Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7CoP/23/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7218204366 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7218204366.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Jany Dudíkovej v právnej veci starostlivosti súdu o mal. G. A. Q. nar. X.XX.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dieťa matky G. Q. nar. XX.X.XXXX bývajúcej na I. ul. X v S. t.č. na W. ul. XX v S. zastúpenej Advokátskou kanceláriou Hopferova, s.r.o, so sídlom na Bajzovej 2 v Košiciach zastúpenej konateľkou a advokátkou JUDr. Martinou Hopferovou a otca W. Q. nar. XX.X.XXXX bývajúceho na Z. ul. XX/XX v K. t. č. XXXX V. FÜ ÚT XX v Q. zastúpeného JUDr. Andreou Balážovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom na Moyzesovej ul. 46 v Košiciach, v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca voči rozsudku Okresného súdu Košice II. č. k. 19P/100/2018-383 zo dňa 13.9.2019 takto r o z h o d o l : Potvrdzuje rozsudok v napadnutých výrokoch o určení výživného a dlžnom výživnom. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom schválil dohodu rodičov, v zmysle ktorej osobnú starostlivosť o maloletú bude zabezpečovať matka, právo a povinnosť zastupovať maloletú a spravovať jej majetok majú obaja rodičia a styk otca s maloletou neupravil. Otca zaviazal prispievať na výživu maloletej G. A. 280€ mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred matke od 9.5.2018. Dlžné výživné za obdobie od 9.5.2018 do 30.9.2019 v sume 2.129,59€ zaviazal otca zaplatiť matke do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zrušil uznesenie Okresného súdu Košice II č.k. 19P/100/2018-57 zo dňa 7.6.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 8CoP/235/2018-164 zo dňa 10.9.2018. Žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. V zákonnej lehote podal otec odvolanie voči výrokom II. a III. rozsudku. Rozsudok považuje v odvolaním napadnutej časti za nesprávny z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ako aj v zmysle § 62 ods. 1 CMP, pretože vykonaným dokazovaním dospel k nesprávnym zisteniam. V odôvodnení rozhodnutia opakovane uvádza nesprávny údaj ohľadne výšky výživného na maloleté deti z jeho predchádzajúceho manželstva vo výške 180€ (bod 18. a 40. rozsudku). Otec maloletej prispieva na výživu svojich dvoch detí z predchádzajúceho manželstva mesačne spolu sumou 360€, teda 180€ na každé dieťa. Uviedol, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov nedostatočne odôvodnil svoj záver pri určení výšky výživného pre mal. G. A. a ako k tomu dospel. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé a sám súd prvej inštancie skonštatoval, že matka značne nadhodnotila výšku pravidelných výdavkov na maloletú. Aj on vo svojom podaní poukázal na neprimeranosť výšky výdavkov matky na maloletú. Matka maloletej uvádza medzi výdavkami kúpu detskej autosedačky či pohonné hmoty, pričom sama nie je majiteľkou nijakého vozidla, ako to uvádza vo svojom čestnom vyhlásení. Matka sa s maloletou dlhodobo zdržiava (žije) v obci Nyíri v Maďarsku, t.j. neďaleko súčasného bydliska otca maloletej, teda nepotrebuje cestovať z Košíc, navyše tam má aj trvalý pobyt. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že priemerný mesačný príjem otca je 2.200€ bez ohľadu na skutočnosť, že v tomto príjme je zahrnutá aj náhrada za služobné cesty. Otec predložil súdu dôkaz, že výška cestovných náhrad u neho činí v priemere sumu 440€ mesačne v závislosti od trvania služobnej cesty ako aj miesta jej výkonu. Ozrejmil tiež, že vzhľadom na charakter práce je pre neho nevyhnutná hotovosť na krytie výdavkov v súvislosti so služobnými cestami, ktoré sú mu preplácané až následne. Náhrady cestovných výdavkov, ktoré patria zamestnancovi pri plnení jeho pracovných úloh sa nezahŕňajú do čistého príjmu povinného rodiča za účelom určenia výšky výživného. Ide o príjmy, ktoré primárne slúžia zamestnancovi na krytie jeho zvýšených výdavkov počas služobnej cesty, ktoré mu vznikli v súvislosti s výkonom práce mimo miesta jeho bydliska a nie sú stabilné ani rovnaké. Výška výživného určená súdom prvej inštancie je nepomerne vyššia ako boli matkou v písomnom podaní uvádzané už aj tak nadhodnotené odôvodnené výdavky na maloletú. Reálne náklady na uspokojenie potrieb maloletej sú nepomerne nižšie ako súdom určené výživné, avšak z odôvodnenia súdneho rozhodnutia nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie ustálil výšku výživného na 280€ a v akej výške ustálil primerané náklady na uspokojovanie potrieb maloletej. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. 730/2014-17 kde sa uvádza, cit.: ...“Zároveň je nutné zdôrazniť, že určenie výšky výživného na spotrebné náklady dieťaťa nie je bezhraničné, keďže za súčasného právneho stavu nie je možné priznať spotrebné mesačné výživné vo výške vyššej, ako sú preukázané náklady na dieťa, a to ani v prípade, ak by to pomery povinného rodiča dovoľovali.“ Podľa zaužívanej praxe platí, že výživné, ktoré hradí povinný rodič na všetky deti, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť, by malo predstavovať 20% - 30% jeho čistého príjmu, samozrejme s prihliadnutím na individuálne okolnosti. Súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť, že takto určená vyživovacia povinnosť na maloletú G. A. bude mať dopad aj na výživné na deti z predchádzajúceho manželstva, ktoré sú vekovo aj osobnými potrebami inde a teda, že otec pri spravodlivom prístupe k svojim deťom by mal aj ostatným svojim deťom dorovnať výživné. V tom prípade by výška výživného na všetky tri deti dosahovala viac ako 50% jeho čistého príjmu, čo je v rozpore so zaužívanou súdnou praxou, pričom je neopomenuteľná aj skutočnosť, že otec maloletej má neodkladným opatrením uloženú aj ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči matke maloletej. Samotná skutočnosť, že v prípade výživného u detí z predchádzajúceho manželstva došlo k dohode medzi bývalými manželmi, neodôvodňuje fakt, že takto určené výživné 180€ mesačne na každé dieťa z predchádzajúceho manželstva je neprimerané nízke a pritom v rozhodnutí súdu prvej inštancie absentuje výška reálnych nákladov na maloletú G. A.. Súd prvej inštancie sám uvádza a konštatuje, že ním určené výživné na maloletú je vyššie ako sú jej odôvodnené potreby, napriek tomu bližšie nevysvetľuje ako dospel k ním určenej výške výživného a ako sa zároveň vysporiadal s námietkou otca maloletej, že cestou výživného na maloletú si jej matka chce cez výživné z významnej časti uspokojovať aj svoje potreby. Odôvodnené potreby dieťaťa majú svoju hranicu danú spotrebným charakterom výživného, z ktorého dôvodu treba dbať na to, aby výživné nad túto hranicu nepriamo neuspokojovalo z časti i potreby iných osôb. Matka maloletej ani pred uzavretím manželstva riadne nepracovala a nemala žiaden príjem, teda jej finančná situácia sa materskou a následne rodičovskou dovolenkou nezhoršila. Súd prvej inštancie rozhodol a uložil otcovi maloletej zaplatiť dlžné výživné vo výške 2.129,59€ naraz a to aj napriek preukázanej skutočnosti, že matka maloletej vedie voči otcovi bezdôvodne exekučné konanie ohľadne výživného na manželku, ktoré nie je zastavené (otec výživné na manželku od doručenia rozhodnutia súdu riadne platí, k exekúcii došlo na základe fikcie doručenia, keďže súd nedoručil svoje rozhodnutie na adresu otca, na ktorej sa dlhodobo zdržiava) a tým sťažuje konanie otca a zvyšuje nárast neproduktívnych nákladov na jeho strane. Na jar roka 2019 musel uhradiť naraz manželské výživné spätne za obdobie 6 mesiacov od vydania neodkladného opatrenia, preto úhrada sumy 2.129,59€ naraz v zmysle rozhodnutia súdu prvej inštancie v predmetnom konaní je preňho už neprimerane zaťažujúca. Otec maloletej ako osoba povinná na platenie výživného od mája 2018 uhrádzal na maloletú výživné vo výške 150€, čo nebolo v konaní sporné a ani životná úroveň maloletej nebola ničím ohrozená. Navrhovateľka neuviedla žiadne skutočnosti, ktorými by preukázala nedostatočnosť doteraz otcom uhrádzaného výživného. Životná úroveň otca nie je nadštandardná, túto skutočnosť mal za preukázanú aj súd prvej inštancie. Teda pokiaľ súd prvej inštancie mal za to, že možnosti otca povoľujú uhrádzať výživné na maloletú vo výške vyššej ako ním navrhovaných a už aj Krajským súdom v Košiciach určeným výživným vo výške 150€ mesačne, mal možnosť nad túto hranicu určiť výživné v zmysle § 63 ods. 3 Zákona o rodine a to časť výživného určiť na tvorbu úspor. Vychádzajúc z vyššie uvedeného navrhuje, aby odvolací súd zohľadnil ním uvádzané skutočnosti a zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že určí výšku výživného na maloletú G. A. vo výške 250€ z toho výživné na maloletú vo výške 150€ k rukám matky a vo výške 100€ na tvorbu úspor na účet maloletej. Dlžné výživné za obdobie od podania návrhu matkou ku dňu rozhodnutia súdu, ktoré vzniklo ako rozdiel medzi už otcom zaplateným výživným a súdom určeným výživným žiada umožniť uhradiť v lehote 3 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia na tvorbu úspor v prospech účtu maloletej. 