Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Košice 3CoCsp/5/2024 7922200052 15. 05. 2025 JUDr. Ľuboš Kunay ECLI:SK:KSKE:2025:7922200052.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Jany Dudíkovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. X/XX, E., právne zast. JUDr. Monika Marjanovič, advokátkou, Urbánkova 6, Košice, IČO: 35 561 734, proti žalovanej: E. F. B., B., B. B. G. H., E. XX, I.: XX XXX XXX, právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalovanej proti rozsudku sp. zn. 17Csp/2/2022-163 zo dňa 07.11.2023 Okresného súdu Trebišov rozhodol: P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobkyni priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Trebišov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 500,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.) a žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (II.). 2. Rozhodol tak opätovne o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,- eur s poukazom na konanie vedené pod sp. zn. 13Csp/147/2018, v ktorom sa domáhala ochrany svojich práv v súvislosti s úverovou zmluvou, na základe ktorej jej bol poskytnutý úver a spolu s ním bola uzavretá dohoda o zrážkach zo mzdy dňa 21.02.2013 č. 8300057288, zabezpečujúca pohľadávku, ktorá vznikla na základe zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru, o ktorej súd rozhodol, že je neplatná. Poukázala na sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu primeraného finančného zadosťučinenia a svoj nárok odvodzovala od skutočnosti, že si úspešne uplatnila porušenie svojich spotrebiteľských práv, pričom nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške, v akej ho požaduje odôvodnila poukazom na skutočnosť, že sa žalovaná na jej úkor chcela obohatiť prostredníctvom zrážok zo mzdy až do nedôvodne požadovanej sumy a zároveň vo svojich vyjadreniach vo vzťahu k požadovanej výške primeraného finančného zadosťučinenia uviedla, že v dôsledku konania žalovanej sa musela domáhať ochrany svojich práv prostredníctvom súdneho konania, ktoré zasahuje do bežného života spotrebiteľa a je spôsobilé privodiť ujmu v súkromnom živote vo forme strachu, nepríjemných pocitov a ktorý (spor) je stresujúcim zážitkom, spojeným s obavami z výsledku sporu či z možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane v prípade neúspechu v spore. 3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil nasledujúci skutkový stav: z obsahu rozsudku Okresného súdu Trebišov sp. zn. 13Csp/147/2018 zo dňa 15.05.2019 zistil, že medzi žalobkyňou a žalovanou bola uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere č. 8300057288 zo dňa
21.02.2013, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úverový rámec 1.500,- eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť bola vo výške 3.375,54 eur, ročná roková sadzba úveru 70,01 %, priemerná ročná percentuálna miera nákladov bola 47,29 %. Zároveň v rovnaký deň uzatvorili strany sporu aj dohodu o zrážkach zo mzdy (iných príjmov), na základe ktorej bol zamestnávateľ dlžníka povinný vykonávať mesačné zrážky zo mzdy dlžníka v riadnom výplatnom termíne dlžníka vo výške 80,37 eur mesačne na uspokojenie neuhradenej splatnej pohľadávky vo výške 1.844,33 eur, ktorú rozsudkom v konaní sp. zn. 13Csp/147/2018 súd vyhlásil za neplatnú. 4. Na takto ustálený skutkový stav aplikoval ust. § 2 písm. a), § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia dohody, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka a v prvom rade sa zaoberal vznesenou námietkou premlčania nároku žalobkyne so záverom, že nárok uplatnený v spore nie je premlčaný argumentujúc, že trojročná premlčacia lehota začala plynúť dňom nasledujúcim po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Trebišov, sp. zn. 13Csp/147/2018 zo dňa 15.05.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.06.2019, t. j. 28.06.2019 začala plynúť premlčacia leho a ktorá uplynula dňa 28.06.2022. 