Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Košice 3Cob/68/2025 8722203522 30. 04. 2026 JUDr. František Čisovský ECLI:SK:KSKE:2026:8722203522.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Čisovského a členov senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Rastislava Pellu, v spore žalobcu: RITRO Invest spol. s r.o., so sídlom: L. Svobodu 2493/52, 058 01 Poprad, IČO: 44540973, zastúpený JUDr. Marekom Radačovským, advokátom so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 35553961, proti žalovanému: RAUL International, s.r.o., so sídlom Okružná 768/63, 058 01 Poprad, IČO: 36782360, zastúpený Mgr. Luciou Lorenčíkovou, advokátkou so sídlom Murgašova 86/1, 058 01 Poprad, IČO: 50053167, o zaplatenie 235.384,94 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 40Cb/89/2023-152 zo dňa 27. januára 2025, takto rozhodol: I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 40Cb/89/2023-152 zo dňa 27.01.2025. II. Priznáva žalobcovi voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Prešov (ďalej len súd alebo súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom č.k. 40Cb/89/2023-152 zo dňa 27. januára 2025 (ďalej len „rozsudok“) rozhodol tak, že: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 235.384,94 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 235.384,94 eur od 01.01.2020 do zaplatenia, to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Rozhodol tak v konaní, v ktorom sa žalobca žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 235.384,94 eur, úroku z omeškania 9,00 % ročne zo sumy 235.384,94 eur od 1.1.2020 do zaplatenia a náhrady trov konania. 3. Žalobu odôvodnil tým, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 28.03.2016 uzatvorená zmluva o pôžičke, predmetom ktorej bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi pôžičku v celkovej výške 220.000,- eur za účelom financovania dostavby plničky minerálnej vody. Zmluvné strany dňa 30.12.2017 uzatvorili dodatok číslo 1 k zmluve o pôžičke, v rámci ktorého bola navýšená suma istiny o nesplatené úroky za obdobie rokov 2016 a 2017 v celkovej výške 9.643,74 eur. K 01.01.2018 tak bola nová výška istiny pôžičky 229.643,84 eur. Dňa 31.12.2018 zmluvné strany uzatvorili dodatok číslo 2 k zmluve o pôžičke, v rámci ktorého bola navýšená suma istiny o 5.741,10 eur ako úroku za obdobie od 01.01.2018 do 31.12.2018. K 01.01.2019 tak bola nová výška istiny peňažnej pôžičky 235.384,94 eur, pričom žalovaný svoj dlh do dnešného dňa neuhradil. 4. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že vzťah medzi sporovými
stranami považuje za občianskoprávny, pretože žalobca pri uzatváraní zmluvy o pôžičke nevystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pretože v čase uzatvorenia zmluvy nevykonával podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania úverov alebo pôžičiek. Rovnako namietal, že ani na strane žalovaného nie je daná existencia súvisu s podnikateľskou činnosťou. Vo veci samej uviedol, že žalobca mal mať splatnú pohľadávku už od 01.01.2020 a napriek tomu podal žalobu na súd až v decembri 2022. Medzi sporovými stranami existovala ústna dohoda, že za sprostredkovanie obchodných príležitostí žalobca žalovanému vyplatí odmenu vo výške zodpovedajúcej sume 220.000,- eur, pričom žalobca prišiel v tejto súvislosti s návrhom, že uzavrú zmluvu o pôžičke a následne sa žalobca vzdá nároku z pôžičky a záväzky medzi sebou takto urovnajú. Žalobca nikdy žalovanému peňažné prostriedky neposkytol, naopak žalobca si požičal peniaze od štatutárneho zástupcu žalovaného. 5. Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku uviedol, že od 01.04.2017 do 31.10.2021 bol A. B. - jediný spoločník žalovaného, zamestnancom žalobcu na pracovnej pozícii business development manager. Všetky vzájomné vzťahy z tohto pracovnoprávneho pomeru boli vysporiadané v dohode o ukončení pracovného pomeru zo dňa 22.10.2021. Tvrdenie, že mal odmeniť A. B. prostredníctvom pôžičky pre právnickú osobu RAUL International s.r.o. považoval za odporujúce akejkoľvek logickej úvahe a poprel uzatvorenie akýkoľvek ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným. Bol to práve A. B., ktorý prosil konateľa žalobcu o poskytnutie pôžičky pre žalovaného na dokončenie projektu plničky minerálnej vody. 6. Žalovaný v rámci prostriedkov procesného útoku uviedol, že A. B. a C. D. E. ako konatelia sporových strán mali od roku 2015 viaceré spoločné podnikateľské aktivity a A. B. dojednával pre ďalšiu spoločnosť C. D. E., spoločnosť VIA INVEST s.r.o. kúpu nehnuteľností, za realizáciu ktorých mal A. B. získať odmenu vo výške 220.000,- eur a pre prípad, že by súd vyhodnotil nárok žalobcu ako dôvodný si in eventum započítal svoju pohľadávku z titulu neuhradenej odmeny za realizáciu investičných príležitostí vo výške 220.000,- eur voči žalobcom uplatňovanému nároku. 7. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním (listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, výsluchom konateľa žalobcu; zamietnuc návrh na vykonanie dokazovania súdnymi spismi so sp. zn. 1K/11/2021 a 2R/3/2022 vedených Okresným súdom Prešov) zistil skutkový stav, podľa ktorého: 7.1. Žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 28.03.2016 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej sa žalobca ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému ako dlžníkovi pôžičku vo výške 220.000,- eur s konečným termínom splatnosti dňa 31.12.2019 za účelom financovania dostavby plničky minerálnej vody z prameňa Smokovecká kyselka s úrokovou sadzbou vo výške 2,5 % ročne z poskytnutých finančných prostriedkov, vždy k 31.12 príslušného kalendárneho roka, pričom prvá splátka úrokov bola dohodnutá na 31.12.2017, následne 31.12.2018 a posledná 31.12.2019. 7.2. Dňa 01.04.2016 žalobca poskytol žalovanému sumu 220.000,- eur. 7.3. Dňa 30.12.2017 zmluvné strany uzatvorili dodatok č. 1 k zmluve, predmetom ktorého bola písomná dohoda, že o dlžnú čiastku rovnajúcu sa nesplatenému úroku za obdobie 2016 - 2017 vo výške 9.643,84 eur bude navýšená suma istiny pôžičky. K 01.01.2018 tak predstavovala výška istiny pôžičky poskytnutej na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 28.03.2016 v znení dodatku číslo 1 sumu 229.643,84 eur. 7.4. Dňa 31.12.2018 zmluvné strany Zmluvy o pôžičke uzatvorili dodatok č. 2 k uzatvorenej zmluve, predmetom ktorého bola písomná dohoda, že o dlžnú čiastku rovnajúcu sa nesplatenému úroku za obdobie roku 2018 vo výške 5.741,10 eur bude navýšená suma istiny pôžičky. K 01.01.2019 tak predstavovala výška istiny pôžičky poskytnutej na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 28.03.2016 v znení dodatku číslo 2 sumu 235.384,94 eur. 7.5. Žalovaný do dnešného dňa neuhradil žalobcovi svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke zo dňa 28.03.2016 v znení dodatku číslo 1 a 2 vo výške 235.384,94 eur. 8. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1 a 2, § 261 ods. 1, § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“) a § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z.
9. Podľa odôvodnenia rozsudku, zmluvu o pôžičke uzatvorili strany sporu ako podnikateľské subjekty pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, preto súd tento vzťah posudzoval ako obchodnoprávny. Napriek skutočnosti, že v čase uzatvorenia zmluvy žalovaný nemal v predmete podnikania poskytovanie úverov alebo pôžičiek, takúto činnosť možno jednoznačne subsumovať pod podnikateľskú činnosť ako sekundárnu činnosť podnikateľa, ktorá súvisí s podnikaním, a teda zabezpečujúcou chod a rozvoj podniku. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaný v konaní namietal, že predmetný spor má občianskoprávny a nie obchodnoprávny charakter, čím by sa menila kauzálna príslušnosť súdu, Okresný súd Prešov predložil spor Krajskému súdu v Prešove, ktorý svojím uznesením zo dňa 31.10.2024 sp. zn. 6Ncb/3/2024 rozhodol, že príslušný na prejednanie veci je Okresný súd Prešov ako kauzálne príslušný súd v obchodnoprávnych sporoch a konštatoval, že v prejednávanej právnej veci sa jednoznačne jedná o obchodnoprávny spor a to bez ohľadu na skutočnosť, že v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke žalobca nemal v predmete podnikania poskytovanie pôžičiek a úverov. Súd prvej inštancie zároveň z citovaného rozhodnutia Krajského súdu v Prešove citoval a parafrázoval. Následne konštatoval, že vzhľadom ku skutočnosti, že v prejednávanej právnej veci sa jedná o obchodnoprávny vzťah, súd na neho aplikoval ustanovenia ObZ. Napriek tomu, že na obchodnoprávne vzťahy sa subsidiárne v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 ObZ použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, jedná sa o prípady, kedy obchodnoprávna úprava vymedzená v ObZ absentuje. O takýto prípad sa však nejedná v prejednávanej právnej veci, pretože právna úprava vymedzená v ObZ vymedzuje poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkovi a ich vrátenie veriteľovi za dojednané úroky v § 497. Na predmetný právny vzťah je možné použiť konkrétnu právnu úpravu vymedzenú v § 497 a nasledovné ObZ, a preto je neplatná dohoda zmluvných strán, v zmysle ktorej si tieto dojednali zmluvu o pôžičke podľa ustanovenia § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že podľa § 262 ods. 1 ObZ si strany môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod ObZ, sa bude spravovať Obchodným zákonníkom, no dojednanie Občianskeho zákonníka na obchodnoprávny vzťah možné nie je (III. ÚS 153/2020). Na základe uvedeného súd zmluvu zo dňa 28.03.2016 právne posúdil ako zmluvu o úvere podľa § 497 ObZ, pretože na základe takto uzatvorenej zmluvy sa žalobca ako veriteľ zaviazal, že na požiadanie žalovaného ako dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 9.1. Žalobca podľa súdu hodnoverným spôsobom preukázal, že sumu 220.000,- eur previedol zo svojho bankového účtu na bankový účet žalovaného. Procesná obrana žalovaného, že mu žalobca žiadne finančné prostriedky neposkytol, bola podľa súdu nedôvodná. 9.2. Ako nedôvodnú súd vyhodnotil aj procesnú obranu spočívajúcu v ústnej dohode, že za sprostredkovanie obchodných príležitostí žalobca žalovanému vyplatí odmenu vo výške zodpovedajúcej sume 222.000,- eur. Takéto tvrdenie žalovaného bolo podľa súdu ničím nepodložené. K takto vymedzeným skutkovým tvrdeniam žalovaný nenavrhoval vykonať žiadne dôkazy na ich preukázanie. Žalobca síce následne súdu predložil v konaní tri kúpne zmluvy zo dňa 21.12.2015, avšak tieto zmluvy neboli uzatvorené medzi sporovými stranami a nijako nesúvisia s prejednávanou vecou. Predmetné kúpne zmluvy boli uzatvárané medzi spoločnosťou Pilsberg Investment s.r.o. a spoločnosťou VIA INVEST s.r.o. Konateľom spoločnosti VIA INVEST s.r.o. je C. D. E., ktorý je zároveň konateľom žalobcu, avšak táto skutočnosť nepreukazuje žalovaným tvrdené skutočnosti. Rovnako žalovaným tvrdenú ústnu dohodu medzi sporovými stranami nepreukazuje, že kontaktnou osobou pre spoločnosť VIA INVEST s.r.o. bol konateľ žalovaného A. B.. Podľa tvrdení samotného žalovaného mali C. D. E. a A. B. od roku 2015 viaceré podnikateľské aktivity, následne bol A. B. ako fyzická osoba zamestnaný v spoločnosti RITRO Invest spol. s r.o., avšak žiadna z týchto skutočností nepreukazuje žalovaným tvrdené skutočnosti. 9.3. Žalovaný podľa odôvodnenia súdu prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno. Súd tak v konaní nemal preukázané, že by žalovanému vznikol nárok voči žalobcovi na zaplatenie sumy 220.000,- eur za sprostredkovanie investičných príležitostí a preto ani nemohlo dôjsť k započítaniu neexistujúcej žalovaným tvrdenej pohľadávky. 9.4. K tvrdeniu žalovaného, že A. B. požičal žalobcovi na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 13.08.2018 finančné prostriedky, súd uviedol, že predmetná zmluva nijako nesúvisí s prejednávanou právnou vecou a nijakým spôsobom nespochybňuje žalobcom uplatnený nárok. Zmluva o pôžičke zo dňa 13.08.2018 je uzatvorená medzi inými subjektmi a to medzi žalobcom a fyzickou osobou A. B.. Osobu A. B.