3. Matka vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne po právnej ako aj skutkovej stránke. Súd dostatočne zistil skutkový stav veci na základe rozsiahle vykonaného dokazovania, dôkazy zhodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za dostatočne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnené. K bodu 1. odvolania uvádza, že sa nemôže stotožniť s tvrdením, že súd údajne uvádza nesprávny údaj ohľadne výšky výživného na ďalšie maloleté deti otca z predchádzajúceho manželstva. Súd uvádza výšku tejto vyživovacej povinnosti správne. Uvedené vyplýva aj napríklad z odseku 40. odôvodnenia rozhodnutia, kde je uvedené, že „....otec platí výživné na maloleté deti z prvého manželstva po 180€....“. Gramatickým výkladom možno dospieť k záveru, že otec platí po 180€ na každé dieťa. Zároveň výška výživného, ktoré otec platí bola súdu známa aj zo spisu vedeného na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 19P/229/2017, ktorý podľa jej vedomostí bol pripojený k spisu v tejto právnej veci a účastníci s ním boli oboznámení. Čo sa týka bodu 2. odvolania, v obci Nyíri v Maďarsku má jej rodina chalupu, ktorú s maloletou navštevuje, nie je však pravda, že by sa tam s maloletou trvalo zdržiavala, bývajú u jej rodičov v Košiciach. Chalupa v obci Nyíri nemá vybudované kúrenie a má iba vonkajšiu letnú kuchyňu, dá sa tam tráviť čas iba v teplých letných mesiacoch, chodia tam hlavne kvôli veľkej záhrade, ovocným stromom a čerstvému vzduchu. Uvedené skutočnosti sú otcovi maloletej známe, párkrát tam za nimi v lete bol. Trvalý pobyt má ona aj maloletá výlučne iba v Košiciach, maloletá nikdy nemala inde trvalý ani prechodný pobyt. Maloletá má aj ošetrujúcu lekárku v Košiciach. Výdavky maloletej a jej odôvodnené potreby sú súdom podrobne zhodnotené v odsekoch 40., 41. a 42. odôvodnenia rozsudku. Skutočne nie je majiteľkou žiadneho motorového vozidla, je však držiteľkou vodičského oprávnenia a môže používať motorové vozidlo svojho otca. Ten už je na dôchodku a osobný automobil nepotrebuje často. Je nevyhnutnosťou pri cestovaní s maloletým dieťaťom autom používať autosedačku. Pohonné hmoty si uhrádza sama, tie aj uviedla ako svoj výdavok. Zároveň podotýka, že otec maloletej jej prisľúbil, že sa na kúpe predmetnej autosedačky bude finančne podieľať, keďže išlo o nemalú čiastku, to sa však do dnešného dňa nestalo, aj keď od neho finančné prostriedky žiadala. Teraz jej dokonca kúpu predmetnej autosedačky vyčíta. Ako maloletá rastie už je nevyhnutné kúpiť jej autosedačku pre vyššiu váhu, keďže autosedačky nie sú univerzálne pre všetky váhové kategórie. Otec odmieta v tomto smere finančne pomôcť. Ustanovenie § 75 Zákona o rodine udáva ako jedno z kritérií určovania výšky vyživovacej povinnosti odôvodnené potreby oprávneného, nehovorí o výžive oprávneného ani o nevyhnutných výdavkoch. Používa širší pojem odôvodnené potreby oprávneného, ktoré zahŕňajú nie len hmotné potreby dieťaťa, ale aj iné potreby dôležité pre výchovu a vývoj dieťaťa. Považuje za dôležité uviesť, že do odôvodnených potrieb dieťaťa je nevyhnutné zahrnúť aj napríklad zabezpečenie bývania pre dieťa, s čím sú rovnako spojené výdavky. S prihliadnutím na jej aktuálnu finančnú situáciu nie je schopná zabezpečiť sebe a maloletej samostatné bývanie. Na druhej strane otec maloletej vlastní rodinný dom a podľa jeho vyjadrení investoval množstvo finančných prostriedkov do jeho rekonštrukcie, čo sú výdavky, ktoré nemajú prednosť pred výživným na maloleté dieťa. V bodoch 3. a 4. odvolania otec argumentuje tým, že náhrady cestovných výdavkov sa do čistého príjmu nezapočítavajú. S týmto tvrdením otca však nie je možné súhlasiť, pretože aj keď sa cestovné náklady síce nepovažujú za súčasť mzdy, no v zmysle koncepcie Zákona o rodine sa na strane povinného rodiča skúmajú jeho celkové zárobkové a majetkové pomery. Preto treba do príjmu otca započítavať aj diéty a poskytnuté finančné náhrady, lebo ide o faktory, ktoré určujú životnú úroveň povinného rodiča. Pokiaľ by otec pri vedomí, že má vyživovaciu povinnosť voči maloletej dcére a pri reálnej výške minimálnej mzdy vyplácané cestovné náhrady plne spotreboval, takýto postup otca by bolo nutné v zmysle ust. § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine vyhodnotiť tak, že otec sa bez dôležitého dôvodu vzdal majetkového prospechu (Krajský súd v Prešove, sp. zn. 3CoP/1/2017 zo 7. 