5. Následne mal za preukázané, že v konaní pod sp. zn. 13Csp/147/2018 si žalobkyňa úspešne uplatnila svoje právo ako spotrebiteľ, keď súd určil, že Dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 21.02.2013 je neplatná a vychádzajúc z právnych názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Cdo/127/2017 dospel k záveru, že v danom prípade boli splnené predpoklady pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 tretej vety zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Vychádzal zo zistení, že žalovaná sa domáhala nároku prostredníctvom dohody o zrážkach zo mzdy u zamestnávateľa žalobkyne napriek tomu, že zmluva neobsahovala imanentné podmienky podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. (spôsobujúce jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť) a v zmluve o revolvingovom úvere bola úroková sadzba vo výške 70,01 % ročne, ktorá je niekoľkonásobne vyššia než úroky pri úveroch poskytovaných v tom čase J. H. (v priemere 13 %), čím žalobkyňa ako spotrebiteľ bola nútená uplatňovať svoje práva a brániť sa v základnom konaní, v ktorom bola úspešná. 6. Ohľadom výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd odkázal na účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože sa poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi a vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi a vo vzťahu k satisfakčnej a odmeňujúcej funkcii primeraného finančného zadosťučinenia uviedol, že požadovanie nedôvodných úrokov a poplatkov zo strany žalovanej od spotrebiteľa logicky znamená obmedzenie komfortu spotrebiteľa, ktoré skutočnosti súd zohľadnil pri svojom rozhodnutí, vrátane rozhodovacej praxe súdov s poukazom na zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodovania. Zároveň uviedol, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu, respektíve kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany, preto za primerané finančné zadosťučinenie považoval priznanie v sume 500,- eur so zreteľom na sumu 1.844,33 eur, ktorú žalovaná od žalobkyne chcela získať, ak by sa žalobkyňa úspešne nebránila v konaní pred súdom. Pri svojich úvahách bral do úvahy aj skutočnosť, aby priznanie finančného zadosťučinenia nebolo len nástrojom bezdôvodného majetkového obohacovania žalobkyne, nakoľko finančné zadosťučinenie je nárok priznávaný navyše a pri ktorom má súd umožnené aplikovať voľnú úvahu obmedzenú tak, aby táto nebola arbitrárna a logicky nezdôvodniteľná, čím sumu 500,- eur považoval za zodpovedajúcu zákonom zvýraznenej ochrane spotrebiteľa a vo vzťahu k žalovanej je sankčnej povahy, vedúcej k upusteniu od obdobného konania v budúcnosti. 7. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, a nakoľko žalobkyňa bola v konaní úspešná, súd jej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) Civilného sporového poriadku, ktoré odôvodnila tým, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. z dôvodu, že rozsudok, ktorým si žalobkyňa uplatňuje
nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia bol vydaný na základe záveru o porušení všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré nie sú právnymi normami určenými na ochranu spotrebiteľa v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., čím žalobkyni podľa jej tvrdení nevznikol žiadny nárok v zmysle uvedeného ustanovenia. Argumentovala, že všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka nepatria medzi ustanovenia určené na ochranu spotrebiteľa, nakoľko o neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy súd nerozhodol na základe žiadneho ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. alebo § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka. V súvislosti s uplatnením námietky premlčania na podklade záveru dovolacieho súdu vysloveného v rozhodnutí č. k. 6Cdo/127/2017, v