bude považovať za absenciu a bude nútený s ním rozviazať pracovný pomer. Nemožno jednoznačne z toho vyvodiť, že odvoláva svoju predchádzajúcu výpoveď, pretože by mohol mať na mysli pre porušenie pracovnej disciplíny okamžité skončenie pracovného pomeru. Keďže výpovedná lehota uplynula 15.1.2014, týmto dňom skončil aj pracovný pomer žalobu výpoveďou zo strany zamestnávateľa zo dňa 30.11.2012. Takto skončený pracovný pomer nebolo ešte raz možné skončiť dohodou zo dňa 16.1.2014. Na tomto správnom závere nič nemení ani skutočnosť, že žalovaný následne predkladal úradu práce údaje v súvislosti so zápočtovým listom žalobcu. Žalobca nepodal v zákonnej prekluzívnej lehote žalobu na súde o neplatnosť výpovede, jeho nárok zanikol a preto nemožno posudzovať platnosť tejto výpovede ani ako predbežnú otázku. 16. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil vrátane správneho výroku o trovách konania. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1,2 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli. 18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).