3. 2017). Otec maloletej má podľa jej názoru vyšší príjem ako uviedol. V rámci konania nepredložil výpisy zo svojich bankových účtov. Zároveň nemá žiadne reálne náklady na cesty spojené s výkonom svojej práce. Všetky letenky, pohonné hmoty, hotely aj stravu si má možnosť platiť firemnou platobnou kartou, ktorú má na tieto účely pridelenú. Paušálne má stanovený limit na rôzne krajiny, napr. jedna noc ubytovania 100€, strava 50€. Ak to neuhradí firemnou kartou, ale sám a nájde si počas služobnej cesty lacnejší hotel a ušetrí na strave, čo sa stáva, keďže diéty sú nadhodnotené, tak na tom získa. Domnieva sa, že medzinárodne uznávaná firma, nežiada od svojich zamestnancov platenie nákladov spojených s výkonom práce z vlastných zdrojov. Navyše s ním takto aj osobne cestovala, preto sa k uvedenému vie vyjadriť. Pokiaľ otec porovnáva svoju vyživovaciu povinnosť k deťom z predchádzajúceho manželstva s vyživovacou povinnosťou na maloletú, musí uviesť, že s maloletou sa takmer nestretáva, neposkytuje jej osobnú starostlivosť, nad rámec výživného ničím neprispieva. S deťmi z predchádzajúceho manželstva trávi čas, chodia na výlety a dovolenky, ktoré im hradí. Vída ich každý druhý víkend ako aj cez prázdniny, tak ako to má určené dohodou s bývalou manželkou. Chodí s nimi na výlety, dovolenky, na nákupy, keďže s nimi trávi veľa času prispieva aj na ich výživu okrem určeného výživného. Ich matka už pracuje. O uvedenom má vedomosť, keďže to takto realizoval aj v čase, keď spolu žili v spoločnej domácnosti. Domnieva sa, že príjem otca a jeho celkové majetkové pomery by odôvodňovali aj vyššiu sumu výživného na maloletú ako 280€. Maloletú otec nenavštevuje, nevytvára si s ňou vzťah, na druhej strane ju neustále oboznamuje textovými správami, kde práve dovolenkuje so svojimi staršími deťmi. Suma určená súdom 280€ je na základné potreby maloletej ako strava, bývanie, ošatenie, výdavky pri chorobách. Nedá sa hovoriť o žiadnej spravodlivosti, keďže otec maloletej uhrádza svojim starším deťom ešte aj mobilného operátora, a maloletej dokonca nedoniesol ani len darček na narodeniny alebo Vianoce, nie to ešte bežne počas roka. K bodu 7. musí uviesť, že pracovala pre maďarskú spoločnosť W., Kft, neskôr pre jej novú pobočku v Košiciach C., s.r.o. Obdobnú prácu už nebude môcť v budúcnosti vykonávať, keďže výchova maloletého dieťaťa nie je zlučiteľná s častými aj niekoľkodňovými pracovnými cestami, ktoré táto práca vyžadovala, pokiaľ sa otec maloletej odmieta podieľať na jej výchove. Za obzvlášť dôležité považuje, že pri určovaní výšky výživného sa brala do úvahy aj vyživovacia povinnosť, ktorú má otec maloletej voči nej ako stále jeho manželke vo výške 150€ mesačne, pričom v mesiacoch október, november ani december jej manželské výživné ani nezaplatil. Pokiaľ ide o vedené exekučné konanie nemôže povedať, že by bolo vedené bezdôvodne a to hneď z niekoľkých dôvodov. Po nadobudnutí vykonateľnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia v konaní o určení vyživovacej povinnosti medzi manželmi jej otec maloletej ako povinný neuhradil výživné, na ktorého úhradu bol zaviazaný a to ani potom ako ho k tomu vyzvala a poslala mu súdne rozhodnutie. Následne zistila, že otec maloletej tvrdil, že takéto rozhodnutie mu nebolo doručené, čo však považuje za zvláštne, keďže súdu boli známe všetky adresy manžela, aj telefónne číslo a jeho emailová adresa, preberal si však len zásielky týkajúce sa tejto právnej veci v súvislosti s maloletou. Po začatí exekučného konania, ale nie hneď, najprv sa s ňou snažil vyjednávať, jej uhradil dlžné manželské výživné, z toho dôvodu mu exekútor odblokoval bankový účet s tým, aby dobrovoľne plnil. Na pojednávaní konanom dňa 13.09.2019 ju otec informoval, že má opätovne zablokovaný účet, aj keď exekútorovi oznamovala, že otec manželské výživné plní. Telefonicky u súdneho exekútora zistila, že účet bol blokovaný, no nie jej vinou, ale z toho dôvodu, že povinný neuhradil potrebné trovy exekúcie súdneho exekútora. Zároveň zdôrazňuje, že otec mal vedomosť o existencii neodkladného opatrenia