Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 2Co/230/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615218963 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7615218963.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu: KESIDY, s.r.o., so sídlom Trebišov, Sládkovičova 1/1562, IČO: 46 045 082, zastúpeného JUDr. Tomášom Zaletom, advokát so sídlom v Sabinove, Prešovská 17, proti žalovanému: U. D., nar. XX.X.XXXX, bytom B., P. 5, o zaplatenie 297,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku č.k. 9C/455/2015-32 z 15.1.2016 Okresného súdu Spišská Nová Ves r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a výroku o trovách konania. Stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom č.k. 9C/455/2015-32 z 15.januára 2016 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 200,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 200,- Eur od 21.11.2014 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Zároveň žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku z návrhu 5,95 Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 21,51 Eur, ktoré je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 297,50 Eur s príslušenstvom s odôvodnením, že so žalovaným uzatvoril dňa 3.7.2014 zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky vo výške 200,- Eur, splatnej v lehote do 4.8.2014 spolu s odplatou dojednanou vo výške 50,- Eur. Odplata mala charakter dohodnutých úrokov z pôžičky a bola dohodnutá písomne rovnako ako samotná zmluva. Zároveň si uplatnil úhradu zmluvnej pokuty vo výške 37,50 Eur vypočítanej ako 15% z dlžnej sumy (istiny a odplaty) a uplatňoval si aj úrok z omeškania. Žalobca v návrhu ďalej poukázal na to, že predmetom jeho podnikania je poskytovanie pôžičiek z peňažných zdrojov získaných výlučne bez verejnej výzvy a bez verejnej ponuky majetkových hodnôt. Ním poskytované pôžičky nemožno považovať za spotrebiteľské úvery podľa zákona č. 129/2010 Z.z. keďže poskytuje pôžičky výlučne s dobou splatnosti 20 dní. Má teda postavenie „iného veriteľa“ podľa § 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z. a ním poskytnuté pôžičky majú charakter tzv. pôžičky, ktorá nie je spotrebiteľským úverom podľa § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Svoje služby ponúka na diaľku prostredníctvom internetovej stránky, na ktorej sú uvedené všetky potrebné informácie o vzťahu k poskytovanej službe. Klient presne vie, koľko musí v stanovenej lehote uhradiť a údaj o RPMN nemôže byť v tomto prípade vhodnou referenčnou hodnotou vzhľadom na špecifiká prípadu. Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý na pojednávaní uviedol, že si už presne nepamätá, aká suma mu bola na základe zmluvy poskytnutá. So žalobcom uzatvoril len jednu zmluvu a požiadal, aby mu súd povolil dlh uhradiť v splátkach. Súd prvej inštancie vec správne posúdil podľa § 1 ods.3 písm.l/, § 1 ods.8, § 2 písm.c/, § 24 ods.1, § 9 ods.1, 2, § 11 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľskom úvere v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke spolu s § 657, § 658 ods.1, § 544 ods.1, 2 Obč.zák. aj § 52 ods.1, 2, 3, 4, § 53 ods.1, 2, 3, § 53 ods.4 písm.k/, § 53 ods.5, 6, § 53a ods.1, § 54 ods.1, 2, 3 Obč.zák. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke vo výške 200,- Eur. Zmluva o pôžičke bola uzatvorená ako úver, ktorý nie je spotrebiteľským úverom podľa § 24 zákona č. 129/2010 Z.z., pričom žalobca mal charakter tzv. iného veriteľa, nakoľko pôžička sa musela splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace. Vzájomné vzťahy medzi účastníkmi konania posúdil súd ako spotrebiteľské, nakoľko žalobca poskytol pôžičku žalovanému v rámci predmetu svojho podnikania a žalovaný bol v postavení fyzickej osoby, ktorému bola pôžička poskytnutá na jeho osobné účely. Vzhľadom na uvedené aplikoval súd na posudzovanie právnych vzťahov nielen zákon č. 129/2010 Z.z. ale aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu o tom, že na uvedenú pôžičku nie je možné aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. keďže sa nejedná o spotrebiteľský úver, nakoľko priamo tento zákon vo svojom ustanovení § 24 ods. 1 uvádza, že ustanovenia § 2, 3 a 4, § 9 ods. 1 a 2, § 6 až 8, § 11, 12, 14, 16, 17, 19, 23 a 25 tohto zákona sa vzťahujú aj na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom. Preto súd s poukazom na uvedené posúdil obsah predmetnej zmluvy o pôžičke podľa týchto ustanovení. V prvom rade súd poukazuje na to, že v zmysle bodu 1 zmluvy žalobca poskytol žalovanému bezúročnú pôžičku, pričom v bode 2 zmluvy je už vyčíslená odplata za