Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/3/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200228 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Hvišč, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7019200228.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. a členov senátu: JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Petry Vysaníkovej v právnej veci žalobcu: GREGORIAN s.r.o., so sídlom Rastislavova 77, 040 01 Košice, IČO: 47 136 677, právne zastúpený: JUDr. Renáta Smajdová - advokátka, so sídlom Floriánska 16, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ul. Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.100371895/2019 zo dňa 05.02.2019. takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobca sa správnou žalobou, ktorá bola doručená Krajskému súdu v Košiciach dňa 02.04.2019, domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 100371895/2019 zo dňa 05.02.2019, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101982608/2018 zo dňa 05.10.2018, ktorým mu bol podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) určený rozdiel dane v sume 21 232,47 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2016. I. Administratívne konanie 2. Správca dane - Daňový úrad Košice, vykonal u žalobcu GREGORIAN s.r.o. daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie marec 2016, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 100613674/2018 zo dňa 23.03.2018. Daňová kontrola bola ukončená dňa 03.04.2018 doručením protokolu spolu s Výzvou č. 100614598/2018 zo dňa 23.03.2018 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole žalobcovi. Žalobca sa k zisteniam správcu dane uvedeným v protokole z daňovej kontroly vyjadril podaním doručeným správcovi dane dňa 24.04.2018. Vo vyrubovacom konaní správca dane uskutočnil s daňovým subjektom tri ústne pojednávania a po spísaní poslednej zápisnice (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101892297/2018 zo dňa 25.09.2018) ukončil dokazovanie a v zákonom stanovenej lehote, na základe výsledkov daňovej kontroly, vydal rozhodnutie č. 101982608/2018 zo dňa 05.10.2018, proti ktorému sa žalobca odvolal (odvolanie zaevidované pod č. 6/14990076/2018 dňa 21.11.2018). Žalovaný - Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, v odvolacom konaní svojím rozhodnutím č. 100371895/2019 zo dňa 05.02.2019 (ďalej len „žalobou napadnuté rozhodnutie“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdilo. II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného a replika žalobcu 3. V správnej žalobe žalobca upresnil, akým spôsobom mu bol vyrubený rozdiel dane v sume 21 232,47 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2016, a to tak, že žalobca v súlade so zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) v daňovom priznaní k DPH za marec 2016, podanom 21.04.2016, uplatnil odpočet DPH spolu v sume 21 232,47 €, z toho odpočet v sume 16 752,47 € podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH z dôvodu, že nadobudol motorové vozidlo L. XXXd I. G. od tuzemského dodávateľa Regnum Košice s.r.o. za to, že mu vzniklo právo na odpočet dane v súlade s § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH a odpočet v sume 4 480 € podľa § 51 ods. 1 písm. c/ zákona o DPH z dôvodu, že žalobca v súlade s § 11 zákona o DPH v daňovom priznaní za marec 2016 riadne priznal daňovú povinnosť za nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, konkrétne dvoch motorových vozidiel z Nemecka. 