ohľadne manželského výživného, keďže ona sama mu ho zasielala. V súvislosti s 9. bodom odvolania uvádza, že suma 150€ na výživu maloletej bola určená neodkladným opatrením odvolacím súdom s odôvodnením, že príjem otca vo výške 2.330€ mu umožňuje touto sumou prispievať, takéto výživné považoval za výživné zodpovedajúce nevyhnutnému rozsahu s prihliadnutím na nevyhnutné potreby maloletej. Odvolací súd teda neprihliadal na celkové odôvodnené potreby maloletej, keďže sa jednalo o rozhodovanie o neodkladnom opatrení, ale z uvedeného možno vyvodiť, že jednoznačne sú odôvodnené potreby maloletej vyššie a odôvodňujú vyššie výživné ako neodkladným opatrením určenú sumu 150€. Otcom navrhovanú sumu 150€ ako bežné výživné nemôže považovať za dostatočnú. Preto nemôže súhlasiť ani s tvorbou úspor pre maloletú, tak ako to navrhuje otec maloletej. Zároveň obdobný model mal otec maloletej pred rokmi s výživným na deti z predchádzajúceho manželstva a neplnil si túto povinnosť. Okrem toho maloletá potrebuje pravidelne jesť, bývať atď. Otec má nadštandardný príjem, dostáva aj trinásty a štrnásty plat, jeden v lete, druhý v decembri. Zároveň má za to, že otec maloletej by mal mať ďalší príjem, a to z prenájmu nehnuteľnosti. Na svojom pozemku v obci Pányok vlastní jeden väčší rodinný dom, kde sám býva a druhý rodinný dom, ktorý by mal prenajímať turistom. Zároveň svoje výdavky výrazne nadhodnotil, čo už namietala, keďže uviedol, že na stravu len pre seba míňa mesačne 500€, na zábavu a dovolenky cca. 200-300€. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd rozhodol tak, že potvrdí rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu. 4. Otec v odvolacej replike uviedol, že podľa vyjadrenia matky maloletej jej rodina vlastní v obci Nyíri v Maďarsku chalupu, ktorá je „využívateľná len v letných teplých mesiacoch a má iba vonkajšiu letnú kuchyňu“, pričom ide typovo o dedinský rodinný dom, nachádzajúci sa v obci neďaleko slovensko- maďarských hraníc, ako aj jeho dom, v ktorom momentálne býva v obci Pányok. Zarážajúce je, že oba sú porovnateľné, oba prešli rekonštrukciou, tak ako aj dom, v ktorom býva a ktorý si svojpomocne upravil pre celoročné bývanie. Pri oboch sa povedľa nachádza tzv. letná kuchyňa. Pokiaľ ide však o jeho osobu a jeho vlastníctvo k nehnuteľnosti, tak matka maloletej tzv. letnú kuchyňu povyšuje v jeho prípade na druhý rodinný dom a teda uvádza, že vlastní dva domy. A navyše udáva, že túto stavbu prenajíma turistom. Uvedené tvrdenia sa nezakladajú na pravde, nevlastní dva rodinné domy, ani nemá príjem z prenájmu nehnuteľnosti iným osobám. Pri svojej práci by ani nemal možnosť sa takejto činnosti venovať. Vo svojom stanovisku matka maloletej len potvrdzuje svoju žiarlivosť voči jeho deťom z predchádzajúceho manželstva. Aj v čase ich spolužitia jej prekážalo, že sa stretával so svojimi deťmi a mala pocit, že sa im veľa venuje. Táto skutočnosť viedla medzi nimi k častým hádkam a názorovým rozdielom a stala sa jedným z dôvodov ich rozchodu. To, že sa s maloletou stretáva zriedka je len z dôvodov na strane matky, ktorá vôbec nepripúšťa, aby sa ich dcéra stretla s jeho deťmi a vôbec stretávanie sa s dcérou mu neumožňuje, len výnimočne za ňou kladených podmienok a tým ani nemá možnosť vytvoriť si vzťah s maloletou. Naposledy začiatkom februára ho navštívila matka maloletej s tým, že si príde po detskú autosedačku, prišla bez malej a nakoniec jej pri odchode musel pripomenúť, že prišla po autosedačku, až na to sa zbadala a len skonštatovala, že jej už nie je dobrá, lebo je už malá, to len na doplnenie k ňou uvádzaným zavádzajúcim informáciám o potrebe a nevyhnutnosti detskej autosedačky. Matka maloletej opäť zavádza aj pri opise svojich doterajších pracovných aktivít a možných pracovných aktivít do budúcna. Nie je pravdivé tvrdenie, že aktívne pracovala pre spoločnosť C., s.r.o., (taká spoločnosť na Slovensku nikdy nebola ani nie je registrovaná, viď orsk.sk). Bola evidovaná v spol. C. SK, s.r.o, ktorá však patrila jej bratovi Mgr. G. B. (istý čas úplne, potom sčasti) a vedená bola jeho manželkou J. B. ako konateľkou, kým spoločnosť nepreviedli. Tým len chce povedať, že matka maloletej nikde riadne nepracovala ako sa zoznámili, ani počas ich spolužitia, teda materstvo/rodičovstvo jej pracovné aktivity nezmenilo ani neovplyvnilo. Vychádzajúc z uvedeného zotrváva na podanom odvolaní a navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti jeho výroku II. tak, že otec je povinný na výživu maloletej G. A. prispievať sumou 250€ mesačne, z toho sumu 150€ mesačne vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca k rukám matky a sumu 100€ na tvorbu úspor na účet maloletej G. A. mesačne vždy do 15 dňa toho ktorého mesiaca, a v časti jeho výroku III. tak, že dlžné výživné za obdobie od 9.5.2018 do 30.9.2019 v sume 1.645€ je otec povinný uhradiť na tvorbu úspor na účet mal. G. A. do troch mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku. 5. Kolízny opatrovník maloletej sa k odvolaniu otca nevyjadril. 6. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a zákonne vo veci rozhodol, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku v napadnutých výrokoch presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. 9. Odvolací súd konštatuje, že pri rozhodovaní o výživnom sa použijú zásady v ustanovení § 62 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že kritériami určovania rozsahu výživného sú popri odôvodnených potrebách dieťaťa aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. V zmysle vyššie uvedeného pri určovaní vyživovacej povinnosti rodiča, ktorému dieťa nebolo rozhodnutím zverené do osobnej starostlivosti, je súd z úradnej povinnosti povinný zistiť na jednej strane odôvodnené potreby oprávneného a na druhej strane schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča. Odôvodnené potreby dieťaťa môžu byť rôzne podľa okolností každého jednotlivého prípadu a sú závislé najmä od veku a zdravotného stavu dieťaťa, od jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie, celkového uplatnenia v spoločenskom živote, od hodnoty jeho prípadného majetku a výnosov z neho a podobne. V tejto súvislosti je potrebné ďalej dodať, že výživné pre dieťa slúži nielen na uspokojovanie všetkých jeho odôvodnených hmotných potrieb ako sú jedlo, ošatenie, obuv a podobne, ale aj ďalších odôvodnených potrieb dôležitých pre výchovu a vývoj dieťaťa ako sú vzdelávanie, príprava na povolanie, kultúrne, športové, rekreačné potreby a podobne a preto pri určovaní výživného treba rátať aj s takýmito nákladmi. Odôvodnené potreby dieťaťa sú pravdaže bezprostredne ovplyvňované schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi rodičov. Ak sú reálne možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov obmedzené, sú odôvodnenými potrebami len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých potrieb nevyhnutných pre život kultúrneho človeka. Ak sú reálne možnosti a schopnosti rodičov väčšie, odôvodnenými sú aj ďalšie potreby dieťaťa, ktoré síce nie sú nevyhnutné, ale so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu sú prospešné pre všestranný vývoj dieťaťa. V každom prípade však súd pred rozhodnutím o výživnom musí dôsledne zistiť odôvodnené potreby osoby výživou oprávnenej. Výkon osobnej starostlivosti o maloleté dieťa jedným z rodičov je spravidla dôvodom na určenie primerane vyššieho výživného pre druhého z rodičov, ktorý takýto výkon neuskutočňuje. 10. Odvolací súd sa zhoduje so záverom súdu prvej inštancie, že výživné v uvedenej výške zodpovedá odôvodneným potrebám maloletej, pretože maloletá je odkázaná na výživu od svojich rodičov. Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na zistený skutočný stav v danej veci, nie je možné sa stotožniť s dôvodmi uvádzanými otcom v odvolaní, že určené výživné by ho finančne neprimerane zaťažilo a bolo by nespravodlivé. S prihliadnutím na jeho námietky je potrebné zdôrazniť, že otec má zo zákona vyživovaciu povinnosť podľa § 62 Zákona o rodine do času, kým dieťa nie je schopné sa samé živiť. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, z ktorého vyplýva, že sú splnené podmienky na určenie výšky vyživovacej povinnosti otca v sume 280€ mesačne s poukazom na vykonané dokazovanie a obsah spisu v predmetnej veci. Otec v podanom odvolaní iba tvrdil, že suma 280€ mesačne ako výživné je neprimeraná a nekorešponduje s odôvodnenými potrebami maloletej, ale svoje tvrdenie nijako nepreukázal. Sumu výživného určenú rozhodnutím súdu iba všeobecne namietal. Podľa ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine povinnosťou rodiča je predovšetkým živiť svoje dieťa a až následne použiť zostávajúce peniaze na úhradu svojich potrieb a svojich záväzkov. Preto prvoradé pre rodiča je plnenie zákonnej vyživovacej povinnosti a až následne môže zostávajúce peniaze použiť pre svoju potrebu. Keďže otec v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. 