Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6Co/294/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7717201447 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7717201447.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudcov JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobkyne : Z. K., narodenej XX.X.XXXX, bývajúcej I. č. XXX, okres I., zastúpenej Advokátskou kanceláriou AK-KRUPA s.r.o., Hurbanova 1, Nové Mesto nad Váhom, IČO: 36 859 435, proti žalovanému : Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom v Piešťanoch, Teplická 7434/147, IČO: 36 234 176, o zaplatenie 657,48 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 7.7.2017 č.k. 8Csp/29/2017-41 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „okresný súd) rozsudkom zo dňa 7.7.2017 č.k. 8Csp/29/2017-41 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 657,48 € spolu s 5 % úrokom z omeškania od 5. januára 2017 do zaplatenia. 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 26.8.2011 uzavretej medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom, veriteľ poskytol dlžníkovi úver v sume 996 ,- €, ktorý sa dlžník zaviazal splatiť v 36 mesačných splátkach vo výške 45,93 €, pričom lehota splatnosti bola určená 36 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci. Celková čiastka splatná spotrebiteľom predstavuje sumu 1.653,48 €. Ročná úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 33,25%. RPMN bola určená vo výške od 41,8 % do 45,1 %, pričom presná hodnota RPMN závisí na dni poskytnutia úveru. Poplatok za vedenie účtu bol dohodnutý vo výške 1,99 € mesačne. 3. Podľa prehľadu pohybov na účte žalobkyne bol dňa 1.10.2011 poskytnutý úver vo výške 996 €, ktorý žalobkyňa splatila troma splátkami a to dňa 7.11.2011 uhradila sumu 50 €, dňa 14.11.2011 uhradila sumu 45,93 € a dňa 21.11.2011 uhradila sumu 1.025,89 €. Dňa 30.11.2011 bola žalobkyni vrátená suma 43,11 €. 4. Po citácii § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 456 OZ, § 107 ods. 1,2 OZ súd konštatoval, že žalovaný na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 26.8.2011 poskytol žalobkyni úver vo výške 996 €, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť v 36 mesačných splátkach vo výške 45,93 €. Žalobkyňa sa v konaní domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré predstavuje rozdiel medzi peňažnou čiastkou reálne poskytnutou žalovaným a sumou, ktorú žalobkyňa zaplatila. 5. Žalovaný však vzniesol námietku premlčania, nakoľko žalobkyňa zaplatila celý úver dňa 21.11.2011. Po preskúmaní námietky premlčania dospel súd k záveru, že táto je dôvodná. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčalo podľa § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka najneskôr za tri roky odo dňa, keď k nemu došlo. Podľa prehľadu pohybov na účte súd zistil, že žalobkyňa uhradila celý úver dňa 21.11.2011, kedy uhradila „poslednú“ splátku vo výške 1.025,89 €. Žalobkyňa podala žalobu na súd až dňa 1.2.2017. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa si uplatnila svoje právo voči žalovanému na zaplatenie bezdôvodného obohatenia z predmetnej úverovej zmluvy na súde po uplynutí premlčacej doby, pričom žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd žalobu zamietol. 6. Súd sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že v danom prípade treba uplatniť desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Žalobkyňou vytýkané nedostatky v úverovej zmluve (chýbajúci termín konečnej splatnosti, rozdelenie splátok na istinu, úrok a iné poplatky, adresát veriteľa na podanie reklamácie a sťažností, neurčitá RPMN) skôr svedčia o nedbanlivosti či nedôslednosti žalovaného pri vypracovaní zmluvy o úvere, než o jeho úmysle bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne. 7. Výrok o trovách konania odôvodnil súd aplikáciou § 255 ods. 1 CSP. 8. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. 9. Ako odvolacie dôvody označila dôvody v § 365 ods. 1 písm. b/,e/,f/,h/. Po citácii § 101 ods. 1,2 OZ uviedla, že Občiansky zákonník upravuje dve lehoty, subjektívnu dvojročnú a objektívnu trojročnú, resp. desaťročnú v prípade úmyselného (bezdôvodného) obohatenia. Plynutie subjektívnej lehoty je podľa odvolateľky logicky naviazané na vznik vedomostí oprávnenej o tom, že na jej úkor sa niekto bezdôvodne obohatil. V tomto prípade je začiatok plynutia subjektívnej lehoty viazaný na moment, kedy právny zástupca žalobkyne „posúdil“ podklady týkajúce sa žalobkyne, prevzal právne zastúpenie žalobkyne, (t.j. konkrétne december 2016) a informoval žalobkyňu o tom, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil, teda, že žalobkyňa má nárok na vydanie takéhoto bezdôvodného obohatenia. Podľa žalobkyne v tomto prípade subjektívna lehota na uplatnenie nároku žalobkyni uplynie najskôr mesiacom december 2018. Teda vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného je bezpredmetná. Poznamenala, že takýto názor zaujal aj Krajský súd v Košiciach vo veci sp. zn. 2Co/177/2015. K otázke znalosti právnej úpravy zo strany spotrebiteľa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 MCdo 9/2012. 10. