Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 3Co/77/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615212702 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 03. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Feťková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7615212702.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Feťkovej a členiek senátu Mgr. Zuzany Čisovskej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: I. T., nar. XX.X.XXXX, bytom v W. T. E.T., Ž. XX, zastúpeného: Advokátska kancelária - Ján Buroci, s.r.o., so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Za Šestnástkou 17, IČO: 50 663 160 proti žalovaným: 1. G. T., nar. X.X.XXXX, bytom v Y., D. XXXX/ XX, zastúpenému: JUDr. Ján Vrba, advokát, so sídlom v Humennom, Námestie slobody 2, 2. K. T., nar. X.X.XXXX, bytom v I., M. XXX/XX, 3. B. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom v I., M. XXX/XX, zastúpeným: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján Tokár, spol. s r.o., so sídlom v Košiciach, Werferova 1, IČO: 36 721 981, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 9C/320/2015-256 zo dňa 6.11.2018 takto r o z h o d o l : I. P o t v r d z u j e rozsudok. II. P r i z n á v a žalovaným v 1. až 3. rade proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v tomto znení: I. Žalobu zamieta. II. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe zo dňa 10.7.2015, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi ním a žalovaným v 1. rade, ktorou mal žalovaný v 1. rade nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č.XXX katastrálne územie I. a to rodinný dom súpisné č. XXX stojaci na parcele č. T.-Q. XXX/. zastavané plochy a nádvoria o výmere 127 m2, pozemok parcela č. T.-Q. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 127 m2, parcela č. T.-Q. XXX záhrady o výmere 424 m2 a určenia, že je výlučným vlastníkom uvedených nehnuteľností. Žalobu odôvodnil tak, že dňa XX.X.XXXX sa v obci I. stretol s kamarátom, ktorý ho zoznámil s troma mužmi, ktorí mu prisľúbili prácu v Českej republike. Uviedli, že kupujú byty, ktoré rekonštruujú a následne predávajú. Dohodli sa , že pôjdu do G., kde dojednajú prácu v Česku. V G. za ním prišla istá žena a pýtala sa ho, či nevie o nejakom byte, na čo jej povedal, že nie. V ten istý deň ho vzali tieto osoby do baru. Predať svoj dom vôbec nezamýšľal, ani nikdy neprevzal kúpnu cenu. To, že predal dom, sa dozvedel až na katastrálnom úrade v N.. V danom čase veľa užíval alkohol. Keď manželka zistila, že predal dom, opustila ho. Následne odstúpil od zmluvy, pričom žalovaný v 1. rade toto odstúpenie napadol na súde. Pojednávaní na súde sa nezúčastňoval, v tom čase veľa pil, opustila ho manželka. Kúpna cena v napadnutej zmluve bola dohodnutá vo výške 17 055,52 eur, čo je približne štvrtina trhovej ceny. Je zjavné, že kupujúci zneužil to, že požil alkohol a jeho psychický stav. Žalovaní v 2. a 3. rade sú súčasnými vlastníkmi nehnuteľností. Jeho vôľa predať jediné obydlie, v ktorom žil s rodinou, nebola daná. Kupujúci zneužil jeho stav spojený s nadužívaním alkoholu a uzatvoril s ním zmluvu s kúpnou cenou v hrubom nepomere k protiplneniu. Napadnutá kúpna zmluva odporuje dobrým mravom a prejav vôle nebol urobený slobodne, vážne a zrozumiteľne. 3. Žalovaný v 1. rade uviedol, že kúpnu zmluvu so žalobcom uzatvoril po ich vzájomnej dohode, za vopred dohodnutých podmienok. V čase uzatvorenia zmluvy bol žalobca spôsobilý na právne úkony, zmluva svojím obsahom a účelom neodporuje zákonu, ani ho neobchádza, ani sa neprieči dobrým mravom. Dohodnutá kúpna cena zodpovedala stavu nehnuteľnosti, zohľadňovala lokalitu, v ktorej sa nachádza a odrážala jej trhovú hodnotu. Kúpnu cenu prevzal žalobca v plnej výške a potvrdil to svojim podpisom na zmluve a príjmovom doklade. 4. Žalovaní v 2. a 3. rade uviedli, že nemajú žiadne priame vedomosti o udalostiach týkajúcich sa kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade. Pri kúpe nehnuteľnosti od žalovaného v 1. rade konali v dobrej viere, vychádzali z informácií od žalovaného v 1 rade a najmä hodnovernosti údajov katastra. Z dôvodu právnej istoty kupovali nehnuteľnosť prostredníctvom realitnej kancelárie, ktorá im zároveň v tom čase spolu s rodičmi žalovaného v 2. rade sprostredkovala predaj dvoch bytov v T.. S týmito, ako aj sestrou žalovaného v 2. rade a jej maloletým dieťaťom sa následne do predmetného rodinného domu aj presťahovali. Ďalej uviedli, že žalobca sa po uzatvorení kúpnej zmluvy správal tak, ako keby bola zmluva riadne uzatvorená, keď od kúpnej zmluvy odstupoval preto, že kúpna cena nebola riadne uhradená a zároveň, nepodal žalobu o zaplatenie kúpnej ceny. Ďalej uviedli, že o tom, že kúpna cena dohodnutá v zmluve zo dňa XX.X.XXXX je neprimeraná, žalobca nepredložil žiadny dôkaz a taktiež nepredložil dôkaz o tom, že by pri uzatvorení zmluvy konal v duševnej poruche. Žalovaní v 2. a 3. rade tiež uviedli, že nehnuteľnosť kúpili za cenu mierne vyššiu ako žalovaný v 1. rade, s tým, že žalovaný nehnuteľnosti nadobudol v pôvodnom stave a následne na dome vykonal rozsiahle úpravy. Poukázali tiež na to, že žalobca sa mohol zúčastňovať pojednávaní v konaní vedenom pod sp. zn. 1C/213/2013, čím nemusela nastať situácia, v ktorej sa ocitli. 5. Žalobca v stanovisku k vyjadreniu žalovaných navrhol znalecky skúmať výšku trhovej hodnoty nehnuteľnosti ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy, ako aj úroveň jeho závislosti na alkohole a jeho duševný stav ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy. To, že kúpna cena nezodpovedala hodnote predmetu kúpy, podľa jeho názoru podporuje aj skutočnosť, že žalovaný v 1. rade hľadal kupcov hneď po tom, ako nehnuteľnosti nadobudol od žalobcu a takto sa veci rýchlo zbavil, pričom kúpna cena bola dohodnutá na sumu 40 000 eur. 6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom strán, svedkov a oboznámením listinných dokladov a po právnej stránke vec posúdil s poukazom na ust. § 3 ods.1, § 37 ods.1, § 39 a § 49 Občianskeho zákonníka. 7. Pokiaľ sa týka nároku žalobcu na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa XX.X.XXXX, v prvom rade riešil otázku, či žaloba v uplatnenom petite je správnym prostriedkom ochrany práv žalobcu, resp. či z procesného hľadiska je žaloba prípustná. V tej súvislosti uviedol, že zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami v zmysle § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Výroky o určení neplatnosti zmlúv sú určovacími výrokmi, pričom s poukazom na novú procesnú úpravu od 1.7.2016 v Civilnom sporovom poriadku (CSP) ide o žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ CSP, v tomto prípade neplatnosti právneho úkonu. Možnosť žalobcu domáhať sa určenia právnej skutočnosti je v zmysle cit. zák. ustanovenia daná iba vtedy, ak by to vyplývalo z osobitného predpisu (napr. určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, určenie neplatnosti dražby). Je tomu tak z dôvodu, že určenie existencie právnej skutočnosti odporuje vo svoje podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav, avšak pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však o tom, čo je v prítomnosti. Konštatoval, že v danom prípade zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýva možnosť domáhať sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy. Žalobca neplatnosť kúpnej zmluvy odvodzoval na základe ustanovení § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka, ktoré sú všeobecnými ustanoveniami. Súd pritom tieto skutočnosti môže posudzovať ako predbežnú otázku v rámci inej určovacej žaloby. S poukazom na vyššie uvedené súd v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. 