11. Výroky rozsudku súdu prvej inštancie o úprave výchovy, zastupovania maloletej a spravovania jej majetku a styku neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom preskúmavania v odvolacom konaní (ust. § 367 ods. 2 CSP). 12. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 14. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch o určení výživného a dlžnom výživnom spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a zákonne vo veci rozhodol, pričom starostlivo prihliadal na všetky podstatné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku v spojení s opravnými uzneseniami presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolateľa odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Úvahy súdu obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku vyplývajú aj z ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu. 15. Odvolací súd poukazuje na to, že pri rozhodovaní o výživnom sa použijú zásady citované v ust. § 62 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že kritériami určovania rozsahu výživného sú popri odôvodnených potrebách dieťaťa aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. Pri určovaní konkrétneho rozsahu výživného je preto potrebné vychádzať predovšetkým z toho, aká peňažná suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby, ako sú šatstvo, bielizeň, náklady na bývanie, ako aj potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa, jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečovať primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Odôvodnené potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie sú v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne, ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, pričom ide o všeobecne známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné osobitne dokazovať. Dokazovať je potrebné len nadštandardné výdavky, resp. potreby dieťaťa, ktoré vybočujú z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku. Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti je súd povinný prihliadať aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na strane povinných rodičov dieťaťa, súd zisťuje ich reálne príjmy, celkové majetkové pomery, nevyhnutné životné náklady a prihliada aj na ich ďalšie zákonné vyživovacie povinnosti. Ustanovenie § 62 ods. 2 Zákona o rodine stanovuje, že dieťa sa má právo podieľať na životnej úrovni svojich rodičov, preto ak je životná úroveň rodičov vysoká, je v záujme dieťaťa, aby sa na tejto úrovni podieľalo a malo z nej úžitok aj v budúcnosti. Výška výživného preto môže byť v takomto prípade určená tak, aby zodpovedala aj zvýšeným potrebám dieťaťa. Je však potrebné mať na pamäti, že miera týchto potrieb je ovplyvňovaná schopnosťami a možnosťami povinného rodiča a jeho životným štandardom. V prípade, ak sú schopnosti a možnosti rodiča obmedzené, je potrebné mať za to, že odôvodnenými potrebami sú len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho človeka. 16. Vychádzajúc z uvedených úvah je potrebné zdôrazniť, že výživné nie je možné určovať mechanickým výpočtom. Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že určené výživné zodpovedá zákonným kritériám určovania rozsahu výživného s prihliadnutím na príjem otca zistený listinnými dôkazmi, správne prihliadal a zohľadňoval náklady rodičov na živobytie. Poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie boli zistené príjmové a majetkové pomery oboch rodičov a odvolacia námietka otca, ktorou poukazoval na to, že náhrady cestovných výdavkov, ktoré mu patria pri plnení jeho pracovných úloh sa nezahrňujú do jeho čistého príjmu v dôsledku charakteru jeho práce a sú mu preplácané až následne, nie je dôvodná. Odvolací súd poznamenáva, že cestovné náklady vyplácané zamestnancovi nie sú súčasťou mzdy a nepodliehajú dani z príjmov, avšak výrazným spôsobom zlepšujú majetkové pomery povinného rodiča, pretože jednak pokrývajú jeho životné náklady počas výkonu práce na rozdiel od zamestnanca, ktorý nie je vyslaný mimo bydliska a ktorý si musí uhrádzať všetky životné náklady sám a jednak je všeobecne známou skutočnosťou, že práve vyplácanie cestovných náhrad je hlavným stimulom pre vykonávanie práce mimo bydliska. V zmysle koncepcie