Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/339/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7916201210 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7916201210.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobkyne Prima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému H. I., B.. XX.XX.XXXX, X., G. XXX/XX, o zaplatenie 1 945,14 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 2C/45/2016-53 z 24.1.2017 Okresného súdu Trebišov r o z h o d o l : M e n í rozsudok v jeho zamietavej časti tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok 116,93 eur, úrok 12,90 % ročne zo sumy 1954,14 € od 4.10.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatených úrokov 114,51 eur od 4.10.2013 do zaplatenia. Žalobcovi priznáva právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1 945,14 eur, 8% úrok z omeškania ročne zo sumy 1 945,14 eur od 4.10.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a III. žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania. 2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 27.1.2016 domáhal, ako ju skutkovo a právne odôvodnil, že žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Uviedol, aké dokazovanie vykonal a zistil skutkový stav, že žalobca uzavrel so žalovaným 5.12.2012 úverovú zmluvu č. 23146, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške 2 000,- eur, ktoré sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach a celý úver aj s príslušenstvom bol žalovaný povinný splatiť do 18.11.2022. Po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti, keďže úver riadne a včas nesplácal a preto bol listom z 19.8.2013 vyzvaný na predčasné splatenie poskytnutého úveru a napriek výzve nebola pohľadávka žalobcu voči žalovanému ku dňu podania žaloby uhradená a pohľadávka žalobcu predstavuje ku dňu predčasného zosplatnenia sumu 2 090,73 eur. Tieto skutočnosti vyplývajú z úverovej zmluvy z 5.12.2013, z obchodných podmienok, z výpisu z účtu, z výzvy na predčasné splatenie úveru a z podaní žalobcu. Citoval znenie § 497, § 502 ods.1, § 506, § 369 ods.1 ObZ, § 517 ods.2, § 52 ods.2, § 52 ods.4, § 53 ods.1, § 53 ods.4 písm. k/, § 53 ods.5 O. z., § 470 ods.1,2 CSP a vychádzajúc z citovaných právnych ustanovení a z vyššie uvedených zistení, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nesplatenú časť úveru, úroky z omeškania z nesplatenej časti úveru vo výške 5% ročne z nesplateného úveru od nasledujúceho dňa po predčasnej splatnosti odkedy celý dlh sa stal splatným a žalovaný je v omeškaní so splácaním dlhu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku a to po tom, čo súd zistil, že v tejto časti je nárok žalobcu dôvodný a súčasne konštatoval, že výška úrokov je v súlade s § 3 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z. a zamietol žalobu žalobcu v časti o zaplatenie úrokov z úveru z neuhradených splátok a úrokov z omeškania z nezaplatených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru. Za stavu predčasnej splatnosti úveru žalobcovi vzniká iba právo na zaplatenie nesplatenej časti úveru a úrokov z omeškania vo výške 8% ročne z nesplateného úveru. Ďalej citoval znenie § 255 ods.1 CSP a o trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods.1 CSP a nepriznal žalobcovi náhradu trov konania z dôvodu, že v časti nebol úspešný. 3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca v rozsahu zamietajúcej časti a v časti trov konania žalobca z dôvodov, že s argumentmi súdu sa nestotožňuje a považuje rozsudok v napadnutej časti za nesprávny a odôvodňuje odvolanie tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) ďalej tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b) CSP). AD 1) Nie je zrejmé, akým spôsobom prvostupňový súd skúmal, akými dôkazmi vykonal dokazovanie a ani neuviedol, na aké dôkazy prihliadol pri rozhodovaní o zamietnutí nároku žalobcu na zaplatenie: úrokov vo výške 114,51 eur, úrokov z omeškania vo výške 2,42 eur, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne z nezaplatených úrokov vo výške 114,51 eur od 04.10.2013 do zaplatenia. Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku stroho uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené zistenia a citované právne predpisy (§ 497, § 502 ods. 1, § 506, § 369 Obz; § 517 ods. 2, § 52 ods. 2, 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm.k), ods. 5 O. z.) zamieta žalobu, nakoľko za stavu predčasnej splatnosti úveru žalobcovi vzniká iba právo na zaplatenie nesplatenej časti úveru a úrokov z omeškania vo výške 8 % z nesplateného úveru. Povinnosť dlžníka uhradiť úroky z úveru za čas po zosplatnení by znamenala hrubú nadvládu dodávateľa voči spotrebiteľovi. Má za to, že rozsudok nie je náležíte odôvodnený. Do pozornosti dal konštantnú judikatúru vo vzťahu k náležitému a správnemu odôvodňovaniu súdnych rozhodnutí. Napr. Uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 201/2010 z 9.11.2010, z ktorého citoval. Má za to, že nie je možné považovať súdne rozhodnutie za dostatočne odôvodnené, jasné a určité, ak súd zamietne žalobu uvedením za stavu predčasnej splatnosti úveru žalobcovi vzniká iba právo na zaplatenie nesplatenej časti úveru a úrokov z omeškania vo výške 5 % z nesplateného úveru; Povinnosť dlžníka uhradiť úroky z úveru za čas po zosplatnení by znamenala hrubú nadvládu dodávateľa voči spotrebiteľovi, avšak svoj názor súd nepodloží náležitou právnou argumentáciou a nepodloží riadne vykonaným dokazovaním. AD 2) Má za to, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prvostupňový súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vychádzajúc z § 497, § 502 ods.1, § 506, § 369 Obz; § 517 ods.2, § 52 ods.2,4, § 53 ods.1, ods.4 písm. k), ods.5 O. z.) zamieta žalobu v časti o zaplatenie úrokov z úveru z neuhradených splátok a úrokov z omeškania z nezaplatených splátok do dátumu predčasnej splatnosti úveru. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Citoval znenie § 502 ods.1, § 503 ods.3 Obchodného zákonníka a komentár k nim z IURA EDITION. Zmluvný úrok vo výške 114,51 eur vyčíslený do predčasného zosplatnenia je dohodnutý úrok v zmysle Zmluvy bod 1.2., ktorý bol žalovaný povinný splatiť v rámci anuitných splátok poskytnutého úveru. Úroková sadza vo výške 12,90% p.a. vyplýva zo Zmluvy. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú - do splatenia všetkých záväzkov klienta voči banke a preto sa úroky počítajú až do úplného zaplatenia dlhu. Vyčíslený úrok je nakumulovaný nezaplatený úrok z nezaplatených splátok do dátumu predčasného zosplatnenia úveru - 4.10.2013. Ďalej citoval znenie § 497 Obchodného zákonníka a vychádzajúc z neho uviedol, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Úroky z úveru predstavujú odplatu alebo cenu plnenia, tak ako sa to konštatuje v súdnej praxi. Vyčíslené úroky z omeškania vo výške 2,42 eur sú nakumulované neuhradené úroky z omeškania do dátumu predčasného zosplatnenia úveru (3.10.2013), preto si žalobca uplatňuje úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po zosplatnení (4.10.2013). Každá omeškaná dlžná splátka je odo dňa nasledujúceho po jej splatnosti úročená aj úrokom z omeškania vo výške 8 % p.a.. Úrok z omeškania bol dohodnutý v Zmluve v článku 1.2. ako aj v zmysle zákona. K uplatneniu úroku z omeškania z obchodného úroku vyčísleného ku dňu zosplatnenia úveru a poukázal na rozsudok Krajského súdu Prešov z 27.3.2008, sp. zn. 4Cob/62/2007, z ktorého citoval. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie s poukazom na ústavný princíp právnej istoty, ktorého súčasťou je aj predvídateľná a konzistentná judikatúra, má žalobca za to, že má popri nároku na úrok z omeškania z istiny dlhu aj nárok na úrok z omeškania zo zmluvných úrokov. Žalobca poukázal na fakt, že zmluvné úroky boli vyčíslené pevnou sumou ako zmluvný úrok naakumulovaný istiny do dňa zosplatnenia a tento sa ďalej (t.j. po zosplatnení celého dlhu) nenavyšuje. Má za to, že požadovaný nárok na úroky z omeškania zo zmluvných úrokov sú nárokom, ktorý predpokladá aj vyššie citovaným judikátom uvádzané a vykladané ustanovenia § 497 Obch. zákonníka, pretože žiadne - ani citované ani iné - zákonné ustanovenie tento nárok svojím znením nespochybňuje. Dodal, že ak by sa mala aplikovať prax, ktorú predpokladá odôvodnenie zamietnutia tohto jeho nároku prvostupňovým súdom v napadnutom rozhodnutí, znamenalo by to, že v prípade omeškania dlžníkov s plnením dlhu ktorý pozostáva výlučne z (zmluvných) úrokov, by veritelia nemali nárok na žiadnu zákonnú sankciu. Úroky z omeškania treba vnímať ako sankciu za omeškanie s plnením celého nároku veriteľa, teda požičanej istiny a aj zmluvných úrokov, nakoľko do omeškania sa dlžník dostane ak neplní riadne a včas. V zmysle § 503 ods.2 Obchodného zákonníka, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. Uvedené znamená, že v deň splatnosti každej splátky má dlžník uhradiť jednak splátku a jednak aj úroky z tejto splátky. V prípade, že by dlžník uhradil iba splátku a neuhradil by úroky, ocitne sa vo vzťahu k týmto úrokom v omeškaní. Sankciou za omeškanie s ich plnením by potom logicky boli úroky z omeškania. Ako bolo uvedené vyššie, splácanie úveru bolo dohodnuté v anuitných splátkach, teda v rovnomerných splátkach zahŕňajúcich splácanie príslušnej časti istiny i úroku mesačne vždy v termíne splatnosti uvedenom v zmluve. V tomto prípade je teda riadnym plnením zaplatenie celej splátky v termíne splatnosti. V prípade, že dlžník neuhradí splátku v dohodnutej výške a v dohodnutom termíne splatnosti, očitá sa v omeškaní, pričom omeškanie je sankcionované povinnosťou platiť úrok z omeškania. Bolo by v rozpore s logikou veci, ak od momentu omeškania dlžníka, by bol dlžník odmenený a veriteľ potrestaný znížením výšky úroku z jej zmluvne dohodnutej výšky na výšku sankčného úroku z omeškania. K zamietnutiu nároku na zmluvný úrok po zosplatnení uviedol, že má za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Citoval znenie § 502 ods.1 Obchodného zákonníka a komentár z IURA EDITION. Z § 503 ods.3 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Uvedené potvrdzuje aj § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZSÚ"), v zmysle ktorého, ak spotrebiteľ splatí spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnych predpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných prostriedkov, pričom stanovuje len moment vzniku tohto nároku, moment jeho zániku nestanovuje. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. V uvedenom odkázal aj na aktuálnu rozhodovaciu prax, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 z 31.1.2017. Citoval znenie § 497 Obchodného Zákonníka a vychádzajúc z tohto ustanovenia, obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. V zmysle § 506 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Pokiaľ ide o aplikáciu § 506 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie ustanovenia, naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa, a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, situácia totiž nastala pre neplnenie si povinností dlžníka. Základnou zásadou spotrebiteľského práva je ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená vylúčenie aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka. Teda, odstúpením od zmluvy v zmysle § 506 Obchodného zákonníka zmluva od počiatku nezanikla a naďalej trvá právo veriteľa, a tomu zodpovedajúca povinnosť dlžníka, vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru. Tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania. Z opatrnosti uviedol aj ďalšie argumenty v prospech uvedeného právneho názoru, a to k súdnym rozhodnutiam, ktoré bývajú používané prvostupňovými súdmi v prípade zamietania zmluvných úrokov po predčasnom zosplatnení úveru s príslušnou protiargumentáciou. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR 4 Obo 143/98 (cit. rozhodnutie) uviedol, že sa netýka samotného uplatňovania nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru. V danej veci totiž Najvyšší súd riešil, okrem iných, prioritne otázku nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov a nároku na úroky z omeškania v prípade omeškania s platením úrokov z omeškania. Zároveň upozornil na skutočnosť, že predmetné rozhodnutie nie je rozhodnutím vo veci samej, a samotné konštatovanie Najvyššieho súdu SR, aké skutočnosti má prvostupňový súd skúmať, nemožno považovať za záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR tým skôr, že z tohto rozhodnutia vychádza právna veta v znení: „Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania." Konštatovanie súdu v znení „...dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania." je vytrhnuté z kontextu a nie je možné ho paušálne uplatňovať vo všetkých konaniach, v ktorých si veritelia uplatňujú svoje nároky z poskytnutých peňažných prostriedkov. Tým skôr, že táto časť odôvodnenia nie je súčasťou právnej vety a teda nemá charakter záväzného právneho názoru. Uvedené konštatovanie je len súčasťou inštrukcie pre prvostupňový súd, ktorému Najvyšší súd vec vrátil, ako má v danej veci postupovať. V danej veci nie je zrejmé, o aké skutočnosti Najvyšší súd opieral svoj názor. Keďže uvedený názor necituje žiadne zákonné ustanovenie, z vyššie citovaného komentára a z logiky veci vyplýva, že muselo ísť o ustanovenie zmluvy, ktorú súd mal k dispozícii a ktorú posudzoval. Na základe všetkých uvedených skutočností teda má zato, že úrok z poskytnutého úveru je odplatou za poskytnuté peňažné prostriedky a nárok na túto odplatu trvá od ich poskytnutia, až do ich vrátenia. Ďalej citoval z rozsudku 6Co/190/2014 a uviedol, že z právneho názoru krajského súdu možno vyvodiť záver, že ak by veriteľ nevyužil svoje právo požadovať zaplatenie celej pohľadávky v prípade omeškania spotrebiteľa, stále by mal nárok jednak na dohodnutý úrok, a tiež na úroky z omeškania z omeškaných splátok. Keďže v zmysle dohody zmluvných strán mesačná splátka pozostáva z časti plnenia pripadajúceho na istinu a z časti plnenia úrokov, úroky z omeškania z každej omeškanej splátky tvoria aj úroky z omeškania z dohodnutých úrokov, uplatní sa rovnaký princíp. Okresný súd pritom návrhu navrhovateľa z časti vyhovel a za čas do zosplatnenia úveru žalobcovi priznal jednak istinu spolu s dohodnutým úrokom a jednak aj úroky z omeškania z tejto sumy. Ak by názor vyslovený Krajským súdom rozvinuli ad absurdum, znamenalo by to, že omeškanie so splácaním by vlastne zvýhodňovalo dlžníka, ak by počas omeškania mal veriteľ nárok iba na úrok z omeškania a nemal by nárok na zmluvný úrok za požičanie peňažných prostriedkov, ktorý je zvyčajne vyšší než sankčný úrok z omeškania. Úroky z omeškania však treba vnímať ako sankciu za omeškanie s plnením celého nároku veriteľa, teda požičanej istiny a aj zmluvných úrokov, nakoľko do omeškania sa dlžník dostane ak neplní riadne a včas. V zmysle § 503 ods.2 Obchodného zákonníka, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. Uvedené znamená, že v deň splatnosti každej splátky má dlžník uhradiť jednak splátku a jednak aj úroky z tejto splátky. V prípade, že by dlžník uhradil iba splátku a neuhradil by úroky, ocitne sa vo vzťahu k týmto úrokom v omeškaní. Sankciou za omeškanie s ich plnením by potom logicky boli úroky z omeškania. Ako bolo uvedené vyššie, splácanie úveru bolo dohodnuté v anuitných splátkach, teda v rovnomerných splátkach zahŕňajúcich splácanie príslušnej časti istiny i úroku mesačne vždy v termíne splatnosti uvedenom v zmluve. V tomto prípade je teda riadnym plnením zaplatenie celej splátky v termíne splatnosti. V prípade, že dlžník neuhradí splátku v dohodnutej výške a v dohodnutom termíne splatnosti, ocitá sa v omeškaní, pričom omeškanie je sankcionované povinnosťou platiť úrok z omeškania. Bolo by v rozpore s logikou veci, ak od momentu omeškania dlžníka, by bol dlžník odmenený a veriteľ potrestaný znížením výšky úroku z jej zmluvne