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty je viazaný na objektívne skutočnosti, podľa ktorých najneskôr sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenie premlčí za tri roky odo dňa, keď k nemu došlo. Odvolateľka v odvolaní uviedla, že bezdôvodné obohatenie získané žalovaným je úmyselným a v tomto prípade by sa mala uplatniť 10 ročná objektívna premlčacia doba. 11. Občiansky zákonník neupravuje úmysel, a tak je namieste použiť analogiu iuris, t.j. zák.č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon. Podľa § 15 zák. č. 300/2005 Z.z. je čin spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel spôsobom uvedeným v zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom (úmysel priamy). Čin je spáchaný úmyselne aj vtedy, ak páchateľ vedel, že svojim konaním môže takéto porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ich spôsobí, bol s tým uzrozumený (nepriamy úmysel). Časť odvolania žalobkyňa venovala úmyslu žalovaného ako právnickej osoby. Uviedla, že povinnosťou žalovaného bolo postupovať s odbornou starostlivosťou a znalosťou (žalovaného) o právnej úprave. Poznamenala, že žalovaný ako podnikateľský subjekt pôsobiaci výlučne v oblasti poskytovania pôžičiek prostredníctvom svojich zamestnancov pripravil jednotlivé úverové zmluvy a je zrejme, že „študoval“ dotknutú právnu úpravu, t.j. zákon o spotrebiteľských úveroch. Z toho vyvodila minimálne nepriamy úmysel žalovaného, lebo žalovaný vedel, že svojim konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť a pre prípad, že ich spôsobil, bol s tým uzrozumený. Otázku uzrozumiteľnosti žalovaného s následkami jeho konania (vyhotovenie zmluvy v rozpore s právnou úpravou v neprospech spotrebiteľa a následne prijatie finančného plnenia od spotrebiteľa) je treba posudzovať s prihliadnutím ku všetkým ostatným skutočnostiam uvádzaným v tomto vyjadrení (existencia desiatok rozhodnutí súdov o tom, že žalovaný prijíma bezdôvodné obohatenie a toto je povinný vydať, opakované uzatváranie zmlúv v rozpore s podmienkami zákona o spotrebiteľských úveroch, atď.). Bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného spočíva v tom, že prijíma od svojich klientov finančné plnenie v súvislosti s úverovými zmluvami, ktoré sú buď od počiatku neplatné, alebo sa v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch považujú za bezúročné a bez poplatkov. Podľa odvolateľky žalovaného úmysel je celkom jednoznačne viditeľný aj pri posúdení množstva súdnych rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ktoré opakovane rozhodujú, že žalovaný porušuje svoje povinnosti týkajúce sa úverových zmlúv, a aj napriek uvedenému žalovaný aj naďalej uzatvára takéto úverové zmluvy (v priamom rozpore s právnou úpravou a rozhodnutiami súdov) a prijíma na základe takýchto zmlúv od tisícok svojich klientov finančné prostriedky, ktoré sú bezdôvodným obohatením. 12. Podľa žalobkyne je síce „absolútne“ zrejmé, že žalovaný úmyselne získal bezdôvodné obohatenie od žalobkyne, avšak ak by súd aj napriek všetkým uvedeným argumentom mal za to, že táto skutočnosť je pochybná, potom by sa mal prikloniť k rozhodnutiu v prospech spotrebiteľa. V tomto smere poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/84/2011, v ktorom súd konštatoval vznik úmyselného bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Na záver odvolania žalobkyňa uviedla zjednodušený prehľad konštatovaného skutkového stavu, ktorým sa má poukázať na absurdnosť tvrdenia o tom, že žalovaný bezdôvodné obohatenie neprijímal úmyselne. Z konania žalovaného vyplýva, že jeho konanie je vedomé, úmyselné, zamerané na získanie neoprávnených prostriedkov od klientov za každú cenu a v priamom rozpore s právnou úpravou a rozhodnutiami súdov Slovenskej republiky. 13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, písm. e/, písm. f/, písm. h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemôže vyhovieť. 14. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 15. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 19. júna 2018 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 13. júna 2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP. 16. Žalobkyňa v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, písm. e/, písm. f/, písm. h/ CSP. 17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP (t.j. súd nesprávnym procesným postup znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 18. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ CSP) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. 19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. 20. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP. 21. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (t.j. rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. 22. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené. 23. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia a použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 24. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 ods. 1, 2 CSP a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. 25. Žalobkyňa vo svojom odvolaní (v jeho podstatnej časti) len zopakovala a podrobnejšie rozviedla svoje námietky a argumenty uvedené pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie primerane vyporiadal. 26. Zákonné a vecne správne sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobkyne nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. 27. