Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Košice 2Cob/126/2024 6120289727 30. 10. 2025 JUDr. Natália Štrkolcová ECLI:SK:KSKE:2025:6120289727.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobkyne: A. B. C., D., so sídlom kancelárie Hlavná 45, 080 01 Prešov, IČO: 42 249 384, zastúpenej VOLČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Mlynská 27, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 55 968 058, proti žalovanému: ZILES s.r.o., so sídlom Dostojevského 3311/35, 058 01 Poprad, IČO: 50 067 028, o zaplatenie 293,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 18Cb/75/2020-161 zo dňa 11. apríla 2024, takto rozhodol: I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Poprad, č. k. 18Cb/75/2020-161 zo dňa
11. apríla 2024.
II. Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 293,- eur s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 28.3.2017 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.). 2. Rozhodol tak o žalobe podanej pôvodne na upomínacom súde (Okresný súd Banská Bystrica), ktorou žalobkyňa navrhla, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 293,- eur s príslušenstvom titulom odmeny za poskytovanie právnych služieb a aby priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania. V žalobe žalobkyňa uviedla, že 15.2.2017 žalovaný odvolal plnomocenstvo, ktoré jej udelil na právne zastúpenie vo veci zápisu vlastníckych práv v prospech žalovaného. Tvrdila, že žalovanému poskytla právne služby, na zaplatenie odmeny ktorých žalovaného vyzvala faktúrou č. 20160045, na sumu 293,- eur, splatnou dňa 29.12.2016, ale žalovaný jej predmetnú faktúru neuhradil. V ďalšom uviedla, že 14.12.2016 sa dostavila do jej advokátskej kancelárie manželka vtedajšieho konateľa žalovaného E. F. G. H., jednalo sa o urgentnú vec a na ďalší deň žalobkyňa mala pripraviť návrh na neodkladné opatrenie. Dohodli sa na odmene za právne služby z hodnoty sporu, ktorou bola nehnuteľnosť, pričom E. F. H. jej odovzdala všetky potrebné podklady a žalobkyňa E. F. H. dala písomné plnomocenstvo za účelom jeho podpísania vtedajším konateľom žalovaného E. H.. Postupovalo sa tak preto, lebo išlo o naliehavú vec. Žalobkyňa argumentovala, že dňa 14.12.2016 sa uskutočnila porada, na ktorej bolo poskytnuté právne poradenstvo v prospech žalovaného ku konaniu o zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na LV č. XXXX, k. ú. I. J. K.. Účelom tohto úkonu bolo zistenie, v akej situácii je klient a čo žiada. Považovala za nepochybné, že právna služba v prospech žalovaného poskytnutá bola a úkon príprava a prevzatie právneho zastúpenia vrátane prvej porady s klientom spočíva v poskytnutí
právneho poradenstva, vysvetlenia veci, navrhnutých prípadných riešení a postupov. Pri určení odmeny za poskytnutie právnej služby vychádzala z hodnoty právnej služby (44.000,- eur) s tým, že výška odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje 587,- eur, no pristúpila k jej zníženiu z dôvodu korektných vzťahov so žalovaným na polovicu, a to na sumu 293,- eur. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobkyňa nebola žalovaným splnomocnená na právne zastúpenie a žalovanému nebola poskytnutá zo strany žalobkyne žiadna právna služba. Žalovaný tvrdil, že nemal so žalobkyňou uzavretú zmluvu o poskytovaní právnej pomoci. Odvolanie plnomocenstva doručil žalobkyni preto, lebo trvala na tom, že zastupuje žalovaného. Argumentoval, že v kontakte so žalobkyňou bola E. F. G. H. ako fyzická osoba. 4. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa vykonáva činnosť advokátky a je zapísaná ako advokátka v Slovenskej advokátskej komore pod číslom 6152. Medzi žalobkyňou a žalovaným bola podľa súdu prvej inštancie uzavretá ústne dohoda o poskytovaní právnej služby, ktorej predmetom bolo poskytnutie právnej pomoci s poradou pre klienta ohľadne zápisu vlastníckych práv k nehnuteľnosti v k. ú. I. J. K.. Žalobkyňa si uplatnila faktúrou č. 20160045 splatnou dňa 29.12.2016 odmenu vo výške 293,- eur. Žalovaný oznámil ukončenie zmluvného vzťahu so žalobkyňou, a to odvolaním plnomocenstva. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný namietal výšku nároku a ako aj jeho opodstatnenosť, keď nesúhlasil s úhradou faktúry tvrdiac, že medzi stranami neexistovala zmluva o poskytovaní právnych služieb. 