dohodnutej výšky na výšku sankčného úroku z omeškania. Ad 3.) Samotné zosplatnenie úveru ešte neznamená, že veriteľ má požičané prostriedky k dispozícii. Ak by tomu tak bolo, veriteľ by nebol nútený uplatňovať si nárok súdnou cestou a nevznikol by mu ani nárok na úrok z omeškania. Pokiaľ dlžník úver nesplatí ani po vyhlásení predčasnej splatnosti veriteľom, požičané prostriedky má stále k dispozícii dlžník a tieto môže užívať a požívať, teda realizovať úžitkovú hodnotu veci. Toto oprávnenie má dve stránky. Jednak je to užívanie, t.j. prisvojovanie si podstaty a úžitkových vlastností veci, a jednak prisvojovanie si úžitkov a plodov veci. Prvý aspekt v sebe zahŕňa aj možnosť podľa povahy veci túto aj spotrebovať a pod. Druhý aspekt sa týka len plodonosných veci, či už ide o ich prirodzené plody alebo tzv. plody civilné. V prípade peňazí sú týmito plodmi úroky. Súd tiež uvádza, že ak by veriteľ mal nárok aj na zmluvný úrok spolu s úrokmi z omeškania, vznikol by nespravodlivý stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky. Pričom veriteľ môže zostať nečinný a nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku. K tomuto argumentu súdu tiež ostáva iba podotknúť, že v prípade, že dlžník neplní pohľadávku riadne a včas, nemožno hovoriť o pohodlnom inkasovaní úrokov, keďže dlžník, ktorý je v omeškaní s platením istiny, neuhrádza ani úroky z nej. Teda rovnako, ako si veriteľ musí uplatniť svoj nárok na súde v časti istiny, musí si tento nárok uplatniť aj v časti úrokov. Na nečinnosť veriteľa teda určite nie je dôvod, pretože počas omeškania dlžníka s riadnym plnením, nemá veriteľ k dispozícii svoje peňažné prostriedky. Ad 4.) Uvedený argument je účelový a zámerne vykresľuje spotrebiteľa ako dlžníka, ktorý porušuje svoje zmluvné povinnosti následkom nepriaznivého dopadu životných okolností. Ani závažná nepriaznivá situácia v živote dlžníka však nemôže znamenať, že dlžník prestane byť zodpovedný za svoje záväzky a nie je povinný ich plniť. Tvrdenie, že spôsobilosť mať povinnosti zaniká zhoršením sociálnej situácie fyzickej osoby je v rozpore s § 7 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením a zaniká smrťou. S nepriaznivým dopadom životných okolností na dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, počíta inštitút tzv. osobného bankrotu. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii stanovuje podmienky, za ktorých prichádza do úvahy malý konkurz na majetok dlžníka a následné oddlženie. V prípade, že nie sú dané dôvody na uplatnenie spomínaného postupu podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, nie je daný dôvod na akékoľvek odpúšťanie dlhov zo strany veriteľa nad rámec právnych predpisov. Rovnako neodôvodnený je aj argument súdu, že pokiaľ dlžník nie je schopný plniť svoje záväzky, k takejto situácii dochádza z viny veriteľa, ktorý podcenil posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Pokiaľ by veriteľ nesplnil svoju povinnosť zodpovedne posúdiť schopnosť veriteľa splácať úver, jednalo by sa o porušenie nasledovných ustanovení ZSÚ § 7 ods.1,15,16,17, § 11 ods.2, ktorých znenie citoval. Z uvedeného vyplýva, že neexistenciu nároku veriteľa na úroky z poskytnutého úveru považuje ZSÚ za sankciu za hrubé porušenie povinností veriteľa pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver. Uvedenú sankciu teda nemožno spájať s čírou domnienkou, že pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver došlo k zanedbaniu odbornej starostlivosti, resp. uvedené zanedbanie automaticky predpokladať bez toho, aby takéto tvrdenie bolo podložené dôkazmi. Na záver poznamenal, že rozsudok krajského súdu je rozhodnutím súdu v jednotlivej konkrétnej veci a nie je záväzný pre rozhodovaciu činnosť iných súdov, a to ani na účely zjednocovania judikatúry, nakoľko nebol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Podľa teórie práva, aby bolo možné súdne rozhodnutie považovať za judikát, musí byť publikované, teda všeobecne dostupné