8. Čo sa týka časti žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, súd s poukazom na ust. § 137 písm. c/ CSP primárne skúmal, či má žalobca na takejto určovacej žalobe naliehavý právny záujem a konštatoval, že žalobca osvedčil naliehavý právny záujem na podanej žalobe, keďže rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti má dopad na jeho právne postavenie a existujúci stav v evidencii vlastníckych práv k predmetnej nehnuteľnosti nemožno odstrániť inými prostriedkami. Následne sa súd zaoberal platnosťou kúpnych zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade dňa XX.X.XXXX a medzi žalovaným v 1. rade a žalovanými v 2. a 3. rade dňa XX.XX.XXXX. 9. Súd poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 151/2016 zo dňa 3.5.2017, podľa ktorého sa z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Poukazujúc na uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR, ale aj rozhodnutie sp. zn. I.ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016 sa súd zaoberal najprv otázkou, či žalovaní v 2. a 3. rade tieto nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere t.j. či pri ich nadobudnutí boli dobromyseľní. Dokazovaním bolo zistené, že žalovaní v 2. a 3. rade reagovali na inzerát uverejnený na oficiálnej webovej stránke týkajúcej sa predaja rôznych hnuteľných i nehnuteľných vecí. Skutočnosti, týkajúce sa nehnuteľností i náležitosti kúpnej zmluvy si z dôvodu právnej istoty dali preveriť realitnou kanceláriou, prostredníctvom ktorej predávali dva byty v Košiciach. Realitná kancelária teda nezabezpečovala samotný predaj a kúpu predmetných nehnuteľností, ale na základe požiadavky žalovaného v 2. rade overila údaje týkajúce sa kupovaných nehnuteľností v katastri nehnuteľnosti. Taktiež bol realitnou kanceláriou posúdený text kúpnej zmluvy, ktorú žalovaní následne uzatvorili so žalovaným v 1. rade. Podľa výpovede pracovníka realitnej kancelárie, kancelária mala k dispozícii aj kúpnu zmluvu, ktorou nadobudol vlastnícke práva k nehnuteľnostiam žalovaný v 1. rade a pracovník realitnej kancelárie aj osobne bol v kontakte so žalovaným v 1. rade pri podpise kúpnej zmluvy so žalovanými v 2. a 3. rade. Realitná kancelária mala taktiež vedomosť o tom, že ohľadom predmetných nehnuteľností bolo vedené súdne konanie a mala k dispozícii aj rozhodnutie súdu v tejto veci, ktoré bolo vydané v prospech žalovaného v 1. rade. V neposlednom rade skutočnosti týkajúce sa kúpy predmetných nehnuteľností posudzovala aj banka, keďže tieto boli žalovanými v 2. a 3. rade kupované za hypotekárny úver a ani tou neboli zistené žiadne nezrovnalosti, keďže úver bol žalovaným aj poskytnutý. Na základe uvedeného mal súd za nepochybne preukázané, že žalovaní v 2. a 3. rade nadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere, mali za to, kúpna zmluva uzatvorená medzi nimi a žalovaným v 1. rade je uzatvorená v súlade so stavom v katastri nehnuteľností, aj v súlade s platnými právnymi predpismi. Je síce zrejmé, že prostredníctvom realitnej kancelárie mali vedomosť aj o súdnom konaní týkajúcom sa predmetných nehnuteľnosti, ktoré mienili kúpiť, toto však bolo ukončené v prospech žalovaného v 1. rade ako predávajúceho. Vzhľadom na uvedené, najmä, že štátne orgány a to súd, ako aj katastrálny úrad, posudzovali predchádzajúci prevod týkajúci sa predmetných nehnuteľností a tento bol posúdený aj odborníkmi z realitnej kancelárie, žalovaný v 1. rade bol riadne zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, súd uzavrel, že nemôžu byť pochybnosti o tom, že žalovaní v 2. a 3. rade boli pri kúpe nehnuteľností skutočne dobromyseľní. Súd na návrh žalobcu vypočul svedkov C. P., C..G. P. a C.. E. P., ktorých výpoveďami malo byť preukázané, že žalovaní v 2. a 3. rade dobromyseľní neboli. Aj vzhľadom k tomu, že ide o blízkych príbuzných žalobcu (sestru, neter a synovca) súd považoval ich výpovede za účelové a poukázal na to, že sám žalobca takto hodnotil výpoveď sestry žalovaného v 2. rade poukazujúc na ich príbuzenský pomer. Výpovede týchto svedkov súd vyhodnotil za účelové aj z iného dôvodu . V tomto smere uviedol, že z dokazovania je zrejmé, že aj toto konanie je vedené na podnet sestry žalobcu C.O. P., ktorá mala a má záujem o predmetné nehnuteľnosti nielen z dôvodu, že sa jedná o rodičovský dom, ale aj z dôvodu kúpy predmetných nehnuteľností pre svoje deti. Okrem toho, sporné nehnuteľnosti sa nachádzajú v bezprostrednom susedstve nehnuteľností patriacich C. P. a medzi ňou a žalovanými v 2. a 3. rade sú spory ohľadom časti nehnuteľností resp. o určenie hranice medzi pozemkami v jej vlastníctve a vo vlastníctve žalovaných v 2. a 3. rade. Súd ďalej v tomto smere poukázal na to, že podľa výpovede menovaných svedkov boli žalovaní upozornení predovšetkým na spornosť hraničiacich pozemkov a len stručne aj na to, že predmetný dom mal byť získaný podvodom a vec bude riešená súdnou cestou. V tom čase však už žalovaní v 2. a 3. rade mali mať vedomosť o tom, že súdne konanie bolo ukončené v prospech žalovaného v 1. rade. Sporným tiež bolo, či okolnosti, popísané svedkami, sa mali odohrať pred alebo po podpísaní kúpnej zmluvy. Zo žalobcom predloženého listinného dôkazu (rezervácia letenky C.. E. P.) je zrejmé, že sa jedná o obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. To, že podľa tvrdení svedka C.. E. P. to bolo práve XX.XX.XXXX, v konaní preukázané nebolo. 10. Napriek vyššie uvedenému záveru, že žalovaní v 2. a 3. rade nadobudli nehnuteľnosti dobromyseľne, sa súd zaoberal aj okolnosťami uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa XX.X.XXXX medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným v 1. rade ako kupujúcim a to z dôvodu, že aj keď princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (žalovaných v 2. a 3. rade) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (žalobcu) z hľadiska ochrany je na rovnakej úrovni, je potrebné dôsledne posúdiť všetky okolnosti posudzovanej veci, najmä to, či žalobcu ako pôvodného vlastníka nehnuteľností možno skutočne považovať za nedbalého vlastníka. 11. Žalobca v konaní poukázal na to, že nebolo jeho vôľou predmetné nehnuteľnosti predať, keďže v nich žil s rodinou a bolo to jeho jediné obydlie. Tvrdil, že pri uzatvorení zmluvy bol zneužitý jeho stav, spôsobený požívaním alkoholických nápojov. Na preukázanie svojich tvrdení navrhol vo veci vykonať znalecké dokazovanie, za účelom zistenia jeho závislosti na alkohole a duševného stavu v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy. Súd tento návrh zamietol s konštatovaním, že z vykonaného dokazovania (z oboznámených listinných dôkazov, ako aj výsluchov svedkov) je zrejmé, že žalobca dlhšie obdobie pred uzatvorením kúpnej zmluvy v zvýšenej miere požíval alkoholické nápoje, avšak uvedená skutočnosť sama osebe ešte nezakladá odôvodnenie, že nebol schopný vykonávať právne úkony. Na vykonanie znaleckého dokazovania pre účely posúdenia otázky, či žalobca konal v duševnej poruche, ktorá by ho robila pre daný právny úkon neschopným, by bolo nevyhnutné preukázať aspoň základné údaje o množstve a druhu alkoholických nápojov, ktoré pred týmto úkonom žalobca užil. Uvedené v konaní nebolo preukázané a nebolo ani preukázané, aby požil také množstvo alkoholu, ktoré by ho robilo nespôsobilým uzavrieť zmluvu. V tomto smere súd poukázal aj na rozpor vo výpovedi žalobcu a I. B. v trestnom konaní. Okrem tejto skutočnosti súd v tomto smere poukázal aj skutočnosť, že podpis žalobcu ako predávajúceho na kúpnej zmluve bol overený na notárskom úrade. Podpis bol overený osobou znalou práva, ktorá pri overovaní podpisu je povinná postupovať s odbornou starostlivosťou. Pokiaľ by žalobca bol v stave, v ktorom podľa jeho tvrdenia si ani nepamätá kde bol, s kým bol a aké listiny podpisoval, pracovník notárskeho úradu by musel už len laickým posúdením mať pochybnosti o spôsobilosti takejto osoby a odmietnuť overenie jej podpisu na kúpnej zmluve. 12. Súd ďalej konštatoval, že nedostatkom slobody vôle je postihnutý aj právny úkon, ktorý konajúci urobil v stave tiesne, ktorým sa chápe nielen objektívny hospodársky alebo sociálny stav, ale aj psychický stav, spôsobený psychickým pôsobením ďalšej osoby na vôľu konajúceho. V tomto prípade však už nejde o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ale je tu možnosť odstúpenia od zmluvy, za predpokladu, že zmluva bola súčasne uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok. Žalobca listom zo dňa 11.6.2013 od kúpnej zmluvy odstúpil, pričom ako dôvod odstúpenia od zmluvy neuviedol skutočnosti, nasvedčujúce tomu, že zmluva bola uzatvorená v tiesni, ale to, že mu nebola vyplatená kúpna cena. Podľa jeho samotného vyjadrenia sa pritom pred odstúpením od zmluvy poradil s právnikom. 