4. Vo vzťahu ku k neuznaniu nadmerného odpočtu v sume 16 752,47 € titulom kúpy motorového vozidla žalobca v žalobe uvádza, že žalovaný sa náležite nevysporiadal s dôvodmi odvolania žalobcu z dôvodu: „Vo vzťahu k spornej skutkovej otázke správca dane nezistil správne skutkový stav veci, keď neprihliadol náležite na dôkazy predložené daňovým subjektom, a to účtovníctvo daňového subjektu v rozhodnom období, z ktorého muselo byť predsa správcovi dane zrejmé, akými prostriedkami disponoval daňový subjekt v rozhodnom období. Je zmätočné tvrdenie správcu dane o tzv. „súkromných zdrojoch“ použitých na platbu kúpnej ceny, o čom má svedčiť bezhotovostný vklad, keď bolo nesporne preukázané, že platbu realizoval daňový subjekt z vlastných prostriedkov. Pričom je úplne bezpredmetné, či tieto vlastné prostriedky daňového subjektu tento získal realizovaním predaja tovaru a služieb, pôžičkou, úverom, či vkladom spoločníka, podstatné je, že išlo o prostriedky spoločnosti a žiadneho iného subjektu. Závažným nedostatkom zistenia skutkového stavu a učinenia skutkových záverov je úplné negovanie daňovým subjektom predloženej knihy jázd motorového vozidla na preukázanie jeho využitia výlučne na podnikateľské účely spoločnosti. Osobitne za stavu, keď existencia akéhokoľvek iného dôkazu na preukázanie tejto skutočnosti už vzhľadom na jej charakter a hlavne charakter podnikania, ako takého, objektívne nie je možné.“ 5. Ohľadom neuznaniu nadmerného odpočtu v sume 16 752,47 € titulom kúpy motorového vozidla žalobca v žalobe ďalej uvádza: „Žalobca poukazuje na rozporné definovanie samotného použitia motorového vozidla na podnikanie v zmysle § 49 až 51 zákona o DPH. Inak definuje podnikanie DÚ Košice a inak žalovaný, keď podľa žalovaného /na strane 16 napadnutého rozhodnutia/ možnosť odpočítania DPH sa viaže na použitie zakúpeného vozidla na podnikanie platiteľa, t.j. dodanie tovarov a služieb, s možnosťou odpočítania dane. Pričom DÚ Košice /na strane 26 svojho rozhodnutia/ precizuje, že “podnikanie s možnosťou odpočítania dane zahŕňa tak dodávky tovarov a služieb, pri ktorých sa uplatňuje daň, ako aj dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 43, § 46 a § 47 zákona o dani z pridanej hodnoty“. V nadväznosti na takto definované podnikanie v precizovanom znení DÚ Košice sa javí ako úplne nelogický záver DÚ Košice odobrený žalovaným, že žalobca zakúpené motorové vozidlo nepoužíva na účel podnikania, ktorý priamo odporuje iným zisteniam DÚ Košice, v zmysle ktorých bolo nesporne preukázané podnikanie žalobcu spočívajúce v nakupovaní motorových vozidiel od nemeckých dodávateľov /riadne zdokladované a preverené/ a ich následný predaj poľským kupujúcim /tiež nesporne potvrdené a preverené/. Práve za časť týchto obchodov realizovaných v kontrolovanom období marec 2016 bola žalobcovi určená daň vo výške 4 480 €. Poznamenávame, že odpočet tejto dane v sume 4 480 € uplatnený žalobcom nebol uznaný jedine z dôvodu, že DÚ Košice učinil nepreukázaným, že motorové vozidlá boli prevezené z územia Slovenska na územie Poľska, ale nie to, že tieto vozidlá žalobca kúpil od nemeckého dodávateľa a následne predal poľskému odberateľovi. Pokiaľ si žalovaný osvojuje závery DÚ Košice o tom, že jeho pochybnosť o existencii vlastných prostriedkov žalobcu na nákup motorového vozidla /v sume 50 000 €, ktorá časť kúpnej ceny bola uhradená žalobcom, ostatná časť kúpnej ceny v sume 50 000 € bola hradená z úveru/ má odôvodňovať použitie motorového vozidla na podnikanie, uvedené rozhodne nemá žiadnu oporu v zákone o DPH. Pričom ani pri extenzívnom výklade podmienky odpočtu „použitia motorového vozidla na podnikanie“ nemôže obstáť skutočný záver žalovaného, že jedine pri pozitívnom hospodárskom výsledku môže byť u obchodnej spoločnosti pri kúpe motorového vozidla splnená podmienka jeho použitia na podnikateľské účely. Inak povedané, pri akceptovaní takéhoto záveru, by to znamenalo, že obchodné spoločnosti platitelia DPH si síce môžu kúpiť motorové vozidlo na podnikanie, ale odpočet DPH si môžu uplatniť len, ak je ich hospodársky výsledok pozitívny. Nesprávnosť záverov žalovaného vidí žalobca aj v odobrení záverov DÚ Košice o neakceptovaní knihy jázd, ako ďalšieho relevantného dôkazu o využití zakúpeného vozidla na podnikanie, a to bez poskytnutia dostatočného a rozumného odôvodnenia.