pritom nemožno zamieňať so spoločnosťou RAUL International s.r.o. ako pasívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní a to napriek skutočnosti, že A. B. je konateľom žalovaného. 9.5. K tvrdeniu žalovaného, že s konateľom žalobcu mal dobré vzťahy, dôveroval mu a nemal pochybnosti o jeho úmysloch a preto pristúpil na uzatvorenie takejto „fiktívnej“ zmluvy. Súd poukázal na skutočnosť, že žalobca reálne previedol na bankový účet žalovaného finančné prostriedky vo výške 220.000,- eur, čo vyvracia žalovaným tvrdenú fiktívnosť zmluvy o pôžičke zo dňa 28.03.2016. 9.6. Za rovnako irelevantné súd považoval, že A. B. bol od 01.04.2017 do 31.10.2021 zamestnancom žalobcu, pretože v konaní nebol preukázaný súvis tejto skutočnosti so zmluvou o pôžičke zo dňa 28.03.2016 medzi spoločnosťou RITRO Invest spol s r.o. a spoločnosťou RAUL International s.r.o. 9.7. K námietke žalovaného, že nemá vedomosť o tom, akým spôsobom viedol žalobca uplatnenú pohľadávku vo svojom účtovníctve a k návrhu na pripojenie spisov vedených na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 1K/11/2021 a 2R/3/2022 súd uviedol, že zamietol návrh žalovaného, pretože žalovaný vo svojom podaní zo dňa 25.04.2024 navrhol oboznámiť oba kompletné spisy. Na opakovanú výzvu súdu na pojednávaní dňa 27.01.2025, ktorú listinu z predmetného spisu navrhuje žalovaný dokazovať, tento uviedol, že nepozná obsah týchto spisov a navrhuje preukázať, ako dlžník priznal uplatnenú pohľadávku a ako s ňou bolo naložené. CSP podľa súdu nepozná dokazovanie celým spisom, resp. dokazovanie celým pripojeným spisom nie je v súlade s pravidlami dokazovania podľa slovenského právneho poriadku. Dokazovanie musí byť vykonané spôsobom, ktorý je v súlade so zásadami súdneho konania, pričom vykonať listinný dôkaz možno len oboznámením sa s konkrétnou listinou. Argumentácia právneho zástupcu žalovaného, že nepozná obsah týchto pripojených spisov, nemôže mať vplyv na vykonávanie dokazovania a je jeho povinnosťou právne relevantným spôsobom navrhnúť dokazovanie, v opačnom prípade môže dôjsť k zamietnutiu návrhu na doplnenie dokazovania tak, ako tomu bolo v prejednávanej právnej veci. Odkaz na celý spisový materiál pripojeného spisu nie je dostatočne určitým návrhom na dokazovanie a na preukazovanie žalovaným tvrdených skutočností. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu českej republiky sp. zn. 30Cdo/1653/2009, zo dňa 31.8.2010. Nad rámec uvedeného súd poukázal aj na skutočnosť, že ak by si aj žalobca nesplnil svoje povinnosti vo vzťahu k vedeniu predmetnej pohľadávky vo svojom účtovníctve, neodôvodňuje to záver súdu v prejednávanej právnej veci o nedôvodnosti uplatnenej pohľadávky. 9.8. K námietke žalovaného, že boli porušené jeho práva na spravodlivý proces tým, že mu súd nedoručil uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. októbra 2024 sp. zn. 6Ncb/3/2024, ktorým rozhodol o nesúhlase Okresného súdu Prešov s postúpením veci z Okresného súdu Poprad a určil, že príslušným na prejednanie veci je Okresný súd Prešov, uviedol, že na pojednávaní dňa 27.01.2025 súd oboznámil sporové strany s predmetným rozhodnutím, proti ktorému navyše nie je prípustné odvolanie. Z uvedeného dôvodu nemožno prijať záver tvrdený žalovaným o porušení jeho procesných práv. 9.9. Ako dôvodný súd vyhodnotil aj nárok na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 235.384,94 eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti záväzku žalovaného v zmysle dodatku č. 2, t. j. od 01.01.2020, a to až do zaplatenia. 9.10. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nezistiac dôvody pre aplikáciu § 257 CSP. 10. Žalovaný doručil súdu prvej inštancie včas odvolanie proti rozsudku v celom rozsahu. Odôvodnil ho odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. a), b) a e) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. 10.1. Poukázal na skutočnosť, že už vo vyjadrení k žalobe žalovaný namietol aj to, že Okresný súd Prešov nie je kauzálne príslušný na prejednanie veci, keďže záväzkový právny vzťah medzi stranami sporu nie je obchodnoprávnym vzťahom. Vec mala byť prejednaná pred Okresným súdom Poprad. Na pojednávaní dňa 27.01.2025 súd po otvorení pojednávania po úvodných prednesoch strán oboznámil sporové strany s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.10.2024, sp. zn. 6Ncb/3/2024, ktorým tento súd určil príslušnosť Okresného súdu Prešov s tým, že sa jedná o obchodnoprávny