poskytnutie pôžičky vo výške 50,- Eur. V zmysle § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Je teda zrejmé, že predmetná pôžička nebola dohodnutá bezúročne, ale za odplatu, ktorou môžu byť len úroky, ktoré ale musia byť v zmysle § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. presne určené úrokovou sadzbou. Vzhľadom k tomu, že zmluva neobsahovala údaj o tejto úrokovej sadzbe, pričom ide o podstatnú náležitosť, ktorú zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať, považuje sa tento úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, súd poukázal na právoplatný rozsudok Okresného súdu Komárno zo dňa 08.12.2014, sp. zn. 8C/226/2014, ktorým súd určil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 6.2 zmluvných podmienok v znení "ak klient nesplní svoju povinnosť splatiť poskytnutú pôžičku a k nej prislúchajúcu odplatu riadne a včas podľa článku 5 týchto podmienok, je veriteľ oprávnený požadovať od klienta zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 15 % z dlžnej sumy plus 9,- Eur vo forme režijného poplatku za administratívne a poštovné výdavky, ktoré veriteľovi vznikli v súvislosti s vybavovaním upomienok" je ako neprijateľná podmienka neplatná. S poukazom na znenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka má žalobca povinnosť zdržať sa používania tejto podmienky. V tomto konaní si žalobca uplatnil zmluvnú pokutu 15 % z dlžnej sumy, teda totožne ako v citovanom rozsudku a paušálnu náhradu 10,-Eur, čo je o 1,- Euro vyššia náhrada, ako bolo súdom vyslovené, že spolu so zmluvnou pokutou je neprijateľnou podmienkou. Súd prvej inštancie mal za to, že zmluvná pokuta nebola medzi účastníkmi individuálne dohodnutá, nakoľko nie je obsahom zmluvy, ale len zmluvných podmienok, ktoré sú formulované všeobecne pre všetky spotrebiteľské úvery a dané vopred, a teda spotrebiteľ nemá možnosť nijako ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval prvoinštančný súd zmluvnú pokutu za neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda neplatnú. S poukazom na uvedené skutočnosti zaviazal súd žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 200,- Eur, keďže mal preukázané, že suma v uvedenej výške bola poskytnutá žalovanému na základe jeho žiadosti o poskytnutie pôžičky. V prevyšujúcej časti, t. j. v časti odplaty a zmluvnej pokuty súd návrh zamietol, keďže úver vyhodnotil pre vyššie citované nedostatky za úver bez úrokov a poplatkov a zmluvnú pokutu za neplatnú. Aplikujúc ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka spolu s ust.§ 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nesplnil svoj dlh riadne a včas, dostal sa tak do omeškania a súd priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške v súlade s nariadením č. 87/1995 Z.z., a to z priznanej sumy 200,- Eur. Úroky z omeškania zo sumy presahujúcej 200,- Eur súd zamietol. Žalovaný žiadal o povolenie splátok. Súd prvej inštancie v súlade s § 160 ods. 1 O.s.p jeho návrhu nevyhovel vzhľadom na výšku jeho mesačného príjmu, ako aj výšku priznanej istiny a trov konania. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 2 a § 149 ods. 1 O.s.p . Žalobca sa návrhom domáhal zaplatenia istiny vo výške 297,50 Eur. Súd jeho návrhu vyhovel čo do sumy 200,- Eur, ktorá predstavuje 67 % zo žalovanej istiny. Návrh bol zamietnutý čo do zaplatenia sumy 97,50 Eur (297,50 Eur mínus 200,- Eur), ktorá predstavuje 33 % žalovanej istiny. Žalobca bol tak úspešný v konaní v 34 % (67 % mínus 33 %). Žalobca mal úspech v 34 %, preto mu boli priznané trovy pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 5,95 Eur (34 % zo sumy 17,50 eur) a z trov právneho zastúpenia vo výške 21,51 Eur (34% zo sumy 63,26 Eur). 2. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie proti výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol a proti výroku o trovách konania (žalobu nepodal proti výroku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na úhradu istiny pôžičky 200 € spolu s úrokom z omeškania). Odvolanie žalobca podal z dôvodu podľa § 205 ods.2 písm.f/ a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavom výroku zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nedostatočne vzal do úvahy skutočnosť, že žalobca poskytuje špeciálny druh pôžičiek - tzv. mikropôžičky, pri ktorých požičaná suma nikdy nepresiahne 200 € a sú splatné v presne stanovenej lehote 10-tich, 20-tich alebo 30-tich dní. Žalobca si neúčtuje za pôžičku žiaden úrok, ale len pevnú fixnú čiastku (odplatu), ktorá nenarastá. Prvoinštančný súd podľa názoru žalobcu nesprávne právne posúdil charakter odplaty a splniteľnosť