“ 6. Vo vzťahu k neuznaniu nadmerného odpočtu v sume 4 480 € pri nadobudnutí tovaru motorových vozidiel z Nemecka pri ich následnom predaji do Poľska a vyrubeniu tejto dane žalobcovi, žalobca zotrváva na svojich doterajších námietkach prezentovaných v odvolacom konaní, pričom uvádza: „Vo vzťahu k spornej skutkovej otázke správca dane nezistil správne skutkový stav veci, keď neprihliadol náležite na dôkazy predložené daňovým subjektom, a to čestné prehlásenie K. S., čestné prehlásenie konateľa daňového subjektu, listiny o motorovom vozidle, ktorým realizoval prepravu z Nemecka dovážaných vozidiel na Slovensko, ako aj výpoveď H. S., v ktorej potvrdila, že na pozemku v Suchej Hore boli odstavené motorové vozidla daňového subjektu. Svoje závery bez náležitého odôvodnenia a vysporiadania sa s uvedenými dôkazmi oprel výlučne o zistenie, že v čase 28.10.2016 a 29.11.2016 sa na daňovým subjektom označenom mieste žiadne vozidlá nenachádzali, hoci už 23.08.2016 jedno z vozidiel, za dovoz ktorého si daňový subjekt uplatnil odpočet dane, bolo preukázane daňovým subjektom predané a dodané poľskému odberateľovi, teda sa ani nemohlo nachádzať na označenom mieste.“ 7. K žalobnej námietke ohľadom nezákonného začatia daňovej kontroly žalobca uvádza: „Žalobca namieta podľa neho nesprávny záver žalovaného /strana 18 napadnutého rozhodnutia/, podľa ktorého sa „daňová kontrola začína v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, začiatok daňovej kontroly teda nie je viazaný na doručenie predmetného oznámenia daňovému subjektu“, inak dňom začatia daňovej kontroly označeným v oznámení o začatí daňovej kontroly, aj keď je tento deň skorší ako deň doručenia oznámenia, resp. deň fikcie doručenia. Žalovaným aplikovaný výklad § 46 zákona o správe daní opomína samotný obsah tohto ustanovenia a v podstate neguje práva a povinnosti daňového subjektu, ktoré sa odvíjajú od doručenia tohto oznámenia. Napríklad právo a povinnosť daňového subjektu oznámiť existenciu dôvodov, pre ktoré nemožno začať daňovú kontrolu v deň uvedený v oznámení. Už z logiky tohto ustanovenia teda vyplýva, že možnosť realizácie tohto práva i povinnosti predpokladá, že deň začatia kontroly nemôže byť skorší ako deň doručenia oznámenia, resp. deň fikcie doručenia. Preto žalobca naďalej zotrváva na námietke, že v danom prípade bola daňová kontrola zaťažená vadou, ktorá spôsobuje od začiatku jej nezákonnosť, a tým aj nezákonnosť rozhodnutí vydaných na jej základe.“ 8. K žalobnej námietke ohľadom nezákonného trvania daňovej kontroly žalobca uvádza: „V oznámení o začatí daňovej kontroly bol uvedený deň jej začatia 23.06.2016, k prerušeniu kontroly došlo dňom 15.12.2016, k ukončeniu prerušenia došlo dňom 08.01.2018 a k ukončeniu kontroly doručením protokolu dňom 03.04.2018.“ K tomuto bodu žaloby cituje zo svojho odvolania počas správneho konania. Záverom uvádza: „Žalobca má za to, že žalovaný sa nevysporiadal dostatočne s jeho vyššie uvedenými odvolacími dôvodmi, keď v podstate v napadnutom rozhodnutí ospravedlňuje akokoľvek dlhé prerušenie daňovej kontroly z dôvodu medzinárodného dožiadania o výmenu informácii, nakoľko doručenie konečnej informácie dožiadaným subjektom zo zahraničia nie je v moci slovenského daňového orgánu ovplyvniť. Taktiež žalovaný nedal uspokojivú odpoveď na namietanú absenciu relevantného odvodnenia prerušenia daňovej kontroly v rozhodnutí DÚ Košice. Preto žalobca v celom rozsahu zotrváva na nezákonnosti daňovej kontroly, a tým aj nadväzujúcich rozhodnutí z dôvodov, ktoré uviedol vo vyššie citovanej časti svojho odvolania.“ 9. Súčasťou správnej žaloby bol aj návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe podľa § 185 a) SSP, ktorý Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 7S/3/2019-39 z 18.09.2019 zamietol. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 24.09.2019. 10. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 18.06.2019 reagoval na správnu žalobu tak, že žalobné dôvody, ktoré žalobca uvádza v správnej žalobe, sú obsahovo zhodné s jeho námietkami v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane a sú doplnené o dôvody smerujúce proti postupu žalovaného. 