zmysle ktorého na uplatnenie nároku podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. nie je potrebná existencia sporu a ani predchádzajúce súdne konanie uviedla, že premlčacia doba pre uplatnenie nároku začala plynúť najneskôr pri podaní žaloby, o ktorej sa konanie viedlo pod sp. zn. 13Csp/147/2018, s ktorým argumentom sa podľa jej tvrdení súd nevysporiadal. Uvedené namietala v kontexte porušenia jej práva na spravodlivý proces a posúdenie zo strany súdu považuje za nepreskúmateľné pre arbitrárnosť, nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť a v tejto súvislosti odkázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 736/16. Ďalšou odvolacou námietkou poukázala na to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že suma 500,- eur predstavuje primeraný nárok finančného zadosťučinenia, nakoľko súd prvej inštancie neuviedol žiadne skutočnosti zodpovedajúce povahe primeraného finančného zadosťučinenia, ktorými nie sú zásadne aspekty majetkovej povahy. Ďalej konštatovala, že hoci finančné zadosťučinenie je nárokom nemajetkovej povahy a pri určovaní jeho výšky je možné prihliadať len na skutočnosti, ktoré majú takýto charakter, žalobkyňa takéto skutočnosti v žalobe ani neoznačila a ani nepreukázala a v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie R 52/2020 (uznesenie NS SR sp. zn. 5Obdo 14/2020 z 23.06.2020), v zmysle ktorého je potrebné vykladať aj ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Mala za to, že súd prvej inštancie nesprávne a nedôvodne vyhodnotil dobu trvania predchádzajúceho konania ako skutočnosť na ťarchu žalovanej odôvodňujúcu priznanie sumy 500,- eur. V kontexte zásahu súdu do bežného života spotrebiteľa, ktorý je spôsobilý privodiť mu ujmu v súkromnom živote vo forme psychického vypätia, strachu a nepríjemných pocitov uviedla, že žalobkyňa opakovane iniciuje samostatné konania pred súdom, teda sama sebe spôsobuje zásahy spôsobilé privodiť jej ujmu v súkromnom živote vo forme psychického vypätia, strachu a nepríjemných pocitov a v tomto kontexte skonštatovala, že žalobkyňa sa konaní ani osobne nezúčastnila. 9. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu poukázala na to, že úspešným uplatnením nároku na určenie neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy (v konaní vedenom pod. sp. zn. 13Csp/147/2018) splnila zákonný predpoklad pre uplatnenie nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, nakoľko si úspešne uplatnila právo na určenie neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy. V tejto súvislosti poukázala na tú časť odôvodnenia rozsudku vydaného v konaní pod sp. zn. 13Csp/147/2018 zo dňa 15.5.2019, v ktorej súd konštatoval, že dohoda o zrážkach zo mzdy neobsahovala konkrétnu výšku pohľadávky, preto pre nedostatok určitosti s poukazom na ust. § 37 ods. 1 OZ je absolútne neplatná s poukazom na to, že sa v nej uvádza pohľadávka, ktorá ešte len v budúcnosti má vzniknúť a zároveň zabezpečuje plnenie zo zmluvy, ktoré obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky (úžernícky úrok) a teda aj z tohto dôvodu je neplatná. Odkazom na uvedenú časť odôvodnenia rozsudku skonštatovala, že súd určil neplatnosť Dohody o zrážky zo mzdy nielen z dôvodu nedostatku určitosti podľa ust. § 37 ods. 1 OZ, ale aj z dôvodu, že Dohoda o zrážkach zo mzdy zabezpečovala plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok. V závere poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/31/2020 zo dňa 25.5.2022, v zmysle ktorého splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 tretej vety zákona č. 250/2007 Z. z., je vyslovenie súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa, a to aj vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej. 10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalovanej bolo podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je nedôvodné.