spor. Súd zároveň uviedol, že má za to, že takýmto spôsobom bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že vo veci je príslušným Okresný súd Prešov. Rozhodnutie, ktorým Krajský súd v Prešove rozhodol o neodôvodnenosti nesúhlasu konajúceho súdu s postúpením veci tento súd nedoručoval stranám sporu. O výroku rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, sa odvolateľ dozvedel na pojednávaní dňa 27.01.2025 a o dôvodoch tohto rozhodnutia sa účinným spôsobom nedozvedel ani do dnešného dňa. Bez ohľadu na to, že proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné, je to rozhodnutie významné a potrebné pre vedenie konania a pokračovanie v ňom, keďže podstatou tohto rozhodnutia je zachovanie práva na zákonného sudcu v priebehu celého konania a aj pri vydaní meritórneho rozhodnutia. Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 283/09 zo dňa 26.11.2009. Tým, že súd prvej inštancie nedoručil uznesenie Krajského súdu v Prešove stranám sporu, odňal odvolateľovi právo konať pred súdom, porušil jeho práva, a to až do takej miery, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zároveň neboli ani splnené podmienky na vydanie meritórneho rozhodnutia, vzhľadom ku skutočnosti, že uznesenie Krajského súdu v Prešove nenadobudlo jeho nedoručovaním stranám právoplatnosť. Bez ohľadu na neprípustnosť riadneho opravného prostriedku má strana konania vo vzťahu k tak procesne významnému rozhodnutiu týkajúceho sa vedenia konania právo poznať jeho výrok a odôvodnenia a má aj právo podať ešte počas vedenia konania napríklad mimoriadny opravný prostriedok, resp. ústavnú sťažnosť pre porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy, pokiaľ má za to, že v jeho veci nerozhoduje zákonný sudca podľa ústavných premís. 10.2. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na vykonanie alebo doplnenie dokazovania, vyjadril odvolateľ názor, že sa v tomto procesnom postupe súdu spájajú dva odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b) a e) CSP). Ak by súd chcel zamietnuť návrh na vykonanie dokazovania takýmto spôsobom, mal najprv odvolateľovi umožniť oboznámiť sa so spismi, ktoré odvolateľ navrhol pripojiť, aby tak mal odvolateľ možnosť poukázať na konkrétne časti spisového materiálu, ktoré chce na pojednávaní vykonať. Pokiaľ chcel tento návrh na vykonanie dokazovania zamietnuť en bloc, nemalo dôjsť k pripojeniu spisových materiálov, k čomu preukázateľne, ako to vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 27.01.2025, došlo, súd ich pripojil, dôkazy však nevykonal, lebo odvolateľ nevedel uviesť (keďže s ich obsahom nemal možnosť sa vopred oboznámiť), ktoré listiny navrhuje prečítať a je neprípustné vykonať dôkaz oboznámením celého spisu. Z odôvodnenia, ktoré súd učinil na pojednávaní do zápisnice však vyplýva, že tak urobil, lebo odvolateľ nevedel uviesť, ktoré listiny má dokazovať, hoci mu súd neoznámil, že ich pripojil a že sa s nimi môže oboznámiť mimo pojednávania, napríklad nahliadnutím do spisu. Tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny. Žalovaný v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybňuje meritórne závery rozsudku súdu prvej inštancie, a teda nespochybňuje skutkové zistenia ani právne posúdenie nároku zo zmluvy o pôžičke zo dňa 28.03.2016 v znení dodatkov. Odvolanie neobsahuje žiadne konkrétne výhrady voči skutkovým zisteniam, ani voči právnemu posúdeniu veci samotnej, na ktorých rozhodnutie prvostupňového súdu spočíva. 11.1. Poukázal na to, že uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.10.2024 č. k. 6Ncb/3/2024 – 137 nemá povahu rozhodnutia vo veci samej, jeho účinky smerujú výsostne k určeniu vecnej a miestnej príslušnosti, bolo na pojednávaní riadne oznámené a oboznámené obom stranám sporu, čím boli naplnené požiadavky právnej istoty. Proti tomuto uznesenie nie je prípustný opravný prostriedok. Právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR bolo zachované, keďže o veci rozhodol vecne a miestne príslušný súd, ktorého príslušnosť bola autoritou nadriadeného súdu výslovne potvrdená. 