Zákona o rodine sa na strane povinného rodiča skúmajú jeho celkové zárobkové a majetkové pomery, pretože diéty a poskytnuté finančné náhrady určujú životnú úroveň povinného rodiča. Vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa hodnotenia nevyhnutných výdavkov odvolací súd poukazuje na ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je ich zákonnou povinnosťou, a jeho cieľom je zvyšovať plynule mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby dieťaťa. Každý rodič má teda povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie vlastných potrieb. Zákon v zásade nerozlišuje, či ide o nevyhnutné životné potreby rodiča alebo iné potreby. Súdy ani nemajú povinnosť konkrétne skúmať otázku výšky životných nákladov rodiča, o vyživovacej povinnosti ktorého sa koná. Preukazovanie výdavkov povinného rodiča však môže slúžiť ako dôkaz na stanovenie jeho životnej úrovne, avšak nie ako dôkaz, že rodič nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby plnil primeranú vyživovaciu povinnosť k svojmu dieťaťu. Z uvedeného dôvodu preto nebolo potrebné detailne skúmať výdavky na stravu a osobnú hygienu a podobne. Odvolací súd dospel k záveru, že výživné určené súdom prvej inštancie zodpovedá zákonným kritériám určovania rozsahu výživného rodičov voči maloletým deťom, vzhľadom na príjmové a majetkové pomery otca a rozsahu odôvodnených potrieb mal. G. A., pričom matka vzhľadom na nízky vek maloletej využila zákonný nárok zotrvať s ňou na rodičovskej dovolenke. Odvolací súd sa nestotožnil s otcovou námietkou týkajúcou sa pomerov matky, pretože táto si svoju vyživovaciu povinnosť k maloletej plní aj osobnou celodennou starostlivosťou a rozhodujúcim subjektom pri určení vyživovacej povinnosti je v tomto prípade otec, ktorý sa nepodieľa na výchove a výžive maloletého osobnou starostlivosťou a nad rámec určeného výživného. Odvolací súd poznamenáva, že určené výživné sumou 280 € je v súlade so zákonnými kritériami určovania výživného aj po zohľadnení ďalších z vyživovacích povinností, pričom výška výživného pre tieto maloleté deti z predchádzajúceho manželstva otca bola určená na základe rodičovskej dohody. K odvolacej námietke ohľadne určenia výživného na deti z predchádzajúceho manželstva nižšou sumou ako k maloletej je potrebné poznamenať, že s deťmi staršími sa otec stretáva, podieľa sa na ich výchove a výžive aj nad rámec súdom schváleného výživného na základe rodičovskej dohody a matka týchto detí pracuje a dosahuje vlastný príjem. K ďalšej odvolacej námietke otca je potrebné podotknúť, že kritériá určovania rozsahu vyživovacej povinnosti vyplývajú zo zákonných ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku, keďže doposiaľ nebolo zákonom ani iným právnym predpisom ohraničené percentuálne vyjadrenie pomeru výživného k čistému príjmu rodiča, pričom takáto súdna prax v obvode tunajšieho odvolacieho súdu realizovaná nie je, lebo zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva a nevyplýva ani z rozhodnutí vyšších súdnych autorít (najvyššieho súdu či ústavného súdu). Určenie výšky výživného je vždy výsledkom posúdenia individuálnych skutkových okolností každej prejednávanej veci, nezameniteľných s okolnosťami relevantnými v iných veciach, je založené na riešení čisto individuálnych otázkach, ktoré nemôžu byť považované za pravidlo pre iné prípady, pričom táto súdna prax vyplýva i z zhodnutí vyšších autorít (porov. 5Cdo 87/2017, 8Cdo 50/2017). 17. Odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie správne posúdil všetky relevantné skutočnosti vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania o určení výživného a dlžnom výživnom a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkové okolnosti dôležité pre rozhodnutie, ktoré hodnotil vlastnou úvahou (neznamená ľubovôľou), najmä z hľadiska ich hodnovernosti a pravdivosti. Výsledkami hodnotenia dôkazov, ktoré sú súčasťou odôvodenia rozsudku súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožnil, pretože vychádzajú zo zisteného skutkového stavu a nie sú v rozpore so zákonom. 18. Keďže otec v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o určení výživného a dlžnom výživnom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o určení výživného a dlžnom výživnom ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením 19. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). V Košiciach dňa