13. K nedostatku vôle žalobcu uzatvoriť kúpnu zmluvu súd ďalej uviedol, že každý právny úkon musí byť urobený slobodne a vážne, inak ide o absolútne neplatný právny úkon. Slobodu vôle vylučuje fyzické donútenie alebo psychický nátlak spočívajúci v tom, že na konajúceho pôsobí bezprávna vyhrážka. Ide o vyhrážku, ktorou je vynucované niečo, čo vynucované byť nesmie. Právny úkon nie je urobený vážne vtedy, ak podľa okolností konkrétneho prípadu je zrejme, že konajúci svojim prejavom nechcel spôsobiť právne účinky, ktoré právne normy s takýmto prejavom spájajú. Súd konštatoval, že žalobca okrem tvrdenia, že zmluvu uzatvoril pod vplyvom alkoholu, netvrdil a ani nepreukázal žiadne ďalšie skutočnosti, vylučujúce jeho vôľu vykonať predmetný právny úkon. Súd tiež poukázal na rozpor tvrdenia žalobcu o tom, že s osobami, ktoré mali byť pri uzatvorení zmluvy, sa rozprával len o možnosti zamestnania, s výpoveďou I. B. v trestnom konaní, ktorý tvrdil, že žalobca hovoril o pôžičke a možnosti založenia jeho nehnuteľnosti. Taktiež je potrebné poukázať na vyjadrenie bývalej manželky žalobcu, ktorá v tom čase žila s ním v jednej domácnosti, ktorá uviedla, že podľa nej, čo sa týka predaja domu, žalobca vedel, čo robí, len sa mu to vymklo z rúk. Súd zdôraznil, že pokiaľ ide o nedostatok prejavu vôle alebo jej slobody, dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto konal bez tohto predpokladu platnosti právneho úkonu. Zo strany žalobcu, okrem navrhovaného znaleckého dokazovania, neboli predložené žiadne ďalšie návrhy, týkajúce sa preukázania nedostatku jeho vôle. 14. Súd sa zaoberal aj ďalším, žalobcom tvrdeným dôvodom neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa XX.X.XXXX, ktorou mala byť nízka kúpna cena v porovnaní s jej trhovou hodnotou a teda, kúpna cena dojednaná v rozpore s dobrými mravmi. Súd konštatoval, že neprimerane nízka kúpna cena nemôže byť sama o sebe posudzovaná ako dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy. Kúpna zmluva je súkromno-záväzkový právny vzťah, kde je ponechaná voľnosť účastníkov tohto právneho úkonu pri určení výšky kúpnej ceny. Neplatnosť právneho úkonu spôsobuje iba skutočnosť, že kúpna cena je v rozpore s cenovými predpismi, čo však v tomto prípade nebolo preukázané. To, že výška kúpnej ceny nezodpovedá cene, určenej znaleckým posudkom, teda nie je bez ďalšieho dôvodom neplatnosti zmluvy. Súd preto zamietol aj návrh žalobcu na zistenie trhovej hodnoty predmetných nehnuteľností v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy. Pokiaľ bola trhová hodnota nehnuteľností podľa tvrdenia žalobcu vyššia, resp. kúpna cena mu nebola vôbec vyplatená, nie je to dôvod na podanie určovacej žaloby, ale žaloby na plnenie. 15. Posudzujúc všetky vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že pri kolízii základných práv žalobcu ako pôvodného vlastníka a žalovaných v 2. a 3. rade ako dobromyseľných nadobúdateľov, je potrebné prikloniť sa na stranu žalovaných v 2. a 3. rade a to v súlade s princípom právnej istoty. Je totiž nemožné chrániť obe práva súčasne, pretože sa vzájomne vylučujú. Buď bude poskytnutá ochrana práva dobromyseľných nadobúdateľov a uznaný zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, alebo bude uznané vlastnícke právo pôvodného vlastníka a právo dobromyseľných nadobúdateľov na ochranu majetku bude musieť ustúpiť. V danom prípade súd konanie žalobcu vyhodnotil ako konanie nedbalého vlastníka, či už pred uzatvorením kúpnej zmluvy, resp. aj po jej uzatvorení. Žalobca totiž svojou vlastnou nedbanlivosťou (požívanie alkoholických nápojov) zavinil stav, kedy v katastri nehnuteľností bol ako vlastník zapísaný žalovaný v 1. rade. Po uzatvorení kúpnej zmluvy, pokiaľ sa radil s právnikom a tomuto by uviedol okolnosti jej uzatvorenia, mohla byť z jeho strany podaná žaloba o určenie vlastníckeho práva ešte predtým, než nehnuteľnosti nadobudli žalovaní v 2. a 3. rade. Okrem toho sa opakovane nezúčastňoval ani na pojednávaniach, na ktoré bol riadne a včas súdom predvolaný v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o platnosti jeho odstúpenia od kúpnej zmluvy, ktoré napokon skončilo v jeho neprospech. Napokon, súd pri posudzovaní kolízie základných práv žalobcu ako pôvodného vlastníka a žalovaných v 2. a 3. rade ako dobromyseľných nadobúdateľov prihliadal aj na to, že žalobca predmetné nehnuteľností do budúcna nemienil využívať na bývanie; tieto chcel a aj v súčasnej dobe chce predať. Na strane druhej, žalovaní v 2. a 3. rade využívajú nehnuteľnosti na bývanie spolu s ich maloletým dieťaťom a nehnuteľnosť okrem nich užívajú aj rodičia žalovaného v 2. rade a tiež jeho sestra spolu s jej maloletým dieťaťom. Po nadobudnutí nehnuteľnosti do tejto investovali finančné prostriedky a je tiež otázne, či tieto prostriedky, vrátane zaplatenej kúpnej ceny, by im boli vrátené v prípade určenia vlastníckeho práva v prospech žalobcu. Škoda, ktorá by im takýmto postupom vznikla, by bola v hrubom nepomere oproti zisku žalobcu, ktorý po uzatvorení kúpnej zmluvy so žalovaným v 1. rade dom zdevastoval, čo je zrejmé z vykonaného dokazovania. 16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že neexistuje titul, na základe ktorého by bolo možné určiť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti v prospech žalobcu. Pokiaľ by aj kúpna zmluva, uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade bola neplatným právnym úkonom, je potrebné opätovne zdôrazniť ústavný princíp a to princíp právnej istoty a z neho vychádzajúci princíp dôvery v akty štátu a ochrany dobrej viery, kedy žalovaní v 2. a 3. rade nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zákonným spôsobom, o vlastníctve žalovaného v 1. rade ako predávajúceho nemali dôvod pochybovať, nadobudli vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti dobromyseľne a nemali záujem vstupovať do neistých vzťahov. Nehnuteľnosti kupovali na bývanie pre svoju rodinu, overili si údaje zapísané v katastri nehnuteľností, poradili sa s odborníkmi a sú v poradí ďalšími vlastníkmi prevádzaných nehnuteľností. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu aj v časti určenia vlastníckeho práva zamietol. 17. O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods.1, § 262 ods.1 v spojení s ust. § 257 CSP a konštatoval, že hoci žalovaní v 1. až 3. rade boli v konaní úspešní a vzniklo im právo na náhradu trov konania, súd im náhradu z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal. Podľa názoru súdu v danej veci výnimočnosť spočíva v okolnostiach týkajúcich sa žalobcu, ktorý nemá príjem z pracovného pomeru, nemá zabezpečené vlastné bývanie a preto, zohľadňujúc osobné, majetkové a zárobkové pomery žalobcu súd dospel k záveru, že priznanie trov úspešným žalovaným by sa neprimerane negatívnym spôsobom odrazilo v pomeroch žalobcu, pričom majetková sféra žalovaných nepriznaním trov nebude neprimerane negatívne dotknutá. 18. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý vo vzťahu k výroku o zamietnutí žaloby v časti, v ktorej sa domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy poukázal na znenie ustanovenia § 34 ods. 2 zákona o katastri nehnuteľností, z ktorého je zjavné, že katastrálny zákon stále počíta so žalobami o neplatnosť právnych úkonov, týkajúcich sa prevodov vlastníckych práv k nehnuteľnostiam. Z tohto dôvodu nepokladal za správny právny názor súdu, že žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu k vlastníckym právam pri prevode nehnuteľností nemá výslovne zakotvenú úpravu. Katastrálny zákon presne upravuje postup, ako sa zapisujú práva pri predložení rozsudku o neplatnosti právneho úkonu, a teda, logicky, je nutné toto ustanovenie vykladať ako právo podávať žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu pokiaľ ide o veci nehnuteľné. K výroku o zamietnutí žaloby o určenie vlastníckeho práva, vo vzťahu k záveru súdu, že žalovaní boli pri nadobúdaní dobromyseľní uviedol, že nie je jasné, čo súd myslel pod pojmom oficiálna webová stránka a akú váhu tomu dával. Stránka bazos.sk, na ktorej našli žalovaní inzerát, je stránkou pre súkromnú inzerciu týkajúcu sa úplne hocičoho, od práce v zahraničí po predaj zvierat, áut, šijacích potrieb a predaja rozličného tovaru. Pokiaľ na takejto stránke žalovaní našli inzerát na predaj nehnuteľnosti, tak nejde o žiadnu stránku realitnej kancelárie ani nejakú stránku podnikateľa na úseku predaja realít. Pokiaľ súd argumentoval, že žalovaní si mali dať preveriť údaje ohľadom predmetných nehnuteľností cez realitnú kanceláriu, ktorá im mala predať ich dve byty E. T., žalobca namietal, že žalovaní nepreukázali, že by byty predali skôr, ako kupovali predmetnú nehnuteľnosť. Uvedené teda nemôže mať žiaden dopad na ich tvrdenú dobromyseľnosť, nakoľko pri obhliadke pred kúpu boli výslovne upozornení, že existujú spory ohľadom predchádzajúcich prevodov nehnuteľnosti a teda, pokiaľ predávali byty v Košiciach až následne, tak na ich strane šlo o nulovú obozretnosť a nie o dôkaz ich dobromyseľnosti. Tvrdenú skutočnosť, že realitná kancelária mala preverovať údaje na internetovom portáli katastra nehnuteľností, taktiež neprispieva k tvrdenej dobromyseľnosti, nakoľko žalovaní počas celého procesu plánovanej kúpy boli upozorňovaní rôznymi signálmi o tom, že vlastnícke práva nie sú právne v poriadku. Žalobca ďalej poukázal na to, že kúpna zmluva, na základe ktorej nadobudol vlastnícke právo žalovaný v 1. rade, obsahovala začiernený údaj o kúpnej cene. V spojení so skutočnosťou, že tento predával predmetné nehnuteľnosti len krátko po tom, ako ich on nadobudol a snažil sa pred žalovanými 2. a 3. utajiť obsah svojej kúpnej zmluvy, už malo byť prvým varovaním pre žalovaných 2. a 3. Títo ďalej našli pri ohliadke (pred kúpou) nehnuteľnosti na pôjde veľké množstvo fliaš od vína (zjavný signál o nadužívaní alkoholu predchádzajúceho vlastníka nehnuteľnosti - žalobcu), boli pri obhliadke upozornení na to, že bude podaná žaloba o vlastnícke právo a taktiež mali vedomosť o ďalšom súdnom konaní ohľadom odstúpenia od kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade. Tento celý rad jasných signálov pre žalovaných 2. a 3. je podľa názoru žalobcu jasným dôkazom toho, že žalovaní v 2. a 3. rade neboli primerane obozretní, ale úplne ignorovali možné riziká a teda, nemohli byť dobromyseľní. Skutočnosť, že prevod mala posudzovať i banka, ako to uvádza súd, sa žalobcovi javila ako irelevantná, nakoľko táto vec sa neposudzovala na úrovni skúmania vlastníckych práv. Dobrá viera žalovaných je teda vylúčená. Pri obhliadke zjavne museli zistiť, že predchádzajúci vlastník - žalobca bola alkoholikom, nakoľko nechal za sebou na pôjde, v komíne a pod. veľké množstvo fliaš od alkoholu, inzerát našli na stránke súkromnej inzercie, za ktorú nikto neručí a je na nich i inzercia na zbrane, nehnuteľnosti kupovali od žalovaného v 1. rade, ktorý bol vlastníkom veľmi krátky čas a hneď sa zbavoval nehnuteľnosti a svoju kúpnu zmluvu v časti kúpnej ceny utajil. Žalovaní boli pri obhliadke výslovne upozornení, že vlastnícke práva k nehnuteľnosti sú sporné. Uvedené im bolo oznámené napriek tomu, že existoval ďalší spor ohľadom neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy, a teda bolo zjavné, že spory sa neskončili. Žalobca nemohol byť nedbalým vlastníkom, nakoľko napriek svojmu alkoholizmu inicioval prerušenie katastrálneho konania, vec však nedotiahol a na súdne pojednávania sa nedostavil práve pre svoje psychické rozpoloženie. Až potom, po následnom túlaní sa a nájdení domova v Inštitúte Krista veľkňaza si začal dávať život dokopy, čomu zodpovedá i táto predmetná žaloba. Nemožno teda uviesť, že by bol nečinný a teda nedbalý. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením súdu, že len skutočnosť, že podpis overuje notár, je dostatočnou garanciou toho, že právny úkon je platný. Notársky koncipient len overoval pravosť podpisu a kúpna zmluva nebola vykonaná vo forme notárskej zápisnice. Notársky koncipient neposudzoval obsah právneho úkonu a jeho rozpor s dobrými mravmi. Žalobca nesúhlasil s dôvodmi, pre ktoré súd zamietol jeho návrh na vykonanie znaleckého dokazovania. Uviedol, že znalec sa môže vyjadriť, s akou presnosťou vie stanoviť hladinu alkoholu v krvi u žalobcu v predmetný deň uzatvorenia kúpnej zmluvy. Navyše, úlohou znalca nebolo len skúmanie aktuálnej opitosti žalobcu v deň podpisu kúpnej zmluvy, ale jeho celková závislosť na alkohole a opise, čo daný stupeň alkoholizmu znamená. Ide práve o kumuláciu trojnásobne nižšej kúpnej ceny a alkoholizmu žalobcu, ktorá spôsobuje, že je nutné na napadnutú kúpnu zmluvu pozerať ako na neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Nie je možné osobitne skúmať kúpnu cenu a osobitne neskúmať (ako to spravil súd) stupeň alkoholizmu žalobcu, nakoľko práve v kombinácii týchto okolností uzatvorenia napadnutej kúpnej zmluvy tkvie dôvodnosť podanej žaloby. Žalobca ďalej vytkol, že súd umelo vybral niektoré skutočnosti, ako napríklad to, že svedok B. mal vypovedať aj o možnosti založiť predmetný dom a, že bývalá manželka žalobcu sa mala vyjadriť, že žalobca dobre vedel, čo robí. Poukázal na to, že bývalá manželka sa vyjadrila, že žalobca nechcel dom predať a vyjadrenie B. zas treba chápať v prospech žalobcu, nakoľko možné založenie nehnuteľnosti vyvracia, že by malo dôjsť k predaju domu. Súd vytrhol aj tvrdenie o neprimeranej protihodnote (kúpnej cene) a posudzoval ho samostatne. Je pravdou, že judikatúra doposiaľ neumožňuje určovanie neplatnosti právneho úkonu len pre neprimeranosť kúpnej ceny, avšak za dôležitú považoval práve kumuláciu s alkoholizmom žalobcu, čo bolo zneužité žalovaným v 1. rade. Žalobca (alkoholik) predal dom za trikrát nižšiu hodnotu, a tým prišiel on aj jeho rodina o jediné obydlie a preto je nutné na vec a konanie žalovaného v 1. rade pozerať ako na nemorálne. Za podstatný detail žalobca považuje aj to, ako došlo k zaplateniu kúpnej ceny. V hotovosti zaplatená nebola, podpis na príjmom pokladničnom doklade nie je podpisom žalobcu. Úhrady pre súdnych exekútorov v dôsledku exekučných záložných práv však už boli bezhotovostné a uhrádzal pán N., teda nie kupujúci alebo predávajúci. Tento pán bol v kontakte i so žalovanými v 2. a 3. rade, pokiaľ ide o ďalší prevod nehnuteľnosti. Je zjavné, že žalovaný v 1. rade bol len nastrčenou figúrou, čo bolo ďalším varovaním pre žalovaných v 2.a 3. rade, pokiaľ tvrdia, že boli dobromyseľní. K argumentácii súdu, že žalobca plánuje predmetné nehnuteľnosti predať a v súčasnosti tam bývajú žalovaní spolu s deťmi považoval za potrebné uviesť, žalobca má s predmetnou nehnuteľnosťou spojené negatívne emócie, nakoľko ho opustila žena a deti práve kvôli tomuto prevodu domu a ďalšie bývanie by mu len obnovovalo zlé skúsenosti. Uvedené však neznamená, že nemá právo svoje vlastnícke právo riadne previesť platnou kúpnou zmluvou. Nebráni sa i prevodu žalovaným 2. a 3., nateraz však nemá žiadnu ponuku. S poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu ČR, uznesenie zo dňa 17.6.2008 sp. zn. 30 Cdo 1776/2007, rozsudok sp. zn. 30 Cdo 21/2012, rozsudok NS ČR zo dňa 20. 5. 2015 sp. zn. 30 Cdo 710/2015 žalobca na záver uviedol, že právny úkon môže odporovať dobrým mravom, pokiaľ ide o kumuláciu nízkej ceny a ďalších okolností prípadu, ako je napríklad zneužitie alkoholizmu žalobcu. Žalobca mal za to, že prvostupňový súd rozhodol predčasne, pokiaľ nevykonal ďalšie navrhnuté dokazovanie za účelom preukázania práve kumulácie hrubo neprimeranej kúpnej ceny a alkoholizmu žalobcu a jeho dôsledkoch. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 19. Žalovaní v 2. a 3. rade k odvolaniu uviedli, že po procesnej stránke sa plne stotožňujú s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Mali za to, že petit žaloby na určenie vlastníckeho práva plne absorbuje petit žaloby na určenie neplatnosti právneho úkonu, nakoľko pri posúdení vlastníctva veci sa súd musí nevyhnutne zaoberať aj platnosťou, respektíve neplatnosťou predtým realizovaného právneho úkonu. Teda zastávali názor, že v jednej žalobe neexistuje naraz naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu a zároveň na určení vlastníckeho práva. K žalobcom tvrdeným varovaniam (signálom) pre žalovaných uviedli, že práve žalobca sa správal tak, akoby došlo k platnému uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi ním a žalovaným v 1. rade, nakoľko tento najprv dňa XX.XX.XXXX odstúpil od kúpnej zmluvy z dôvodu, že mu kúpna cena nebola riadne zaplatená. Z uvedeného dôvodu bolo následne vedené na Okresnom súde Spišská Nová Ves konanie pod sp.zn. 1C/213/2013, predmetom ktorého bolo posúdenie platnosti odstúpenia žalobcu od zmluvy z dôvodu nezaplatenia kúpnej ceny. Práve vedomosť o právoplatnom ukončení tohto konania uspokojila žalovaných ako aj ďalšie zainteresované osoby pri posudzovaní rizík v súvislosti s danou nehnuteľnosťou, pričom to bol žalobca, ktorý až neskôr zmenil svoj postoj a argumentáciu v tom smere, že nebol spôsobilý na daný právny úkon, respektíve že kúpna cena bola neprimerane nízka. V konaní bolo nespochybniteľne preukázané, že žalovaní pri kúpe nehnuteľností reagovali na inzerát na internete, pričom konkrétne šlo o inzerát na internetovej stránke www.bazos.sk. Na predmetnej stránke inzerujú v hojnej miere ako súkromní predajcovia, tak aj realitné kancelárie, nakoľko sa jedná o najväčšiu stránku daného druhu v celej Slovenskej republike, respektíve vôbec najväčšiu v danom segmente inzercie, pričom sa stabilne a opakovane umiestňuje v prvej desiatke najnavštevovanejších stránok. Len inzercia ohľadom nehnuteľnosti počíta rádovo niekoľko desiatok tisíc odkazov. Okrem toho, žalovaní preverovali kupovanú nehnuteľnosť aj v realitnej kancelárii Impulz Real, s.r.o. so sídlom Werferova 1, 040 01 Košice, IČO 45 332 380. Táto realitná kancelária odpredávala v rámci súvisiacej transakcie dva byty v Košiciach - byt samotných žalovaných, ako aj byt rodičov žalovaného v 3. rade, pričom finančné prostriedky z toho utŕžené, boli použité jednak na zaplatenie starých hypotekárnych úverov a jednak čiastočne na nadobudnutie rodinného domu v I.. Ako vyplýva z výpovede konateľa tejto realitnej kancelárie na pojednávaní dňa 11.09.2018, kúpnu zmluvu ako aj ďalšie dokumenty týkajúce sa domu, preveroval nielen on sám, ale dokonca aj právnik tejto realitnej kancelárie. K námietke žalobcu, že žalovaní nepreukázali predaj bytov skôr, ako kupovali dom v I., uviedli, že uvedené nebolo v konaní sporné, pričom žalobca nepoprel ohľadom uvedeného skutkové tvrdenia žalovaných v relevantnom čase. Predmetné skutočnosti sa pritom dali v konaní pred súdom prvej inštancie jednoducho preukazovať, nakoľko aj z ďalších dôkazov, založených v súdnom spise (napr. výpoveď konateľa Impulz Real, s.r.o.) je zrejmé, že k uvedeným transakciám došlo v rovnakom čase. Nad rámec uvedeného žalovaní doplnili, že aby mohli požiadať o hypotekárny úver na kúpu domu v I., museli nevyhnutne najprv splatiť úver, použitý na kúpu bytu, lebo inak by im ďalší úver nebol poskytnutý, pričom k uvedenému došlo práve z peňazí utŕžených za predaj vyššie uvedených bytov. K ďalšej námietke žalobcu, a teda, že banka poskytujúca žalovaným hypotekárny úver na kúpu nehnuteľnosti (dom v I.), neposudzovala vec na úrovni skúmania vlastníckych vzťahov, žalovaní uviedli, že sa jedná o číru fabuláciu, nakoľko banka uvedené musela nutne posudzovať pri posudzovaní spôsobilosti zálohu. Považovali za všeobecne známe, že pri poskytovaní hypotekárnych úverov, respektíve pri posudzovaní ich rizika, sa nevyhnutne posudzuje aj spôsob a výška ich zabezpečenia, pričom práve za daným účelom sa vyhotovujú znalecké posudky. K upozorňovaniu žalovaných na právne problémy s nehnuteľnosťou uviedli, že okrem toho, že výpovede C. P., C.. G. P.Š. a C.. E. P. sú de facto účastníckymi výpoveďami, nakoľko títo majú záujem na istom výsledku sporu, tak z výpovede svedkyne C.. G. P. dokonca vyplýva to, čo zhodne tvrdia aj žalovaní, a teda, že sa tam neriešil prevod spornej nehnuteľnosti, ale „sa tam riešil aj pozemok, ktorý je nevyporiadaný, presne o aký problém sa jedná, ja neviem“. Skutočnosť je totiž taká, že rodina vyššie uvedených svedkov v súčasnosti užíva niekoľko desiatok m2 vo vlastníctve žalovaných a má na tomto pozemku zriadenú stavbu nezapísanú v katastri nehnuteľností, ako to bolo preukázané pred súdom prvej inštancie. Pokiaľ sa žalobca vyjadroval k osvedčeniu podpisu notárom, z overenia je zrejmé, že žalobca pred notárom listiny vlastnoručne podpísal, pričom podľa § 3 ods. 4 Notárskeho poriadku listiny a osvedčovacie doložky (§ 56 ods. 2) vyhotovené v rámci notárskej činnosti, ich osvedčené odpisy, potvrdenia a výpisy z notárskych centrálnych registrov a listiny vyhotovené pri činnosti podľa odseku 2 sú verejnými listinami. Podľa § 56 ods. 1 Notárskeho poriadku notár je povinný postupovať pri notárskej činnosti s odbornou starostlivosťou. Notár je povinný odmietnuť vykonať požadovaný úkon, ak je zjavné, že úkon odporuje zákonu, obchádza zákon, prieči sa dobrým mravom. Ak teda notár osvedčuje v zmysle Notárskeho poriadku skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom pre uplatnenie práv, alebo ktorými by mohli byť spôsobené právne následky, musí nevyhnutné predbežne posúdiť, či pri danej osobe, ktorá o úkon žiada, existuje vôľa, respektíve danosť vôle. Inak povedané, do istej miery dokonca garantuje danosť vôle. Okrem vyššie uvedeného, v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalovaní sa informovali o nehnuteľnosti aj od susedov na ulici a tí ich na žiadne riziko neupozornili. Žalovaní teda robili právny úkon s dôverou v určitý prezentovaný skutkový stav aprobovaný nielen príslušným orgánom verejnej moci (kataster nehnuteľnosti), ale aj moci súdnej (konanie sp.zn.: 1C/213/2013), pričom transakciu zverili do rúk profesionálom (realitná kancelária). Okrem toho neexistovali žiadne signály, že s nehnuteľnosťou nie je niečo v poriadku, ako sa to snaží prezentovať žalobca, inak by 5 slušných dospelých ľudí, starajúcich sa o 3 maloleté deti, nepodstupovalo takéto riziko, že spolu kúpia na úver problematickú nehnuteľnosť, do ktorej následne investujú všetko, čo majú. K primeranosti kúpnej ceny žalovaní uviedli, že žalobca sám o neprimeranosti kúpnej ceny nepredložil jediný dôkaz. V konaní nebolo sporné, že kúpna cena bola dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade vo výške XX.XXX,XX eur. Preto žalovaní dali do pozornosti výpoveď žalobcom navrhnutého svedka Š. Č. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý uviedol, že sa so žalobcom stretol ako realitný maklér a ktorý k veci uviedol, cit.: „môj odhad je teda pokiaľ sa týka hodnoty nehnuteľnosti okolo cca 30.000 eur.“ Teda nakoľko sa jednalo o odhad vo výške 30.000 eur, hodnota domu mohla byť aj nižšia. Teda nemôže byť pravdivé vyjadrenie žalobcu, že predal dom za štyrikrát alebo trikrát nižšiu sumu. Okrem toho, svedok Č. nemal vedomosť o tom, že časť nehnuteľnosti (pozemku) neoprávnene užívajú tretie osoby (rodina vyššie uvedených svedkov), čo by malo nepochybne dopad na stanovovanie hodnoty veci. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že pri predaji sa mohlo jednať o spodnú hranicu trhovej ceny, avšak v žiadnom prípade nie o násobne nižšiu hodnotu. Na dôvažok žalovaní dali do pozornosti, že kupovali od žalovaného v 1. rade za trhovú cenu vo výške 40.000 eur. Medzi tým, ako žalobca predal dom žalovanému v 1. rade a kúpou domu žalovanými v 2. a 3. rade, bolo do domu investovaných niekoľko tisíc eur. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že v dome boli realizované vyrovnanie podlahy, inštalácia plávajúcich podláh, zarovnanie stien, realizácia stierok, kompletné vymaľovanie rodinného domu, výmena okien v celom dome, komplet zrenovované kúrenie vrátane výmeny kotla a vrtkých radiátorov. Pokiaľ žalobca uvádza, že nemohol byť nedbalým vlastníkom, lebo inicioval prerušenie katastrálneho konania o vklade kúpnej zmluvy medzi ním a žalovaným v I. rade, potom žalobca sám priznáva, že veľmi dobre vedel, čo urobil, že previedol nehnuteľnosť, okrem toho vedel, ako sa brániť, pričom v rozhodujúcom čase sa aj veľmi efektívne bránil, keď prerušil vkladové konanie, avšak práve svojou nedbalosťou vec nedoriešil a to napriek tomu, že vedel čo mu hrozí, teda strata nehnuteľnosti. Žalobca teda nekonal tak, ako mal a to z dôvodov, za ktoré zodpovedá výlučne sám, pričom sa momentálne snaží zodpovednosť prenášať na žalovaných tvrdením, že títo mali byť upozorňovaní na nezákonnosť prevodu nehnuteľnosti. V tejto súvislosti žalovaní dali do pozornosti zásadu „vigilantibus iura scripta sunt" t.j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie účelovo vytrhával z kontextu, žalovaní považovali za potrebné uviesť, že manželka žalobcu sa na pojednávaní opakovane a jasne vyjadrila v tom zmysle, že žalobca vedel, čo robí, len sa mu to vymklo z rúk. V konaní bolo preukázané, že žalobca podpísal so žalovaným v 1. rade nielen kúpnu zmluvu, ale aj udelil plnomocenstvo na doriešenie jeho exekúcií, čo opäť trvalo istý čas. K žalobcom navrhovanému znaleckému dokazovaniu žalovaní uviedli, že sa stotožňujú s názorom súdu prvej inštancie, že nie je možné preukázať spätne niekoľko rokov, či v rozhodnom okamihu dňa XX.XX.XXXX, kedy žalobca uzatvoril kúpnu zmluvu so žalovaným v I. rade, bol žalobca pod vplyvom alkoholu, respektíve to, či bol pod takým vplyvom, ktorý by ho robil nespôsobilým na daný právny úkon. Naopak, pokiaľ žalobca spochybňuje dobromyseľnosť žalovaných a sám seba stavia do opačnej role, poukázali na jeho charakteristiku, kde sa uvádza, že vedie záhaľčivý spôsob života, v nadmernej miere požíva alkoholické nápoje, je agresívny až vulgárny. Žalovaní tiež poukazovali na skutočnosti, vyplývajúce z výpovedí pred súdom, t.j. že žalobca dom zanechal v žalostnom stave, keď všade bola špina, porozbíjané okná, vytrhané parkety, zárubne, radiátory, atď. S ohľadom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 151/2016 zo dňa 3.5.2017 apelovali na to, aby odvolací súd pri hodnotení kolízie práv žalobcu (princíp ochrany vlastníckeho) a žalovaných (princíp dobrej viery) na vec nahliadal z pohľadu ex ante, teda z pohľadu osoby (žalovaní), ktorá mala v danom mieste a čase iba daný okruh informácií a nie z pohľadu ex post, teda so znalosťou veci po vykonaní rozsiahleho dokazovania, keď vzhľadom na dodatočné množstvo informácií sa môžu veci javiť v rozdielnom svetle, keďže vyššie riziko by mal niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, ktorý nevedel o tom, ako vec opustila vlastnícku sféru pôvodného vlastníka. 20. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaných uviedol, že žalovaní síce opätovne argumentujú dobromyseľnosťou, avšak táto u nich absentovala. Ešte pred samotnou kúpou nehnuteľnosti na obhliadke, boli upozornení, že sa bude viesť toto súdne konanie, čo však celkom ignorovali. Žalobca odkázal na obsah odvolania, v ktorom podrobne rozvádza všetky okolnosti, svedčiace o tom, že žalovaní nemohli byť dobromyseľní. Tvrdil, že žiadne preverovanie realitnou kanceláriou sa nekonalo, nakoľko sa len vytlačil informatívne právne nezáväzný výpis LV z internetu. Na priamu otázku, či boli žalovaní i v zbierke listín KN odpovedali, že nie. Rovnako uvedené platí i pre posudzovanie veci bankou. Táto nevykonáva právnu analýzu stavu, ale len ohodnotí záloh, čo je pre vec a proklamovanú dobromyseľnosť úplne irelevantné. Pokiaľ žalovaní poukazovali na ust. § 56 ods. 1 zákona o notároch, žalobca mal za to, že pre posúdenie veci je právne irelevantne. Relevantné je ust. § 58 ods. 4 cit. zákona, pričom platí, že notár legalizáciou neosvedčuje pravdivosť skutočností uvádzaných v listine. Uvedené znamená, že notár ani žiadnu právnu analýzu legalizovaných listín nevykonáva. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že žalovaní vyvíjajú emocionálny tlak, ak uvádzajú, že v dome býva 8 ľudí. Mal za to, že uvedená skutočnosť je právne irelevantná a jej účelom je len odhliadnuť od právneho úkonu odporujúceho dobrým mravom. Žalobca prezentoval svoju ponuku sa so žalovanými dohodnúť. K dohode však nedošlo. K otázke nepomeru kúpnej ceny žalobca poukázal na znalecký posudok ešte z roku 2009, kedy mala nehnuteľnosť pred údajnými investíciami, ktoré žalobca popiera, hodnotu 40.000 eur. Kúpna cena teda činila približne tretinu reálnej hodnoty nehnuteľnosti. Súd však znalecké dokazovanie zamietol, takže presný pomer nateraz nie je možné určiť. Pokiaľ žalovaní činia nové skutkové tvrdenia ohľadom investícií, čo je v odvolacom konaní neprípustné, žalobca ich z opatrnosti poprel. Uviedol, že žalovaní uvádzajú množstvo účelových fabulácii, pričom ide o nové skutkové tvrdenia. Žalobca neudelil žiadne plnomocenstvo na „doriešenie“ exekúcií. Pokiaľ sa vyjadrovala jeho ex manželka, že sa malo žalobcovi niečo vymknúť spod rúk, tak nerozprávala o kúpnej zmluve, ale o alkoholizme. Pokiaľ sama uviedla, že žalobca nechcel predať dom, tak nemožno umelo z kontextu vytrhovať vyhovujúce pasáže. Žalovaní neboli dobromyseľní, nakoľko na súdne konanie boli vopred upozornení a napriek tomu nehnuteľnosť kúpili, pričom uvedené bolo už druhé avizované súdne konanie. 21. Žalovaní vo vyjadrení k vyššie citovanému stanovisku žalobcu uviedli, že nehnuteľnosť nadobudli až po tom, čo bolo ukončené predchádzajúce súdne konanie vedené Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp. zn.:1C/213/2013 pričom tiež konanie o vklade vlastníckeho práva do katastra bolo po dlhší čas prerušené. Nehnuteľnosť sa teda prevádzala po tom, ako bola otázka jej vlastníctva dôkladne posudzovaná orgánom štátnej správy a súdom. V konaní nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by žalovaní boli upozornení na skutočnosť, ako to uvádza žalobca „že sa bude viesť toto súdne konanie“, resp. mali vedomosť len o tom, že ohľadom nehnuteľnosti bolo vedené na Okresnom súde Spišská Nová Ves konanie sp.zn.: 1C/213/2013, predmetom ktorého bolo posúdenie platnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy. Pokiaľ žalobca odstupoval od kúpnej zmluvy ako od platnej, žalovaní by ani v optimálnom prípade nemohli anticipovať vedenie tohto konania. Žalovaní k údajnému upozorňovaniu zo strany svedkov (rodiny žalobcu) uviedli, že neboli upozornení na hrozbu ďalšieho súdneho sporu a poukazovali na predošlé vyjadrenia vo veci, teda konkrétne na skutočnosť existencie sporu ohľadom vlastníctva medzi žalovanými a týmito svedkami. V súvislosti s vyššie uvedeným sa natíska ďalšia otázka a teda, prečo žalobca neinicioval konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy v rozhodnom čase voči žalovanému v 1. rade, ale čakal niekoľko mesiacov, resp. prečo ihneď nežiadal o nariadenie neodkladného opatrenia, čím by sa predišlo situácii, do ktorej dostal žalovaných. Žalovaní mali za to, že skutočnosť, že pri kúpe reagovali na inzerát zverejnený na webe, nijako neznižuje ich dobromyseľnosť. Práve naopak, skutočnosť, že predávajúci pre nich boli absolútne cudzí ľudia, len dokladuje to, že aj keby bol žalobca skutočne zneužitý, žalovaní s tým nemali nič spoločné. Žalovaní ďalej k spochybňovaniu preverovania nehnuteľnosti poukazovali na konkrétne dôkazy zo súdneho spisu, napríklad výpoveď W.. C. P., konateľa realitnej kancelárie Impulz Real, s.r.o., ktorý sa na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX jasne vyjadril, že predmetnú transakciu posudzovala realitná kancelária v zastúpení konateľa s dlhoročnou praxou, ako aj právnik tejto realitnej kancelárie. Čo sa týka návštevy zbierky listín v katastri, žalovaným nebolo zrejmé, ktoré informácie, ktorými by už nedisponovali, by sa dali uvedeným získať. Tieto žalobca nekonkretizoval, lebo také ani nie sú. Pokiaľ to malo byť odstúpenie od kúpnej zmluvy, tak táto informácia bola zhojená vyššie zmieňovaným rozhodnutím súdu. Žalovaní ďalej uviedli, že je im známe, že notár legalizáciou neosvedčuje pravdivosť skutočností uvádzaných v listine. Zdôraznili však, že notár osvedčuje pravosť podpisu na listine a teda, na daný úkon sa vzťahuje povinnosť v zmysle § 36 Notárskeho poriadku postupovať pri notárskej činnosti s odbornou starostlivosťou a odmietnuť vykonať požadovaný úkon, ak je zjavné, že úkon odporuje zákonu, obchádza zákon, prieči sa dobrým mravom, čo zahŕňa aj legalizovanie podpisu zjavne opitej osoby. Mali za to, že žalobca vedome zavádza ohľadom ceny danej nehnuteľnosti. Zo súdneho spisu preukázateľne vyplýva, že znalecký posudok v roku 2007 stanovil hodnotu nehnuteľnosti na sumu 36.000 eur a opakovane dávali do pozornosti vyjadrenie svedka Š. Č., ktorý na otázku hodnoty nehnuteľnosti v roku 2014 uviedol, cit.: „môj odhad je teda pokiaľ sa týka hodnoty nehnuteľnosti okolo cca 30.000 eur.