11.2. Súhlasil so záverom, že CSP nepripúšťa tzv. dokazovanie celým spisom. Žalovaný nebol schopný identifikovať konkrétnu listinu, ktorou by preukázal svoje tvrdenia, a súd mu na pojednávaní opakovane poskytol priestor na konkretizáciu návrhu. Nevyužitie tejto možnosti ide k jeho procesnej ťarche. Žalovaný nedokázal exaktne špecifikovať, čo sa má predmetným návrhom na vykonanie dokazovania preukázať, teda takýto návrh na vykonanie dokazovania nespĺňal minimálne zákonné požiadavky na jeho vyhovenie. Žalovanému nič nebránilo požiadať o nahliadnutie do súdneho spisu mimo pojednávania, čo však neurobil. 12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario. Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 CSP, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 13. Žalovaný v odvolaní deklaroval odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a), b) a e) CSP. Ide o prípustné odvolacie dôvody, preto odvolací súd odvolanie meritórne prejednal. 14. Existencia odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP, je daná, ak konanie a rozhodnutie súdom prvej inštancie trpí niektorou z vád súvisiacich s procesnými podmienkami, ktorý sú najmä: žaloby, právomoc a príslušnosť súdu, procesná subjektivita a procesná spôsobilosť, procesná podmienka riadneho zastúpenia, prekážka začatého konania a prekážka rozsúdenej veci. Niektoré nedostatky procesnej spôsobilosti sú pritom odstrániteľné, niektoré naopak nie. 15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6 ods. 1 CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu. 16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, predstavuje situáciu, keď súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. 17. V odvolacom konaní odvolací súd posúdil relevantnosť žalovaným tvrdených odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesplnením procesných podmienok, v porušení práva na spravodlivý proces a nevykonaním navrhnutého dôkazu potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností. 18. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli a webovej stránke krajského súdu. 19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 20. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie je v napadnutých výrokoch vecne správne. Odvolacie dôvody tvrdené v odvolaní, z hľadiska rozhodnutia odvolacieho súdu, nepovažuje za naplnené.
21. Odvolací súd uvádza, že existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP sú súdy podľa § 161 CSP povinné skúmať v každom štádiu súdneho konania a v prípade, že by neboli procesné podmienky splnené a ich nenaplnenie nie možné odstrániť, tak by to malo mať za následok zastavenie konania. Z obsahu odvolania možno mať za to, že naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu videl odvolateľ v nepríslušnosti Okresného súdu Prešov na konanie a rozhodovanie vo veci (t.j., že zotrval na názore, ktorý prezentoval už v konaní na súde prvej inštancie uplatnením námietky kauzálnej nepríslušnosti Okresného súdu Prešov). 22. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žaloba bola podaná na Okresný súd Poprad (všeobecný súd žalovaného), ktorý pred doručením žaloby žalovanému, o postúpení veci Okresnému súdu Prešov upovedomil žalobcu. Okresnému súdu Prešov bola vec postúpená prípisom zo dňa 25.09.2023, s ohľadom na novelu CSP účinnú od 01.06.2023 (§ 22 písm. e) CSP). Žalovaný vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku kauzálnej nepríslušnosti Okresného súdu Prešov tvrdiac, že podľa jeho názoru sa nejedná o obchodnoprávny spor (nesúvisí s podnikateľskou činnosťou na strane žalovaného). Súd prvej inštancie podaním zo dňa 16.10.2024 predložil vec nadriadenému súdu na rozhodnutie o nesúhlase s postúpením sporu podľa § 43 ods. 2 CSP. Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 6Ncb/3/2024 – 137 zo dňa 31.10.2024 rozhodol, že nesúhlas Okresného súdu Prešov nie je dôvodný a príslušným na prejednanie veci je Okresný súd Prešov. 23. Podľa § 40 CSP (v znení účinnom od 1.7.2023), súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú príslušnosť počas celého konania; kauzálnu príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch súd skúma iba do otvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu. 24. Podľa § 43 ods. 1 CSP, ak súd postupom podľa § 40 a 41 zistí, že nie je príslušný, bezodkladne postúpi spor príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom žalobcu. Žalovaného upovedomí len vtedy, ak mu už bola žaloba doručená. 