11. Odvolací dôvod podľa ust. 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý a navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, či právo na jeho preskúmanie. 12. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 a nasl. CSP. 13. Záver o skutkovom stave veci slúži k lepšej prehľadnosti rozsudku v jeho tzv. skutkovej časti potiaľ, že predstavuje (z dielčích skutkových zistení) logicky prepojený skutkový nález, ku ktorému súd nachádza (aplikuje) príslušnú právnu normu, ktorú je potrebné na daný skutkový stav aplikovať. Uvedený záver prichádza do úvahy za stavu, ak žalobcom opísaný tzv. žalobný skutok bol v konaní preukázaný, lebo v opačnom prípade je jeho žaloba zamietnutá, čo nie je dôsledkom aplikácie právnej normy, ale nepreukázaním právne významných skutočností. Pretože skutková právna veta, ako sumarizácia právne relevantných skutkových zistení, je množinou informácií zistených v civilnom súdnom procese, ku ktorej súd vyhľadáva príslušné pravidlo správania, je nutné, aby bola úplná a aby o jej validite súd nemal pochybnosti. Ak totiž sú (hoci i nepatrné) pochybnosti o skutkových okolnostiach, ktoré sú inak identické so skutkovými okolnosťami predvídanými v hypotéze príslušnej právnej normy, nemožno v tejto (neistej) skutkovej situácii vôbec uvažovať o aplikácii predmetnej právnej normy na takto zistený skutkový stav. Súd teda môže pristúpiť k aplikácii danej právnej normy až v procesnej situácii, kedy zistí relevantný skutkový stav, nie však v situácii, ak má sám pochybnosti o úplnosti žalobcom tvrdeného skutku, správnosti skutkových zistení, resp. validite získaných informácií i po zhodnotení v konaní vykonaných dôkazov, a to s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Inými slovami, po vykonanom zhodnotení dôkazov musí byť naisto zistený skutkový stav, ktorý (pri existencii príslušnej právnej normy) alebo bude podraditeľný pod príslušné pravidlo správania (právnu normu) alebo nie (napr. preto, že sa žalobcovi nepodarilo preukázať žalobné tvrdenia a nebol tak zistený skutkový stav, na ktorý by bolo možné aplikovať príslušnú právnu normu), teda aby súd zistený skutkový stav podradil príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach a povinnostiach strán sporu. I v tomto smere súd musí podať zreteľný a zrozumiteľný výklad o tom, z akého právneho ustanovenia či právnych ustanovení vychádzal a prečo pod tieto ustanovenia nakoniec podradil zistený skutkový stav veci. 14. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,
v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán. 15. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a neboli zistené žiadne vady, týkajúce sa procesných podmienok, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok v časti priznaného finančného zadosťučinenia v sume 500,- eur podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 16. Ani v priebehu odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti a dôvody, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobkyne voči žalovanej. 17. Podstatou odvolacej argumentácie žalovanej boli tvrdenia, ktorými spochybnila správnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie spočívajúceho v priznanom finančnom zadosťučinení, ktorým mal súd preukázané splnenie predpokladov pre jeho priznanie a proti týmto záverom súdu argumentovala tým, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre jeho priznanie nekonštatuje porušenie práv spotrebiteľa v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch alebo ustanovení Občianskeho zákonníka určených na ochranu spotrebiteľa a zároveň namietala premlčanie žalobou uplatneného nároku. Taktiež z obsahu jednotlivých námietok žalovanej je zrejmé, že nimi poukazuje na arbitrárnosť, nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku jednak vo vzťahu k existencii samotného nároku a rovnako aj k súdom priznanej výške nároku v kontexte porušenia práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP). 18. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo preto posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne jednak vo vzťahu k nároku, ktorý odvodzoval z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zároveň, či svoje rozhodnutie o ním priznanej výške primeraného finančného zadosťučinenia náležite odôvodnil. 19. Odvolací súd nemá preukázané naplnenie žiadneho z odvolacích dôvodov a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku na ktoré odkazuje a len na zdôraznenie správnosti rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej uvádza nasledovné: 20. Predmetom sporu je nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré si žalobkyňa uplatnila v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa na tom skutkovom základe, že v konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov sp. zn. 13Csp/147/2018 súd rozhodol, že dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov, ktorú žalobkyňa uzatvárala spolu s úverovou zmluvou a ktorá bola zároveň podmienkou jej uzatvorenia je neplatná jednak z dôvodu neurčitosti (neobsahovala konkrétnu výšku pohľadávky), ale zároveň dôvodom jej neplatnosti bol záver súdu, že zabezpečuje plnenie zo zmluvy, ktorá obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky (úžernícky úrok). 21. Z uvedeného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Jediným predpokladom vzniku práva na primerané finančné zadosťučinenie je teda porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma; postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/389/2015). Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody či bezdôvodného obohatenia, je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany.