11. K neuznaniu nadmerného odpočtu v sume 4 480 € pri nadobudnutí tovaru motorových vozidiel z Nemecka sa žalovaný vyjadril tak, že v preverovanom prípade nebolo možné na zistený skutkový stav aplikovať § 17 ods. 1 zákona o DPH, keďže nebolo preukázané, že miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu bolo tuzemsko. Žalobcovi vznikla povinnosť nadobudnutý tovar zdaniť slovenskou daňou na základe ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., keďže nebolo preukázané, že tovar z Nemecka bol prepravený na územie Slovenskej republiky a z predloženého administratívneho spisu (z faktúr č. 2069 zo dňa 18.03.2016 a 2016-155 zo dňa 04.03.2016) je zrejmé, že daňový subjekt tovar - nepojazdné motorové vozidlá značky O. O. a H. M., objednal od nemeckých dodávateľov pod svojím IČ DPH SK2023791847, ktoré mu bolo pridelené dňa 01.06.2014 v Slovenskej republike. Ďalej v tejto súvislosti uvádza: „Pri nadobudnutí tovaru v členskom štáte, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň, nie je možné uplatniť odpočítanie dane (tzv. samozdanenie). Tento zákaz odpočítania dane uviedol Súdny dvor EÚ v rozsudku v spojených prípadoch C-536/08 a C-539/08, v ktorom je uvedené, že ak by sa právo na odpočet v takomto prípade priznalo, mohlo by to viesť k narušeniu potrebného účinku článku 28b A ods. 2 druhého a tretieho pododseku šiestej smernice, keďže zdaniteľná osoba, ktorej by sa priznalo právo na odpočet v členskom štáte, ktorý vydal identifikačné číslo, by už nebola motivovaná preukázať zdanenie dotknutého nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva v členskom štáte, v ktorom došlo k ukončeniu prepravy alebo odoslania tovaru. Ak nadobúdateľ tovaru preukáže zdanenie nadobudnutia tohto tovaru v členskom štáte skončenia odoslania alebo prepravy tovaru, môže opraviť uplatnenú daň v členskom štáte, ktorý nadobúdateľovi pridelil identifikačné číslo pre daň.“ 12. Vo vyjadrení žalovaný k žalobným dôvodom týkajúcich sa neuznania nadmerného odpočtu v sume 16 752,47 eur uvádza, že táto žalobcom uplatnená suma nadmerného odpočtu pozostáva z odpočítania dane v sume 16 666,67 eur, ktorú si žalobca v zdaňovacom období marec 2016 uplatnil z faktúry č. 11610056 zo dňa 21.03.2016 vyhotovenej spoločnosťou Regnum Košice s.r.o. za dodanie nového motorového vozidla L. XXXd I. G. Z., VIN: W. v sume 100 000 eur s DPH a z odpočítania dane v sume 85,80 eur, ktorú si žalobca uplatnil z leasingovej splátky na základe splátkového kalendára k zmluve LZC/15/30016 na predmet leasingu: motorové vozidlo L. XXXd I. G., ktoré bolo nadobudnuté vo februári 2015 uzatvorenej so spoločnosťou IMPULS-LEASING Slovakia s.r.o. V tejto súvislosti ďalej uvádza: „Žalobca počas daňovej kontroly vo vyrubovacom konaní, ani v odvolacom konaní, hodnoverne nepreukázal, že nadobudnutý tovar - nové motorové vozidlo značky L. XXXd I. G. Z. v sume 100 000 eur s DPH, používa na účely svojho podnikania, t.j. na dodávky tovarov a služieb, ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 7, čím nesplnil nevyhnutnú podmienku pre priznanie nároku na odpočítanie DPH (uvedenú v ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.).“ 13. K žalobcom namietanému nezákonnému začatiu daňovej kontroly, žalovaný vo vyjadrení uvádza, že plne zotrváva na svojej argumentácii uvedenej v žalobou napadnutom rozhodnutí. 14. K námietke žalobcu o nezákonnom trvaní daňovej kontroly žalovaný vo vyjadrení uvádza: „Keďže žalobca podaným daňovým priznaním k DPH deklaroval nadobudnutie tovaru z iného členského štátu v tuzemsku, avšak súčasne uviedol, že jeho podnikateľská činnosť spočíva v nákupe tovaru z Nemecka a jeho následnom predaji do Poľska, potreba preveriť deklarované skutočnosti vyplynula priamo z deklarovanej ekonomickej činnosti žalobcu. Správca dane zaslal žiadosť o MVI č. 1613163/2016, na základe ktorej využil zákonné oprávnenie prerušiť daňovú kontrolu z dôvodu potreby preveriť nielen skutočnosť, či deklarovaný poľský odberateľ nadobudol od žalobcu nepojazdné motorové vozidlá, ale aj skutočnosť, či tieto poškodené motorové vozidlá boli pri ich predaji poľskému odberateľovi prepravované do Poľska z územia Slovenskej republiky. Túto skutočnosť považoval správca dane za potrebné preveriť, keďže žalobca nepreukázal, že motorové vozidlá, ktoré nadobudol v zdaňovacom období marec 2016, a z ktorých nadobudnutia si uplatnil odpočítanie dane, boli z Nemecka prepravené na územie Slovenska.