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd uvádza nasledovné: 28. Žalobkyňa uplatnila nárok podľa § 451 a nasl. OZ, v zmysle ktorého kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (ods. 1). 29. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (ods. 2). 30. V zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. 31. Podľa § 107 ods. 2 OZ najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. 32. K otázke začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia na základe žalôb podaných spotrebiteľmi sa vyjadril Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 169/2017 zo dňa 10.1.2018, hoci išlo o rozhodnutie o odmietnutí dovolania. 33. V tomto rozhodnutí najvyšší súd odkázal na svoje rozhodnutie sp.zn. 1 Cdo 67/2011, v zmysle ktorého právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako (takýto) jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobkyňa uhradila celý úver „poslednú“ splátku v sume 1025,89 € na účet žalovaného dňa 21.11.2011. Podľa názoru odvolacieho súdu týmto dňom začala žalobkyni plynúť aj dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 OZ. 34. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, subjektívna (ako aj objektívna) premlčacia doba začala plynúť dňom poslednej uhradenej splátky, t.j. 21.11. 2011, keďže v tento deň žalobkyňa mala vedomosť o tom komu plnila a v akom rozsahu, a to bez ohľadu na to, či mala znalosti o právnej kvalifikácii svojho nároku. Zmluvu uzavrela podľa zák. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Tento bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Treba preto vychádzať z toho, že žalobkyňa už v čase uzavretia zmluvy (26.8.2011) a počas trvania celého zmluvného vzťahu mala vedomosť o tom, kedy sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov, keďže táto skutočnosť bola vo vyššie citovanom zákone vymedzená v § 11. To, kedy získala informácie o právnej stránke možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby relevantné. 35. Vychádzajúc z okolností prejednávanej veci, keďže premlčacia doba začala plynúť dňom 21.11.2011 a žaloba bola podaná na súd prvej inštancie dňa 1.8.2017, je podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného bolo potrebné žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietnuť. 36. K obdobným právnym záverom dospel Najvyšší súd SR tiež v rozhodnutí sp.zn. 5 Cdo 121/2009 v ktorom uviedol, že pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie „skutkového stavu“ (poznámka odvolacieho súdu), a nie posúdenie o právnej kvalifikácii. 37. Na tom nemôže nič zmeniť nesúhlas žalobkyne založený na „jej“ skutkových tvrdeniach, v zmysle ktorých sa o okolnostiach významných z hľadiska určenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby dozvedela v iný deň, než uviedol súd prvej inštancie (t.j. v mesiaci december 2016, po porade s právnym zástupcom). 38. Odvolaciemu súdu sa žiada poznamenať, že pri argumentácii akýmkoľvek súdnym rozhodnutím treba vždy jeho text vnímať v kontexte konania, v ktorom bolo rozhodnutie vydané. 39. V danom prípade žalobkyňa nenáležite poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 MCdo 9/2012 [a v ňom vyjadrený právny názor, že (princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ ustupuje v spotrebiteľských veciach v závislosti od konkrétnych okolností princípu dôležitejšiemu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa)] vydané v skutkovo a právne odlišnej (exekučnej) veci, líšiacej sa predmetom sporu žalobkyne a žalovaného nielen z hľadiska podstaty a účelového konania, ale aj procesného postavenia spotrebiteľa. Nie je tu bezvýznamnou tiež okolnosť, že v konaní sp.zn. 6 MCdo 9/2012 poukázal najvyšší súd na uvedený princíp v súvislosti s riešením procesnej otázky (oprávnenia exekučného súdu skúmať pravosť rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok). V danom prípade ale žalobkyňa v odvolaní vzťahuje uplatnenie tohto princípu na riešenie hmotnoprávnej otázky (začiatok plynutia subjektívnej, resp. objektívnej premlčacej doby). 40. Problematika subjektívnej premlčacej doby práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je precízne rozvedená v rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 14.8.2007 sp.zn. 30 Cdo 2758/2006 a náleze Ústavného súdu ČR II. ÚS 2460/17 z 19.3.2018. 41. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukazovala na desaťročnú premlčaciu dobu, v ktorej sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (či už priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačilo by teda, keby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Ak nie sú splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia doba, a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívnou zodpovednosťou. 42. S prihliadnutím na vyššie uvedené sú úvahy žalobkyne o desaťročnej premlčacej dobe právne irelevantné. 43. Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré sú uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní neúspešná, a preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný, aj keď bol v odvolacom konaní úspešný, trovy odvolacieho konania mu nevznikli, a preto odvolací súd rozhodol, že nepriznáva stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania. 45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).