22. V kontexte splnenia hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa považuje odvolací súd za nedôvodnú odvolaciu námietku žalovanej, ktorou poukazovala na skutočnosť, že rozhodnutie, od ktorého žalobkyňa odvíja vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie tieto podmienky nenapĺňa a k jej tvrdeniam, že súd v rozhodnutí, od ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie rozhodol „na základe všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka a tieto ustanovenia nepatria medzi ustanovenia určené na ochranu spotrebiteľa,“ odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozsudku vydaného v konaní sp. zn. 13Csp/147/2018 vyplýva, že súd vyhodnotil dohodu o zrážkach zo mzdy ako neplatnú aj so zreteľom na neprimerane vysokú úrokovú sadzbu dohodnutú v úverovej zmluve, a ktorá (dohoda) by umožňovala veriteľovi domôcť sa prostredníctvom zrážok zo mzdy plnenia zo zmluvy, ktorá obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Aj keď súd určil, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, neplatnosť konštatoval aj v dôsledku neplatnosti zmluvných dojednaní ohľadom úrokovej sadzby, teda posúdil neprijateľnosť zmluvných podmienok nielen v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ale zároveň aj v zmysle ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa. 23. Vychádzajúc z takto ustálených záverov možno konštatovať, že súd prvej inštancie v posudzovanom prípade správne vychádzal z hypotézy právnej normy § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a správne z neho vyvodil, že právny základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie je daný tým, že žalobkyňa v konaní vedenom pod sp. zn. 13Csp/147/2018 úspešne uplatnila porušenie práva ako spotrebiteľ v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa, čím možno konštatovať splnenie hmotnoprávnych podmienok pre vznik nároku na priznanie primeraného finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Od 1.7.2024 je účinný zákon č. 108/2024 Z.z., avšak nároky a konania neukončené pred 1. júlom 2024 sa dokončujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2024 (§ 53 zák. č. 108/2024 Z.z.). 24. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej smerujúcej k nedostatočnému odôvodneniu rozsudku ohľadom začatia plynutia premlčacej lehoty pre uplatnenie nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odvolací súd uvádza, že ani táto nie je dôvodná, nakoľko z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplývajú závery, ktorými mal súd preukázané, že nárok žalobkyne nie je premlčaný a z ktorých možno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, akými úvahami sa súd spravoval, ktoré skutočnosti bral do úvahy a z ktorých vyvodil zákonu zodpovedajúce závery ohľadom včasnosti podanej žaloby, čím nemožno konštatovať naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 356 ods. 1 písm. b) CSP. 25. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že sa stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie v otázke premlčania nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, keď jediným predpokladom na uplatnenie tohto nároku je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti. Žalovaná síce v odvolaní argumentovala závermi vyslovenými v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017, že „pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy“, avšak vyvodila z neho nesprávne právne závery, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu nesúvisia s ustálením začiatku plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Práve naopak, v uvedenom rozhodnutí najvyšší súd konštatuje, že pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie je potrebné splnenie predpokladu, že žalobcovia ako spotrebitelia úspešne uplatnili na súde porušenie svojich práv na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. S poukazom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku nemohla začať plynúť skôr, než dňom nasledujúcim po právoplatnosti rozhodnutia vydaného v konaní sp. zn. 13Csp/147/2018, v ktorom súd určil neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov ako predpoklad pre uplatnenie nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Ide o vyústenie princípu, podľa ktorého predpokladom uplatnenia práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie je vyslovenie sa súdom o poručení práva spotrebiteľa v akomkoľvek rozhodnutí v jeho prospech (k tomu viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/31/2020 z 25.5.2022), čo teda implicitne predpokladá prebehnutie „základného“ konania predchádzajúceho konaniu o zaplatenie zadosťučinenia.