25. Podľa § 43 ods. 2 CSP, ak súd, ktorému bol spor postúpený, s postúpením nesúhlasí, bezodkladne predloží súdny spis bez rozhodnutia spoločne nadriadenému súdu na rozhodnutie o príslušnosti; ak ide o spor o miestnu príslušnosť, predloží súdny spis svojmu nadriadenému súdu. Týmto rozhodnutím sú súdy viazané. 26. Z uvedeného podľa odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej inštancie bol viazaný citovaným rozhodnutím Krajského súdu v Prešove, a preto vec prejednal. CSP neumožňuje iný procesný postup, ktorý by smeroval napríklad k reťazeniu postúpení (ak by súd, ktorému bola vec postúpená, nesúhlasiac so svojou príslušnosťou, vec vrátil vec súdu, z ktorého bola vec postúpená), keďže by uvedené bolo prekážkou hospodárnosti konania. 27. CSP v žiadnom ustanovení neukladá súdom v prípade rozhodovania sporov o príslušnosť, povinnosť doručovať stranám sporu o uvedenej otázke vydané rozhodnutia. V prípade, ak súd stranou konania vznesenej námietke nevyhovie, nevydáva o uvedenom osobitné rozhodnutie, ale o veci koná a prejedná ju, pričom v odôvodnení rozhodnutia sa s námietkou vysporiada. V prejednávanom prípade sa však samotný súd (keďže sa zjavne stotožnil s námietkou kauzálnej nepríslušnosti vznesenou žalovaným) obrátil na súd spoločne nadriadený obom dotknutým okresným súdom, vyjadril nesúhlas s postúpením (s argumentáciou obdobnou akú predniesol žalovaný v námietke) a žiadal o rozhodnutie. O existencii a obsahu daného rozhodnutia Krajského súdu v Prešove konajúci súd prvej inštancie oboznámil strany sporu na prvom pojednávaní. 28. Odvolaciu námietku spočívajúcu v tvrdení o porušení práva žalovaného na spravodlivý proces, vyhodnotil odvolací súd ako nenaplnenú. Súd prvej inštancie (a ani Krajský súd v Prešove) nebol povinný stranám sporu dotknuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove doručovať. Ak mal žalovaný za to, že má pre neho zásadný význam celý obsah uznesenia, mal možnosť si vyhotoviť jeho kópiu zo súdneho spisu, prípadne mohol na pojednávaní žiadať súd oboznámenie strán sporu celým obsahom uznesenia. V danom prípade odvolací súd konštatuje, že z obsahu súdneho spisu nezistil, že by v konaní na súde prvej inštancie existovala akákoľvek vada týkajúca sa procesných podmienok.
29. K odvolacej námietke týkajúcej sa zamietnutia návrhu na vykonanie dokazovania odvolací súd uvádza, že podľa § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka (§ 187 ods. 2 CSP). CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP), ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov. Uvedená zásada neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Preto najmä v tejto súvislosti platí, že súd je povinný v odôvodnení rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) uviesť aj to, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. V prejednávanom prípade súd v odseku 32. odôvodnenia rozsudku objasnil dôvod, pre ktorý zamietol návrh na vykonanie dokazovania obsahom súdnych spisov Okresného súdu Prešov sp. zn. 1K/11/2021 a 2R/3/2022. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalovaný vo vyjadrení zo dňa 25.04.2024 navrhol vykonanie daného dôkazu, pričom uviedol, že navrhuje oboznámiť oba kompletné spisy, čím sa má podľa neho preukázať, či a ako žalobca účtovne viedol domnelú pohľadávku (s ohľadom na tvrdenie žalobcu, že zaúčtoval úroky do výnosov). Na pojednávaní dňa 27.01.2025 sudca informoval právneho zástupcu žalovaného, že pripojil oba súdne spisy a žiada špecifikovať, ktoré listiny z týchto spisov sa majú oboznamovať. Právny zástupca žalovaného uviedol, že nevie, čo je obsahom daných súdnych spisov a navrhuje dokazovať, či bola pohľadávka riadne uplatnená v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní. V súvislosti s takýmto procesným postupom žalovaného odvolací súd uvádza, že sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie vyjadreným v odseku 32. odôvodnenia rozsudku s tým, že takýto návrh na vykonanie dokazovania nemožno považovať za riadne uplatnený a je daná dôvodnosť zamietnutia jeho vykonania. 