5. Súd prvej inštancie poukázal, že rozsudkom č. k. 18Cb/75/2020-84 zo dňa 5.5.2022 v spojení s opravným uznesením č. k. 18Cb/75/2020-88 zo dňa 9.5.2022 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 66,- eur s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 28.3.2017 do zaplatenia (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.) a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok IV.). Súd prvej inštancie v predmetnom rozsudku dospel k záveru, že vzhľadom na to, že žalobkyňa preukázala existenciu zmluvného vzťahu so žalovaným, avšak sporné bolo, v akej výške jej prináleží ňou uplatnení nárok, s poukazom na obchodné zvyklosti a ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vychádzal súd prvej inštancie zo sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon vo veciach, kde nie je možné vyjadriť hodnotu veci a kde ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami vo výške á 66,- eur, pričom mal za to, že žalobkyni vzniklo právo na odmenu za poskytnuté služby vo výške 66,- eur, keďže v konaní nebolo preukázané, v akom časovom horizonte boli poskytnuté právne služby. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobkyňou. Súd prvej inštancie v súlade s ust. § 369c zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“) priznal žalobkyni aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a úroky z omeškania podľa § 369 Obchodného zákonníka. 6. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie označeného v predchádzajúcom odseku tohto rozsudku podali odvolanie žalobkyňa aj žalovaný, o ktorých odvolaniach rozhodol Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením č. k. 5Cob/43/2022-129 zo dňa 10.11.2022 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že súd prvej inštancie mal v prvom rade prijať konkrétny záver, čo presne bolo predmetom poskytovania právnych služieb, pričom prijal len záver všeobecný, že sa jednalo o právne služby týkajúce sa nehnuteľnosti. Bez ozrejmenia konkrétneho predmetu nebolo podľa odvolacieho súdu možné posúdiť, aká odmena prináleží právnemu zástupcovi za daný úkon právnej pomoci. V ďalšom konaní preto súdu prvej inštancie uložil vec opätovne právne posúdiť podľa konkrétneho ustanovenia Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a aplikáciu zvoleného ustanovenia právne odôvodniť s ohľadom na samotný dostatočne konkretizovaný typ úkonu právnej služby. Zároveň odvolací súd dodal, že v posudzovanom prípade bolo preukázané na základe listinných dôkazov, že došlo k poskytnutiu právnych služieb žalobkyňou, avšak či už z vystavenej faktúry, alebo z písomnej komunikácie strán sporu nebolo možné jednoznačne ustáliť, o aký presný úkon/úkony právnych služieb sa jednalo tak, aby súdom posudzovaný nárok žalobkyne bolo možné zaradiť pod presne špecifikovaný typ úkonu právneho poradenstva. Uzavrel, že identifikácia právnych služieb ako „právne služby týkajúce
sa nehnuteľnosti“ nie je postačujúca pre ich podradenie pod konkrétne ustanovenie súdom prvej inštancie označenej vyhlášky. 7. Po vrátení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie vec opätovne prejednal a právne posúdil podľa ust. §§ 1 ods. 2; 365 ods. 1, 2, 3; 369; 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, ďalej podľa §§ 2 ods. 1, 2, 3; 18 ods. 2, 4; 24 ods. 1, 3, 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a tiež podľa §§ 2 ods. 2; 9 ods. 1; 10 ods. 2; 13 ods. 1; 13a ods. 1 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „Vyhláška č. 655/2004 Z. z.“). 8. S poukazom na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení, ktorým je súd prvej inštancie viazaný, dospel súd prvej inštancie k záveru, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola ústne uzatvorená zmluva o poskytovaní právnych služieb v decembri roku 2016, v zmysle ktorej poskytla žalobkyňa právne služby týkajúce sa nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX Chminianska Nová Ves a dňa 14.12.2016 bol žalobkyňou vykonaný úkon právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, o čom podľa súdu prvej inštancie svedčí odvolanie plnomocenstva zo dňa 31.1.2017, v ktorom žalovaný potvrdil, že boli vykonané právne služby žalobkyňou s poverenou zástupkyňou žalovaného dňa 14.12.2016. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyni vznikol na základe poskytnutej právnej služby nárok na odmenu, a to za uvedený úkon s poukazom na § 10 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., kde mohla byť odmena za jeden úkon právnej služby priznaná po znížení v súlade s opravnou faktúrou č. 20160045 vo výške 293 eur. Ďalej súd prvej inštancie poukázal, že žalovaný namietal uvedenú odmenu a existenciu zmluvného vzťahu tvrdiac, že žalobkyňa konala s E. F. G. H. ako fyzickou osobou a nie ako s poverenou osobou na zastupovanie žalovaného s poukazom na svedeckú výpoveď bývalého konateľa E. H.. Vzhľadom na to, že žalobkyňa preukázala existenciu zmluvného vzťahu, súd prvej inštancie považoval výpoveď E. H. za nedôveryhodnú s poukazom na manželský vzťah bývalého konateľa spoločnosti žalovaného s konateľkou žalovaného. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyni prináleží nárok za vykonaný úkon právnej pomoci a keďže nebola zmluvne dohodnutá výška odmeny, tak je oprávnená suma vychádzajúc z hodnoty veci, ktorej sa právna služba týkala a ako bola uplatnená. Nakoľko žalovaný nezaplatil včas a riadne žalobkyni dlžnú sumu, dostal sa do omeškania a žalobkyni vzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej istiny v zákonnej výške 9 % od 28.3.2017 do zaplatenia a paušálnej náhrady spojenej s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur. 9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (ďalej len „CSP“) tak, že žalobkyni, ktorá bola vo veci úspešná, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a stranám sporu neprizná nárok na náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). 11. Žalovaný v odvolaní uviedol, že svedok E. H. (v rozhodnom čase konateľ žalovaného – pozn. odvolacieho súdu) sa vo svojej výpovedi jasne a jednoznačne vyjadril, že neudelil písomné ani ústne splnomocnenie na zastupovanie žalovaného svojej manželke E. F. G. H. ani inej osobe v decembri 2016 a nikdy sa nezúčastnil na osobnom stretnutí so žalobkyňou, netelefonoval s ňou a ani si nepísali e-maily, teda nie je si vedomý poskytnutia právnej služby žalovanému žalobkyňou. Ďalej žalovaný argumentoval, že žalobkyňa a E. F. G. H. sa osobne dobre poznali niekoľko rokov, spolupracovali spolu, stretávali v kancelárii žalobkyne za účasti iných osôb. Tvrdil, že 14.12.2016, kedy sa uskutočnilo pracovné stretnutie žalobkyne a E. F. G. H. a na základe dôvery E. F. G. H. nechala bez súhlasu žalovaného žalobkyni dokumenty týkajúce sa žalovaného. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že na stretnutí so žalobkyňou bola E. F. G. H. ako súkromná osoba a nezastupovala na ňom žalovaného. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa si bola vedomá toho, že jej neudelil plnomocenstvo. Súdu prvej inštancie žalovaný vytýkal, že neurčil samotný dostatočne konkretizovaný typ úkonu právnej služby.
12. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Uviedla, že súd prvej inštancie a ani odvolací súd (pri predošlom odvolaní) v tejto veci nepovažovali za sporné, že k vykonaniu úkonu právnej služby zo strany žalobkyne skutočne došlo, čo v konečnom dôsledku nepopiera ani žalovaný, priam to z jeho výpovedí počas konania vyplýva. Tvrdenia ohľadom skutočnosti, že E. F. G. H. konala ako súkromná osoba, žalobkyňa považovala za tendenčné a účelové, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že v súčasnosti je E. F. G. H. konateľkou žalovaného a tiež vzhľadom na skutočnosť, že predošlým konateľom žalovaného bol jej manžel E. H. a tiež z dôvodu, že poskytnutie právnej služby sa priamo týkalo žalovaného, pričom považovala za evidentné, že pri riešení tejto veci E. F. G. H. konala v mene žalovaného. Ďalej uviedla, že medzi žalobkyňou a žalovaným sa uskutočnila konzultácia – prvotná porada, na základe ktorej žalobkyňa poskytla právne poradenstvo v prospech žalovaného spočívajúce v právnom poradenstve ku katastrálnemu konaniu o zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom predmetný právny úkon sa v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb nazýva prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom. Ide o prvotný úkon právnej služby, ktorého účelom je zistenie v akej situácii potenciálny klient je, zistenie, čo klient od advokáta očakáva, čo žiada a čo potrebuje a jeho obsahom je najmä zadovažovanie si informácii, listín a podkladov od klienta, potrebných pre zastúpenie a prípravu ďalších požadovaných úkonov. Tento úkon právnej služby vyslovene súd prvej inštancie v odseku 26. odôvodnenia rozsudku aj pomenoval. Pri výpočte odmeny za jeden úkon právnej služby žalobkyňa vychádzala z ust. § 10 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., teda vychádzala z hodnoty veci, ktorej sa právna služba týkala. Žalobkyňa uzavrela, že v tomto prípade sa jednalo o obchodnoprávny vzťah medzi dvoma podnikateľmi a nie o spotrebiteľský vzťah tak, ako to žalovaný v odvolaní prezentuje. 13. V odvolacej replike aj odvolacej duplike strany sporu zotrvali na svojej argumentácii. 14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 15. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu. 16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením. Posúdil, či súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces; či dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a či na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05). 17. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie správne odpovedal na relevantné argumenty vznesené v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery. 18. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní odvolací súd uvádza: 19. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaný nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie, že E. F. G. H. vystupovala dňa 14.12.2016 pri porade za žalovaného. Skutočnosť, že žalovaný má na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je postačujúce na to, aby odvolací súd prisvedčil tvrdeniu žalovaného o nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
20. Ako už odvolací súd uviedol, žalovaný v odvolaní namietal predovšetkým záver súdu prvej inštancie, že E. F. G. H. vystupovala dňa 14.12.2016 pri porade so žalobkyňou za žalovaného. K uvedenej námietke žalovaného odvolací súd poukazuje, že Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v odseku 22. zrušujúceho uznesenia č. k. 5Cob/43/2022-129 zo dňa 10.11.2022 konštatoval, že „bolo preukázané na základe listinných dôkazov, že došlo k poskytnutiu právnych služieb žalobkyňou, avšak či už z vystavenej faktúry, alebo z písomnej komunikácie strán sporu nebolo možné jednoznačne ustáliť, o aký presný úkon/úkony právnych služieb sa jednalo tak, aby súdom posudzovaný nárok žalobkyne bolo možné zaradiť pod presne špecifikovaný typ úkonu právneho poradenstva.“ Týmto záverom odvolacieho súdu bol súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný v zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP. Odvolací súd preto uložil súdu prvej inštancie ustáliť, o aký konkrétny úkon právnej pomoci sa v posudzovanom prípade jednalo tak, aby ho následne súd prvej inštancie mohol podradiť pod konkrétne ustanovenie Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. 21. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že Krajský súd v Prešove ako odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení vyjadril jasný a zrozumiteľný názor na skutkové a právne otázky súvisiace so zrušovaným rozhodnutím. Právny názor odvolacieho súdu bol pre súd prvej inštancie záväzný a nakoľko v ďalšom konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k zmene skutkových zistení, z ktorých vychádzal odvolací súd, súd prvej inštancie ho rešpektoval. 22. Ako vyplýva z odseku 26. odvolaním napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie v zmysle pokynov odvolacieho súdu vyjadrených v zrušujúcom uznesení postupoval, pričom dospel k záveru, že žalobkyni vznikol nárok na odmenu za úkon prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, o čom svedčí odvolanie plnomocenstva zo dňa 31.1.2017, kde žalovaný potvrdil, že boli vykonané právne služby žalobkyňou s poverenou zástupkyňou žalovaného dňa 14.12.2016. Nad rámec uvedeného odvolací súd ešte dodáva, že aj E. F. G. H. na pojednávaní dňa 3.8.2021 uviedla, že „Spoločnosť žalovaného som zastupovala na základe poverenia môjho manžela, ktorý bol konateľ.“ Navyše na stretnutí 14.12.2016 odovzdala žalobkyni dokumenty, ktoré sa týkali právneho problému žalovaného, čo nepochybne svedčí o tom, že E. F. G. H. označené stretnutie so žalobkyňou neiniciovala za účelom poskytnutia právnej pomoci žalobkyňou pre ňu samú, ale pre žalovaného. S poukazom na vyššie uvedené preto podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa pre žalovaného vykonala úkon právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Pri výpočte odmeny za tento úkon právnej služby žalobkyňa správne vychádzala z ust. § 10 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., teda vychádzala z hodnoty veci, ktorej sa právna služba týkala, táto hodnota nebola žalovaným namietaná, pričom žalobkyňa od žalovaného požadovala 293 eur, keď pristúpila k jej zníženiu z dôvodu korektných vzťahov so žalovaným. 23. Preto dospel odvolací súd k záveru, že ani odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP nie sú naplnené. 24. S ohľadom na všetky vyššie uvedené závery považoval odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Preto ho aj v rozsahu závislého výroku o trovách konania potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. 25. Vzhľadom na nedôvodnosť podaného odvolania a plný úspech žalobkyne, odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 2 posledná veta CSP).
(§ 393 ods.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP. V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).