a poznateľné, a to buď vo forme elektronickej, alebo tlačenej. V právnej argumentácii totiž nieje možné použiť ani citovať judikatúru, ktorá nebola nikde publikovaná. (Bobek, M. - Kuhn, Z. - Polčák, R.: Judikatura a právni argumentace, teoretické aspekty práce s judikatúrou, Praha : Auditórium, 2006, s. 42.) K rozhodnutiu súdu o náhrade trov konania uviedol nasledovné: napáda aj rozhodnutie súdu o náhrade trov konania a žiada priznať ich náhradu v rozsahu 100 %. Vo výroku rozsudku je uvedené: Žalobcovi priznáva náhradu trov konania. Vzhľadom na odôvodnenie rozhodnutia: O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP a nepriznal žalobcovi náhradu trov konania z dôvodu, že v časti nebol úspešný ide o zrejmú chybu v písaní. Nesúhlasí s rozhodnutím súdu o nepriznaní náhrady trov konania, nakoľko má za to, že súd pri výpočte náhrady trov konania postupoval nesprávne, keď pri určení hodnoty sporu neprihliadal iba na žalovanú istinu. Ak sú úroky len príslušenstvom pohľadávky, pri posudzovaní miery úspechu sa na ne neprihliada rozsudok KS Trnava č.k. 10CoPr/2/2016 z 27.7.2016, uznesenie NS SR č.k. 6Obo/243/2007 z 27.11.2008). Súd o trovách konania rozhodol s poukazom na § 255 ods.1 CSP a tvrdí, že súd nemal pri posudzovaní úspechu prihliadať na úspech v časti príslušenstva a mal dospieť k záveru, že v konaní bol v rozsahu 100 % úspešný žalobca, (1945,14 € žalovaná istina, úspech v časti 1945,14 €). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že jeho odvolanie je dôvodné, keďže je daný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods.1 písm. b), h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov za konania na oboch inštanciách. 4.Rozsudok, okrem výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a o trovách konania, nebol odvolaním napadnutý a vyhovujúci výrok nadobudol právoplatnosť (§367 ods.1,3 CSP), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný. 5.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a zistil, že neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 389 ods.1 CSP), preto ho podľa § 388 CSP v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok 114,51 eur, 2,42 eur, úrok 12,90 % ročne zo sumy 1954,14 € od 4.10.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatených úrokov 114,51 eur od 4.10.2013 od zaplatenia. 6.Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. 7.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 8.Podľa § 220 ods.2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 9.Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru - záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 CSP hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú. 10.Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len SR) opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy SR (uverejnenej pod č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č.23/91 Zb.) a Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. 11.Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne dôvody alebo obsahuje iba nedostatočné dôvody, prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených odvolacích dôvodov. 12.Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods.2 CSP a zásadám súdnej praxe a je preskúmateľné a riadne odôvodnené. 13.V konaní nedošlo k žiadnej takej vade, ktorá by mala vplyv na správnosť rozhodnutia a možno uzavrieť, že žalobcami uplatnený odvolací dôvod nie je daný. 14.Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 15.Súd síce použil správny právny predpis, ale na daný skutkový stav ho nesprávne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 16.Súd prvej inštancie, pokiaľ zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, čo je zrejmé zo skutočností uvedených v odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v celom rozsahu za opodstatnené. 17.Spotrebiteľský vzťah vznikol medzi žalobcom a žalovaným na základe úverovej zmluvy č. 000000000023146 z 5.12.2012. Súd nesprávne vyhodnotil tú skutočnosť, že dohodnutý úrok vo výške 12,90% platí len do splatnosti pohľadávky. 