zákonnej podmienky uvedenej v čl. 9 ods.2 písm.i/ zák. č. 129/2010 Z.z., pretože úrok je ekonomickou kategóriou, ktorá môže mať charakter pevnej alebo pohyblivej sadzby, pričom v tomto prípade bola zvolená pevná sadzba. Účel zákona bol dodržaný, klient niekoľkokrát po viacerých dokumentoch dostal presný údaj o výške úroku - 50 €, ktorý údaj je dokonca oveľa jasnejší pre bežného spotrebiteľa ako percentuálny údaj. Žalobca zároveň zastáva názor, že ak zákonodarca jasne deklaroval, že otázku odplaty za pôžičku prenecháva na zmluvných stranách a nechránil úpravou ochrany spotrebiteľa (§ 53 ods.1 OZ), nemal by súd v tomto konkrétnom aspekte neprimerane zasahovať do vzťahu strán. Zároveň žalobca vyjadril názor, že výška odplaty aj zmluvnej pokuty je v súlade s dobrými mravmi, naopak v rozpore s dobrými mravmi je aktuálne rozhodnutie súdu, ktorý protiprávne rozhodol o tom, že žalobcovi nepatrí dohodnutá odmena ani zmluvná pokuta. Ak by bolo možné odplatu, poplatok alebo zmluvnú pokutu považovať za neprimerane vysoké (čo však rozporoval), mal podľa názoru žalobcu súd rozhodnúť, aká odplata, poplatok alebo zmluvná pokuta bola primeraná a nemal zamietnuť celý nárok na odplatu, poplatok a zmluvnú pokutu. K nároku na uplatnenú zmluvnú pokutu žalobca vyjadril názor, že súd len automaticky prevzal rozhodnutie Okresného súdu Komárno a nedal si námahu skontrolovať, či tieto dve konania vychádzajú z rovnakého právneho stavu. Žalobca zdôraznil, že zatiaľ čo v konaní na Okresnom súde Komárno zmluva o pôžičke neobsahovala dohodu o zmluvnej pokute, zmluva medzi žalobcom a žalovaným už tento údaj obsahovala a to konkrétne v čl. 4 Zmluvy, preto dohodnutú zmluvnú pokutu súd nesprávne vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú pokutu v spotrebiteľskej zmluve. Vo vzťahu k tejto zmluvnej pokute žalobca vyjadril názor, že táto bola dojednaná ako jediný nárok, ktorý by vznikol žalobcovi pre prípad, že by dlžník zmluvu porušil (žalobca nevyužil nespočetné množstvo iných bežne používaných zabezpečovacích inštitútov). Pri poplatku za administratívne a poštové výdavky žalobca vychádza z toho, že je na vôli strán sa dohodnúť na tomto poplatku, a preto žalobca navrhol zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavej časti. 3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. 4. Žalobca podával odvolanie v čase účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianského súdneho poriadku (účinného do 30.6.2016) a odvolací súd vec prejednával a rozhodoval v čase účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (účinného od 1.7.2016). 5. Podľa ust. § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 6. Vychádzajúc z uvedených ustanovení s prihliadnutím na základné princípy CSP obsiahnuté v článku 2 ods. 1,2 a článku 3 ods. 1 odvolací súd posudzoval podmienky prípustnosti a dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.. 7. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny. 8. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP). 9. Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., účinného v čase podania odvolania (účinného do 30.6.2016), ktorý dôvod zodpovedá dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.h/ CSP (účinného od 1.7.2016). 10. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. 11. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Odvolací súd dospel k záveru, že postupu prvoinštančného súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení uplatneného odvolacieho dôvodu. 12. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok strán sporu. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné: 14. V prvom rade odvolací súd zdôrazňuje, že vzhľadom na povahu zmluvných strán pri vzniku tejto zmluvy (nakoľko žalobca vystupoval ako dodávateľ konajúci v rámci predmetu svojho podnikania podľa § 52 ods.3 OZ a žalovaný ako spotrebiteľ podľa § 52 ods.4 OZ) jedná sa v danom prípade o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods.1 OZ, preto sa na danú zmluvu vzťahujú príslušné ustanovenia Obč. zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa ako slabšieho subjektu zmluvného vzťahu . Uvedenú zmluvu však nebolo možné podľa § 1 ods. 3 písm.l/ zák. č. 129/2010 Z.z. subsumovať pod spotrebiteľský úver, ale súd prvej inštancie správne konštatoval, že aj napriek tomu sa na tento záväzkový vzťah v súlade s § 24 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z. vzťahujú niektoré ustanovenia tohto zákona vrátane ustanovení § 9 ods. 1 a 2 a § 11 zák. č. 129/2010 Z.z. (teda aj požiadavka písomnej formy zmluvy a povinné náležitosti podľa § 9 cit.zák a dôsledky ich nedodržania). 15. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti daného úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch vzhľadom k tomu, že zmluva neobsahovala údaj o úrokovej sadzbe, pričom ide o podstatnú náležitosť, ktorú aj takáto zmluva musí obsahovať. Správne prvoinštančný súd vychádzal z úvahy, že predmetná pôžička nebola dohodnutá bezúročne, ale za odplatu, ktorou môžu byť len úroky, a tieto musia byť v zmysle § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. presne určené úrokovou sadzbou. Aj keď odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu , že úrok je ekonomickou kategóriou, ktorá môže mať charakter pevnej alebo pohyblivej sadzby (pričom žalobca tvrdí, že v tomto prípade bola zvolená pevná sadzba), zároveň upriamuje pozornosť na to, že v zmluve sa výslovne uvádza, že je úver bezúročný a nie je v nej žiadna informácia o výške úrokovej sadzby. Z uvedeného dôvodu súd nemohol považovať cenu poskytnutej služby za vyjadrenú zrozumiteľne a určite a teda zmluvu v tejto časti za absolútne neplatnú podľa § 37 OZ. Odvolací súd poukazuje na to, že z ust. § 657 a 658 ods. 1 OZ, z ktorého vyplýva, že pôžička je buď bezodplatná alebo odplatná, avšak odplata je možná len vo forme úrokov. Peňažnú pôžičku tak možno rozlíšiť na úročnú alebo bezúročnú, pričom akákoľvek iná dohodnutá odplata by bola v rozpore so zákonom (t.j. ustanoveniami o zmluve o pôžičke) a teda podľa § 39 Obč.zák. absolútne neplatná. Účastníci si nedohodli úroky a inú formu odplaty zákon neumožňuje. Tieto protichodné informácie sú preto zmätočné a zavádzajú spotrebiteľa. Ide o zavádzajúcu praktiku zo strany poskytovateľa spotrebného úveru, ktorá má u spotrebiteľa privodiť presvedčenie o tom, že ide o výhodný zmluvný vzťah. Dohoda o odplate za poskytnutie pôžičky je preto absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ) a pre neurčitosť (§37 OZ). Zároveň s poukazom na ust. § 24 ods. 1, § 9 a § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku toho, že zmluva neobsahuje úrokovú sadzbu, sa táto pôžička považuje za bezúročnú a bez poplatkov a to aj vzhľadom k tvrdeniu žalobcu, že tento poplatok za poskytnutie úveru nie je ničím iným ako úrokom vyjadreným za určité obdobie. Na základe súd prvej inštancie považoval v tejto časti (odplaty) nárok žalobcu za nedôvodný. 16. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie aj v otázke posúdenia dojednanej zmluvnej pokuty ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolaciu námietku v tejto časti nepovažuje za dôvodnú pričom uvádza, že Okresný súd Komárno v rozsudku sp.zn. 8C/226/2014 vyslovil neprijateľnosť danej zmluvnej podmienky s poukazom na to, že 15% z dlžnej sumy je neprijateľná podmienka, keď si navrhovateľ uplatnil už aj odplatu 11,10 Eur, taktiež je neprijateľné požadovať 9 Eur ako režijný poplatok za administratívne a poštovné výdavky. Toto dojednanie účastníkov vnáša do práv a povinností účastníkov tohto právneho úkonu bezpochybne značnú nerovnováhu a to pre spotrebiteľa neprehľadnú výšku zmluvnej pokuty, táto je nezrozumiteľná a ťažko vypočítateľná a tým si nemôže spotrebiteľ dôsledky nesplnenia si svojich zmluvných povinností pre seba vyčísliť. Súd preto tieto zmluvné podmienky považoval za absolútne neplatné aj pre rozpor s dobrými mravmi. Z tých istých dôvodov súd považoval za neplatné aj dojednanie účastníkov o rôznych pokutách a poplatkoch, ktorých výška pre spotrebiteľa v čase uzavretia zmluvy vôbec nemohli byť prehľadné a dokonca dodávateľ zaťažil spotrebiteľa aj rôznymi poplatkami, čo potom znamená, že zmluvné podmienky boli tak koncipované, aby všetky riziká podnikania v podstate znášal spotrebiteľ aj keď je v tomto právnom vzťahu slabšou zmluvnou stranou. Dodávateľ pri uzatváraní zmluvy nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Na uvedených záveroch nič nemení poukaz žalobcu na rozdielnosť preskúmavaného prípadu spočívajúca v tom, že zatiaľ čo v konaní na Okresnom súde Komárno zmluva o pôžičke neobsahovala dohodu o zmluvnej pokute, zmluva medzi žalobcom a žalovaným už tento údaj obsahovala a to konkrétne v čl. 4 Zmluvy. 17. Vzhľadom na uvedené považuje odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania za vecne správne, preto v tejto odvolaním napadnutej časti rozsudok podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil. 18. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods.1 a § 396 CSP. Žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Plný úspech mal žalovaný, ktorému však trovy odvolacieho konania nevznikli. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).