“ Žalovaní k údajnej ponuke žalobcu dohodnúť sa uviedli, že žalobca im de facto ponúkol opakovane kúpiť rodinný dom, ktorého vlastníctvo je predmetom sporu, pričom žalovaní túto nehnuteľnosť kupovali na úver a nemajú žiadny iný majetok na jeho opätovnú kúpu. Žalobcovi teda po celý čas uniká skutočnosť, že nepochybne aj jeho pričinením dostal do zložitej životnej situácie nielen svoju rodinu, ale aj množstvo cudzích ľudí, pričom seba štylizuje do úlohy obete. V konaní boli produkované dôkazy o tom, že žalobca podpísal plné moci a v tejto súvislosti je faktom aj to, že exekúcie žalobcu boli vysporiadané. V tomto smere žalovaní poukázali na výpoveď žalovaného v 1. rade, zachytenú v zápisnici z pojednávania zo dňa 26.02.2016, kde sa doslova uvádza: „Problém bol len s úverom v Slovenskej sporiteľni, kde mi neuznali plnomocenstvo podpísané žalobcom, preto žalobca musel osobne prísť podpísať do banky predčasné splatenie úveru, ktoré ja som už predtým vyplatil.“ Ohľadom tvrdenia žalobcu o účelových fabuláciách poukázali na doslovné vyjadrenie bývalej manželky žalobcu cit.: „K predmetu konania chcem uviesť , že čo sa týka predaja domu, žalobca vedel čo robí, len sa mu to vymklo z rúk.“ Je teda zrejmé, že svedkyňa nerozprávala o alkoholizme žalobcu, ako sa to snaží žalobca podsúvať, ale o predaji domu. 22. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 23. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 5.3.2020 o 9,00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 230/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 24.2.2020 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1 a 3 CSP a § 378 ods. 1 CSP. 24. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku je v podstatných bodoch vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v CSP, odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Odvolacie námietky žalobcu nepovažoval odvolací súd za dôvodné, odvolací súd nepresvedčili o svojej opodstatnenosti. Súd prvého stupňa jasným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie a odvolací súd sa s nimi stotožnil, keďže v nich nezistil pochybenie. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo, že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho privodili priaznivé rozhodnutie. S argumentáciou žalobcu, uplatnenou v konaní, sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal a ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. 25. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 26. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia uvádza nasledovné: 27. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení predmetnej veci postupoval správne, ak sa predovšetkým s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 151/2016 zo dňa 3.5.2017 prioritne zaoberal otázkou poskytnutia ochrany vlastníckeho práva posledných nadobúdateľov nehnuteľnosti (v danom prípade žalovaných v 2. a 3. rade), vychádzajúc z princípu dobrej viery, právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a majetku a dokazovanie zameral predovšetkým na skúmanie dobromyseľnosti nadobúdateľov a teda, nie na (inak predbežnú ) otázku platnosti či neplatnosti právneho úkonu, ktorým pôvodný vlastník (v danom prípade žalobca) previedol svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu (v danom prípade na žalovaného v 1.rade). 28. Ústavný súd SR v citovanom náleze prelomil zásadu „Nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“. Táto starorímska zásada je jednou zo základných a najznámejších právnych zásad, podľa ktorej nikto nemôže na druhého preniesť viac práv než má sám. 29. Otázka nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa dlhodobo rezonuje v právnej teórii aj právnej (súdnej) praxi, pričom názory na túto otázku sa vyvíjali rôznym spôsobom tak v tunajšom právnom prostredí a rovnako napr. v Českej republike, kde platila obdobná právna úprava. Na jednej strane sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka, na strane druhej aj názory, že súdy majú chrániť vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudnutej od nevlastníka, a to na základe dobrej viery nadobúdateľov vychádzajúcej najmä (ale nielen) z katastrálnej evidencie, ako dôsledok aplikácie princípu právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a majetku. 30. Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. 31. V tomto smere došlo v doterajšej judikatúre nielen ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov k posunu v riešení otázky "nemo plus iuris" o nové interpretačne závery či vývoj sociálnej reality, najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný organ verejnej moci (kataster nehnuteľností, súd a pod). 32. Keďže osoby konajúce v dobrej viere v pravdivosť a úplnosť údajov katastra nehnuteľností nie sú zodpovedajúcim spôsobom chránené, musia všeobecné súdy samy poskytnúť ochranu vlastníckemu právu v dobrej viere konajúcich osôb. Musí byť teda zaručená ochrana dobrej viery v pravdivosť a úplnosť zápisov vo verejnej knihe, a to zásadne každého, kto nadobudol právo od osoby zapísanej ako vlastník vo verejnej knihe, aj keby sa neskôr ukázalo, že táto osoba vlastníkom nebola. 33. Princíp dobrej viery, chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. 34. Keďže princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa pôsobí proti princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, je nutné nájsť praktickú konkordanciu medzi oboma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z oboch a ak to nie je možné, potom tak, aby výsledok bol zlučiteľný so všeobecnou predstavou spravodlivosti. Hoc sa to môže javiť zložité, súdy preto musia zohľadniť špecifické okolnosti a individuálne rozmery v každom konkrétnom prípade, aby bolo dosiahnuté spravodlivé riešenie. 35. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí. Je potrebné zdôrazniť, že sa jedná o opatrnosť obvyklú, t.j. normálnu, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Dobrá viera teda musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých je možné usúdiť, že presvedčenie nadobúdateľa je opodstatnené. Vychádzajúc z judikatúry, zaoberajúcej sa otázkou prelomenia zásady „nemo plus iuris“ je zrejmé, že dobrá viera nadobúdateľa spočíva v jeho presvedčení, že osoba, od ktorej vlastnícke právo nadobúda, je vlastníkom nehnuteľnosti na základe platného právneho titulu. 36. Vo svetle vyššie uvedeného je potrebné upriamiť pozornosť na tri základné, v konaní nesporné skutočnosti. 37. Prvou je, že v čase, kedy žalovaní v 2. a 3.rade nadobudli vlastnícke právo od žalovaného v 1.rade, teda v čase uzavretia kúpnej zmluvy so žalovaným v 1.rade, bol ako výlučný vlastník nehnuteľnosti evidovaný v katastri nehnuteľností žalovaný v 1.rade a to na základe titulu nadobudnutia - kúpnej zmluvy zo dňa XX.X.XXXX. 38. Druhou je, že žalovaní v 2. a 3. rade mali vedomosť o výsledku právoplatne skončeného súdneho konania, vedeného na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp.zn. 1C/213/2013, v ktorom bola posudzovaná platnosť právneho úkonu žalobcu, ktorým odstúpil od kúpnej zmluvy, uzavretej dňa XX.X.XXXX so žalovaným v 1.rade. Súd v tomto konaní rozsudkom č.k.1C/213/2013-56 zo dňa 9.4.2014 určil, že odstúpenie od zmluvy, učinené žalobcom dňa XX.X.XXXX, je neplatné. 39. Treťou skutočnosťou je, že žalovaní v 2. a 3. rade pristúpili k uzavretiu kúpnej zmluvy so žalovaným v 1.rade až dňa XX.XX.XXXX, teda v čase, kedy spornosť vlastníckeho práva prevádzateľa (žalovaného v 1.rade), bola vyššie citovaným rozhodnutím súdu právoplatne vyriešená, čím došlo aj k odpadnutiu dôvodu, pre ktorý bolo na podnet žalobcu konanie o vklade vlastníckeho práva žalovaného v 1. rade do katastra prerušené. 