“ 15. Listom zo dňa 24.06.2019 sa vyjadril formou repliky k vyjadreniu žalovaného žalobca, pričom zotrval na dôvodoch uvedených v správnej žalobe. III. Právny názor správneho súdu 16. Súd v konaní podľa ust. § 177 a nasl. SSP, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a po oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP), bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok uvedených v ust. § 107 ods. 2 a § 105 ods. 2 písm. a) a c) SSP) dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov. 17. Správny súd rozhodol vo veci verejným vyhlásením rozsudku bez nariadenia pojednávania v zmysle § 107 ods. 2 SSP, keďže nezistil žiadny z dôvodov, pre ktorý by bolo v predmetnej veci nevyhnutné nariadiť pojednávanie v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP. Správny súd postupoval v súlade s § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku dňa 23.09.2020 bolo zverejnené na úradnej tabuli dňa 17.09.2020. 18. Ohľadom žalobnej námietky nadmerného odpočtu v sume 16 752,47 € titulom kúpy motorového vozidla (bod 4. a 5. rozsudku) správny súd uvádza, že zo zisteného skutkového stavu, ktorý je popísaný v preskúmavanom rozhodnutí a vyplýva taktiež administratívneho spisu, žalobca nadobudol tovar - nové motorové vozidlo značky L. XXXd I. G. Z. v sume 100 000,00 eur s DPH, pričom na kúpu motorového vozidla od tuzemského dodávateľa získal úver od leasingovej spoločnosti vo výške 50 000 eur a zvyšná suma 50 000 eur zaplatil tak, že dňa 16.03.2016 uhradil daňový subjekt sumu 30 000 eur bezhotovostne zo svojho podnikateľského účtu a dňa 21.03.2016 bola na účet dodávateľa pripísaná hotovostná platba v sume 20 000 eur, ktorú zrealizoval D. D. - konateľ žalobcu. 19. Správny orgán viedol dokazovanie tak, aby úplne a presne zistil skutkový stav, nezameral sa len na reálnosť dodania motorového vozidla, ktorá v danom prípade nebola spochybnená, ale preveroval aj účel preverovaného zdaniteľného obchodu, ako ďalšiu nevyhnutnú podmienku pre uznanie nároku na odpočítanie dane. 20. Účelom preverovaného zdaniteľného obchodu malo byť podľa tvrdenia žalobcu jeho podnikanie, pričom správny orgán vyzval žalobcu aby preukázal, či kúpený automobil L. XXXd I. G. je v plnom rozsahu využívaný na podnikanie alebo aj na iné účely. Žalobca neuviedol aké vozidlo využíva na súkromné účely. Žalobca až dňa 13.09.2018 (vo vyrubovacom konaní) predložil Knihu jázd motorového vozidla L. s EČV: F., v ktorej bolo vykázaných 9 služobných jázd v období od 21.03.2016 do 31.03.2016, ku ktorej však neposkytol žiadne bližšie vyjadrenie, neuviedol, za akým účelom mali byť deklarované služobné jazdy vykonané a nevyjadril sa ani ku skutočnostiam uvedeným vo výzve. Tento dôkaz vyhodnotil žalovaný správny orgán tak, že nie je hodnoverným dôkazom o tom, že motorové vozidlo nadobudnuté v zdaňovacom období marec 2016 je využívané žalobcom výlučne na účely jeho podnikania. Ako podporný argument využil správny orgán zistenia ohľadom komplexného posúdenia ekonomickej činnosti žalobcu (nákup poškodených nepojazdných motorových vozidiel z iného členského štátu - Nemecko a ich predaj do iného členského štátu - Poľsko). Správca dane ďalej skúmal, či platiteľ vykonáva transakcie, ktoré sú predmetom dane v tuzemsku. Tieto dôkazy vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že žalobcovi nepriznal nárok na odpočítanie dane z nákupu osobného motorového na základe faktúry č. 11610056 zo dňa 21.03.2016, ku ktorej boli vydané 2 faktúry k prijatým platbám vopred a nárok na odpočítanie dane z leasingovej splátky na základe splátkového kalendára v sume 85,80 eur. 21. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 22. K vyššie uvedenému právnemu hodnoteniu správneho orgánu správny súd uvádza, že účel zdaniteľného obchodu v danom prípade bola skutočnosť, ktorá zaťažovala žalobcu dôkazným bremenom. Na základe tvrdenia žalobcu, že motorové vozidlo kúpil výlučne za účelom podnikania (nákup poškodených nepojazdných motorových vozidiel) a nie aj na súkromné účely, sa správny orgán sústredil na objasnenie otázky, aké tovary, či služby, v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona o DPH poskytol žalobca v príčinnej súvislosti so zakúpením motorového vozidla. Z dokazovania správneho orgánu vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tomto rozsahu, a preto mu nepriznal nárok na odpočítanie dane z nákupu osobného motorového. 23. Z vyššie uvedeného právneho názoru vyplýva, že platiteľ dane uplatní odpočítanie dane vo výške, v akej predpokladá použitie kúpeného majetku na podnikanie. Následné použitie majetku na iný účel, ako na podnikanie nezdaňuje, pretože sa nepovažuje za dodanie služby za protihodnotu. Pomer použitia hmotného majetku na podnikanie a na iný účel, ako na podnikanie, platiteľ dane určí podľa výšky príjmu z podnikania a iného príjmu ako je príjem z podnikania, doby používania hmotného majetku na podnikanie a na iný účel ako na podnikanie alebo podľa iného kritéria, použitie ktorého objektívne odráža rozsah použitia hmotného majetku na podnikanie a na iný účel ako na podnikanie. Týmto spôsobom postupoval aj správny orgán, ktorý počas konania zisťoval, aké tovary a služby poskytol žalobca tým, že zakúpil osobný automobil, ktorý predpokladal použiť výlučne na podnikanie. 24. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok, nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Správny orgán postupoval správne, ak vyhodnotil faktúru a predloženú knihu jázd za nedostatočný dôkaz na preukázanie nároku žalobcu, pretože predložená faktúra bola v danom prípade len predpokladom pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane a z knihy jázd nevyplývali tie skutočnosti, ktoré tvrdil žalobca. Z uvedeného dôvodu správny súd považuje túto žalobnú námietku za nedôvodnú. 25. V súvislosti so žalobnou námietkou, ktorá smeruje k neuznaniu nadmerného odpočtu v sume 4 480 € pri nadobudnutí tovaru motorových vozidiel z Nemecka pri ich následnom predaji do Poľska (bod 6. rozsudku) správny súd uvádza, že táto je založená len na prehodnocovaní vykonaného dokazovania správnym orgánom. Žalobca podaným daňovým priznaním k DPH za zdaňovacie obdobie marec 2016 deklaroval, že nadobudol tovar v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 zákona o DPH, keď uviedol na riadku 07 daňového priznania základ dane v sume 22 400 eur a na riadku 08 uviedol daň v sume 4 480 eur. Následne si túto priznanú daň odpočítal, teda pri deklarovanom nadobudnutí tovaru z iného členského štátu uplatnil tzv. samozdanenie. 26. Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. c) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 7, ak je daň ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a. 27. V tomto prípade sa stala podstatnou otázka, či žalobca, ako platiteľ dane, nadobudol tovar v tuzemsku, t.j. na území Slovenskej republiky. Týmto smerom viedol dokazovanie aj správca dane. 28. Správny súd dáva do pozornosti str. 12 až 15 odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia, z ktorého vyplýva, akým spôsobom si správca dane zaobstaral dôkazy, ako ich vyhodnotil, a akým spôsobom ich žalovaný správny orgán posudzoval. Žalovaný správny orgán na viacerých miestach preskúmavaného rozhodnutia poukázal na neunesenie dôkazného bremena: „(...) Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že ak bola zmluva o nájme náhradného automobilu uzatvorená skutočne v deň, ktorý je na nej uvedený, je otázne, z akého dôvodu daňový subjekt túto skutočnosť neuviedol správcovi dane hneď na začiatku daňovej kontroly, ale poskytoval správcovi dane rôzne vyjadrenia o rôznych spôsoboch prepravy motorových vozidiel. (...) Dokazovaním sa nepotvrdila pravdivosť ani tohto tvrdenia daňového subjektu, keďže miestne príslušný správca dane zistil, že na uvedenom pozemku dňa 28.10.2016 (deň vykonania miestneho zisťovania) neboli odstavené žiadne nepojazdné motorové vozidlá. (...) Daňový subjekt síce namieta, že správca dane nezistil správne skutkový stav veci, avšak ani v podanom odvolaní neuviedol žiadny dôvod, prečo sa v čase miestneho zisťovania na pozemku v Suchej Hore nenachádzalo ani jedno motorové vozidlo, ktoré tam podľa predloženého prehľadu o nákupe a predaji motorových vozidiel malo byť a nepredložil ani žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že v období od 21.09.2016 do 28.10.2016 došlo k predaju motorových vozidiel značiek C. C.. J. M., H. M..) „Podobne to popísal aj žalovaný správny orgán vo svojom vyjadrení na str. 4-5. 29. Vo vzťahu k čestnému prehláseniu K. S., ktorý sa na základe predvolania na výsluch svedka nedostavil k správcovi dane, aby skutočnosti uvedené v čestnom prehlásení potvrdil, čestné prehlásenie žalobcu, že prepravu realizoval prenajatým vozidlom na základe zmluvy o prenájme zo dňa 19.10.2015, ktorú však správcovi dane predložil až vo vyrubovacom konaní dňa 24.04.2018 po tom, čo o preprave vozidiel poskytoval iné a navzájom si odporujúce vyjadrenia, výpoveď H. S., ktorá najskôr poprela, že by na pozemku parkovali vozidlá iného subjektu a až neskôr, po zistení, že ide o rodinného známeho, ústne, ale bez predloženia akýchkoľvek dôkazov uviedla, že na pozemku boli odstavené vozidlá žalobcu, vzhľadom na ostatné zistenia správcu dane, nemajú schopnosť zvrátiť závery správcu dane. 30. Vo vzťahu ku vedeniu dokazovania sa vyjadril aj žalovaný správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí a správny súd len dodáva, ako už bolo vyššie uvedené, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia žalobcu, ako daňového subjektu, ním uvádzané v daňovom konaní. Preto je na správcovi dane, ktorý vedie konanie a dokazovanie a predovšetkým na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí. V danom prípade je evidentné, že rozpory, ktoré preukázal žalovaný správny orgán, neboli počas daňového konania odstránené zo strany žalobcu, preto takému hodnoteniu dôkazov zo strany správneho orgánu nemožno nič vytknúť. Inými slovami povedané, nemožno takémuto konaniu daňového subjektu prostredníctvom daňového práva poskytnúť pre daňové účely príslušnú ochranu v rámci súdneho prieskumu. Z uvedeného dôvodu, keďže dokazovaním sa nepotvrdili žalobcove tvrdenia o tom, že tovar z Nemecka nadobudol v tuzemsku, keďže nebola preukázaná jeho preprava z Nemecka na Slovensko, nebolo preukázané skladovanie nadobudnutého tovaru v tuzemsku a nebola preukázaná ani jeho následná preprava z tuzemska do iného členského štátu k jeho odberateľovi správny súd považuje túto námietku za nedôvodnú. 31. Vo vzťahu ku žalobnej námietke ohľadom nezákonného začatiu daňovej kontroly správny súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom žalovaného správneho orgánu. 32. Podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku, ak sa vykonáva daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, daňová kontrola je začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. 33. Z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že v oznámení o daňovej kontrole č. 103366004/2016 zo dňa 17.06.2016 bol ako deň začatia daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti uvedený deň 23.06.2016. Predmetné oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 07.07.2016 aplikovaním zákonnej fikcie doručenia podľa § 31 ods. 3 Daňového poriadku. Začatie daňovej kontroly sa nepodmieňuje doručením oznámenia daňovému subjektu. Z uvedeného dôvodu daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti u žalobcu začala dňa 23.06.2019. 