26. Napokon ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku týkajúcu sa výšky súdom priznaného finančného zadosťučinenia. 27. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť požadovaného zadosťučinenia a je preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/389/2015, 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019, tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.6.2022). 28. Nemôže ísť teda o úvahu svojvoľnú a túto musí súd v odôvodnení rozsudku vysvetliť tak, aby bolo zrejmé, prečo práve priznanú sumu finančného zadosťučinenia považuje za primeranú s ohľadom na okolnosti prejednávaného prípadu. 29. Z rozhodnutia v tomto smere musí byť zrejmé, o aké skutkové zistenia sa súd pri stanovení konkrétneho rozsahu finančného zadosťučinenia opieral. Zákonom stanovená možnosť štátneho orgánu rozhodnúť voľnou úvahou nemôže totiž znamenať ničím nelimitovanú a vecne nepreskúmateľnú svojvôľu. Takáto svojvôľa by bola v rozpore s princípom právneho štátu, keďže vo svojich dôsledkoch by znamenala nepredvídateľnosť rozhodnutia štátneho orgánu, a teda ústavne neprípustnú mieru právnej neistoty (II. ÚS 117/2011). 30. Súdna prax doposiaľ vychádzala pri posudzovaní primeranosti finančného zadosťučinenia z kritérií, akými sú vzniknutá, resp. hroziaca ujma, rozsah, v akom dodávateľ porušil svoje povinnosti a výška majetkového plnenia, ktoré tým dodávateľ na úkor spotrebiteľa získal, doba trvania protiprávneho stavu, nevyhnutnosť domáhania sa práv v súdnom konaní a tým spôsobený zásah do súkromného života spotrebiteľa. Súd má pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia k dispozícii viacero kritérií, ktoré má možnosť aj okrem iných okolností prejednávanej veci pri priznaní finančného zadosťučinenia zohľadniť. 31. Súdu prvej inštancie pochybenia pri odôvodnení výšky priznaného finančného zadosťučinenia v tomto smere nemožno vytknúť, nakoľko pri jej určení poukázal na závery súdnej praxe, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane v prípade neúspechu, ako aj na skutočnosť, že požadovanie nedôvodných úrokov a poplatkov zo strany žalovanej od spotrebiteľa predstavuje zásah do práv spotrebiteľa, k čomu odvolací súd dodáva, že ak by došlo k prípadnej pasivite žalobkyne domáhať sa neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov, došlo by k nezákonnému porušeniu jej práv spočívajúcich v zásahu do jej majetkovej sféry spôsobom, ktorým by sa žalovaná prostredníctvom dohody o zrážkach zo mzdy mohla domôcť aj neprimerane vysokej úrokovej sadzby. Zároveň sa možno stotožniť s dôrazom súdu prvej inštancie na účelnosť inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý neslúži „na finančné obohatenie sa žalobcu, respektíve kompenzáciu jeho majetkovej škody“, ale napĺňa požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany a ktorý priznanú sumu (500,- eur) považoval za primeranú aj vzhľadom na sumu 1.844,33 eur, zaplatenie ktorej si žalovaná uplatnila prostredníctvom dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov, pričom vychádzal aj z rozhodovacej praxe súdov ohľadom výšky priznaného primeraného finančného zadosťučinenia. Zároveň ako nedôvodná je odvolacia argumentácia žalovanej, ohľadom osobnej neúčasti žalobkyne v sporoch (o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy a o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia), ktorá podľa názoru odvolacieho súdu nemá vplyv na posúdenie súdom priznanej výšky finančného zadosťučinenia, nakoľko aj keď sa žalobkyňa osobne pojednávaní nezúčastnila a na zastúpenie svojej osoby v predmetom spore splnomocnila právneho zástupcu, nemožno tým konštatovať, že z dôvodu jej neúčasti na pojednávaniach nemohlo dôjsť k spôsobeniu ujmy alebo nepríjemných pocitov, nakoľko ani právne zastúpenie nebolo pre žalobkyňu zárukou jej úspechu v spore. 32. Z uvedeného má odvolací súd preukázané, že súd prvej inštancie okolnosti prejednávaného prípadu zohľadnil a ním priznanú výšku finančného zadosťučinenia možno považovať za primeranú, slúžiacu zároveň ako prostriedok odrádzajúci dodávateľa od koncipovania tohto spôsobu vymáhania dlhu v úverovej zmluve od spotrebiteľa bez akéhokoľvek súdneho prieskumu.
33. Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že žalovanej sa odvolacími námietkami nepodarilo spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, tak že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu proti neúspešnej žalovanej. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do
uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).