30. Podľa článku 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 31. Podľa článku 11 ods. 4 CSP, súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom. 32. CSP a sporové konanie sú v zásade postavené na princípe kontradiktórnosti, na prejednacom princípe, princípe rovnosti zbraní a dispozičnom princípe. Priorizuje sa procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Súd nevyhľadáva dôkazy namiesto strán sporu a sám od seba nedokazuje. Uvedené zásady kladú nároky na procesnú zodpovednosť strán sporu za vedenie sporu, čomu zodpovedá úprava v § 149 až 154 CSP. Skutkové zistenia súdu sú teda v zásade limitované tým, čo strany tvrdia (formálna pravda) a súd (až na výnimky) nie je oprávnený vykonať dôkaz, ktorý strany nenavrhli. Výnimkou súd v tomto smere najmä spotrebiteľské, antidiskriminačné a individuálne pracovnoprávne spory, o ktoré sa však v danom prípade nejednalo. Súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu procesným postupom podľa CSP a pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 215 a 217 CSP). 33. Povinnosť tvrdenia a dokazovania majú strany plniť v súlade so zásadou hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Zo zásady hospodárnosti vyplýva, že tvrdenie a dokazovanie nemá byť nadmerné (neúčelné a nesúvisiace s predmetom sporu), ale má odpovedať účelu civilného sporu, ktorým je ochrana ohrozených alebo porušených subjektívnych práv. Pri plnení procesných povinností strán má a môže súd prispievať k náležitému splneniu týchto povinností, hoci väčšina činností prináleží stranám, ktoré musia byť v spore aktívne, aby uniesli svoje bremená (na čo súd prvej inštancie poukázal v odseku 27. odôvodnenia rozsudku). V prejednávanom spore súd prvej inštancie v dostatočnej miere viedol žalovaného k tomu, aby upresnil a označil, konkrétne ktorými listinami z dvoch iných súdnych spisov má súd dokazovať. Žalovaný uvedené preukázateľne uviesť a upresniť nevedel. V tejto situácii bolo nemysliteľné, aby súd oboznámil celý obsah dvoch pripojených súdnych spisov, resp. aby následne namiesto žalovaného hľadal, ktorá listina z daného spisu má preukázať žalovaným zamýšľaný dôkaz, resp. skutočnosť, ktorú mienil žalovaný týmto dôkazom preukázať (či žalobca účtoval o určitej pohľadávke). Žalovaný mohol navyše aj sám nahliadnuť do uvedených dvoch súdnych spisov (na konkurznom súde), tieto si preštudovať a zistiť, či sa v nich nachádza listina, ktorá by preukazovala ním tvrdenú skutočnosť (z obsahu prednesov strán sporu na pojednávaní vyplývalo, že konateľ žalovaného bol veriteľom zúčastneným na dotknutom konkurznom a reštrukturalizačnom konaní). Takúto procesnú možnosť však nevyužil. Zároveň skutočnosť, že žalovaný nevedel uviesť a označiť, ktorú listinu z dvoch súdnych spisov má súd oboznamovať, je potrebné klásť na ťarchu žalovaného. Ak, ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania, mienil preukazovať fiktívnosť pohľadávky, mal sám vedieť, ktoré listiny z konkurzných (resp. reštrukturalizačných) spisov, by takúto skutočnosť boli spôsobilé preukázať. Nebolo
v žiadnom prípade úlohou konajúceho súdu prvej inštancie namiesto žalovaného vyhľadať a „vybrať“ takéto listiny zo súdnych spisov a predložiť ich ako dôkaz. Navyše odvolací súd uvádza, že žalovaný mohol pred samotným pojednávaním využiť (v rámci prípravy na pojednávanie) možnosť nahliadnuť do spisu po vytýčení termínu pojednávania (predvolanie doručené dňa 11.12.2024) a oboznámiť sa s pripojenými spismi, ktoré ako dôkaz sám navrhol vykonať. 34. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery vyjadrené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/115/2023 zo dňa 27.9.2023, v zmysle ktorých nevykonanie dôkazu spôsobom navrhnutým žalobcom (oboznámením sa s celým trestným spisom súdom prvej inštancie) je zo strany súdu prvej inštancie a v napadnutom rozhodnutí aj zo strany odvolacieho súdu riadne odôvodnené racionálnou úvahou s poukazom na platné princípy civilného sporového procesu. 35. Uvedenú odvolaciu námietku preto odvolací súd vyhodnotil ako nenaplnenú a to ani v kontexte jedného z uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b) a e) CSP). 36. Za daného stavu dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné, preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny. 37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 2 CSP).
(§ 393 ods.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).