18.Podľa § 657 O. z. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 19.Podľa § 658 ods.1 O. z. pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. 20.Čo sa týka úrokov zo zmluvy o úvere (nie úrokov z omeškania) súdna prax zatiaľ nie je zjednotená, resp. ustálená a odvolaciemu súdu je z jeho činnosti známe, že na NS SR bol podaný podnet na zaujatie zjednocovacieho stanoviska, či v prípade neplatenia úveru dlžníkom a následného odstúpenia od úverovej zmluvy zo strany veriteľa a vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, má dlžník zaplatiť aj úroky ako cenu služby alebo iba úroky z omeškania. 21.Uznesenie 4Obo 143/98 z 1.7.2000 NS SR [uverejnené v časopise Zo súdnej praxe, ročník 2000, pod poradovým (publikačným) č.43/2000] nepotvrdzuje právny názor súdu, lebo jeho právna veta (Dôsledok omeškania s platením úrokov) znie tak, že zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky a úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zák. vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania, pričom v poznámke k tomuto uzneseniu sa uvádza, že osoba prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 a n. Obch. zák. preberá jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia peňažných prostriedkov do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky, že výška úrokovej sadzby je spravidla dohodnutá priamo v zmluve, ak nie, ich výška sa určí podľa § 502 ods.1 Obch. zák. (vo výške obvyklých úrokov požadovaných za bankové úvery v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy) a, že úroky v tomto prípade nie sú sankciou za porušenie povinnosti, ale stávajú sa súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto aj omeškanie s ich platením zák. sankcionuje povinnosťou platiť z nezaplatenej splatnej sumy úroky z omeškania. 22.Rovnako tak ani z uznesenia IV.ÚS 476/2012-14 z 18.9.2012 ÚS SR nevyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), lebo ÚS iba skúmal, či existujú skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie KS bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, resp. či postup a rozhodnutie KS, vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, a či ich možno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd, ale sa výslovne nevyjadril k správnosti alebo nesprávnosti právneho názoru, zaujatého súdmi pri výklade noriem hmotného práva, z ktorých pri rozhodovaní vychádzali. 23.V kontexte s uvedeným zmluvný úrok patrí žalobcovi po celú dohodnutú dobu, lebo vyhlásením predčasnej splatnosti nedochádza k zmene záväzkového vzťahu, ktorý možno meniť len spôsobom podľa § 516 ods.1 O. z. (účastníci môžu dohodou zmeniť vzájomné práva a povinnosti). Predčasná splatnosť úveru je druh sankcie, ktorú účastníci zmluvného vzťahu dohodli, pri porušení určitých povinností a žalovanému logicky za ich porušenie nemôže vzniknúť výhoda spočívajúca v nezaplatení dohodnutého zmluvného úroku. Preto žalobca v súlade s dohodou v úverovej zmluve má na základe tohto vzťahu dostať dohodnutý zmluvný úrok 12,90 % ročne zo sumy 1954,14 € od 4.10.2013 do zaplatenia, úrok 114,51 eur (počítaný do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti), 2,42 eur a úrok z omeškania vo výške 8% ročne z nezaplatených úrokov 114,51 eur od 4.10.2013 od zaplatenia. 24.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 25.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 26.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 27.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 28.Podľa § 396 ods.2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 29.Žalobcovi bolo priznané právo na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%. Žalobca v odvolacom konaní bol plne úspešný, preto mu boli priznané trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením súdny úradník. 30.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.