34. Ohľadom žalobnej námietky o nezákonnom trvaní daňovej kontroly správny súd dáva do pozornosti rozhodnutie kasačného súdu č. k. 10Sžfk/7/2018 z 27.03.2019, v ktorom uvádza: „Najvyšší súd poukazuje na to, že prerušením kontroly síce nedochádza k predlžovaniu legálne vymedzeného času na výkon daňovej kontroly, ale absolútny čas trvania daňovej kontroly nepochybne narastá. Za týchto okolností je potom nevyhnutné ustáliť, či na prerušenie daňovej kontroly existoval relevantný dôvod. V prejednávanej veci to konkrétne znamená posúdenie predmetu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií vo vzťahu k predmetu vykonávanej daňovej kontroly, aby bolo zrejmé, či správca dane nepostupoval svojvoľne, a či svojím postupom dodržal účel daňovej kontroly stanovený zákonom.“ 35. Z vyššie uvedeného vyplýva, že správny orgán počas daňovej kontroly požiadal o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI“) žiadosťou č. 1613163/2016, na základe ktorej využil zákonné oprávnenie prerušiť daňovú kontrolu z dôvodu potreby preveriť nielen skutočnosť, či deklarovaný poľský odberateľ nadobudol od žalobcu nepojazdné motorové vozidlá, ale aj skutočnosť, či tieto poškodené motorové vozidlá boli pri ich predaji poľskému odberateľovi prepravované do Poľska z územia Slovenskej republiky. Túto skutočnosť považoval správca dane za potrebné preveriť, keďže žalobca nepreukázal, že motorové vozidlá, ktoré nadobudol v zdaňovacom období marec 2016, a z ktorých nadobudnutia si uplatnil odpočítanie dane, boli z Nemecka prepravené na územie Slovenska. Správca dane z uvedeného dôvodu preveroval, či pri následnom predaji nepojazdných vozidiel boli tieto prepravované z tuzemska k poľskému odberateľovi do Poľska. Poľská daňová správa vo svojej odpovedi na žiadosť o MVI nepotvrdila prepravu tovaru zo Slovenska do Poľska. Poľská daňová správa priebežne oboznamovala správcu dane so skutočnosťou, že šetrenie stále prebieha, z predloženého administratívneho spisu je taktiež zrejmé, že správca dane odpoveď poľskej daňovej správy urgoval. Doručením konečnej odpovede na MVI dňa 08.01.2018 (Odpoveď na MVI č. 112116/16/Hud) pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. Na základe uvedeného správny súd konštatuje, že zaslaná žiadosť o MVI poľskej daňovej správe mala svoje opodstatnenie a zistenia uvedené v odpovedi na MVI správca dane uviedol v rozhodnutí (napr. str. 7, 9-10, 20), preto aj túto námietku považuje za nedôvodnú. 36. Podľa § 24 ods. 5 Daňového poriadku, na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada. Podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku, správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. Podľa § 61 ods. 3 Daňového poriadku, konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. Podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku, správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. Podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov. Podľa § 69 ods. 1 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná. Podľa § 69 ods. 2 Daňového poriadku, ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov možno najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. Podľa § 69 ods. 3 Daňového poriadku, za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov sa považuje doručenie a) protokolu z daňovej kontroly, b) protokolu o určení dane podľa pomôcok. 27. Podľa § 69 ods. 4 Daňového poriadku, ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní alebo orgánov Policajného zboru, za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo doručenie oznámenia o daňovej kontrole. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z. alebo zákon o DPH“) právo odpočítať daň z tovarov alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. odpočítanie dane platiteľom platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovaru a služieb, ako platiteľ, s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dodané. 37. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol. 38. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. 39. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).