40. Odvolací súd konštatuje, že už len vyššie uvedené, ani žalobcom nespochybňované skutočnosti, postačujú pre záver o dobromyseľnosti žalovaných v 2. a 3. rade. 41. Odvolací súd sa stotožňuje aj s ďalšími skutočnosťami, ktoré podporujú záver o dobromyseľnosti žalovaných. Ide predovšetkým o správanie žalovaných - prejav ich skutočnej vôle nehnuteľnosť získať a užívať na vlastné bývanie, o čom svedčí fakt, že žalovaní si na kúpu nehnuteľnosti vzali hypotekárny úver a zaťažili sa ťarchou vo forme záložného práva v prospech banky, že nehnuteľnosť v čase kúpy už bola zveľadená rekonštrukciou, ktorú vykonal žalovaný v 1. rade ako prevádzajúci, do nehnuteľnosti sa nasťahovali spolu s ďalšími príbuznými, vrátane troch maloletých detí a do nehnuteľnosti za účelom zveľadenia bývania sami investovali finančné prostriedky. 42. Žalobca, v snahe preukázať nedostatok dobromyseľnosti na strane žalovaných, založil svoj procesný útok v podstate len na tom tvrdení, že jeho rodinní príslušníci žijúci v susedstve, upozorňovali žalovaných ešte pred kúpou na to, že nehnuteľnosť mala byť získaná podvodom, že vec bude riešená súdnou cestou, ako aj na spornosť hraničiacich pozemkov. Odvolací súd sa stotožňuje s hodnotením, ktoré vykonal súd prvej inštancie vo vzťahu k výpovediam svedkov, navrhnutých žalobcom pre účely preukázania tohto tvrdenia (nedôveryhodné, účelové). Navrhnutí svedkovia predstavujú blízkych príbuzných žalobcu (sestru, neter a synovca), pričom aj toto konanie bolo vedené na podnet sestry žalobcu C. P., ktorá mala a má záujem o predmetné nehnuteľnosti nielen z dôvodu, že sa jedná o rodičovský dom, ale aj z dôvodu kúpy predmetných nehnuteľností pre svoje deti. Okrem toho, sporné nehnuteľnosti sa nachádzajú v bezprostrednom susedstve nehnuteľností patriacich C. P. a medzi ňou a žalovanými v 2. a 3. rade sú spory ohľadom časti nehnuteľností resp. o určenie hranice medzi pozemkami v jej vlastníctve a vo vlastníctve žalovaných v 2. a 3. rade. Napokon, ako správne konštatoval súd prvej inštancie, výpoveďami svedkov sa nepodarilo nepochybne ustáliť ani dátum, kedy malo dôjsť k tomuto upozorňovaniu žalovaných v 2. a 3. rade, t.j. či k nemu došlo skutočne ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy (t.j. do XX.XX.XXXX), alebo až po tom. Za takej situácie, kedy súdny spor ohľadom odstúpenia od kúpnej zmluvy už skončil a žalovaný v 1. rade figuroval v katastri nehnuteľností ako výlučný vlastník, je prijateľná argumentácia žalovaných, že ani údajné upozorňovanie, že vec sa bude riešiť súdnou cestou a aj to nie zo strany samotného žalobcu, ale zo strany susedov, nemohlo mať adekvátny dopad pri posudzovaní rizík a je prijateľné, že vedomosť o právoplatnom ukončení tohto konania žalovaných dostatočne uspokojila. 43. Odvolací súd poukazuje na skutkové okolnosti prípadu, posudzovaného vo vyššie citovanom náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 151/2016 zo dňa 3.5.2017. V posudzovanom prípade všeobecný súd dospel k nespornému záveru, že prvotná kúpna zmluva, ktorou pôvodný vlastník previedol vlastníctvo k nehnuteľnostiam, je absolútne neplatným právnym úkonom podľa ust. § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.j. podstatne oslabené a znížené vôľové vlastnosti (v dôsledku alkoholickej demencie a porúch vedomia), pre ktoré nebol schopný predvídať následky svojho konania. Napriek tomuto záveru ústavný súd, vychádzajúc z princípu dobrej viery ďalších nadobúdateľov, poskytol týmto posledným nadobúdateľom ochranu ich vlastníckeho práva. 44. Vo svetle vyššie uvedeného je teda možné konštatovať, že pri splnení podmienky dobromyseľnosti žalovaných v 2. a 3. rade ako posledných nadobúdateľov vlastníckeho práva, je potom irelevantné, ak by aj žalobca skutočne preukázal, že kúpna zmluva, ktorú uzavrel so žalovaným v 1. rade, je absolútne neplatná. Súd prvej inštancie sa preto v podstate už nad rámec merita veci zaoberal posudzovaním dôvodov, pre ktoré žalobca tvrdil, že kúpna zmluva, ktorú uzavrel, je neplatná (nedostatok vôle pre stav opitosti, neprimeranosť kúpnej ceny). 45. V tomto smere sa preto odvolací súd stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie v tom smere, že nevykonal návrh žalobcu na znalecké dokazovanie, zamerané na posúdenie jeho duševného stavu v čase uzavretia kúpnej zmluvy. Za situácie, kedy bola preukázaná dobromyseľnosť žalovaných v 2. a 3. rade, by vykonanie tohto dôkazu bolo neúčelné a nehospodárne. Rovnako je potom irelevantná aj ďalšia argumentácia odvolateľa, týkajúca sa okolností uzavretia kúpnej zmluvy, resp. primeranosti kúpnej ceny. 46. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, ktorý správanie žalobcu vyhodnotil ako správanie nedbalého vlastníka. V tomto smere je potrebné poukázať na to, že v spore medzi pô- vodným vlastníkom a dobromyseľným nadobúdateľom vlastníckeho práva prichádza do úvahy aplikácia všeobecne uznávanej právnej zásady „vigilantibus iura scripta sunt". Ako v tejto súvislosti konštatoval napríklad Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5 Sžf 65/2011, podľa uvedenej právnej zásady, ktorá platila už v rímskom práve, „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcene- ním či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. 47. Odvolací súd konštatuje, že ospravedlňovanie nedbalosti žalobcu poukazovaním na jeho osobný, najmä zdravotný stav (alkoholizmus), nie je na mieste. V tejto súvislosti odvolací súd totiž poukazuje na dôležitú, v konaní nespornú skutočnosť a teda, že žalobca dňa XX.X.XXXX, t.j. mesiac po uzavretí spornej kúpnej zmluvy od tejto zmluvy odstúpil. Nie však z dôvodov, ktoré tvrdí v tejto žalobe, ale len a výlučne z dôvodu nezaplatenia dojednanej kúpnej ceny. 48. V odstúpení žalobca nespomína ani jednu z okolností, od ktorých v tejto žalobe odvodzoval neplatnosť kúpnej zmluvy (opitosť, podvod, neprimeranosť kúpnej ceny). Žalobca v odstúpení citoval konkrétne ustanovenia kúpnej zmluvy, umožňujúce odstúpenie a upozornil žalovaného v 1. rade na to, že podáva zároveň na Správe katastra N. návrh na prerušenie konania o povolení vkladu vlastníckeho práva, čo žalobca napokon skutočne aj učinil. Sám žalobca v konaní uviedol, že k tomuto kroku (odstúpenie) prikročil po porade so svojim právnym zástupcom. Pokiaľ teda žalobca vyvinul iniciatívu a o tejto záležitosti sa radil so svojim právnikom a tomuto by uviedol okolnosti uzatvorenia kúpnej zmluvy, mohol žalobca ešte predtým, než nehnuteľnosti nadobudli žalovaní v 2. a 3. rade, podať žalobu o určenie vlastníckeho práva, resp. o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, návrh na nariadenie neodkladného (predbežného) opatrenia, ktorým by mohol dosiahnuť zákaz nakladania pre ďalších nadobúdateľov a predísť ďalším prevodom. Žalobu o určenie vlastníckeho práva nepodal ani v období od právoplatného skončenia konania, v ktorom sa riešila otázka platnosti jeho odstúpenia od zmluvy do uzavretia kúpnej zmluvy medzi žalovaným v 1. rade a žalovanými v 2. a 3. rade (apríl až október 2014). Žalobu napokon podal až v júli 2015, t.j. po vyše dvoch rokoch od uzavretia kúpnej zmluvy. Aj uvedené svedčí o tom, že žalobca sa po uzatvorení kúpnej zmluvy správal tak, ako keby bola zmluva riadne uzatvorená, pretože od kúpnej zmluvy odstupoval len preto, že kúpna cena nebola riadne uhradená a zároveň, nepodal ani žalobu o zaplatenie kúpnej ceny. 49. Zhrnúc vyššie uvedené, odvolací súd konštatuje, že žalovaní preukázali dobrú vieru, spočívajúcu v ich presvedčení, že osoba, od ktorej vlastnícke právo nadobudli (žalovaný v 1. rade), je vlastníkom nehnuteľnosti na základe platného právneho titulu. Súd prvej inštancie preto vecne správne rozhodol, ak žalobu ako nedôvodnú zamietol. 50. Odvolací súd preskúmal aj odvolaním napadnutý výrok o náhrade trov konania a konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok potvrdil postupom podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. 51. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. V odvolacom konaní žalobca úspech nemal a žalovaní boli úspešní v plnom rozsahu, preto im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. 52. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( § 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).